Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. január 2017

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/13/1996

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7196899520
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Lučanská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2017:7196899520.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Patríciou Lučanskou v právnom spore žalobkyne: Židovská

náboženská obec Košice, so sídlom Zvonárska 5, Košice, IČO: 31304311, zastúpenej: JUDr. Marcelom
Fandákom, L.L.M. advokátom, so sídlom Kováčska 40, Košice, proti žalovanému: Mesto Košice, so
sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00691135, zastúpeného: JUDr. Vladimírom Vrábľom, advokátom,
so sídlom Hlavná 70, Košice, v konaní o vydanie nehnuteľnosti takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v pomere 100%.

o d ô v o d n e n i e :

. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 18.12.1995 domáhala, aby súd uložil žalovanému
povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti - budovu č. s. XXXX, postavenú na parc.č. XXX, ako aj parcelu

č. XXX - zastavané plochy s výmerou 2139 m2, parcelu č. XXX - ostatné plochy s výmerou 1074 m2,
parcelu č. XXX/X - zastavané plochy s výmerou 220 m2, parcelu č. XXX/X - zastavané plochy s výmerou
44 m2 a parcelu č. XXX s výmerou 1628 m2, zapísané na LV č. XXXXX, k. ú. G. - Z.. Žalobu odôvodnila
tým, že je oprávnenou osobou podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 282/1993 Z.z. a žalovaný povinnou
osobou podľa § 3 uvedeného zákona. Predmetné nehnuteľnosti prešli na štát na základe kúpnej zmluvy
- za kúpnu cenu hlboko pod cenou, za ktorú bolo možné obdobnú nehnuteľnosť postaviť - uzavretej
v r. 1956 v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Štát bránil podnikaniu s nehnuteľnosťou,

žalobca ju nemohol prenajímať a ak, tak za veľmi nízke ceny, nemohol zabezpečiť peniaze na údržbu a
spravovanie nehnuteľnosti. Žalovanému adresovala včasnú výzvu na vydanie nehnuteľností, ale tento
odmietol uzavrieť dohodu o vydaní veci.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť nakoľko žalobkyňa nežiadala vo výzve z 26.9.1994 vydať
aj budovu súp. č. XXXX na parcele č. XXX, nepreukázala, že je oprávnenou osobou podľa § 2 zák. č.
282/1993 Z.z., nepreukázala svoj nárok v zmysle § 4 ods. 1 uvedeného zákona a žalovaný poukázal na

rozpor v špecifikácii nehnuteľností uvedených na LV č. XXXXX a na pzkn. vl. č. XXXX.

3. Súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 19C/13/1996-44 z 30.5.1997 tak, že žalobu zamietol z
dôvodu, že vo výzve na vydanie nehnuteľností žalobkyňa nežiadala vydať aj budovu s.č. XXXX Dom
umenia, že Dom umenia bol postavený v r. 1963 a táto stavba slúži na účely kultúry a takéto pozemky
nemožno vydať. Následne Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 26.3.1998 sp.zn. 16Co 494/97-69
uvedený rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v LV

č. XXXXX je Dom umenia zapísaný ako parc. č. XXX - zast. plocha (súp.č. XXXX) o výmere 2139 m2,
preto ak žalobkyňa uviedla vo výzve aj parc.č. XXX, týkala sa táto výzva aj stavby - Domu umenia. Záver
súdu, že budova Domu umenia bola postavená v r. 1963 nevyplýva z doteraz vykonaného dokazovania,
preto ak sa ukáže, že ide iba o zmenu pôvodnej stavby, stavba môže byť vydaná.4. Súd vo veci opäť rozhodol rozsudkom sp. zn. 19C/13/1996-361 zo 14.11.2007 v znení opravného
uznesenia 19C/13/1996-378 z 15.1.2008 (žalobkyňa podaním z 20.12.2007 žiadala o doplnenie

rozsudku, oznámila súdu, že medzičasom došlo k rozdeleniu parcely č. XXX na parcelu č. XXX/X -
ostatné plochy s výmerou 367 m2, parcelu č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 520 m2, parcelu č. XXX/
X - ostatné plochy s výmerou 19 m2, parcelu č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 70 m2, parcelu č. XXX/
X - ostatné plochy s výmerou 40 m2, parcelu č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 23 m2, parcelu č. XXX/
X - ostatné plochy s výmerou 36 m2 a parcely č. XXX na parcelu č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria

s výmerou 438 m2, parcelu č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 608 m2, parcelu č. XXX/
X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 124 m2, parcelu č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s
výmerou 422 m2 a parcelu č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 27 m2 žalovaným a došlo
aj k zmene názvu k. ú. na Košice - Stredné mesto a označenia druhu pozemku na zastavané plochy a
nádvoria) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.10.2008 sp.zn. 5Co/53/2008-428
tak, že žalobe vyhovel.

5. Najvyšší súd SR však uznesením zo dňa 31.5.2010 sp.zn. 4Cdo 88/2009-517 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.10.2008 sp.zn. 5Co/53/2008-428 a vec a vrátil odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 28.11.2004 sp.zn.
19C/13/1996-986 zrušil rozsudok 19C/13/1996-361 zo 14.11.2007 v znení opravného uznesenia

19C/13/1996-378 z 15.1.2008 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení
konštatoval, že záver súdu, že žalobkyňa je právnou nástupkyňou po zaniknutej KŽMC (založený na
potvrdení ÚZ ŽNO v Bratislave, potvrdení Ministerstva kultúry SR z 25.2.1999 a oznámení ÚZ ŽNO z
24.3.1999), preto je aktívne legitimovaná v tomto konaní a bola aktívne legitimovaná aj na podanie výzvy
na vydanie nehnuteľnosti nemožno - v tomto štádiu konania - považovať za správny, a to vzhľadom

na skutočnosti tvrdené v podaniach žalovaného, podaných po zrušení rozsudku odvolacieho súdu a
vrátení veci na ďalšie konanie. Súd v danej veci - hoci to bolo treba - neposúdil, či pôvodná stavba v
dôsledku prestavby nezanikla (či si zachovala alebo nezachovala povahu stavby) a teda, či to, čo bolo
novo vybudované sa stalo súčasťou pôvodnej nehnuteľnosti alebo naopak, či tu nedošlo k podstatnému
zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo k zmene charakteru stavby, príp., či novovybudovanú časť stavby

nie je možné považovať za novú vec právne samostatnú. V ďalšom konaní súd preto najprv vyrieši
otázku aktívnej legitimácie v žalobe označenej žalobkyne a po kladnom vyriešení tejto otázky následne
posúdi, či pôvodná stavba v dôsledku prestavby nezanikla (či si zachovala alebo nezachovala povahu
stavby) a teda, či to, čo bolo novo vybudované sa stalo súčasťou pôvodnej nehnuteľnosti alebo naopak,
či tu nedošlo k podstatnému zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo k zmene charakteru stavby, príp., či

novovybudovanú časť stavby nie je možné považovať za novú vec právne samostatnú. V závislosti od
vyriešenia tejto otázky, následne posúdi, či sú splnené zákonné podmienky pre nevydanie dotknutých
pozemkov (ich častí) podľa § 7 ods.1 písm. b) zák. č.282/93 Z. z. a ak urobí záver, že nie sú splnené
zákonné podmienky pre nevydanie dotknutých pozemkov (ich častí) bude sa vecou zaoberať z hľadiska
naplnenia zákonných predpokladov skutkovej podstaty vydania veci uvedených v § 4 ods. 2 písm. e) zák.

č. 282/93 Z. z. (t.j. či vec prešla do vlastníctva štátu na základe kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností
uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok), pričom pri posudzovaní prihliadne na súdnu
prax, ktorá sa ustálila pri výklade tzv. reštitučných predpisov, že tieseň je hospodársky, či sociálny stav,
v ktorom sa nachádza určitý subjekt v čase robenia právneho úkonu, ktorý stav na neho pôsobí takým
spôsobomatakouintenzitou,ževdôsledkunehourobíprávnyúkon,ktorýbyinak,nebyťtiesne,neurobil,

k tomu, že tento stav musí mať základ v objektívne existujúcich (teda nielen domnelých) okolnostiach a
je vždy determinovaný subjektívnou stránkou - samotným konajúcim a jeho odolnosťou proti pôsobiacej
ťaživej situácii, že rovnaká objektívna situácia môže u jedného subjektu vyvolať tieseň, u druhého
nemusí, že právny význam treba priznať aj tiesni, majúcej základ v iných než politických motívoch, že
splnenie oboch podmienok (tiesne aj nápadne nevýhodných podmienok) pritom nemožno bez ďalšieho

vyvodiť priamo ani zo zákona ako určitú fikciu a vždy prítomnú súčasť majetkových dispozícií medzi
štátom a fyzickou osobou, ale ani zo všeobecnej situácie jestvujúcej, či už v štáte ako celku (danej,
napr. politickým, právnym a ekonomickým systémom) alebo v niektorom z jeho regiónov či lokalít, ale
vždy je potrebné skúmať, či táto všeobecná situácia v konkrétnom prípade toho - ktorého konajúceho
mala za následok uzavretie zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Pokiaľ bude súd

skutkové zistenia o existencii tiesne a nápadne nevýhodných podmienok zakladať na výpovediach
svedkov,vezmedoúvahy,žepodľateórieprocesnéhoprávasvedkomjefyzickáosobamajúcapovinnosť
vypovedať o skutočnostiach, ktoré sú predmetom dokazovania a ktoré vnímala svojimi zmyslami a
preto pri zisťovaní skutkového stavu nemôže byť vzatá do úvahy výpoveď, ktorá je podľa svojhoobsahu hodnotením a nie výsledkom zmyslového vnímania, keďže fyzickej osobe v postavení svedka
neprislúcha akékoľvek hodnotenie (a tobôž nie právne) skutočností významných pre rozhodnutie, ani
posudzovanie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti a ktoré sa zisťujú posudkom znalca alebo

potvrdením alebo odborným vyjadrením príslušného orgánu (§ 127 ods.1, 3 O.s.p.). Povinnosťou súdu
bude preto - po vykonaní dôkazov, ktoré účastníci už navrhli alebo v ďalšom konaní navrhnú - opätovne
vo veci rozhodnúť a v rozhodnutí sa podrobne vyrovnať so všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami
sporu.

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov, znaleckým dokazovaním
a výsluchom štatutára žalobcu a svedkov.

7. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam zákon sa vzťahuje na zmiernenie následkov
niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (odkaz na zákon

č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností) odňatím
vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych
orgánov, občianskoprávnych a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským
náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len "rozhodné obdobie") v
rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou

Organizácie Spojených národov, Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými
paktmioobčianskych,politických,hospodárskych,sociálnychakultúrnychprávach.Predmetomvrátenia
majetku podľa tohto zákona sú nehnuteľné veci a hnuteľné veci.

8. Podľa § 2 ods. 1 cit. zák. oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboženské

spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike vrátane ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec
prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období v prípadoch uvedených v § 4 ods. 2.

9. Podľa § 3 ods. 1 cit. zák. povinnými osobami sú štát, obec, štátom alebo obcou založené alebo
zriadené právnické osoby a právnické osoby zriadené zákonom, ktoré hospodária s majetkom štátu

alebo obce, prípadne ho spravujú a ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia s výnimkou a) právnických
osôb so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo
účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od
právnických osôb po 1. októbri 1990, b) cudzích štátov.

10. Podľa § 4 ods. 1 cit. zák. povinná osoba vydá nehnuteľnú vec a hnuteľnú vec na písomnú výzvu
oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci.

11. Podľa § 4 ods. 2 cit. zák. povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom období vec
prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe

a) odňatia bez náhrady postupom podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 34/1945 Zb. SNR o
poštátneníškolstvanaSlovensku,nariadeniaSlovenskejnárodnejradyč.47/1945Zb.SNRopoštátnení
majetkupriškoláchpoštátnenýchnariadenímSlovenskejnárodnejradyč.34/1945Zb.SNRanariadenia
Slovenskej národnej rady č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov,
b) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 185/1948 Zb. o poštátnení liečebných a ošetrovacích

ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,
c) odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy
alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k
poľnohospodárskej a lesnej pôde),
d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e) kúpnych zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,
f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená,
g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,
h) prevzatia bez právneho dôvodu,
i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry z 20. apríla 1960 č.

53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančného odboru, z 10. januára
1961 č. 293/1961, v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava-Staré Mesto z 27.
februára 1961.12. Podľa § 4 ods. 3 cit. zák. vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto
zákona.

13. Podľa § 5 ods. 1 cit. zák. na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne v lehote
12 mesiacov od účinnosti tohto zákona, inak právo zaniká. Na vydanie veci uvedenej v § 1 ods. 3 a
v § 4 ods. 2 písm. i) a v odseku 4 vyzve oprávnená osoba povinnú osobu písomne najneskôr do 31.
decembra 2002, inak právo zaniká.

14. Podľa § 5 ods. 2 cit. zák. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 90 dní od doručenia výzvy
dohodu o vydaní veci.

15. Podľa § 5 ods. 3 cit. zák. ak povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2 alebo ak miesto jej
pobytu nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 15 mesiacov od
doručenia výzvy, inak právo zaniká.

16. Podľa § 6 cit. zák. vec, ktorá je vyhlásená za kultúrnu pamiatku, možno vydať za podmienok
vyplývajúcich z predpisov, ktoré upravujú správu a ochranu kultúrnych pamiatok (odkaz na zákon č.
27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti).

17. Podľa § 7 ods. 1 písm. b) cit. zák. pozemky alebo ich časti nemožno vydať, ak pozemok bol
po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby zastavaný; ak bol pozemok
zastavaný stavbou, ktorá slúži pre zariadenia telesnej kultúry, zdravotníctva a kultúry, na poskytovanie
služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie
zdravotne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani susediace pozemky slúžiace na

tieto účely.

18. Súd z výzvy na vydanie nehnuteľnosti podľa zák. č. 282/93 Z. z. žalobkyne z 23.9.1994 zistil,
že žalobkyňa vyzvala žalovaného na uzavretie dohody o vydaní veci, a to parc. G. XXX, XXX, XXX/
X, XXX/X a XXX, ktorých je (podľa jej tvrdenia) vlastníčkou a ktoré sú totožné s časťami bývalých

pozemnoknižných (ďalej len pzkn.) telies, v čase ich odňatia vedených ako parc. č. XXXX, XXXX/X a
XXXX/X a to tak úplne alebo iba sčasti. Z výzvy ďalej vyplýva, že žalovaný sa stal ich vlastníkom ako
právny nástupca Československého (ďalej len Čsl.) štátu, ktorý ich získal od žalobkyne kúpnou zmluvou
z 22.2.1956, uzavretou v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Zo stanoviska žalovaného k výzve
z 15.11.1994 súd zistil, že po obdržaní výziev žalovaného, aby žalobkyňa preukázala vierohodne svoje

tvrdenie, že nehnuteľnosti v jeho vlastníctve vedené na LV č. XXXXX sú totožné s nehnuteľnosťami,
ktorých vydanie žiada, a to predložením úplnej grafickej identifikácie, že takýto doklad zo strany
žalobkyňa listom z 19.10.1994 odmietla predložiť, preto žalovaný s ňou neuzavrel dohodu o vydaní veci.
Vzhľadom na uvedené si žalobkyňa v súlade s ust. § 5 ods. 3 cit. zák. 282/1993 Z.z. uplatnila svoje
nároky na súde v lehote 15 mesiacov od doručenia výzvy.

19. Podľa výpisu z pzkn. vl. XXXX Košice sa vlastníkom parciel č. XXXX - záhrada v intraviláne s
výmerou 1059 m2, č. XXXX/X - kostol č.p. XXX v intraviláne s výmerou 1288 m2, č. XXXX/X - kostol
č.p. XXX v intraviláne s výmerou 570 m2, č. XXXX/X - dom č.p. XXX v intraviláne s výmerou 837 m2
a č. XXXX/X - dom s dvorom č.p. XXX v intraviláne s výmerou 2558 m2 v r. 1860 titulom kúpy stala

Košická židovská materinská cirkev (v 1955. roku sa odčlenila parcela č. XXXX/X do novej pzkn. vložky
č.XXXX tejtopozemkovejknihy)adňa22.2.1956podľakúpnopredajnejzmluvyz11.10.1955schválenej
Povereníctvom kultúry v Bratislave 13.12.1955 a Slovenským úradom pre veci cirkevné v Bratislave
23.1.1950 bolo do pzkn.vl. XXXX vložené vlastníctvo pre Čsl. štát - Mestský národný výbor v Košiciach
v celosti.

20. Podľa vyjadrenia Národného pamiatkového a krajinárskeho centra - Krajské stredisko Slovenského
pamiatkového ústavu Košice z 30.4.1997 Dom umenia v Košiciach je evidovaný v Ústrednom zozname
kultúrnych pamiatok Slovenska pod č. XXXX ako synagóga, čím sa na neho vzťahuje zákon č. 27/1987
Zb.

21. Podľa dohody o prevode správy národného majetku z 8.2.1963 došlo k prevodu národného majetku
dokončenej časti stavby Domu umenia v Košiciach č. stavby 2002 z Krajského investorského útvaru
Košice na MsNV, odbor školstva Košice a podľa Dohody o prevode správy národného majetkuz 8.4.1963 došlo k prevodu národného majetku dokončenej ucelenej časti stavby Domu umenia v
Košiciach č. stavby 2002 z Okresného investorského útvaru Košice na MsNV, odbor školstva Košice.
Podľa odpisu Hospodárskej zmluvy sa k 1.12.1963 previedla budova Dom umenia v Košiciach, fasáda

a úprava terénu Domu umenia Košice a pozemok budovy parc. č. XXXX, XXXX/X a XXXX/X zaznačený
v pzkn. vl. XXXX vo výmere 2.917 m2 v zostatkovej hodnote 13.205.282,64 Kčs z MNV - odb. školstva
a kultúry v Košiciach na Park kultúry a oddychu Košice za účelom úplného využitia na kultúrne ciele,
pričom 8.9.1976 bolo úradne opravené, že podľa geom. plánu sa odovzdal novovytvorený pozemok
parc. č. XXX/X - Dom umenia vo výmere 2.139 m2 a parc. č. XXX/X - dvor vo výmere 220 m2.

Podľa Hospodárskej zmluvy z 28.3.1967 odovzdal MNV Košice Odbor školstva a kultúry PKO Košice
dokončenie ucelenej časti kult. novostavby - Dom umenia Košice v zostatkovej hodnote 257.464,38 eur.
Podľa výkazu výmer ku geom. plánu č. XXX-XXXX-XX-XX z 25.6.1976 bol ako doterajší stav zapísaný:
vlastník PK vložky XXXX parcely č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X Čsl. Štát - MsNV Košice a ako
nový stav zapísaný doterajší vlastník parcela č. XXX(/.) - Dom umenia o výmere 2139 m2 V. XXX/X - dvor
o výmere 220 m2 a úradne bolo opravené 17.1.1977 z PK vložky XXXX parc. č. XXX - škola o výmere

1101m2naparc.č.XXX/X-školaovýmere881m2.PodľavýpisuzLVč.XXXXokresG.-O.malvtrvalom
užívaní parcelu č. XXX - dom o výmere 2.139 m2 a parcelu č. XXX/X - dvor o výmere XXX O. Čsl. štát -
PKO Košice. Podľa hospodárskej zmluvy o dočasnom užívaní národného majetku túto zmluvu uzavrel
22.2.1991 PKO v Košiciach ako správca a Štátna filharmónia v Košiciach ako užívateľ a jej predmetom
bola časť Domu umenia v Košiciach. Podľa Protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľného majetku

zo 17.3.1992 v zmysle zák. č. 138/91 Zb. o majetku obcí, predmetom protokolu medzi odovzdávajúcim
PKO Košice a preberajúcim žalovaným bola budova Domu umenia v hodnote 20.769.922 Kčs na O. XX
k.ú. G.-Z. zapísaná na LV pod č. XXXX, č. pzkn. vl. XXXX, a pozemok zapísaný v evidencii nehn. pod
č. XXX/X o výmere 2139 m2, XXX/X o výmere 220 m2 v hodnote 353.850 Kčs.

22. Z fotokópie identifikácie parciel č.j. XXXX/XX z 28.6.1994 vydanej Katastrálnym úradom (ďalej len
KÚ) v Košiciach vyplýva, že v pzkn.vl. č. XXXX zapísaná parcela č. XXXX zodpovedá na LV č. XXXXX
zapísaným parcelám č. XXX, XXX, parcela č. XXXX/X zodpovedá parcele č. XXX na LV č. XXXXX,
parcela č. XXXX/X zodpovedá parcelám č. XXX, XXX, XXX na LV č. XXXXX a parcela č. XXXX/X
zapísaná v pzkn.vl. č. XXXX zodpovedá parcelám č. XXX, XXX, XXX, XXX/X, X na LV č. XXXXX. Podľa

výpisu z katastra nehnuteľnosti z 5.9.1994 na LV č. XXXXX k.ú. G. - Z. je ako vlastník parcely č. XXX
- zastavané plochy s výmerou 2139 m2 - súp. č. XXXX, parcely č. XXX - ostatné plochy s výmerou
1074 m2, parcelu č. XXX/X - zastavané plochy s výmerou 220 m2, parcely č. XXX/X - zastavané plochy
s výmerou 44 m2 a parcely č. XXX s výmerou 1628 m2 zapísaný žalovaný. Podľa výpisu z katastra
nehnuteľnosti z 15.11.2007 na LV č. XXXXX okres G. L., obec G. - Z. O., k.ú. Z. O.: sú zaevidované

pozemky parc. č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 367 m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou
520 m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 19 m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou
70 m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 40 m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 23
m2, parc. č. XXX/X - ostatné plochy s výmerou 36 m2, parc. č. XXX - zast. plochy a nádvoria s výmerou
2139 m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 220 m2, parc. č. XXX/X - zastavané

plochy a nádvoria s výmerou 44 m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 438 m2,
parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 608 m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a
nádvoria s výmerou 124 m2, parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 422 m2 a parc.
č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 27 m2 stavba synagóga súp. č. XXXX na parcele
č. XXX (národná kultúrna pamiatka) a ako výlučný vlastník je zapísaný žalovaný.

23. Žalovaný je osobou povinnou v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z.z. a z vyššie uvedeného je
zrejmá jeho pasívna vecná legitimácia v konaní. Tiež je zrejmá špecifikácia nehnuteľností, ktoré majú
byť predmetom vydania. Sporná však v konaní bola aktívna legitimácia žalobcu.

24. Žalovaný v konaní namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne. V intenciách zák. č.
282/93 Z. z. a zák. č. 308/91 Zb. aktívnu vecnú legitimáciu podľa hmotného práva vo veci má podľa
neho výlučne ÚZ ŽNO v SR. Žalobkyňa nebola vlastníkom nehnuteľností, ktoré podľa kúpnej zmluvy z
11.10.1951 prešli na štát a nie je ani právnou nástupkyňou predávajúcej KŽMC. Zo spôsobu správania
sa žalobkyne je zrejmé, že pokračuje v tradícii ortodoxného smeru, dôkazom čoho je ortodoxná

synagóga na Puškinovej ul., ktorá jej bola vydaná podľa rozsudku KS v Košiciach 3Co/191/2005 a je
zapísaná na Správe katastra v Košiciach R.-XXX/XX na LV č.XXXXX k. ú. Z. O.. V súlade s účelom
zák. č. 282/93 Z. z. (§ 1 ods. 1) iba ÚZ ŽNO je oprávnenou osobou, ktorá je predstaviteľkou a právnym
nástupcom zaniknutých ŽNO všetkých rítov, a preto nárok na zmiernenie niektorých krívd má ibaÚZ ŽNO a nie žalobkyňa. Právo na spravovanie vnútorných vecí patrí do základných práv cirkví a
náboženských spoločností a vyjadruje autonómiu cirkví a náboženských spoločností od štátu a jeho
orgánov. V konaní podľa žalovaného nebolo preukázané, že KŽMC podľa vnútorných predpisov bola

organizačne a majetkovo právne spojená so žalobkyňou. Naopak dôsledkom rozdielnosti v tradícii a
vnútorných predpisoch bol vznik 2 samostatných autonómnych právnických osôb, ktorých majetok nikdy
nebol považovaný za majetok patriaci celému židovskému náboženskému spoločenstvu tak ako je tomu,
napr. v rímskokatolíckej cirkvi a vždy patril iba konkrétnej ŽNO. Výnimka z tejto zásady je zakotvená
vo vyhl. č. 231/45 Ú.v., ktorá stanovila vlastníctvo ÚZ ŽNO k majetku zaniknutých ŽNO. Žalobkyňa

nepreukázala, že došlo na základe rozhodnutia valných zhromaždení členov ŽNO neologického smeru
a členov ZNO ortodoxného smeru k prijatiu nových stanov a rozhodnutiu o zlúčení týchto 2 ŽNO do
jednej ŽNO. Z dôkazov žalobkyne nie je preukázané, kedy a ako malo dôjsť k zlúčeniu a či vôbec k nemu
došlo. Právne nástupníctvo k zaniknutej právnickej osobe KŽMC bez predchádzajúceho rozhodnutia
zhromaždenia jej členov a členov nástupníckej ŽNO o jej zrušení bez likvidácie nemôže mimo zákon
existovať. Z vnútorných predpisov (Stanov ÚZ ŽNO) nevyplýva, že ŽNO (žalobkyňa) má právo konať

a uplatňovať reštitučné nároky za oprávnenú osobu ÚZ ŽNO alebo za inú ŽNO. Svojvoľné rozhodnutie
ÚZ ŽNO o určení právneho nástupcu je zo zákona neprípustné. Z kúpnej zmluvy z 11.10.1955 vyplýva,
že odpredávajúci v čase kúpy existoval a bola ním samostatná právnická osoba KŽMC, ktorá predmet
kúpy mala na svoje meno zapísané v pzkn.vl. č. XXXX. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy teda
žalobkyňa nemohla byť právnym nástupcom KŽMC. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že sa stala

právnou nástupkyňou KŽMC zlúčením s ňou po predaji bývalej synagógy ani či došlo po predaji bývalej
synagógy k zániku KŽMC a kedy. Z historických dokumentov a dôkazov je zrejmé, že rozpory medzi
ŽNO neologického a ortodoxného smeru boli tak závažné a zvlášť v Košiciach, že je daná dôvodnosť
na pochybnosť o možnosti zlúčenia týchto 2 ŽNO do jednej. Iniciatíva na zjednotenie ŽNO všetkých
rítov bola daná zdola od rabína a prvého predsedu ÚZ ŽNO na Slovensku Armina Friedera, zatiaľ

čo rozhodnutie štátu o nútenom zlúčení Gréckokatolíckej cirkvi s Pravoslávnou cirkvou bolo vydané
zhora podľa vzoru Sovietskeho zväzu. Potvrdenie ÚZ ŽNO z 24.3.1999 je nedôvodné a nezodpovedá
skutočnostiam uvedeným v registrovaných stanovách platných v čase uplatnenia reštitučného nároku.
Ak žalobkyňa tvrdí, že otázka právneho nástupníctva je daná výlučne vnútornými predpismi predmetnej
náboženskej spoločnosti, tak potom takýmto relevantným vnútorným predpisom v otázke právneho

nástupníctva sú výlučne iba stanovy. Z ustanovení článku 1 bod 6 a článku 3 bod 2 registrovaných
stanov ÚZŽNO jasne vyplýva, že vlastnícke právo žalobkyne k hnuteľnému a nehnuteľnému majetku
sa nevzťahuje k majetku zaniknutých ŽNO, náboženských spolkov, základní, či iných židovských
organizácií, ktoré do účinnosti zák. č. 308/1991 Zb. pôsobili v Košiciach a vzťahuje sa iba k existujúcemu
majetku, s ktorým žalobkyňa hospodári v jej sídle. Pokiaľ by bola v čase podpisovania zmluvy

fungovala nová židovská náboženská obec, bolo by to poznamenané v pozemkovej knihe. Žalobkyňa
v písomnom podaní zo dňa 27.6.2013 str. 7 ods. 6 tvrdila, že kúpnu zmluvu uzatvorila K.Ž.M.C.,
keď uviedla: ,,Početnosť členskej základne právnej predchodkyne žalobkyne v čase, v ktorom právna
predchodkyňa žalobkyne predala predmetné nehnuteľnosti, dosahovala približne jednu dvadsatinu
pôvodného počtu jej členov.“ Až na pojednávaní dňa 25.6.2015 začala tvrdiť, že K.Ž.M.C. v čase

podpisovania kúpnej zmluvy neexistovala, zanikla na základe vyhlášky č. 231/1945 Ú.v. a existovala už
len žalobkyňa. Žalovaný poukázal na odbornú publikáciu „Židé v novodobých dějinách“, Vydavateľstvo
KAROLINUM rok 1997, str. 159, kde je uvedené, že koncom päťdesiatich rokov na Slovensku bolo 42
Židovských náboženských obcí, čím sa potvrdzuje, že v tomto období existovali nezjednotené ŽNO
ortodoxného a neologického smeru vo väčšom počte oproti poskytnutým informáciám (č.l. 1194-1196)

ÚZ ŽNO v liste zo dňa 22.1.1991 pre Ministerstvo kultúry SR, v ktorom uvádza počet 13 existujúcich ŽNO
na Slovensku. Žalovaný v konaní tiež poukazoval na to, že štátom registrovanou cirkvou a náboženskou
spoločnosťou podľa prílohy bod 13 k § 22 zák. č. 308/91 Zb. je UŽ ŽNO v SR, ktorý ako oprávnená osoba
podľa § 2 ods. 1 zák. č. 282/93 Z.z. neuplatnil voči nemu nárok na vydanie veci z dôvodov podľa § 4 ods.
2 písm. e) cit. zák. v prekluzívnej lehote podľa § 4 ods. 1 a § 5 ods. 3 cit. zák. Podľa § 2 ods.1 zák. č.

282/93 Z. z. sú oprávnenými osobami štátom registrované cirkvi a náboženské spoločnosti so sídlom na
území SR, vrátane ich časti s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v
rozhodujúcomobdobí(ŽNOod2.11.1938do1.1.1990),vprípadochurčenýchv§4ods.2,§2ods.1zák.
č. 282/93 Z.z. stanovuje hmotnoprávne podmienky vrátenia vlastníctva, a to 1) existencia oprávnenej
osoby - registrovaná cirkev alebo náboženská spoločnosť vrátane ich častí s právnou subjektivitou, b)

preukázanie,žecirkevalebonáboženskáspoločnosťbolapôvodnýmvlastníkomžiadanejnehnuteľnosti,
c) prechod vlastníctva žiadanej nehnuteľnosti nastal v rozhodnom období, 4) preukázanie prechodu
v rozhodnom období z dôvodov podľa § 4 ods. 2 (v danom prípade písm. e/ zák. č. 282/93 Z.z.), 5)
preukázanie, že žiadaná nehnuteľnosť je vo vlastníctve štátu alebo obce, 6) preukázanie, že žiadanánehnuteľnosť je spôsobilá na vydanie. K 6 hmotnoprávnym podmienkam vrátenia vlastníctva, z ktorých
minimálne 3 bod 2), 4) a 6) nie sú splnené, je potrebné pre riadne uplatnenie nároku ďalej dodržať zák.
stanovený postup: a) písomná výzva na vydanie, b) adresovaná povinnej osobe, c) v zák. stanovenej

lehote, d) preukázanie reštitučného titulu pri podaní výzvy.

25. Podľa § 1 a 2 vl. nar. č. 228/1949 Sb. o pôsobnosti a organizácii Štátneho úradu pre cirkevné veci
(zrušeného 1.9.1991), Štátny úrad pre cirkevné veci vykonáva ako ústredný úrad všetku pôsobnosť v
cirkevných a náboženských veciach, najmä tiež pôsobnosť, ktorú dosiaľ vykonávali iné ústredné úrady.

Do pôsobnosti Štátneho úradu pre cirkevné veci náležia najmä:
a) normotvorná, vedúca a dozorná činnosť vo všetkých cirkevných a náboženských veciach;
b) správne veci cirkví, náboženských spoločností, ich složiek, komunít, ústavov, základín, kostolov,
obročí, fondov, reholí a kláštorov, ako aj ich veci hospodárske a finančné (majetkovoprávne úkony, veci
stavebné, správa cirkevných fondov a základín a pod.);
c) ochrana cirkevných pamiatok;

d) veci rozpočtové, úverové a plánovacie v odbore cirkevnom a náboženskom bez ujmy pôsobnosti
Štátneho úradu plánovacieho;
e) osobné a platové veci duchovných, učiteľov a zamestnancov bohosloveckých fakúlt, učilíšť a
seminárov, ako aj učiteľov náboženstva;
f) úprava vyučovania náboženstva, schvaľovanie učebných osnov, učebníc a pomôcok, hlavný dozor

na vyučovanie náboženstva i na cirkevné učilištia každého druhu po dohode s Ministerstvom školstva,
vied a umení;
g) odborné posudzovanie cirkevnej a náboženskej tlače a publikácií;
h) vydávanie úradného vestníka pre duchovných, vydávanie informačných zpráv a publikácií;
i) veci náboženských spolkov a organizácií bez ujmy pôsobnosti Ministerstva vnútra;

j) veci charitatívnej činnosti cirkví a náboženských spoločností;
k) starostlivosť o to, aby náboženský život sa vyvíjal v súlade s Ústavou;
l) sledovanie rozvoja medzinárodných cirkevných a náboženských stykov.

26. Podľa § 4 ods. 1, 3 a 4 zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a

náboženských spoločností cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie
dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k
náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.
Cirkvi a náboženské spoločnosti podľa tohto zákona sú právnické osoby. Môžu sa vzájomne združovať,
utvárať komunity, rehole, spoločnosti a obdobné spoločenstvá. Štát uznáva len tie cirkvi a náboženské

spoločnosti, ktoré sú registrované.

27. Podľa § 10 ods. 1 cit. zák. cirkvi a náboženské spoločnosti registruje Ministerstvo kultúry Slovenskej
republiky (ďalej len "registrujúci orgán").

28. Podľa § 13 ods. 1 cit. zák. - v znení platnom do 31.12.2000 - k návrhu na registráciu sa prikladá
základný dokument zakladanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (štatút, poriadok, stanovy a pod.),
z ktorého musí byť zrejmé:
a) názov a sídlo ústredia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti;
b) orgány a útvary, spôsob ich ustanovenia a oprávnenia;

c) spôsob ustanovovania osôb vykonávajúcich duchovenskú činnosť a ich odvolávanie;
d) základné články viery;
e) zásady hospodárenia, včítane spôsobu určenia likvidátora pre prípad majetkového vyporiadania pri
zániku cirkvi alebo náboženskej spoločnosti;
f) spôsob schvaľovania základného dokumentu a jeho zmien;

g) útvary, ktoré majú právnu subjektivitu a v akom rozsahu a kto je oprávnený v ich mene konať.

29. Podľa § 18 ods. 1 cit. zák. registrácia je tiež potrebná na zmeny údajov uvedených v § 12 a 13
zákona. Návrh na registráciu týchto zmien podáva príslušný orgán cirkvi alebo náboženskej spoločnosti
registrujúcemu orgánu do 30 dní odo dňa schválenia zmeny orgánom cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti.30. Podľa § 19 ods. 1 cit. zák. registrujúci orgán vedie evidenciu všetkých právnických osôb podľa tohto
zákona, včítane tých, ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od cirkví a náboženských spoločností,
pokiaľ nepodliehajú inej evidencii alebo registrácii a upraví jej podmienky.

31. Podľa § 22 ods. 1 a 2 cit. zák. cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré ku dňu účinnosti tohto
zákona vyvíjali svoju činnosť zo zákona alebo na základe štátneho súhlasu, sa považujú za registrované
podľa tohto zákona; ich zoznam je uvedený v prílohe tohto zákona, ktorá tvorí jeho súčasť. Tieto
cirkvi a náboženské spoločnosti v lehote šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona oznámia

registrujúcemu orgánu údaje podľa § 13 zákona.

32. Podľa b. 15 prílohy cit. zák. v Zozname cirkví a náboženských spoločností, ktoré na základe
zákona alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej republiky (§ 22) je i Ústredný zväz
Židovských náboženských obcí v Slovenskej republike.

33. Žalobkyňa k svojej aktívnej legitimácii uviedla že na území SR vznikali postupne Autonómne
ortodoxné ŽNO, Statusquoante a kongresové ŽNO. Organizačne napokon ostali iba ortodoxné obce
zahŕňajúce aj chasidské kongregácie a tzv. Neologické (kongresové - anyácska- materinské) obce
zahŕňajúce aj statusquoante kongregácie. Podľa záverečných ustanovení vyhl. Úradu Predsedníctva
SNR z 10.9.1945 č. 5831/1945 do konečného usporiadania vzťahov „budú jednotlivé náboženské

obce fungovať podľa smerníc daných im ÚZ ŽNO na Slovensku a majú sa zjednotiť pod názvom:
Židovská náboženská obec v ...“. Z uvedeného vyplýva, že pod pojmom zaniknuté ŽNO nemožno
rozumieť fungujúce obce, ktorým bolo uložené zjednotiť sa jednoducho preto, že ten, kto zanikol sa
nemôže zjednocovať. Súčasne ÚZ ŽNO mal pripraviť vzor svojich stanov a zjednotiť jednotlivé ŽNO na
Slovensku, ktoré budú fungovať podľa smerníc dodaných im ÚZ ŽNO. Na ÚZ ŽNO v zmysle vyhlášky

prechádzal majetok zaniknutých židovských obcí len v tom prípade, pokiaľ nedošlo k zjednoteniu alebo
vytvoreniu nových náboženských obcí v jednotlivých mestách, pretože ak by skutočne tento majetok
prešiel do majetku ÚZ ŽNO má za to, že potom účastníkom kúpnej zmluvy by bol ÚZ ŽNO. Otázka
právneho nástupníctva je daná výlučne vnútornými predpismi predmetnej cirkvi, resp., náboženského
spoločenstva. V danej veci nemožno prehliadať vôľu a samotnú vnútornú organizáciu ÚZ ŽNO, ktorý

rešpektuje právne nástupníctva jednotlivých ŽNO na Slovensku. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla a
poukázala na § 6 ods. 1 písm. b) zák. č. 308/91 Zb., podľa ktorého cirkvi a náboženské spoločnosti
môžu na plnenie svojho poslania vydávať vnútorné predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. V konaní niet takého dôkazu, ktorý by zakladal rozpor Stanov so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, naopak samotné Ministerstvo kultúry SR - cirkevný odbor

vydaním svojho uvádzaného stanoviska rešpektovalo vnútorný predpis - Stanovy a tým sám ústredný
orgán štátu garantoval štátom uznané právo na slobodu vierovyznania. Ministerstvo kultúry nevstupuje
dootázkyposudzovaniaplatnostialeboneplatnostistanovapredkladaniestanovministerstvukultúrymá
len evidenčný charakter. Konštitutívny charakter zakladá rozhodnutie príslušného orgánu ústredného
zväzu o tom, aký bude obsah predmetných stanov a aké práva a povinnosti budú dovnútra celej tejto

organizačnej štruktúry vyplývať. Aj orgán Čsl. Štátu - MsNV v Košiciach uznal spôsobilosť ŽNO v
Košiciach byť účastníkom kúpnej zmluvy z 22.2.1956 a to napriek tomu, že vlastníctvo k nehnuteľnosti
v čase uzavretia kúpnej zmluvy v pzkn. vl. č. XXXX bolo vyznačené na KŽMC , pričom samotná
kúpna zmluva, bola pred zápisom schválená nadriadenými organizačnými zložkami kupujúceho a síce
Povereníctvom kultúry v Bratislave 13.12.1955 a Slovenským úradom pre veci cirkevné v Bratislave č.j.:

XXX/XXXX-C.). Z komunikácie, ktorá prebiehala medzi mestským národným výborom a ŽNO v roku
1955 - 1956, resp. od r. 1948-1955 je zrejmé, že sám štát prostredníctvom svojich vtedajších orgánov
komunikoval so židovskou náboženskou obcou, pokiaľ išlo o prevod nehnuteľnosti resp. o vysporiadanie
otázok toho zbúraného kostola, ktorý tam eventuálne bol a umožnil si odniesť veci plus stavebný
materiál, ktorý tam bol. Štát nekomunikoval s ústredným zväzom. Zmluva bola predložená právnym

predchodcom žalovaného, a teda on zodpovedá za jeho obsah a prípadné nejasnosti vyplývajúce z
jeho obsahu treba vykladať na jeho ťarchu, to je základný interpretačný princíp súkromnoprávnych aktov
contra proferentem. Ak žalobkyňa v minulosti vystupovala vo vzťahu k štátu a štát tento fakt akceptoval,
nie je možné dnes tvrdiť z pozície právneho nástupcu, že to tak nebolo. Opačný záver by bol práve
v rozpore s princípom legitímnych očakávaní. Žiadna židovská materinská cirkev v čase podpisovania

predmetnej kúpnej zmluvy neexistovala. Existovala len židovská náboženská obec v Košiciach. Ani
nebola v tom čase povolená žiadna košická židovská materinská cirkev rovnako ako ani v čase
podania reštitučného návrhu. Do kúpnej zmluvy bola košická židovská materinská cirkev zapísaná len
preto, že to tak bolo uvedené v pozemkovej knihe. V tom čase bol predsedom židovskej náboženskejobce v Košiciach pán B.. Ten vo svojej knihe spomína aj pána T. a označil ho ako samozvanca,
k žiadnemu zjednocovaniu určite v Košiciach nedošlo. Ak by sa súd stotožnil s právnym názorom
žalovaného ohľadom absencie aktívnej vecnej legitimácie, potom žalobkyňa tvrdí, že ani zmluva o

prevode nehnuteľností z 22.2.1956, by nebola platnou zmluvou. Zmluvu totiž uzavrela práve ŽNO v
Košiciach a ak by zmluvu o prevode nehnuteľností uzavrel subjekt, ktorý nebol vlastníkom predmetných
nehnuteľností, výsledkom by bol právny stav, že žalovaný sa nikdy nestal vlastníkom predmetných
nehnuteľností.

34. Žalobkyňa v konaní na preukázanie svojej aktívnej legitimácie v konaní poukazovala na:
neregistrovanéstanovyÚZŽNO(č.l.816)z18.5.1993,ktorémalibyťschválenéVZdelegátov21.3.1993,
podľa ktorých časť II. čl. 3 bod 2 prvá až tretia veta ŽNO sú právnickými osobami. Vlastnia hnuteľný
i nehnuteľný majetok vrátane cintorínov vo svojom sídle. ŽNO sú právnymi nástupcami zaniknutých
židovských náboženských spolkov, základín a organizácií, ktoré pôsobili v sídle príslušnej ŽNO; na
potvrdenie ÚZ ŽNO z 10.11.1993, podľa ktorého v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 308/1991 sú židovské

náboženské obce samostatným právnym subjektom; na potvrdenia Ministerstva kultúry SR, cirkevný
odbor zo 17.2.1994 a 25.2.1999, že ÚZ ŽNO v SR je registrovanou náboženskou spoločnosťou a má
právnu subjektivitu a v zmysle jeho stanov sú právnickými osobami aj jednotlivé židovské náboženské
obce vrátane ŽNO v Košiciach; na potvrdenie ÚZ ŽNO z 24.3.1999, podľa ktorého je žalobkyňa právnym
nástupcom po zaniknutej Košickej židovskej materinskej cirkvi; na potvrdenie ÚZ ŽNO z 24.10.2003,

podľa ktorého ŽNO v Košiciach je právnym nástupcom ŽNO všetkých rítov v Košiciach, ktoré tam pred
2. svetovou vojnou existovali, čo vyplýva z posl. odst. vyhl. č. 231/1945 z 10.9.1945, ÚZ ŽNO v SR je
právnym nástupcom zaniknutých ŽNO tam, kde dnes ŽNO neexistujú; ako aj na potvrdenie Ministerstva
kultúry SR, cirkevný odbor z 29.10.2003, ktorým ministerstvo v zmysle vyhl. Úradu Predsedníctva SNR
č. 5831/1945 a v súlade s potvrdením ÚZ ŽNO v SR z 24.10.2003 potvrdzuje, že ŽNO v Košiciach

je právnym nástupcom ŽNO všetkých rítov v Košiciach, ktoré tam pred 2. svetovou vojnou existovali,
teda i Košickej ortodoxnej náboženskej obce. Podľa potvrdenia Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor
z 13.12.2011 ÚZ ŽNO v SR je registrovanou náboženskou spoločnosťou a má právnu subjektivitu a
v zmysle jeho stanov sú právnickými osobami aj jednotlivé židovské náboženské obce vrátane ŽNO
v Košiciach, ministerstvo v zmysle § 19 zák. č. 308/1991 Zb. nevedie evidenciu konkrétnych mien

predstavujúcich štatutárny orgán cirkevnej právnickej osoby. V zmysle zákonom zaručenej autonómie
registrovaných cirkví a náb. spoločností cirkev sama ručí za to, že osoba ktorá v jej mene koná, koná
tak oprávnene. Podľa údajov predložených ÚZ-om ŽNO z 21.3.1996 bol predsedom ŽNO G. O.. L. G.,
relevantné doklady potvrdzujúce osobu menovaného predsedu môže predložiť ÚZ ŽNO v SR. Podľa
oznámenia ÚZ ŽNO v SR z 30.10.2012 Krajskému súdu v Košiciach Židovská náboženská obec v

Košiciach je právnou nástupkyňou po zaniknutej Košickej židovskej materinskej cirkvi; o štatúte ÚZ
ŽNO hovoria stanovy, ktoré sú registrované na Ministerstve kultúry SR; podľa stanov z r. 1993 ÚZ ŽNO
vlastní hnuteľný i nehnuteľný majetok a podľa vyhl. č. 231/1945 Ú.v. je právnym nástupcom zaniknutých
ŽNO v SR; je časťou ŽNO v SR s vlastnou právnou subjektivitou a je právnym nástupcom zaniknutých
židovských náboženských spolkov, základín a organizácií v SR mimo tých, ktoré sú v kat. územiach

existujúcich ŽNO v SR v zmysle časti II. čl. 3 bodu 5 týchto stanov.

35. Žalovaný naopak poukazoval na stanovy ÚZ ŽNO v SR (č.l. 853 a nasl., 1019) z 18.5.1993, ktoré
boli registrované na Ministerstve kultúry SR, kde sa v časti I. čl. 1 bode 6 prvá veta uvádza, že ÚZ
ŽNO vlastní hnuteľný i nehnuteľný majetok a podľa vyhl. č. 231/1945 Ú.v. je právnym nástupcom

zaniknutých ŽNO a židovských spolkov v SR. V časti II. čl. 3 bod 2 prvá a druhá veta sa uvádza,
že ŽNO sú právnickými osobami. Vlastnia hnuteľný i nehnuteľný majetok vrátane cintorínov v rámci
svojej pôsobnosti. (Chýba tam veta uvedená v neregistrovaných stanovách, že ŽNO sú právnymi
nástupcami zaniknutých židovských náboženských spolkov, základín a organizácií, ktoré pôsobili v sídle
príslušnej ŽNO.) A v bode 3 sa uvádza, že v mene ŽNO koná a navonok vystupuje predseda ŽNO

alebo podpredseda alebo ním poverená osoba; v bode 4, že k založeniu, zániku alebo zlúčeniu ŽNO
je potrebný predchádzajúci súhlas ÚZ ŽNO; v bode 5 ktoré ŽNO v SR pôsobia - je tam vymenovaných
12 miest vrátane mesta Košice. Uvedené ustanovenia sa nachádzajú aj v stanovách (č.l. 1171), ktoré
majú byť z r. 1990 (nepatrný rozdiel je vo formulácii ust. časti II. čl. 3 bod 2 druhá veta - /ŽNO/
„Vlastnia hnuteľný i nehnuteľný majetok vrátane cintorínov, všetko v hraniciach obce, v ktorej má ŽNO

svoje sídlo.“), ale súdu boli predložené bez dátumu a nepodpísané a podľa listu Ministerstva kultúry SR,
cirkevný odbor z 27.11.2015 zaslaného právnemu zástupcovi žalovaného MK SR stanovami ÚZ ŽNO z
1990. roku nedisponuje, aj keď ÚZ ŽNO vo svojom liste zo 14.10.2015 uvádza (no nepreukazuje), že boli
registrované. Súd však uvádza, že v liste ÚZ ŽNO v SR z 27.5.1992 adresovanom Ministerstvu kultúrySR sa všeobecne spomínajú stanovy ako základný dokument ÚZ ŽNO a ŽNO, v ktorom je podrobne
stanovená právomoc ŽNO (právnických osôb) a ich orgánov a ktorý schvaľuje snem delegátov ŽNO; tiež
sa spomína vykonávací predpis k Stanovám ÚZ ŽNO v SR, v ktorom majú byť pravidlá hospodárenia

ÚZ ŽNO a ŽNO. Podľa listu ÚZ ŽNO v SR z 22.1.1991 adresovaného Ministerstvu kultúry SR, riaditeľovi
odboru pre veci cirkevné v celej SR majú vyše 3000 veriacich, je 13 ŽNO a 13 filiálnych náboženských
obcí;predvojnousaŽNOnaSlovenskudelilinaortodoxnéaneologické(odBudapeštianskehokongresu
r. 1868), dnešné židovstvo sa hlási k ortodoxii, ale náboženská prax a nepatrný počet členov obce robia
z rozdielov medzi jednotlivými prúdmi židovstva čisto akademickú otázku; ÚZ ŽNO by mal spravovať cca

110 synagóg a vyše 600 cintorínov; ŽNO v podstate počas celej totality neboli štátom subvencované,
potrebné finančné zdroje sa tvorili na 95% z odpredaja (aj núteného) nehnuteľností, zbytok z prenájmu.
Podľa stanov ÚZ ŽNO z 5.4.1998 (č.l. 837) sa v časti I. čl. 1 bode 5 uvádza, že ÚZ ŽNO vlastní hnuteľný i
nehnuteľnýmajetokapodľavyhl.č.231/1945Ú.v.jeprávnymnástupcomzaniknutýchŽNO ažidovských
spolkov v SR. V časti II. čl. 2 bod 2 sa uvádza, že ŽNO vlastnia hnuteľný i nehnuteľný majetok vrátane
cintorínov v rámci svojej pôsobnosti a v bode 5 sa uvádza i žalobkyňa. Podľa časti II. čl. 2 bodu 6 právne

relevantné dokumenty ŽNO podpisujú vždy dvaja členovia predstavenstva ŽNO (predseda a ďalší člen).
Súd dodáva, že aj keď je pravdou, že stanovy sú výsledkom právomoci príslušnej cirkvi spravovať svoje
vnútorné záležitosti, v prípade, že sú súdu na preukázanie toho, kto bol oprávnený za cirkev alebo jej
zložku konať, predložené stanovy s rovnakým dátumom a rozdielnym obsahom, súd za smerodatné -
právne relevantné považuje tie, ktoré sú evidované príslušným štátnym orgánom. Cirkev si ich nemôže

dodatočne meniť a prispôsobovať podľa toho, ako jej to vyhovuje.

36. Žalobkyňa v konaní tiež tvrdila, že vyhláškou z r. 1945 boli zrušené schvaľovacie doložky a bolo
určené, že bohoslužby sa budú vykonávať podľa ortodoxného rítu. Náboženská obec nemôže existovať,
akbolazrušenáschvaľovaciadoložka.Neprebehližiadnezlučovacieschôdzealeboakty,atoanivŽiline.

Organizačné otázky židovskej konfesie ostali vo vnútornej právomoci ÚZ ŽNO. Vo všetkých stanovách
súustanoveniaotom,žeŽNOvlastniamajetoknaúzemnomprincípe-„vosvojomsídle“.Zpredložených
dôkazov sa dá zistiť, ako postupoval ÚZ ŽNO v období po účinnosti vyhl. 231/45.

37. Podľa listu ÚZ ŽNO na Slovensku v Bratislave z 1.7.1947 adresovaného Zemskej banke pre

Čechy vo veci Ortodoxná izraelská náboženská obec Košice a Židovská materinská náboženská obec
v Košiciach ÚZ oznamuje, že pre zúfalý finančný stav Židovskej náboženskej obce v Košiciach nemôže
túto subvencovať. V liste zo 16.7.1947 Slovenská hypotečná a komunálna banka oznamuje Zemskej
banke pro Čechy, Praha vo veci „Vymáhanie zaostalostí z pohľadávok za židovskými náboženskými
obcami“, že začali s exekučným vymáhaním nedoplatkov za ŽNO, nakoľko sa nepodarilo túto záležitosť

usporiadať cestou ÚZ ŽNO a že povolili odklad vymáhania do 1.9.1947. Podľa listu M.. S. T., V.P.G. z
8.9.1948 adresovaného Zemskej banke pro Čechy, ústřední banka spořitelen v Praze II. vo veci pôžičiek
v celkovej výške 3,5 mil. Kčs (fol. 30, 53, 82 a 177) so 4,5% Orthodoxnej náboženskej obce Košice
a 2 mil. Kčs (fol. 84) so 4,5% Židovskej materinskej náboženskej obce Košice advokát uvádza, že v
spise sú už založené odpoveď ÚZ ŽNO, ktorá potvrdzuje, že ŽNO v Košiciach existuje de iure i de

facto a jej predsedom je O. F. a dopis Povereníctva, že ŽNO v Košiciach existuje a vznikla podľa
vyhl. č. 231/45 Ú.v. zo zaniknutých ŽNO v Košiciach ako zjednotená židovská obec, jej predsedom
je O. F., ÚZ obcí zastupuje len práva a nároky zaniknutých náboženských obcí všetkých rítov, a nie
práva a nároky existujúcich ŽNO; v Košiciach bola vytvorená ŽNO ako právna nástupkyňa bývalých
náboženských obcí. V liste ÚZ ŽNO na Slovensku z 20.9.1948 adresovaným Zemskej banke pre Čechy

vo veci ŽNO v Košiciach - hypotekárna podlžnosť podáva správu, že Židovská náboženská obec
orthodoxná v Košiciach je existentnou náboženskou obcou a je autonómna; hoci ÚZ ŽNO je dozorujúcim
úradomexistujúcichŽNOnaSlovensku,niejezodpovednýzanedodržanieichzáväzkov;tvrdenieŽNOv
Košiciach, že ÚZ je právnym nástupcom pôvodných dlžníkov, je neopodstatnené, nakoľko dlžník jestvuje
a disponuje vlastnými nehnuteľnosťami; ÚZ ŽNO je podľa vyhl. Úradu Povereníctva SNR z 10.9.1945 č.

5831, uverejnenej v Úr.v. pod č. 231/45 právnym nástupcom nejestvujúcich ŽNO na Slovensku. Podľa
listu advoikáta M.. T. z 21.10.1948 adresovaného Investičnej banke v Prahe II vo veci vymáhania 3,5
mil. Kčs (500 tis., 725 tis., 775 tis. a 1,5 mil. Kčs) so 4,5% voči Orthodoxnej náboženskej obci Košice a 2
mil. Kčs voči Židovskej materinskej náboženskej obci Košice uzavrel zmier na sumu 3.340.400,08 Kčs s
6% úrokmi a podľa Vyhotovenia zmieru jednacie číslo Y. Q. XXX/XX žalujúca strana Investičná banka,

národný podnik v Prahe a žalovaná strana Židovská náboženská obec v Košiciach uzavreli 19.10.1948
súdny zmier, podľa ktorého sa žalovaná strana zaviazala zaplatiť žalujúcej strane 3.340.400,08 Kčs s
prísl. Podľa Vyhotovenia zmieru jednacie číslo Ck XIIIa 870/47 Okresným súdom civilným v Praze z
24.2.1949 žalujúca strana: Investičná banka, n.p. v Prahe a žalovaná strana: ŽNO v Košiciach uzavrelivo veci o 215.707,90 Kčs s prísl. zmier. Tiež bol dňa 27.4.1949 vydaný Okresným národným výborom
Praha 2 platobný rozkaz, ktorým bol vymeraný poplatok zo zmieru dohodnutého na Krajskom súde v
Prahe dňa 19.10.1948 č.j. Ck-XIVa 941/47 medzi ŽNO v Košiciach a Investičnou bankou, n.p. V liste

z 11.8.1949 ŽNO v Košiciach adresovanom Investičnej banke n.p. Praha žiada o odpísanie úrokov s
odôvodnením, že zápasí s veľkými ťažkosťami v hmotnej oblasti, po oslobodení sa vrátil len malý počet
Židov, ktorí našli prázdne budovy aj to v zlom stave, väčšina súvercov - hlavne tí väčšiu daň platiaci - sa
vysťahovali do Izraela… táto skutočnosť ich núti skoro všetok nehnuteľný majetok odpredať, aby mohli
zaplatiť svoju podlžnosť banke.

38. Z pzkn. vl. č. XXXX k.ú. Košice (vyhotovený odpis 13.4.2016, č.l. 1308) súd zistil, že sú tam zapísané
nehnuteľnosti - parc.č. XXX - dom (izr. kostol) čp. XXXX v intraviláne, parc. č. XXX - dom čp. XXXX,
XXXX, XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne (R. X, L.. W. X), parc.č. XXX - záhrada v intraviláne,
parc.č. XXX - dom čp. XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne (R. XX), XXX - dom čp. XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX s dvorom v intraviláne (R. X), parc.č. XXX - dom čp. XXXX v Intraviláne (I. W. X), parc.č. XXX/X -

dom (izr. kostol a škola) s dvorom čp. XXXX, XXXX, XXXX v intraviláne (G. X a parc.č. XXX/X - záhrada,
kde ako ako vlastník bola zapísaná Košická orthodoxná židovská náboženská obec právnym titulom
kúpy v r. 1873, 1929, 1912 a 1926 (16.11.1950 čd. XXXX podľa kúpnopredajnej zmluvy z 8.8.1950 boli
odpísané parcely č. XXX a XXX do novovytvorenej pzkn. vložky č. XXXX). Na predmetné nehnuteľnosti
bolo vložené zástavné právo pre Čsl. štát v r. 1924 za pohľadávku 9.603 Kč s prísl. (výmaz v r. 1949),

pre Zemskú banku v r. 1926 za pohľadávku 500.000 a 50.000 Kč, v r. 1927 za pohľadávku 725.000 a 70
000 Kč, v r. 1928 za pohľadávku 775.000 Kč, pre Čsl. štát v r. 1928 za pohľadávku 5.500 Kč (vymazané
v r. 1930) a 22.747,20 Kč (výmaz v r. 1935), pre Zemskú banku v r. 1930 za pohľadávku 1.500.000 Kč,
pre Čsl. štát v r. 1931 za pohľadávku 3.671 Kč (výmaz v r. 1949) a 1.123 Kč a 32.550 Kč (ospravedlnené
v r. 1932 a v r. 1936 zaznamenané ako exekučné zál. p. za pohľ. 29.332 a 516 Kč a v r. 1937 už len

po výšku 3.218 Kč s prísl., výmaz v r. 1949) a v r. 1932 za pohľadávku 24.225,85 Kč s prísl. (výmaz
v r. 1949), pre Mesto Košice v r. 1933 za pohľadávku 18.542 Kč s prísl. (výmaz v r. 1950), exek. zál.
p. pre Čsl. štát v r. 1933 za pohľadávku 25.035 a 1.950,50 Kč (pozn. dražba v r. 1936 a vymazaná v r.
1938, výmaz zál. p. v r. 1950), exekučné záložné právo pre Reginu B., nepl. O. T., S. T. a L. T. v r. 1936
za pohľadávku 35.420 a 2.932 Kč, pre Čsl. štát v r. 1937 za pohľadávku 51.000 Kč (výmaz v r. 1949),

exek. zál. p. pre Čsl. štát v r. 1937 za pohľadávku 24.264 a 175 Kč (výmaz v r. 1949), pre Mesto Košice
v r. 1938 za pohľadávku 8.136,80 Kč s prísl. (výmaz v r. 1950), exek. zál. p. pre Mesto Košice v r. 1938
za pohľadávku 14.951,45 a 271,60 Kč (výmaz v r. 1950), exek. Zál. p. pre Okresnú sociálnu poisťovňu
v Košiciach v r. 1946 za pohľadávku 214,20 Kč (výmaz v r. 1950) a 54 Kč ako aj 10.256,20 a 194 Kč
(obe výmaz v r. 1950). Z uvedeného je zrejmé, že výmaz záložných práv vyznačených na predmetných

nehnuteľnostiach vo vlastníctve Košickej orthodoxnej židovskej náboženskej obci v prospech bývalej
Zemskej banky doposiaľ nebol zaznamenaný, a to napriek uzavretiu súdneho zmieru dňa 9.10.1948 j.č.
Ck XIVa 941/47 (č.l. 1289, 1286).

39. V tej súvislosti súd poukazuje aj na list ÚZ ŽNO zo 4.10.1955 č. 2852/1955-prez. (č.l. 1502), v ktorom

ÚZ ŽNO oznámil ŽNO, že intervenoval u Investičnej banky v Bratislave a dlžoba ich ŽNO vo výške
3.000.000 Kčs v st.mene intabulovaná na nehnuteľnostiach býv. Ort. žid. náb. obce (podľa prehlásenia
IB z 17.3.1953, že nemá proti nim žiadnu požiadavku) nebude od nich bankou vymáhaná, nakoľko
ju banka vedie mimo svojho aktívneho majetku ako dubióznu pohľadávku, pokiaľ ŽNO neprikročí k
realizovaniu odpredaja kostolov, na ktorých je banka pozemnoknižne zaistená, vtedy charakter dubiozity

zaniká a dlžoba sa oživí. Z uvedeného je zrejmé, že aj keď ÚZ ŽNO na Slovensku v liste z 20.9.1948
adresovaným Zemskej banke pre Čechy vo veci ŽNO v Košiciach - hypotekárna podlžnosť podal
správu, že Židovská náboženská obec orthodoxná v Košiciach je existentnou náboženskou obcou a
je autonómna, že tvrdenie ŽNO v Košiciach, že ÚZ je právnym nástupcom pôvodných dlžníkov, je
neopodstatnené, nakoľko dlžník jestvuje a disponuje vlastnými nehnuteľnosťami a že ÚZ ŽNO je

podľa vyhl. Úradu Povereníctva SNR z 10.9.1945 č. 5831, uverejnenej v Úr.v. pod č. 231/45 právnym
nástupcom nejestvujúcich ŽNO na Slovensku, nebolo ani pre potreby Zemskej banky v Prahe a
následne Investičnej banky v Bratislave jednoznačne preukázané, že právnym nástupcom K.Ž.M.C.
je ŽNO v Košiciach, navyše sám ÚZ uviedol, že ide o Židovská náboženská obec orthodoxnú v
Košiciach, a nie zjednotenú ŽNO v Košiciach. ÚZ ŽNO nepochybne prezentovala od r. 1945 vo svojich

listoch a usmerneniach, že nie je právnym nástupcom KŽMC, že jej právnym nástupcom je ŽNO v
Košiciach, avšak ani uvedená skutočnosť podľa názoru súdu jednoznačne nepreukazuje, že právnym
nástupcom KŽMC je žalobkyňa, teda jej aktívnu legitimáciu v tomto konaní, a to vzhľadom nevyjasnenie
skutočností, akým spôsobom a kedy KŽMC zanikla a akým spôsobom a kedy vznikla ŽNO v Košiciach.Jediným dokumentom ÚZ ŽNO - riadne evidovaným príslušným štátnym orgánom - ohľadne právneho
nástupníctva po zaniknutých ŽNO sú stanovy z roku 1993 a 1998 a z ich znenia nevyplýva jednoznačný
záver, že ÚZ ŽNO v SR je právnym nástupcom zaniknutých ŽNO len tam, kde dnes ŽNO neexistujú.

Závery iných súdov v iných konaniach ohľadne aktívnej legitimácie ŽNO v Košiciach pre súd v tomto
konaní nie sú záväzné, najmä ak v nich nikto nedostatok aktívnej legitimácie nenamietal.

40. Štatutár žalobcu JUDr. Sitár v konaní vypovedal, že predmetná budova bola vedená v pozemkovej
knihe pre katastrálne územie Košice pôvodne aj v čase uzavretia toho právneho úkonu, na základe

ktorého vznikol reštitučný nárok, v maďarskom jazyku, to je veľmi dôležité. Ten preklad, ktorý bol
urobený neskôr do slovenčiny a ktorý bol použitý aj v kúpnej zmluve, je nesprávny. Žiadna cirkev sa tam
nespomína. Je to zlý preklad z maďarčiny. Pôvodný zápis v pozemkovej knihy mal úplne iný zmysel.
Ide o (KŽM) obec, nie o cirkev.

41. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu v bývalom Československu č. (Rc)

23387/24 vyplýva, že na základe zák. čl. XVII.: 1867 zák. platného v Uhorsku v spojení s nariadením
bývalého uhorského ministerstva kultu č. 26.915 z 15.11.1871 ortodoxní židia tvoria samostatnú
autonómnu náboženskú spoločnosť (odlišnú od židovstva ostatného tzv. kongresového a status quo
ante. Podrobnejšie predpisy o materských a filiálnych náboženských obciach židovských a pod. boli
upravené tzv. Trefortským nariadením č. 1191 z r. 1888. Tieto predpisy sa stali súčasťou právneho

poriadku bývalej Čsl. republiky. Ministrom pre Slovensko boli nar. č. 4181/1920 schválené nové
stanovy židovských ortodoxných náboženských obcí na Slovensku, ktorým boli zmenené nar. z r.
1871 a 1888. O veľkých rozporoch medzi ortodoxnými a neológmi píše aj Petra Rybárová v publikácii
Antisemitizmus v Uhorsku v 80. rokoch 19. storočia (Bratislava, PRO HISTÓRIA 2010), kde uvádza,
že ich napätý vzťah sa zintenzívnil koncom 60. rokov 19. storočia a neprekonateľné rozpory vyústili

do opustenia židovského kongresu ortodoxnými delegátmi, neológovia si založili celoštátny orgán,
ortodoxné náboženské obce samostatný autonómny orgán a obce status quo ante nemali centrálnu
inštitúciu. Podľa odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho správneho súdu (judikát ASPI JUD16255SK -
13063/31 - Organizace židovských náboženských obcí na Slovensku) základom organizácie židovstva
na Slovensku sú náboženské obce, a to: 1.) "kongresové židovské obce náboženské" (označované

skrátka tiež ako "židovské náboženské obce"), organizované podľa štatútu schváleného rozhodnutím
zo 14.7.1869, 2.) "autonómne ortodoxné židovské náboženské obce" (označované skrátka tiež ako
"ortodoxní židovské obce náboženské"), organizované podľa štatútu z 15.11.1871 č. 26.915 R. T. č.
108/1871, ktorý bol nahradený stanovami schválenými výnosom ministra pre Slovensko zo 14.4.1920
č. 4181-1, a 3.) "náboženské obce status quo", ktoré sa neorganizovali podľa žiadneho z uvedených

štatútov a zostali v stave predkongresovom. Všetky tieto obce boli autonómnymi verejnoprávnymi
korporáciami. Z uvedeného je zrejmé, že židovské komunity mali podľa svojich vnútorných predpisov iné
organizačné usporiadanie vnútorných vecí (hierarchia cirkevných orgánov) ako majú iné registrované
cirkvi (napr. katolícka cirkev).

42. Žalovaný v konaní tvrdil, že z vyhlášky č. 231/1945 Ú. v. nevyplývali žiadne právne dôsledky
pre prípad, ak by podľa pokynov daných v predmetnej vyhláške nedošlo v obci, či v meste k zlúčeniu
dvoch alebo viacerých samostatných ŽNO do novej zjednotenej židovskej náboženskej obce pod
názvom ,,Židovská náboženská obec v ...“. V jej záverečných jej ustanoveniach je uvedené, že po
túto dobu budú jednotlivé náboženské obce fungovať podľa smerníc daných im ÚZ ŽNO a majú sa

zjednotiť pod názvom ,,Židovské náboženské obce v ....“. Čo ale neznamená, že zatiaľ nezjednotené
náboženské obce nemôžu používať názov ,,Židovská náboženská obec v ...“ a to najmä preto, že
pre ŽNO neologického smeru /kongresové ŽNO/ používanie názvu Židovská náboženská obec nebolo
nič neobvyklé. Ak žalobkyňa tvrdí, že je právnou nástupkyňou K.Ž.M.C., lebo má v názve Židovská
náboženská obec v Košiciach (v súčasnosti Židovská náboženská obec Košice), to nepreukazuje, že

vznikla zlúčením KŽMC a ortodoxnej obce v Košiciach.

43. Po skončení 2. svetovej vojny v máji 1945 bolo Česko-Slovensko obnovené v tzv.
predmíchovských hraniciach (t.j. v podobe z augusta 1938 s výnimkou Podkarpatskej Rusi), teda
vrátane Košíc (o ktoré ČSR prišla Viedenskou arbitrážou z 2.11.1938 v prospech Maďarska). Vyhláškou

Úradu Predsedníctva SNR č. 5831/1945 z 10.9.1945 uverejnenou v Úradnom vestníku ročník 1945
čiastka 23 pod č. 231 dňa 29.9.1945 (č.l. 705) bolo uverejnené uznesenie Sboru povereníkov SNR o
úprave pomerov židovskej konfesie na Slovensku z 3.8.1945, ktorým bol správou organizačných vecí
ŽNO na Slovensku poverený ÚZ ŽNO na Slovensku. Tiež sa odvolala schvaľovacia doložka panovníkazo 14.7.1869 k Organizačnému štatútu z 1868, schvaľovacia doložka vlády Čsl. republiky zo 4.11.1926
k stanovám Sväzu kongresových a statusquoante ŽNO na Slovensku i schvaľovacia doložka ministra
s plnou mocou pre správu Slovenska zo 14.4.1920 č. 4181 k stanovám Organizácie autonómnych

ortodoxných ŽNO na Slovensku. V súvislosti s týmto opatrením malo Povereníctvo SNR pre školstvo a
osvetu odvolať schvaľovacie doložky k stanovám všetkých ŽNO všetkých rítov na Slovensku. Majetky
uvedených zrušených ústredných organizácií podľa vyhl. prešli do vlastníctva ÚZ ŽNO na Slovensku a
tiež majetky zaniknutých ŽNO všetkých rítov s tým, že môžu byť použité len na tam vymedzené ciele
a s predbežným súhlasom Povereníctva. Z vyhl. vyplývala úloha pre ÚZ ŽNO riešiť organizačné otázky

židovskej konfesie tak, aby to nebolo na ujmu ani jednému rítu a utvoriť jednotné židovské náboženské
obce s názvom ,,Židovská náboženská obec v .....“. Do pol roka od doručenia tohto uznesenia mal ÚZ
predložiť prostredníctvom Povereníctva Slovenskej národnej rady pre školstvo a osvetu v Bratislave
vypracované stanovy ÚZ ŽNO ako aj vzor stanov pre ŽNO a nové zjednotené ŽNO mali do pol roka
predložiť nové stanovy svojej obce Povereníctvu s cieľom schválenia s tým, že po túto dobu budú
jednotlivé náb. obce fungovať podľa smerníc daných im ÚZ ŽNO na Slovensku a mali sa zjednotiť pod

názvom „ŽNO v ….“.

44. Podľa publikácie Židia v Žiline (od A. V. A. T., vyd. Žilina EDIS 2009, str. 289, č.l. 1147): „bol to
rabín V. T., kto prišiel s iniciatívou na zjednotenie rôznych ŽNO na Slovensku... Tajomník ŽNO v Žiline
Povereníctvu pre veci vnútorné poslal list, že do stanoveného termínu 20.10.1945 sa nestihnú vykonať

všetky prípravy na valnú hromadu a vypracovať nové stanovy, týka sa to aj spolku Chevra Kadiša. Na
výborovej schôdzi ŽNO 13.12.1945 sa zúčastnil i predseda miestnej ortodoxnej obce a poukázal na
protest ortodoxných rabínov proti zjednoteniu. Padlo rozhodnutie, že 15.1.1946 sa uskutoční valná
hromada zjednotenej náboženskej obce v Žiline. Zasadnutie sa nakoniec konalo 17.1., ale predseda
mohol iba konštatovať, že ortodoxní podali protest a tak záležitosť nie je doriešená. V Žiline ju aspoň

formálne vyriešili 27.2.1946.“ Podľa publikácie súboru prednášok na FF UK Židé v novodobých dějinách
usporiadaných Václavom Veberom (str. 158-159) obnovené obce po roku 1945 vytvorili Radu ŽNO v
Čechách a na Morave a ÚZ ŽNO na Slovensku. V priebehu rokov sa ukázalo, že nie všetky obnovené
obce sú životaschopné ako samostatné jednotky a tak došlo k niekoľkým správnym reformám. Na
Slovensku existovalo koncom 50. rokov 42 obcí. V prvých povojnových rokoch sa obce starali nielen o

svojich členov ale aj o Židov bez vyznania, starali sa o celkovú rehabilitáciu židovských obetí nacizmu
vrátane materiálnych, sociálnych a zdravotných potrieb za výdatnej pomoci zahraničných židovských
organizácií, napr. amerického JOINT. Z uvedeného podľa súdu vyplýva, že v Žiline došlo k formálnemu
vzniku zjednotenej ŽNO v Žiline, že po vojne sa obnovovali ŽO existujúce pred vojnou a že práve
ortodoxní boli tí, ktorí sa bránili vytváraniu jednotných ŽNO.

45. Podľa stavebného povolenia pre neologickú synagógu v Žiline (č.l. 1148) Okresný úrad v
Žiline vydal pod č. 20715/1928 Židovskej náboženskej obci stavebné povolenie. Podľa oznámenia
o zriadení sociálnej kuchyne č. 515/1940 Židovská náboženská obec v Žiline 19.11.1940 písomne
požiadala Mestskú radu v Žiline, aby vzala na vedomie zriadenie sociálnej kuchyne pre Židov. Z

uvedeného je zrejmé, ako aj z vyššie uvedeného judikátu najvyššieho správneho súdu 13063/31, že
ŽNO neologického smeru (kongresové ŽNO) bežne používali názov Židovská náboženská obec v …...

46. Súd má za to, že zo znenia uvedenej vyhlášky Úradu Predsedníctva SNR č. 5831/1945 a
uznesenia je zrejmé, že ňou priamo boli odvolané iba schvaľovacie doložky ústredných židovských

organizácií a že ňou priamo bol správou organizačných vecí ŽNO na Slovensku poverený ÚZ ŽNO na
Slovensku, na ktorý tiež prešli majetky uvedených zrušených ústredných židovských organizácií. Na
základe vyhlášky malo potom Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu odvolať schvaľovacie doložky k
stanovám všetkých ŽNO všetkých rítov na Slovensku. V konaní však nebolo preukázané, či k tomu došlo
a kedy. Tiež bolo vyhláškou uložené ÚZ ŽNO predložiť do polroka od doručenia (mu) uznesenia svoje

stanovy a vzor stanov pre ŽNO a mal „utvoriť“ jednotné židovské náboženské obce s názvom ,,Židovská
náboženská obec v .....“. Vyhláškou bolo tiež uložené novým zjednoteným ŽNO do pol roka (nie je
celkom zrejmé od kedy sa mala lehota počítať, či od vypracovania vzoru stanov ÚZ ŽNO, či od svojho
utvorenia, zjednotenia...) predložiť nové stanovy svojej obce Povereníctvu. Opäť však súd konštatuje,
že v konaní nebolo preukázané či a kedy túto úlohu ÚZ ŽNO splnil (podľa oznámenia ÚZ ŽNO zo

4.9.2015 zväz stanovy z r. 1945 nemá - č.l. 1137, má len od r. 1990 - č.l. 1170) a taktiež či a kedy
úlohu splnili nové zjednotené ŽNO (medzi nimi i ŽNO v Košiciach, keď žalobca tvrdí, že ŽNO po 1945.
roku nemali vlastné stanovy, ale riadili sa podľa smerníc daných im ÚZ ŽNO). Podľa názoru súdu slová
vyhlášky „po túto dobu“ na základe logického výkladu sa vzťahujú na obdobie do schválenia stanov ÚZŽNO a príslušnej zjednotenej ŽNO, kedy mali stále existujúce (až do odvolania schvaľovacej doložky
k ich stanovám Povereníctvom) jednotlivé náb. obce fungovať podľa smerníc daných im ÚZ ŽNO, čo
vyplýva aj z toho, že v ďalšej časti súvetia sa im ukladá resp. odporúča zjednotiť. Napokon majetky

zaniknutých ŽNO (odvolaním schvaľovacej doložky k ich stanovám Povereníctvom a nezjednotením sa
s inou pod názvom „ŽNO v ...“) tiež v zmysle vyhl. (okamihom zániku) prešli na ÚZ ŽNO. V konaní nebolo
preukázané kedy a ako zanikla KŽMC (podľa spomínaných prednášok Židé v novodobých dějinách bolo
koncom 50.rokov 42 ŽNO na Slovensku, kým podľa stanov ÚZ ŽNO v 90. rokoch už len 13 ŽNO), ani
ako vznikla žalobkyňa, preto je možné prisvedčiť obrane žalovaného, že nebolo v konaní preukázané,

že na žalobkyňu prešiel majetok KŽMC (napr. tým spôsobom, že by sa zjednotila s Ortodoxnou náb.
obcou v Košiciach a vytvorila tak novú zjednotenú ŽNO v Košiciach ako právnu nástupkyňu zaniknutých
zlúčených obcí). Teda žalobkyňa v konaní jednoznačne nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu v konaní
a tiež na podanie výzvy na vydanie predmetných nehnuteľností.

47. Na území Slovenska v bývalej ČSR do 31.12.1950 platilo uhorské obyčajové právo, podľa

ktorého cirkvi sú korporácie verejného práva a majú právnu subjektivitu. Z odbornej právnickej
literatúryZákladyvšeobecnéhosúkromnéhopráva:Štefan Luby,(III.vydaniepôvodnéhodiela,Heuréka,
december 2002, str. 59) vyplýva, že neuznané cirkvi sa môžu organizovať vo forme inak pripustených
korporácií. Korporácia zanikne: 1) odpadnutím personálneho substrátu t.j. ak odpadnú všetci jej
členovia; odpadnutie väčšiny členov neprekáža; 2) ak sa korporácia príslušným uznesením valného

zhromaždenia rozíde, zanikne; 3) z príčiny uvedenej v stanovách, keď sa ona splní, najmä ak uplynie
stanovená doba alebo sa splní rozväzovacia podmienka (o zániku má sa v tomto prípade uzniesť
valné zhromaždenie); 4) keď spoločnosť splní svoj cieľ alebo jeho splnenie je už zmarené (aj v tomto
prípade sa má o zániku uzniesť valné zhromaždenie); 5) rozpustením alebo zrušením vrchnostenskou
mocou (pričom podmienky nie sú nikde jednotne stanovené, všeobecnou príčinou je rušenie verejného

pokoja a poriadku). Z majetkom zaniknutej spoločnosti sa naloží podľa stanov alebo uznesenia valného
zhromaždenia, inak prejde na členov (tu súd dodáva: ak zákon neustanovuje inak). Žalobkyňa v konaní
jednoznačne nepreukázala, že KŽMC zanikla a neexistovala v čase uzatvorenia zmluvy a že zmluvu
neuzavrela samotná KŽMC.

48. K námietke žalobcu, že ak žalovaný tvrdí, že neboli oprávnení podpísať predmetnú kúpnopredajnú
zmluvu, ale že ju mal v prípade zániku KŽMC podpísať ÚZ ŽNO, potom je zmluva absolútne
neplatná a žalovaný sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, žalovaný uviedol, že žalobkyňa
nepreukázala, že kúpnu zmluvu z 22.2.1956 uzatvoril nevlastník. Naviac (žalovaný) bol od r. 1956
prostredníctvom právnych predchodcov v presvedčení a v dobrej viere (bona fide), že je vlastníkom

nehnuteľnosti stavby Domu umenia s pozemkami, ktoré nepretržite mal v pokojnej držbe viac ako 10
rokov, čím splnil aj podmienku nadobudnutia nehnuteľnosti titulom vydržania pre prípad žalobkyňou
tvrdenej námietky neplatnosti kúpnej zmluvy. Námietku žalobkyne o neplatnosti kúpnej zmluvy však
kategoricky odmieta.

49. Súd k uvedenému uvádza, že ani v prípade, že by sa preukázalo, že naozaj predmetnú zmluvu za
predávajúceho podpísal subjekt, ktorý nebol na to oprávnený (či už z dôvodu, že nešlo o samotnú KŽMC
ani o jej právneho nástupcu) a z toho dôvodu by bola zmluva neplatná, potom stále platí, že žalobca v
konaní jednoznačne nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu.

50. Pre úplnosť súd dodáva, že nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bolo možné podľa tzv.
stredného OZ (zák. č. 141/1950 Sb.), ktorý inštitút bol však zrušený OZ č. 40/1964 Zb. a opätovne
zavedený do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od
1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (na občanov) a bol obmedzený
aj rozsah predmetov vydržania, keďže nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom.

Jedinú výnimku tvorili pozemky, ku ktorým by sa mohlo zriadiť právo osobného užívania, ktoré vydržal
v prospech štátu občan, pokiaľ ich mal po dobu 10 rokov nepretržite v držbe a občanovi vzniklo
právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku. Vydržanie vlastníckeho práva ku všetkým
pozemkom (k poľnohospodárskej či inej pôde), a to aj štátom, resp. právnickou osobou, umožnila až
novela Občianskeho zákonníka, zák. č. 509/1991 Zb., účinná od 1. januára 1992. Podľa tejto novely

sú podmienkami vydržania 1. oprávnená držba, 2. uplynutie vydržacej doby - pri nehnuteľnostiach 10
rokov a 3. spôsobilý predmet vydržania, ktoré musia byť splnené súčasne. Oprávnená osoba si mohla
započítať do vydržacej doby aj čas, po ktorý mal pozemok v nepretržitej držbe jej právny predchodca
aj pred účinnosťou tejto novely, avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré boli predmetom spôsobilým navydržanie aj pred 1. januárom 1992. Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 30. 10. 2001 v konaní sp.zn.
3Cdo 80/01 vyslovil právny názor, podľa ktorého pre účely vydržania po 1.1.1992 bolo možné započítať
oprávnenú držbu aj pred týmto dátumom, nakoľko zákon č. 509/1991 Zb. nekvalifikoval držbu odlišne

od právnej úpravy platnej do 31.12.1991, len ju započítal do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby, pričom
účinky súhrnnej právnej skutočnosti vedúcej k vydržaniu mohli nastať najskôr dňom 1.1.1992. Aj keď
citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR riešilo otázku započítania oprávnenej držby plynúcej pred
1.1.1992 vo vzťahu k predmetu, ktorý do tej doby nebol spôsobilým vydržania, právny názor týkajúci sa
započítania oprávnenej držby pred 1.1.1992 je potrebné aplikovať aj voči subjektom, ktoré do tej doby

nemohli nadobudnúť vlastnícke právo týmto spôsobom, hoci boli oprávnenými držiteľmi. Z uvedených
dôvodov má súd za to, že je možné započítať oprávnenú držbu štátu pred 1.1.1992, ktorá bola v zmysle
§132aOZvzneníúčinnomdo1.1.1992(OZžiadnysubjektzprávadržbynevylučoval).Štátsaujaldržby
predmetnýchnehnuteľností nazákladekúpnejzmluvyuzavretejdňa11.10.1955, ktorábolazapísanána
základe povolenia súdu z 30.4.1956 v pozemkovej knihe a odvtedy ich štát užíval nepretržite nerušene
a v dobrej viere ako vlastné až do doručenia výzvy žalobkyne z 23.9.1994, teda pri započítaní jeho

držby po dobu viac 10 rokov pred 1.1.1992 došlo k 1.1.1992 k splneniu všetkých podmienok vydržania
v prospech štátu, resp. žalovaného, na ktorého následne prešlo vlastníctvo.

51. Je nutné prisvedčiť i tvrdeniu žalovaného, že udelenie písomného plnomocenstva žalobkyňou
JUDr. Sitárovi na jednania (nie na uplatňovanie) reštitučných nárokov podľa zák. č. 282/93 Z.z. je

podpísané 2.5.1994 O.. P. F. bez označenia funkcie. Aj žaloba na vydanie veci 18.12.1995 je podpísaná
iba osobou bez označenia funkcie, mena a priezviska, takže nie je zrejmé, kto konal za žalobkyňu.
Žalobkyňa nepreukázala (zápisnicou o voľbách predsedu), že O.. P. F. a osoba, ktorá podpísala žalobu
je oprávnenou osobou vo veci konať ako štatutárny orgán.

52. K § 4 písm. f) a § 191 nar. vl. č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení Židov a vyhl. vl. č. 238/1941,
na ktorý žalobkyňa v konaní poukazovala, podľa ktorých nehnuteľný majetok židovských združení sa
stal vlastníctvom Slovenského štátu, a to k 1.11.1941, súd uvádza, že podľa § 2 písm. a) nar. SNR č.
114/1946 Sb. o likvidovaní právnych a majetkových pomerov bývalej Ústredne Židov majetkové čiastky,
pokiaľ sú ešte v držbe Ústredne Židov a patria vlastníckym právom iným osobám, vrátia sa in natura

vlastníkom, poťažne ich dedičom (a podľa § 3 ods. 3 ak podľa ods. 2 prechádza na Ústredný „sväz“
židovských náboženských obcí na Slovensku nehnuteľnosť, na ktorú je vložené v pozemkovej knihe
vlastnícke právo na židovský spolok alebo organizáciu, rozpustenú podľa nariadenia č. 234/1940 Sl.z.,
postarajú sa likvidátori, aby prevod vlastníckeho práva na Ústredný „sväz“ židovských náboženských
obcí na Slovensku bol vložený v príslušnej pozemkovej knihe na základe tohto nariadenia; podľa § 3

ods. 1 nar. vl. č. 34/1940 Sl.z. o Ústredni Židov všetky židovské spolky a organizácie okrem židovských
náboženskýchobcíbolizrušené).Toznamená,žeprávnymtitulomvydaniapožadovanýchnehnuteľností
žalobkyňou nemôže byť dôvod podľa § 4 ods. 7 zák. č. 282/93 Zb. - vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady,
pretože majetky odňatá v 1941. boli v 1946. roku vlastníkom vrátené.

53. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že predmetnú kúpnu zmluvu uzavrela ŽNO v Košiciach v tiesni, pretože
počet jej členov, ktorí generovali jej príjmy bol v r. 1938-1945 zmenšený na viac ako 1/10 a okrem úbytku
jej členstva spôsobovali jej tieseň aj zmeny v sociálnom postavení jej členstva, tieto skutočnosti sú
notoricky známe a nie je treba ich dokazovať. Z 12000 obyvateľov mesta Košice, ktorí boli z dôvodu
svojho pôvodu odvlečení, sa vrátilo necelých 2000 a aj z tých sa do r. 1949 odsťahovala z Košíc

do zahraničia viac ako polovica. Zvyšok bol v dôsledku znárodňovania a „zoštátňovania“ postupne
zbavený majetku. Fakt, že ŽNO nemohla používať predmet svojho vlastníctva ako chrám, nevyplýval z
jej rozhodnutia, pretože o spôsobe užívania nehnuteľností nemohla rozhodovať. Právna predchodkyňa
žalobkyne v čase predaja sporných nehnuteľností nebola reálne schopná plniť svoje záväzky veriteľom,
a to najmä veriteľovi, ktorý jej v r. 1927 poskytol úver na vybudovanie synagógy. Okolnosti, ktoré

nastali počas druhej svetovej vojny však spôsobili, že jej právna predchodkyňa sa stala neschopnou
splácať záväzky, postupný rozklad majetku jej právnej predchodkyne pokračoval zo strany štátu aj
po druhej svetovej vojne. Objektívna stránka tiesne na strane jej právnej predchodkyne spočívala
práve v okolnostiach, ktoré boli determinované oficiálnou vládnou politikou štátu v r. 1938 - 1949,
keď dochádzalo k postupnému rozkladu židovského majetku. Subjektívna stránka tiesne u jej právnej

predchodkyne má základ v skutočnosti, že jej právna predchodkyňa nemala možnosť slobodne si vybrať
kupujúceho, že bola nútená ich predať, aby získala peniaze na zaplatenie svojich dlhov, lebo v opačnom
prípade by bola stratila k nim vlastnícke právo, pričom iný spôsob získania prostriedkov na úhradu
svojich dlhov, vzhľadom na tragický osud, ktorý v predchádzajúcom období postihol jej príslušníkov,z objektívnych dôvodov nemohla využiť. Navyše veková skladba a sociálne postavenie sa taktiež
podstatne zmenilo k horšiemu a rozklad židovského vlastníctva pokračoval aj po r. 1948 a bol súčasťou
oficiálnej vládnej politiky štátu. Je všeobecne známe, že za pozadím skutočností, ktoré sa udiali počas

druhej svetovej vojny s obyvateľstvom židovského pôvodu, nestáli úkony ani správanie jej samotnej
právnej predchodkyne, v dôsledku čoho by si táto mohla privodiť platobnú neschopnosť a tým si aj
spôsobiť sama stav tiesne. ŽNO v holokauste nebola schopná plniť svoje eventuálne záväzky, a to
ju nútilo odpredať svoje nehnuteľnosti a uspokojiť nároky, ktoré boli v tom čase vznášané, jednak
štátom na daniach a jednak na zaplatenie dlžných čiastok, ktoré v tom čase existovali, ktorých ťarcha

viazla na nehnuteľnostiach. Nápadná nevýhodnosť podmienok je úplne zjavná v porovnaní s obsahom
kúpnej zmluvy a znaleckým posudkom vypracovaným ústavom, ktorý je renomovanou a „najvyššou“
súdnoznaleckou inštitúcia a ktorý stanovil všeobecnú hodnotu vydávaných nehnuteľností.

54. Žalovaný k tvrdeniu žalobkyne, že kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok a že predaj nehnuteľností bol systematicky pripravovanou krivdou, uviedol, že z uznesenia

Pléna Správnej komisie mesta Košice č. 84.346/1948-III z 13.9.1948 (č.l. 103) vyplýva, že nie štát,
zastúpený MsNV v Košiciach mal záujem o kúpu nehnuteľností, ale ŽNO v Košiciach už v r. 1948
sama mu ich ponúkla ako dar, že tak ako uviedol svedok B.. G., od r. 1947 objekt synagógy slúžil
ako sklad, teda už nie ako kostol, resp. modlitebňa pre žalobkyňu, že listom z 8.7.1949 Investičná
banka n. p. potvrdila, že nehnuteľnosti sú zaťažené komunálnymi pôžičkami v celkovej výške 10.459.336

Kčs, a teda podľa zák. č. 144/49 Zb. o oddlžení záväzkov ľudovej správy sú neprevoditeľné na štát.
Rada NV uznesením č. 44/1949 rozhodla nevyhovieť žiadosti ŽNO v Košiciach. Tá opätovne navrhla
ponuku daru v r. 1955 v hodnote 300.000 Kčs. Aj v období, keď nebola normálna situácia, iné cirkvi a
náboženské spoločenstvá, ktoré boli možno pod väčším tlakom a vo väčšej tiesni ako ŽNO, dary štátu
neponúkali. Aj z listu č. fin./11-3989/55 z 2.12.1955 vyplýva, že MsNV v Košiciach nepočítal s kúpou

nehnuteľností a z tohto dôvodu nemal na kúpu vyčlenené finančné prostriedky v rozpočte. Hodnotu
daru určila sama ŽNO. Podľa aproximatívneho odhadu vypracovaného odborom pre výstavbu Rady
MsNV v Košiciach z 12.101955 hodnota sporných nehnuteľností je spolu zaokrúhlene 1.300.000 Kčs
a podľa stanoviska odboru výstavby Rady MsNV z 22.10.1957 kúpna cena 900.000 Kčs je primeraná.
Akceptáciu kúpnej ceny potvrdzuje aj list ÚZ ŽNO na Slovensku z 13.12.1955, v ktorom ako ústredie

súhlasí, aby uvedená kúpna cena bola poukázaná na účet v Štátnej sporiteľni v Košiciach v prospech
ŽNO. Žalobkyňa nepreukázala, že iba štátu mohla KŽMC ponúknuť svoju nehnuteľnosť. Cena kúpy
bola dohodnutá na základe ponuky predávajúcej a cena ponuky zodpovedala obvyklej cene, za ktorú
by mohla byť ponúknutá nehnuteľnosť predaná v čase ponuky. Tieseň nemožno bez ďalšieho vyvodiť
iba s poukazom na všeobecnú situáciu, ktorá existovala, či už v štáte ako celku (danej, napr. politickým

systémom) alebo niektorom z jeho regiónov. Za konanie v tiesni nemožno považovať ani prípady, ak
vlastník veci urobil právny úkon z vlastnej vôle, ktorej motívom neboli okolnosti vyvolané stavom tiesne
(napr. ak vlastníctvo z iných dôvodov stratilo pre vlastníka význam a v dôsledku toho vlastníctvo mu
bolo na obtiaž). Predávajúca ponúkala na predaj pôvodnú synagógu nie preto, že nemala možnosť
slobodne si vybrať kupujúceho a musela ju predať štátu, ale preto, že ju nepotrebovala (z dôvodu

poklesu jej členov), a keďže stratila pre ňu význam, potrebovala sa predmetnej nehnuteľnosti zbaviť.
KŽMC kúpnu zmluvu uzatvoriť nemusela z dôvodu nedotknuteľnosti posvätných vecí, ale chcela ju
uzatvoriť. Predmet kúpy v čase predaja nebol spôsobilý na riadne užívanie pre účel kúpy. Kupujúci po
nadobudnutí vlastníckeho práva musel pre svoj účel vynaložiť ďalšie vopred neplánované finančné
prostriedky do výstavby DOMU UMENIA. Svedok V. Braun v konaní vypovedal, že ŽNO mali dostatok

nehnuteľnostíaznichpríjmyzprenájmu.ŽNOprepoklespočtujejčlenov,nemaladôvodnainvestovanie
do opráv chátrajúcej nehnuteľnosti. ŽNO v prvých povojnových rokoch na obnovu náboženského života,
vrátane materiálnej, sociálnej a zdravotníckej pomoci, mali účinnú pomoc zahraničných židovských
organizácii napr. JOINT, ktoré by im nepochybne prispeli aj na obnovu synagógy na Moyzesovej ul.,
ak by KŽMC takúto finančnú pomoc potrebovala. Podstatný pokles počtu členov ŽNO bol spôsobený

tragickým osudom a k poklesu členov prispelo dobrovoľné vysťahovanie značného počtu jej členov
do Izraela a USA v prvých povojnových rokoch, ale táto relevantná skutočnosť nie je motívom, resp.
pohnútkou spôsobilou vyvolať stav tiesne. Žalovaný poukázal i na dôsledky menovej reformy, keď došlo
k redukovanej cene 5 : 1, čo v prepočte zodpovedá časovej reprodukčnej cene v sume 900.000 Kčs.

55. Podľa § 4 ods. 2 písm. e) zák. č. 282/1993 Zb. povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady,
keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe kúpnych zmlúv o
prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V danom prípade teda
musia byť kumulatívne naplnené dva predpoklady, a to tieseň a nápadne nevýhodné podmienky. Právnyporiadok uvedené pojmy nedefinuje, preto ich posúdenie bude vždy individuálne a bude podliehať
hodnoteniu okolností tej ktorej veci. Tieseň u právnických osôb podľa zák. č. 282/1993 Z. z. nie je
vylúčená, avšak je potrebné prihliadať na skutočnosť, že právnické osoby nekonajú ako fyzické osoby,

ale prostredníctvom štatutárnych orgánov, ktorými boli v čase predaja V.. B. - predseda a L. G. -,
tajomník, ktorí kúpnu zmluvu vlastnoručne podpísali pred štátnym notárom. Vo všeobecnosti je pojem
tieseň aplikačnou praxou vykladaná ako hospodársky alebo sociálny stav, v ktorom sa ocitla konajúca
osoba, ktorá urobila úkon, ktorý by pri absencii tohto stavu neurobila. Nie je pri tom významné, či
tento stav bol niekým vyvolaný. Rozhodné je iba to, že tento stav objektívne existoval v čase uzavretia

zmluvy. Rovnako aj pre hodnotenie nápadnej nevýhodnosti zmluvy je rozhodujúci stav v čase uzavretia
zmluvy, pritom je potrebné vychádzať z porovnania podmienok pri uzatváraní iných obdobných zmlúv
v danom mieste a čase. Tiesňou sa rozumie niekedy i psychický stav (napr. rozrušenie, obavy o
blízku osobu a pod. nie však psychické donútenie, ktoré je právne relevantné z hľadiska ust. § 37
OZ), ktorý s takou závažnosťou dolieha na osobu uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode
rozhodovania natoľko, že urobí právny úkon, ktorý by inak neurobila. V prípade tiesne ide o duševný

stav konajúcej osoby aj o stav slobody prejavu vôle, ktorého obmedzenie resp. podmienenie nespočíva
len vo vnútorných príčinách konajúcej osoby ale prevažne v príčinách vonkajších. Je nutné preto
každý prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na čas, miesto a podmienky konajúcej osoby.
Existenciu tiesne ako objektívneho stavu možno usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento stav
navonokprejavuje.Ajnápadnenevýhodnépodmienkymusiaexistovaťvčaseprávnehoúkonuanemôžu

spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby. Tento momentálny objektívny stav môže byť výsledkom
skutočností, ktoré nastali pred dátumom uzavretia kúpnej zmluvy, ktoré sa vo sfére pôvodného vlastníka
- prevodcu - prejaví a aktivizuje práve až v podmienkach konkrétneho kontraktačného procesu a
môžu odôvodniť záver o objektívnej existencii nápadne nevýhodných podmienok na strane prevodcu
v okamihu uzatvárania zmluvy v porovnaní s inými osobami. Či ide o nápadne nevýhodné podmienky

je nutné posudzovať vždy konkrétne podľa okolností daného prípadu. Pri odplatných zmluvách pôjde
predovšetkým o posúdenie toho, či nebola porušená ekvivalentnosť dohodnutých vzájomných plnení
vrátane vedľajších dojednaní súvisiacich s predmetom plnenia. Aj napr. vedomie nedostatku zákonnej
ochrany súkromného vlastníctva alebo nemožnosť hospodárenia so svojím majetkom či politický nátlak
môže byť objektívne pôsobiacim a existujúcim stavom tiesne a táto potom aj pohnútkou pre prejav vôle

konajúcej osoby tak, že koná vo svoj neprospech - predajom za za nápadne nevýhodných podmienok
(vždy je pritom potrebné skúmať, či táto všeobecná situácia v konkrétnom prípade toho - ktorého
konajúceho mala za následok uzavretie zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok), avšak
nie v prípade, ak vlastníctvo pre danú osobu stratilo zmysel.

56. Súd konštatuje, že ak by štát prijal ponuku daru obsahujúcu záväzok nadobúdateľa zaplatiť dlhy
viaznúce na prevádzaných nehnuteľnostiach, išlo by nie o darovaciu ale o kúpnu zmluvu.

57. Svedok S. N. na pojednávaní 26.10.1999 (zápisnica na č.l. 93 - 97) vypovedal, že poznal A.. B.V. a
vie, že ten bol predvolaný na plánovací odbor, kde bola vopred prichystaná kúpna zmluva a obnos, za

ktorý sa mala predmetná nehnuteľnosť (komplex: kostol z r. 1800, škola a nájomná budova a neologický
kostol - budova súčasného Domu umenia) predať, pričom vtedajšia hodnota budovy Domu umenia bola
okolo 5 mil. korún. Vtedy komunisti likvidovali všetky cirkvi. Menovaný mu povedal, že zmluvu musel
podpísať, aby nebol zlikvidovaný. To svedkovi potvrdil aj p. G.. Kostol z r. 1800, škola a nájomná budova
boli zlikvidované. ŽNO mala dostatok financií, lebo mala dostatok nehnuteľnosti, ktoré prenajímala.

Svedok vylúčil, že by sama ŽNO ponúkla na predaj predmetné nehnuteľnosti. Budova Domu umenia
slúžila ako kostol ešte krátko po vojne, keď sa židia hromadne presťahovali, potom ostala prázdna. K
nej sa potom po predaji pristavala vstupná hala.

58. Podľa teórie procesného práva svedkom je fyzická osoba majúca povinnosť vypovedať o

skutočnostiach, ktoré sú predmetom dokazovania a ktoré vnímala svojimi zmyslami a neprislúcha jej
hodnotenie (a už vôbec nie právnych) skutočností významných pre rozhodnutie, ani posudzovanie
skutočností, na ktoré treba odborné znalosti.

59. Z výpovede svedka N. je zrejmé, že nebol osobne účastný jednaní štátu so ŽNO ohľadne uzavierania

predmetnejkúpnejzmluvy,málensprostredkovanéinformácieodužnebohýchzástupcovŽNO,ktoríboli
účastníjednaní.Ničkonkrétnejšiealekúdajnejhrozbelikvidácioutýchtozástupcovneuviedolaani inými
dôkazmi toto jeho tvrdenie nebolo preukázané. Svedok Gabriel Zábavník na pojednávaní 28.3.2000(zápisnica na č.l. 101 - 102) vo svojej výpovedi neuviedol nič, čo by malo význam pre posúdenie danej
veci.

60. Svedok B. G. na pojednávaní 28.3.2000 (zápisnica na č.l. 102-108) vypovedal, že vyštudoval dejiny
umenia a pracuje v oblasti pamiatok. Od r. 1947 objekt synagógy slúžil ako sklad pre chlieb pečený pre
svine, bola v dezolátnom stave, behali tam potkany, orgán bol úplne zničený. Videl to na vlastné oči,
keďže neďaleko býval. Predložil na preukázanie skutočnosti, že tam bol sklad ,k nahliadnutiu fotografiu
zo Štátneho archívu a tiež prípis Jednotného národného výboru, referátu školstva a osvety v Košiciach, v

ktorom jeho osvetové oddelenie navrhlo, aby bývalý židovský kostol na Tajovského 17, ktorý v tom čase
slúžil ako sklad, bol v r. 1954 adaptovaný na kultúrnu sieň mesta Košice. Predložil tiež k nahliadnutiu
dobové fotografie, na ktorých bola neologická Repašského synagóga z r. 1866 a synagóga z r. 1927
architekta Kozmu. Stará synagóga bola v polovici 50. rokov zbúraná. K nahliadnutiu predložil doklad z
22.10.1957 adresovaný MsNV vedúcej odbory výstavby, kde malá synagóga bola ohodnotená na 40.000
korún, hoci ako svedok ďalej uviedol, len orgán mal mnohomiliónovú hodnotu. V socializme nič nemalo

hodnotu. V tom období nebola normálna situácia, prebiehali koncepčné procesy, v jednom z nich bolo 9
židov obesených. Po vojne ostalo v Košiciach asi 250 židov. V tom čase ŽNO mala dlžobu voči Pražskej
banke a na tejto synagóge bola ťarcha 600.000 korún. Ťarcha bola aj na iných budovách a židia sa
chceli tejto dlžoby zbaviť. Možno bola ťarcha vyprovokovaná. Židia ponúkli synagógu ako dar s tým, že
sa im ťarcha zlikviduje. Svedok predložil k nahliadnutiu i Zápisnicu z 29.9.1955, ktorej originál videl u

primátora mesta Košice.

61. Podľa publikácie Košice - Miskolc. Spoločné stáročia v jednom regióne (od. I. Dobrossyho a J. Kirsta,
vyd. Mesto Košice, Kozgyúlés 1999, kap. Synagógy a verejný cintorín, str. 98) neológovia postavili v
Košiciach dve synagógy - v r. 1866 Répaszkého, na ktorú mesto dalo pozemok a stavebné drevo a

potom ďalšiu bratmi Bárkányiovcami, ktorú po vojne premenili na obilný sklad a od roku 1960 slúži ako
Dom umenia. Ortodoxná časť náboženskej obce postavili v r. 1881 synagógu na Zvonárskej ul. a založili
novú náboženskú obec a v r. 1927 podstavili ďalšiu podľa plánu Oeslchlägera a Boska. Podľa publikácie
Sakrálne pamiatky v Košiciach (str. 157, ASPRO DEUS 2009 od Buganovej, Markušovej, Šangalu a kol.)
v r. 1926 košický architekt Oelschläger spracoval projekt a v r. 1932-1933 sa začala stavať ortodoxná

synagóga a škola na Puškinovej ul., staviteľom bol Hugo Kaboš. Aj podľa publikácie Košice 1780-1918
(od Z. Němca, J. Duchoňa a K. Rybárovej, vyd. Košice Pergamen 1994, str. 207) na Répaszkeho
synagógu mesto darovalo pozemok a stavebné drevo.

62. Podľa knihy Židovské náboženské obce na Slovensku (od E.Bárkányho a Ľ. Dojča, vyd. Bratislava

Vesna 1991, kap. Košice a ich okolie, str. 372-376) mestská rada Košíc schválila stanovy utvorenej
židovskej náboženskej obce a v r. 1866 si postavili prvú synagógu. Konzervatívci však do nej nechceli
vkročiť, žiadali pre seba modlitebňu na Zvonárskej ul., tak nastal v Košiciach niekoľkoročný bratský
boj. Košický konzervatívni židia po kongrese vystúpili z materskej obce, ktorá sa spojila s moderným
neologickým smerom. Od roku 1881 konali ortodoxní obrady v provizórnej modlitebni. V tom roku

konzervatívni založili novú náboženskú obec. Prvým rabínom ortodoxnej náboženskej obce bol M. U.,
poslední rabíni zahynuli r. 1944. Po prvej svetovej vojne bola postavená nová neologická synagóga,
poverenie dostal architekt G., stavbu realizovala firma Bratia Bárkány. Z celkového počtu 10000-12000
košických židov sa vrátilo 400-600, z nich mnohí sa vysťahovali do Izraela. Od roku 1945 vedúcimi
náboženskej obce boli Neugroschl, Roth, Fridrich, Görög, Šalamon, Grossman.

63. Štatutár žalobcu JUDr. Sitár v konaní tiež vypovedal, že prístavbu, ktorú zriadil právny predchodca
žalovanej strany bolo možné postaviť iba za splnenia podmienky, ktorou bolo zbúranie Répaszkého
synagógy, ktorá sa nachádzala na pozemku, na ktorom dnes stojí čiastočne aj prístavba Domu umenia a
tiež i malého bitúnku. Je jasné, že vlastníctvo ku stavbám, ktoré boli zbúrané, nebolo v žiadnom prípade

predmetom nijakej dohody medzi vlastníkom nehnuteľností a štátom, ktorý ich potom zbúral. To je len
na doplnenie námietky stavu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok, pretože ku zbúraniu týchto
budov, ktoré boli zriadené v 70. rokoch 19. storočia, došlo bez toho, aby za toto zaniknuté vlastníctvo
stavieb ten, ktorý tam zriadil prístavbu k Domu umenia, svoje práva a povinnosti s pôvodným vlastníkom
vyporiadal.

64. Podľa návrhu ponuky, Židovská náboženská obec v Košiciach ponúkla Čsl. štátu v zast. MsNV
v Košiciach ako „dar“ nehnuteľnosti zapísané v pzkn. vl. č. XXXX parcely č. XXXX, XXXX/X, X V.
X za podmienok, že predmet daru nebude použitý na také ciele, ktoré by sa protivili pôvodnémuurčeniu objektu, ktorý slúžil ako modlitebňa - najmä usporiadanie hier a tanečných zábav, pokiaľ to
bude možné a zlučiteľné so všeobecným záujmom a zásadami a potrebami plánovaného hospodárstva
štátu, obdarovaný preberie a usporiada všetky dlžoby viaznúce na predmetnom objekte, pokiaľ sú

pozemnoknižne zaistené a veriteľom socialistický sektor, obdarovaný zaplatí darcovi 300.000 Kčs
počnúc rokom 1956 - štvrťtročne 12.500 Kčs a preberie akékoľvek dávky a poplatky s tým spojené.
Podľa uznesenia pléna Správnej komisie mesta Košice č. 84346/1948 plénum vzalo na vedomie, že
Židovská náboženská obec v Košiciach ponúka mestu svoje nehnuteľnosti na Moyzesovej a Okružnej
a to budovy nového a starého kostola, školy a budovy obkolesujúce pozemky zapísané v pzkn. vl.

č. XXXX k.ú. G. p.č. XXXX, XXXX/X-X. Majúc na zreteli okolnosť že ich zakúpením by sa vyriešila
otázka kultúrneho domu v Košiciach neuzavrelo sa pred uvažovaním o ponuke, ale pred meritórnym
jednaním o nej považovalo za potrebné zistiť okolnosti najmä pozemnoknižný stav a pôžičky, ktoré
ponúknuté nehnuteľnosti obťažujú. Podľa listu Investičnej banky n.p. z 8.7.1949 adresovaného Správnej
komisii mesta Košíc Židovská náboženská obec v Košiciach, ktorá je nástupcom Židovskej materinskej
náboženskej obce a Orthodoxnej israelitskej náboženskej obce v Košiciach, vlastní nehnuteľnosti

zapísané vo vložke XXXX, XXXX V. XXXX kat. Obce Košice, na ktorých sú zaistené pôžičky, ktoré podľa
zákonaooddlženízväzkovľudovejsprávynemožnopreviesťnasprávnukomisiu,alevprípadesplatenia
týchto pôžičiek s prísl. v sume 10.459.335 Kčs, trov vymáhania a poplatok zo zmieru, je banka ochotná
vydať výmazné kvitancie. Podľa uznesenia č. 44/1949 Rady JNV nebolo vyhovené žiadosti Židovskej
náboženskej obce v Košiciach vo veci ponuky na predaj budovy novej, starej synagógy na Moyzesovej

a školskej budovy. Spravodaj pred rozhodnutím oboznámil radu, že na týchto budovách sú veľké dlžoby
- bývalá Zemská, teraz Investičná banka oznámila, že vec je pre zákon o oddlžovaní neprevoditeľná a
mesto by muselo zaplatiť anuitá 4 a pol mil. Kčs a iné dlžoby 10 mil. Kčs, budovy synagóg by mesto
ani nevedelo používať, iba po adaptácii azda na koncertnú sieň alebo sieň na masové schôdzky. Listom
z 3.8.1955 adresovaným MsNV ŽNO Košice oznámila, že je ochotná darovať nehnuteľnosti zapísané

na pzkn. vl. č. XXXX k.ú. mesta Košice s tým, že parcela č. XXXX/X (škola) prešla do vlastníctva štátu,
ktorá si nárokuje časť dvora; že im MsNV zaplatí 300.000 Kčs, umožní postaviť ohradu okolo kostola
na Puškinovej ul. z tehál bezplatne prenechaných z kostolnej budovy na Moyzesovej ul, ktorá bude
zbúraná; mozaikové fresky zo synagóg budú odoslané Štátnemu židovskému múzeu v Prahe a budú
im vydané všetky pamätné tabule a rituálne predmety zo synagóg a tiež pamätný spis a mince zo

základov kostolnej budovy na Moyzesovej ul., ktorá má byť zbúraná; za účelom zriadenia úradovne im
bude uvoľnená bytová jednotka s. N. na Zvonárskej 5. Podľa listu Finančného odboru rady MsNV v
Košiciachz11.8.1955adresovanéhoFinančnémuodboruradyKNVvKošiciachvprílohe predložilnávrh
ponuky daru s tým, aby dostal súhlas s jej prijatím vzhľadom na osobitný záujem získať tento majetok
na Tajovského 17 pre Čsl. štát pre zriadenie koncertnej siene, pričom z objektu bola vynechaná parcela

č. 2973/3, ktorá predstavuje školskú budovu, ktorá bola prevzatá Čsl. Štátom - školským odborom
MsNV v Košiciach. Podľa zistenia v pozemkovej knihe na uvedených pozemkoch viaznu ťarchy vo
výške 5 mil. korún čsl. v starej mene, čo je 1 mil. Kčs v novej mene pre pohľadávky bývalej Zemskej
banky v Prahe, pričom presný stav podlžnosti je potrebné zistiť v Investičnej banke v Bratislave. Tiež je
potrebné darcovi po dobu 6 rokov od roku 1956 do r. 1961 uhradiť 50.000 Kč ročne, KNV odbor kultúry

potvrdil, že zaistí čiastku 200.000 Kčs. Podľa mienky poplatkového odd. MsNV prichádza do úvahy 7%
z úplaty 300.000 Kčs, t.j. 21.000 Kčs. MsNV nemá námietky, aby boli prijaté aj ďalšie podmienky, ale
osobitným opatrením, a to aby si darca bezplatne ponechal pamätné spisy a mince v základoch a
tehly so zbúrajúc sa majúceho kostola, všetky mozaikové fresky, pamätné tabule a rituálne predmety z
uvedených objektov. Podľa zápisnice z 29.9.1955 z jednaní medzi MsNV, fin. odbor v Košiciach - p. G.

a Z. a za ŽNO v Košiciach - p. B. a G. v otázke získania objektov na Tajovského 17 zástupcovia MsNV
oznámili, že Povereníctvo financií nesúhlasí s ponukou daru predloženou ŽNO, ale trvá na to, aby bola
uzavretá kúpna zmluva s kúpnou cenou 900.000 Kčs, pričom všetky záväzky viaznúce na predmetných
objektoch vyporiada ŽNO z kúpnej ceny, ktoré činia 600.000 Kčs a tiež zaplatí prevodný poplatok. K tomu
zástupcovia ŽNO podotkli, že sa dajú do styku so svojím ústredím v Bratislave, aby ono zistilo presný

stav pohľadávok, ktoré viaznu na objektoch, ktoré majú byť predmetom prevodu a akonáhle dostanú
od Investičnej banky v Bratislave presné vyčíslenie, predložia návrh Povereníctva financií na meritórne
riešenie výboru náboženskej obce v Košiciach a stanovisko hneď oznámia. Podľa aproximatívneho
odhadu Odboru pre výstavbu rady MsNV v Košiciach budovy synagógy s kupolou (obostavaný priestor
25.344 m3) na Tajovského ul. v Košiciach z 12.10.1955 bola cena vrátane pozemkov 1.300.000 Kčs.

V prílohe sprievodného listu z 13.10.1955 40-10/1954 ŽNO doručila ÚZ ŽNO odpis kúpnopredajnej
zmluvy za účelom jej schválenia. Podľa listu ÚZ ŽNO na Slovensku z 3.11.1955 adresovaného ŽNO
Košice výbor zväzu na svojom zasadnutí dňa 30.10.1955 schválil odpredaj 2 kostolných budov ich
ŽNO Čsl. Štátu za 900.000 Kčs s podmienkou, že prevodný poplatok a prípadnú dávku z prírastkuhodnoty nehnuteľnosti uhradí kupujúca strana, ktorá je osobne podľa zákona oslobodená spod platenia
verejných záväzkov a že ŽNO bude mať právo prevziať si všetok stavebný materiál pochádzajúci zo
zbúranej kostolnej budovy. Ak by kupujúci nepristúpil na túto podmienku, doporučili ŽNO požiadať

(cestou postúpenia cez ÚZ ŽNO) Povereníctvo financií vo veci oslobodenia spod prevodného poplatku
a obecnej dávky z prírastku hodnoty nehnuteľností s odôvodnením, že idú v ústrety verejnému záujmu
a že kúpna cena je ustálená práve z tohto dôvodu značne nižšie, ako skutočná hodnota nehnuteľností.
Výbor zaujal stanovisko, že ak by mala ŽNO platiť prevodný poplatok a obecnú dávku, zmluvu schváliť
nemôže. Uznesením čd 349/56 z 30.4.1956 Ľudový súd v Košiciach povolil v pzkn. vl. XXXX k.ú. Košice

pod A podľa kúpnopredajnej zmluvy z 11.10.1955 schválenej Povereníctvom kultúry v Bratislave dňa
13.12.1955 a Slovenským úradom pre cirkevné veci v Bratislave dňa 23.1.1956 vklad vlastníckeho práva
na Čsl. Štát - MsNV v Košiciach v celosti s tým, že ako scudziteľ je uvedená Židovská náboženská obec
v Košiciach (Košická židovská materinská cirkev v Košiciach).

65. Listom zo 4.10.1955 č. 2852/1955-prez. (č.l. 1502) ÚZ ŽNO oznámil ŽNO, že intervenoval u

Investičnej banky v Bratislave a celková podlžnosť vzťahujúca sa na pzkn. vl. XXXX k.ú. Košice činí
570.201,55 Kčs inkl. úroky a táto dala potrebné data aj Povereníctvu financií vo veci odpredaja ich
kostolov, položky 1 a 2 na 1 mil. a 500 tis. Kčs boli odpísané už v r. 1938, avšak v dôsledku okupácie
Košíc nebol prevedený výmaz; dlžoba ich ŽNO ešte činí 3.000.000 Kčs v starej mene, intabulované
na nehnuteľnostiach býv. Ort. žid. náb. obce; prehlásenia IB z 17.3.1953, že nemá proti nim žiadnu

požiadavku ostáva v platnosti, nebude od nich vymáhať komunálnu pôžičku a vedie túto mimo svojho
aktívneho majetku ako dubióznu pohľadávku, pokiaľ ŽNO neprikročí k realizovaniu odpredaja kostolov,
na ktorých je IB pzkn. zaistená, vtedy charakter dubiozity zaniká a dlžoba sa oživí, výmazné povolenie
môže vydať až po zaplatení hypotekárnej dlžoby, kostoly sa nemôžu odpredať dražbou alebo iným
spôsobom; dlžoba viaznúca na školskú budovu parc.č. XXXX/X môže byť prevedená v alikvotnej čiastke

na štát, keďže táto nehnuteľnosť prešla na štát, k tomu je potrebné IB predložiť potvrdenie KNV
školského referátu v Košiciach o poštátnení a prevzatí budovy; na žiadosť ŽNO možno IB odpíše úroky a
tak dlh nebude vyšší ako 450.000 Kčs a ak ŽNO nepredá nehnuteľnosti, IB nebude dlh vymáhať, avšak
predajom môžu vyťažiť 450.000 Kčs pre svoje potreby, ak im MsNV vyplatí sumu pre voľné použitie;
ostáva ešte zaťaženie na vl. 5816 v prospech býv. Spišskej banky v Kežmarku.

66. Podľa listu Židovskej náboženskej obce v Košiciach z 11.10.1955 č. 40-10/1954 adresovaného
Ľudovému súdu v Košiciach vo veci súhlasu k podpísaniu kúpnopredajnej zmluvy ŽNO v Košiciach
potvrdila, že V. B. je jej predsedom, U. G. tajomníkom a I. N. členom jej výboru a sú oprávnení v jej
mene podpísať pred Ľudovým súdom v Košiciach kúpnopredajnú zmluvu s Čsl. štátom, zastúpeným

MsNV, ako kupiteľom ohľadne parcely č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X V. XXXX/X. Archív mesta Košice
listom z 8.1.2016 súdu oznámil, že aj v jednej svojej knihe V.. B. potvrdzuje svoje pôsobenie na
čele ŽNO Košice v r. 1950 - 1956. Podľa odpisu kúpnej zmluvy podpísanej predávajúcim 11.10.1955
uzavretej medzi Židovskou náboženskou obcou v Košiciach /Košickou židovskou materinskou cirkvou/
ako odpredávateľom a Čsl. štátom - MsNV v Košiciach ako kupiteľom boli odpredané (čl. I) nehnuteľnosti

zapísané v pzkn. vl. č. XXXX (správne mala byť uvedená pzkn. vl. č. XXXX, ide o zrejmú chybu
v písaní, čo vyplýva z pzkn. vl. č. XXXX a iných listinných dôkazov) k. ú. Košice ako parc. č. XXXX
záhrada v intraviláne 10 á 59 m2, parc. č. XXXX/X kostol č. p. 544 v intraviláne 12 á 88 m2,
parc. č. XXXX/X kostol č. p. 541 v intraviláne 5 á 70 m2 a časť parc. č. XXXX/X dom s dvorom v
intraviláne 25 á 58 m2 za kúpnu cenu 900.000 Kčs (čl. II), ktorú je povinný kupiteľ zložiť na účet

odpredávateľa do Štátnej sporiteľne v Košiciach akonáhle zmluva nadobudne účinnosť (schválením
nadriadenými orgánmi), najneskôr do 15.12.1955 s tým, že odpredávateľ je povinný uhradiť všetky
ťarchy - záväzky viaznúce na nehnuteľnostiach uvedených v čl. I zmluvy a to z uvedenej kúpnej ceny a
kupiteľ kupuje nehnuteľnosti bez akýchkoľvek tiarch a záväzkov, všetky výdavky spojené s prevodom
nehnuteľností hradí odpredávateľ. Za ŽNO pred št. notárstvom zmluvu podpísali predseda B., tajomník

G. a člen výboru N., za MsNV predseda W., tajomník Z. a predseda plán. Komisie Z.. Povereníctvo
kultúry v Bratislave udelilo súhlas ku kúpe nehnuteľnosti 13.12.1955 s tým, že kúpnu cenu odsúhlasilo
Povereníctvo financií 22.11.1955 a Slovenský úrad pre veci cirkevné ju schválil 23.1.1956. Zmluvu tiež
schválil Ústredný zväz židovských obcí na Slovensku dňa 23.1.1956. Listom z 2.12.1955 Finančný odbor
rady MsNV v Košiciach požiadal Finančný odbor KNV v Košiciach o prídel finančných prostriedkov z

vyššieho rozpočtu na nákup Synagógy ako nepravej investície vzhľadom na schválenie kvóty v sume
900.000 Kčs rozhodnutím Povereníctva financií rozhodnutím z 22.11.1955 č. 12/2101/1955 a nakoľko
MsNV Košice nie je v stave ju uhradiť z vlastných príjmov a je povinný ju podľa kúpnopredajnej zmluvy
uhradiť do 15.12.1955. Listom z 13.12.1955 ÚZ ŽNO na Slovensku MsNV Košice oznámil, že súhlasí,aby kúpna cena za odpredať sa majúcich nehnuteľností na parc. č. XXXX/a a XXXX/X k.ú. Košice
vo výške 900.000 Kčs bola zložená na účet v Št. sporiteľni v Košiciach v prospech ŽNO v Košiciach
i po 15.12.1955, najneskôr však do 31.12.1955 a že sa pridržiava svojho uznesenia z 30.10.1955, v

zmysle ktorého má kupiteľ uhradiť prevodné poplatky a obecnú dávku z prírastku hodnoty nehnuteľnosti
z vlastných prostriedkov. Listom z 18.1.1956 tajomník a podpredseda (ŽNO) oznámil ÚZ ŽNO, že MsNV
v Košiciach zložil v prospech ich účtu 900.000 Kčs, ktorá suma je vinkulovaná z dôvodu, že zmluva
ešte nebola zväzom schválená, v dôsledku čoho nemôžu vyrovnať dlh Investičnej banke, preto majú
eminentný záujem na jej schválení. Listom z 23.1.1956 ÚZ ŽNO na Slovensku oznámil ŽNO Košice, že v

prílohe zasiela schválenú kúpnopredajnú zmluvu na odpredaj ich kostolov Čsl. štátu - MsNV za 900.000
Kčs. Listom z 8.3.1956 ŽNO oznámila ÚZ ŽNO, že poukázali MsNV prevodný poplatok vo výške 63.000
Kčs a vzali na vedomie, že prevodný poplatok nebude viac činiť a že majú platobný rozkaz postúpiť
ÚZ ŽNO. Listom z 30.8.1956 (ŽNO) 40-27/1954 požiadala Odbor finančný rady MsNV v Košiciach o
odpísanie 10% mestskej prirážky vo výške 6.300 Kčs vyrúbenú platobným rozkazom č. Fin.14-1956
č.hl.k.172/1956 ev.č. 42/1956 vzhľadom an to, že prevodný poplatok 63.000 Kčs už zaplatili a ústredie

nebolo ochotné kúpu schváliť, nakoľko prevodný poplatok podľa kúpnej zmluvy má platiť kupujúci, ale
oni tlačili na svoj nadriadený orgán, aby kúpu schválil.

67. Podľa rozhodnutia MsNv - odbor pre výstavbu v Košiciach z 15.11.1955 zn. Výst.-2062/55 bolo
povolené zbúranie objektu bývalej rezárne hydiny na Moyzesovej 66 v Košiciach, majiteľom ktorého je

MsNV.- odbor kultúry za podmienok tam uvedených vrátane podmienky, že stavebný materiál prevezme
ŽNO. Podľa dokladu z 22.10.1957 adresovaného MsNV vedúcej odbory výstavby malá synagóga bola
ohodnotená na 40.000 korún. Podľa zápisnice z 24.9.1956 spísanej pri príležitosti prehliadky budovy
starej synagógy na Moyzesovej táto slúžila ako sklad, veľkoobchod so spotrebným tovarom, obsahovala
drevenú konštrukciu vo veľmi zlom stave, strecha bola bezcenná a na viacerých miestach pretekala.

68. Z pzkn. vl. č. XXXX, časť C, súd zistil, že na predmetnú nehnuteľnosť bolo vložené zástavné právo
pre Zemskú banku v Prahe (neskôr Investičnej banky v Bratislave) v r. 1926 za pohľadávku 1 milión a
100.000 Kč, v r. 1927 za pohľadávku 500.000 a 50 000 Kč, v r. 1928 za pohľadávku 2 milióny korún a
200 000 Kč a v r. 1929 za pohľadávku 1 milión korún a 100 000 korún (všetky vymazané v r. 1957), že

v júli 1933 podľa uznesenia Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach bolo vložené exekučné záložné
právo za pohľadávku 86.820 a 3.380 Kč pre Spišskú banku v Kežmarku (vymazané v apríli 1957), v
auguste 1933 záložné právo za pohľadávku 418.400 Kč pre Dunajskú banku v Bratislave (vymazané
v r. 1951), v decembri 1934 sa vložilo záložné právo za pohľadávku 29.248,95 Kč pre Čsl. štát - fin.
správu (vymazané v decembri 1936), v apríli 1935 za pohľadávku 23.320 Kč pre Čsl. štát - fin. správu

(vymazané v č. 1950), a v júni 1938 bolo vložené exekučné záložné právo za pohľadávku 6.074 korún
pre Mesto Košice (výmaz v r. 1940). Z uvedeného je zrejmé, že dlhy voči Zemskej banke vznikli v
rokoch 1926 - 1929, takže domnienky svedka G. o možnom vyprovokovaní dlhov zo strany štátu v r.
1955 nie sú na mieste a žiadnym spôsobom neboli preukázané. Taktiež bolo preukázané, že po predaji
predmetných nehnuteľností bol v príslušnej pozemkovej knihe uskutočnený výmaz záložného práva na

nich zriadeného v prospech bývalej Zemskej banky.

69. Na preukázanie skutočnosti, či kúpna cena bola adekvátna hodnote nehnuteľností, súd nariadil
znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline. V jeho znaleckom posudku č. 266/2007 z
30.7.2007 (č.l. 256-272 a prílohy po č.l. 347) sa konštatuje, že oceňovaná nehnuteľnosť bola pôvodne

modlitebňou, postavenou v r. 1927, že do r. 1956 slúžila ako modlitebňa, od r. 1958, po zakúpení
a rekonštrukcii objektu ako Dom umenia až doposiaľ, že rekonštrukcia sa netýkala prvkov dlhodobej
životnosti a stavebné vyhotovenie ostalo zachované, že pri rekonštrukcii v r. 1958-1961 bol tvar budovy
zmenený dostavbou, že pôvodný charakter budovy bol religiózny a budova ani po rekonštrukciách
nestratila charakter, že pri stanovení ceny treba vychádzať z existencie tzv. STOP cien v r. 1942,

ktoré bolo zrušené v r. 1946, oceňovanie sa teda uskutočňovalo obvyklou cenou predajnou, ale len v
zmysle platných cenových predpisov, podľa ktorých boli úradné priemerné ceny najvyššie prípustnými,
ocenenie bolo povinnou prílohou cenových dojednaní, taká príloha ale nebola predložená, z čoho znalec
vyvodil, že pravdepodobne dohodnutá cena bola iná ako maximálne prípustná a rozdiely nepodstatné.
Pre výpočet podľa neho bolo možné využiť odbytovú kalkuláciu zavedenú do stavebníctva v r. 1959.

Určil výmeru obostavaného priestoru synagógy 38.377,49 m3 a cenu predmetných nehnuteľností k
11.10.1955 vo výške 6.734.000 korún a ku dňu ohodnotenia vo výške 59.200.000 Sk. V doplnení č.
1 - č. úkonu 270/2008 z 25.7.2008 ustanovený znalec doplnil, že pre určovanie cien nehnuteľnosti
ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy, k dátumu vypracovania zn. posudku použil právny predpis SmerniceSVV z 23.6.1959 o určovaní rozpočtových nákladov stavebných a montážnych prác podľa rozpočtovej
sústavy pre výstavbu roku 1959 (RS 59) schválených uznesením SVV z 23.6.1959 č. 149 a z
11.8.1959 č. 188. Podrobnejšie bola celková metodika rozpracovaná v publikácii Karol Kolodzej -

Ohodnocovanie a oceňovanie nehnuteľností, publikácia vydaná Slovenským vydavateľstvom technickej
literatúry Bratislava 1963.

70. Uvedený znalecký posudok spochybnil žalovaný, keď poukázal o.i. na to, že ÚSI v Žiline nesprávne
uplatnil metodiku výpočtu podľa smernice RS-59, podľa ktorej vypočítal časovú reprodukčnú cenu, keď

ju mal určiť podľa v tom čase platných obvyklých cien s prihliadnutím na stop ceny. Poukázal aj na súdnu
prax: U stavieb v súkromnom vlastníctve dokončovaných po 20.6.1939 (v zmysle nar. č. 175/39 Sb.)
bolo nutné vychádzať z jej nadobúdacej ceny v dobe jej výstavby, nie teda z reprodukčnej ceny v dobe
oceňovaniaalebokinémudátumu.Nadobúdaciacenasaznižovalaoopotrebeniedodňarozhodujúceho
pre ocenenie a takto vypočítaná cena sa s ohľadom na ust. zák. č. 41/53 Sb. redukovala v pomere 5 : 1.
(Nejvyšší soud ČSSR, Nejvyšší soud ČR, Nejvyšší soud SSR o občanském soudním řízení a řízení před

státním notářstvím, SFVT Praha 1986 str. 816). Stav synagógy je nesprávne zhodnotený a namiesto
zrážky znalec ÚSI Žilina pripočítal k cene predaja prirážku.
Znalec ÚSI Žilina tvrdí, že pri spracovaní posudku vychádzal aj podľa metodiky G. G.: Ohodnocovanie
a oceňovanie nehnuteľnosti. publikácia vydaná VTL Bratislava 1993, str. 13.: vo vl. nar. č. XXX/XX v
§ 3 ods. 1 je uvedené, že nehnuteľnosti sa odhadujú tak, že sa zistí cena, za ktorú možno odhadovanú

vec toho druhu v medziach cenových predpisov predať. Na str. 29 je uvedené, že z cenového hľadiska
je správne používať pri určovaní reprodukčnej ceny súkromných stavieb platné celoštátne ceny a
kalkuláciu I. stupňa, a nie Smernicu RS-59, ktorá platila od 23.6.1959. Na Slovensku v minulosti a aj
v súčasnosti sa v zásade všetky cirkevné budovy (kostol, synagóga a p.) vždy stavali svojpomocne
z dôvodu, že aj keď maloobchodné ceny materiálov boli vyššie, vždy sa ušetrilo na pracovnej sile.

Jednotkové ceny materiálov sú zrejmé aj z dostupných podkladov najmä, ak bezprostredne v čase
predaja bola vypracovaná projektová dokumentácia pre rekonštrukciu a novostavbu DOMU UMENIA.
V ZP ÚSI Žilina aj s prihliadnutím na existenciu tiarch ocenenie nie je vykonané správnou metodikou.
Žalovaný poukázal aj na výhodu práva pre predávajúcu, ktorá zobrala zo stavby materiál zo zbúraných
objektov, o ktorý mala záujem, čo potvrdzuje správnosť dohodnutej ceny kúpy. Tiež poukázal nato,

že znalec neuviedol, aká úradná cena platila v r. 1955 a že neurčil, ktorý cenový predpis mal byť
predchodcom porušený; že geometrické plány a výpis z KN neboli prílohami ZP. V ZP je nesprávne
uvedená výmera obostavaného priestoru bývalej synagógy 38.377,55 m3, kým v technickej správe Dom
umenia - rekonštrukcia synagógy Košice - Postup výstavby KE-87004/I.st. je v časti objektu bývalej
synagógy uvedený obostavaný priestor 25.432,5 m2, čo zodpovedá aproximatívnemu odhadu odboru

výstavby MsNV v Košiciach z 12.8.1955. Rozdiel je zjavný a činí 12.945,05 m3, čo má nepochybne
dopad na stanovenie ceny predmetu kúpy v jeho (žalovaného) neprospech. ZP ÚSI je nepreskúmateľný,
lebo nie sú zdokumentované konštatovania technického stavu objektu a vychádza z nie spoľahlivo
zistených a overených podkladov. Zjavné nesprávnosti v ZP ÚSI sú i hodnotení prvkov stavebných
konštrukcií s dlhodobou životnosťou a ich zmeny, nesprávne zatriedenie hodnotiacich znakov (napr.

kupola v r.1955 nebola plechová bobrovka, ale eternitová). Znalec ÚSI nezdokumentoval vôbec novú
stavbu č.2002 časť objektu prístavby a opomenul vyhodnotiť vykonané zmeny konštrukčných prvkov
v pôvodnom objekte (synagóga) tak, ako ich žalovaný opísal a doložil dôkazmi. Dokumentáciou o
stavebno-technickom prieskume Projekčnej kancelárie L.. Š. G. z 11/95 a fotografia stavu nehnuteľnosti
pred r. 1953 preukazujú stav nehnuteľnosti DOMU UMENIA v čase kúpy, keď už v tom čase boli vážne

závady na konštrukčných prvkoch dlhodobej životnosti, čo vyvracia tvrdenie o veľmi dobrej kvalite stavby
znalcom USI.

71. Podľa písomného potvrdenia L.. I. N. z 18.3.1956 adresovaného ŽNO v Košiciach menovaný ako
spolumajiteľ bývalej firmy Inž. Bratia N., ktorá vybudovala neologický kostol v Košiciach v r. 1925-1926

potvrdil, že stavebný náklad činil asi 3.800.000 Kčs.

72. Podľa § 1 ods. 1 nar. preds. vl. č. 175/1939 Sb. o zákaze zvýšenia, ktoré platilo do 14.11.1949), bolo
zakázané zvýšiť cenu statkov všetkého druhu i úplaty, na ktoré sa vzťahovala pôsobnosť Najvyššieho
úradu cenového podľa vl. nar. č. 121/1939 Sb. nad ich stav k 20.6.1939.

73. Podľa § 3 ods. 1 vl. nar. č. 177/1950 Sb. o odhadoch nehnuteľných vecí, ktoré platilo do 31.3.1964,
nehnuteľné veci sa odhadnú tak, že sa zistí cena, za ktorú možno odhadovanú vec toho druhu v
medziach cenových predpisov predať.74. Zákonom č. 41/1953 Sb. o peňažnej reforme podľa § 2 ods. 1 peňažnou jednotkou na území
Československej republiky bola začínajúc dňom 1. júna 1953 československá koruna (Kčs), ktorá sa

rovná 0,123426 g rýdzeho zlata; jej kurz v pomere k rubľu sa určuje na 1,80 Kčs za jeden rubeľ. Podľa
§ 4 ceny, daňové aj iné sadzby, tarify a peňažné sumy určené v právnych predpisoch a znejúce na
československé koruny sa prepočítali ku dňu 1. júna 1953 v pomere 5 Kčs starých peňazí za 1 Kčs
nových peňazí. V zmysle § 5 dovtedajšie peniaze sa vymenili v pomere, ktorý určila vláda (do 300
starých korún v pomere 5:1, ostatná hotovosť v pomere 50:1), ktorá podľa § 6 tiež určila, v akom pomere

sa prepočítavali vklady na bežných a obratových účtoch a ostatné pohľadávky a záväzky, ktoré zneli na
československé koruny (vklady na vkladných knižkách sa prepočítavali do sumy 5.000 Kčs v pomere 5
starých korún za 1 Kčs nových peňazí. Vklady nad 5.000 do 10.000 Kčs sa prepočítavali v pomere 6,25 :
1, vklady nad 10.000 do 20.000 korún v pomere 10:1, vklady nad 20.000 do 50 000 korún v pomere
25:1 a vklady nad 50.000 Kčs sa prepočítavali v pomere 30 : 1). V súvislosti s tým sa menili aj ceny vecí.

75. V konaní bolo preukázané, že podľa aproximatívneho odhadu Odboru pre výstavbu rady MsNV v
Košiciach budovy synagógy s kupolou (obostavaný priestor je 25.344 m3, t.j. naozaj zjavne iný, než
je uvedený v ZP - 38.377,49 m3, pričom aj z technickej správy 1. rekonštrukcie Domu umenia vyplýva
obostavaný priestor synagógy 25.432,50 m3) na Tajovského ul. v Košiciach z 12.10.1955 bola jej
cena vrátane pozemkov 1.300.000 Kčs a tiež že bolo predávajúcemu umožnené, aby si bezplatne

ponechal pamätné spisy a mince v základoch a tehly s Repazského synagógy (ocenenej na 40.000
Kčs) a z rezárne hydiny, všetky mozaikové fresky, pamätné tabule a rituálne predmety z uvedených
objektov, pričom súd podotýka, že podľa publikácií Košice-Miskolc: spoločné storočia v jednom regióne,
Synagógy a verejný cintorín i Košice 1780-1918 ŽNO získala uvedené pozemky a stavebné drevo na
Répászkeho synagógu darom od mesta a ďalšia synagóga po vojne slúžila už iba ako sklad, čo vyplýva

i zo sprievodnej správy k rekonštrukcii KE 87004/I z 12.5.1956 a potvrdil to aj svedok G., ktorý tiež
uviedol,ževidel,žebolavdezolátnomstave.Vzhľadomnauvedenéprávnepredpisyadôkazysúdmáza
to, že boli dostatočne spochybnené závery znalca ohľadne hodnoty predmetných nehnuteľností v čase
ich predaja a že nebolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že dojednaná kúpna cena bola v
zjavnom nepomere k hodnote veci, a teda že šlo o nápadne nevýhodné podmienky. Navyše, je potrebné

poukázať na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že ŽNO v Košiciach ešte pred uzavretím kúpnej
zmluvy sama ponúkla v r. 1948 a opätovne v 1955. r. predmetné nehnuteľnosti „ako dar“ za podmienky,
že „obdarovaný“ uhradí jej záväzky na nich sa viažúce a 300.000 Kčs, že počet Židov v Košiciach
po vojne rapídne klesol (cca na 1/20), že už nevyužívali predmetné nehnuteľnosti na ich pôvodný
účel a z toho možno vyvodiť, že vzhľadom na nevyhnutnosť starať sa o udržiavanie predmetných

nehnuteľností vlastníctvo uvedených nehnuteľností pre ŽNO sa stalo skôr ťarchou, stratilo preň zmysel
a je uveriteľné, že uprednostnila ich „darovanie“ či predaj za cenu nižšiu s tým, že sa zbaví záväzkov s
nimi spojených a ešte k tomu niečo vyťaží. Podľa kúpnej zmluvy z 11.10.1955 predmetom predaja boli
všetky nehnuteľnosti zapísané na pzkn. vl. č. XXXX okrem školy, teda vrátane Répaszkého synagógy a
rezárne hydiny. V zmysle listu ÚZ ŽNO zo 4.10.1955 č. 2852/1955-prez. (č.l. 1502) adresovaného ŽNO,

ÚZ intervenoval u Investičnej banky v Bratislave a táto sa vyjadrila tak, že nebude od nich vymáhať
pôžičku a vedie túto mimo svojho aktívneho majetku ako dubióznu pohľadávku, pokiaľ ŽNO neprikročí
k realizovaniu odpredaja kostolov, na ktorých je IB pzkn. zaistená, (vtedy charakter dubiozity zaniká).
Ďalej v ňom ÚZ uviedol, že kostoly sa nemôžu odpredať dražbou alebo iným spôsobom (čo vyplýva
aj z publikácie Základy všeobecného súkromného práva: Štefan Luby, III. vydanie pôvodného diela,

Heuréka, december 2002, str. 64: „posvätené veci: kostoly a bohoslužobné kostolné predmety nemôžu
byť predmetom voľného obchodu, kým sú určené k tomu účelu, a preto sú napr. vylúčené z exekúcie,
aj keby exekút s ňou súhlasil“, na ktorú v konaní poukazoval žalovaný) a že na žiadosť ŽNO možno IB
odpíše úroky a tak dlh nebude vyšší ako 450.000 Kčs a ŽNO predajom môže vyťažiť 450.000 Kčs pre
svoje potreby, ak im MsNV vyplatí sumu pre voľné použitie. Vzhľadom na vyššie uvedené súd uzavrel, že

vkonanínebolopreukázané,žepredmetnákúpnazmluvabolazostranypredávajúcehouzavretávtiesni
a za nápadne nevýhodných podmienok, ako jedného zo zákonných dôvodov pre uloženie povinnosti
na vydanie veci podľa zák. č. 282/1993 Z.z.

76. Žalovaný sa v konaní tiež bránil tým, že predmetom vydania by nebola pôvodná vec - synagóga,

ale už vec nová - Dom umenia. Podľa Občianskeho zákonníka vec v právnom zmysle charakterizuje
prvok jej samostatnosti. Základným predpokladom súčasti veci je, že nemôže byť od veci oddelená bez
toho, že by sa tým vec znehodnotila. Znamená to fyzickú neoddeliteľnosť, ale tiež neoddeliteľnosť a
znehodnotenie funkčne. Súčasť veci zdieľa to, čo sa po právnej stránke týka veci hlavnej. Tak je tomuaj vtedy, ak sa v dôsledku faktického spojenia stala súčasťou veci hlavnej taká vec, ktorá bola predtým
vecou samostatnou. V danom prípade sa bývalá synagóga stala súčasťou hlavnej veci „Domu umenia“.
Ak teda Dom umenia bol vyhlásený ako celok za kultúrnu pamiatku bez ohľadu na požívaný názov

bužňa, či unifikovaný názor NKP synagóga neznamená to, že si pôvodná synagóga podľa občianskeho
zákonníka zachovala svoj pôvodný charakter (modlitebňa).

77. Žalobkyňa poukazovala na unifikované označenie celej stavby, ktorá aj v súčasnosti
používa pojem synagóga aj keď v sémantickom tvare jeho synonyma - BUŽŇA. V oficiálnej dokumentácii

sa pojem Synagóga bežne používal na označenie hlavej
(pôvodnej) budovy. Bez ohľadu na uvedené, zmena označenia budovy, ku ktorej v priebehu času dôjde,
nemá žiaden relevantný význam z hľadiska jej identifikácie a identity ako stavby.
Pod zánikom stavby judikatúra chápe situáciu, kedy je zrejmé, že dispozičné riešenie pôvodného
nadzemného podlažia pôvodnej stavby zaniklo, pričom v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov je nerozhodný objem novozabudovaných konštrukcií alebo aký je rozsah

novozabudovaných konštrukcií. Z vykonaného dokazovania, teda konkrétne zo znaleckého posudku č.
4/2012 podľa žalobkyne jednoznačne vyplýva, že pôvodná stavba, teda synagóga v dôsledku prestavby
sa v prevažnej miere, čo do konštrukcie zachovala. Aj podľa statického posudku L.. S. N. a L.. O.
novovybudovaná prístavba na úrovni základovej škáry spolupôsobí s pôvodným objektom, z čoho
možno jednoznačne vyvodiť ten záver, že novovybudovaná prístavba nemení pôvodný objekt v žiadnych

podstatných aspektoch z hľadiska stavebných konštrukcií, ale práve nadväzuje na pôvodné stavebné
konštrukcie, s ktorými spolupôsobí. Svedok L.. G. vo výpovedi uviedol: „Pri tejto prestavbe, keďže to
nie je jednopodlažná budova, je zásah do nosných konštrukcií vždy, bez toho sa to nedá spraviť, takže
sa tam dopĺňali tie nosné konštrukcie v tom novom priestore, ktorý tam mal vzniknúť.“ Z uvedeného
taktiež podľa žalobkyne vyplýva, že prístavba nezmenila stavebno-technické konštrukcie, ale sa k nej

dopĺňali nové stavebnotechnické konštrukcie. Z uvedeného možno urobiť čiastkový záver, že pokiaľ
pri stavebných úpravách pôvodná stavba nezanikla, potom platí, že všetko to, čo k nej pribudlo sa
stáva jej súčasťou v zmysle § 120 OZ, teda aj prístavba. Taktiež nie je rozhodujúca jednak cena
vykonaných stavebných úprav, jej rozsah, ako ani to, či tieto stavebné úpravy pôvodnú stavbu rozšírili
a aký je pomer medzi pôvodnou a novou stavbou, a teda nie je rozhodujúci rozsah a úroveň vykonanej

stavebnej obmeny. Taktiež nie je podstatné, či tam boli a v akom rozsahu zabudované prvky dlhodobej
životnosti. Taktiež je potrebné povedať, že v dobovej dokumentácii sa konštantne uvádza, že ide o
prístavbu, pričom zo všeobecne chápaného pojmu prístavba vyplýva, že prístavba pôdorysne rozširuje
pôvodnú stavbu a je s ňou prevádzkovo spojená a z tohto hľadiska predstavuje prírastok k pôvodnej
stavbe. Novopristavené časti, ktoré sú funkčne a prevádzkovo technicky prepojené s pôvodnou stavbou,

nepredstavujú samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov a neupierajú identitu pôvodnej stavby
vrátane spôsobilosti byť predmetom posudzovaných reštitučných vzťahov. Navyše účel stavby bol
právne zmenený právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňa nemala akýkoľvek vplyv alebo dosah
na to, akým spôsobom sa bude meniť účel stavby. K tvrdeniu žalovaného, že „v dôsledku vykonanej
prestavby a prístavby... došlo

k obmene viac ako 50% prvkov dlhodobej životnosti" žalobkyňa uviedla, že v zmysle
ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov stabilne vyplýva právny názor, podľa
ktorého prepracovaním pôvodnej stavby nedochádza k vzniku novej veci v právnom
slova zmysle a teda ani k skutočnosti, s ktorou by právna úprava spájala otázku
nadobudnutia vlastníckeho práva k veci. K nadobudnutiu vlastníckeho práva k tzv.

prepracovanej stavbe dochádza len v prípade zániku pôvodnej stavby. Zo zachovanej dobovej
dokumentácie týkajúcej sa označených nehnuteľností vyplýva, že nová časť stavby je len prístavbou k
pôvodnej stavbe (synagóge), a že v dôsledku tejto prístavby nedošlo k zásahu do
podstatných častí synagógy, z čoho možno urobiť záver jednak o vzájomnom vzťahu
týchto dvoch telies a jednak, že v dôsledku realizácie prístavby k synagóge táto zo

stavebnotechnického hľadiska nezanikla ako pôvodná stavba, ale došlo len k jej
čiastočnému prepracovaniu. Z právneho hľadiska rovnako neobstojí ani tá časť argumentácie
žalovaného, podľa ktorej zmenou účelu využitia pôvodnej stavby, vznikla nová stavba. Takéto tvrdenie
nemá ani oporu v relevantnej právnej úprave ani v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Je
prirodzené, že účel využívania akejkoľvek stavby sa v priebehu času jej existencie mení, čo však nemá

vplyv na to, že touto okolnosťou daná stavba prestáva
byť tou, ktorou bola pred zmenou účelu jej dovtedajšieho využívania. Svedkyňa Labudová nemá
primerané vzdelanie na vyjadrenie k stavebnotechnickýmotázkam ani na posúdenie otázky vzniku novej veci v právnom zmysle. Z jej výpovede a ňou
predložených dôkazných prostriedkov vyplynul iba ten záver, že architektonické riešenie celej stavby je
pamiatkovo chránené, pričom pri realizácii prístavby sa zohľadňovalo pôvodné

architektonické riešenie priečelia Synagógy.

78. Podľa užívacieho povolenia vydaného Mestským notárskym úradom v Košiciach dňa 29.7.1929 na
žiadosť Predstavenstva Židovskej materinskej náboženskej obce bolo vydané povolenie na obývanie
a používanie novostavby modlitebne a školskej budovy na Frankepanovej ul. v Košiciach, ktorá bola

dokončená 30.9.1927

79. Reštitučný zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym a z ich vzájomného
vzťahu vyplýva, že pre ne platí všeobecná zásada, že ak nie je niektorá otázka špeciálnym predpisom
upravená (vrátane takej úpravy, ktorá je aplikácia všeobecnej normy v tejto otázke vylúčená), je potrebné
vychádzať z úpravy všeobecnej normy.

80. Podľa § 119 ods. 1 a 2 OZ veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. Nehnuteľnosťami sú pozemky a
stavby spojené so zemou pevným základom. Podľa § 120 ods. 1 OZ súčasťou veci je všetko, čo k nej
podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila. Podľa § 135b
ods. 1 prvá veta OZ ak niekto dobromyseľne spracuje cudziu vec na novú vec, stáva sa vlastníkom novej

veci ten, ktorého podiel na nej je väčší.

81. Súd podotýka, že na jednej strane je potrebné v zmysle účelu reštitučných predpisov chrániť práva
reštituenta (aj predtým aby namiesto pôvodnej stavby domu mu bola vydaná napríklad ošipáreň), na
druhej strane má ísť o zmiernenie (nie odstránenie) následkov niektorých (nie všetkých) majetkových

krívd tak, aby nevznikali nové krivdy, teda je potrebné chrániť aj vlastnícke právo toho, kto do zásadnej
prestavby investoval svoje finančné prostriedky, preto treba individuálne posúdiť, či sa rozhodnutie
vnímané v materiálnom zmysle javí ako spravodlivé (prednosť materiálnej spravodlivosti pred právnym
formalizmom).

82. Ako v danej veci už konštatoval dovolací súd, jednou z možností zmiernenia majetkovej krivky, ktorú
zákon oprávnenej osobe priznáva, je jej právo domáhať sa vydania veci. Predmetom vrátenia však môžu
byť len veci, ktoré prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu alebo obce, t.j. veci pôvodné, ktoré
v čase vydania v právnom zmysle existujú (nezanikli) a zachovali si svoj pôvodný charakter. Riešenie
otázky existencie veci v právnom zmysle je otázkou čisto občiansko-právnou a nie je dôvod ju riešiť

rozdielne v sporoch reštitučných ako v sporoch „klasických“.

83. Pojmy z tzv. reštitučných zákonov je nutné vždy vykladať občianskoprávne, čo znamená, že ani
pomocne nemožno pre vymedzenie pojmu „stavba“ použiť terminológiu stavebného zákona, resp.
predpisov vykonávajúcich tento zákon. V občianskoprávnej oblasti, a teda takisto v oblasti pôsobnosti

reštitučných zákonov, je potrebné pojem „stavba“ vykladať staticky ako jedinečný výsledok určitej
stavebnej činnosti, ktorý je možno podľa jeho technických vlastností individualizovať (rozsudok NS ČR,
sp. zn. 22 Cdo 737/2002) aj s ohľadom na ich stavebno-technické prevedenie, účel a dobu trvania.
Posúdenie, či určitý výsledok stavebnej činnosti je už stavbou ako predmetom občianskoprávnych
vzťahov resp. či došlo ku zániku pôvodnej stavby je vecou právnej úvahy súdu pričom táto úvaha

vychádza zo skutkových zistení v konaní (28 Cdo 2794/2010 NS ČR). Nadobudnutie vlastníckeho práva
spracovanímcudzejnehnuteľnostiveci(stavby)jemožnéibavprípadoch,kedysarekonštrukcioustavby
vykonajú také zmeny jej základných stavebných prvkov, ktoré stavbu charakterizujú. Touto činnosťou
sa zhotoví nová nehnuteľná vec - stavba (2Cdo/22/2005 ZSP č. 58/2005 R4/2006 NSSR). Predmetom
spracovania môže byť aj nehnuteľnosť, ust. § 135b OZ to nevylučuje. Možnosť nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam spracovaním predvída aj zákon 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam vo svojom ust. § 34 ods. 1 (práva k
nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli prírastkom a spracovaním,
sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín). Spracovaním veci v
právnom zmysle rozumieme prípady, kedy sa z jednej veci vytvorí vec iná, ktorá je od pôvodnej odlíšená

či už vzhľadovo alebo funkčne. Môže ísť o takú úpravu už existujúcej veci, ktorou sa mení jej podstata
(3Cdo/100/2002, ZSP č. 35/2003 NS SR). K zániku veci v občianskoprávnom zmysle môže dôjsť aj
obstavaním stavby.84. Súd v danej veci skúmal aj skutočnosť, či pôvodná stavba v dôsledku prestavby nezanikla (či si
zachovala alebo nezachovala povahu stavby) a teda, či to, čo bolo novo vybudované sa stalo súčasťou
pôvodnej nehnuteľnosti alebo naopak, či tu nedošlo k podstatnému zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo

k zmene charakteru stavby, príp., či novovybudovanú časť stavby nie je možné považovať za novú
vec právne samostatnú a dospel k záveru, že novovybudovanú časť Domu umenia nie je možné
považovať za novú vec právne samostatnú, pretože spolu so synagógou tvoria jeden ucelený komplex
slúžiaci na kultúrnospoločenské ciele - adaptovaná časť pôvodnej synagógy ako koncertná sieň a
novovybudovaná časť ako tanečná sála so šatňami, bufetom, posedením, sociálnymi zariadeniami

a schodiskami, administratívnymi priestormi a malou koncertnou sálou, pričom obe tieto časti spolu
vzájomne sunáležia a patria natoľko, že už nemôžu byť považované za vec odlišnú než je Dom umenia
a taktiež sú fyzicky spojené, pričom ich oddelením by došlo jednak k znehodnoteniu (strate hodnoty
peňažnej), ale taktiež k znehodnoteniu funkčnému (slúžili by svojmu účelu menej kvalitne resp. už
vôbec) i estetickému. Taktiež nemožno hovoriť iba o podstatnom zhodnotení pôvodnej nehnuteľnosti
vykonanou rekonštrukciou alebo prístavbou, nakoľko súd má za to, že vykonanými stavebnými prácami

došlo k spracovaniu veci v právnom slova zmysle, kedy sa z pôvodnej veci - synagógy vytvorila vec iná -
Dom umenia, od pôvodnej odlíšená vzhľadovo i funkčne, zmenila sa jej podstata, stratila svoj pôvodný
stavebno-technický charakter. Došlo k jej zásadnej prestavbe - k zmene podstaty nehnuteľnej veci, a
to z hľadiska druhu, obsahu - účelu i rozsahu nehnuteľnosti aj k výmene prvkov dlhodobej životnosti.

85. Podľa rozhodnutia NSSR vo veci sp.zn. 3Cdo/162/2010 z 3.5.2012 je možné 100% výmenu
aj len jedného prvku dlhodobej životnosti považovať za zmenu, v dôsledku ktorej stavba stratila
stavebnotechnický charakter, ktorý tvorí prekážku vydania veci v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991
Zb. Malo by však ísť o zmenu - zásah do pôvodných nosných konštrukcií, od ktorých je závislá živnosť
stavby, nie o zásahy do konštrukcií, ktoré znamenajú len nevyhnutnú údržbu stavby v záujme toho, aby

stavba mohla slúžiť svojmu pôvodnému účelu. Zásadnou prestavbou dochádza k strate pôvodného
stavebnotechnického charakteru stavby spravidla vtedy, keď došlo aspoň pri jednom z prvkov dlhodobej
životnosti k výmene prezentujúcej nadpolovičný objemový podiel všetkých konštrukcií daného prvku
dlhodobej životnosti stavby. Zásadnou prestavbou spojenou so stratou pôvodného stavebnotechnického
charakteru nemožno všeobecne rozumieť iba prístavbu. Pojem prestavba treba chápať širšie než ho

vymedzujú stavebné predpisy, pričom stavbu treba skúmať ako celok po dokončení stavebnej zmeny.
O stratu stavebnotechnického charakteru stavby pôjde najmä v prípadoch, keď pri zásadnej stavebnej
zmene dôjde k zásahu - výmene alebo vybudovaniu nových zvislých alebo vodorovných konštrukčných
prvkov stavby, prípadne dôjde k výmene konštrukcie strechy, či výmene schodišťa. Ak sú tieto prvky
súčasťou nosného systému, nie je pri tom rozhodujúca samotná cena vykonaných prác ani to, či

vykonané zmeny boli podľa stavebnoprávnych predpisov povolené (2Cdo 149/1996, R 93/1998 NS
SR). Stratou pôvodného stavebnotechnického charakteru je stav nasledujúci potom, čo stavba prešla
rozsiahlou stavebnou zmenou - prestavbou, pričom došlo k zmene jej podstaty a zvyčajne je spôsobilá
slúžiť tiež iným ako doterajším účelom - hoci táto podmienka nie je nevyhnutná. K posúdeniu straty
stavebnotechnického charakteru stavby v dôsledku jej zásadnej prestavby nie je jediným hľadiskom

rozsah výmeny prvkov dlhodobej životnosti stavby. Je nutné prihliadať napríklad aj na možnú funkčnú
zmenu prestavanej nehnuteľnosti (28Cdo 1325/2002 NS ČR).

86. Nakoľko teda vec pôvodná - synagóga - si nezachovala svoj pôvodný charakter, už v právnom
zmysle neexistuje (aj keď existuje vec nová), preto nemôže byť predmetom vydania. Aj z toho dôvodu

súd žalobu zamietol.

87. Žalobkyňa v rámci obrany v konaní poukazovala na ďalej uvedené listinné dôkazy, ktoré podľa nej
mali preukázať, že došlo len k rekonštrukcii synagógy a jej prístavbe, ktorá sa stala súčasťou synagógy,
a nie k vzniku novej veci.

88. Podľa listu Povereníctva školstva, vied a umení v Bratislave z 8.4.1953 (č.l. 1428) adresovaného
Slovenskému výboru pre umenie, plánovacie oddelenie Bratislava kultúrna sieň v Košiciach, sa má
získať prispôsobením židovskej synagógy, ktorá bude slúžiť ako koncertná sieň, čiže o výstavbu
tejto koncertnej siene musí sa postarať Slovenský výbor pre umenie. V liste Krajského národného

výboru v Košiciach z 9.4.1953 adresovaného Predsedníctvu Sporu povereníkov (zn. IV/3-715.2-9/4-53)
sa uvádza, že krajské mesto Košice je bez vhodnej kultúrnej siene, preto žiadajú o Riešenie
majetkoprávnych záležitostí synagógy v Košiciach na Tajovského ul. Náboženská obec židovská vlastní
budovu, ktorá je zaťažená dlžobou na 9.000.000 Kčs, ktorá je už v pláne projektov pre rok 1953 spridelenouinvestičnoukvótou210.000Kčsa zaplánovanástavebne so6.000.000Kčsnákladom.Podľa
odpisu technickej správy jednotného národného výboru Košice pre adaptáciu budovy starej židovskej
modlitebne ležiacej na Tajovského ulici v Košiciach pre osvetové účely z 18.5.1953 pozemok je opatrený

kanalizáciou a vodovodom, elektrické osvetlenie je zavedené z verejného hlavného vedenia, budova
je masívne stavaná prvotriedneho prevedenia, základy a pivničné múry sú betónové, murované časti
z tehál, konštruktívne časti z betónu poťažne železobetónu, konštrukcia strechy drevená, zosilnená
železnými vložkami. Listom z 12.11.1953 Povereníctva kultúry bolo KNV-IV.ref. oznámené, že v návrhu
plánu rozpočtu na generálne opravy za túto uplatnili adaptáciu synagógy na koncertnú sieň v Košiciach v

celkovej hodnote Kčs 1,075 mil. so započatím a dokončením počítajú v roku 1954, IÚ a ÚP sú schválené,
priamyinvestorjeKNVKošice.VProtokoleMinisterstvakultúry,stavebnétechnickéústředíz28.12.1953
č.j. 7.332/53 o zjištění základních údajú stavebních a nestavebních akcí, pro zařazení do plánu
generálních oprav na r. 1954 sa taktiež uvádza celkový stavebný náklad pre stavebnú akciu koncertná
sieň v Košiciach adaptácia synagógy v sume 1.075.000 Kčs, odôvodnené tým, že mestu chýba väčší
kultúrny priestor, synagóga je nevyužitá. Povereníctvo informácií a osvety 21.1.1954 č. 1325/54 vo

veci Košice-synagóga vydalo schvaľovací výmer úvodného projektu na adaptáciu synagógy v Košiciach
na koncertnú sálu. Následne listom z 2.3.1954 č. 54/PL/B/B/KE-38102 Stavoprojekt túto skutočnosť
oznámil KNV -IV.referát s tým, že má byť najprv vypracovaná investičná úloha na uvedenú prístavbu
a ak ju KNV nebude vedieť sám vypracovať, je potrebné zaslať objednávku na spoluprácu. V liste
z 23.3.1954 zn. IV/3-103-1954 adresovanom KNV-IV.referát, osvetové odd. Jednotný národný výbor,

referát školstva a osvety v Košiciach odôvodňuje potrebu adaptácie židovského kostola na Tajovského
ul. na kultúrnu sieň. V liste Priemstavu, národný podnik Košice, adresovanom Krajskému národnému
výboru z 29.3.1954 č. 859-22/54-Ing. Mrt/Ry, sa uvádza, že obdržal od Stavoprojektu-Košice technický
projekt stavebnej akcie „Koncertná sála“ - rekonštrukcia synagógy v Košiciach, ktorý opatril pečiatkom
a podpisom odsúhlasovacej klauzuly s tým, že si vyhradzuje právo podať konečné vyjadrenie ohľadne

správnosti NK II až po podrobnom preskúmaní. Podľa zadávacieho protokolu č. 56 objednávateľ
- KNV - referát školstva a osvety Košice zadal dňa 10.4.1954 Stavoprojektu, stredisko Košice V/
Bankov prieskumno-projektové práce pre investíciu KNV-IV.ref. Košice - rekonštrukcia synagógy. V
liste z 12.4.1954 adresovanom KNV - IV. referát zn. 54/PL/B/KE-53103/0 Stavoprojekt stredisko
Košice-V.Bankov žiadal na druhopise odsúhlasiť kalkuláciu nákladov 8.775 Kčs za pomoc pri zostavení

investičnej úlohy na prístavbu v spojení s adaptáciou žid. Synagógy na koncertnú sieň v Košiciach
8.775 Kčs. Na predloženej kópii je vyznačený i súhlas s podpisom a dátumom 13.4.1954 a v ďalšom
liste zn. č. 1091/54/Pl/Kk/fd/53103 žiadal na druhopise potvrdiť, že vzali na vedomie novú kalkuláciu
na rozšírený úvodný projekt II. časti, KE 53104 na 66.639 Kčs. Výmerom z 19.6.1954 bol KNV, odbor
pre výstavbu v Košiciach určený stavebný obvod pre novostavbu - rekonštrukcia synagógy, prístavba a

výstavba kolonády na parc. č. 2973 a 2972 k.ú. Košic. Listom z 28.7.1955 zn. Kult-2447/55.II. Odbor
kultúry rady KNV v Košiciach urgoval Ministerstvo kultúry o odpoveď ohľadne schválenia adaptácie
synagógy v Košiciach na koncertnú sálu, načo Ministerstvo kultúry listom z 5.8.1955 č. 55.450/55-
XIV/2 odpovedalo, že chýbalo stanovisko Povereníctva kultúry, podľa oznámenia zástupcu povereníctva
bude 1. etapa úprav prevedená ako generálna oprava. Podľa záznamu z porady konanej 20.9.1955

vo veci rekonštrukcie synagógy v Košiciach na koncertnú sieň projektant predložil projekt a rozpočtovú
dokumentáciu a predmetnú výstavbu navrhol rozdeliť na 2 etapy: 1. generálna oprava budovy v r. 1956 v
náklade 1 mil. Kčs, 2. prístavba vstupnej časti a kompletizovanie stavby v r. 1957. Podľa listu Finančného
odboru rady Mestského národného výboru v Košiciach z 20.9.1955 zn. Fin-3008/1955 adresovaného
Povereníctvu financií doplnili svoje podanie výmerom KNV odboru školského v Košiciach o poštátnení

parcely č. 2973/3 zapísanej vo vl. XXXX k.ú. Košice, ktorá predstavuje školskú budovu čp.p. XXX a
časti parcely č. 2973/4 ako školský dvor a žiadali, aby bol urýchlene daný súhlas s prijatím ponuky daru
predloženou ŽNO v Košiciach alebo stanovisko ako získať predmetný majetok pre štát. Podľa záznamu
z 21.9.1955 spísaného na Povereníctve kultúry v súvislosti s rekonštrukciou synagógy v Košiciach na
koncertnú sieň povereníctvo uložilo projektantovi inž.arch. Y. predložiť investičnú úlohu so stanoviskom

Rady KNV, odbor kultúry a s odborným vyjadrením akustika po vykonaní praktickej akustickej skúšky
synagógy. Podľa listu odboru kultúrnej rady KNV v Košiciach z 15.3.1956 Kult/750/56 Rada KNV
uznesením č. 120/14.III.56 schválila investičnú úlohu na prístavbu Domu umenia na Tajovského ul. v
Košiciach a uložila odboru kultúry postúpiť investičnú úlohu na schválenie Povereníctvu kultúry. Listom
Krajskej správy štátneho požiarneho dozoru v Košiciach z 2.5.1956 zn. PO-440/1956 adresovaným

odboru kultúry rady KNV v Košiciach boli dané pripomienky k úvodnému projektu na rekonštrukciu
bývalej synagógy na Dom umenia v Košiciach. Listom č.j. 174-CO-OS z 3.5.1956, náčelníka štábu CO
kraja, KNV v Košiciach, odboru civilnej obrany adresovaným odboru kultúry rady KNV v Košiciach bolo
dané vyjadrenie k ÚP domu umenia. Listom zo dňa 5.5.1956 adresovaným KNV v Košiciach krajskýhygienik Košice súhlasil s úvodným projektom rekonštrukcie synagógy na Dom umenia v Košiciach. V
sprievodnej správe KE-87004/10 Dom umenia - rekonštrukcia synagógy Košice z 12.5.1956 s pečiatkou
Štátneho projektového ústavu pre výstavbu miest a dedín, pobočka Košice-Bankov, je bližšie popísané,

v čom bude spočívať rekonštrukcia, prestavba a prístavba bývalej synagógy na Moyzesovej, ktorá bola
preskúmaná z dôvodu utilitárneho, estetického a urbanistického i akustického, či sa hodí na vybudovanie
Domu umenia; stavebne je budova v pomerne dobrom stave, hoci v poslednej dobe nie je udržovaná,
je používaná ako sklad, čím sa však znehodnocuje a nie je využitá; proporcie sú šťastne a esteticky
riešené, preto je treba starú architektúru chrániť, na túto nadviazať a doplniť, aby stará s tavba s

prístavbou tvorili komplexný celok; samotný objekt sa delí na 2 časti - bývalá synagóga, v ktorej sa
prevedie generálna oprava a novostavba; židovské odznaky a iné umelecké predmety majú sa odovzdať
do mestského múzea. Podľa zápisnice spísanej na odbore kultúrnej rady KNV v Košiciach dňa
1.6.1956 prebehla porada Stavoprojektu, Povereníctva kultúry a NsNV OPK za účelom preskúmania
investičnej úlohy na prístavbu Domu umenia v Košiciach, ktorá spolu s bývalou židovskou synagógou,
adaptovanou v rámci generálnych opráv, tvorí celok s Domom umenia, výsledkom bolo zhodnotenie

potreby doplniť adaptovanú časť synagógy i navrhovanú prístavbu o ďalšie priestory (ladiareň, šatne,
sklady, rekvizitáreň), ktoré je možné saturovať priestormi školy, ktorá je chodbou spojená s priestorom
javiska. Podľa záznamu z 22. pracovnej porady hospodársko-technickej dokumentačnej komisie pri
Povereníctve kultúry z 26.6.1956 bolo komisiou doporučené schváliť ÚP v plnom rozsahu s celkovým
nákladom 4.435.000 Kčs s určitými tam špecifikovanými pripomienkami. Podľa zápisnice z 24.9.1956

(č.l. 1458) spísanej pri príležitosti prehliadky budovy starej synagógy na Moyzesovej v zmysle uznesenia
rady KNV č. 344 z 19.9.1956, bola zástupcami KPK a KNV odbor výstavby i odbor. priem. vykonaná
obhliadka budovy i projektov Domu umenia a konštatovali, že budovu starej synagógy v záujme
uskutočnenia Domu umenia je treba odstrániť, lebo projektovaná stavba Domu umenia zaberá aj
priestory zastavané tzv. starou synagógou; že zbúraním iba jednej časti starej synagógy, do ktorej

zasiahne nová projektová budova, je nemožné, bola by narušená hlavná konštrukcia klenbovej stavby a
tak nastane zrúcanie celej stavby; adaptačné práce na zachovanie jednej časti synagógy by vyžadovali
také vysoké náklady, ktoré nie sú vôbec v súlade s hodnotou získaného skladovacieho priestoru; že
samotná stavba starej synagógy je menej hodnotná, lebo obsahuje drevenú konštrukciu vo veľmi zlom
stave, celá strecha je bezcenná a už na viacerých miestach pretekáva. Tiež zo zápisnice vyplýva, že v

danom čase stará synagóga slúžila ako sklad, veľkoobchod so spotrebným tovarom.

89. Žalovaný k uvedeným listinným dôkazom uviedol, že tie z r. 1953-1955 sú vzhľadom
na prijatie nového lokalitného programu na vybudovanie stavby DOM UMENIA s viacúčelovým
využitím prekonané. Ale aj podľa pôvodného projektu by došlo zásadnou prestavbou k strate

stavebnotechnického charakteru pôvodnej synagógy. Žalovaný poukázal na dôkaz sprievodná správa
KE - 87004/10 zo dňa 12.5.1956 (č.l. 570 až 590), z ktorej vyplýva, že investor KNV v Košiciach, z
dôvodu potreby doplnenia kultúrnej vybavenosti zadal projektantovi podľa nového lokalitného programu
vypracovanie projektu na vybudovanie DOMU UMENIA namiesto projektu prestavby synagógy na
koncertnú sieň a že stavba DOMU UMENIA má slúžiť a od roku 1963 dodnes slúži nielen ako koncertná

sieň na koncerty (symfonické) ale aj rovnako v časti objektu prístavby na komornú hudbu v malej
koncertnej sále a tiež na estrády, prednášky, výstavy, balety a pod.

90. Podľa zoznamu faktúr za práce na modernizácii vykurovania Domu umenia v r. 1985 a v r. 1986 a
opravu omietky a za rekonštrukčné práce v DU v r. 1987 boli vykonané práce v hodnote 3.951.668 Kčs.

Nájomnou zmluvou z 28.4.1994 žalovaný prenechal Štátnej filharmónii Košice do nájmu Dom umenia
- parc. č. XXX/X o výmere 2139 m2 a parc.č. XXX/X o výmere 220 m2 v k.ú. G.-Z. zapísaných na LV
č. XXXX. Podľa vyjadrenia Štátnej filharmónie Košice z 26.5.1997 prenajatú nehnuteľnosť využíva na
realizáciu kultúrnych činností. Podľa spracovania ŠFK financovania technického zhodnotenia a obnovy
sídla ŠFK - Domu umenia (zo štátneho rozpočtu prostredníctvom kapitoly Ministerstva kultúry, vlastnej

ekonomiky a štátnych fondov) bolo od r. 1994 použitých 2.415.412,83 eur.

91. Žalovaný v konaní poukazoval na to, že z Protokolu o odovzdaní a prevzatí zo 17.3.1992 je
zrejmé, že odovzdávajúci Park kultúry a oddychu Košice odovzdal do vlastníctva preberajúcemu MsNV
v Košiciach budovu DOM UMENIA v hodnote 20.769.992 Kčs so súp.č.XXXX, ktorá bola vybudovaná

ako novostavba č.2002 investorom (stavebníkom) MsNV v Košiciach a investorom KNV v Košiciach
zastúpeným Okresným investorským útvarom Košice, na výmer KNV Košice č.Vyst.1-127-4-1954/599-
Mar. z 19.6.1954 o určení stavebného obvodu pre novostavbu DOMU UMENIA, na stavebné povolenie
odboru výstavby MsNV v Košiciach č.VYST16862/57 z 22.9.1957, na Dohodu o prevode správynárodného majetku z 27.12.1963, ktorou MsNV v Košiciach odovzdalo PKO Košice do správy budovu
DOMU UMENIA vybudovanú ako stavba č.2002 v r.1956-1962 a odovzdanú Okresným investorským
útvaromKošicedosprávyMsNVvKošiciach8.4.1963).Pôvodnávec(synagóga)vdôsledkujejzásadnej

generálnej prestavby na koncertnú sálu si nezachovala pôvodný charakter a faktickým spojením s
hlavnou vecou - zabudovaním do novej stavby DOMU UMENIA - sa stala jej súčasťou. Poukázal aj
na súdnu prax v otázke posudzovanie veci v právnom zmysle a súčasti podľa § 120 OZ: rozsudky
NS ČR 22Cdo1105/2003 a 22Cdo2548/98; 3Cz3/90. Vznik novej veci stavba DOM UMENIA žalovaný
preukazoval aj nasledujúcimi listinnými dôkazmi.

92. Technická správa: Dom umenia - rekonštrukcia synagógy Košice - sprievodná správa KE 87004/I
z 12.5.1956, Postup výstavby KE-87004/I.st. Z 30.6.1957, podľa ktorej prístavba je o výmere 3.274,3
m2 a obstavaný opravovaný priestor 3.640 m2; Technická správa - technický projekt II. a III. stupňa
z 30.6.1957, v ktorom sa uvádza, že úprava terénu okolo celej budovy je zahrnutá do prístavby ako
kapitola samostatná; prestavbou sa budova, ktorá v minulosti slúžila k náboženským účelom, bude

používať na kultúrne účely, starú architektúru treba doplniť tak, aby stará stavba s prístavbou tvorili
komplexný celok; podľa zápisnice z pracovnej porady Stavoprojektu a PK z 1.6.1956 prístavba s
bývalou židovskou synagógou adaptovanou v rámci generálnej opravy na koncertnú sálu a hľadisko
tvorí celok s Domom umenia; Technická správa: Dom umenia - rekonštrukcia synagógy - Košice,
interiér, akustika z 30.12.1958, Technická správa k zaveseniu nového akustického stropu (z 11.11.1958);

Technická správa - stavebná časť - rekonštrukcia podláh z 09/1985; Technická správa: Dom umenia
- zameranie skutočného stavu stavu z 04/1985 s výkresovou časťou. Z technickej správy stavebnej
časti a technickej správy ozvučenia a akustiky je zjavné, že pôvodný objekt synagógy bol po jeho
faktickom spojení s hlavnou vecou rekonštruovaný zásadnou prestavbou, v rámci ktorej pre splnenie
kritérií a noriem akustiky došlo k výmene, zmene a doplneniu stavebných konštrukcií s dlhodobou

životnosťou vrátane zhotovenia nových konštrukčných prvkov celého vnútorného interiéru v pôvodnej
synagóge. V časti pôvodnej synagógy bola vykonaná zmena konštrukčného riešenia akustiky znížením
stropu s vybudovaním železobetónového ochozu pre osvetlenie po celom vnútorne elipsovitom obvode
koncertnej sály pod zníženým stropom. Znížený strop je uchytený na železobetónových konštrukčných
prvkoch. Pre vytvorenie správneho akustického prostredia boli za javiskom v mieste bývalého almemoru

vytvorené nové železobetónové stavebné konštrukčné prvky tzv. „mušľa“ a odrazová zvuková akustická
železobetónová stena so stropom za galériou. Vo vnútri objektu koncertnej sály došlo podľa noriem
akustiky k vybudovaniu konštrukčného vnútorného plášťa od prízemia až po znížený strop, ktorý
bol obložený akustickými panelmi. Podlaha prízemia bola vybetónovaná a zhotovená do spádu s
umiestnením nových akustických sedadiel a po bokoch prízemia boli vybudované loggie. Pre potreby

koncertnéhovystúpeniadošlokpredĺženiujaviska,zaktorýmbolizrealizovanénovéprechodovéchodby
so schodiskom pre účinkujúcich a súčasne bol zadný vstup z Tajovského ul. zamurovaný priečkami a
zakončený železobetónovými prekladmi. V prednej časti pri vstupe do koncertnej sály boli odstránené
stĺpy a zhotovené nové železobetónové preklady vrátane nového schodiska slúžiaceho pre vstup na
poschodie objektu prístavby a objektu koncertnej sály na medziposchodí. Pôvodné schodište pri vstupe

do koncertnej sály bolo prestavbou prerobené na sociálne zariadenia. V novostavbe DOM UMENIA
v časti objektu prístavby konštrukčný systém tvorí priestorový monolitný železobetónový skelet (B
170) doplnený obvodovými nosnými tehlovými stenami hr. 450 mm. Železobetónový skelet v časti
foyeru (tanečný parket) je cez dve podlažia. Objekt novostavby je založený na základových pätkách
z monolitického betónu (B 170) v mieste stĺpov, na ktorých sú uložené monolitické železobetónové

trámy. Stĺpy sú monolitické železobetónové dosky uložené na železobetónových stropných trámoch.
Novostavba v časti prístavby má 3 nadzemné podlažia (NP) so schodiskom po oboch stranách v časti
pri bývalom vstupe do koncertnej sály. Novostavba v objekte prístavby má strechu v tvare písmena T
tvorenúdrevenýmkrovomväznicovejsústavysležatoustolicousjednoustrednouväznicou.Krytinabola
pôvodne z AZC a na plochej streche je plechová krytina. Hlavný priestor novostavby v časti prístavby

je vybudovaný ako reprezentačná hala cez prízemie a medziposchodie, kde je ochoz. Na prízemí je
tanečný parket, šatne a sociálne zariadenia, ktoré sú aj na každom poschodí. Na medziposchodí je
umiestnený bufet a administratívne priestory sídla nájomcu Štátnej filharmónie Košice. Na poschodí je
umiestnená malá koncertná sála s kapacitou 156 poslucháčov a má naprojektovanú galériu, ktorá má
možnosť umiestniť ďalších 91 poslucháčov. V novej časti v objekte prístavby sa nachádza suterén pre

strojovňu vzduchotechniky s priľahlými miestnosťami a z vonkajšej severnej časti na úrovni prízemia
je zhotovený nový objekt s vrátnicou a prevádzkovými priestormi pre potreby prevádzky celej stavby
DOMU UMENIA. Výmera podlahovej plochy novostavby v časti objektu prístavby podľa zamerania z r.
1985 na 1 NP, medziposchodí, 2 NP a pôdorys strechy má spolu 5.802 m2.93. Podľa Zápisnice o odovzdaní a prevzatí stavby DOMU UMENIA z 26.1.1963 došlo k odovzdaniu
stavby 2002, gen. projektantom bol Štátny projektový ústav pre výstavbu, zodp. projektantom L.. Z.

a Dr. arch. Y., gen. dodávateľom Pozemné stavby n.p. Košice a užívateľom Odbor školstva a kultúry
MsNV Košice, náklady stavby boli vo výške 13.414.477,74 Kčs. Podľa Zápisnice o odovzdaní a prevzatí
fasády a objektu úprava terénu na stavbe Domu umenia v Košiciach z 27.6.1963 spísanej medzi
investorom Krajský investičný útvar Košice a dodávateľom Pozemné stavby n.p. Košice bol stavebný
náklad 321.000 Kčs. Zo zápisnice o odovzdaní a prevzatí dokončenej stavby DOMU UMENIA do

užívania z 9.4.1963 (ktorou žalovaný preukazoval rok vzniku novej veci v právnom zmysle) súd zistil,
že Odbor školstva a kultúry MsNV v Košiciach ako majiteľ a PKO ako užívateľ prevzali dokončenú
stavbu, boli vykonané skúšky vykurovania a odovzdané kľúče, súčasne ju uviedli do základných fondov
v doterajšej hodnote 13.245.318,39 Kčs. Podľa Technickej správy POV pre stavbu Dom umenia Košice
- rekonštrukcia z 10/1972 vypracovanej PAMIATKOSTAVOM n.p. Žilina plán organizácie výstavby bol
odsúhlasený, na základe neho malo dôjsť k rekonštrukcii strešného plášťa, rekonštrukčné práce na

interiéri budovy, úprava exekteriéru budovy a statické zabezpečenie budovy (spevňovanie stĺpov, príp.
elektroosmóza), a to za prevádzky budovy (koncerty, skúšky, predstavenia a iné kultúrne podujatia).

94. Podľa zámeru obnovy pamiatky Dom umenia z 9/1987 Krajského ústavu štátnej pamiatkovej
starostlivosti a ochrany prírody Prešov objekt je zapísaný v štátnom zozname nehnuteľných kultúrnych

pamiatok pod č. 1181 ako pamiatka III. kategórie. Stavba je zložená z dvoch základných hmôt,
pôvodná bola objektom synagógy, v 50-tych rokoch bola k nej pristavaná nová časť (vlastne samostatná
dvojposchodová budova železnobetónovej konštrukcie s murovaným obvodovým murivom), pripojená
k pôvodnej hmote a tvoriaca vstupnú časť celého objektu; na prízemí je tanečná sála, dve šatne a
hygienické a administratívne zázemie, na 1. posch. 2 salóniky a bar, na 2. posch. administratívne

priestory, malá sála s terasou. Konštrukcia hlavnej hmoty je murovaná dvojplášťová, pričom medzi
vonkajším a vnútorným múrom sú vytvorené 3 poschodia, vnútorný múr bol pôvodne tvorený silnými
nosnými pilónmi, ktorých presný počet už nie je možné zistiť. Pôvodná hmota aj prístavba je krytá
eternitom, v objekte je zavedená elektrina, voda a kúrenie.

95. Dokumentáciou o stavebno-technickom prieskume L.. Š. G. a L. M. F. z 11/1995 (č.l. 678) mal súd za
preukázané, že v časti bývalej synagógy v základových stavebných konštrukciách, vo zvislých nosných i
nenosných konštrukciáchivovodorovnýchkonštrukciáchvstropochbolividiteľnétrhlinyabolnavrhnutý
spôsob sanácie.

96. Svedok L.. Š. G. k vykonanému stavebno-technickému prieskumu Domu umenia, ktorý robil,
vypovedal (č.l. 1330), že Dom umenia bol ako celok v užívaní, nebol vo vyhovujúcom stave na dané
účely, pre ktoré slúžil a slúži dodnes, statiku robil kolega statik. Západné krídlo bolo zrušené, v pôvodnej
synagóge prišlo ku niekoľkým rekonštrukciám, dostala ochoz po obvode, je tam doplnený balkón,
hľadisko.Svedokajpomáhalkolegovi,keďsarobiliúpravystriech,krytiny,robiltiežvypracovanienového

návrhu na doplnenie jestvujúceho Domu umenia na zázemie, rozšírenie pôvodných nevyhovujúcich
priestorov ako boli skúšobne pre orchester. Pri tejto prestavbe, keďže to nie je jednopodlažná budova,
je zásah do nosných konštrukcií vždy, bez toho sa to nedá spraviť. Dopĺňali sa nosné konštrukcie v
tom novom priestore, ktorý mal vzniknúť pred sálou spoločenskou, kde sú rôzne koncerty. V rámci
rekonštrukcie ako celku, keď sa zoberie celý objem aj s tou prístavbou, tak pôvodná synagóga je menšia

časť ako prístavba plus tie konštrukcie, ktoré v tom boli obmeňované a doplnené. Budova narástla
objemovo. Je to viac ako o 50% väčšie ako synagóga. 40 ku 60% čo do plošného objemu. 70 ku 30
% čo do konštrukcie, pri konštrukciách, ktoré sa robili v synagóge, lebo tá sa dopĺňala na to, aby slúžila
novému spoločenskému účelu.

97. Svedok L.. V.. Š. R. vypovedal (č.l. 1333), že sa v roku 2005 zúčastnil verejnej súťaže
na rekonštrukciu, modernizáciu priestorov Domu umenia, išlo skôr o architektonickú prácu. Bolo to
na niekoľko etáp, začali s modernizáciou scénického osvetlenia, robili repas sociálnych priestorov
aj interiér vstupných priestorov a potom ťažisková práca bola od projektu cez realizáciu a získanie
stavebnéhopovolenia.Toboladostavbaveľkejkoncertnejsály,tamriešiliprístavbousegregáciunástupu

divákov a personálu. Podklady ich archívu pamiatkárov, niečo z mestského archívu. On mal vedomosť o
pôvodnej stavbe, že synagóga bola projektovaná budapeštianskym architektom, pozeral sa na celý ten
komplex ako na Dom umenia, lebo v 50. rokoch to architekt Y. prestaval na Dom umenia. Tá prevádzka
je prispôsobená funkcii filharmónie, čiže aj tie ochozy sú ináč komponované alebo prispôsobené akoboli, robili hľadisko i orchestrisko, do betónového zrkadla pri orchestrisku dávali osvetlenie. Pokiaľ ide
o prvky dlhodobej životnosti nové a staré, v tej časti synagógy je to možno 1 : 1 a prístavba je úplne
nová. V synagóge celý ten portikus schodiska sa prerobil, čiže tá architektonika je tam iná. Tie galérie

tiež sa prispôsobovali, robili sa betónové konštrukcie, kupola tiež zmenila proporciu. Prevažuje nový
charakter toho objektu. Synagóga je integrovaná do Domu umenia s novou prevádzkou.

98. Podľa Schvaľovacieho výmeru Povereníctva kultúry Bratislava č.14074/56-IV. z 15.6.1956 na akciu
Prístavba DOMU UMENIA v rozpočtovej hodnote výstavby 4.435.000 Sk spolu so Schvaľovacím

výmerom Povereníctva kultúry a školstva Bratislava č.1475/56-IV. z 15.6.1956 na akciu Generálnej
opravy DOMU UMENIA v rozpočtovej hodnote výstavby 1.601.827 Sk priamym investorom stavby bol
MsNV v Košiciach a vrchným investorom KNV Košice. Podľa výmeru MsNV v Košiciach, odbor výstavby
z 22.9.1957 zn. Výst.16862/1957.stav.Koml. bola stavebníkovi MsNV v Košiciach, odbor školstva a
kultúry povolená stavba - prístavba Domu umenia v Košiciach, celkový náklad 5.030.000 Kčs.

99. Podľa listinného dôkazu (č.l. 725 a nasl.) predloženého žalovaným - ZP č. 4/2012 zo 17.7.2012
znalca Ing. Jozefa Kapu z odboru stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby na preukázanie charakteru
stavby DOMU UMENIA v Košiciach ul. Moyzesova 66 s. č. XXXX na parc. č. XXX k. ú. Stredné Mesto
vyplýva, že z hľadiska účelu využitia, celkovej realizácie, t.j. rozsiahlej prístavby a značnej vnútornej
prestavby pôvodnej časti stavby bývalej SYNAGÓGY popísanej v tomto ZP došlo k vytvoreniu novej veci

DOMU UMENIA pozostávajúce z bývalej SYNAGÓGY a prístavby s odlišným využitím oproti bývalej
SYNAGÓGE. Novovybudovanú časť nie je možné považovať za novú vec právne samostatnú, nakoľko
projekt aj samotná realizácia boli vykonané tak, aby stará stavba s prístavbou tvorili komplexný ucelený
jednotný celok pre účely Domu umenia. (K tomu súd v súlade s námietkou žalobkyne podotýka, že
vyhodnotenie či došlo k vzniku novej veci je právna otázka, ktorá nepatrí do kompetencie znalca, ale

súdu). Ďalej znalec konštatuje, že pôvodná stavba „Synagóga“ sa v prevažnej miere čo do konštrukcie
zachovala, no nie zo strany charakteru, čo bolo aj úlohou projektanta prestavby - čo najviac chrániť
starú architektúru a na túto nadviazať, doplniť tak, aby spolu s prístavbou tvorili komplexný celok pre
nový účel využitia predmetnej budovy a to Domu umenia. Vykonanou prestavbou zásadne došlo k
zmene charakteru stavby, čo bolo aj účelom navrhovanej prestavby. Prestavba nespočívala iba v z

rozsiahlej prístavby, ale aj v dispozičnej zmene pôvodnej časti budovy, v realizácii nových konštrukčných
prvkov hlavne v interiéri starej časti budovy z dôvodu vytvorenia vhodného akustického prostredia ako
aj úpravou konštrukčných prvkov dlhodobej životnosti.

100. Na preukázanie a doplnenie skutočností tvrdených v ZP znalca L.. M.. G., že nová vec nie

je spôsobilá na vrátenie do pôvodného stavu a nemôže slúžiť svojmu pôvodnému účelu, žalovaný
predložil statický posudok L.. S. N. a L.. O. F., autorizovaného stavebného inžiniera pre statiku
stavieb, vyhotoveného pre žalovaného, z ktorého súd zistil, že novovybudovaná prístavba v úrovni
základovej škáry spolupôsobí s pôvodným objektom. Prístavba umiestnená v bezprostrednej blízkosti
objektu zvýšením napätia v základovej škáre ovplyvňuje konsolidáciu a zeminy vo svojej blízkosti, a teda

aj pod pôvodnou stavbou. Prístavba so starou stavbou tvorí komplexný celok z hľadiska dispozície a
účelu využitia. Nosné prvky pôvodnej stavby a do nej zabudované hlavne murované, železobetónové a
drevené nosné prvky tiež vzájomne spolupôsobia tak, že vytvárajú jeden celok a spoločne zabezpečujú
priestorovú tuhosť a stabilitu budovy. Prestavbou došlo k spevneniu pôvodnej budovy a k zvýšeniu
jej životnosti. Zo záverov statického posudku vyplýva: Vzhľadom na rozsah pôvodnej prestavby nie je

možné stavbu vrátiť do pôvodného stavu. So súčasným dispozičným a konštrukčným usporiadaním
objekt nemôže slúžiť svojmu pôvodnému účelu. S pôvodnými konštrukčnými prvkami spolupôsobia
nové konštrukčné prvky a vytvárajú jeden konštrukčný celok. Akékoľvek búracie práce v interiéri by
mohli svojimi dynamickými účinkami narušiť stabilitu nosných prvkov, ako aj celého pôvodného objektu
modlitebne.

101. Podľa záväzného stanoviska Krajského pamiatkového úradu Košice z 27.5.2015 adresovaného
súdu (č.l. 1038) Dom umenia je evidovaný ako národná kultúrna pamiatka v Ústrednom zozname
pamiatkového fondu SR pod č. XXXX/X na parcele č. XXX obec G. - Z. O., k.ú. Z. O., LV č. XXXXX,
nachádzajúca sa na území Mestskej pamiatkovej rezervácie v Košiciach. Podľa výpisu z ústredného

zoznamu pamiatkového fondu z 26.5.2015 je unifikovaný názov NKP: synagóga, unif. názov PO:
synagóga, bližšie určenie: neologická, zaužívaný názov NKP: Dom umenia, Bužňa, zaužívaný názov
PO: Štátna filharmónia, druhové určenie PO: architektúra, sekundárne druhové určenie: urbaniznus,
archeológia, doba vzniku 1926-7, datovanie zmien 1962, prevládajúci sloh: moderné hnutie, autor:Kozma Ľudovít, Czihal Leopold (adaptácia), hlavné využitie: koncertné siene, sekundárne využitia:
kultúrno-spoločenské, dátum vyhlásenia za KP: 16.10.1963, ako vlastník je zapísaná žalobkyňa, ako
užívateľ SP-Štátna filharmónia Košice. Priložený bol aj aktualizačného list NKP Dom umenia, Bužňa

(č.l. 1040).

102. Žalovaný k predloženým dôkazom zo strany Krajského pamiatkového úradu Košice uviedol, že
posúdenie charakteru nehnuteľnosti podľa zák. č. 49/2002 Z.z. nie je totožné s posúdením charakteru
nehnuteľnosti podľa stavebného zákona a občianskeho práva. Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 49/2002 Z.z.

kultúrna pamiatka podľa tohto zákona je hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec pamiatkovej hodnoty,
ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Ak teda Dom umenia bol vyhlásený
ako celok za kultúrnu pamiatku bez ohľadu na požívaný názov bužňa, či unifikovaný názor NKP
synagóga neznamená to, že si pôvodná synagóga podľa Občianskeho zákonníka zachovala svoj
pôvodný charakter (modlitebňa). Zásadnou prestavbou vykonanou v rokoch 1957 až 1962 bývala
synagóga stratila svoj pôvodný charakter a jeho obnova je právne aj fakticky nemožná. KPÚ v záväznom

stanovisku (č.l. 1043 súdneho spisu) ,,Stavebno-historická charakteristika“ v podstate potvrdil, že Dom
umenia je nová vec stavebne zložená z dvoch základných hmôt. Žalovaný ale nesúhlasil s tvrdením
KPÚ (č.l. 1042 tretí odsek súdneho spisu), že synagóga po vojne bola štátom vyvlastnená. V konaní
bolo jednoznačne preukázané, že synagóga prešla do vlastníctva štátu na základe kúpnej zmluvy. V
nasledujúcej vete KPÚ nepresne uvádza informácie týkajúce sa realizačných projektov z rokov 1957

a 1958, pretože sa netýkajú iba prestavby synagógy na koncertnú sieň, ale sa týkajú celej stavby
Domu umenia t.j. objektu generálnej prestavby synagógy a nového objektu prístavby, ktoré po zásadnej
prestavbe a výstavbe od roku 1962 tvoria jeden celok ako nová vec v právnom zmysle. V Dokumentácii
o stavebnom prieskume od autora L.. Š. G. z 11/95 sa uvádza vykonanie rekonštrukcie a väčších opráv
už v roku 1972, ďalej uvádza rok 1981, keď bola vykonaná rekonštrukcia podláh a ÚK a rok 1987, v

ktorom bolo vykonané ozvučenie malej koncertnej haly. Najväčší rozsah prác /zásadná prestavba a
výstavba/ na stavbe Domu umenia bol uskutočnený v rokoch 1957 až 1962 v rámci samotnej výstavby
Domu umenia ako vyplýva i Metodického pokynu Pamiatkového ústavu Bratislava, resp. stredisko
Košice č. 1426/95 zo dňa 20.7.1995. Pokiaľ KPÚ v stanovisku považoval za potrebné v časti: „Stavebno-
historický vývoj“ poukázať na rozsiahly stavebný projekt obnovy pod názvom: „Štátna filharmónia Košice

- rekonštrukcia a modernizácia budovy Domu umenia, Moyzesova 66, Košice“, potom žalovaný namieta,
že KPÚ v stanovisku neuviedol relevantnú skutočnosť, že najrozsiahlejšia realizácia projektu Domu
umenia sa uskutočnila práve v rokoch 1957 až 1962. V stanovisku (na č.l. 1043 až 1048 súdneho
spisu) KPÚ pomerne podrobne popisuje stavebno-historickú charakteristiku Domu umenia, pričom
opomenul uviesť, že zásadná zmena stavebných konštrukcií s dlhodobou životnosťou v rozsahu viac

ako 50% v rámci prestavby a výstavby Domu umenia bola realizovaná investorom v rokoch 1957 a
1962. Murovaná konštrukcia centrály pôvodne nebola dvojplášťová, zhotovil ju investor v rámci zásadnej
prestavby v rokoch 1957 - 1962 vrátane výstavby logií, vytvorenia javiska a výrazného prestavania
západného krídla synagógy, kde pôvodne schody na galériu boli zrušené a priestor bol prerobený na
hygienické zariadenie na prízemí a poschodí. V stanovisku KPÚ absentuje informácia o vybudovaní

železobetónového ochozu pod zavesený znížený strop, ktorý je uchytený na železobetónových
konštrukčných prvkoch. Pre vytvorenie správneho akustického prostredia taktiež boli investorom za
javiskom v mieste bývalého almemoru vytvorené nové železobetónové stavebné konštrukčné prvky
tzv. „mušľa“ a odrazová zvuková akustická železobetónová stena so stropom za galériou. V roku 1957
až 1962 sa uskutočnilo vybudovanie šikmej podlahy v koncertnej sieni v rámci generálnej prestavby

bývalej synagógy. V stanovisku KPÚ absentuje tiež informácia o zásadnej prestavbe východného krídla,
zamurovaní vonkajšieho vstupu a vybudovaní železobetónových schodov v rokoch 1957-1962. Investor
vybudoval teplovzdušné železobetónové potrubie na ohrev koncertnej sály a prístavby, ktoré prechádza
v podlaží prístavby do koncertnej siene ku sedadlám. Žalovaný poukázal na znalecký posudok znalca
L.. G., z ktorého vyplýva, že krov kupoly bol spevňovaný kvôli statickému zaťaženiu zastropneného

dvojplášťa. Na vrchole malej kupoly investor doplnil 4 ks stĺpikov, článkovaná cibuľa bola vymenená
za hladkú a tiež päťcípa hviezda za lutnu. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením KPÚ (č.l. 1048 súdneho
spisu): „Špecifikácia pamiatkových hodnôt“, že objekt v jeho pôvodnej synagóge si napriek stavebným
úpravám autenticky zachoval svoju podobu a dispozíciu a na čl. 1049 súdneho spisu ,,Architektonická
hodnota“ - zachovaná hmota centrály lode. Z realizačných PD, dôkazov a skutkového stavu je

zrejmé, že v časti koncertnej sály Domu umenia došlo v období od prechodu veci na štát k
vytvoreniu murovaného dvojplášťa, zníženiu stropu, predĺženiu javiska, vybudovaniu nových šikmých
podlahových plôch, vybudovaniu železobetónového kanálu teplovzdušného vykurovania v podlahe,
vytvoreniu logii, prestavbe galérie, zbúraniu západného vstupného portikusu, zásadnej prestavbezápadného a východného krídla synagógy, výmene konštrukčných prvkov dlhodobej životnosti (krov a
kopula, železobetónové schodiská na jednotlivých podlažiach, ochoz, mušľa, odrazová stena, zrušenie
pôvodného schodišťa, vybudovanie sociálneho zariadenia v západnom krídle, zrušenie almemoru), čím

sa celkove obostavaný priestor v koncertnej sále znížil na 17.654 m3 t.j. ubudlo z hmoty centrály lode
(koncertná sieň). Hmota centrály lode nie je zachovaná v pôvodnom stave, bola prestavaná zásadným
spôsobom a spojená s prístavbou, čím sa podstatne zmenil vonkajší vzhľad (architektúra) a typ stavby.
Žalovaný poukázal na publikáciu „Sakrálne pamiatky v Košiciach“ od autorov A.. G. N.P.S., Ing. G. O.
str. 151 prvý odsek zdola, kde tam uvedené hodnotenie pôvodných architektonických prvkov nie je v

súlade so stanoviskom KPÚ. V uvedenej publikácii v článku Neologická synagóga - Dom umenia sa
uvádza: „Zachovala sa síce kruhová loď s kupolou, (Dávidovu hviezdu na jej vrchole vymenili za lýru), ale
odstránili sa pôvodné architektonické prvky a detaily synagógy - vstupné portiky, predsiene, interiérové
úpravy,zariadenie,vitráže(tiesazachránilivmúzejných zbierkach),nehovoriacovýzdobnýchprvkocha
pôvodnejfarebnostiinteriéru.Napriektomuajprestavbamánespornéarchitektonickékvality:symetrická
koncepcia ústredného foyeru je obľúbeným reprezentačným priestorom Košičanov, a zachovali sa v nej

kvalitne zvládnuté stavebné a umelecko-remeselné prvky z päťdesiatych rokov 20.storočia (napríklad
lustre, zábradlia)“. Interiér najmä v koncertnej sále bol zásadne zmenený tak, aby vyhovoval výlučne
pre účely profesionálne upravenej koncertnej sály podľa noriem akustiky. Žalovaný sa nestotožňuje
so stanoviskom KPÚ (č.l. 1048 súdneho spisu) „Architektonická hodnota“, ktorá má spočívať v tom,
že reprezentuje typologický druh monumentálnej sakrálnej židovskej stavby typu synagóga. Žalovaný

poukázal na fotodokumentáciu synagóg neologického a ortodoxného smeru ako aj sakrálne budovy, či
občianske stavby, že sa nejedná o typologický druh sakrálnej židovskej stavby typu synagóga. Prílohy
KPÚ k stanovisku sú neúplné a neprehľadné. Grafická príloha je neúplná a nejedná sa o stavebný
zámer, ale o jestvujúci stav z rokov 1957 až 1962. Fotodokumentácia (č.l. 1054 - 1058) je neúplná
a nie je chronologicky usporiadaná. Žalovaný tiež poukázal na znenie ELMKP (č.l. 1351), z ktorého

údajov je zrejmé, že aj keď časť budovy DOMU UMENIA (bývalá synagóga) bola postavená v roku 1927
(kolónka 12), tá časť zásadnou prestavbou a prístavbou stavby začatej v roku 1957 a dokončenej v
roku 1962 zanikla a vznikla nová stavba (budova) s funkčným využitím pre účely DOMU UMENIA. Na
zhotovenie stavby DOMU UMENIA v roku 1962 ako novej veci v právnom zmysle nemá žiadny vplyv
neskôr vykonaná formálna zmena v označení budovy DOMU UMENIA v ALNKP podľa unifikovaného

názvu PO ,,synagóga“, ktorú vyznačil Krajský pamiatkový úrad Košice v súlade s metodickým pokynom
na ochranu národných kultúrnych pamiatok.

103. Podľa evidenčného listu nemovitej kultúrnej pamiatky vypracovaného v apríli 1964 (č.l. 1351) je v
kolónke s názvom ,,Zachovanie“ uvedené: ,,Nová budova“, hoci v kolónke 12 s názvom „… odôvodnenie

ochrany“ je uvedené: Postavený v r. 1927 a v kolónke s názvom ,,Využitie“ a tiež v kolónke 14 „Bývalý
i súčasný spôsob využitia...“ je uvedené: Dom umenia. V kolónke (9) ELMKP s označením ,,Popis
pamiatky“ je uvedené: ,,Kostol neogotický židovskej náboženskej obce - postavený v r. 1927 podľa
projektu budapeštianského architekta Ľ. G.. Budova sa adaptuje pre účely Domu umenia podľa projektu
Y. (adaptácia r. 1962 ukončená - je tu dnes Dom umenia).“ Podľa výpisu z ústredného zoznamu

pamiatkového fondu z 10.10.2016 (č.l. 1388) a z 24.10.2016 (č.l. 1412) je oproti skoršiemu výpisu (č.l.
1039) uvedený zaužívaný názov PO: Dom umenia, Bužňa, sekundárne druhové určenie: urbaniznus,
archeológia a výtvarné umenie, zmeny: 1957-58, 60.r. 20.st., 2005, 2009, autor: Kozma Ľ., Barkány
E. a H., Czihal L.

104. Podľa metodických pokynov k úprave objektu Domu umenia Pamiatkového ústavu adresovaných
Štátnej filharmónii Košice z 20.7.1995, sa konštatuje na základe miestnej obhliadky a správy o stavebno-
technickom stave objektu zo 16.5.1995, že je nevyhnutné pristúpiť k okamžitej obnove. Neologická
stavba od svojho vzniku (r. 1927 zaznamenala jednu veľkú prestavbu v r. 1962 spojenú s prístavbou
západného traktu. Táto veľkorysá adaptácia pre účely Domu umenia značne zasiahla do organizmu

pôvodnej stavby, ale aj uvedená prístavba má nesporne architektonické kvality. Projekčné práce
realizoval architektonický ateliér akad. arch. Schwartza, kompletný projekt bol spracovaný v r. 1957 na
vysokej odbornej úrovni. Ďalej sú uvedené metodické pokyny.

105. Svedkyňa O.. R. U., A.. (č.l. 1400) vo svojej výpovedi uviedla, že je pracovníčkou Krajského

pamiatkového úradu. V minulosti sa venovala prebiehajúcej obnove Domu umenia, z toho dôvodu bola
určená ako informovaný zástupca. V aktualizačnom liste zhromaždili všetky základné najdôležitejšie
údaje o tejto pamiatke. Je to národná kultúrna pamiatka od roku 1963, zapísaná v ústrednom zozname
pamiatkového fondu. Je zapísaná ako celok táto budova, to znamená, že aj časť, ktorú tvorila pôvodnástavba aj časť, ktorá je pristavaná. Prvá fáza vývojová je, kedy bola postavená budova synagógy
architektom G. a súťaž bola vypísaná v roku 1924, realizácia budovy prebiehala v roku 1926 - 1927
bratmi N., stála 4 milióny Sk. Nasledovná veľmi dôležitá stavebná fáza sa odohrala koncom 50. rokov

20. storočia, kedy už v roku 1953 sa objavili prvé úvahy na prestavbu tejto budovy alebo dostavbu
na koncertnú sieň v súlade s kultúrnospoločenským využitím. Naprojektovala sa dostavba celej tej
prednej hmoty vo výške troch podlaží, realizačné projekty sú z rokov 57, 58, stavba prebiehala zhruba
do roku 1962 a výsledkom bola nová kultúrnospoločenská ustanovizeň, v ktorej sídlila filharmónia.
Tá prestavba sa dotkla výrazne pôvodnej budovy, kedy vlastne tá časť tej lode pôvodne slúžiaca na

obrady, tak bola prestavaná na hľadisko a koncertnú sieň. Ako metodik Krajského pamiatkového úradu
sa zúčastnila na obnove, ktorú vykonávala štátna filharmónia Košice, najprv to bola obnova a výmena
krovu kupoly aj s novou krytinou, ktorú prikryli novými šupinami, potom nasledoval projekt revitalizácie
a modernizácie Domu umenia, ktorá sa dotkla interiérov, hlavne tej časti, tej prístavby z 50. rokov - 60.
rokov, čo sa týka toaliet, bufetu, šatní. Súčasťou tejto prestavby, teda úpravy bola aj dostavba zázemia
Domu umenia, prístavba zo severnej strany, v časti je zabudovaná do podzemia, z časti vystupuje

nad úroveň terénu a tam je vytvorené zázemie pre účinkujúcich, ktoré bolo nedostatočné. To bolo v
roku 2005-2007. Svedkyňa je historička umenia a venuje sa v rámci pamiatkového úradu architektúre,
histórie architektúry. Z tejto oblasti má aj doktorát. Od roku 1963 je Dom umenia národnou kultúrnou
pamiatkou vrátanej novej časti. Vtedy sa venovala tejto stavbe veľká pozornosť, bola postavená ako
reprezentatívna stavba na kultúrne účely. Tá architektúra sa označuje ako socialistický realizmus.

Unifikovaný názov národnej kultúrnej pamiatky je synagóga a unifikovaný názov predmetného objektu
je takisto synagóga. Je to kvôli účelu budovy, ktorá tam stála pôvodne - budove Kozmu, ktorá je časťou
dnešnej budovy Domu umenia. Neexistuje v zozname unifikovaných názvov termín Dom umenia. Dom
umenia typologicky môže byť ešte koncertná sieň, to je možno správnejšie, ale ten typ, názov samotný
vychádza z toho úplne pôvodného účelu. Súčasťou kupoly dnes nie je vežička lucerna a navrchu

pôvodne bola dávidova hviezda, dnes je tam harfa, to je súčasťou tej úpravy z 50. rokov. V súvislosti s
dostavbou bola prestavaná aj pôvodná budova synagógy a upravená na koncertnú sieň. Napríklad z
tej pôvodnej budovy sa zachovala kupola, ktorú dnes nevidno, je pod ňou zavesená malá škrupina. Pri
tej prestavbe došlo napríklad k odstráneniu portika (stĺporadie vo fasáde), ktorý bol vpredu. Budova
starej synagógy zanikla pri výstavbe tej ďalšej časti, ktorá vytvorila Dom umenia z tejto budovy. Dnes

má budova tiež portikus, ale tá pristavaná časť zo 60. rokov. Predmetom ochrany je architektúra a ako
autor tejto architektúry je uvedený Ľ. G., N. a Y., lebo nedá sa povedať, že autorom celej tej architektúry
je G.. Táto stavba vznikla stavebným vývojom, je to stavebná zrastlica. Svedkyňa vykonávala dozor
nad obnovou kupoly, ktorá je súčasťou G. architektúry. Ale potom aj nad ostatnou časťou, ktorá je
dielom Y.. Súčasťou aktualizačného listu by mali byť všetky zmeny, čo sa dejú s tou pamiatkou, čiže aj

obnovy, výmaľby, rekonštrukcie a podobne, čiže tieto časti tam dopracovávala, dokreslila detaily podľa
literatúry, môžu tam byť nejaké drobné nepresnosti. Neskúmali vlastnícke práva, vyvlastnenie citovala
z publikácie pána P. Košice - Boj o európske mesto. Takisto údaj, čerpala z literatúry - O. O. vo svojej
bibliografii o architektúre z Košíc v 19. storočí, kde sa hovorí, že ten pozemok, na ktorom boli postavené
tie prvé synagógy a teda V. G., bol pôvodne vo vlastníctve mesta, ktoré ho darovalo židovskej obci.

Z bývalej synagógy bez akýchkoľvek zmien sa zachovala tá kupola, ktorá je ale prekrytá, je tam aj
pôvodná výzdoba aj farebnosť. Vidno ju, iba z medzipriestoru medzi tou dnešnou škrupinou a medzi
krovom, bežne nie je viditeľná. Konštrukcia krovu kupoly je pôvodná. Úprava krytiny vychádzala z toho
pôvodného stavu aj tá lucerna je pôvodná, aj keď bola určite opravovaná a vrchol - Dávidova hviezda
bol vymenený za harfu. Dostavala sa celá tá hmota, ktorú tvorí (na nákrese zelená) časť trojpodlažná,

odstránil sa starý portikus v pôvodnej synagóge, urobili sa všetky interiérové úpravy v tej časti synagógy
na koncertnú sieň, čiže ten mobiliár a úprava stien, tie konštrukčné prvky sa realizovali za účelom
využitia adaptácie na koncertnú sieň. Synagógy existovali ako typologický druh. Charakteristické boli
pre ňu veľké ústredné priestory preklenuté kupolou. Typológia nie je chápaná, že sa niečo zopakuje
do posledného detailu. To je všeobecný typologický druh nejakej architektúry ako je hotel, nájomný

dom, meštiansky dom. Nemusia byť tie stavby podobné. Takéto typy sú charakteristické pre určitý účel,
majú nejaké charakteristické prvky. Dostavbou koncertnej sály sa zmenil spôsob a účel využitia tej
budovy. Sála, ktorá je v ústrednej časti tej prístavby, je významným kultúrnospoločenským priestorom,
kde sa odohráva 50 rokov kultúrnospoločenský život mesta a konajú sa tam významné udalosti. V 50.
rokoch bola prestavba, došlo k odstráneniu mnohých prvkov pôvodnej G. architektúry, čiže pôvodná

interiérová výbava a nahradilo sa to úpravou na koncertnú sálu. Tá dostavba bola vytvorená tak, že
sledovala tento účel kultúrnospoločenského využitia, na čo sa využíva budova permanentne dodnes.
Dodávateľom diela architektonického toho projektu alebo teda tej idey architektúry bol U. G., k tomu
druhému dielu Y. a v tých úpravách to bol architekt po roku 2000 F., potom dostavbu zázemia robilarchitekt R. a P.. Štátny projektový ústav pre výstavbu miest a dedín Košice-Bankov bol projektový
ústav, v ktorom pôsobil ako autor projektu Y.. Vtedy boli tieto socialistické projektové ústavy, kde sa
projekt rozpracoval do podoby realizačného projektu. Vie o tom, že dodávateľom toho projektu, ktorého

autorom bol Y., bol štátny projektový ústav. Svedkyňa je spoluautorkou kapitoly Strecha kupoly Domu
umenia - obnovený obraz dominanty Mestskej pamiatkovej rezervácie v Košiciach (č.l. 1390) str. 93-107
MONUMENTORUM TUTELA publikácie OCHRANA PAMIATOK 18/2007, Historická strecha a jej okolie,
zktoréhojezrejmé,žekvýstavbeDomuumeniadošlokoncom50.rokovprestavbouadostavboubývalej
neologickej synagógy na koncertnú sieň.

106. Podľa odpovede Archívu mesta Košice z 11.8.2015 súdu vychádzajúc z archívneho materiálu
týkajúceho sa celého objektu bývalej synagógy, terajšieho Domu umenia, prístavbou a rekonštrukciou
od r. 1956 nepochybne došlo k zmene charakteru stavby z hľadiska jej účelového a funkčného využitia.

107. Podľa rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu Košice z 18.4.2005 značka

KE-05/332-04/2788/LB, KPÚ rozhodol na základe žiadosti nájomcu - Štátnej filharmónie Košice - Domu
umenia podanej 18.2.2004 a doloženej stanoviskom vlastníka, tak, že schválil predložený zámer
obnovy národnej kultúrnej pamiatky Domu umenia vo vlastníctve mesta Košice, špecifikovaný v
priloženej dokumentácii „Štátna filharmónia Košice - Rekonštrukcia a modernizácia. Stavebný zámer.“
vypracovaný projekčnou kanceláriou 21, Moldavská 8, Košice v januári 2005 za podmienok tam

uvedených. Podľa záznamu z kontrolného dňa na stavbe - výmena krytiny kupoly Domu umenia
v Košiciach z 26.7.2005 tento bol spísaný Krajským pamiatkovým úradom - O.. U.. Rozhodnutím
Krajského pamiatkového úradu v Košiciach z 22.8.2005 značka KE-05/1328-02/5564/LB opäť na
základe žiadosti nájomcu - Štátnej filharmónie Košice KÚP schválil predloženú projektovú dokumentáciu
stavebných úprav „Štátna filharmónia Košice - rekonštrukcia a modernizácia budovy Domu umenia,

Moyzesova ul.66, časť 1.20 - WC 2.,3.NP“ vypracovanú architektonickým štúdiom „Ars“ - Ing. arch.
Š.. R., a L.. V.. L.. F. v auguste 2005 v rozsahu a za podmienok tam uvedených. Podľa záväzného
stanovisko Krajského pamiatkového úradu Košice z 28.11.2005 značka KE-05/1860-02/7845/LB KÚP
súhlasil na základe žiadosti nájomcu ŠFK s predloženou projektovou dokumentáciou „Štátna filharmónia
Košice - rekonštrukcia a modernizácia budovy Domu umenia, Moyzesova ul.66, Košice 1.1.0 Dostavba

zázemia veľkej koncertnej sály“ obnovy a dostavby časti národnej kultúrnej pamiatky Domu umenia v
rozsahu a za podmienok tam uvedených. Podľa záväzného stanoviska Krajského pamiatkového úradu
Košice z 18.12.2006 KÚP súhlasil s predloženou projektovou dokumentáciou obnovy a dostavby časti
kultúrnej pamiatky Moyzesova 66 v Košiciach „Štátna filharmónia Košice - rekonštrukcia a modernizácia
budovy Domu umenia, Moyzesova 66, Košice 1.1.0 Dostavba zázemia veľkej koncertnej sály“ a stavby

na nehnuteľnosti v pamiatkovom území v rozsahu a za splnenia požiadaviek tam uvedených.

108. Podľa ustálenej súdnej praxe pojem prestavba je stavebnými predpismi definovaná ako taká
zmena,vdôsledkuktorejsanemeniavonkajšierozmerystavby,tedajejpôdorysnéavýškovéoznačenie.
Pre oblasť reštitučných predpisov, čo je čisto otázkou občiansko-právnou, pojem prestavba je treba

vykladať širšie, a to s ohľadom na prístavbu a nadstavbu a skúmať stavbu ako celok po dokončení
stavebnej zmeny (rozsudok NS SR zo dňa 27.3.1997 sp. zn. 2Cdo149/96). Predmetom posúdenia je
realizácia zásadnej prestavby podľa občiansko-právnych predpisov, ktorá najmä v rokoch 1957 až 1963
v sebe zahŕňa nielen prestavbu vo forme vykonanej prístavby, ale aj samotnú prestavbu pôvodného
objektu synagógy podľa budúceho účelového a funkčného využitia. Vykonaným dokazovaním mal súd

za preukázané, že v prípade stavby Domu umenia nešlo iba o zmenu pôvodnej stavby - synagógy, ale
o zásadnú prestavbu, ktorou vznikla nová stavba s rozsahom takmer dvojnásobným oproti pôvodnej
synagóge a tým došlo aj k strate pôvodného stavebno-technického charakteru a zmene účelového
určenia budovy. Predmetom vydania veci v konaní môžu byť iba veci pôvodné, ktoré v právnom zmysle
existujú a zachovali si pôvodný charakter, a nie iné nové veci. Nová vec - stavba Dom umenia bola

vybudovaná na základe lokalitného programu bývalého KNV v Košiciach, ktorého účelom bolo riešenie
potreby doplnenia kultúrnej vybavenosti v meste Košice. Táto stavba ako vec v právnom zmysle je
jeden samostatný, nerozlučiteľný vzájomne prepojený multifunkčný kultúrno-spoločenský celok nielen z
hľadiska technického, architektonického, ale predovšetkým funkčného a účelového, ktorý slúži širokej
verejnosti na kultúrne, spoločenské a iné verejnoprospešné účely a činnosti. Nie je pôvodnou, ale je

inou novou vecou, ktorá podľa OZ nemôže byť predmetom vydania veci. Reálnym rozdelením veci a
oddelenímsúčasti(bývalejsynagógy)odhlavnejvecibydošlokznehodnoteniuvecihodnotovo,funkčne,
účelovo a esteticky. Stavba Dom umenia slúži nielen na koncerty (symfonické koncerty v koncertnej
sále a komornú hudbu v malej koncertnej sále v časti prístavby novostavby), ale aj tiež na estrády,plesy, prednášky, výstavy a iné kultúrno-spoločenské podujatia v časti prístavby novostavby. Žalobkyňa
nebola a nie je vlastníkom veci Domu umenia vzniknutej spojením 2 objektov do jedného celku, v
ktorom sú účelovo a funkčne vzájomne prepojené a závislé oba objekty jednej stavby ako novej veci v

právnom zmysle, a to: novovybudovaného objektu kultúrnospoločenskej sály a objektu koncertnej sály,
ktorý vznikol zásadnou rekonštrukciou pôvodného objektu (podstatná zmena a prestavba stavebných
konštrukcií k účelu vytvorenia profesionálneho akustického ozvučenia priestoru). Od roku 1963 stavba
Dom umenia tvorí jeden nový architektonický stavebnotechnický a prevádzkový (funkčný) komplex ako
jediný ucelený objekt so samostatnou funkciou nielen do vnútra komplexu, ale aj vo vzťahu k okoliu, či

vonkajším pomerom. Výstavbou Domu umenia v rámci zásadnej prestavby pôvodná stavba synagógy
stratila svoju identitu (charakter stavby) a je iba súčasťou stavby Domu umenia. Z výpovede svedkov
L.. G. a L.. V.. R. vyplýva, že v dôsledku vykonanej prestavby a prístavby, ktorou došlo k obmene viac
ako 50% prvkov dlhodobej životnosti celej stavby Domu umenia. Zo záverov Ing. F. a Ing. N. statického
posudku vyplýva, že vzhľadom na rozsah prestavby nie je možné stavbu vrátiť do pôvodného stavu. S
pôvodnými konštrukčnými prvkami spolupôsobia nové konštrukčné prvky a vytvárajú jeden konštrukčný

celok. Akékoľvek búracie práce v interiéri by mohli narušiť stabilitu nosných prvkov aj celého pôvodného
objektu modlitebne. Teda akýmkoľvek zásahom smerujúcim k rozdeleniu, či oddeleniu súčasti (bývalého
objekt synagógy) od hlavnej veci (Dom umenia) došlo by k znehodnoteniu veci. Aj z uvedených dôvodov
súd žalobe v časti o vydanie uvedenej stavby musel zamietnuť.

109. Podľa § 7 ods. 1 písm. b) zák. č. 282/1993 Z.z. pozemky alebo ich časti nemožno vydať, ak
pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo právnickej osoby zastavaný; ak bol
pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži pre zariadenia kultúry, nemožno vydať ani susediace pozemky
slúžiace na tieto účely. Vzhľadom na uvedené ustanovenie súd nemohol vyhovieť ani žalobe v časti
o vydanie pozemkov, keďže ide o pozemky po prevode do vlastníctva štátu zastavané stavbou - Dom

umenia, ktorá slúži pre zariadenia kultúry a susediace pozemky.

110. Súd vo veci ďalšie navrhnuté dôkazy nevykonal, nakoľko mal za dostatočne zistený skutkový
stav veci potrebný pre rozhodnutie vo veci.

111. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

112. Keďže žalovaný bol v konaní plne úspešný, súd mu v súlade s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. priznal
plnú náhradu trov konania.

113. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu
smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom súde (ust. § 362 ods. 1 a 2 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ
domáha (ust. § 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (ust. § 365 C.s.p.).