Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. november 2018

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 11Csp/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118240937
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2018:6118240937.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v spore žalobcu X. P., nar. XX.XX.XXXX,

bytom v F. D. XXX/XX, zastúpený WEBBER LEGAL, s.r.o. so sídlom Na rozhliadke 2, 831 01 Bratislava-
Nové Mesto, IČO: 50 680 552 proti žalovanému Všeobecná úverová banka, a.s. so sídlom Mlynské nivy
1, 829 90 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 31 320 155, zastúpenému Černejová & hrbek, s.r.o. so sídlom
Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513, o zaplatenie 471,15 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. P r i z n á v a úspešnej žalovanej náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi v pomere 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom pôvodne v upomínacom konaní domáhal proti žalovanej, aby súd vydal platobný

rozkaz, v ktorom by žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 471,15 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 471,15 € od 29.8.2017 do zaplatenia z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia. Odôvodnil to tým, že medzi stranami sporu a to žalobcom ako dlžníkom a
žalovanou ako veriteľom došlo dňa 10.11.2016 k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere označenej
ako Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru "Flexipôžička", reg. číslo: XXXXXXXXXXXXXXX,
predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru zo strany žalovanej v prospech žalobcu (ďalej
len „Zmluva“). Tvrdil, že zmluva je v hrubom rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch (ďalej len „Zákon“), zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon
o ochrane spotrebiteľa“) a zákonom č. 40/1964 Zb. Občianskym zákonníkom (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a to z toho dôvodu, že v Zmluve nie sú uvedené nižšie uvedené náležitosti, resp. tieto
sú uvedené nesprávne (čo má ten istý účinok, ako keby Zmluva uvedenú náležitosť neobsahovala -
porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 08. 03. 2017):
a/ celková výška spotrebiteľského úveru (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods.

2 písm. g) Zákona) - v Zmluve je táto náležitosť vyjadrená nesprávne,
b/ročnápercentuálnamieranákladov,vypočítanánazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k)
Zákona) - v Zmluve nie je táto náležitosť vyjadrená správne,
c/ celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9
ods. 2 písm. k) Zákona) - v Zmluve nie je táto náležitosť vyjadrená správne,

d/ výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. §
9 ods. 2 písm. l) Zákona) - v Zmluve táto náležitosť absentuje úplne.2. K jednotlivým týmto namietaným náležitostiam Zmluvy uviedol bližšie:
Ad a/ Nesprávne uvedenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru

Uviedol, že zákon a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“) definujú nižšie
uvedené pojmy nasledovne:
- „celková výška spotrebiteľského úveru“: maximálna výška alebo súčet všetkých finančných
prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere

(ust. § 2 písm. l) Zákona) (článok 3 písm. l) Smernice 2008/48 ES o spotrebiteľských úveroch)
- „celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom“ všetky náklady vrátane úrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal

spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok (ust. § 2 písm. g) Zákona) všetky
náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť
v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté
sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných

podmienok (článok 3 písm. g) Smernice) všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní, poplatkov pre
sprostredkovateľov úverov a iných poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
úvere, okrem notárskych poplatkov. Skutočná informovanosť veriteľa o nákladoch by sa mala objektívne
posúdiťsozreteľomnapožiadavkyprofesionálnejstarostlivosti(bod20.úvodnýchustanoveníSmernice)
- „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“: súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a

celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (ust. § 2 písm. h) Zákona)
súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom; (článok 3 písm. h)
Smernice) Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť = celková výška úveru + celkové náklady
spotrebiteľa Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť = celková výška úveru + celkové náklady
spotrebiteľa

Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený ako „súčet celkovej výšky
úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška
úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru
preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do
celkovej výšky úveru nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z

dôvodupredmetnéhoúveru,akosúadministratívnepoplatky,úroky,provízieaakékoľvekďalšiepoplatky,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. K výkladu pojmu „celková výška úveru“ sa vyjadril Súdny dvor EÚ v
relatívne čerstvo ukončenej právnej veci C-377/2014, kde bol Rozsudok vynesený dňa 21.04.2016V
zmysle bodu 3. výroku rozsudku, „Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj
bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania

úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si
poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto
spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Z odôvodnenia citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ k odpovedi na
otázku výkladu pojmu celková výška spotrebiteľského úveru:
81. Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, akým spôsobom sa má vykladať pojem

„celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem
„výška čerpania“ obsiahnutý v bode I prílohy I tejto smernice.
82. Podľa tohto súdu predmetná zmluva vo veci samej, v ktorej sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť
manželom Radlingerovcom úver, uvádzala, že už v okamihu poskytnutia tohto úveru sa do celkovej
výšky uvedeného úveru započítajú poplatky za poskytnutie úveru, a tiež prvá a prípadne nasledujúce

splátky úveru. Vynára sa preto konkrétna otázka, či tú časť tohto istého úveru, ktorá sa daným osobám
nedala k dispozícii, bolo možné zahrnúť do výšky čerpania úveru v zmysle bodu I prílohy I smernice
2008/48 na účely výpočtu RPMN.
83 Treba pripomenúť, že celková výška úveru v zmysle smernice 2008/48 je v jej článku 3 písm.
l) vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na

základe zmluvy o úvere.
84 Podľa článku 3 písm. g) tejto smernice celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky
náklady, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe.
Podľa článku 3 písm. i) uvedenej smernice RPMN sú celkové náklady spotrebiteľa spojené s úveromvyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom
19 ods. 2 tejto smernice.
85 Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h)

smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s
úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do
celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa.
86 Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno

zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako
sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.
87 Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od
celkovej výšky úveru.
88 Článok 19 ods. 1 smernice 2008/48 spresňuje, že RPMN, ktorá sa na ročnom základe rovná

aktuálnej hodnote všetkých záväzkov, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe
matematického vzorca uvedeného v prílohe I časti I tejto smernice. Táto smernica pritom stanovuje,
že základná rovnica, ktorá stanovuje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú
hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb poplatkov
na strane druhej. Výška čerpania úveru v zmysle časti I prílohy I smernice 2008/48 tak zodpovedá

celkovej výške úveru v zmysle článku 3 písm. l) tejto smernice.
89 Vnútroštátny súd musí v danej veci overiť, či jedna alebo viac súm uvedených v bodoch 27 a 28 tohto
rozsudku neboli neoprávnene zahrnuté do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) smernice
2008/48, keďže táto okolnosť môže mať vplyv na výpočet RPMN a ovplyvniť tak správnosť informácií,
ktoré mal veriteľ uviesť podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice v predmetnej zmluve o úvere vo veci samej.

90 Ako sa uvádza v odôvodneniach 31 a 43 smernice 2008/48, informácia spotrebiteľa o celkových
nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má preto
podstatný význam. Na jednej strane táto informácia prispieva k transparentnosti trhu v rozsahu, v akom
spotrebiteľovi umožňuje porovnať ponuky úverov. Na druhej strane mu umožňuje posúdiť rozsah jeho
záväzku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2004, Cofinoga, C-264/02, EU:C:2004:127, bod

26, a uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, bod 70).
91 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 písm. l) a článok 10
ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková
výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi,
čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným

úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

3. Ďalej uviedol, že v Zmluve je uvedené, že výška spotrebiteľského úveru je 5.000,- €. Tvrdil, že mu bol
síce skutočne poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 5.000,- € a na bankový účet mu síce bola reálne
pripísaná táto suma, no poplatok vo výške 100,- € mu bol okamžite z tejto sumy zrazený. (bod 3.5 OP:

„PeňažnéprostriedkyformouPôžičkyposkytnebankaklientovibezodkladneprostredníctvomúverového
účtu jednorazovo v plnej výške Pôžičky. Z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný)
poplatok za poskytnutie úveru. Zvyšná časť bude vyplatená na klientom určený účet v zmluve o úvere
alebo v žiadosti o poskytnutie Pôžičky najneskôr nasledujúci pracovný deň po uzatvorení zmluvy o
úvere“.). Zrazenie sumy vo výške 100,- €, čo je výška poplatku za poskytnutie úveru preukazuje doklad

banky, kde sa v deň podpisu síce na účet klienta pripísala suma úveru 5.000,- €, ale v ten istý deň potom,
ako klient podpísal úverovú zmluvu, pracovník banky uskutočnil transakciu, na základe ktorej odišla
platba vo výške 100,- € na účet banky. Tento úkon nevykonal klient sám, klient si ani nebol vedomý, že
mu odchádza 100,- € týmto spôsobom, ale vykonal ho manuálne pracovník banky. Z tohto vyplýva, že
celková výška úveru nebola v zmluve uvedená správne, dlžník nedisponoval úverom vo výške 5.000,-

€ ale len sumou 4.900,- €, pretože v deň podpisu zmluvy mu bola z účtu odrátaná suma poplatku
za poskytnutie úveru. Ide o zjavné obchádzanie zákona za účelom obohatenia sa banky. Dokazujú to
pohyby na účte žalobcu.
Ad b). Nesprávne uvedenie RPMN:
Uviedol, že Zmluva uvádza dve hodnoty RPMN a to RPMN bez zľavy (na úrokovej sadzbe z titulu

Voliteľnej služby) vo výške 13,01 % a RPMN so zľavou výške 10,77 %. Hodnoty v Zmluve nie sú uvedené
správne, a to z dvoch dôvodov:
a) Zo Zmluvy vyplýva, že žalobca bol povinný uzavrieť okrem samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere tiež zmluvu o poistení. Poistenie úveru bolo v Zmluve o spotrebiteľskom úvere predformulovanéa žalobca musel poistenie uzavrieť, pokiaľ chcel získať finančné prostriedky od veriteľa za daných
podmienok. Poistenie nebolo individuálne dojednané Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi
účastníkmi je nepochybne zmluvou formulárovou a vyplýva z nej, že poistenie bolo veriteľom vopred

stanovené a žalobca ako spotrebiteľ nemal na výber, či poistenie uzavrie alebo nie. Podmienka poistenia
je síce vo formulárovej Zmluve uvedená ako dobrovoľná, teda Navrhovateľ údajne mohol vyjadriť svoj
nesúhlas s uvedenou zmluvou podmienkou. V skutočnosti ale žalobca ako spotrebiteľ nemal absolútne
žiadnu možnosť prejaviť dobrovoľnosť a nemal možnosť vyjadriť nesúhlas v časti poistného, ale musel
predpripravenú formulárovú Zmluvu len akceptovať ako celok, alebo ako celok ju odmietnuť nakoľko

mesačné poistné vo výške 4,05 € už bolo započítané v mesačnej splátke. Zo Zmluvy ani z inej zmluvnej
dokumentácie nie je zrejmé, že by mal žalobca možnosť ovplyvniť obsah Zmluvy, predovšetkým výšku
poplatkov za poskytnutie úveru, poistenie a že by došlo k dojednaniu inej výšky jednotlivých nárokov
žalobcu ako v iných prípadoch, ktoré sú súdu známe z úradnej činnosti. Zo žiadneho dokumentu
nevyplýva, že by mal žalobca možnosť získať spotrebiteľský úver u veriteľa, ak by žiadal zmeniť výšku
poistného alebo ak by o poistné nemal záujem. V tejto súvislosti poukázal napríklad na rozsudok

Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/79/2016 zo dňa 28. 02. 2017, kedy Krajský súd Trenčín vrátil vec
Okresnému súdu v Trenčíne, ktorý (okresný súd) nevidel nezapočítanie výšky poistného do RPMN ako
rozpor so Zákonom, avšak Krajský súd Trenčín sa s takýmto postupom Okresného súdu v Trenčíne
nestotožnil. Ako vyplýva z rozsudku Krajský súd Žilina 6Co/246/2016 zo dňa 31. 10. 2016, nakoľko
poistenie slúži výlučne na poistenie úveru, nie je v poistení uvedená možnosť odmietnutia poistenia,

dlžník môže predpokladať, že sa jedná o veriteľom požadované poistenie. Pokiaľ sa preukázateľne
na zvolenie možnosti poistenia nevyžaduje iniciatíva - aktívna činnosť dlžníka, dohoda o poistení je
súčasťou zmluvy o úvere, je potrebné považovať aj poistenie za súčasť nákladov a zahrnúť ich do
výpočtu RPMN. Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/100/2016
zo dňa 23. 02. 2017, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/999/2014 zo dňa 31. 08. 2016 Pri výpočte

RPMN Zmluvy bez zľavy, spolu s poistným, podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN zverejnenej
na portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií Slovenskej republiky
je výsledná RPMN vo výške 14,41%, oproti RPMN vo výške 13,01% uvedenej v Zmluve. Pri výpočte
RPMN Zmluvy so zľavou, spolu s poistným, podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN zverejnenej
na portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií Slovenskej republiky

http:/www.fininfo.sk/sk/kalkulacky/kalkulacka-rpmn je výsledná RPMN vo výške 12,26 %, oproti RPMN
vo výške 10,77% uvedenej v Zmluve.
b) Navyše, zo Zmluvy vyplýva, že žalobca bol povinný uzavrieť okrem samotnej Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere tiež zmluvu o doplnkovej službe, a to zmluvu o bežnom účte (a o vydaní a vedení
platobnej karty). Táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia V Základných podmienkach Zmluvy, na strane

2 v časti označenej „Vrátanie poplatku za poskytnutie úveru - benefit“ sa veriteľ zaväzuje dlžníkovi
vrátiť po uplynutí 18 mesiacov od čerpania úveru poplatok, za predpokladu, že dlžník splní jednu z
podmienok, a tou je zriadenie bežného účtu v danej banke na svoje meno najneskôr ku dňu uzavretia
úverovejzmluvyaztohtoúčtubudúinkasovanésplátkytejtoúverovejzmluvy.Vzmysleplatnéhocenníka
veriteľa,veriteľúčtovalpoplatokzavedenieúčtuvovýškeEUR6mesačne(sadzobníkVUBplatnývčase

uzatvárania zmluvy Pri výpočte RPMN Zmluvy bez zľavy, spolu s poistným a zároveň tiež s poplatkom
za bežný účet, podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN zverejnenej na portáli finančnej osvety a
ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií Slovenskej republiky je výsledná RPMN vo výške
16,77%, oproti RPMN vo výške 13,01% uvedenej v Zmluve. Pri výpočte RPMN Zmluvy so zľavou,
spolu s poistným a zároveň tiež s poplatkom za bežný účet, podľa interaktívnej kalkulačky na výpočet

RPMN zverejnenej na portáli finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa Ministerstva financií
Slovenskej republiky je výsledná RPMN vo výške 14,68%, oproti RPMN vo výške 10,77% uvedenej v
Zmluve. V zmysle ust. § 2 písm. g) Zákona účinného v čase uzavretia Zmluvy, „celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom

úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver
alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“. Vzhľadom na túto skutočnosť je RPMN v Zmluve
vyjadrená nesprávne, a to v neprospech spotrebiteľa. Správne uvedenie RPMN je mimoriadne dôležité

v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere, nakoľko nesprávne uvedená RPMN je spôsobilá vyvolať omyl
u spotrebiteľa pri jeho rozhodovaní o využití produktov jednotlivých dodávateľov, preto je potrebné, aby
táto bola vždy uvedená správne, čo v tomto prípade nenastalo.
Ad c). Nesprávne uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť:Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa Zmluvy je uvedená ako celková čiastka bez zľavy
vo výške 7.820,32 € a celková čiastka so zľavou vo výške 7305,76 €. Táto suma je uvedená nesprávne,
a to z dôvodov, pre ktoré je v Zmluve nesprávne uvedenie RPMN (neuvedenie nákladov na doplnkové

služby), uvedené vyššie.
Celková čiastka s poistením:
V prípade zahrnutia ceny doplnkovej služby, konkrétne poistenia, vychádzajúc pritom z údajov v čase
uzavretia Zmluvy, podľa vzorca (počet splátok * výška splátok + poplatky): 96 * (80,42+4,05)+100 je
skutočná cena spotrebiteľského úveru bez zľavy v tomto konkrétnom prípade 8.209,12 € čo je o 388,80

€ viac, ako je uvedené v Zmluve. V prípade zahrnutia ceny doplnkovej služby, konkrétne poistenia podľa
vzorca, vychádzajúc z údajov v čase uzavretia Zmluvy (počet splátok * výška splátok + poplatky): 96
* (75,06+4,05)+100 je skutočná cena spotrebiteľského úveru so zľavou v tomto konkrétnom prípade
7.694,56 € čo je o 388,80 € viac ako je uvedené v Zmluve.
Celková čiastka s poistením a s nákladom na bežný účet:
V prípade zahrnutia všetkých známych nákladov, vychádzajúc z údajov v Zmluve, t. j. s nákladom na

poistenie a vedenie bežného účtu použijúc pri tom vzorec: výška splátok * počet splátok + poplatky podľa
zmluvy:96*(80,42+4,05+6)+100,predstavujecelkováčiastkabezzľavysumuvovýške8.785,12€čoje
o 964,80 € viac ako je uvedené v Zmluve. V prípade zahrnutia všetkých známych nákladov vychádzajúc
z údajov v Zmluve, t. j. s nákladom na poistenie a vedenie bežného účtu použijúc pri tom vzorec: výška
splátok * počet splátok + poplatky podľa zmluvy : (75,06+4,05+6)+100 predstavuje celková čiastka so

zľavou sumu vo výške 8.270,56 € čo je o 964,80 € viac ako je uvedené v Zmluve.
Ad d). Neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky:
Splátky spotrebiteľského úveru nie sú v Zmluve rozčlenené na splátky istiny, úrokov a poplatkov,
čím sa v zmysle konštantnej judikatúry úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyššie
uvedený záver je potrebné prijať napriek Rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015, nakoľko

priamy účinok Smernice nie je možný (nakoľko sa jedná o právne vzťahy horizontálne, teda medzi
jednotlivcami) a eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona účinného v čase uzatvárania
Zmluvy (teda nepriamy účinok Smernice) nie je možný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade
vnútroštátne právo - Zákon, nad rámec smernice zakotvuje prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti

a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda
od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec
Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a
splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje

konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami
rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné
toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a
splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a

frekvencie splátok spotrebiteľa. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom
o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred
vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže
Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ
na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho

priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva
alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe
výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi
a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp.
Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy

poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriami účinok. V
zmysleustálenejjudikatúrySúdnehodvoraEÚ,jerozsahamedzenepriamehoúčinkusmernícvyjadrený
jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne uplatniť eurokonformný
výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade
vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle

znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho
právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne
zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu
právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členeniasplátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy
účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Napriek odkazu žalobcu na
predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje

náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11
tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vyššie uvedené potvrdzuje aj
súdna prax po prijatí predmetného Rozsudku Súdneho dvora EÚ: rozsudky Krajského súdu v Prešov
zo dňa 9.11.2016 sp. zn. 21 Co/104/2016, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.10.2017 sp. zn.
27 Co/136/2017, Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.09.2017 sp. zn. 3Co/345/2016, Krajského

súdu v Žiline zo dňa 27. 09. 2017 sp. zn. 7Co/158/2017, Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.07.2017
sp. zn. 7Co/53/2017, Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.05.2017 sp. zn. 23Co/815/2015, Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.08.2017 sp. zn. 15Co/10/2017. Zároveň, slovenský zákonodarca
pristúpil k novelizácii predmetného ustanovenia Zákona a to zákonom č. 279/2017 Z. z. a to tak,
že s účinnosťou od 1.5.2018 v ust. § 9 ods. 2 písm. i) sa slová "a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". Z dôvodovej správy k tejto novele

Zákona vyplýva, že dôvody na takúto zmenu Zákona sú nasledovné: „Legislatívno-technická úprava v
nadväznosti na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z
23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len
"smernica 2008/48/ES") aj v spojitosti s úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 ods.
2. Vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté z dôvodu záverov Rozsudku

Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./ Klára
Bíróová.V zmysle uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti
výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou
sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice
2008/48/ES je uvedené, že ,,členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom

práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ Zmluva o spotrebiteľskom úvere
môže obsahovať ajprípadnéinézmluvnépodmienkyzakotvenévčl.10ods.2písm.u)smernice2008/48/
ES,avšaktietopodmienky musia byť individuálne dohodnuté so spotrebiteľom v rámci ich úverového
zmluvného vzťahu, ako to vyplýva z bodu 57 predmetného rozsudku. Ustanovenie čl.10 ods.2 písm.
u) smernice 2008/48/ES by sa nemalo podľa bodu 58 rozsudku vykladať tak, že oprávňuje členské

štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné
náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods.2 uvedenej smernice. Ak by sme predmetné
ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok
stanovených smernicou. Súčasne zákon neobmedzuje veriteľa v tom, aby nad rámec zákona dohodol
so spotrebiteľom doplnenie ustanovení, ktoré pomáhajú spotrebiteľovi pochopiť rozsah jeho záväzku. V

záujme každého veriteľa, ktorého zámerom je zodpovedné podnikanie a poskytovanie spotrebiteľských
úverov je poskytnutie čo najkomplexnejšieho rozsahu informácií. Veriteľ môže do zmluvy uviesť aj ďalšiu
informáciu, napr. odplatu pre daný spotrebiteľský úver.“ Samotný slovenský zákonodarca teda pristúpil k
novelizácii sporného ustanovenia, a to výlučne z dôvodu, že toto ustanovenie je v rozpore so Smernicou.
Ak samotný zákonodarca ustálil, že Zákon je v rozpore so Smernicou, je teda zrejmé, že eurokonformný

výklad Zákona (t.j. nepriamy účinok Smernice) nie je možný, nakoľko výklad Zákona by bol contra legem.
Vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva neobsahuje náležitosti uvedené vyššie v zmysle ust. § 11 ods. 1
písm. b) Zákona sa spotrebiteľský úver poskytnutý prostredníctvom Zmluvy považuje za bezúročný a
bezpoplatkov.

4. Žalobca uviedol, že do dnešného dňa vykonal v súvislosti so Zmluvou úhrady v celkovej výške
5.471,15 € z čoho splátky istiny predstavovali 5.000,- € a splátky úrokov a poplatkov predstavovali sumu
471,15 € (splátky úrokov a poplatkov ďalej len zaplatené úroky a poplatky) o čom svedčia pohyby na
jeho účte. Poukázal na ust. § 451 ods.1 a 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 nariadenia č. 87/1995
Z. z. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že spotrebiteľský úver poskytnutý prostredníctvom Zmluvy

sa považuje za bezúročný a bez poplatkov tak žalovaná je povinná mu vydať bezdôvodné obohatenie
spočívajúce v zaplatených úrokoch a poplatkoch a zaplatiť mu zákonný úrok z omeškania. Vzhľadom na
skutočnosť, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov od samotného počiatku
Zmluvy tak žalobca týmto v súlade s ustanovením § 566 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého "pri
čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky,

ak dlžník neurčí inak", oznamuje, že všetky svoje platby, ktoré historicky na tento spotrebiteľský úver
vykonal, vykonal najprv na splátky istiny a až následne na splátky úrokov a iných poplatkov. Žalobca
istinu úveru poskytnutého prostredníctvom zmluvy splatil dňa 28.08.2017. Žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu žalovanú v predžalobnej výzve vyzval, aby v lehote 1 pracovného dňa od doručeniapredžalobnej výzvy vydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Žalovaná však v uvedenej lehote dlh
neuhradila a požadované bezdôvodné obohatenie k dnešnému dňu nevydala.

5. Žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu vydaného v upomínacom konaní navrhol aby v prípade,
že súd bude pokračovať v konaní tak aby príslušný konajúci súd po prejednaní veci zamietol žalobu
žalobcu v celom rozsahu a priznal mu náhradu trov konania a to z týchto dôvodov: K tvrdeniam žalobcu,
že žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko zmluva o úvere neobsahuje podľa jeho názoru:
1. celkovú výšku úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch

2. RPMN v zmysle § 9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch,
3. celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch,
4. výšku, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky v zmysle § 9 ods. 2
písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch uviedol:
1. K tvrdeniu, že Zmluva o úvere neobsahuje správny údaj o celkovej výške spotrebiteľského úveru

uviedla, že podľa ustanovenia § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch celkovou výškou
spotrebiteľského úveru sa rozumie maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov
poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca dňa 10.11.2016 požiadal o
poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 5.000,- €. Úver v tejto výške mu bol aj schválený a na
základe uzatvorenej zmluvy o úvere bola žalobcovi na jeho účet poskytnutá dňa 10.11.2016 suma

5.000,- EUR. Údaj o výške spotrebiteľského úveru je tak v zmluve o úvere uvedený presne vo výške
sumy finančných prostriedkov reálne poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak,
ako to požaduje zákonné ustanovenie § 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe čl.
IV bod 2. Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s., na poskytovanie spotrebiteľských úverov
fyzickým osobám - občanom (ďalej len „VOP") je dlžník oprávnený poskytnutý úver splácať: a) inkasom

zo svojho bežného účtu, alebo b) inkasom z účtu v inej banke, alebo c) iným bezhotovostným alebo
hotovostným spôsobom v rovnakej mene ako je úver. Dôkaz: Všeobecné obchodné podmienky VÚB,
a.s., na poskytovanie spotrebiteľských úverov fyzickým osobám - občanom účinné v čase uzatvorenia
zmluvy. Poukázal na to, že žalobca si ako formu splácania úveru, vrátane všetkých peňažných záväzkov,
ktoré mu zo zmluvy vzniknú, zvolil formu inkasa z účtu uvedeného v záhlaví zmluvy (čl. I bod 2. na

štvrtej strane
zmluvy o úvere). V prípade splácania úveru inkasom z účtu banka realizuje inkaso na ťarchu osobného
účtudlžníkavdeňsplatnostialebovnasledujúcipracovnýdeň,akdeňsplatnostipripadnenanepracovný
deň (čl. IV bod 2. VOP). V súlade s uvedeným výberom žalobcu realizovala žalovaná inkaso poplatku za
poskytnutie úveru na ťarchu jeho osobného účtu dňa 10.11.2016 v zmysle čl. I bod 7. Zmluvy o úvere,

v ktorom splatnosť poplatku za poskytnutie úveru bola dohodnutá najneskôr ku dňu prvého čerpania
úveru. Zdôraznila, že poplatky, ktoré bol žalobca podľa uzatvorenej zmluvy povinný platiť sú prehľadne,
zrozumiteľne a transparentne uvedené v samostatnom čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, jasne označenom
ako „Poplatky platné podľa cenníka VUB, a.s. ku dňu uzavretia tejto zmluvy“. Pri uzatváraní zmluvy
si tak žalobca musel byť vedomý (i) ich výšky a (ii) jeho povinnosti predmetné poplatky v prípade

uzatvorenia zmluvy o úvere zaplatiť. Žalobca následne svojim podpisom na príslušnej zmluve s takýmito
podmienkami, za ktorých je žalovaná ochotná vstúpiť do zmluvného vzťahu, súhlasil. Pritom výška
poplatku za poskytnutie úveru, aj jeho splatnosť, je uvedená aj v tzv. predzmluvnom formulári (Európske
informácie o spotrebiteľskom úvere), ktorý bol žalobcovi poskytnutý pred uzatvorením úverovej zmluvy
(konkrétne v jeho časti 3. „Náklady spojené so spotrebiteľským úverom", odseku „Súvisiace náklady").

Dôkaz: Európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ žalobca argumentuje rozsudkom Súdneho
dvora EÚ vo veci C-377/2014, tento zjavne vychádza z odlišných skutkových okolností, keď hovorí o
vylúčení (z celkovej výšky úveru) súm, ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Vo veci
prejednávanej pred tunajším súdom bola žalobcovi reálne vyplatená celková výška úveru v sume 5.000,-
EUR. Pokiaľ žalobca toto skutkové tvrdenie rozporuje tak navrhla, aby súd na preukázanie jej tvrdení

vyžiadal od banky výpis z účtu žalobcu, na ktorý bola suma úveru poskytnutá. Žalobca na piatej strane
žaloby „cituje" bod 3.5 OP. Zo strany žalobcu ide buď o omyl alebo zavádzanie. Žiadny takýto ani
podobný bod sa vo VOP ani zmluve o úvere nenachádza. Tvrdenie žalobcu na piatej strane žaloby, že
„ Tento úkon (platba poplatku vo výške 100 eur) nevykonal klient sám, klient si ani nebol vedomý, že
mu odchádza 100 EUR týmto spôsobom, ale vykonal ho manuálne pracovník banky.", vychádza buď z

neznalosti pojmu „inkaso", alebo ide zo strany žalobcu o zavádzanie súdu. Ako zdôvodňujeme vyššie,
žalobca sám zvolil formu splácania úveru inkasom zo svojho účtu a o poplatku za poskytnutie úveru
aj o jeho splatnosti bol už pred vstupom do zmluvného vzťahu jasne, zrozumiteľne a transparentneinformovaný. Napokon formou inkasa boli žalobcovi „sťahované z účtu" aj všetky splátky úveru - otázkou
potom zostáva, prečo tu
už žalobca nenamieta vykonávanie týchto transakcií „manuálne pracovníkmi banky" a „bez vedomia

klienta". Pokiaľ mal žalobca záujem hradiť splátky úveru a jednotlivé poplatky inou formou ako inkasom
(napr. vkladom v hotovosti), mal pri uzatváraní zmluvy možnosť zvoliť si takýto spôsob úhrad.
2. K tvrdeniu žalobcu, že RPMN aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je v zmluve o úvere
uvedená v správnej výške uviedla, že tvrdenie žalobcu, že poistenie úveru musel uzavrieť, ak chcel
získať finančné prostriedky za daných podmienok nie je pravdivé. Rovnako nie je pravdivé jeho tvrdenie,

že „zo žiadneho dokumentu nevyplýva, že by mal navrhovateľ možnosť získať spotrebiteľský úver
u veriteľa, ak by žiadal zmeniť výšku poistného alebo ak by o poistné nemal záujem“. V priebehu
kontraktačného procesu má klient možnosť zvoliť si, či má alebo nemá záujem o poistenie schopnosti
splácať úver. Naša spoločnosť však v žiadnom prípade nepodmieňuje uzatvorenie zmluvy o úvere
pristúpením klienta k poisteniu. Uvedené vyplýva napríklad aj z tzv. predzmluvného formuláru (Európske
informácie o spotrebiteľskom úvere), kde v časti „3. Náklady spojené so spotrebiteľským úverom" je

okrem iného uvedené: „Na získanie spotrebiteľského úveru alebo na získanie spotrebiteľského úveru
za ponúkaných podmienok sa musí uzavrieť poistenie na zabezpečenie spotrebiteľského úveru Nie,
ďalšia zmluva o doplnkovej službe Nie" Klient (a teda aj žalobca) sa môže rozhodnúť, či chce vôbec
úver poistiť a ak sa rozhodne, že áno, môže si vybrať z dvoch balíkov: základný: poistenie pre prípad
smrti, poistenie invalidity v rozsahu nad 70% a poistenie práceneschopnosti nad 30 dní, rozšírený:

poistenie pre prípad smrti, poistenie invalidity v rozsahu nad 70%, poistenie práceneschopnosti nad
30 dní a poistenie straty zamestnania, ktorá skutočnosť je zrejmá aj napr. so žalobcom podpísanej
listiny nazvanej „Informácia finančného sprostredkovateľa k dojednávanému poisteniu“, pričom žalobca
sa rozhodol pre základný balík poistenia, ktorá skutočnosť je zrejmá z ním podpísanej Žiadosti o
flexipôžičku a rovnako zo zmluvy o úvere (čl. I bod 8.). Dôkazy: Európske informácie o spotrebiteľskom

úvere, Informácia finančného sprostredkovateľa k dojednávanému poisteniu, Žiadosť o flexipôžičku.
V zmysle ustanovenia § 2 písm. g) až i) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
platnom v čase uzavretia Úverovej zmluvy 1 (ďalej v texte aj len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“):
g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane

úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby,
aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej
výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že poistné
sa do celkových nákladov (a teda aj do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN)

zahŕňa iba v prípade, pokiaľ je získanie úveru podmienené poistením. Z vyššie špecifikovaných listín je
zrejmé, že poistenie schopnosti splácať úver bolo Žalobcovi ako klientovi pri uzatváraní Zmluvy o úvere
ponúkané ako možnosť', nebolo povinné; zmluvu o úvere mohol žalobca uzatvoriť aj bez dojednania
poistenia, a tak sa poistné v súlade s vyššie citovaným ustanovením zákona o spotrebiteľských úveroch
do výpočtu celkových nákladov, a teda ani do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN

nezapočítava.Dovýpočtuuvedenýchúdajovvstupujemesačnásplátkabezpoistného(mesačnásplátka
poistného je vo výške 4,05 EUR), čiže mesačná splátka bez poistného je vo výške 75,06 EUR (v prípade
uplatnenia zľavy z titulu voliteľnej služby) alebo vo výške 80,42 EUR (bez zľavy z titulu voliteľnej služby).
Po zadaní relevantných údajov do kalkulačky RPMN na internetovej stránke https:/ekonomika.sme.sk/
kalkulacky/, táto vracia RPMN vo výške totožnej ako je uvedená v úverovej zmluve, teda vo výške

10,77% (v prípade uplatnenia zľavy z titulu voliteľnej služby), resp. 13,01% (bez zľavy z titulu voliteľnej
služby). Výška celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť takisto po zadaní relevantných údajov
vychádza presne v rovnakej výške, aká je uvedená v zmluve o úvere. Dôkaz: vytlačená obrazovka
kalkulačky RPMN.

6. K žalobcom podávanému výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských
úveroch uviedla žalovaná, že tento nie je správny a to z týchto dôvodov: V zmysle ustanovenia §
9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o
úvere) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníkamusí obsahovať' výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Dala do pozornosti súdu, že v žalobe je znenie

citovaného ustanovenia žalobcom evidentne pozmenené keď žalobca tvrdí, že náležitosťou zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa predmetného ustanovenia je uvedenie výšky, počtu a termínov splátok
v členení na istiny, úroky a iné poplatky. Spojenie „v členení na“ sa však v predmetnom ustanovení
nenachádza a žalobca ho tam zrejme „doplnil" na zvýšenie presvedčivosti svojich tvrdení. Z uvedeného
ustanovenia tak, ako je uvedené v zákone, však povinnosť' uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere

osobitne informáciu o tom, aká suma z každej splátky úveru sa započítava na istinu, úroky a poplatky
nevyplýva. Nič také nevyplýva ani z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu. Dôvodová správa
uvádza iba nasledovné: „ Medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patria napríklad:
(...) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne
informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti
(splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere). Uviedla,

že Smernica EÚ nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu, úroky a poplatky. Podľa tabuľky zhody k
zákonu o spotrebiteľských úveroch, § 9 ods. 2 písm. 1) zákona je transpozíciou čl. 10 ods. 2 písm.
h) Smemice5 podľa ktorého v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť „ výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia". Z uvedeného je

zrejmé , že Smernica EÚ vyžaduje v zmluve o úvere uviesť iba celkové splátky úveru a nevyžaduje ich
osobitné rozčlenenie na ich jednotlivé zložky - istinu, úroky a poplatky. Tento záver potvrdil aj Rozsudok
SD EÚ Home Credit, podľa ktorého : „ Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná

na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby
členský štát stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Z uvedeného vyplýva, že
výklad podávaný žalobcom o potrebe rozpísať splátky na istinu, úroky a poplatky je v rozpore s článkom
10 ods. 2 písm. h) Smernice EÚ. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že Smernica EÚ predstavuje
tzv. úplnú harmonizáciu danej oblasti, čo znamená, že s cieľom dosiahnutia fungujúceho vnútorného

trhu členské štáty nesmú zachovávať' ani zaviesť prísnejšie pravidlá ako sú v nej uvedené. Tento záver
vyplýva okrem iného z:
a) článku 22 ods. 1 Smernice EÚ : „ Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice“:

b) recitálu (9) Smernice EÚ: „ Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v
Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný
vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť' zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne
ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice."; a
c) rozsudku SD EÚ vo veci C-602/10, SC Volksbank Romänia SA zo dňa 12.07.2012 podľa ktorého:

„ Z článku 22 ods. 1 smernice 2008/48 vykladanej vzhľadom na jej odôvodnenia 9 a 10 vyplýva, že
pokiaľ ide o úverové zmluvy, ktoré patria do pôsobnosti tejto smernice, táto smernica stanovuje úplnú
harmonizáciu, a ako vyplýva z názvu uvedeného článku 22, má záväznú povahu, čo treba chápať
tak, že v oblastiach konkrétne uvedených v rámci tejto harmonizácie členské štáty nesmú zachovať
alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia, ako sú tie, ktoré zakotvuje tá istá smernica.“ (bod 38

rozsudku) ....... „ Je potrebné dodať, že ako bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, článok 22 ods.
1 smernice 2008/48, vykladaný vzhľadom na jej odôvodnenia 9 a 10, sa musí chápať v tom zmysle,
že pokiaľ ide o úverové zmluvy patriace do pôsobnosti tejto smernice. na ktoré odkazuje vnútroštátny
súd v rámci tejto otázky, hoci nie sú predmetom sporu vo veci samej, uvedená smernica stanovuje
úplnú a kogentnú harmonizáciu, ktorá v oblastiach, ktorých sa táto harmonizácia špecificky týka,

bráni tomu, aby členské štáty zachovali alebo zaviedli iné vnútroštátne ustanovenia, ako ona sama
obsahuje.“ “ (bod 63 rozsudku). Uviedla, že súd je povinný vykladať § 9 ods. 2 písm. l) zákona o
spotrebiteľských úveroch v súlade so Smernicou EÚ. Z ustálenej judikatúry SDEÚ vyplýva, že členské
štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje národné právo v súlade s právom EÚ (t.j. eurokonformne).
Podľa rozhodnutia SD EÚ vo veci Van Colson „povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice

dosiahnuť stanovený výsledok, ako aj ich povinnosť podľa článku 5 ZEHS /.../, sa vzťahujú na všetky
orgány členských štátov vrátane súdov v rámci ich právomocí. Z toho potom vyplýva, že pri uplatňovaní
vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho zákona špeciálne vydaného s cieľom vykonať
ustanovenia smernice /.../ musí vnútroštátny súd vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia aúčelu smernice. V zmysle judikatúry SDEÚ povinnosť' súdov vykladať národné právo eurokonformne
sa uplatňuje aj v horizontálnych právnych vzťahoch, akým je aj vzťah zo zmluvy o úvere uzatvorenej
medzi stranami tohto sporu. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smerníc

EÚ zahŕňa okrem iného aj povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s interpretáciou smerníc EÚ
vyjadrenou v príslušných rozhodnutiach SDEÚ interpretujúcich právo EÚ. Štátne orgány majú povinnosť'
eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere, nesmie však ísť o výklad , ktorý
je zjavne contra legem. Inými slovami, ak § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch pripúšťa
eurokonformný výklad, t.j. ak takýto výklad nie je možné považovať' za výklad contra legem, súd je

povinný ho pri rozhodovaní predmetnej veci uplatniť. Eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. l) zákona o
spotrebiteľských úveroch, na ktorý v tomto konaní poukazuje žalovaná pritom celkom zjavne možný a v
žiadnom prípade ho nie je možné považovať za výklad contra legem. Totiž, pokiaľ zákonodarca uvádza,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov /.../“, nie je možné automaticky (a už vôbec nie bezvýhradne) usudzovať, že istina, úroky a iné
poplatky musia byt' zvlášť rozpísané. Gramatickým výkladom možno totižto rovnako dospieť k záveru,

že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho
vyjadrenia v podobe „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" predstavuje konkretizáciu obsahu každej
splátky, ktorá pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Na výklad tohto ustanovenia však práve pre
možnérozdielneinterpretácienemožnopoužiťlengramatickývýklad.Zdôrazňujemepretoprávepotrebu
aplikácie logického ale najmä systematického výkladu, kedy k interpretácii právnej normy musí pristúpiť

porovnanie jej znenia a umiestnenia v celom právnom systéme. Práve pri spotrebiteľskom práve je
nutné právnu normu vyložit' aj v kontexte súladu so sekundárnym komunitárnym právom, ktoré koniec
koncov predstavuje v tejto oblasti základný zdroj úpravy, ktorý sú jednotlivé štáty povinné transponovať
do národných právnych úprav. Keďže eurokonformný výklad je v tomto prípade možný, súd je povinný
ho uplatniť, aj keď má možno žalobca iné predstavy. Okrem veľkého množstva rozhodnutí krajských

súdov, ktoré v plnej miere reflektujú na rozsudok SD EÚ Home Credit (napr. rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 12.01.2017 sp. zn. 16Co/785/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 12.01.2017 sp. zn. 16Co/616/2015, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.01.2017 sp. zn.
15Co/64/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2016 sp. zn. 17Co/963/2015,
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.04.2017 sp. zn. 11Co/39/2016, rozsudok Krajského súdu

v Prešove zo dňa 06.07.2017 sp. zn. 14Co/56/2016) poukázala aj na aktuálnu judikatúru Najvyššieho
súdu SR v otázke eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, a
to konkrétne na verejne dostupné uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018 sp. zn. 3 Cdo 146/2017,
v zmysle ktorého: „Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie
toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa

zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. - uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“
či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k
záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne

pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť' rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo
možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.“
Prax a stanovisko Národnej banky Slovenska ako i názory objavujúce sa v odborných periodikách
v čase po Rozsudku SDEÚ Home Credit tento jej záver len potvrdzujú. Okrem toho, za účelom
odstránenia pochybností o správnom spôsobe výkladu predmetného ustanovenia zákona, zákonodarca

s výslovným poukazom na Rozsudok SDEÚ a Smernicu EÚ s účinnosťou od 01.05.2018 mení znenie
daného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch tak, že slová „výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov " nahrádza slovami „ výšku, počet, frekvenciu splátok“ (viď čl. XII
zákona č. 279/2017 Z.z. a dôvodovú správu k nemu ). Pritom aj bez nutnosti výslovného poukazu
na nutnosť eurokonformného výkladu, výlučne pohľadom na logický význam príslušného ustanovenia

zákona [§ 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch] je možné dospieť cez logický výklad
k správnej aplikácii daného zákonného ustanovenia, ktorá aplikácia nevyžaduje tzv. rozpis splátok
uvádzať v zmluve o úvere, napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.10.2017 sp. zn.
17Co/344/2017-143,ktorýkuvedenejproblematikeuviedol,že„Podľaodvolaciehosúdupretozhľadiska
kritéria zrozumiteľnosti spotrebiteľskej zmluvy, a tým aj z hľadiska prospechu spotrebiteľa neobstojí

výklad citovaného § 9 ods. 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch prijatý súdom prvej
inštancieaprezentovanýžalobcom,tedataký,žezmluvaospotrebiteľskomúveremusíobsahovaťvýšku
jednotlivých zložiek splátky a uvedenie iba jej celkovej výšky je nedostatočné. Naopak, nie práve vhodne
zvolenú formuláciu citovaného § 9 ods. 2 písm. 1) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je, avždy bolo potrebné vykladať tak, že v zmluve uvedená splátka úveru je dostatočne uvedená aj keď nie
je vyjadrená iba celkovou výškou splátky, pričom takto uvedená splátka musí zahŕňať všetky veriteľom
požadované plnenia, a nie uvedením len niektorej zložky navodzovať dojem nízkej splátky úveru.

Prípustnosť vyjadrenia splátky úveru iba celkovou výškovou splátky nie je výklad contra legem, ako
sa snaží presvedčiť žalobca, pretože dané ustanovenie neobsahuje gramatické vyjadrenie vylučujúce
uvedenietamvymenovaných zložieksplátkyibavsúhrnejednousumou.“'Patrísadodať,žeKrajskýsúd
v Trenčíne v predmetnom rozhodnutí dokonca ani neodvíjal svoj záver o spôsobe vhodnej interpretácie
citovaného zákonného ustanovenia od záverov vyslovených v Rozsudku SDEÚ Home Credit. Žalovaná

poukázala aj na riziko sankcií voči Slovenskej republike. Uviedla, že podľa ustálenej judikatúry SDEÚ
členské štáty EÚ zodpovedajú fyzickým a právnickým osobám za škodu spôsobenú porušením práva
EÚ (rozhodnutie Súdneho dvora v spojenej veci C-6/90 a C-9/90 Francovich a i. proti Talianskej republike
[1991 ] ECR I - 05357, odsek 37. Ak by si súd osvojil právny výklad podávaný žalobcom, ktorý je v
evidentnom rozpore so Smernicou EÚ tak by tak vystavil Slovenskú republiku riziku žaloby o náhradu
škody spôsobenej porušením práva EÚ spočívajúcej v úrokoch a poplatkoch za predmetný úver, na

ktoré by žalovaná mala nárok, ak by súd vykladal príslušné ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch v súlade s právom EÚ. Okrem toho, ak by sa s právnym názorom žalobcu stotožnili viaceré
všeobecné súdy tak Slovenská republika by mohla čeliť (i) možnej mnohomiliónovej zodpovednosti za
škoduspôsobenúvšetkýmposkytovateľomspotrebiteľskýchúverovnesprávnoutranspozíciouSmernice
EÚ s vážnym negatívnym dopadom na finančné aj reputačné postavenie Slovenskej republiky; a (ii)

možnosti sankčného konania orgánov EÚ podľa článku 258 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie
pre zlú transpozíciu Smernice EÚ. Napokon poukázala na& to, že žalobca z textu zmluvy ako i priebehu
zmluvného vzťahu bez akýchkoľvek pochýb vedel koľko, kedy, komu a do kedy má splácať. Zmluva
bola uzavretá v roku 2016, žalobca zmluvu i zmluvný vzťah akceptoval, úver čerpal i splácal (nakoniec i
splatil).Diskutabilnésúpotompohnútkyžalobcuvedúcekpodaniužaloby,ajehonepresvedčivétvrdenia

uvádzané v žalobe, ak odrazu (po ukončení zmluvného vzťahu, kedy on sám dlh zo zmluvy o úvere bezo
zvyšku akceptoval a celý ho splatil) tvrdí, že v zmluve mu niečo chýba a navyše, to čo tam je, odrazu
nepovažuje za dostatočné. Žiadala preto, aby súd predmetnú žalobu posudzoval aj v zmysle článku 5
Civilného sporového poriadku - zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Poukazujúc na vyššie
uvedené žalovaná má za preukázané, že zmluva o úvere je v plnom súlade s požiadavkami kladenými

príslušnými právnymi predpismi, pričom v nej neabsentujú žiadne žalobcom namietané údaje. Navyše,
v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa spotrebiteľský úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov len a jedine vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky zakotvené v danom
ustanovení (t.j. ak zmluva o úvere vykazuje súčasne a kumulatívne nedostatky v tomto ustanovení
vymenované - zákonodarca použil spojku „a“); žalobca však taký kumulatívny výskyt nedostatkov v

zmluve nevyčíta a ani neuvádza. Žalovaná ďalej uviedla, že neeviduje žiadnu faktúru od žalobcu,
žalobou uplatnený údajný nárok nie je skutočný (nie je existujúci), je to domnelý nárok žalobcu, ktorý
žalovaná neuznáva a ani neeviduje.

7. Žalobca s týmito argumentmi žalovanej nesúhlasil a trval na dôvodoch uvedených v žalobe tvrdiac,

že Dohoda o odplate je neplatná a ak je dohoda o odplate platná, spotrebiteľský úver je postihnutý
nižšie uvedenými vadami, ktoré majú za následok jeho bezúročnosť a bezpoplatkovosť a. celková výška
spotrebiteľského úveru v zmluve je vyjadrená nesprávne, b. celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, nie je v zmluve vyjadrená nesprávne, a c. ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve
vyjadrená správne, d. v zmluve absentuje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok v členení na

splátku istiny, úrokov a iných poplatkov. K tvrdeniu, že je neplatná dohoda o odplate uviedol, že
Zákon č. 129/2010 Z. z. (ďalej len „Zákon“) v ust. § 1 ods. 2 ustanovuje, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere môže mať rôzne formy (a to formu pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej
pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi). Obdobne ustanovuje tiež článok 3 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS a § 2 písm. a) už zrušeného zákona č. 258/2001 Z. z. Následne, Zákonnou
náležitosťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je tiež vymedzenie jej formy, resp. druhu (§ 9 ods.
2 písm. a) Zákona). Ide o dôležitú náležitosť, lebo jej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere má
za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 Zákona).
Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak musí spĺňať jednak náležitosti Zákona, jednak náležitosti príslušnej

formy / druhu spotrebiteľského úveru (napríklad náležitosti pôžičky vymedzenej v Občianskom
zákonníku, náležitosti úveru vymedzeného v Obchodnom zákonníku a pod.). Zmluva medzi žalobcom a
žalovaným je zmluva o spotrebiteľskom úvere (§ 9 Zákona) vo forme pôžičky (§ 657 a nasl Občianskeho
zákonníka) a nie vo forme úveru (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka), a to z týchto dôvodov: a)Žalovaný vyslovene vo svojej formulárovej Zmluve sám označil zmluvu ako pôžičku, a to uvedením
názvu zmluvy „Flexipôžička“, pričom tento názov je nielenže zvýraznený hrubým písmom, ale je aj väčší
ako zvyšný text zmluvy, b) Žalovaný vo svojej masívnej reklamnej kampani, ktorou láka spotrebiteľov

a ktorým takto ponúka svoj produkt, ponúka spotrebiteľom pôžičku, a nie úver, c) Zmluva je svojim
obsahom zmluvou o pôžičke a nie zmluvou o úvere. Čo sa týka označenia druhu spotrebiteľského
úveru v Zmluve zo strany žalovanej ztak uviedol, že žalovaná vo svojej formulárovej Zmluve, ktorú sám
pripravil, sám označil zmluvu ako pôžičku, a to uvedením názvu zmluvy „Flexipôžička“, pričom tento
názov je nielenže zvýraznený hrubým písmom, ale je aj väčší ako zvyšný text zmluvy. Je zrejmé, že

vôľa žalovaného, ako aj vôľa žalobcu smerovala k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky. K markentingu žalovanje uviedol, že žalovaná prostredníctvom svojho marketingu, či už vo
forme prezentácie na svojom webovom sídle, alebo vo forme printovej reklamy alebo reklamy v TV a
na internete, ponúka spotrebiteľom svoj produkt vo forme „Pôžičky“. Dovoľujeme si podotknúť, že ide
o dlhodobú a masívnu reklamnú kampaň. Dôkazy: web stránka žalovaného: snímky obrazovky z web
stránky žalovaného, TV a video kampaň žalovaného : Flexipôžička - kampaň 04/2011: Flexipôžička

- kampaň 01/2012: Flexipôžička - kampaň 12/2012: Flexipôžička - kampaň 02/2013: Flexipôžička
- kampaň 04/2014: Flexipôžička - kampaň 05/2016: Flexipôžička - kampaň 09/2017: Flexipôžička -
kampaň 11/2017: Nižšie poukážeme na vnímanie takejto reklamy zo strany priemerného spotrebiteľa,
ktorým je aj žalobca. Pojem priemerného spotrebiteľa nie je zákonom ani iným všeobecne záväzným
právnym predpisom definovaný, avšak určitý rámec poskytuje Smernica Európskeho parlamentu a

Rady 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom
trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu
a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
2006/2004 (ďalej len „Smernica o nekalých praktikách“), kde v bode 18 Preambuly je uvedené, že
„Je vhodné chrániť všetkých spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami; Súdny dvor však

považoval za potrebné skúmať pri rozhodovaní v prípadoch týkajúcich sa reklamy po prijatí smernice
84/450/EHS účinok na hypotetického typického spotrebiteľa. V súlade so zásadou proporcionality a
z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium
priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri
zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal Súdny dvor, obsahuje však

i ustanovenia zamerané na zabránenie zneužívania spotrebiteľov, ktorých vlastnosti ich robia obzvlášť
zraniteľnými voči nekalým obchodným praktikám. Tam, kde je obchodná praktika osobitne zameraná
na určitú skupinu spotrebiteľov ... je žiaduce, aby bol dosah tejto obchodnej praktiky posúdený z
pohľadu priemerného člena takejto skupiny. ... Pojem priemerného spotrebiteľa sa pritom nezakladá na
štatistickom zistení. Vnútroštátne súdy a orgány budú musieť sami na základe vlastnej úvahy určiť, so

zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.“. „Čo
sa týka abstraktného subjektu „priemerného spotrebiteľa“, tento pojem nie je zákonom nikde definovaný
a nie sú dané žiadne univerzálne parametre, podľa ktorých priemerného spotrebiteľa hodnotiť a ich
hodnotenie vykonáva orgán dozoru podľa okolností konkrétneho prípadu. Vo všeobecnosti platí, že
tento pojem vyjadruje rozumovú vyspelosť a bežnú orientáciu ohľadne veci, ktorej sa obchodná praktika

týka, pričom stále platí, že spotrebiteľ jeamatér a predávajúci profesionál.“ Rozhodnutie Slovenskej
obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici č. P/0124/06/2017
zo dňa 09.08.2017 . Vzhľadom na vskutku masovú reklamu v televízii, na internete ako aj v printových
médiách a na billboardoch, a to nielen zo strany samotného žalovaného, ale aj zo strany iných veriteľov
ponúkajúcich spotrebiteľské úvery, kde žalovaný (ako aj iní veritelia) ponúka bežným spotrebiteľom

spotrebiteľský úver vo forme pôžičky, je zrejmé, že priemerný spotrebiteľ vníma tento produkt ako
pôžičku. Nakoniec, je to samotný žalovaný, ktorý túto reklamu vytvára a ktorá prostredníctvom nej
pôžičku spotrebiteľom ponúka. Navyše, reklama žalovaného nie je jediný dôvod, prečo priemerný
spotrebiteľ jeho produkt vníma ako pôžičku. Priemerní spotrebitelia vo svojom bežnom živote používajú
na dočasné požičanie peňazí od inej osoby pojem pôžička. Rovnako tak v medziľudských vzťahoch si

priemerný človek nejde k susedovi zobrať úver, ale ide si od neho požičať peniaze vo forme pôžičky,
ktorá je ako inštitút upravená v Občianskom zákonníku. Priemerný spotrebiteľ chápe, že ak nemá
dostatok peňažných prostriedkov, spôsob, ako ich môže získať, je, že si vezme pôžičku, za ktorú zaplatí
veriteľovi spolu s pôžičkou (istinou) úrok. Na túto skutočnosť reflektujú veritelia, a teda aj žalovaná,
a spotrebiteľom ponúkajú v drvivej väčšine prostredníctvom reklamy pôžičky, nie úvery. Naproti tomu,

pojem úver sa nevyskytuje v bežnej reči priemerného spotrebiteľa, a ak áno, tak priemerný spotrebiteľ
si tento pojem spája skôr s podnikaním, ale nie na požičanie peňazí pre vlastnú spotrebu. Priemerný
spotrebiteľ sa nejde do banky / nebankového subjektu zaúverovať, ale ide si peniaze požičať. Tomu
korešponduje aj úprava úveru ako absolútneho obchodu v Obchodnom zákonníku. Vzhľadom na bežnévnímanie priemerného spotrebiteľa, a na vnímanie žalobcu v tomto konkrétnom prípade, ktorí mali v
úmysle si peniaze požičať, a nie dojednať úver, berúc do úvahy označenie spotrebiteľského úveru ako
„pôžičky“ zo strany žalovaného, ako aj s ohľadom na marketing žalovaného ponúkajúci pôžičku, žalobca

ako priemerný spotrebiteľ sa dôvodne domnieval a boli uzrozumený s tým, že žalovaný mu poskytuje
pôžičku, a nie úver, a s týmto vedomím a vnímaním vstúpil do zmluvného vzťahu so žalovaným ako
veriteľom. K skutočnému obsahu a charakteru Zmluvy uviedol, že zmluva medzi žalobcom a žalovaným
nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere a ani obsahom a charakterom práv a povinností strán sa
nejedná o zmluvu o úvere. Zmluva medzi žalobcom a žalovaným však spĺňa náležitosti zmluvy o pôžičke

(resp. vzhľadom na reálny charakter zmluvy o pôžičke Zmluva spĺňa náležitosti zmluvy o budúcej zmluve
o pôžičke), a charakterom a obsahom práv a povinností strán sa jedná o zmluvu o pôžičke. Navyše, z
pohľadu skutočnej vôle strán sa jedná tiež o pôžičku a nie o úver. Nižšie v teoreticko-právnej rovine:
opíše podstatné náležitosti zmluvy o úvere a charakter a podstatu jej odplaty, poukáže na skutočnú
formu Zmluvy (pôžička), a poukáže na právne dôsledky obchádzania Zákona zo strany žalovaného
(neplatnosť dohody o odplate), okrajovo poukážeme aj na skutočný charakter poplatku v Zmluve a jeho

rozpor tak s Občianskym zákonníkom, ako aj s Obchodným zákonníkom.
Ad c) 1. Podstatné náležitosti zmluvy o úvere, charakter a podstata odplaty:
V zmysle ust. 497 Obchodného zákonníka „Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“ Ako vyplýva z vyššie uvedeného, „Zmluva o úvere je

konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje
dohoda zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy ... Záväzok zo zmluvy o úvere vzniká dohodou
o jej podstatných náležitostiach, ktorými sú: 1. záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho
prospech peňažné prostriedky, 2. určenie sumy (limitu) týchto peňažných prostriedkov (úverový limit),
3. záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky.“ Obdobne, tieto podstatné

náležitosti sú akceptované aj inou odbornou literatúrou, v zmysle ktorej podstatnými náležitosťami
úverovej zmluvy sú: „ 1. určenie zmluvných strán, 2. určenie sumy (limitu), do ktorej budú peňažné
prostriedky poskytnuté, 3. záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, záväzok
dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky.“ Konštrukcii zmluvy o úvere uvedenej vyššie
zodpovedá aj odplata podľa zmluvy o úvere, a to tak, že okrem ceny peňazí vo forme úrokov (§ 497

Obchodného zákonníka), možno v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka „za dojednanie záväzku
veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu“ (ak poskytovanie
úveru je predmetom podnikania veriteľa). Odplata podľa zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka
je teda dvojzložková: 1. odplata za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka
peňažné prostriedky, a 2. úroky. S ohľadom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmluve

o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru nemožno dojednať inú formu odplaty, nakoľko ide o zmluvu
spotrebiteľskú, veriteľ nemôže požadovať žiaden poplatok za vedenie účtu ani žiadne iné plnenia. Ad
1. odplata za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky Ako
vyplýva z konštrukcie zmluvy o úvere, v zmluve o úvere sa strany dohodnú, že niekedy v budúcnosti, na
dodatočnú žiadosť dlžníka, veriteľ poskytne dlžníkovi peniaze, a to až do výšky dojednaného úverového

limitu. Nakoľko veriteľ na jednej strane má povinnosť mať peniaze pre dlžníka rezervované po určitú
dobu určenú v zmluve, ale na strane druhej nevie, kedy bude dlžník tieto peniaze čerpať, a ani to, v akej
výške (nakoľko ich môže čerpať až do výšky úverového limitu) a či ich vôbec čerpať bude, Obchodný
zákonník priznáva veriteľovi právo na odplatu za dojednanie jeho záväzku. Nejedná sa teda o odplatu
za skutočné poskytnutie peňazí, resp. za poskytnutie úveru, ale expressis verbis sa jedná o odplatu „za

dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky“. Vyššie uvedené potvrdzuje
aj odborná literatúra: „v prípade, ak bola odplata v zmluve platne dojednaná, vzniká veriteľovi nárok
na jej zaplatenie bez ohľadu na to, či dlžník v skutočnosti úver čerpal.“ Iní autori obdobne uvádzajú,
že „ustanovenie upravuje odplatu za dojednanie úveru. V úverovej zmluve sa spravidla označuje ako
záväzkováprovízia,ktorousarozumiepoplatokzarezervovaniepeňažnýchzdrojovurčenývpercentách

p. a. (z latinského per annum - ročne) z nečerpanej sumy príslušného limitu. Na to, aby sa mohlo toto
ustanovenie uplatniť, musia byť splnené dve podmienky:
1. požadovať odplatu za dojednanie úveru môže len veriteľ, ktorý má poskytovanie úveru ako predmet
činnosti, 2. odplata za dojednanie úveru musí byť dohodnutá v zmluve, a to aj jej výška. Táto odplata
predstavuje určitú odmenu, resp. náhradu za to, že veriteľ rezervuje peňažné prostriedky a čaká,

kým o ne dlžník požiada. Pritom nie je podstatné, či dlžník úver skutočne čerpal, alebo nie.“ Práve
skutočnosť, že veriteľ má nárok na odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť na požiadanie dlžníka
peňažné prostriedky, vystihuje charakter tejto odplaty a to tak, že túto odplatu veriteľ poberá za svoj
záväzok mať pre dlžníka prichystané počas určitej doby peniaze v určitej výške, a veriteľ zinkasuje tentopoplatok za svoju pripravenosť peniaze skutočne poskytnúť dlžníkovi (a to aj v prípade, keď sa dlžník
rozhodne úver nakoniec nečerpať, prípadne čerpať nižšiu výšku úveru, než bol maximálny úverový limit).
Ad 2. úroky

Ide o klasickú cenu peňazí. Úver sa úročí len vo výške, ktorá bola skutočne čerpaná, a ako vyplýva z
ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, len od doby, kedy boli dlžníkovi prostriedky poskytnuté. Veriteľ
teda nemá nárok na úver za dobu, počas ktorej má peniaze rezervované pre dlžníka (tomu zodpovedá
odplata za dojednanie záväzku úver poskytnúť), ale má nárok na úroky len od času, kedy dlžník peniaze
odveriteľačerpal.Takátodvojzložkováodplatamalvýznamnapríkladprihypotekárnomúvere(odprijatia

zákona č. 90/2016 Z. z. je terminus technicus úver na bývanie), kde si spotrebiteľ môže dohodnúť s
bankou, že od nej bude čerpať hypotéku, pričom banka môže počkať, pokiaľ si klient vybaví náležitosti
súvisiaceskúpounehnuteľnosti,alebopokiaľsiklientvôbecnájdevhodnúnehnuteľnosťnakúpu,pričom
bankamánazákladeuzatvorenejzmluvysospotrebiteľomprenehopourčenúdoburezervovanéurčené
finančné prostriedky (za čo jej spotrebiteľ platí odplatu). V spotrebiteľských úveroch vo forme pôžičky
však takáto dvojzložková odplata nemá nielen opodstatnenie, ale ani oporu v zákone.

Ad c) 2. Podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke, charakter a podstata odplaty
Zmluva o pôžičke je vymedzená v ust. § 657 Občianskeho zákonníka: „Zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu.“. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú: „ 1.
prenechanie vecí veriteľom dlžníkovi, 2. povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, 3. vymedzenie

požičiavaných vecí, 4. dočasnosť zmluvy“ Obdobne, v zmysle inej odbornej literatúry podstatnými
náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o:
„ 1. prenechaní veci (o reálnom odovzdaní),, 2. druhovom určení veci, 3. povinnosti vrátiť vec rovnakého
druhu, 4. určení času vrátenia“. Najpodstatnejším rozdielom v porovnaní s úverovou zmluvou je, že
zmluva o pôžičke je kontraktom reálnym, a nie konsenzuálnym. To znamená, že na to, aby takáto

zmluva vznikla, je potrebné reálne odovzdanie vecí dlžníkovi - v prípade spotrebiteľského úveru vo
forme pôžičky je to reálne pripísanie finančných prostriedkov vo výške pôžičky na účet dlžníka alebo
ich reálne odovzdanie do rúk dlžníka. „Neznamená to, že by išlo o protiklad konsenzuálnej zmluvy,
ale je potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu - odovzdaniu druhovo
určených vecí veriteľom dlžníkovi..................... Zmluva o pôžičke vznikne odovzdaním predmetu zmluvy

a dohodou o jej podstatných náležitostiach.“ Princíp pôžičky je uzavretie zmluvy o pôžičke a poskytnutie
pôžičky dlžníkovi v dohodnutej výške (zaslanie finančných prostriedkov vo výške pôžičky na účet dlžníka
alebo odovzdanie hotovosti k rukám dlžníka) - úročenie pôžičky - vrátenie pôžičky v dohodnutých
splátkach v dohodnutom čase. 6 Števček, Konštrukcii zmluvy o pôžičke zodpovedá aj odplata, a to
tak, že jedinou odplatou veriteľa je cena peňazí vo forme úrokov, ak tieto boli v zmluve dohodnuté (§

658 ods. 1 Občianskeho zákonníka - „úroky možno dojednať“). Odplata podľa zmluvy o pôžičke podľa
Občianskeho zákonníka je teda jednozložková: 1. úroky, ak boli dohodnuté. Opäť, s ohľadom na ust.
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky nemožno
dojednaťinúformuodplaty,nakoľkoideozmluvuspotrebiteľskú.Veriteľtedaniejeoprávnenýpožadovať
okrem (riadne, zmluvne dohodnutých) úrokov žiadne iné plnenia za poskytnutie pôžičky, žiadne poplatky

za poskytnutie pôžičky, žiaden poplatok za vedenie účtu ani žiadne iné poplatky Ad c) 3 .Skutočná
forma spotrebiteľského úveru podľa Zmluvy medzi žalobcom a žalovaným Zmluva medzi žalobcami
a žalovanou nespĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere. Zmluva naopak spĺňa náležitosti pôžičky
(resp. vzhľadom na reálny charakter pôžičky náležitosti budúcej zmluvy o pôžičke). Skutočná vôľa
žalobcov ako spotrebiteľov nesmerovala k dojednaniu úveru, ale k dojednaniu pôžičky. Vzhľadom na

obsah Zmluvy a na jej označenie zo strany žalovanej rovnako aj skutočná vôľa žalovanej smerovala k
uzavretiu zmluvy o pôžičke (resp. zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky). Vo formulárovej
Zmluve je uvedené, že výška spotrebiteľského úveru je 5.000,- EUR (bod 1 Zmluvy), pričom v Zmluve
samotnej nie je uvedené, že sa jedná o nejaký limit, a v Zmluve nie je uvedená doba, do ktorej má
žalobca predložiť žiadosť o čerpanie úveru, v ktorej by špecifikoval, akú sumu presne chce čerpať.

Naopak, v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere je v časti 2. opis hlavných
vlastností spotrebiteľského úveru, riadok 3. Čerpanie spotrebiteľského úveru uvedené, že spotrebiteľský
úver sa bude čerpať „jednorazovo bezhotovostne“. Je zrejmé, že vôľou oboch zmluvných strán nebolo
dojednanie času, v ktorom môžu žalobcovia peňažné prostriedky čerpať, ale jednalo sa o jednorazové
poskytnutie peňažných prostriedkov v konkrétnej, presne určenej výške. Žalobca ako spotrebiteľ nikdy

nemal možnosť dať žiadosť o úver a vymedziť, akú sumu z úveru bude čerpať, čo korešponduje s
jeho vôľou, pretože vôľou spotrebiteľa nebolo dohodnúť úverový rámec a neskôr z neho čerpať určitú
sumu, ale jeho skutočnou vôľou bolo získať PRÁVE 5.000,- EUR ako pôžičku a nie úverový limit
EUR 5.000,- s prípadnou následnou žiadosťou a špecifikáciou, o akú sumu má spotrebiteľ záujem.To sa zhoduje s vôľou žalovaného, ktorá zjavne tiež nechcela poskytnúť žalobcovi úverový rámec,
ale chcel mu poskytnúť práve EUR 5.000,-. €. Navyše, všetko sa dialo v časovej súvislosti takej, že
10.11.2016 ráno bol žalobca na pobočke žalovaného v Strážskom, vzápätí bolo žalobcovi na jeho účet

pripísaných EUR 5.000,- a okamžite na to pracovník pobočky zadal do systému príkaz na úhradu
EUR 100,-. Následne žalobca z pobočky odišiel. Skutočný dôvod, prečo žalovaný takto obchádzal pri
kontraktácii zákon a snaží sa Zmluvný vzťah podriadiť pod režim spotrebiteľského úveru vo forme úveru,
je i) obohatenie sa na úkor žalobcu ako spotrebiteľa, a to inkasovaním poplatku, na ktorý by podľa
Občiansko-právnej úpravy žalovaný nemal nárok, a ii) získanie výhodnejšieho právneho postavenia

(režim Obchodného zákonníka na úkor Občianskeho zákonníka). Žalovaný by mohol namietať, že
uzavretím Zmluvy neboli naplnené podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke ako takej, pretože zmluva o
pôžičke je reálny kontrakt (na rozdiel zmluvy o úvere, ktorá je kontrakt konsenzuálny), ktorého podstatné
náležitosti sú naplnené až pripísaním peňažných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Samozrejme, s
takýmto prípadným argumentom Žalovanej je potrebné sa v plnom rozsahu stotožniť, avšak zároveň
s dôvetkom, že vôľa zmluvných strán v takomto prípade smerovala k uzavretiu budúcej zmluvy o

pôžičke, v ktorej sa žalovaný ako veriteľ zaviazal, že žalobcovi ako spotrebiteľovi poskytne pôžičku vo
výške 5.000,- EUR, a to zmluvou zo dňa 10.11.2016, k čomu aj okamžite po podpise došlo. Tomuto
výkladu zodpovedá aj odborná literatúra a súdna prax: „Zmluva o pôžičke je a synalagmatickou zmluvou,
čo je dané predovšetkým jej reálnym charakterom. Dlžníkovi vyplýva povinnosť vrátiť veci rovnakého
druhu a veriteľovi vyplýva povinnosť tieto veci prevziať. Povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a

povinnosť dlžníka predmet pôžičky prevziať zo zmluvy o pôžičke neplynie, pretože zmluva vznikne až
uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia. Dlžník a veriteľ teda nie sú navzájom v synalagmatickom
postavení. Preto ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke,
ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu
zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 238/2010).

Takýto právny úkon netreba nevyhnutne považovať za neplatný, pretože podľa jeho obsahu môže ísť
napríklad o zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka, prípadne o zmluvu o budúcej zmluve alebo
o nepomenovanú zmluvu v zmysle § 51 OZ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 695/2003),
ak neodporuje obsahu alebo účelu zákona“. „Zmluva o úvere je absolútnym obchodným záväzkovým
vzťahom, teda bez ohľadu na povahu strán sa vždy bude riadiť Obchodným zákonníkom. Kľúčovým

rozdielom medzi zmluvou o pôžičke a zmluvou o úvere je konsenzuálny charakter zmluvy o úvere.
Úverová zmluva je perfektná už okamihom dohody zmluvných strán o jej podstatných náležitostiach,
odovzdanie objektu zmluvy nie je podmienkou jej vzniku a táto povinnosť veriteľa je vymožiteľná na
súde. Ak sa zmluvné strany dohodnú o „pôžičke“ avšak k odovzdaniu vecí nedôjde, vzniká otázka, ako
takúto zmluvu posúdiť. V zásade nič nebráni tomu, aby takáto zmluva bola pokladaná za zmluvu o

úvere, ak spĺňa ostatné náležitosti vyžadované Obchodným zákonníkom alebo osobitnými predpismi
(napr. zákonom o bankách alebo zákonom o spotrebiteľských úveroch). O zmluve o úvere však možno
uvažovať len v prípade, že objektom zmluvy sú peniaze („peňažné prostriedky“ ? § 497 OBZ). O zmluvu
o úvere nemôže ísť v prípade, ak neboli dohodnuté úroky z poskytnutých peňazí, zmluva o úvere je totiž
obligatórne odplatná („dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky“ - § 497

OBZ). Podľa vôle kontrahujúcich strán možno zmluvu, pri ktorej nedošlo k odovzdaniu objektu pôžičky,
pokladať aj za zmluvu o budúcej zmluve o pôžičke podľa § 50a OZ, ktorá vznikne odovzdaním.“
Ad c) 4. Dôsledok obchádzania zákona zo strany Žalovaného:
Zmluvné strany sa dohodli, že odplata žalovaného podľa Zmluvy je EUR 7.305,76 (so zľavou), resp.
EUR 7.820,32 (bez zľavy), t. j. rozdiel medzi celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ podľa Zmluvy

zaplatiť a celkovou výškou spotrebiteľského úveru. Inými slovami, zmluvné strany uzavreli konkrétnu
dohodu o konkrétnej cene spotrebiteľského úveru podľa Zmluvy. Nakoľko žalovaný konštruoval svoju
odplatuvrozporesozákonom(§54ods.1Občianskehozákonníka),resp.zákonobchádzal(podriadenie
zmluvy o pôžičky pod zmluvu o úvere za účelom inkasovania poplatku za dojednanie údajného úveru)
a požadoval aj plnenia, na ktoré nemal nárok, a to poplatok za poskytnutie pôžičky EUR 100,- (2% z

istiny v podstate za žiadne protiplnenie) je potrebné celú dohodu o odplate vyhodnotiť ako neplatnú v
zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tiež § 39 Občianskeho zákonníka, v spojení s ust. § 41
Občianskeho zákonníka. Vyvstáva však otázka, či vzhľadom na dikciu ust. § 41 Občianskeho zákonníka
je možné oddeliť dohodu o úrokoch od dohody o poplatku za poskytnutie peňažných prostriedkov a
dohody o poplatku za vedenie úverového účtu. V odpovedi na túto otázku by sme si pomohli právnym

názorom uvedeným nižšie: „V prípade, ak je dohoda o výške úrokov v rozpore s dobrými mravmi,
nastoľujesaotázka,čijevprávomocisúdutietoúrokyznížiť(moderačnéprávo),alebojepotrebnétakúto
dohodu považovať za neplatnú en bloc. Zastávame názor, že súčasný právny poriadok neumožňuje
súdu výšku úrokov moderovať a neprimerane vysoké úroky znížiť na primeranú mieru. Podľa § 39OZ je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo sa prieči dobrým
mravom absolútne neplatný a na takúto neplatnosť musí súd prihliadať ex offo. Podľa § 41 OZ ak sa
dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy

právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto
časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Je nesporné, že dohodu o úrokoch možno od samostatnej
zmluvy o pôžičke oddeliť, úrok nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke, a táto môže existovať
aj samostatne.1314 Samotnú dohodu o výške úrokov však nie je možné deliť, pretože hospodárskym
motívom zmluvných strán bolo uzavrieť dohodu o konkrétnej cene. Ak je táto dohoda v rozpore s dobrými

mravmi, je neplatná v celom rozsahu z dôvodu svojej nedeliteľnosti.1315 Osobitným argumentom v
neprospech moderačného práva súdu je aj logický dôsledok, pri ktorom by bolo vo veriteľovom záujme
vždy dohodnúť čo najväčší úrok, pretože v prípade rozporu s dobrými mravmi by ho súd len upravil
na najvyššiu prípustnú mieru (OGH 4Ob505/64: Úžera spôsobuje neplatnosť celej zmluvy, nie len jej
zakázanej časti).“Vyššie uvedené závery je možné aplikovať aj na prípad dohody o odplate medzi
žalobcom a žalovaným. Je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na konkrétnej odplate za poskytnutie

peňažných prostriedkov. Vôľou žalovaného bolo poskytnúť tieto prostriedky za takúto odplatu, vôľou
žalobcu bolo tieto prostriedky užívať za takúto odplatu. Skutočnosť, že žalovaný konal v rozpore so
zákonom, má za následok neplatnosť celej dohody o odplate. Ak by súd vyhodnotil ako neplatnú len časť
dohody (poplatky), zasiahol by do celej dojednanej ceny a moderoval by ju. V podstate by takýto výklad
vyhovoval žalovanému ako veriteľovi, ktorý by mohol naďalej skúšať obchádzať zákony alebo konať v

priamom rozpore s nimi, avšak jej jedinou sankciou by bolo, že by súd jeho odmenu iba znížil. Naopak,
vzhľadom na charakter sporu (spotrebiteľský spor), je potrebné prijať výklad v prospech spotrebiteľa,
a považovať za neplatnú celú dohodu o odplate. Navyše, ak by súd odplatu žalovaného iba znížil, táto
skutočnosť by sa následne premietla do RPMN, do výšky splátok atď., ktoré by v Zmluve následne neboli
uvedené správne a spotrebiteľský úver by sa považoval za bezúročný a bez poplatkov v zmysle Zákona,

pretože náležitosti tam uvedené by boli uvedené nesprávne. Záverom poukazujeme na rozsudok KS PO
zo dňa 08.12.2016, sp. zn. 19Co/142/2016-328, IČS: 8115227084 a stabilizovanú nemeckú názorovú
líniu, ktorá považuje za neprijateľné, aby spotrebiteľ platil poplatky za plnenia, ktoré nie sú v skutočnosti
v jeho záujme a ktoré slúžia naopak veriteľovi, (napr. administratívny poplatok za posúdenie podmienok
na získanie úveru). V prípade, ak ide o také plnenie, ktoré je predsa len v záujme spotrebiteľa a nie

je kryté už úrokmi, tak je neprijateľné, ak poplatok prevyšuje skutočné náklady za takéto plnenie (napr.
poplatok za vystavenie kvitancie). Poznamenávame, že pri administratívnom poplatku, v rozsudku súdu
SRN išlo o 2%. Vzhľadom na závery tohto rozsudku je tiež možné dohodu o odplate nielen považovať za
neplatnú, ale považovať aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku a z tohto vyhodnotiť neplatnosť dohody
o odplate.

Ad c) 5. Poukázanie na skutočný charakter poplatku v Zmluve a jeho rozpor tak s Občianskym
zákonníkom, ako aj s Obchodným zákonníkom:
Zmluva označuje poplatok vo výške EUR 100,- ako „poplatok za poskytnutie úveru“. Ako sme uviedli
vyššie, dohoda o odplate je neplatná, nakoľko sa jedná o (budúcu) zmluvu o pôžičke, v zmysle ktorej
Občiansky zákonník pozná iba odplatu vo forme úrokov a vzhľadom na spotrebiteľský charakter tohto

právneho vzťahu sa nie je možné od zákona odchýliť. Ak by však súd vyhodnotil z akéhokoľvek dôvodu
Zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru, aj v takomto prípade by bola dohoda o
odplate neplatná, nakoľko Obchodný zákonník pozná iba dve zložky odplaty, a to i) úroky a ii) odplatu
za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky. Žalovaný však vo
formulárovej zmluve nedojednal takúto odmenu (za dojednanie záväzku poskytnúť peňažné prostriedky

na požiadanie dlžníka), ale dojednal poplatok za samotné poskytnutie peňazí (expressis verbis poplatok
za poskytnutie úveru). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter tohto právneho vzťahu sa nie je možné
od zákona odchýliť a keďže žalovaný tak urobil, aj v tomto prípade je potrebné považovať dohodu o
odplate za neplatnú. Záverom si dovoľujeme uviesť, že vyššie uvedené závery o neplatnosti dohody
o odplate sa vzťahujú aj pre prípad, že by súd vyhodnotil Zmluvu medzi žalobcom a žalovanou ako

spotrebiteľský úver vo forme úveru podľa Obchodného zákonníka. V takomto prípade je celú dojednanú
odplatu potrebné posúdiť ako neplatnú z dôvodu, že dojednaný poplatok vo výške EUR 500,-, čo
predstavuje 2% z istiny úveru, je neplatný z dôvodov rozporu s dobrými mravmi a zjavného obchádzania
zákona, nakoľko platenie akéhokoľvek poplatku, v tomto konkrétnom prípade 2% z istiny úveru za to, že
žalobca „rezervoval“ úverový limit pre žalovaného na časovú lehotu max. niekoľkých minút, je nemorálne

a zjavne dojednané za účelom bezdôvodného obohatenia sa, pretože spotrebiteľ reálne nezískal žiadne
protiplnenie za tento poplatok. Navyše, ani v tomto jednom dni o peniaze nežiadal, a teda veriteľ od
uzavretia Zmluvy vedel, kedy a koľko peňazí spotrebiteľovi poskytne.AD 2. BEZÚROČNOSŤ A BEZPOPLATKOVOSŤ SPOTREBITEĽSKÉHO ÚVERU:
Ak súd nevyhodnotí dohodu o odplate za neplatnú, v takomto prípade je spotrebiteľský úver poskytnutý
na základe zmluvy medzi žalovaným a žalobcom nevyhnutné považovať za bezúročný a bezpoplatkový

z dôvodov, ktoré sme uviedli v našom návrhu na vydanie upomínacieho platobného rozkazu, a ktoré
dopĺňamevzmysleOdporužalovanéhonasledovne:a)celkovávýškaspotrebiteľskéhoúveru(náležitosť
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 2 písm. g) Zákona) je v Zmluve vyjadrená nesprávne,
b) celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9

ods. 2 písm. k) Zákona) je v Zmluve vyjadrená nesprávne,
c)ročnápercentuálnamieranákladov,vypočítanánazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy
o spotrebiteľskom úvere (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k)
Zákona) je v Zmluve vyjadrená nesprávne,
d) výška, počet a termíny splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. §
9 ods. 2 písm. l) Zákona) - v Zmluve táto náležitosť absentuje úplne.
Ad a) nesprávne uvedenie výšky spotrebiteľského úveru:
Ako sme uviedli v našom návrhu na vydanie upomínacieho platobného rozkazu, k výkladu pojmu
„celková výška úveru“ sa vyjadril Súdny dvor EÚ v relatívne čerstvo ukončenej právnej veci C-377/2014,

kde bol Rozsudok vynesený dňa 21.04.2016 V zmysle bodu 3. výroku rozsudku, „Článok 3 písm. l)
a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v
tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná
k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené“. Konštrukcia

formulárovej Zmluvy, ktorú pripravil žalovaný, je nastavená s jasným cieľom obísť uvedenie skutočnej
výšky spotrebiteľského úveru a zaviesť spotrebiteľa v tejto otázke. V zmysle bodu 7. Zmluvy je poplatok
za poskytnutie úveru EUR 100,-, pričom tento je „splatný najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru“.
Inýmislovami,okamžitepopripísanípožadovanejvýškyspotrebiteľskéhoúverujespotrebiteľovizrazená
suma tohto poplatku a reálna výška spotrebiteľského úveru, ktorá je mu reálne k dispozícii, je nižšia

ako tá, ktorá je uvedená v zmluve, a to v dôsledku konštrukcie Zmluvy pripravenej žalovaným. Táto
právna konštrukcia, predpripravená v Zmluve, sa následne premietla aj do reality, keď okamžite po
podpise Zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, pripísaní peňazí na účet žalobcu pracovník pobočky, nie
samotný žalobca, zadal príkaz na zaplatenie EUR 100,-. Skutočná výška spotrebiteľského úveru tak
v tomto prípade bola EUR 4.900,-, pretože toto bola reálna suma, ktorú mal od prvého dňa žalobca k

dispozícii (Dôkaz: výpis z internet bankingu žalobcu, založený v súdnom spise, ktorý preukazuje, že dňa
10.11.2016 o 11:52 pracovník pobočky žalovaného zadal príkaz na úhradu EUR 100,- €).
Ad b) Nesprávne uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť:
V zmysle ust. § 2 psím. i) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvárania zmluvy celkovou
čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a

celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. V zmysle ust. § 2 psím. i)
zákonač.129/2010Z.z.účinnéhovčaseuzatváraniazmluvycelkovýminákladmispotrebiteľaspojenými
so spotrebiteľským úverom sa rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a
ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na

doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí
navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby
ho získal za ponúkaných podmienok. Celková čiastka je v zmluve uvedená nesprávne, a to z dôvodu, že
spotrebiteľ musel okrem uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere tiež využiť tiež doplnkové služby, a to:
i) bežný účet, a ii) poistenie. Ad i) Ako sme uviedli v našom návrhu na vydanie upomínacieho platobného

rozkazu, zo Zmluvy vyplýva, že Žalobca bol povinný uzavrieť okrem samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere tiež zmluvu o doplnkovej službe, a to zmluvu o bežnom účte (a o vydaní a vedení platobnej
karty). Mesačný poplatok za vedenie bežného účtu nie je vyjadrený v celkovej čiastke, a preto je celková
čiastka v Zmluve uvedená nesprávne. Ad ii) Zo Zmluvy nevyplýva, že ak by Žalobca neuzavrel zmluvu
o poistení, že by získal spotrebiteľský úver za ponúkaných podmienok. Žalobca bol povinný uzavrieť

okrem samotnej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere tiež zmluvu o poistení. Poistenie úveru bolo v Zmluve o
spotrebiteľskomúverepredformulovanéaŽalobcamuselpoistenieuzavrieť,pokiaľchcelzískaťfinančné
prostriedky od veriteľa za daných podmienok. Poistenie nebolo individuálne dojednané. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi je nepochybne zmluvou formulárovou a vyplýva z nej,že poistenie bolo veriteľom vopred stanovené a Žalobca spotrebiteľ nemal na výber, či poistenie uzavrie
alebo nie. Podmienka poistenia je síce vo formulárovej Zmluve uvedená ako dobrovoľná, teda Žalobca
údajne mohol vyjadriť svoj nesúhlas s uvedenou zmluvou podmienkou. V skutočnosti ale Žalobca ako

spotrebiteľ nemal absolútne žiadnu možnosť prejaviť dobrovoľnosť a nemal možnosť vyjadriť nesúhlas v
častipoistného,alemuselpredpripravenúformulárovúZmluvulenakceptovaťakocelok,aleboakocelok
ju odmietnuť. Zo Zmluvy ani z inej zmluvnej dokumentácie nie je zrejmé, že by mal Žalobca možnosť
ovplyvniť obsah Zmluvy, predovšetkým výšku poplatkov za poskytnutie úveru, poistenie a že by došlo
k dojednaniu inej výšky jednotlivých nárokov žalobcu ako v iných prípadoch, ktoré sú súdu známe z

úradnej činnosti. Zo žiadneho dokumentu nevyplýva, že by mal Žalobca možnosť získať spotrebiteľský
úver u veriteľa, ak by žiadal zmeniť výšku poistného alebo ak by o poistné nemal záujem. Žalobca
uzavrel poistenie a to tak, že k nemu „pristúpil“ priamo podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
keď je toto poistenie skryté v bode 8. Zmluvy. Poistenie nebolo individuálne dohodnuté. Navyše je
všeobecne známe, že banky majú systém odmeňovania svojich zamestnancov nastavený tak, že buď
na mesačnej alebo kvartálnej báze zasielajú zamestnancom obchodné plány, v ktorom je uvedené koľko

a akých produktov má zamestnanec a aj jednotlivá pobočka predať, pričom za splnenie obchodného
plánu zamestnanci dostávajú bonusy alebo je to naviazané na iné finančné plnenie pre zamestnanca
a za ich dlhodobé nespĺňanie môžu byť zamestnanci zo svojho pracovného vzťahu so žalovaným
prepustení. Z týchto jednotliví zamestnanci banky nemajú za potrebu hovoriť spotrebiteľom úplnú pravdu
a snažia sa ich manipulatívne ,,vtlačiť“ do uzavretia poistenia a to prezentovaním, že poistenie je

povinné alebo vyplnením údajov do žiadosti o spotrebiteľský úver tak, že spotrebiteľ žiada dobrovoľne
o poistenie, hoci o tom spotrebiteľ ani nevie. Rovnaký prípad je aj prejednávaný prípad, kedy bola
žalobcovi predložená formulárová zmluva na podpis s tým, že poistenie je jeho súčasťou. Zároveň,
žalovaný vystupoval pri dojednávaní poistenia v postavení finančného sprostredkovateľa a je zrejmé,
že mal ekonomický záujem na tom, aby spotrebiteľ zmluvu o poistení uzavrel. V zmysle ust. § 32

ods. 4 zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov platí, že „Na základe požiadavky klienta musí byť klient jednoznačne,
vyčerpávajúcim, presným a zrozumiteľným spôsobom informovaný aj o výške odmeny podľa odseku
2“. Žalobca týmto žalovaného žiada, aby mu poskytol informáciu v zmysle citovaného ustanovenia o
výškejehoodmenyzasprostredkovaniapoisteniavzmluveospotrebiteľskomúvere,ktorájepredmetom

tohto sporu. V tejto súvislosti poukazujeme napríklad na rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn.
6Co/79/2016, zo dňa 28. 02. 2017, kedy Krajský súd Trenčín vrátil vec Okresnému súdu v Trenčíne,
ktorý (okresný súd) nevidel nezapočítanie výšky poistného do RPMN ako rozpor so Zákonom, avšak
Krajský súd Trenčín sa s takýmto postupom Okresného súdu v Trenčíne nestotožnil. Ako vyplýva z
Rozsudku KS Žilina 6Co/246/2016 zo dňa 31. 10. 2016, nakoľko poistenie slúži výlučne na poistenie

úveru, nie je v poistení uvedená možnosť odmietnutia poistenia, dlžník môže predpokladať, že sa jedná
o veriteľom požadované poistenie. Pokiaľ sa preukázateľne na zvolenie možnosti poistenia nevyžaduje
iniciatíva - aktívna činnosť dlžníka, dohoda o poistení je súčasťou zmluvy o úvere, je potrebné považovať
aj poistenie za súčasť nákladov a zahrnúť ich do výpočtu RPMN.
Ad c). Nesprávne uvedenie RPMN:

Vzhľadom na argumenty uvedené v písm. b) vyššie je v zmluve vyjadrená nesprávne tiež RPMN. Ad
d) Neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok v členení na istiny, úroky a iné poplatky : Nad rámec
našej argumentácie uvedenej v návrhu na vydanie platobného rozkazu si k otázke členenia splátok na
splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov dovoľujeme uviesť v kontexte uznesenia Najvyššieho
súdu SR, na ktoré poukázal aj samotný žalovaný, vyjadrenie, ktoré z dôvodov jeho obsiahlosti pripájame

ako samostatnú.

8. Žalovaná v duplike uviedla (č.l. 166), že žalobcom podávaný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l)
zákona o spotrebiteľských úveroch nie je správny. Téma, na ktorú žalobca opakovane v tomto spore
poukazuje, je nateraz vyriešená aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR - viď verejne dostupné (a

v prílohe tohto podania priložené v kópii) uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018, sp. zn. 3 Cdo
146/2017, v zmysle ktorého: ,,Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné
vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis
plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a

poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa
legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia,ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom.“ S poukazom na článok 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku je možné s procesným
dopadom na toto súdne konanie na súde prvej inštancie uzavrieť, že vyššie citované uznesenie

najvyššieho súdu predstavuje rozhodnutie (aktuálnu rozhodovaciu prax) najvyššej súdnej autority, i keď
sa to žalobcovi (pochopiteľne) nepáči. 1.3 Ako upozorňuje najvyšší súd vo vyššie uvádzanom uznesení,
za účelom odstránenia pochybností o správnom spôsobe výkladu predmetného ustanovenia zákona
zákonodarca s výslovným poukazom na Rozsudok SDEÚ Home Credit1 a Smernicu EÚ s účinnosťou
od 01.05.2018 zmenil znenie daného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch [v súčasnosti

§ 9 ods. 2 písm. l), predtým písm. k)] tak, že slová ,,výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov“ nahrádza slovami ,,výšku, počet, frekvenciu splátok“ (viď čl. XII zákona č. 279/2017
Z. z.. a dôvodovú správu k nemu). Aj táto zmena zákona dokladuje, ktorý výklad zákona vždy mal
a má zákonodarca na mysli. Ak by sme akceptovali výklad zákona vyžadujúceho tzv. rozpis splátok
(t.j. výklad rozporný s výkladom eurokonformným, v tomto súdnom konaní preferovaný žalobcom),
vychádzali by sme neprípustne z prezumpcie ,,hlúpeho“ zákonodarcu, ktorý napísal zákon v evidentnom

rozpore so svojimi európskymi záväzkami, čo vedie k následkom porušenia práva EÚ. V plnej miere
reflektuje Rozsudok SDEÚ Home Credit napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
12.01.2017, sp. zn. 16Co/785/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.01.2017,
sp. zn. 16Co/616/2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.01.2017, sp. zn.
15Co/64/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2016 sp. zn. 17Co/963/2015,

rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.04.2017 sp. zn. 11Co/39/2016, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 06.07.2017 sp. zn. 14Co/56/2016, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa
15.06.2017 sp. zn. 8Co/34/2017 atď. Prax a stanovisko NBS4 ako orgánu dohľadu nad finančným trhom
(NBS jednoznačne preferuje eurokonformný výklad zákona) ako i názory objavujúce sa v odborných
periodikách5 v čase po Rozsudku SDEÚ Home Credit tento náš záver, a zároveň nesprávnosť právneho

názoru žalobcu len potvrdzujú. Žalobcom zvolený príliš formalistický výklad príslušnej právnej normy
neobstojí ani z dôvodu toho, že je v rozpore s autentickým, logickým a systematickým výkladom
zákona 1.5 Žalobca uvádza, že v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch
musí zmluva o úvere obsahovať ,,výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Z
uvedeného ustanovenia však nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne

informáciu o tom, aká suma z každej splátky úveru sa započítava na istinu, úroky a poplatky. Nič
také nevyplýva ani z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu. Dôvodová správa uvádza iba
nasledovné: ,,Medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patria napríklad: [...] Výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný
v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu,

úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).“ Právnemu záveru žalobcu tak
nesvedčí autentický výklad danej právnej normy podaný zákonodarcom (v dôvodovej správe k zákonu,
kde by takú významnú skutočnosť zákonodarca zaiste osobitne zdôraznil), právnemu záveru žalobcu
nesvedčí ani prax poskytovateľov spotrebiteľských úverov, ktorí dané ustanovenie zákona nevykladali
spôsobom uvádzaným žalobcom. V tomto prejednávanom prípade ide o spotrebiteľský úver poskytnutý

na základe zmluvy na dobu určitú (vopred určený počet anuitných splátok). Pri systematickom pohľade
na § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že informáciu o postupnej amortizácii svojho dlhu
(vrátane tzv. rozpisu splátok) spotrebiteľ zistí z tzv. amortizačnej tabuľky, na ktorú má voči veriteľovi
bezplatný nárok kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu v zmysle § 9 ods. 37 v spojení s ods.
58 zákona. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich

úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe
úrokovejsadzbyspotrebiteľskéhoúveruaprípadneidodatočnénáklady.Pokiaľdospelžalobcakzáveru,
že podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch musí zmluva obsahovať tzv. rozpis
splátok (de facto amortizačnú tabuľku), vôbec (ani náznakom) sa nevysporiadal s dôvodom, prečo
by zákonodarca v zákone použil na predpísanie rovnakej povinnosti uvádzať do zmluvy tzv. rozpis

splátok (de facto amortizačnú tabuľku) rôznu (úplne odlišnú) terminológiu v § 9 ods. 2 písm. l) zákona
v porovnaní s § 9 ods. 3 v spojení s ods. 5 zákona. Ak § 9 ods. 2 písm. l) a naproti tomu § 9
ods. 3 v spojení s ods. 5 upravujú podľa názoru žalobcu de facto ,,to isté“, ostáva zo strany žalobcu
nezodpovedanou otázkou, prečo sú dané zákonné normy terminologicky úplne odlišné. Vzápätí sa
núkajúcou jednoduchou a logickou odpoveďou je, že právny názor žalobcu nemá oporu v systematickom

výklade zákona. Okrem toho, nevidíme žiaden zmysel uvádzať amortizačnú tabuľku priamo do zmluvy
(a tak ju zahlcovať množstvom číselných údajov), ak spotrebiteľ danú aktualizovanú tabuľku môže
kedykoľvek počas zmluvného vzťahu žiadať od veriteľa zadarmo. Ak by mal žalobca skutočný záujem
o informáciu o rozpise jednotlivých splátok, mohol našu spoločnosť kedykoľvek v priebehu zmluvnéhovzťahu v zmysle čl. I ods. 6 písm. c) zmluvy požiadať o bezodplatné poskytnutie tzv. amortizačnej
tabuľky, ktorá by taký rozpis obsahovala - nemáme vedomosť, že by žalobca takú tabuľku niekedy
žiadal (ak ju teda nežiadal, dané je v príkrom rozpore s jeho tvrdením, že rozpis splátok úveru na

jednotlivé zložky, t.j. de facto amortizačná tabuľka, keďže v tomto prípade išlo o anuitné splácanie úveru,
mal byť uvedený v zmluve a že mu tam chýbal). 1.7 Cez logický výklad je nutné dospieť k správnej
aplikácii daného zákonného ustanovenia a k záveru, že zákon tzv. rozpis splátok v zmluve o úvere
nevyžaduje a nikdy nevyžadoval. Porovnanie miery zrozumiteľnosti vyjadrenia splátky úveru jednou
sumou (našou spoločnosťou podávaný výklad) oproti vyjadreniu uvedenému cez tzv. rozpis splátok (t.j.

dvoma a viacerými sumami; výklad podaný žalobcom) svedčí jednoznačne v prospech jednoduchšieho,
nami zvoleného spôsobu - t.j. uvádzať sumu splátky jedným údajom. V opačnom prípade by bol
spotrebiteľ pre zistenie celkovej výšky každej splátky odkázaný na matematickú operáciu súčtu jej
jednotlivých zložiek. Priemerný spotrebiteľ by bol síce takejto matematickej operácie schopný, ale v
prospech zrozumiteľnosti zmluvy (teda v prospech spotrebiteľa) je jednoznačne uvádzanie splátky jej
celkovou sumou, než jej uvedenie iba výškami jednotlivých zložiek splátky (kedy je nutné ich spočítavať).

Výpočet celkovej výšky splátky by bol dokonca o niečo komplikovanejší pri nerovnomernej amortizácii
úveru. Je nedôvodné a nelogické vychádzať z prezumpcie, že zákonodarca mienil ustanovením § 9
ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnuť zmluvy preplnené (zahltené) číselnými
údajmi ponechávajúce na spotrebiteľovi, aby si z nich sám vypočítal celkovú výšku každej jednotlivej
splátky (z desiatok splátok) úveru. Na podporu argumentácie našej spoločnosti sme už v tomto konaní

poukázali aj na právne závery uvedené v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.10.2017 sp.
zn. 17Co/344/2017-143; krajský súd k uvedenej problematike uviedol: „Podľa odvolacieho súdu preto
z hľadiska kritéria zrozumiteľnosti spotrebiteľskej zmluvy, a tým aj z hľadiska prospechu spotrebiteľa
neobstojí výklad citovaného § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
prijatý súdom prvej inštancie a prezentovaný žalobcom, teda taký, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

musí obsahovať výšku jednotlivých zložiek splátky a uvedenie iba jej celkovej výšky je nedostatočné.
Naopak, nie práve vhodne zvolenú formuláciu citovaného § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch je, a vždy bolo potrebné vykladať tak, že v zmluve uvedená splátka úveru
je dostatočne uvedená aj keď je vyjadrená iba celkovou výškou splátky, pričom takto uvedená splátka
musí zahŕňať všetky veriteľom požadované plnenia, a nie uvedením len niektorej zložky navodzovať

dojem nízkej splátky úveru. Prípustnosť vyjadrenia splátky úveru iba celkovou výškovou splátky nie
je výklad contra legem, ako sa snaží presvedčiť žalobca, pretože dané ustanovenie neobsahuje
gramatické vyjadrenie vylučujúce uvedenie tam vymenovaných zložiek splátky iba v súhrne jednou
sumou.“ 2. Zmluva o úvere je platný právny úkon v plnom súlade s príslušnými na vec sa vzťahujúcimi
právnymi predpismi: Zmluva je zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru 2.1 Žalobca na cca 12

stranách časti I. svojho vyjadrenia (repliky) rozvíja svoje úvahy k vyriešeniu (ním nastolenej) otázky,
akým zmluvným typom je zmluva, ktorú v tomto konaní napáda. Výsledkom jeho úvah je to, že (asi)
pôjde o zmluvu o budúcej pôžičke. Bez nutnosti zahlcovať súd množstvom písaného textu k danej
téme (na rozdiel od žalobcu) si naša spoločnosť dovoľuje touto cestou poukázať na platnú právnu
úpravu - v zmysle § 1 ods. 2 (prvá veta) zákona o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného

v čase uzavretia predmetnej zmluvy) ,,spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky,
úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi“. Závery,
ku ktorým dospel žalobca, podľa ktorých sa zmluva nespravuje zákonom o spotrebiteľských úveroch,
preto považuje naša spoločnosť za nesprávne (ak nie priam za právny nonsens). 2.2 Zmluva je v tomto

prípade zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyslovene
predpokladá a počíta aj s existenciou poplatkov, nie len úrokov, ako odplatou za poskytnutý úver. Cena
peňazí, v tomto prípade úveru, je tvorená nielen úrokom, ale i súvisiacimi nákladmi, napr. poplatkami.
Poplatky a iné náklady tvoria bežnú súčasť cien tovarov, služieb i peňazí (úverov). Ide jednoducho
o cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Rovnaký záver prijala i česká právna teória, podľa

ktorej cenovým dojednaním sú aj dojednania v úverových zmluvách o poplatkoch či iných nákladoch,
ktoré sú tak vylúčené z prieskumu ich prípadnej neprijateľnej povahy podľa smernice o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (smernica Rady č. 93/13/EHS)9. K českej právnej teórii
sa v tejto otázke pripojila i ustálená česká judikatúra (Najvyšší súd Českej republiky a Ústavný súd
Českej republiky nevynímajúc), podľa ktorej napríklad poplatky spojené so spotrebiteľským úverom

boli a sú bežnou praxou na danom segmente trhu10. Podľa ustálenej českej judikatúry nie je možné
pri úveroch poskytovaných spotrebiteľom, v rámci tak komplexného právneho vzťahu, požadovať,
aby ku každej jednotlivej povinnosti bola synalagmaticky naviazaná zodpovedajúca povinnosť druhej
zmluvnej strany (neexistuje taký zákonný príkaz či zákaz, podľa ktorého by si na základe slobodnea vážne medzi stranami uzavretej zmluvy o úvere mohol podnikateľský subjekt ako protiplnenie, t.j.
ako cenu poskytnutého úveru, požadovať jedine úroky). Úverová zmluva predstavuje celý komplex
práv a povinností, pričom cena úveru nie je tvorená len úrokom, ale i všetkými v zmluve uvedenými

povinnosťami - teda aj poplatkami a inými nákladmi, ktoré spolu s úrokom tvoria cenu peňazí, t.j. cenu
poskytnutého úveru. Naša spoločnosť požadovala od žalobcu za poskytnutie úverových prostriedkov,
okrem iného, aj poplatky zreteľne a jasne uvedené priamo v zmluve (napr. čl. I. ods. 7 zmluvy; pokiaľ
ide o poplatok za poskytnutie úveru, ten bol uhradený v zmysle dohody zmluvných strán zachytenej v
zmluve, z peňažných prostriedkov žalobcu). Žalobca s daným súhlasil a zmluvu podpísal. 2.3 Tvrdenie

žalobcu, že za sumu poplatkov nedostal protiplnenie, sú scestné - bol mu poskytnutý úver ako povinnosť
na strane našej spoločnosti, ktorej korešpondovali povinnosti na jeho strane a medzi ktoré sa radila i
úhrada poplatkov. Tvrdenia žalobcu navyše vedú k absurdným záverom - ak majú byť dodávateľsko-
spotrebiteľské zmluvné vzťahy očistené od všetkého, za čo nedostáva spotrebiteľ žiadne protiplnenie a
čo slúži len dodávateľovi/podnikateľovi, dospejeme k absurdnému záveru, že tovar je možné predávať
a služby je možné poskytovať len a výlučne za ich výrobné/prevádzkové náklady. Veď marža/zisk

dodávateľa/podnikateľa (t.j. zvyšok ceny po odrátaní výrobných/prevádzkových nákladov, tvorený napr.
aj poplatkami) nijak neslúži potrebám spotrebiteľa, slúži len a výhradne potrebám dodávateľa ako
podnikateľa, ktorý z povahy svojej existencie cieli za ziskom (a k zisku mu má dopomôcť práve cena
tovaru/služby stanovená nad výrobné/prevádzkové náklady). Nič z ceny tovaru/služieb nad rámec ich
výrobných/prevádzkových nákladov nikdy neslúžilo a nikdy nebude slúžiť kupujúcemu/spotrebiteľovi,

vždy pôjde o zložku zmluvného vzťahu slúžiacu výlučne dodávateľovi/podnikateľovi. Žalobca akoby
formoval svoje závery o nevyhnutnej potrebe synalagmy v každej zložke zmluvného vzťahu mimo rámca
skutočného fungovania dodávateľsko-spotrebiteľských zmluvných vzťahov v súkromnom práve. Pokiaľ
sažalobcaodvolávanapr.nanejaké(zahraničné)súdnerozhodnutia,vôbecnetušíme,čisúprávoplatné,
ani akej skutkovej a právnej veci sa týkali. Určite však vieme, že pre tunajší súd záväzné nie sú. 2.4

Záverom tejto časti vyjadrenia našej spoločnosti si už len dovoľujeme vyjadriť úprimné prekvapenie nad
tým, ak žalobca napáda benefity zakotvené v jeho prospech (a tým zároveň na ťarchu našej spoločnosti)
v zmluve - napr. benefit v podobe vrátenia poplatku za poskytnutie úveru (na s. 2 zmluvy). Naša
spoločnosť v rámci (i) vlastných marketingových aktivít a (ii) vysokého konkurenčného boja o klienta
ponúka svojim klientom rôzne benefity (na úkor vlastného zisku), pričom ich cieľom nie je zavádzať

spotrebiteľa o hodnote záväzku, ale poskytnúť mu výhodu (na úkor našej spoločnosti), ak sa rozhodne
práve pre produkt našej spoločnosti (naša spoločnosť z daného profituje v ,,globálnom meradle“ v
podobe úspechu v boji o klienta v porovnaní s konkurenciou). Ide o bežný jav na v súčasnosti vysoko
konkurenčnom trhu spotrebiteľských úverov, a zároveň konanie nepriečiace sa ani zákonu, ani dobrým
mravom (veď predsa benefit ide v danom zmluvnom vzťahu na ťarchu našej spoločnosti). Žalobca

nebol povinný na účely získania úveru či získania ho za ponúkaných podmienok splniť podmienky na
uplatnenie benefitu (napr. v podobe existencie bežného účtu), bolo to jeho právo (nepovinná zmluvná
nadstavba), ktoré mu (na úkor našej spoločnosti) priznala zmluva. Odkazujeme touto cestou aj na body
3.3 a 3.4 nižšie tohto vyjadrenia (dupliky) našej spoločnosti. Zmluva je platný právny úkon: 2.5 Vo
svojom vyjadrení (replike) žalobca poukazuje na vadu právneho úkonu majúcu za následok (čiastočnú)

neplatnosť právneho úkonu; zároveň však žalobca v tomto konaní tvrdí tzv. bezodplatnosť úveru (pre
údajnú absenciu zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere) - obe tvrdenia
však nemôžu popri sebe obstáť, zmluva nemôže byť zároveň neplatnou a zároveň úver na jej základe
bezodplatný(bezodplatnosťúverujezákonnásankciadopadajúcanaúverposkytnutýnazákladeplatnej
zmluvy, nie neplatnej); ide o žalobcom navodenú zmätočnosť žaloby. 2.6 Avšak už na tomto mieste

uvádzame, že zmluva je platným právnym úkonom, žalobca dosiaľ nepreukázal opak. Samotný zákon o
spotrebiteľských úveroch preferuje platnosť zmluvy - inak sa § 9 v spojení s § 11 zákona ani interpretovať
nedá (zákon preferuje platnosť zmluvy dokonca aj v prípade absencie písomnej formy právneho úkonu
- zákonnou sankciou je potom tzv. bezodplatnosť úveru). Na tomto mieste si dovoľujeme uviesť, že nie
je ani úlohou súdu vyhľadávať dôvody neplatnosti právneho úkonu (navyše, ak terajšie tvrdenia žalobcu

na adresu zmluvy, ktorú akceptoval a nakoniec dlh z nej aj vyplatil, vykazujú vysokú mieru účelovosti).
Existujúca judikatúra jednoznačne preferuje platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou; viď napr.
(i) verejne dostupný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 26 Cdo
2317/2006, v zmysle ktorého: ,,... dle judikatury Ústavního soudu základním principem výkladu smluv
(právních úkonů) je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem,

který neplatnost smlouvy 8 zakládá, jsou-li možné oba výklady; je tak vyjádřen a podporován princip
autonomie smluvních stran a povaha soukromého práva (srov. např. nález Ústavního soudu ze dne
14. 4. 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03)…“; (ii) nález ÚS SR zo dňa 03.07.2008, sp. zn. I. ÚS 242/07-29, v
zmysle ktorého: ,, ... Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladáneplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou,

a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z
čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad
vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim …“. (iii) nález Ústavného
súdu SR zo dňa 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014, v zmysle ktorého: ,,Prehnané formalistické
požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha

všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych
úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov
jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má
byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre
výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho
úkonu.“. 3. Poistné sa v tomto prípade do výpočtu RPMN, celkových nákladov či iných údajov úveru

nezahrnulo, nakoľko poistenie schopnosti splácať úver bolo v tomto konkrétnom prípade fakultatívne,
t.j. nie povinné. Splnenie podmienok pre získanie benefitu v zmysle zmluvy (napr. v podobe existencie
bežného účtu), nie je podmienkou poskytnutia úveru či jeho poskytnutia za navrhovaných parametrov,
eventuálne náklady žalobcu na splnenie podmienok získania daného benefitu v zmysle zmluvy nie
sú nákladom súvisiacim s úverom, nie je preto dôvod dané zahŕňať do nákladov úveru či RPMN: 3.1

Naša spoločnosť sa v plnom rozsahu pridržiava svojich písomných vyjadrení založených v súdnom
spise. Bez nutnosti detailného opakovania celej argumentácie procesnej obrany opätovne uvádzame,
že poistné do výpočtu celkových nákladov (a teda ani RPMN či iných údajov úveru) v takom prípade
zo zákona nevstupuje, nakoľko poistenie schopnosti splácať úver je klientovi ponúkané pri uzatváraní
zmluvy o úvere ako možnosť (je to fakultatívne), nie je teda povinné a úverovú zmluvu za rovnakých

podmienok môže klient uzatvoriť aj bez dojednaného poistenia. Dobrovoľnosť (fakultatívnosť) poistenia
naša spoločnosť v tomto konaní riadne zdokladovala predložením zmluvnej dokumentácie, z ktorej
táto skutočnosť jasne vyplýva. Pokiaľ žalobca tvrdí, že poistenie bolo podmienkou získania úveru či
jeho získania za ponúkaných parametrov, ide o tvrdenie mylné, nakoľko to jednoducho nie je pravda
(poistenie nemusel uzavrieť, on však oň požiadal). 3.2 Len pre úplnosť si dovoľujeme zopakovať, že

takto „fakultatívne“ koncipované poistenie, ktorého uzavretím nebolo podmienené poskytnutie úveru či
jeho poskytnutie za ponúkaných podmienok, potom v zmysle § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských
úveroch nie je zahrnuté do výpočtu celkových nákladov a teda ani do RPMN či iných údajov úveru - podľa
§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch: ,,Na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a

poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a
náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím
bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.“. 3.3
Poukazujúc na bod 2.4 vyššie tohto vyjadrenia (dupliky) našej spoločnosti sa procesná obrana našej

spoločnosti uvedená v bodoch 3.1 a 3.2 vyššie tohto vyjadrenia (dupliky) našej spoločnosti obdobne
vzťahuje aj na zmluvou žalobcovi priznaný nárok na benefit za splnenia v zmluve uvedených podmienok,
a to v podobe vrátenia poplatku za poskytnutie úveru. Ak je podmienkou získania daného benefitu v
zmysle zmluvy napr. existencia bežného účtu v banke, ide výlučne o podmienku na získanie benefitu ako
dobrovoľnej zmluvnej nadstavby (je na vôli klienta našej spoločnosti, či bude chcieť podmienky benefitu

splniť alebo nie), nie o podmienku získania úveru alebo získania úveru za ponúkaných podmienok.
3.4 Naša spoločnosť predsa ani nevie ovplyvniť, či klient našej spoločnosti (tu žalobca) daný benefit
využije alebo nie, t.j. či sa rozhodne splniť nadstavbové podmienky na jeho získanie alebo nie (klient
nemá povinnosť daný benefit využiť). Žalobca mylne (a zrejme aj účelovo) spája tému podmienok pre
uplatnenie tohto benefitu s témou nákladov úveru, ktoré je potrebné zahrnúť do výpočtu celkových

nákladov i RPMN. Benefit je zakotvený v zmluve na prospech žalobcu a na úkor našej spoločnosti (ako
reakcia našej spoločnosti na v súčasnosti vysoko konkurenčný trh spotrebiteľských úverov). Získanie
daného benefitu nie je povinné (tvrdenia žalobcu v tomto smere nie sú pravdivé), je na posúdení
klienta našej spoločnosti, či daný benefit v jeho konkrétnej situácii (ak sa rozhodne ho využiť) pre
neho úsporou prevýši jeho námahu/náklady vynaložené na získanie daného benefitu alebo nie. Nejde

preto už len z povahy veci o zložku, základný parameter či náklad úveru, ktorý by mal byť zahrnutý
do výpočtu celkových nákladov či napr. RPMN. Ide o dobrovoľnú nadstavbu zmluvného vzťahu (nie
základný parameter úveru), ktorá v konečnom dôsledku znamená prospech klienta našej spoločnosti.
Navyše, v tomto ohľadne nie je možné opomenúť dôležitú skutočnosť, ktorú žalobca nespomína, ato, že výška poplatku za vedenie bežného účtu (ak sa klient našej spoločnosti nakoniec rozhodne
splniť podmienky pre získanie daného benefitu v podobe vrátenia poplatku za poskytnutie úveru)
môže byť rôzna v závislosti od služieb, ktoré klient našej spoločnosti využíva, a teda taký bežný účet

môže byť vedený aj bezplatne - aktuálne napríklad pri využívaní 3 ďalších produktov našej spoločnosti
(napr. hypotéka, kreditná karta, sporenie, termínované vklady, vkladné knižky, podielové fondy, životné
poistenie, atď.) naša spoločnosť ponúka až 100% zľavu z poplatku za vedenie takého účtu a tento je teda
za daných podmienok vedený bezplatne. 3.5 S ohľadom na uvedené možno zhrnúť, že údaje v zmluve
(RPMN, celkové náklady spotrebiteľa atď.) sú uvedené úplne a správne. Naša spoločnosť popiera ničím

nepodložené tvrdenia žalobcu, že (i) by naša spoločnosť konala či snáď koná v rozpore s dobrými
mravmi, alebo že (ii) by v jeho prípade naša spoločnosť nepostupovala s odbornou starostlivosťou.
Tvrdenia žalobcu (či dokonca ním uvádzané údajné notoriéty) ohľadne údajných pracovných úloh či
(snáď vnútornej) motivácie zamestnancov našej spoločnosti, či náplne práce zmluvných partnerov našej
spoločnosti, sú pre vec samu irelevantné, rovnako tak aj žalobcove návrhy na vykonanie dokazovania v
tomto smere (navrhovaný dôkazný prostriedok musí byť konkretizovaný vo vzťahu k prejednávanej veci

a navrhovateľ musí bez akýchkoľvek rozumných pochybností zdôvodniť, že výkon daného dôkazného
prostriedku smeruje k dôkazu užitočnému práve vo vzťahu k veci samej), preto sa k nim naša spoločnosť
z dôvodu hospodárnosti nevyjadruje. Subjektívne názory žalobcu a jeho predstavy o internom fungovaní
našej spoločnosti (alebo dokonca subjektívnej vnútornej motivácii toho ktorého zamestnanca našej
spoločnosti) či jeho návrhy na vykonanie dokazovania s cieľom zistiť, či sa tieto jeho predstavy a názory

vôbec nejako blížia skutočnosti, nemajú pre tento spor žiadnu (faktickú ani právnu) relevanciu. Zmluva
bola uzavretá koncom roka 2016. Žalobca zmluvu i zmluvný vzťah akceptoval, úver čerpal i splácal, a
nakoniec dlh vyplatil. Pokiaľ teraz tvrdí, že navrhované znenie zmluvy (resp. akéhokoľvek súvisiaceho
dokumentu) nemohol nijak ovplyvniť, nemáme vedomosť, že by nejaké návrhy na úpravu návrhu zmluvy
vôbec vznášal - ak ich nevznášal, je teraz od neho nenáležité tvrdiť, že návrh zmluvy nemohol ovplyvniť

(k takej situácii totiž nedošlo). Diskutabilné sú potom pohnútky žalobcu vedúce k podaniu žaloby, a
nepresvedčivé jeho tvrdenia uvádzané v žalobe, ak odrazu tvrdí, že v zmluve mu niečo chýba a navyše,
to čo tam je, odrazu nepovažuje (navyše po vyplatení dlhu) za dostatočné. Žiadame preto, aby súd
jeho žalobu posudzoval aj v zmysle článku 5 Civilného sporového poriadku - zjavné zneužitie práva
nepožíva právnu ochranu. S ohľadom na uvedené vyššie uvádzame, že zmluva o úvere je platným

právnym úkonom v plnom súlade s požiadavkami kladenými príslušnými právnymi predpismi, pričom
v nej neabsentujú žiadne zákonom vyžadované údaje a neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky.
Pokiaľ žalobca počíta údajné omeškanie našej spoločnosti s plnením jeho údajného nároku od času
úhrady/vyplatenia dlhu z predmetnej zmluvy (08/2017), tak je zrejmé, že od daného okamihu nemohla
byť naša spoločnosť v omeškaní, nakoľko o údajných nárokoch žalobcu sa dozvedela až z predžalobnej

výzvy, ktorú našej spoločnosti adresoval jeho právny zástupca v 02/2018. Navrhla preto aby súd žalobu
zamietol v celom rozsahu a zaviazal ho na náhradu trov konania.

9. Žalobca vo vyjadrení k duplike žalovanej uviedol, že zotrváva na doterajších vyjadreniach a ďalej
uviedol: 1. Náklady na doplnkové služby (bežný účet a poistenie)

K problematike ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovej čiastke spotrebiteľského úveru si
zároveň dovoľujeme doplniť nasledovné. Právny rámec EÚ: V zmysle recitálu 18 Smernice 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere(ďalej len „Smernica“) „Spotrebitelia by mali byť chránení pred
nekalými alebo zavádzajúcimi praktikami, a to najmä pri zverejňovaní informácií veriteľmi, v súlade
so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných

praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu ("smernica o nekalých obchodných
praktikách")]. Táto smernica by však mala obsahovať osobitné ustanovenia o reklame v oblasti zmlúv o
úvereaourčitýchpoložkáchštandardnýchinformácií,ktorébysamaliposkytovaťspotrebiteľomscieľom
umožniť im najmä porovnať rozličné ponuky. Tieto informácie by sa mali poskytnúť zrozumiteľným,
stručným a zreteľným spôsobom, prostredníctvom reprezentatívneho príkladu. Strop by sa mal určiť

tam, kde nie je možné stanoviť celkovú výšku úveru ako súčet poskytnutých súm, najmä v prípade,
ak zmluva o úvere dáva spotrebiteľovi voľnosť pri čerpaní úveru, s obmedzením, pokiaľ ide o výšku.
Strop by mal určovať maximálnu výšku úveru, ktorá sa môže spotrebiteľovi poskytnúť. Členské štáty
by okrem toho mali mať naďalej možnosť ustanoviť vo svojom vnútroštátnom práve požiadavky na
poskytovanie informácií v reklame, ktorá neobsahuje informácie o nákladoch spojených s úverom.“. V

zmysle recitálu 19 Smernice „Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti
veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a
nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a zvážiť.
V záujme čo najväčšej transparentnosti a porovnateľnosti ponúk by tieto informácie mali zahŕňať najmäročnú percentuálnu mieru nákladov na úver určenú rovnakým spôsobom v rámci Spoločenstva. Keďže
ročná percentuálna miera nákladov sa dá v tejto fáze uviesť len pomocou príkladu, takýto príklad by
mal byť reprezentatívny. Mal by preto zodpovedať napríklad priemernej dĺžke trvania a celkovej výške

poskytnutého úveru pri príslušnom druhu zmluvy o úvere a prípadne kupovanému tovaru. Pri určovaní
reprezentatívneho príkladu by sa malo zohľadniť, ako často sa na konkrétnom trhu uzatvárajú určité
druhy zmlúv o úvere. Pokiaľ ide o úrokovú sadzbu úveru, frekvenciu splátok a kapitalizáciu úrokov,
veriteliabymalipoužívaťsvojbežnýspôsobvýpočtuprepríslušnýspotrebiteľskýúver.“.Vzmyslerecitálu
20 Smernice „Celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom by mali zahŕňať všetky náklady vrátane

úrokov, provízií, daní, poplatkov pre sprostredkovateľov úverov a iných poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere, okrem notárskych poplatkov. Skutočná informovanosť veriteľa
o nákladoch by sa mala objektívne posúdiť so zreteľom na požiadavky profesionálnej starostlivosti.“.
V zmysle recitálu 22 Smernice „Členské štáty by mali mať naďalej možnosť zachovať alebo zaviesť
vnútroštátne ustanovenia, ktoré zakazujú veriteľom žiadať od spotrebiteľa, aby si v súvislosti so zmluvou
o úvere otvoril bankový účet alebo uzavrel dohodu o ďalšej doplnkovej službe, alebo aby hradil výdavky

alebo poplatky za takéto bankové účty alebo ďalšie doplnkové služby. V členských štátoch, v ktorých
sú takéto kombinované ponuky povolené, by spotrebitelia mali byť pred uzavretím zmluvy o úvere
informovaní o akýchkoľvek doplnkových službách, ktoré sú povinné na získanie úveru vo všeobecnosti
alebo za ponúkaných podmienok. Náklady na tieto doplnkové služby by sa mali zahrnúť do celkových
nákladov spojených s úverom alebo ak sa výška týchto nákladov nedá stanoviť vopred, spotrebiteľom

by sa mali pred uzavretím zmluvy poskytnúť primerané informácie o ich existencii. Predpokladá sa,
že veriteľ musí mať informácie o nákladoch na doplnkové služby, ktoré spotrebiteľovi ponúka sám
alebo v mene tretej osoby, s výnimkou prípadov, keď ich cena závisí od osobitnej charakteristiky alebo
situácie spotrebiteľa.“ V zmysle článku 3 písm. g) Smernice "celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom" sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí

spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho
získal za ponúkaných podmienok“. V zmysle čl. 19 Smernice „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery
nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a

spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o úvere.“ V
zmysle článku 22 ods. 1 Smernice „Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od
ustanovení tejto smernice.“ Ako vyplýva z vyššie uvedeného, Smernica je mimoriadne prísna v tom, čo
všetko je nákladom spotrebiteľa podľa Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom tieto náklady musia byť

premietnuté do nákladov spotrebiteľa v dvoch prípadoch, a to: 1. ak sú tieto náklady podmienkou toho,
aby vôbec získal spotrebiteľský úver, alebo 2. ak sú tieto náklady podmienkou toho, aby spotrebiteľ
získal spotrebiteľský úver za ponúkaných podmienok.

10. Výklad Súdneho dvora EÚ: Súdny dvor EÚ vykladá otázku toho, čo patrí do celkových nákladov

spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom mimoriadne prísne a extenzívne. Do pozornosti
dávame napríklad rozsudok Do pozornosti dávame napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-127/15 vec Verein für Konsumenteninformation proti INKO, Inkasso GmbH. V tejto prejednávanej veci,
v skratke, Súdny dvor EÚ riešil otázku, či do celkových nákladov spotrebiteľa je potrebné zahrnúť aj
náklad, ktorý vyplýva dokonca priamo z vnútroštátneho právneho predpisu, a ktorý by bol spotrebiteľ

povinný platiť aj v prípade neexistencie zmluvy (jednalo sa o prípad, kedy bol spotrebiteľ v omeškaní
s plnením zmluvy o sp. úvere a inkasná spoločnosť uzavrela so spotrebiteľom dohodu o splátkovom
kalendári/odloženej platbe, avšak do celkových nákladov neuviedla náklady, ktoré by spotrebiteľ musel
platiť v dôsledku svojho omeškania aj bez existencie takejto dohody s inkasnou agentúrou, keďže tieto
náklady majú základ priamo vo vnútroštátnom práve). Súdny dvor EÚ uzavrel, že aj takýto poplatok,

hoci vyplýva dokonca priamo z vnútroštátneho právneho predpisu a spotrebiteľ by ho musel platiť
aj pri neexistencii zmluvy o odloženej platbe/splátkovom kalendári, je potrebné podradiť pod náklad
podľa Smernice a takúto zmluvu nie je možné považovať „bez poplatku“.: Z odôvodnenia Rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci C-127/15: Bod 26 odôvodnenia: „Svojou druhou otázkou, ktorú treba skúmať
ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 ods. 2 písm. j) smernice 2008/48 má

vykladať v tom zmysle, že dohoda o splátkovom kalendári, ktorá je uzavretá v dôsledku neplnenia
záväzkov spotrebiteľom, medzi spotrebiteľom a veriteľom prostredníctvom spoločnosti zaoberajúcej sa
vymáhaním dlhov, sa považuje za uzavretú „bez poplatku“ v zmysle tohto ustanovenia, ak sa touto
dohodou spotrebiteľ zaväzuje vrátiť celkovú výšku dlhu a zaplatiť úroky a náklady, ktoré by musel zaplatiťpodľa vnútroštátnej právnej úpravy aj pri neexistencii uvedenej dohody.“ V zmysle bodu 27 odôvodnenia
„S cieľom odpovedať na túto otázku treba na úvod poznamenať, že smernica 2008/48 stanovuje v
oblasti spotrebiteľského úveru úplnú a nutnú harmonizáciu v niekoľkých kľúčových oblastiach, ktorá

sa považuje za potrebnú na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Európskej únii zabezpečila vysoká a
rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa uľahčil vznik riadne fungujúceho vnútorného trhu
so spotrebiteľskými úvermi (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, CA Consumer Finance, C-449/13,
EU:C:2014:2464, bod 21).“ V zmysle bodu 33 odôvodnenia „Na druhej strane treba ďalej posúdiť,
či je taká zmluva uzavretá „bez poplatku“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. j) tej istej smernice, ak

sa spotrebiteľ zaväzuje vrátiť celkovú výšku dlhu, ako aj zaplatiť úroky a náklady, ktoré by musel
zaplatiť podľa vnútroštátnej právnej úpravy aj pri neexistencii zmluvy.“ V zmysle bodu 34 odôvodnenia
„Hoci smernica 2008/48 špecificky nedefinuje pojem „náklady“, treba poznamenať, že podľa článku 3
písm. g) tejto smernice celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú všetky náklady, ktoré musí
spotrebiteľzaplatiťvsúvislostisozmluvouoúvereaktorésúveriteľoviznáme(pozrirozsudokz21.apríla
2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, bod 84).“ V zmysle bodu 35 odôvodnenia

„Mimoriadne široké definície pojmu „zmluva o úvere“ v zmysle článku 3 písm. c) smernice 2008/48, ako
aj pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle článku 3 písm. g) tejto smernice,
zodpovedajú cieľu, pripomenutému v bode 27 tohto rozsudku, ktorý sleduje uvedená smernica a ktorý
umožňuje zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov.“ V zmysle bodu 39 odôvodnenia „Taká
zmluva, ktorá stanovuje povinnosť spotrebiteľa zaplatiť náklady agentúre na vymáhanie pohľadávok, v

danomprípadespoločnostiInko,ktoréneboliuvedenévpôvodnejzmluveoúvere,sanemôžepovažovať
za týkajúcu sa odloženej platby „bez poplatku“ v zmysle článku 2 ods. 2 písm. j) smernice 2008/48.“
V zmysle bodu 40 odôvodnenia „Vzhľadom na cieľ uvedený v bode 27 tohto rozsudku, ktorým je
zabezpečiť všetkým spotrebiteľom vysokú úroveň ochrany ich záujmov, takéto konštatovanie nemožno
spochybniť kumulovanými sumami úrokov a nákladov stanovených takou zmluvou, hoci tieto sumy

neprevyšujú sumy, ktoré by bolo možné požadovať pri neexistencii dohody medzi zmluvnými stranami
podľa vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej v dôsledku omeškania s platením.“ Skutkový stav:
Žalovaný vo svojom poslednom Vyjadrení v bode 2.4 na str. 7 uvádza: „Žalobca nebol povinný na účely
získania úveru či získania ho za ponúkaných podmienok splniť podmienky na uplatnenie benefitu (napr.
v podobe existencie bežného účtu), bolo to jeho právo (nepovinná zmluvná nadstavba), ktoré mu (na

úkor našej spoločnosti) priznala zmluva. Žalovaný ďalej vo Vyjadrení v bode 3.3 na str. 9 uvádza: „Ak
je podmienkou získania daného benefitu v zmysle zmluvy napr. existencia bežného účtu v banke, ide
výlučne o podmienku na získanie benefitu ako dobrovoľnej zmluvnej nadstavby (je na vôli klienta našej
spoločnosti, či bude chcieť podmienky benefitu splniť alebo nie), nie o podmienku získania úveru alebo
získania úveru za ponúkaných podmienok.“ Ide o obranu žalovaného, ktorá je v rozpore so skutkovým

stavom. Zmluva, založená v súdnom spise, na str. č. 2 v ZÁKLADNÝCH PODMIENKACH uvádza, že
„výška úrokovej sadzby (vo výške so zľavami, ak boli poskytnuté), platnej ku dňu schválenia úveru,
je 9,70 % p.a.“ Ďalej je v ZÁKLADNÝCH PODMIENKACH na str. č. 2 uvedené, že „mesačná anuitná
splátka vrátane poistného: 79,11 EUR z toho mesačná splátka poistného: 4,05 EUR, resp. mesačná
splátka vrátane poistného bez zľavy z Voliteľnej služby: 84,47 EUR z toho mesačná splátka poistného:

4,05 EUR Ďalej je v ZÁKLADNÝCH PODMIENKACH na str. č. 2 uvedené: „Veriteľ sa zaväzuje vrátiť
dlžníkovi uhradený poplatok za poskytnutie úveru po uplynutí 18 kalendárnych mesiacov od čerpania
úveru za predpokladu splnenia zo strany dlžníka nasledovných podmienok: 1. Dlžník (alebo spoludlžník
v prípade viacerých dlžníkov) má vo VÚB, a. s. zriadený na svoje meno bežný účet najneskôr ku
dňu uzavretia tejto úverovej zmluvy ( ďalej len „bežný účet“), z ktorého sú inkasované splátky úveru z

tejto úverovej zmluvy 2. Zasielaná mesačná suma peňažných prostriedkov na bežný účet, t.j. mesačný
kreditný obrat na bežnom účte, bude minimálne vo výške dvojnásobku mesačnej anuitnej splátky, pričom
tento limit mesačného kreditného obratu musí byť splnený minimálne 16 krát počas 18 mesačnej lehoty
od čerpania úveru. Ďalej je v ZÁKLADNÝCH PODMIENKACH na str. č. 4 uvedené, že výška celkových
nákladov je 2.305,76 EUR resp. 2820,32 EUR. Ďalej je v ZÁKLADNÝCH PODMIENKACH na strane č.4

uvedené, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov je vypočítaná z výšky mesačnej anuitnej splátky
75,06 EUR, resp. 80,42 EUR pri výške mesačnej anuitnej splátky bez zľavy z voliteľnej služby. RPMN
a celková čiastka úveru vychádzajú zo skutočnosti, že do celkových nákladov nie sú zahrnuté poplatky
za doplnkové služby, a to poistenie a bežný účet. Údaj o hodnote ročnej percentuálnej miere nákladov a
o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov k spotrebiteľskému úveru, založené v súdnom spise

Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, založené v súdnom spise Žalovaný účtoval
v čase uzavretia Zmluvy žalobcovi za vedenie účtu EUR 6,- mesačne. Dôkaz: Cenník VÚB platný od
01.08.2016, založený v súdnom spise Napriek tomu, že poistenie úveru a účet boli zjavné podmienky
získania spotrebiteľského úveru za úrokovú sadzbu vo výške 9,70 % p.a., a že vedenie účtu bolospoplatnenésumouvovýškeEUR6,-mesačneapoisteniebolospoplatnenésumouvovýškeEUR4,05,-
mesačne, žalovaný tieto náklady nepremietol ani do celkových nákladov, ani do RPMN, ani do celkovej
čiastky. Dokonca, v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere v bode 3, riadku

4, str. 3, uviedol, že na získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok sa nemusí uzavrieť
žiadna doplnková služba. Dôkaz: Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, založené
v súdnom spise Žalovaný ďalej tvrdí, že „Ak je podmienkou získania daného benefitu v zmysle zmluvy
napr. existencia bežného účtu v banke, ide výlučne o podmienku na získanie benefitu ako dobrovoľnej
zmluvnej nadstavby (je na vôli klienta našej spoločnosti, či bude chcieť podmienky benefitu splniť alebo

nie), nie o podmienku získania úveru alebo získania úveru za ponúkaných podmienok.“ V podstate
žalovaný, profesionálna banka, týmto stavia spotrebiteľa do situácie, že si tento má sám vypočítať, či by
mu RPMN vyšla vyššia v prípade, ak účet užíva a zvolí si zľavu, alebo či by mu RPMN vyšla nižšia. Ide
o absolútne neprípustnú formu obrany, kde banka stavia spotrebiteľa do pozície, že si to mal spotrebiteľ
vypočítať vlastne sám. Nižšie poukážeme na Rozsudok súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17 EOS KSI
Slovensko s. r. o. proti Jánovi Dankovi a Margite Dankovej, kde je preberaná práve problematika výpočtu

RPMN a kde Súdny dvor EÚ v bode 67. odôvodnenia celkom jednoznačne uzavrel, že „spotrebiteľa v
takejto situácii totiž nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky
budúceho plnenia uzavretej zmluvy, a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré
môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.“. Poukazujeme tiež na článok 5 bod 1. písm. g) Smernice,
v zmysle ktorého „V dostatočnom predstihu pred tým, ako sa spotrebiteľ zaviaže akoukoľvek zmluvou

o úvere alebo ponukou, veriteľ a prípadne sprostredkovateľ úveru poskytnú spotrebiteľovi na základe
podmienok úveru ponúkaných veriteľom, prípadne preferencií spotrebiteľa a informácií, ktoré spotrebiteľ
poskytol, informácie potrebné na porovnanie rôznych ponúk, aby sa mohol s dobrou znalosťou veci
rozhodnúť,čizmluvuoúvereuzavrie.Tietoinformáciesapísomnealebonainomtrvalomnosičiposkytnú
prostredníctvom tlačiva pre štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere uvedeného v

prílohe II. Požiadavky na veriteľa uvedené v tomto odseku a v článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2002/65/ES,
týkajúce sa poskytovania informácií, sa považujú za splnené, ak veriteľ poskytol štandardné európske
informácie o spotrebiteľskom úvere. Tieto informácie sa týkajú: ... g) ročnej percentuálnej miery nákladov
a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, znázornenej pomocou reprezentatívneho príkladu, v
ktorom sa uvedú všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery; ak spotrebiteľ oznámil veriteľovi

jeden alebo viac prvkov svojho preferovaného úveru, ako napríklad dĺžku trvania zmluvy o úvere a
celkovú výšku úveru, veriteľ tieto prvky zohľadní; ak zmluva o úvere stanovuje rozličné spôsoby čerpania
úveru s rôznymi poplatkami alebo úrokovými sadzbami úveru a veriteľ používa predpoklad uvedený
v prílohe I časti II písm. b), musí veriteľ uviesť, že iné mechanizmy čerpania pre tento typ zmluvy o
úvere môžu viesť k vyššej ročnej percentuálnej miere nákladov.“. Je teda povinnosťou žalovaného ako

veriteľa informovať žalobcu ako spotrebiteľa o tom, že pre rôzne sadzby v závislosti od rôznych zliav
môže byť RPMN, ako aj celková čiastka rôzna, a vôbec to nemá byť na vlastnom posúdení spotrebiteľa
bez toho, aby mu tieto informácie dal žalovaný k dispozícii. Žalovaný ďalej tvrdí, že „Navyše, v tomto
ohľade nie je možné opomenúť dôležitú skutočnosť, ktorú žalobca nespomína, a to, že napr. výška
poplatku za vedenie účtu v banke (ak sa klient našej spoločnosti nakoniec rozhodne splniť podmienky

pre získanie daného benefitu a na taký účet pravidelne posiela príjem) môže byť rôzna v závislosti
od služieb, ktoré klient našej spoločnosti využíva, a teda taký účet môže byť vedený aj bezplatne -
aktuálne napríklad pri využívaní 3 ďalších produktov našej spoločnosti (napr. hypotéka, kreditná karta,
sporenie, termínované vklady, vkladné knižky, podielové fondy, životné poistenie, atď.) naša spoločnosť
ponúka až 100% zľavu z poplatku za vedenie takého účtu a tento je teda za daných podmienok vedený

bezplatne“. V podstate žalovaný sa stavia do pozície akejsi obete a bráni sa, že on vlastne nevedel,
ako bude žalobca bežný účet používať. V prvom rade, ako sme uviedli vyššie, žalovaný neuviedol do
Štandardných informácií, že vedenie účtu je na účely získania spotrebiteľského úveru za ponúkaných
podmienok povinné. Akokoľvek, v zmysle čl. 19 Smernice „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery
nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a

spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o úvere.“.
V zmysle bodu 64. odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17 „V súlade s článkom 4
ods. 1 a 2 smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom písomné vyhotovenie
musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže byť táto miera zmenená.
Článok 1a tejto smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom odseku 4 písm. a) spresňuje, že

sa musí vypočítať „v dobe uzatvárania zmluvy“. Táto informácia pre spotrebiteľa o celkových nákladoch
úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca má preto podstatný význam
(pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, body 69
a 70).“ Podmienkou získania sp. úveru za ponúkaných podmienok bolo, že žalobca uzavrie poisteniena zabezpečenie spotrebiteľského úveru a zriadi na svoje meno bežný účet najneskôr ku dňu uzavretia
tejto úverovej zmluvy, z ktorého sú inkasované splátky úveru z tejto úverovej zmluvy. Zároveň zasielaná
mesačnásumapeňažnýchprostriedkovnabežnýúčet,t.j.mesačnýkreditnýobratnabežnomúčte,bude

minimálne vo výške dvojnásobku mesačnej anuitnej splátky, pričom tento limit mesačného kreditného
obratu musí byť splnený minimálne 16 krát počas 18 mesačnej lehoty od čerpania úveru. Bola to tie dve
podmienky. Podmienkou nebolo čerpanie hypotéky, kreditnej karty, sporenie, termínované vklady atď
atď. Podmienka je definovaná jasne - platenie poistného a vedenie účtu. Z takto definovanej podmienky
vyplýva z Cenníka žalovaného platného v čase podpisu Zmluvy, aká je cena za vedenie bežného účtu.

Na žalobcu sa vzťahoval Cenníka, kde je uvedené, že cena konta je 6,00 EUR mesačne a v cene
je zahrnuté „prijaté bezhotovostné SEPA-Europrevody a Non SEPA-prevody“. Teda aby žalobca splnil
podmienku ustanovenú v Zmluve, musel mať účet za 6 Euro. Žalovaný túto podmienku poznať musel.
Podobne v ZÁKLADNÝCH PODMIENKACH na str. č. 2 je uvedené, že „mesačná anuitná splátka vrátane
poistného: 79,11 EUR z toho mesačná splátka poistného: 4,05 EUR, resp. mesačná splátka vrátane
poistného bez zľavy z Voliteľnej služby: 84,47 EUR z toho mesačná splátka poistného: 4,05 EUR.

Žalovaný musel poznať podmienku poistenia úveru vo výške 4,05 EUR mesačne. To, že by žalobca v
budúcnosti dobrovoľne čerpal nejakú hypotéku a podobne, to nebola podmienka zmluvy. Podmienka
zmluvy je naviazaná na vedenie účtu a poistenie úveru, takže žalovaný mohol a mal vypočítať tieto
náklady spoľahlivo a presne. Dovoľujeme si tiež uviesť, že Cenník nebol súčasťou zmluvy, ale žalobca
si ho zaobstaral počas tohto súdneho konania sám z webovej stránky žalovaného. V tomto kontexte

poukazujeme na nižšie body odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17: 59 Svojou
druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa má článok 4 ods. 2 smernice 93/13
vykladať v tom zmysle, že podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúca sa nákladov úveru sa
musí považovať za vypracovanú jasne a zrozumiteľne v zmysle tohto ustanovenia v prípade, ak táto
zmluva jednak neuvádza RPMN a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie je

doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, a jednak neuvádza úrokovú sadzbu.
60 Najskôr je vhodné pripomenúť, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje, že hodnotenie nekalej
povahy podmienok zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom sa netýka definície hlavného predmetu zmluvy,
ani primeranosti ceny a úhrady na jednej strane, ako aj tovaru alebo služby dodávaných ako protiplnenie
na druhej strane, pokiaľ sú tieto podmienky vypracované jasne a zrozumiteľne. 61 V tejto súvislosti mal

Súdny dvor príležitosť spresniť, že táto požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok, uvedená
aj v článku 5 smernice 93/13, by nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a
gramatického hľadiska, ale naopak, vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený touto smernicou
vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka jasného a zrozumiteľného

vypracovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená rovnakou smernicou, sa musí
chápať široko (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C-186/16, EU:C:2017:703, bod 44, ako aj
citovaná judikatúra). 62 Z toho vyplýva, že na to, aby sa určilo, či podmienka zmluvy o úvere týkajúca sa
nákladov na tento úver, ktorá sa v tejto súvislosti týka hlavného predmetu tejto zmluvy, je vypracovaná
jasne a zrozumiteľne, je potrebné zohľadniť všetky ustanovenia práva Únie stanovujúce povinnosti v

oblasti informovania spotrebiteľov, ktoré sa môžu uplatňovať na dotknutú zmluvu. 63 Súdny dvor už
pritom v súvislosti so smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa, sledovaný
touto smernicou, pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby sa mu umožnilo poznať
všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, článok 4 uvedenej smernice vyžaduje, aby dlžník
pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku (rozsudok

z 9. júla 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený, EU:C:2015:447, bod 57 a citovaná judikatúra). 64 V
súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom
písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže
byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom
odseku 4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať „v dobe uzatvárania zmluvy“. Táto informácia pre

spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického
vzorca má preto podstatný význam (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2010, Pohotovosť,
C-76/10, U:C:2010:685, body 69 a 70). 65 V dôsledku toho neuvedenie RPMN v zmluve o úvere
môže predstavovať rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s
otázkou, či je podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne

v zmysle článku 4 smernice 93/13. Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť
nekalú povahu takejto podmienky v zmysle článku 3 tejto smernice (pozri v tomto zmysle uznesenie zo
16. novembra 2010, Pohotovosť, C-76/10, EU:C:2010:685, body 71 a 72). Poznámka žalobcu: okrem
„neuvedenia“RPMNjetedacelkomlogickyzatakýtorozhodujúciprvokpotrebnépovažovaťaj„uvedenienesprávneho,zavádzajúcehoRPMN.66Jepotrebnédodať,žerovnakoakoneuvedenieRPMNvzmluve
o úvere sa musí posudzovať situácia, keď tak ako vo veci samej zmluva obsahuje iba matematický
vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu.

67 Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná
všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná
všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. 68 Vzhľadom na uvedené je potrebné
odpovedať na druhú otázku tak, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že
v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza RPMN a obsahuje iba matematický

vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu, a
jednak neuvádza úrokovú sadzbu, takáto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého
vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov
úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle uvedeného ustanovenia. Navyše, v tomto kontexte
sú splnené aj podmienky ustanovené Rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže žalobca
ako spotrebiteľ nebol správne informovaný o rozsahu svojho záväzku.

11. Členenie splátok: Trváme na nemožnosti eurokonformného výkladu sporného ustanovenia z dôvodu,
že by sa jednalo o nezákonný výklad contra legem a tiež by išlo o porušenie princípu právnej istoty
a jednalo by sa o výklad retroaktívny. Zároveň, v krátkosti si dovoľujeme reagovať na vyjadrenie
žalovaného uvedeného v bode 1.2 jeho vyjadrenia, kde uviedol: „Ako upozorňuje najvyšší súd vo vyššie

uvádzanom uznesení, za účelom odstránenia pochybností o správnom spôsobe výkladu predmetného
ustanoveniazákonazákonodarcasvýslovnýmpoukazomnaRozsudokSDEÚHomeCredit1aSmernicu
EÚ s účinnosťou od 01.05.2018 zmenil znenie daného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
[v súčasnosti § 9 ods. 2 písm. l), predtým písm. k)] tak, že slová ,,výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“ nahrádza slovami ,,výšku, počet, frekvenciu splátok“ (viď čl. XII zákona č.

279/2017 Z. z.. a dôvodovú správu k nemu). Aj táto zmena zákona dokladuje, ktorý výklad zákona
vždy mal a má zákonodarca na mysli. Ak by sme akceptovali výklad zákona vyžadujúceho tzv. rozpis
splátok (t.j. výklad rozporný s výkladom eurokonformným, v tomto súdnom konaní preferovaný súdom
prvej inštancie), vychádzali by sme neprípustne z prezumpcie ,,hlúpeho“ zákonodarcu, ktorý napísal
zákon v evidentnom rozpore so svojimi európskymi záväzkami, čo vedie k následkom porušenia práva

EÚ“ Musíme zásadne nesúhlasiť s takýmto názorom právneho zástupcu žalovaného a musíme uviesť,
že práve opačný výklad (a síce že zákonodarca by pred novelou a po novele chcel povedať to isté)
by staval zákonodarcu do pozície „hlúpeho“ zákonodarcu, ktorý na jednej strane mení zákon (a v
dôvodovej správe uvádza, že ak by ho nezmenil, tak by išiel nad rámec Smernice 2008/48/ES), a
na druhej strane vlastne nechce dosiahnuť žiadnu zmenu, pretože už prvotným znením zákona by

chcel dosiahnuť to, čo chce dosiahnuť po jeho zmene. Práve z tohto dôvodu je potrebné prijať výklad
požadujúci do zmeny zákona členenia splátok spotrebiteľského úveru. Navyše, rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR po prijatí rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 je potrebné považovať za nezákonné,
nakoľko všetky boli prijaté v 3-člennom senáte, pričom nakoľko sa Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach
odchýlil od svojich skorších rozhodnutí (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/61/2015 zo dňa

28. 06. 2016, Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo / 19 /2012 zo dňa 12.03.2013, ktorým
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešov zo dňa 21.02.2012, sp. zn. 3S/53/2011-43) a vec mala byť
preto rozhodovaná vo veľkom senáte v zmysle ust. § 48 ods. 1 C.s.p. 3. K poplatku za poskytnutie
spotrebiteľského úveru, k povahe zmluvného typu a k platnosti právneho úkonu V otázke povahy
zmluvného typu zotrvávame na predchádzajúcich podaniach. Dovoľujeme si ešte doplniť nasledovné.

Nespochybňujeme, že zmluva je zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Zákon o spotrebiteľských
úveroch ale ustanovuje rozličné formy zmluvy o spotrebiteľskom úvere (druh spotrebiteľského úveru).
Ako sme však uviedli v predchádzajúcich podaniach, zmluva nespĺňa náležitosti formy zmluvy o úvere
ale zmluvy o pôžičke, resp. zmluvy o budúcej zmluve o pôžičke. Z tohto dôvodu je dohoda o odplate
neplatná. Ak by bola dohoda o odplate platná, sp. úver je bezúročný a bez poplatkov. V plnom rozsahu

sa pridržiavame našich doterajších vyjadrení a opakovane si dovoľujeme uviesť, že ak by sa aj nejednalo
o druh spotrebiteľského úveru „pôžička“, ale druh spotrebiteľského úveru „úver“, žalovaný od žalobcu
požadoval „poplatok za poskytnutie úveru“ (str. 6 Zmluvy) a nie „poplatok za dojednanie záväzku veriteľa
poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky“ (§ 499 ObZ).

12. Nekonanie s odbornou starostlivosťou: Žalovaný tiež hrubo porušil svoje povinnosti podľa ust. §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže neposudzoval schopnosť žalobcu ako spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. 5. Údajné zjavné zneužitie práva: K žiadosti žalovaného, aby súd žalobu posudzoval
v zmysle článku 5 Civilného sporového poriadku chceme uviesť nasledovné. Podľa čl. 1 Civilnéhosporového poriadku: „Spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.“
Podľa čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Ochrana ohrozených alebo porušených práv a

právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty. Podľa čl. 6 Civilného sporového poriadku: „Strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.
Spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana iniciovaním tohto súdneho konania uplatňuje svoje právo na
súdnu ochranu. Zákonodarca sa zakotvením práv a povinností zmluvných strán v spotrebiteľsko-
dodávateľských vzťahoch snaží vyrovnať nerovnováhu strán, ktoré vstupujú do zmluvného vzťahu.
Právny poriadok Slovenskej republiky ponúka spotrebiteľovi viaceré právne prostriedky. Jedným z nich

je aj podanie žaloby v spotrebiteľských vzťahoch. Civilný sporový poriadok vo svojej druhej hlave tretej
časti upravuje spotrebiteľské spory ako spory s ochranou slabšej zmluvnej strany. Podaním žaloby teda
žalobca realizuje svoje ústavné právo a v žiadnom prípade nejde o zneužitie práva ako tvrdí žalovaný
Naopak, je to práve žalovaný, kto svojimi nekalými a zavádzajúcimi praktikami zneužíva spotrebiteľov,
a takto sa na ich úkor bezdôvodne úmyselne obohacuje. 6. Omeškanie žalovaného Žalovaný vo

Vyjadrení tvrdí, že od 08/2017 nemohla byť spoločnosť v omeškaní, nakoľko o údajných nárokoch
žalobcu sa dozvedela z predžalobnej výzvy, ktorú spoločnosti adresoval právny zástupca žalobcu v
02/2018.Suvedenýmnesúhlasímeznasledovnéhodôvodu.Žalovanýakododávateľasilnejšiazmluvná
strana vytváral znenie formulárovej zmluvy. Pri zachovaní odbornej starostlivosti, ktorá sa od neho
ako podnikateľského subjektu pri poskytovaní finančných služieb očakáva musel žalovaný vedieť, že

zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom požadované náležitosti a je teda bezúročná a
bez poplatkov. Musel teda vedieť, kedy dôjde k splateniu istiny a od kedy žalobca uhrádzal splátky nad
rámec splatenej istiny. Preto zotrvávame na tvrdení, že žalobca splatil istinu úveru dňa 28.08.2017. Do
omeškania sa dostal 29.08.2017 a od tohto dňa uplatňujeme úrok z omeškania.

13. Súd z listinných dôkazov predložených stranami sporu zistil tento skutkový stav:

14. Dňa 10.11.2016 žalobca ako dlžník a žalovaná ako veriteľ uzatvorili Zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg. č. 013117111101116, predmetom ktorej bolo poskytnutie
bezúčelového úveru vo výške 5.000,- € s lehotou splatnosti 96 mesiacov, s fixnou úrokovou sadzbou

počas celej lehoty splatnosti úveru (vo výške bez zliav), s čerpaním úveru jednorázovo dňa 10.11.2016,
celkovým počtom splátok 96, dátumom prvej anuitnej splátky 09/12/2016, dátumom poslednej anuitnej
splátky (termín konečnej splatnosti) 09.11.2024, dobou trvania úverovej zmluvy: do splatenia všetkých
záväzkov dlžníka podľa tejto zmluvy, výška úrokovej sadzby 9,70% p.a. (vo výške so zľavami, ak boli
poskytnuté), platnej ku dňu schválenia úveru, mesačnou anuitnou splátkou vrátane poistného 79,11 €,

z toho mesačná splátka poistného 4,05 €, výška úrokovej sadzby bez zľavy z voliteľnej služby 11,70%
p.a. platnej ku dňu chválenia úveru, mesačná anuitná splátka vrátane poistného bez zľavy z voliteľnej
služby 84,47 € z toho mesačná splátka poistného 4,05 € RPMN 10,77%, RPMN bez zľavy z voliteľnej
služby 13,01%, poplatok za poskytnutie úveru 100,- €, celková čiastka, ktorú musí zaplatiť žalobca
predstavovala sumu 7.305,76 € z toho istina 5.000,- € a výška celkových nákladov spotrebiteľa 2.305,76

€, celková čiastka bez zľavy voliteľnej služby, ktorú musí zaplatiť žalobca predstavovala sumu 7.820,32
€ z toho istina 5.000,- € a výška celkových nákladov spotrebiteľa 2.820,32 €.

15. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované

za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú
roky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej
prípustnej výške.17. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu
uzavretia zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo

obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

18. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

19. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

20. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

22. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

23. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

24. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

25. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu

spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,
c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,
d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo

zodpovednosti za škodu,
e) umožňujú dodávateľovi, aby spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, ak spotrebiteľ
neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi,
f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi
to neumožňujú,

g) oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty,
h)prikazujúspotrebiteľovi,abysplnilvšetkyzáväzkyajvtedy,akdodávateľnesplnilzáväzky,ktorévznikli,
i) umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú

na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena
dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia,
k) požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,l) obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana,
m) v prípade čiastočného alebo úplného nesplnenia záväzku zo strany dodávateľa neprimerane

obmedzujú alebo vylučujú možnosť spotrebiteľa domáhať sa svojich práv voči dodávateľovi vrátane
práva spotrebiteľa započítať pohľadávku voči dodávateľovi,
n)spôsobujú,žeplatnosťzmluvyuzatvorenejnadobuurčitúsapouplynutíobdobia,naktorúbolazmluva
uzavretá, predĺži, pričom spotrebiteľovi priznávajú neprimerane krátke obdobie na prejavenie súhlasu
s predĺžením platnosti zmluvy,

o) oprávňujú dodávateľa rozhodnúť o tom, že jeho plnenie je v súlade so zmluvou, alebo ktoré priznávajú
právo zmluvu vykladať iba dodávateľovi,
p) obmedzujú zodpovednosť dodávateľa, ak bola zmluva uzavretá sprostredkovateľom, alebo vyžadujú
uzavretie zmluvy prostredníctvom sprostredkovateľa v osobitnej forme,
r) umožňujú, aby bol spor medzi stranami riešený v rozhodcovskom konaní bez splnenia podmienok
ustanovených osobitným zákonom,

s) požadujú, aby spotrebiteľ poskytol zabezpečenie splnenia svojho záväzku v hodnote neprimerane
vyššej, ako je výška jeho záväzku vyplývajúca zo spotrebiteľskej zmluvy v čase uzavretia dohody o
zabezpečení splnenia záväzku spotrebiteľa,
t) požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa,

u) požadujú od spotrebiteľa, aby bol neprimerane dlho viazaný zmluvou aj keď pri uzavieraní zmluvy
bolo zrejmé, že predmet zmluvy možno dosiahnuť v podstatne kratšom čase,
v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy
preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie,

w) požadujú, aby spotrebiteľ poskytoval alebo poukazoval tretej osobe alebo v prospech tretej osoby
akékoľvek plnenie plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré
v prevažnej miere nesleduje jeho záujmy, alebo aby plnil v súvislosti s týmto plnením akékoľvek záväzky
tretej osobe.

26. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

27. Žalobca bol dodávateľom služby - poskytovanie úverov, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti
zapísaného v obchodnom registri (poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov),
žalovaná pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy
nevyplýva, že konal s cieľom smerujúcim (vzťahujúcim sa) k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu
(viď čl. 2 písm. a/, písm. b/ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách). Z formy a obsahu označenej zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv.
„formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal veriteľ už vopred pripravený a dopisoval do nej
iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, pričom žalovaný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným
spôsobom nemohol ovplyvniť, a ani neovplyvnil. V čase rozhodovania súdu vo veci platil už zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť od 11. júna 2010. Na účely tohto zákona sa
zmluvou o spotrebiteľskom úvere rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, (§ 2 písm. c/ zákona o spotrebiteľských
úveroch).Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna

úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník,
je (bolo) tak nevyhnuté predmetný právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou
o úvere posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, bez ohľadu na to, že zmluva o úvere

je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). Z tohto je zrejmé, že
právny vzťah účastníkov je vzťahom spotrebiteľským.

28. Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumiea) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v

rámci svojej podnikateľskej činnosti,
c) iným veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úvery alebo
pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, s výnimkou banky,
pobočky zahraničnej banky a finančnej inštitúcie podľa osobitného predpisu, 6)
d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
e) povoleným prečerpaním forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u
veriteľa,
f) prekročením automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať

peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad
rámec dohodnutého povoleného prečerpania,
g)celkovýminákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov

patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,
h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom,

i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19,
j) úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné
percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru,
k) fixnou úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru jedna úroková sadzba spotrebiteľského úveru

dohodnutá medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na celú dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo viac úrokových sadzieb spotrebiteľského úveru dohodnutých
medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na čiastkové obdobia s výhradným
použitím fixného konkrétneho percenta; ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú stanovené všetky
úrokovésadzbyspotrebiteľskéhoúveru,úrokovásadzbaspotrebiteľskéhoúverusapovažujezafixnúiba

na tie čiastkové obdobia, na ktoré sú úrokové sadzby spotrebiteľského úveru určené výhradne použitím
fixného konkrétneho percenta dohodnutého pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných
prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) trvanlivým médiom každý prostriedok, ktorý umožňuje uloženie informácií spôsobom prístupným na

používanie v budúcnosti na časové obdobie zodpovedajúce účelom informácií a ktorý umožňuje verné
reprodukovanie uložených informácií.

29. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej

podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

30. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,

b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,

c) adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
d) meno, priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo

ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových

sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) odplatu podľa osobitných predpisov, 18aa)
k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

l) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
m) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek

počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
n) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
o) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie

platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
p) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
q) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

r) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
s) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
t) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
u) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti podľa § 16,
v) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
x) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť

čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
y) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23,
z) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,

aa) názov zmluvy, ktorý obsahuje slová spotrebiteľský úver v príslušnom gramatickom tvare.

31. Podľa § 9 ods. 6 cit. zák., spotrebiteľ sa nemôže vzdať práv, ktoré mu vyplývajú z tohto zákona.32. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ b/ cit. zák., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, a/ ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1, b/ je v zmluve o spotrebiteľskom úvere

uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

33. Podľa § 3 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a

orgány miestnej samosprávy dbajú na to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z
občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich
dohodou.

34. Podľa 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy

odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

35. Podľa 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

36. Podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vl. SR č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o 5
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

37. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

38. Podľa § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať
tomu, na úkor koho sa získal.

39. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením.

40. Žalobca sa v tomto spore domáha voči žalovanej vydania bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že
úverová zmluva (spotrebiteľská) neobsahuje podľa jeho názoru: celkovú výšku úveru podľa § 9 ods.
2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z., nesprávnu výšku RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť podľa § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona a výšku a počet a termíny splátok v členení na istiny,
úroky a iné poplatky podľa § 9 ods. 2 písm. l) cit. zákona. Posudzovaný právny vzťah je od svojho
vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaná bola od uzavretia zmluvy v
postavení dodávateľa a žalobca v postavení spotrebiteľa. Právny vzťah strán súd posúdil podľa noriem
spotrebiteľského práva, a to podľa osobitných právnych predpisov - zákona o spotrebiteľských úveroch,

zákona o ochrane spotrebiteľa a všeobecného právneho predpisu - Občianskeho zákonníka. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí povinne obsahovať osobitné náležitosti
podľa § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon absenciu niektorých náležitostí vymedzených v
citovanom zákonnom ustanovení nespája s následkom neplatnosti zmluvy o úvere, avšak poskytuje
spotrebiteľovi ochranu.

41. Súd sa však nestotožnil s argumentmi žalobcu týkajúcich sa vyššie označenej chýbajúcich náležitosti
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy:

42. K tvrdeniu žalobcu, že Zmluva o úvere neobsahuje správny údaj o celkovej výške spotrebiteľského

úveru podľa ustanovenia § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch tak súd poukazuje na znenie
tohto ust., podľa ktorého celkovou výškou spotrebiteľského úveru sa rozumie maximálna výška alebo
súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Žalobca dňa 10.11.2016 požiadal žalovanú o poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 5.000,- € aaj v tejto výške mu bol úver aj schválený a na základe uzatvorenej zmluvy o úvere bola žalobcovi na
jeho účet poskytnutá dňa 10.11.2016 suma 5.000,- €. Súd sa teda stotožňuje s tvrdením žalovanej,
že údaj o výške spotrebiteľského úveru je tak v zmluve o úvere uvedený presne vo výške sumy

finančných prostriedkov reálne poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako
to požaduje zákonné ustanovenie § 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch. Ako vyplýva zo
Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s., na poskytovanie spotrebiteľských úverov fyzickým
osobám - občanom platným a účinným dňom 1.7.2016 (č.l. 78 a nasl.), tak na základe čl. IV. bod 2.
je dlžník oprávnený poskytnutý úver splácať: a) inkasom zo svojho bežného účtu, alebo b) inkasom

z účtu v inej banke, alebo c) iným bezhotovostným alebo hotovostným spôsobom v rovnakej mene
ako je úver. Z obsahu predmetnej Zmluvy je zrejmé, že žalobca si ako formu splácania úveru, vrátane
všetkých peňažných záväzkov, ktoré mu zo zmluvy vzniknú zvolil formu inkasa z účtu uvedeného v
záhlaví zmluvy (čl. I bod 2. na štvrtej strane zmluvy o úvere). V prípade splácania úveru inkasom z účtu
banka realizuje inkaso na ťarchu osobného účtu dlžníka v deň splatnosti alebo v nasledujúci pracovný
deň, ak deň splatnosti pripadne na nepracovný deň (čl. IV bod 2. VOP). V súlade s uvedeným výberom

žalobcu realizovala žalovaná inkaso poplatku za poskytnutie úveru na ťarchu jeho osobného účtu dňa
10.11.2016 v zmysle čl. I bod 7. Zmluvy o úvere, v ktorom splatnosť poplatku za poskytnutie úveru
bola dohodnutá najneskôr ku dňu prvého čerpania úveru. Poplatky, ktoré bol žalobca podľa uzatvorenej
zmluvy povinný platiť sú prehľadne, zrozumiteľne a transparentne uvedené v samostatnom čl. I bod
7. Zmluvy o úvere, jasne označenom ako „Poplatky platné podľa cenníka VUB, a.s. ku dňu uzavretia

tejto zmluvy“. Na základe týchto skutočností sa súd stotožňuje s obranou žalovanej, že žalobca si tak
pri uzatváraní zmluvy musel byť vedomý ich výšky ako aj jeho povinnosti predmetné poplatky v prípade
uzatvorenia zmluvy o úvere zaplatiť. Žalobca následne svojim podpisom na príslušnej zmluve s takýmito
podmienkami, za ktorých je žalovaná ochotná vstúpiť do zmluvného vzťahu, súhlasil. Pritom výška
poplatku za poskytnutie úveru, aj jeho splatnosť, je uvedená aj v tzv. predzmluvnom formulári „Európske

informácie o spotrebiteľskom úvere“, ktorý bol žalobcovi poskytnutý pred uzatvorením úverovej zmluvy
(konkrétne v jeho časti 3. „Náklady spojené so spotrebiteľským úverom", odseku „Súvisiace náklady“).
Pokiaľ žalobca argumentuje rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/2014, tento zjavne vychádza z
odlišných skutkových okolností, keď hovorí o vylúčení (z celkovej výšky úveru) súm, ktoré nie sú tomuto
spotrebiteľovi reálne vyplatené. V tomto prípade však bola žalobcovi reálne vyplatená celková výška

úveru v sume 5.000,- €. Súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalovanej, že pokiaľ žalobca na piatej strane
žaloby „cituje bod 3.5 VOP tak žiadny takýto ani podobný bod sa vo VOP ani zmluve o úvere nenachádza
Aj pokiaľ tvrdí žalobca v žalobe, že „ Tento úkon (platba poplatku vo výške 100 eur) nevykonal klient
sám, klient si ani nebol vedomý, že mu odchádza 100 EUR týmto spôsobom, ale vykonal ho manuálne
pracovník banky.", tak súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej tak ako je to uvedené vyššie, žalobca si

sám zvolil formu splácania úveru inkasom zo svojho účtu a o poplatku za poskytnutie úveru aj o jeho
splatnosti bol už pred vstupom do zmluvného vzťahu jasne, zrozumiteľne a transparentne informovaný.
Formou inkasa boli žalobcovi „sťahované z účtu" aj všetky splátky úveru , ktorú skutočnosť však žalobca
nenamieta, že sa tieto transakcie vykonávali „manuálne pracovníkmi banky“ a „bez jeho vedomia ako
klienta“. Ako súd už uviedol vyššie tak žalobca mal možnosť si pri uzavretí zmluvy zvoliť iný spôsob

úhrady splátky úveru a jednotlivých poplatkov ako formou inkasa.

43. Pokiaľ ide o náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zák. č. 129/2010 Z.z. - výšku a počet a termíny splátok
v členení na istiny, úroky a iné poplatky tak zákon o spotrebiteľských úveroch nadobudol účinnosť dňa
11.6.2010 a podľa jeho prílohy č. 1 prebral právne záväzné akty Európskej únie okrem iného Smernicu

EurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.4.2008ozmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušení
Smernice Rady 57/102/EHS. Podľa článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48/ES, zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza: výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia. Podľa článku 22 ods. 1 Smernice 2008/48/ES, keďže táto smernica obsahuje

harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Súd je preto toho názoru, že výkladu
ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zodpovedá výklad v tom zmysle, že spojenie výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné vnímať tak, že sa tým myslí splátka obsahujúca istinu,
úroky a poplatky, pri ktorej má byť uvedená výška, dátum a ich počet. Akýkoľvek iný výklad tohto

ustanovenia by bol v priamom rozpore so Smernicou 2008/48/ES. Z bodu 59 rozsudku Súdneho dvora
zo dňa 9.11.2016 veci C-42/15 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice 2008/48/ES sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátkybudezapočítanánavrátenietejtoistiny.Tietoustanoveniavspojenísčlánkom22ods.1smernicebrániatomu,
aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Na vyššie uvedený
rozsudok Súdneho dvora EÚ reagoval legislatívny návrh, ktorým bolo novelizované ust. 9 ods. 2 zákona

ospotrebiteľskýchúverochupravujúcenáležitostizmluvyospotrebiteľskomúvere,pôvodnevpísm.k/sa
nahrádza slovami „frekvencia splátok“. Účinnosť nadobudol dňa 1.5.2018. Predmetná novela zákona tak
reaguje na stav, keď niektoré všeobecné súdy SR vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu (Zákona o
spotrebiteľských úveroch) nesúladne so Smernicou 2008/48/ES. V súvislosti s uvedenou problematikou
súd dáva do pozornosti aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.2.2018 vo veci sp. zn. 3 Cdo

146/2017, podľa ktorého „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010
Z.z.,ktorýjevdanomprípadenielenmožný,aleajpotrebný,dospeldovolacísúdkzáveru,ževzmluvách
uzatváranýchpodľazákonač.129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu

dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.

44. Súd má rovnako za to, že predmetná zmluva obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zák.
č. 129/2010 Z.z., keďže v Zmluve v bode 3. Ročná percentuálna miera nákladov je RPMN riadne
uvedená a to pre prípad „aj bez zľavy z Voliteľnej služby“ ako aj vzorec na výpočet s dosadenými

konkrétnymi údajmi zo zmluvy bol uvedený v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom
úvere, ktoré žalobca podpísal (č.l. 24 a 25). Súd sa stotožňuje s tvrdením žalovanej, že žalobca svoje
tvrdenie týkajúce sa toho, že musel uzavrieť poistenie úveru, ak chcel získať finančné prostriedky na
základe predmetnej zmluvy a za týchto podmienok žiadny relevantným dôkazom nepreukázal. Naopak
z listinných dôkazov predložených žalovanou a to Európske informácie o spotrebiteľskom úvere (č.l.

83), ktorú listinu žalobca podpísal vyplýva, že žalobca mal možnosť sa rozhodnúť, či si chce úver vôbec
poistiť a v prípade, že sa takto rozhodne mal možnosť výberu z dvoch balíkov poistenia a to základného
a rozšíreného. Toto je preukázané aj listiny označenej ako „Informácia finančného sprostredkovateľa
k dojednávanému poisteniu“ (č.l. 85 na druhej strane), ktorú listinu vlastnoručne žalobca podpísal a
žalobca sa rozhodol pre základný balík poistenia, ktorá skutočnosť je zrejmá z ním podpísanej Žiadosti

o flexipôžičku a rovnako aj zo zmluvy o úvere (čl. I bod 8.). Súd sa stotožňuje s obranou žalovanej,
že z vyššie citovaného ust. § 2 písm. g) až i) zákona č. 129/2010 Z. z. je zrejmé, že poistné sa do
celkových nákladov a teda aj do celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN zahŕňa
iba v prípade, pokiaľ je získanie úveru podmienené poistením. Z vyššie označených listinných dôkazov
predložených žalovanou je zrejmé, že poistenie schopnosti splácať úver bolo žalobcovi ako klientovi pri

uzatváraní Zmluvy o úvere ponúkané ako možnosť, nebolo povinné a zmluvu o úvere mohol žalobca
uzatvoriť aj bez dojednania poistenia, a tak sa poistné v súlade s vyššie citovaným ustanovením zákona
o spotrebiteľských úveroch do výpočtu celkových nákladov, a teda ani do celkovej čiastky, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť a do RPMN nezapočítava. Do výpočtu uvedených údajov vstupuje mesačná splátka
bez poistného (mesačná splátka poistného je vo výške 4,05 EUR), čiže mesačná splátka bez poistného

je vo výške 75,06 EUR (v prípade uplatnenia zľavy z titulu voliteľnej služby) alebo vo výške 80,42
EUR (bez zľavy z titulu voliteľnej služby). Po zadaní relevantných údajov do kalkulačky RPMN na
internetovej stránke, táto vracia RPMN vo výške totožnej ako je uvedená v úverovej zmluve, teda vo
výške 10,77% (v prípade uplatnenia zľavy z titulu voliteľnej služby), resp. 13,01% (bez zľavy z titulu
voliteľnej služby). Výška celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť takisto po zadaní relevantných

údajov vychádza presne v rovnakej výške, aká je uvedená v zmluve o úvere. Toto vyplýva aj z listinného
dôkazu predloženého žalovanou na čl. 90-91 - vytlačená obrazovka kalkulačky RPMN.

45. Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne len ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené
predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto „na úkor iného bezdôvodne obohatí“). Základným predpokladom

vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu
jehomajetkudošlovrozporesprávomuznanýmidôvodmi.Dôvodoexistenciibezdôvodnéhoobohatenia
nastraneobohatenéhomusíponúknuťpostihnutý,ktorýžalobounasúdežiadaovydaniebezdôvodného
obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje

len to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznávaných dôvodov. Súd poukazuje
na skutočnosť, že keďže predmetná spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi stranami sporu obsahujú
všetky aj namietané žalobcom vyššie označené náležitosti podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, tak v takom
prípade sa poskytnutý spotrebiteľský úver nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1písm. a/ b/ cit. zák. a žalobcovi nevznikol nárok voči žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 471,15 €, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi skutočne poskytnutými finančnými prostriedkami
žalovanou žalobcovi titulom poskytnutého úveru a sumou vyplatenou navyše. Súd preto v tejto časti

žalobu zamietol. Rovnako zamietol žalobu aj v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 5% ročne
z tejto sumy od 29.8.2017 do zaplatenia, keďže žalobcovi voči žalovanej nevznikol nárok na istinu a teda
sa nedostal do omeškania s jej zaplatením tak mu nevnikol nárok ani na zaplatenie úrokov z omeškania
z uplatňovanej sumy bezdôvodného obohatenia (§ 517 Obč. zák.).

46. Čo sa týka návrhu žalovanej aby súd predmetnú žalobu posudzoval v zmysle článku 5 Civilného
sporového poriadku - zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu tak súd sa stotožnil v tomto
prípade s obranou žalobcu a to, že v tomto prípade ide o práva spotrebiteľa, ktorých sa spotrebiteľ v
tomto spore domáha a preto nemôže ísť v tomto prípade o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu
ochranu.

47. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

49.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal úspešnej žalovanej náhradu trov
konania voči neúspešnému žalobcovi v pomere 100%, keďže žalovaná mala vo veci plný úspech. Po

právoplatnosti tohto rozsudku o ich výške rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 256 ods. 1 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 (pätnástich) dní od jeho doručenia
na tunajšom súde v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní musí byť uvedené, a/ ktorému súdu je určené, b/ kto ho robí, c/ ktorej veci sa týka, d/ čo sa
ním sleduje a e/ podpis a uvedenie spisovej značky konania (§ 127 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.(§ 365 ods. 1
CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. (§ 366 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť a v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči
žalobcovi vzájomnou žalobou (§§ 371, 372 CSP).