Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. december 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/349/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109228290
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6109228290.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: SAD Banská Bystrica, a. s., so sídlom
Banská Bystrica, Partizánska cesta 97, IČO: 36 052 205, zast. Mgr. Branislavom Jurgom, advokátom so
sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja SR, so sídlom Bratislava, Námestie Slobody č. 6, o zaplatenie 1 759
538,94 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12.
02. 2015, č. k.: 13C/214/2009-740, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáha
náhrady škody podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. spôsobenej orgánom verejnej moci nesprávnym
úradným postupom v konaní o vydanie povolenia na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dráhy v
Banskej Bystrici a udelenia licencie na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dráhy v Banskej Bystrici.
Za nesprávny úradný postup označil takú nezákonnú činnosť orgánu verejnej moci, v dôsledku ktorej

orgán verejnej moci v zákonnej lehote nevydal žalobcovi rozhodnutie na základe jeho žiadosti o
vydanie povolenia a licencie na prevádzkovanie dráhy, nesprávnym úradným postupom v rozpore s
ustanoveniami § 36 ods. 1 Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach a ustanovením § 3 ods. 1 a ods. 3
§ 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Za orgán, ktorý
takúto škodu mal spôsobiť, označil Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom v Banskej Bystrici v
zmysle ustanovenia § 2, písm. b/, bod 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., kedy tento rozhodoval ako príslušný
dráhový správny úrad so zverením výkonom verejnej moci podľa § 63 a § 66 Zákona č. 164/1996 Z. z.

o dráhach. Žalobca sa obrátil s písomnou žiadosťou zo dňa 16. 10. 2009 na žalovaného s požiadavkou
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnil, pričom žalovaný vyjadrením zo
dňa 03. 12. 2009 oznámil, že takejto náhrade škody vyhovieť nemôže. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 05.
01. 2006 požiadal dráhový správny orgán svojou žiadosťou zo dňa 30. 12. 2005 o vydanie povolenia
na prevádzkovanie dráhy zároveň požiadal o licenciu na prevádzkovanie dráhy na trolejbusovej dráhe
v meste Banská Bystrica. Tento dráhový správny orgán oznámil začatie konania listom zo dňa 12. 01.
2006 s tým, že dňom 05. 01. 2006 začalo konanie vo veci žiadosti o vydanie povolenia a vydanie licencie

na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dráhy v Banskej Bystrici. Banskobystrický samosprávny kraj
potom listinou zo dňa 30. 01. 2006 konštatoval, že z prevádzkového hľadiska trolejbusová mestská
dráha spĺňa podmienky funkčnosti a vynechaní trate č. 6 a 7 má dráhový správny úrad
za to, že návrhu, ktorý žiadateľ upravil, môže vyhovieť. Napriek tejto okolnosti dráhový správny orgánžalobcovi povolenie na prevádzkovaní dráhy nevydal, ani o žiadosti zákonným spôsobom nerozhodol.
Vzhľadom na tieto skutočnosti potom žalobcovi, ako vlastníkovi trolejbusovej dráhy v meste Banská
Bystrica, sú uložené povinnosti, ktoré sú rozsiahle a finančne veľmi nákladné a vyplývajú z

ustanovení§16,17a18Zákonač.164/1996Z.z.odráhach.Medzitietopovinnostipatrínajmäudržiavať
dráhu tak, aby bola táto prevádzkyschopná a aby bol umožnená styk s inými dráhami a zabezpečiť
prevádzkovanie dráhy. Vzhľadom k tomu, že v priebehu správneho konania došlo k prieťahom a žalobca
nedostal povolenie na prevádzkovanie dráhy v priebehu celého roku 2006 a následne ani
v priebehu 3 mesiacov roku 2007, zobral žalobca svoju žiadosť o vydanie povolania licencie späť dňa

08. 03. 2007, pričom dráhový správny orgán konanie vo veci týchto žiadostí zastavil svojim rozhodnutím
zo dňa 22. 03. 2007.
2. Žalobca tvrdil, že pokiaľ dráhový správny orgán mal preukázané všetky podmienky pre udelenie
takéhoto povolania už dňa 30. 01. 2006, mohol vo veci bezodkladne rozhodnúť najskôr do 05. 02.
2006, resp. 05. 03. 2006. Žalobca označil ako nesprávny úradný postup to, že dráhový správy
orgán, teda Banskobystrický samosprávny kraj v zmysle zákona nerozhodol v zákonnej lehote napriek

zisteniu splnenia podmienok tak, ako sa uvádza v písomnosti zo dňa 30. 01. 2006. Vo vzťahu
k zodpovednosti v danom prípade zodpovedá štát, t. j. Slovenská republika, v ktorej mene koná
Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Zároveň žalobca odôvodnil výšku škody,
ktorá mu vznikla na základe takéhoto nesprávneho postupu, a to v zmysle Znaleckého posudku
č. 1/2010 zo dňa 13. 04.2010, vypracovaného znalcom Ing. Milanom Mozolákom a jeho dodatkov.

Škoda spočívajúca na ušlom zisku žalobcu zodpovedá tzv. primeranému zisku, ktorý nemohol žalobca
dosiahnuť v trolejbusovej mestskej hromadnej doprave v meste Banská Bystrica v dôsledku neudelenia
požadovaného povolenia licencie, v tejto súvislosti poukázal na predpisy Európskej únie a to nariadenia
rady(EHS)č.1191/69,nariadeniarady(EHS)č.1893/91.Príčinnúsúvislosťmedzinesprávnymúradným
postupom a vznikom skutočnej škody odôvodnil najmä ustanovením § 46 Zákona č. 71/1967 Zb. o

správnom konaní, pretože rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivého zistenia
stavu veci a žalobca teda musel počas celej doby trvania správneho konania zabezpečovať na vlastné
náklady, aby spĺňala všetky zákonné podmienky na udelenie povolania na prevádzkovanie dráhy,
predovšetkým musel teda žalobca udržiavať dráhu technicky spôsobilú na jej prevádzkovanie. Zároveň
žalobca zdôvodnil príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ušlého zisku

tak, že v prípade, ak by mal žalobca udelené požadované povolenia - licenciu, dopravu verejnosti
mestskej hromadnej dopravy trolejbusmi v Banskej Bystrici by riadne vykonával, pričom mesto Banská
Bystrica malo trvalý a nepopierateľný záujem na pokračovaní prevádzky trolejbusovej mestskej dopravy
v Banskej Bystrici. Za normálneho chodu veci by žalobca mal udelenú zo strany dráhového správneho
orgánu povolenia licenciu, existoval by zo strany mesta Banská Bystrica záujem o uzavretie zmluvy

o výkonoch vo verejnom záujme v prospech žalobcu na vykonávanie mestskej hromadnej dopravy
trolejbusmi.
3. Žalovaný svoju obranu založil na tom, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je kumulatívne splnenie troch základných podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, inak

zodpovednosť za škodu nemôže byť daná. Ide najmä o protiprávnosť konania, vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Žalovaný uviedol, že v tomto konaní nesúhlasí
s tvrdeniami žalobcu a je toho názoru, že v spore nebola preukázaná protiprávnosť konania dráhového
správneho úradu a príčinná súvislosť medzi postupom tohto správneho orgánu a tvrdenou škodou. Z
predložených listinných dôkazov, ktoré súdu predložil v priebehu konania, vyplýva, že Banskobystrický

samosprávny kraj ako príslušný dráhový správny úrad nikdy nespôsobil prieťahy v konaní, ani nedošlo
k jeho nečinnosti. Skutočnosť, že k vydaniu rozhodovania o povolení na prevádzkovanie dráhy nedošlo,
bola spôsobená tým, že žalobca od začiatku konania nevedel preukázať jednoznačné vlastnícke a iné
práva k častiam dráhy, na ktoré požadoval vydanie povolania ich prevádzkovanie, ktoré tvorilo jedno
zo základných podmienok na udelenie povolenia. Pripustil však, že Banskobystrický samosprávny kraj

mohol rozhodnúť vo veci vydania povolenia až do 06. 03. 2006. V priebehu správneho konania však
na strane žalobcu dochádzalo opakovane k zmene rozsahu pôvodnej žiadosti, preto nebolo možné do
doby, do ktorej žalobca požadoval vydanie rozhodnutia, o žiadosti rozhodnúť. Dráhový správny úrad dal
žalobcovi viackrát možnosť úpravy pôvodnej žiadosti namiesto toho, aby pre nesplnenie podmienok z
jeho strany konanie zastavil. Zo strany žiadateľa dochádzalo k opakovanému uvádzaniu zavádzajúcich

skutočností týkajúcich sa deklarovaného vzťahu k jednotlivým častiam dráhy.
4. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nevydaním povolenia na prevádzkovanie dráhy mu vznikla
uvádzaná škoda ako vlastníkovi a prevádzkovateľovi dráhy podľa § 16 - 18 Zákona č. 164/1996
Z. z. o dráhach. Žalobca v čase rozhodovania o povolení na prevádzkovanie dráhy v roku 2006nebol prevádzkovateľom dráhy, preto sa na neho povinnosti prevádzkovateľa dráhy už nevzťahovali a
povinnosti vlastníka dráhy sú dané zo Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach. bez ohľadu na to, či vlastník
dráh je alebo nie je súčasne aj prevádzkovateľom tejto dráhy. Vyjadril nesúhlas s tvrdeniami žalobcu,

že nevydaním povolenia na prevádzkovanie dráhy dráhovým správnym orgánom mu vznikla škoda
v podobe ušlého zisku. Nesúhlasil s tvrdením, že na majetku žalobcu v dôsledku jeho nemožnosti
vykonávať dopravu na trolejbusovej dráhe nerozmnožil svoj majetok o určitú finančnú hodnotu v podobe
ušlého zisku. Žalobca nemohol dosahovať na predmetnej trolejbusovej dráhe zisk, pretože prevádzky
trolejovej mestskej dopravy ani do času, do kedy ju na základe platnej licencie vykonával, t. j. do 31. 12.

2005 nedosahoval zisk. Ak žalobca vo svojich tvrdeniach uvádzal, že mu utiekla možnosť dosahovať
priemerný zisk pri vykonávaní podnikateľskej činnosti z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu príslušného dopravného dráhového správneho úradu, žiada tým žalobca niečo, na čo nárok
nemá. Žalobca nemohol dosahovať zisk na trolejových linkách, pretože tieto v čase jeho prevádzkovania
boli stratové a boli predmetom úhrady výkonov vo verejnom záujme. Takéto úhrady poskytoval dráhový
správny úrad, Banskobystrický samosprávny kraj na základe uzatvorených správ o

výkone vo verejnom záujme. Nebyť úhrady straty, tak žalobca by nikdy nevykonával trolejovú dopravu na
predmetnýchtrolejovýchlinkáchzdôvodu,ževykonávanietejtodopravybybolostratové,nehospodárne
a neefektívne.
5.Prípadnýziskmoholnastaťužalobcuažvčasepouzavretízmluvyovýkoneprácvoverejnomzáujme,
k uzavretiu takejto zmluvy nedošlo, nikdy nebol schválený ani tarifný poriadok platný pre rozhodný čas

a nemohol existovať ani prevádzkový, keďže v tomto čase neexistovala zmluva o výkone vo verejnom
záujme. Mesto Banská Bystrica sa mohlo slobodne rozhodnúť, pokiaľ by bolo držiteľom licencie viacero
subjektov, s ktorým by takúto zmluvu ako dopravcom uzatvorilo. Banskobystrický samosprávny kraj si
ale pre rok 2006 u žalobcu neobjednal výkony vo verejnom záujme. Nebola s ním preto ani
uzavretá zmluva o výkonoch vo verejnom záujme a nie je teda na mieste požadovať ušlý zisk.

6. Okresný súd svojím prvotným rozsudkom zo dňa 18. 09. 2013, č. k.: 13 C/214/2009 - 601 určil, že
základ žalobného návrhu žalobcu v časti skutočnej škody je daný. Určil, že základ žalobného návrhu
žalobcu v časti ušlého zisku nie je daný. Odvolací súd tento rozsudok svojím uznesením zo dňa 10.
decembra 2013, č. k.: 15 Co/9/2013 - 651 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným právnym
názorom ako aj pokynmi na doplnenie dokazovania.

7. V ďalšom priebehu konania na strane žalovaného vstúpil vedľajší účastník Banskobystrický
samosprávny kraj, so sídlom Banskej Bystrice, Námestie SNP číslo 23, IČO: 37 828 100.
8. V súlade s týmito pokynmi okresný súd postupoval a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že nárok žalobcu nie je preukázaný, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Dokazovanie doplnil
výsluchom svedkov ako aj listinnými dôkazmi, na základe ktorých dospel k záveru, že napriek listu

Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja, odboru dopravy a komunikácie zo dňa 31. 05. 2006
a neexistencie žiadneho formálno-právneho individuálneho aktu o tom, ktorý by hovoril o tom, že v
konaní vo veci žiadosti o udelenie povolenia na prevádzkovanie dráhy žalobcu je možné pokračovať,
teda prerušenie konania netrvá, preto konanie po dátume 30. 01. 2006 prerušené nebolo a správny
orgán mal všetky potrebné listiny k tomu, aby mohol vo veci vydať rozhodnutie. Z výpovedí svedkov sa

nepodarilo preukázať, z akého dôvodu toto rozhodnutie vo veci vydané nebolo. Tento list zo dňa 30.
01. 2006 považoval práve za také oznámenie, že pominuli prekážky pre prerušenie konania a správny
orgán bude ďalej z vlastného podnetu pokračovať v konaní tak, ako to uvádza § 29 zákona číslo 71/1967
Zb.. Súd nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by malo byť konanie prerušené aj po 30. 01. 2006. Podľa §
29 ods. 4 Správneho poriadku správny orgán v konaní pokračoval z vlastného podnetu, pretože

pominuli prekážky, pre ktoré toto konanie bolo prerušené, ako to vyplýva z listu zo dňa 30. 01. 2006.
9. Okresný súd dospel k záveru, že v konaní Banskobystrického samosprávneho kraja došlo k
nesprávnemu úradnému postupu ako k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej z predpisov
správneho práva, Správneho poriadku, t. j. zákona číslo 71/1967 Zb., resp. zákona číslo 164/1996 Z. z. o
dráhach. Tento nesprávny úradný postup spočíval v tom, že dráhový správny orgán nevydal rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote. Zo strany orgánu verejnej moci malo dôjsť k rozhodnutiu 60. deň lehoty,
ktorý pripadol na 10. marca 2006. Pretože v tejto lehote rozhodnutie nebolo vydané, súd konštatoval na
jeho strane porušenie právnej povinnosti.
10. Pri konaní ohľadom udelenia licencie správny orgán konanie v posledný deň lehoty prerušil
rozhodnutím zo dňa 10. 03. 2006 pod č. 579/2006/OD z dôvodu, že doteraz nebolo rozhodnuté o

žiadosti o povolenie na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dopravy v Banskej Bystrici. Rozhodnutím
zo dňa 22. 03. 2007 správny orgán konanie vo veci žiadosti o udelenie licencie zastavil, preto súd
konštatoval, že v tomto prípade nešlo o nesprávny úradný postup a k prerušeniu právnej povinnosti na
strane Banskobystrického samosprávneho kraja nedošlo.11. K podstatnej námietke žalobcu, že žalobou neuplatňuje náhradu škody, ktorá by súvisela s
vlastníctvom dráhy, pričom uplatňuje len škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s potrebou udržať
počas správneho konania prevádzkyschopnosť trolejbusovej dráhy v meste Banská Bystrica, okresný

súd poukázal na právny názor vyslovený odvolacím súdom, keď náklady žalobcu ako vlastníka dráhy
nemožno zamieňať s povinnosťami prevádzkovateľa dráhy, keď treba prihliadnuť aj na povinnosti
vlastníka dráhy. V tejto súvislosti poukázal na § 17 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona
číslo 164/1996 Z. z. (zákon o dráhach). Zároveň aplikoval § 18 citovaného zákona, ktorý
upravuje povinnosť prevádzkovatelia dráhy. Mal za preukázané, že žalobca nebol prevádzkovateľom

dráhy, pretože žiadosťou sa len domáhal vydania nového povolenia, preto nemal povinnosť, ktorá sa
ukladá prevádzkovateľovi dráhy, nezostane mu však povinnosti uvedené v § 16 a § 17, ktoré musel
vynakladať ako vlastníka. Týchto nákladov sa však žalobca nedomáhal. V súlade s vysloveným názorom
odvolacieho súdu poukázal na to, že žalobca ako žiadateľ o vydanie povolenia na prevádzkovanie
dráhy musel doložiť zákonom určené doklady, ktoré preukazovali aj technickú spôsobilosť dráhy. Tieto
povinnosti však nemožno stotožniť s povinnosťami vlastníka dráhy udržiavať dráhu v

prevádzkyschopnom stave a zabezpečovať jej prevádzkovanie. Z tohto dôvodu náklady, ktoré vynakladá
žalobca ako vlastník, nemožno viazať na jeho úspech alebo neúspech v konaní o
vydanie povolenia a s tým súvisiace náklady, pretože tieto vynakladal bez ohľadu na výsledok správneho
konania.
12. Súd konštatoval absenciu príčinnej súvislosti aj s poukázaním na skutočnosť, že v danom

prípade išlo o lehotu, ktorá má poriadkový charakter, pretože jej nedodržanie nemá vplyv na právnu
pozíciu účastníkov konania, nakoľko aj v prípade porušenia lehoty a pozitívneho rozhodnutia
v prospech žalobcu nenastali účinky daného rozhodnutia. V prípade zákonnej lehoty by
to nebolo možné. Súd poukázal na skutočnosť, že plnenie, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady
škody, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom správneho

orgánu,pretožejehomajetoksanezmenšilnesprávnympostupomsprávnehoorgánu,aletentodôsledok
nastal na základe povinnosti vyplývajúcej z postavenia vlastníka dráhy. Splnenie povinnosti vyplývajúcej
z právneho predpisu (zákona o dráhach) nemôže byť škodou podľa zákona číslo 514/2003 Z.
z. Nedodržanie lehoty uvedenej v § 36 ods. 2 zákona číslo 164/1996 Z. z. by mohlo mať za následok
vznik zodpovednosti podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. iba vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku

účastníka správneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a iba týmto
postupom. Bolo preukázané, že správne konanie nebolo prerušené po 30. 01. 2006 a správny orgán mal
rozhodnúť.Nedodržanielehotypretotorozhodnutiejenesprávnymúradnýmpostupom,nákladyžalobcu
vynaložené na zabezpečenie prevádzkyschopnosti však nepredstavujú jeho majetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom správneho úradu. V konaní súd nemal preukázané také skutočnosti, na

základe ktorých by bolo možné konštatovať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
správneho orgánu a možnou škodou. Ani vyhovením žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie
dráhy nie je zaručené, že by jeho návrhu o udelenie licencie bolo nepochybne vyhovené s prihliadnutím
na § 41 ods. 5 zákona o dráhach. Taktiež nebolo vopred dané, že mesto Banská Bystrica by uzatvorilo so
žalobcom zmluvu o výkone vo verejnom záujme pri prevádzkovaní dopravy podľa § 30 a nasledujúcich

zákona o dráhach, a to aj v prípade, že by žalobca disponoval oprávnením a licenciou na
prevádzkovanie dráhy. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že dňa 21. 02. 2007 podal žiadosť
o povolenie na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy Dopravný podnik mesta Banská Bystrica, ktorému
rozhodnutím zo dňa 31. 05. 2007 bolo povolenie vydané.
13. Proti rozhodnutiu sa odvolal žalobca. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Ako odvolací dôvod uviedol § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f).
14. V bode I. odvolania žalobca namietal, že súd sa v konaní nevysporiadal predovšetkým s
najvypuklejšími nárokom žalobcu na náhradu skutočnej škody v sume 65 612,48 €, ktorá je tvorená
skutočným zmenšením majetku žalobcu - uhradenými nákladmi, vynaloženými na elektrickú energiu
plynúcu do trolejbusovej mestskej dráhy, konkrétne do trakčných vedení a trakčných meniarní, ktorú

počas nezákonne celého správneho konania musel žalobca vynakladať z dôvodu, aby spĺňal podmienku
preukázania technickej spôsobilosti trolejbusovej dráhy na jej prevádzkovanie, teda aby mohol získať
povolenie na prevádzkovanie dráhy. Konkrétne táto škoda by nevznikla, nebyť správneho konania,
pretože nebyť žiadosti o povolenie na prevádzkovanie dráhy, trakčné vedenia a ani trakčné meniarne
by neboli napájané elektrickou energiou a tento pokles majetku v majetkovej sfére žalobcu nenastal.

15. Táto povinnosť na zabezpečenie technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie je zákonom
uložená len tej osobe, ktorá požaduje povolenie na prevádzkovanie dráhy podľa § 35 ods. 2 písm.
e) zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach v spojení s požadovanou spôsobilosťou technického
zariadenia na prevádzku podľa § 52 až 57 tohto zákona, ktoré musel žalobca spĺňať počas celejdoby správneho konania z dôvodu, že bol žiadateľom o povolenie na prevádzkovanie dráhy, a nie
z iného zákonného dôvodu, teda nie z dôvodu svojho vlastníctva dráhy a ani z dôvodu povinnosti
zabezpečiť prevádzkovanie dráhy (§ 17 zákona číslo 164/1996 Z. z.). Príčinná súvislosť tu nie je

pretrhnutá zákonnými povinnosťami stanovenými pre vlastníka dráhy v § 16 a v § 17 citovaného zákona,
pretože povinnosť na zabezpečenie technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie je povinnosťou
navyše, ktorú zákon ukladá až žiadateľovi o povolenie na prevádzkovanie dráhy. Takúto povinnosť
neukladá zákon vlastníkovi dráhy, ktorý má povinnosť len zabezpečiť prevádzkovanie dráhy, čo je
povinnosť odlišná od povinnosti mať technicky spôsobilú dráhu na jej prevádzkovanie. Súd sa touto

odlišnosťou v právnych povinnostiach nezaoberal. Povinnosť preukázať technickú spôsobilosť dráhy na
jej prevádzkovanie vzniká až podaním žiadosti o povolenie na prevádzkovanie dráhy. Pretože vlastník
dráhy nemá stanovenú povinnosť byť prevádzkovateľom dráhy, nejde o povinnosť vlastníka dráhy,
pretože § 16 a § 17 zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach počíta s tým a upravuje situáciu,
že vlastník dráhy nebude zároveň prevádzkovateľom dráhy, teda vlastník nemusí byť ani žiadateľom
o povolenie na prevádzkovanie dráhy. Zákon jasne oddeľuje povinnosti vlastníka dráhy od povinností

žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy.
16. Uviedol, že súd mal nesprávny úradný postup aj skutočnú škodu preukázanú. Súd mal však
rozlišovať dôslednejšie medzi povinnosťami žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie dráhy (§ 35 ods. 2
písm. e) v spojení s § 52 až 57 zákona číslo 164/1996 Z.z.) a povinnosťami vlastníka dráhy, pretože táto
osoba nemusí byť podľa zákona rovnako osobou (§ 17 zákona číslo 164/1996 Z. z.) a v tomto prípade

žalobca nepožaduje náhradu škody z dôvodov spojených s vlastníctvom trolejbusovej mestskej
dráhy, ale len v spojených s právnym postavením žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie
dráhy. To, že je zároveň aj vlastníkom dráhy, nemôže byť žalobcovi na príťaž, pretože taký výklad
práva by sa dostal do rozporu s článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky. Vlastník dráhy zabezpečuje
prevádzkyschopnosť dráhy, ktorá povinnosť si nevyžaduje toľký rozsah činností a nákladov, ako je tomu

pri plnení povinností preukazovať technickú spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie, ktorá povinnosť
nastupuje a je spojená s momentom, kedy si žiadateľ podá žiadosť o povolenie na prevádzkovanie dráhy
a trvá počas celého správneho konania. Takýto žiadateľ má povinnosť predvídať len 60 dňové trvanie
správneho konania, na konci ktorého bude vydané zákonné rozhodnutie, čo je povinnosťou správneho
orgánu.

17. Poukázal na to, že zákon číslo 164/1996 Z. z. neumožňuje takú právnu situáciu, aby niektorá
existujúce trolejbusová dráha nebola prevádzkovaná, pretože ukladá povinnosť prevádzkovania dráhy.
Vlastník dráhy je podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy,
na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy jej k tomu potrebné administratívne povolenie podľa § 31
ods. 3. Z tejto zákonnej úpravy je potrebné odvodiť aj povinnosť dráhového správneho úradu povoliť

prevádzkovanie dráhy jej vlastníkovi pri splnení zákonných podmienok, ktorej žalobca splnil. Dráhový
orgán nemôže svojím postupom ani svojím rozhodnutím vytvárať nezákonný stav znemožňujúci
prevádzkovanie dráhy a následne tiež prevádzkovanie dopravy na dráhe jej vlastníkovi. Zmarené
škodné náklady sú nákladmi, ktoré musel žalobca vynakladať z dôvodu, aby spĺňal zákonné podmienky
na udelenie povolenie na prevádzkovanie dráhy o udelenie licencie na prevádzkovanie dopravy na

trolejbusovej dráhe, a to na zabezpečenie technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie a na
udržanie materiálno- technickej a personálnej základne pre trolejbusovú dopravu v meste Banská
Bystrica (povinnosť spojená s požadovanou licenciou podľa § 38a ods. 1 písm. f) zákona o dráhach.
Žalobca by si mohol tieto náklady uplatňovať aj v prípade, ak by napokon správny orgán povolenie
vydalo, ak medzitým došlo k nesprávnemu úradnému postupu, počas ktorého škoda vznikla. Túto škodu

podrobne popísali, pričom okresný súd sa podstatnými tvrdeniami nezaoberal a nevysporiadal, nedal
im tak možnosť v odôvodnení namietať voči právnym či skutkovým záverom súdu, ktoré
by sa týkali nepriznania napríklad nároku na náhradu skutočnej škody. Tieto náklady by žalobca nikdy
nevynakladal v prípade, že by nežiadal o vydanie povolenia, teda keby plnil len povinnosti vlastníka
dráhy. Ide tak o priamu, nie sprostredkovanou príčinou vzniku škody. Na preukázanie návrhy výsluchu

svedka, ktorý súd nevykonal.
18. Namietal, že súd 1. stupňa striktne sa riadiac právnym názorom odvolacieho súdu postupoval tak, že
neposkytol v rozpore s článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súdnu ochranu porušenému právu žalobcu napriek
tomu, že mal preukázaný nesprávny úradný postup aj vznik skutočnej škody, súd aplikoval § 16 a 17

zákona číslo 164/1994 Z. z. nesprávne tak, že dovodil nemožnosť existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnymúradnýmpostupom aškodou,keďžalobcovivkonanínešloonáhraduškody,ktoráby
vznikla z dôvodu plnenia povinností vlastníka dráhy (ani z dôvodu zabezpečovania prevádzkyschopnosti
dráhy), ale z dôvodu nezákonne dlhotrvajúcich povinností žiadateľa o vydanie povolenia naprevádzkovanie dráhy - mať dráhu technicky spôsobilú na jej. Žalobca sa zákonne ako vlastník dráhy
usiloval o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy, splnil všetky zákonom stanovené podmienky na
vydanie povolenia a len v dôsledku nezákonného nevydania rozhodnutia sa mu zmenšoval majetok po

nezákonne dlhú dobu trvania správneho konania. Súd mal aplikovať § 35 ods. 2 písmena e) zákona o
dráhach a tiež § 52 až 57 tohto zákona, z nich by zistil, že povinnosti žiadateľa o povolenie na
prevádzkovanie dráhy sú povinnosťami navyše oproti povinnostiam vlastníka trolejbusovej dráhy, teda
dôvod zamietnutia žaloby nie je daný.
19. V bode II. Svoje odvolania poukázal na odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c)

O.s.p., keď súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na preukázanie príčinnej súvislosti, že vynaložené škodné
náklady sú nákladmi na zabezpečenie preukázania technickej spôsobilosti trolejbusovej dráhy na jej
prevádzkovanie,ktorémuselzbytočnedlhodobovynakladať,navrholvypočuťsvedkaIng.DušanaCvika.
Súd tento dôkaz nevykonal, aj keď vykonanie tohto dôkazu bolo potrebné na preukázanie príčinnej
súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom. Svedok sa mal odborne

vyjadriť aj ku skutočnostiam, ktoré zo škôd žalobcu sú v priamej súvislosti splnením povinnosti technickej
spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie (povinnosť spojená so žiadosťou o vydanie povolenia na
prevádzkovaniedráhy,niesvlastníctvomdráhy),aktorénaudržaniemateriálno-technickejapersonálnej
základne pre trolejbusovú dopravu v meste Banská Bystrica. Bez elektrickej energie byť drahé nemala
technickú spôsobilosť na jej prevádzkovanie.

20. Namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. s tým,
že súd mal aplikovať § 35 ods. 2 písm. e) zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach, § 52 až 57 tohto
zákona, § 38a ods. 1 písm. f). Súd aplikoval § 16 a 17, ktoré neumožňujú vec správne právne posúdiť,
pretože tieto ustanovenia upravujú len povinnosti vlastníka dráhy a nie povinnosti žiadateľa o povolenie
na prevádzkovanie dráhy, ani povinnosti žiadateľa o licenciu na prevádzkovanie dopravy na

dráhe. Súd tieto ustanovenia vôbec nepoužil, čím došlo k nedôvodnému zamietnutiu žaloby.
21. Taktiež namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. d) O.s.p., keď súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v rozpore so skutočným stavom, keď
existuje príčinná súvislosť medzi preukázaným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou
konštatoval nesprávne, že pokiaľ správny orgán v nezákonnej dlhej lehote rozhodoval, žalobcovi

žiadna škoda nevznikla. Toto nesprávne skutkové zistenie je dané v dôsledku nesprávneho právneho
posudzovania veci tak, že škodné následky boli spojené s vlastníctvom žalobcu ku trolejbusovej dráhe,
avšakžalobca vpriebehukonaniadefinoval,ženežiadanáhradunákladovspojenúsvlastníctvom
dráhy, ale škody vzniknutej z dôvodu plnenia povinností žiadateľa o povolenie na prevádzkovanie dráhy.
Súd sa tak skutkovo nezaoberal nárokom žalobcu, ako bol definovaný, ale zamietol nárok na náhradu

škody z dôvodu vynaložených nákladov vlastníka, ktoré výslovne ani žalobca nežiadal.
22. Poukázal taktiež na odvolací dôvod v súlade s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., teda že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa je v rozpore článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože sa súd

nevysporiadal s ich podstatnou právnou argumentáciou, teda nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. V tejto súvislosti okrem iného zdôraznil, že dráhový správny úrad sám spôsobil,
že licenciu žalobcovi nevydá, pokým nevydá žalobcovi povolenie na prevádzkovanie dráhy ten istý
dráhový správny úrad, preto je príčinná súvislosť daná a preukázaná aj ku škodám vzniknutým z dôvodu
plnenia nákladov na udržanie materiálno-technickej a personálnej základne pre trolejbusovú dopravu

v meste Banská Bystrica. Poukázal na skutočnosť, že prvotný dôvod, ktorým je ušlý zisk spôsobený,
je neudelenie povolenia na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy, keďže bez tohto prvotného povolenia
nechcel vydať správny orgán ani licenciu na prevádzkovanie dopravy na dráhe a nemohol
tak žalobca ani začať vykonávať verejnú dopravu trolejbusmi. Výška ušlého zisku žalobcu zodpovedá
takzvanému primeranému zisku, ktorý nemohol žalobca dosiahnuť v trolejbusovej mestskej

hromadnej doprave v meste Banská Bystrica. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
avznikomušléhoziskujedanáapreukázaná,pretoževprípade,akbymalžalobcaudelenépožadované
povolenie a licenciu, dopravu verejnosti v mestskej hromadnej doprave trolejbusmi v meste
Banská Bystrica by riadne vykonával, mesto Banská Bystrica malo trvalý a nepopierateľný záujem na
pokračovaní prevádzky trolejbusovej mestskej dopravy Banskej Bystrici. Za normálneho chodu vecí,

ak by mal žalobca udelenej zo strany dráhového správneho orgánu povolenie aj licenciu, existoval zo
strany mesta Banská Bystrica návrh na uzatvorenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme v prospech
žalobcom vykonávanej mestskej hromadnej dopravy trolejbusmi.23. V bode III. odvolania poukázal na odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. vo vzťahu k
žalovanému ušlému zisku, keď súd 1. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Uviedol, že v čase celého roku 2006 neexistoval v trolejbusovej doprave v

Banskej Bystrici žiaden konkurent voči žalobcovi, pretože žalobca do roku 2005 bol jediným oprávneným
subjektom na túto dopravu ani iný nemal ani do roku 2006 oprávnenie na túto dopravu. Až keď zo
správneho orgánu žalobcovi danej správy jasne signalizovali, že napriek splneniu zákonných podmienok
neudelí správny orgán povolenie žalobcovi, bol žalobca prinútený trolejbusovú dráhu prenajať. Na
základe tohto prenájmu až do roku 2007 vzniklo oprávnenie iného subjektu ( až potom žalobca

zobral svojej žiadosti späť), ktorý bez nájmu drahých od žalobcu nikdy nemohol obdržať povolenie
aj licenciu, ktoré dovtedy žiadal žalobca. Je presvedčený, že práve a len protiprávnym úkonom,
nesprávnym úradným postupom, nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote mu bola spôsobená škoda
aj v podobe ušlého zisku. Bez udeleného povolenia na prevádzkovanie dráhy a bez udelenej licencie
na prevádzkovanie dopravy na dráhe objednávateľ výkonov (mesto Banská Bystrica) nemohol so
žalobcom uzavrieť zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme. Dôkazmi preukázal reálny a vážny záujem

objednávateľa výkonov - mesta Banská Bystrica o pokračovanie trolejbusovej mestskej hromadnej
dopravy a že by so žalobcom mesto Banská Bystrica takúto zmluvu uzatvorilo. Za normálneho chodu
vecí, teda ak by správny orgán vydal žalobcovi požadované rozhodnutia a udelil mu tak povolenie a
licenciu, objednávateľ výkonov by zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme so žalobcom uzatvoril. Súd
1. stupňa v rozsudku neuvádza, ako tieto dôkazy vyhodnotil, ide pritom o dôkazy preukazujúce príčinnú

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a ušlým ziskom.
24. Ďalej žalobca namietal, že súd 1. stupňa neúplne zistil skutkový stav pokiaľ ide o ušlý
zisk, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Konštatoval, že tento odvolací
dôvod uvádza z dôvodu právnej istoty. V konaní nezostalo sporné, že by s nimi mesto Banská
Bystrica zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme uzatvoril za okolností, ak by mali udelené príslušné

povolenie a licenciu dráhovým správnym orgánom.
25. V závere odvolania bode IV. zhrnul, že súd 1. stupňa správne vyriešil, že ak by správny orgán vydal
rozhodnutie, nešlo by o škodný následok pri vynakladaní nákladov žalobcu, správny orgán mal vo veci
žiadosti vydať rozhodnutie podľa zisteného skutkového stavu, pričom správny orgán lehoty nedodržal.
Keby žalobca žiadosti nepodal, škodnej náklady by nevynakladal, teda neudržiaval by predovšetkým

stav technickej spôsobilosti trolejbusovej dráhy na jej prevádzkovanie.
26. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril vedľajší účastník podaním zo dňa 27. 04. 2015. Odvolanie
žalobcu považoval za nedôvodné, napadnutý rozsudok žiadal v celom rozsahu potvrdiť. Tvrdenia
žalobcu považoval za irelevantné a účelové. Podľa § 35 ods. 2 písm. e) zákona číslo 164/1996 Z. z.
žiadateľ o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy doloží k žiadosti doklad preukazujúci technickú

spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie. Takýmto dokladom sa preukazuje spôsobilosť dráhy máje
bezpečnú a plynulú prevádzku, a to so zreteľom na konštrukčné riešenie dráhy, polohy trolejového
vedenia, stupňa ochrany pred elektrickým napätím a podobne. Taktiež z ust. § 56 ods. 1 zákona vyplýva,
že spôsobilosťou určeného technického zariadenia na prevádzku sa rozumie jeho technický stav
zaručujúcijehobezpečnúprevádzku.Takýmitodokladmisúpredovšetkýma/správyorevíziielektrického

zariadenia, ktorých účelom je preukázať, či je elektrické zariadenie schopné prevádzky z
hľadiska bezpečnosti, a to na základe vykonania nasledujúcich úkonov prehliadok a kontroly: I. spôsobu
vyhotoveniaochranypredúrazomelektrickýmprúdom, II.dimenzovaniavodičovsohľadom
na prúdovú zaťažiteľnosť, III. nastavenia nadprúdových ochrán napájačov, IV. označenia obvodov,
prvkov a zariadení, V. polohy trolejového vedenia, VI. vzdialenosti vedenia od konštrukcií, budov a zeme,

VII. vzdialenosti vodičov medzi sebou, VIII. vybavenia trakčných stožiarov bezpečnostnými tabuľkami a
bezpečnostným označením, IX. ochrana pred zavlečením napätia a pod. b/ protokol o úradnej prehliadke
a preskúšaní elektrického zariadenia, ktorého účelom je preukázať, či je elektrické zariadenie schopné
bezpečnej prevádzky, a to z hľadiska ochrán pred nebezpečným dotykom živých a
neživých častí a bezpečnosti práce pri obsluhe a údržbe. Tieto skutočnosti a označené doklady vyplývajú

aj z príslušného správneho spisu dopravného správneho orgánu, ktorého sú obsahom ako súčasť
dokazovania v rámci správneho konania o žiadosti žalobcu o vydanie povolenia na prevádzkovanie
dráhy (sp. zn.: 392/2006/OD).
27. V rámci preukazovania technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie sa neskúma, či žiadateľ
vynakladá náklady na elektrickú energiu v rámci trolejbusovej mestskej dráhy. Vynakladanie takýchto

nákladovniejezákonnoupodmienkouprevyhoveniežiadosti.Vyhovenie,resp.nevyhoveniežiadostinie
je podmienené preukazovaním vynakladania takýchto nákladov. Vyplýva to z toho, že zákon vo svojich
ustanoveniach od žiadateľa nepožaduje, aby vynakladal takýto druh výdavkov. Zákon od žiadateľa
vyžaduje len dokladovať splnenie podmienok taxatívne vymedzených v § 35 ods. 2 zákona, pričomvôbec nepožaduje dokladovať odber elektrickej energie v čase podania žiadosti a v čase rozhodovania
o nej. Takáto argumentácia žalobcu je absurdná, pretože vynakladanie nákladov na elektrickú energiu
je položka, ktorá súvisí už so samotným prevádzkovaním dráhy a nie s procesom rozhodovania o

podanej žiadosti. Tvrdené náklady vynaložené na elektrickú energiu sú irelevantné, keďže zákon ani
správny orgán v čase rozhodovania o žiadosti vynakladanie týchto nákladov od žalobcu nepožadoval.
Pokiaľ náklady žalobca vynakladal, konal tak dobrovoľne z vlastnej vôle. Technická spôsobilosť dráhy
na jej prevádzkovanie nepredstavuje zabezpečenie odberu elektrickej energie do trakčných vedení. Toto
vyplýva podporne z ustanovenia § 54 zákona. Odvolávanie sa na ustanovenie § 35 ods. 2 písm. e)

zákona je zo strany žalobcu nesprávne. Technická spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie spočíva v
preukazovaní spôsobilosti zariadenia na jeho prípadnú prevádzku predovšetkým z hľadiska
bezpečnosti a s tým súvisiacich rizík v praktickej prevádzke, a nie z hľadiska odberu elektrickej energie,
ktoré nepredstavuje technickú spôsobilosť. Pokiaľ by aj bolo pravdivé tvrdenie žalobcu že vynakladal
náklady na energie podľa § 35 ods. 2 písm. e) zákona (pre potreby preukázania technickej spôsobilosti
na prevádzkovanie dráhy), jednalo by sa len o plnenie zákonných povinností, v dôsledku čoho nie je

možné uplatňovať si náhradu škody. Plnením povinností v zmysle zákona nie je možné uplatňovať
škodu. Zároveň uviedol, že vyhovenie žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy nie je
právne nárokovateľné, pričom podľa žalobcovho výkladu keby si každý žiadateľ v prípade nevyhovenia
jeho žiadosti mohol nárokovať náhradu škody v zmysle tohto ustanovenia, čo je právny nezmysel. Pri
žiadaní o udelenie akéhokoľvek povolenia, resp. licencie musí žiadateľ preukázať splnenie zákonom

stanovených podmienok. S tým sa logicky spájajú určité náklady či povinnosti. Legislatíva Slovenskej
republiky neumožňuje dožadovať sa refundácie týchto výdavkov spojených s preukazovaním splnenia
zákonom stanovených podmienok voči orgánom verejnej správy, ktoré o dotknutých žiadostiach konajú.
28. Hoci v odvolaní žalobca pozmenil svoju doterajšiu argumentáciu, keďže tvrdí, že v konaní sa
nedomáhal náhrady škody vzniknutej v dôsledku plnenia povinnosti vlastníka dráhy, ale v dôsledku

plnenia povinností žiadateľa o vydanie povolenia spočívajúcej v zabezpečení technickej
spôsobilosti dráhy na prevádzkovanie, podstata veci zostáva stále rovnaká, a to, že pokiaľ sa súd
stotožní so žalobcovým názorom, že išlo zo strany žalobcu o plnenie povinností, ktoré
vyplývajú zo zákona, na základe plnenia takýchto povinností sa nemožno domáhať náhrady škody.
29. Odvolávanie sa žalobcu na ustanovenie § 38a ods. 1 písm. f) zákona číslo 164/1996 Z. z.

nemá relevanciu k predmetu konania, pretože toto ustanovenie upravuje náležitosti žiadosti o udelenie
licencie na prevádzkovanie dopravy na celoštátnej alebo regionálnej dráhe. V danom prípade žalobca
nepodával na dráhovom správnom orgáne žiadosť podľa tohto ustanovenia, aj podľa § 35 zákona, t. j.
žiadosť o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy, čo predstavuje odlišný právny inštitút vám. Preto
dovolávanie sa žalobcom aplikácie ustanovenia § 38a ods. 1 písm. f) zákona je bezpredmetné.

30. Rovnako bezpredmetné je dovolávanie sa aplikácie ustanovení § 50 až 57 zákona, pretože § 52 a
53 upravuje zákonné podmienky pre osoby, ktoré zamýšľajú viesť dráhové vozidlo s vlastným pohonom,
ustanovenia § 54 je 55 upravujú, ktoré zariadenia sa považujú za určené technické zariadenia a určené
činnosti a § 56 zákona upravuje povinnosť overiť a schváliť spôsobilosť na prevádzku
určeného technického zariadenia pred jeho samotným uvedením do prevádzky. Ust.§ 57 upravuje, ktoré

osoby sú oprávnené vykonávať revízie, prehliadky, skúšky, obsluhu určených technických a zariadení
v prevádzke a kontrolu činnosti vo zváraní a nedeštruktívnom skúšaní. Z toho vyplýva, že nedošlo k
naplneniu zákonom ustanoveného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 O.s.p., pretože nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci nesprávnym použitím ustanovenia
právneho predpisu, pretože použitie ustanovení, o ktorých aplikáciu žalobca žiada, by bolo v danom

konanie bezpredmetné.
31. K žalobcom tvrdenému nedostatočnému zisteniu skutkového stavu poukázal na § 120
ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná. Tieto zákonné
kompetencie súdu nemožno obmedzovať vôľou či nevôľou účastníkov konania.
32. Náklady, ktoré vynakladá žalobca ako vlastník či žiadateľ o vydanie povolenia, nemožno viazať na

jeho úspech alebo neúspech v konaní o vydanie povolenia, pretože náklady vynakladá bez ohľadu na
výsledok správneho konania.
33. Žalobcom tvrdená príčinná súvislosť, ktorú odvodzuje od neudelenia povolenia a licencie, čo
považuje za príčinu, ktorá spôsobuje nemožnosť uzatvorenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme,
je absurdné a nelogické tvrdenie, keďže na uzatvorenie uvedenej zmluvy nie je právny nárok. Príčinná

súvislosť musí byť jasná nepochybne daná, musí ísť o priamu a nie sprostredkovanú príčinu vzniku
škody. V danom prípade by totiž ani samotným udelením povolenia a licencie žalobca nemal zaručené
uzatvorenie zmluvy. Argumentácia žalobcu je teda zavádzajúca.34. K vyjadreniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril žalobca podaním zo dňa 26. 07. 2016.
S podaným vyjadrením nesúhlasil. Vedľajší účastník opomína, že zákon o dráhach neumožňuje takú
právnu situáciu, ako ju správny orgán sám vytvoril, aby niektorá existujúca trolejbusová dráha nebola

prevádzkovaná, pretože ukladá povinnosť prevádzkovania dráhy. Vlastník dráhy je podľa § 17 ods.
1 zákona o dráhach povinný zabezpečiť prevádzkovanie dráhy a na to je potrebné administratívne
povolenie podľa § 31 ods. 3 tohto zákona. Dráhový správny úrad nemôže svojím postupom a
rozhodnutím vytvárať nezákonný stav znemožňujúci prevádzkovanie dráhy a následne znemožniť
prevádzkovanie dopravy na dráhe jej vlastníkovi. Nesprávne si vykladá dôvody, pre ktoré žalobca plnil

povinnosti žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy. Povinnosť zabezpečiť technickú
spôsobilosť dráhy na jej prevádzkovanie je zákonom uložená len tej osobe, ktorá požaduje povolenie
na prevádzkovanie dráhy podľa § 35 ods. 2 písm. e) zákona o dráhach v spojení s požadovanou
spôsobilosťou technického zariadenia na prevádzku podľa § 50 až 57 tohto zákona. Tento stav trvá
nezákonne dlho, čo zapríčinil správny orgán. V konaní je podstatnou nezákonne dlhá doba správneho
konania, v ktorej škoda vznikla. Nešlo o elektrickú energiu na prevádzkovanie dopravy na dráhe, ako sa

tosnažítvrdiťvedľajšíúčastník,pretožedopravunadráhesprávnyorgánnepovolil.Konkrétnetátoškoda
by nevznikla, nebyť nezákonne celého správneho konania. Následne žalobca vo vyjadrení poukázal na
už doteraz uvedené svoje tvrdenia v odvolaní vo vzťahu k ochrane porušení práv s poukazom na článok
46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článok 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru.
35. Vzhľadom na skutočnosť, že od 01. 07. 2016 sa stal účinný Civilný správny poriadok, vedľajší

účastník podľa O.s.p. stratil svoje postavenie a tento inštitút nebol no novej právnej úpravy prevzatý,
resp. za iných podmienok a inej právnej úpravy. Odvolací súd preto ďalšie vyjadrenia po tomto dátume
doterajšieho vedľajšieho účastníka a reakcie žalobcu v rozhodnutí neuvádza, pričom tieto už k veci
neuvádzajú nič nové, len reagujú inými slovami na doterajšie argumentácie.
36. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
37. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku, pričom od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa
prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania žalobcu, ktorého právne
účinky nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa odseku 1 vo veci už CSP. Prihliadol
aj na argumenty doterajšieho vedľajšieho účastníka, ktoré podľa prechodných ustanovení zostávajú

relevantné.
38. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

39. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.
Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že pri svojom rozhodovaní bol viazaný právnym
názorom vysloveným odvolacím súdom, pričom v tomto rozsahu doplnil aj dokazovanie. Odvolací súd
konštatuje, že dokazovanie bolo doplnené ohľadom sporných skutočností, na zistený skutkový stav
okresnýsúdsprávneaplikovalrelevantnéprávnejnormy.Aninazákladeargumentovžalobcuuvedených

v odvolaní odvolací súd nedospel k iným právnym záverom, ako ich vyslovil vo svojom predchádzajúcom
uznesení, ktorým zrušil skoršie rozhodnutie okresného súdu.
40. Na základe vykonaného dokazovania bol ustálený skutkový stav. Žalobca ako jednu z námietok
uvedených v odvolaní uvádza nedostatočné zistenie skutkového stavu. S touto námietkou sa odvolací
súd nestotožňuje, pretože súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu vo vzťahu

k relevantným skutkovým okolnostiam. Vzhľadom na správne právne posúdenie nebolo potrebné
vykonávať ďalšie dôkazy, ktoré navrhuje žalobca. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, preto sa
odvolacísúdnestotožňujeanisnámietkamižalobcuvtomtosmere.Okresnýsúdnazákladevykonaného
dokazovania dospel k záveru, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu s poukazom na § 9 ods. 1, 2
zákona číslo 514/2003 Z. z., keď správny orgán nevydal rozhodnutie v zákonnej lehote. Podľa § 36 ods.

2 zákona číslo 164/1996 Z. z. o dráhach (ktorý platil v čase rozhodovania správneho orgánu) bol povinný
toto rozhodnutie vydať do šesťdesiatich dní od doručenia žiadosti o vydanie povolenia. Bolo preukázané,
že nebolo rozhodnuté odvolacím orgánom vo predĺženie tejto lehoty ani o tom, že by účastník v tomto
smere bol upovedomený (§ 49 ods. 2 Správneho poriadku ). V tejto súvislosti okresný súd dospel kzáveru, že konanie po 30. januári 2006 nebolo prerušené. V konaní však bolo aj preukázané, že žalobca
bol vyzývaný na doplnenie žiadosti, v dôsledku čoho správny orgán nemohol rozhodnúť. Je pravdou, že
správny orgán v prípade, že žalobca vady neodstránil, mohol vo veci rozhodnúť.

41. Hoci zákon upravuje pre rozhodnutie 60 dňovú lehotu, odvolací súd považuje za potrebné doplniť
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu zákonných a procesných lehôt.
Je pravdou, že rozhodnutie nebolo vydané v lehote upravenej zákonom o dráhach, táto skutočnosť
však sama osebe nemusí zakladať naplnenie predpokladov v tom zmysle, že porušenie tejto lehoty,
teda nerozhodnutie v lehote, umožňuje vysloviť jednoznačný záver, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu správneho orgánu. Lehoty, ktoré sú uvedené v správnom konaní pre vydanie rozhodnutia majú
poriadkový charakter a ich prípadné nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania
(§ 49 ods. 2 Správneho poriadku). Procesné pochybenie správneho orgánu, ktorý konanie neprerušil,
resp. neupovedomil účastníka o tejto lehote, nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej v konaní o
žiadosti žalobcu v správnom konaní. V tomto prípade ide o takzvanú poriadkovú lehotu. V zmysle
existujúcej judikatúry je nepochybné, že lehoty stanovené v § 49 Správneho poriadku sú lehotami

inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé osebe nemôže
spôsobiťnezákonnosťrozhodnutiasprávnehoorgánuaaniúčastníknemôžeznejvyvodzovaťvovzťahu
k rozhodnutiu vo veci nejaké práva. Nedodržania lehoty pre rozhodnutie je porušením zásady rýchlosti
správneho konania, vzhľadom na to, že ide o poriadkové lehoty, účastníci konania nemôžu z tohto
porušenia ani vyvodzovať, pokiaľ ide o meritom veci, žiadne práva. V konaní nebolo zistené ani to, že

by sa žalobca bránil proti nečinnosti správneho orgánu.
42. Pokiaľ ide o konanie o udelenie licencie, súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému a
právnemu záveru, že v tomto prípade bolo rozhodnuté v lehote a nešlo o nesprávny úradný postup.
43. Pokiaľ teda ide o vydanie povolenia na prevádzkovanie trate, bolo potrebné skúmať, či sú
splnené ďalšie predpoklady na priznanie uplatneného nároku, a to vznik škody a posúdenie príčinnej

súvislosti. Okresný súd dospel k záveru, že na strane žalobcu nedošlo k žiadnej škode. S týmto
záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného. Pod skutočnou škodou treba rozumieť zmenšenie majetku
poškodeného. Z hľadiska obsahu náhrady škody ide o to, akú škodu je škodca povinný poškodenému
uhradiť. Odvolací súd v súlade so svojím skorším stanoviskom opakuje, že z hľadiska posudzovaného

prípadu treba mať na zreteli, že všeobecné náklady žalobca ako vlastníka dráhy nemožno zamieňať s
povinnosťami prevádzkovateľa dráhy, okrem toho treba prihliadať na povinnosti vlastníka dráhy.
44. Zákon o dráhach jednoznačne v ust. § 16 ods. 1 definuje, že vlastník dráhy je povinný udržiavať
dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami. Túto povinnosť
má bez ohľadu na to, či podal žiadosť o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy alebo nie (§

35 Zákona o dráhach). To znamená, že ako vlastník vynakladá finančné prostriedky na splnenie si
zákonom stanovenej povinnosti, pričom tieto finančné prostriedky predstavujú jeho náklady, ktoré musí
vynaložiť. Nič na tom nemení ani to, či sú mu tieto náklady navrátené v podobe nájomného. Pokiaľ inak
vlastník regionálnej dráhy nemôže zabezpečiť prevádzkyschopnosť dráhy, je povinný dráhu prednostne
ponúknuť štátu na jej odkúpenie. Štát zastupuje ministerstvo. Ak ministerstvo odmietne odkúpiť dráhu,

vlastník môže dráhu predať inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe. Odmietnutie sa musí vykonať
v písomnej forme. V zmysle právnej úpravy povinnosťou vlastníka nie je len udržiavať dráhu, aby bola
v prevádzkyschopnom stave, ale podľa § 17 ods. 1 cit. zákona vlastník dráhy je povinný zabezpečiť
prevádzkovanie dráhy. V prípade, že vlastník dráhy nemôže zabezpečiť prevádzkovanie dráhy, je
povinný ponúknuť dráhu na zabezpečenie jej prevádzkovania podľa ods. 2 písm. b) obci alebo obciam,

v ktorých územnom obvode sa dráha nachádza, ak ide o električkovú, trolejbusovú, špeciálnu alebo
lanovú dráhu.
45. Ust. § 18 cit. zákona upravuje povinnosti prevádzkovateľ dráhy, ktorý môže dráhu prevádzkovať len
na základe povolenia na prevádzkovanie dráhy. S tým sú spojené ďalšie povinnosti. Je nepochybné, že
žalobca nebol prevádzkovateľom dráhy, pretože žiadosťou sa len domáhal vydania nového povolenia.

Preto ani nemal povinnosti prevádzkovateľa dráhy. Zostali mu však povinnosti uvedené v § 16, 17
vyššie uvedené, ktoré musel vynakladať ako vlastník. Hoci žalobca v odvolaní opakovane zdôrazňuje,
že sa nedomáha nároku ako vlastník, v kontexte jeho argumentov ide o náhradu akoby za nevyhovenie
žiadosti, teda satisfakciu za to, že v správnom konaní nebol úspešný, hoci to vopred predpokladal. V
tomto smere bola správna argumentácia vedľajšieho účastníka o právnej nenárokovateľnosti výsledku

konania o žiadosti, hoci by aj spĺňal všetky zákonom stanovené predpoklady. Ani žalobca dôsledne
nerozlišuje medzi povinnosťami vlastníka a povinnosťami žiadateľa, ktoré sú mu uložené zákonom, hoci
to súdu vytýka.46. Pokiaľ žalobca požiadal podľa § 35 Zákona o dráhach o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy,
museldoložiťzákonomurčenédoklady,medziinýmajdokladosvedčujúciprávnyvzťahžiadateľakdráhe
a doklad preukazujúci technickú spôsobilosť dráhy. Jeho povinnosťou bolo predložiť doklad ohľadne

technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie, čo nemožno stotožňovať s povinnosťami vlastníka
dráhy udržiavať dráhu v prevádzkyschopnom stave a zabezpečovať jej prevádzkovanie. Preto svoju
pripravenosť prevádzkovať dráhu žiadateľ verifikuje dokladom, ktorý potvrdzuje technický stav dráhy.
Treba zdôrazniť, že osoba žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy môže byť odlišná od
vlastníka dráhy a aj v procese správneho konania povinnosti vlastníka nezanikajú, pričom požadované

doklady predkladá žiadateľ nie vlastník. Pokiaľ žiadosť podáva vlastník, povinnosti vlastníka a žiadateľa
spadajú v jedno. Preto rozhodne náklady, ktoré vynakladá žalobca ako vlastník, alebo žiadateľ o vydanie
povolenia nemožno viazať na jeho úspech alebo neúspech v konaní o vydanie povolenia, pretože
náklady vynakladá bez ohľadu na výsledok správneho konania. Pod škodu by bolo možné zahrnúť
len náklady, ktoré nespadajú pod dané vymedzenie, teda nie za obdobie, v ktorom prebieha správne
konanie, v ktorom správny orgán riadne koná.

47. Námietky žalobcu v tomto smere nie sú dôvodné. Pred uvedením určeného technického zariadenia
do prevádzky sa musí overiť a schváliť jeho spôsobilosť na prevádzku. Spôsobilosťou určeného
technického zariadenia na prevádzku sa rozumie jeho technický stav zaručujúci jeho bezpečnú
prevádzku. Spôsobilosť určeného technického zariadenia na prevádzku overuje a schvaľuje príslušný
dráhový správny úrad. Prevádzkovateľ určených technických zariadení môže prevádzkovať len

určené technické zariadenia, ktoré sú spôsobilé na prevádzku. Prevádzkovateľ určeného technického
zariadenia je povinný a) používať v prevádzke určené technické zariadenia s overenou a schválenou
spôsobilosťou na prevádzku a v technickom stave, ktorý zodpovedá schválenej spôsobilosti určeného
technickéhozariadenianaprevádzku,b)zabezpečiť,abysavpriebehuprevádzkyurčenéhotechnického
zariadenia vykonávalo v určených lehotách a určeným spôsobom overovanie jeho spôsobilosti na

prevádzku, c) zabezpečiť, aby revízie, prehliadky, skúšky a obsluhu určených technických zariadení
vykonávali len osoby na to odborne spôsobilé, d) plniť určené podmienky a požiadavky na zabezpečenie
technickej bezpečnosti a prevádzky určených technických zariadení. Ak príslušný dráhový správny
úrad zistí, že určené technické zariadenie má také závažné nedostatky, že nemožno zaručiť jeho
bezpečnú prevádzku alebo nie sú plnené podmienky na zaistenie bezpečnosti prevádzky, rozhodne

o obmedzení alebo o vyradení určeného technického zariadenia z prevádzky. Ministerstvo ustanoví
všeobecnezáväznýmprávnympredpisompodrobnostioverovaniaaschvaľovaniaspôsobilostiurčených
technických zariadení na prevádzku a určí lehoty, v ktorých prevádzkované určené technické zariadenia
podliehajú overovaniu spôsobilosti (§ 56 zákona o dráhach). V bode 26 tohto rozhodnutia vo svojom
vyjadrení vedľajší účastník poukazuje a všetky potrebné doklady, ktoré musí predložiť žiadateľ, s čím

sú spojené jednoznačne náklady. Vedľajší účastník správne argumentoval, a s týmto názorom sa
odvolací súd stotožňuje, že v rámci preukazovania technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie
sa neskúma, či žiadateľ vynakladá náklady na elektrickú energiu v rámci trolejbusovej mestskej dráhy.
Vynakladanie takýchto nákladov nie je zákonnou podmienkou pre vyhovenie žiadosti. Vyhovenie, resp.
nevyhovenie žiadosti nie je podmienené preukazovaním vynakladania takýchto nákladov. Vyplýva to z

toho, že zákon vo svojich ustanoveniach od žiadateľa nepožaduje, aby vynakladal takýto druh výdavkov.
Správne argumentoval aj v tom smere, že legislatíva SR neumožňuje dožadovať sa refundácie výdavkov
spojených s preukazovaním splnenia zákonom stanovených podmienok voči orgánom verejnej správy,
ktoré o dotknutých žiadostiach konajú.
48. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, ako ďalšiu z podmienok, odvolací súd uvádza, že existencia príčinnej

súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím vydaným po
lehote a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávnym
úradným postupom, teda ak je nezákonné rozhodnutie, nerozhodnutie v lehote a škoda vo vzájomnom
pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným

postupom je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla, teda
musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka
príčinnejsúvislostijesícevprvomradeotázkouskutkovou,pričomsúdzisťujejejexistenciu,avšakzáver,
či v konkrétnom prípade je, či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd
tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny

záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin,
ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.49. Kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a škodou sa v právnej teórii predstavuje
priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). Treba len doplniť, že náklady vyvolané podaním žiadosti nie sú v príčinnej súvislosti s

prípadnou škodou, pretože žiadateľ ich musí v súlade so zákonom vynaložiť už pred podaním žiadosti,
teda plní zákonom uloženú povinnosť, pričom tieto neumožňujú ich refundáciu v prípade neúspechu
žiadateľa v správnom konaní.
50. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
vzťah príčiny a následku. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku,

ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť
znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci
vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti
za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za
ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla)

a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie
je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá
príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený

následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
51. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej
súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne)
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný,
neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku

toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nerozhodnutie správneho dráhového orgánu
o žiadosti tieto podmienky nespĺňa.
52. Žalobca sa v danej veci domáha náhrady škody predstavujúcej náklady vynaložené na udržanie
dráhy v prevádzkyschopnom stave. V žalobe uvádza, že sa na neho vzťahujú rozsiahle finančne veľmi

nákladné povinnosti vlastníka a prevádzkovateľa dráhy. V odvolaní však v rozpore s doteraz tvrdeným
zmenil svoju argumentáciu v snahe upriamiť pozornosť na to, že vynakladal náklady, v dôsledku čoho mu
nerozhodnutím správneho orgánu v lehote vznikla škoda. Plnenie, ktorého sa žalobca domáha titulom
náhrady škody, ale nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
správnehoorgánu, jehomajetoksanezmenšilnesprávnympostupomsprávnehoorgánu,tentodôsledok

nastal v dôsledku povinností vyplývajúcich z postavenia vlastníka dráhy, ale aj žiadateľa o vydanie
povolenia, pretože musel splniť zákonom predpísané náležitosti ešte pred podaním žiadosti. Podanie
žiadosti a splnenie zákonných náležitostí vyvolalo náklady, ktoré však nie sú v príčinnej súvislosti
s nevyhovením žiadosti či nerozhodnutím v lehote. Splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z právneho
predpisu (zák. č. 164/1996 Z. z.), nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Nedodržanie

lehoty uvedenej v § 36 ods. 2 zákona č. 164/1996 Z. z. môže mať za následok vznik zodpovednosti
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
nesprávnym úradným postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka správneho
konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovanie spôsobené práve (iba) týmto postupom.
53. Ak správny úrad nerozhodol o návrhu v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej

procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v
ktorejmalrozhodnúťopovolenínaprevádzkovaniedráhy,dorozhodnutiaozastaveníkonania,ačomalo
negatívny dopad na majetok účastníka správneho konania. Z postupného sledu jednotlivých skutkových
okolností danej veci je zrejmé, že nesprávny úradný postup dráhového správneho úradu môže byť
významným článkom reťazca príčin a následkov. Napriek tomu zmenšenie majetku žalobcu nemusí

byť spôsobené priamo nesprávnym úradným postupom dráhového správneho orgánu (ako vlastník
musí vynakladať finančné prostriedky na udržanie dráhy v prevádzkyschopnom stave). Vzhľadom na
doteraz zistené skutočnosti odvolací súd nemá preukázanú príčinnú súvislosť medzi možnou škodou
a nesprávnym úradným postupom správneho orgánu. Prihliadol aj na to, že ani vyhovením žiadosti o
vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy nie je zaručené (aj keď predpokladané), že by jeho návrhu

o udelenie licencie bolo nepochybne vyhovené, a to aj s prihliadnutím na § 41 ods. 5,
ktorý pri udeľovaní licencie ukladá príslušnému dráhovému správnemu úradu povinnosť postupovať tak,
aby nedošlo k zvýhodneniu niektorého zo žiadateľov o prevádzkovanie dopravy na dráhe. Teda zákon
predpokladá konkurenčné prostredie a výsledok aj vzhľadom na možné opravné prostriedky nie je daný.54. Tiež nie je vopred dané ani zaručené, ako sa mylne domnieva žalobca, že by Mesto Banská
Bystrica muselo uzavrieť s navrhovateľom Zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme pri prevádzkovaní
dopravy na dráhe podľa § 30 a nasl. Zákona o dráhach., a že by aj v prípade vyhovenia žiadosti takúto

zmluvu uzavrelo. Hoci boli predložené listinné dôkazy o záujme mesta na uzavretí zmluvy vo verejnom
záujme, uzavretie takejto zmluvy mohlo byť len predpokladané, nie však zaručené. Skutočnosť, že
mesto oslovilo žalobcu, nepredstavuje záruku, ale ide len o postup mesta pri výkone svojej pôsobnosti.
Neobstojí argument vo vzťahu k uplatnenému nároku, že žalobca bol doteraz jediný prevádzkovateľ.
Je nepochybné, že doprava na danej dráhe je ekonomicky stratová a prípadný zisk prevádzkovateľovi

je hradený práve na základe uzavretej zmluvy, pričom sa v zmysle § 30a hradí preukázateľná strata v
osobnej doprave, kam patrí aj primeraný zisk, čo možno kvalifikovať pod možný ušlý zárobok. Ak by aj
správny úrad nerozhodol včas, bezprostrednou a jedinou príčinou medzi vzniknutou škodou v podobe
ušlého zisku nie je jeho nekonanie, ale ušlý zisk by závisel od skutočnosti, ktorá mohla, ale nemusela
nastať, ktorou by bolo alebo nebolo uzavretie vyššie uvedenej zmluvy.
55. Z tohto pohľadu zostáva nezanedbateľnou skutočnosťou to, že dňa 21. 02. 2007 podal žiadosť o

povolenie na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy Dopravný podnik mesta Banská Bystrica, ktorému
rozhodnutím zo dňa 31. 05. 2007 bolo povolenie vydané. Teda v čase podania tejto žiadosti sa konalo
aj o žiadosti navrhovateľa, ktorý následne zobral svoju žiadosť späť na základe vlastného uváženia.
Neobstojí tvrdenie o vzniknutej škode, ktoré spočíva v tom, že navrhovateľ by nemal náklady, lebo by
nevynakladal finančné prostriedky na dráhu, pretože by hnuteľné a nehnuteľné veci prenajal, pretože

neexistoval subjekt, ktorému mohol ponúknuť vozidlá, trakčné zariadenia.
56. Preskúmaním veci tak odvolací súd nezistil vytýkané vady v konaní súdu prvej inštancie, ktorý
vykonal dokazovanie v relevantnom rozsahu, namietané a tvrdené dôkazy žalobcom, ktoré súd
nevykonal,zhľadiskasprávnostirozhodnutianebolismerodajné.Súdsprávneaplikovalpríslušnéprávne
normy na zistený skutkový stav, z ktorého vyvodil logické skutkové závery. Takto zistený skutkový stav

sa stal predmetom právneho posúdenia, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu.
57. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396
ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom

o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
58. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).