Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. august 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/310/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7196899520
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7196899520.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudkýň JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v právnej veci žalobkyne Židovská náboženská
obec, Košice, Zvonárska 5, IČO: 31 304 311, zastúpenej Mgr. Marcelom Fandákom, LL.M., advokátom,
Advokátska kancelária, Košice, Kováčska 40, proti žalovanému Mesto Košice, Košice, Tr. SNP 48/
A, IČO: 00 691 135, zastúpenému JUDr. Vladimírom Vrábeľom, advokátom, Advokátska kancelária,
Košice, Hlavná 68, IČO: 17 081 483, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
19C/13/1996-1529 z 12.1.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok.

Žalovanému p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému priznáva
náhradu trov konania v pomere 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho žalobkyňa sa žalobou, doručenou mu 18.12.1995,
domáhala a čím ju odôvodnila, čo žalovaný žiadal a na čo poukázal a, že vo veci vykonal dokazovanie
oboznámením obsahu listinných dôkazov, znaleckým dokazovaním a výsluchom štatutára žalobkyne
a svedkov. Citujúc znenie § 1 ods.1,2,§ 2 ods.1,§ 3 ods.1,§ 4 ods.1-3,§ 5 ods.1-3,§ 6 a § 7
ods.1 písm. b) zák.č.282/93 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a

náboženským spoločnostiam, uviedol, čo zistil, resp. čo vyplýva: z výzvy žalobkyne z 23.9.1994 na
vydanienehnuteľnostipodľazák.č.282/93Z.z.,zostanoviskažalovanéhokvýzvez15.11.1994(uzavrel,
že si žalobkyňa v súlade s § 5 ods.3 cit. zák.282/93 Z. z. uplatnila svoje nároky uňho v lehote 15
mesiacov od doručenia výzvy), z výpisu z pzkn.vl.č.XXXX G., z vyjadrenia Národného pamiatkového
a krajinárskeho centra - Krajské stredisko Slovenského pamiatkového ústavu Košice z 30.4.1997, z
dohody o prevode správy národného majetku z 8.2.1963 a z 8.4.1963, z odpisu Hospodárskej zmluvy
(ďalej len HZ), úradnej opravy z 8.9.1976), z HZ z 28.3.1967, z výkazu výmer ku geometrickému plánu

č.761-3601-49-76 z 25.6.1976, z úradnej opravy zo 17.1.1977, z výpisu z LV č.XXXX okres Košice -
mesto, z HZ z 22.2.1991 o dočasnom užívaní národného majetku uzavretej 22.2.1991 PKO v Košiciach
ako správcom a Štátnou filharmóniou Košice (ďalej len ŠFK) ako užívateľom, z Protokolu o odovzdaní
a prevzatí nehnuteľného majetku zo 17.3.1992 podľa zák.č.138/91 Zb. o majetku obcí, z fotokópie
identifikácie parciel č.j.1043/94 z 28.6.1994, vydanej Katastrálnym úradom v Košiciach, výpisu z katastra
nehnuteľností z 5.9.1994 na LV č.10527 k. ú. G. - Z. a z 15.11.2007 na LV č.XXXXX okres Košice I, obec
Košice - Staré mesto, k. ú. Z. O.. Uzavrel, že žalovaný je osobou povinnou podľa § 3 ods.1 zák.č.282/93

Z. z. a z uvedeného je zrejmá jeho pasívna vecná legitimácia v konaní a tiež je zrejmá špecifikácia
nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom vydania, že sporná však v konaní bola aktívna legitimácia
žalobkynea,žežalovanývkonanínamietalnedostatokjejaktívnejlegitimácie[reprodukovalčasťobsahu
vyjadrenia žalovaného z 11.2.2011 na č.l.531-533, zo 17.1.2012 na č.l.693 p. v.-694 p. v., z 3.12.2012 nač.l.850p.v.-851az28.8.2013nač.l.953p.v.-955),čotvrdilažalobkyňavpísomnompodaní(č.l.949-950)
z 27.6.2013 (str.7 ods.6 na č.l.949) a, čo v ňom uviedla vo vzťahu k svojej aktívnej legitimácii a na
pojednávaní 25.6.2015 (zápisnica na č.l.1111]. Ďalej citoval znenie § 1,2 vl.nar.č.228/49 Sb. o pôsobnosti

a organizácii Štátneho úradu pre cirkevné veci (zrušeného 1.9.1991),§ 4 ods.1,3,4,§ 10 ods.1,§ 13 ods.1
(platného do 31.12.2000),§ 18 ods.1,§ 19 ods.1,§ 22 a bodu 15. Príl. [Zoznam cirkví a náboženských
spoločností, ktoré na základe zákona alebo na základe súhlasu štátu pôsobia na území Slovenskej
republiky (§ 22)] zák.č.308/91 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločností a reprodukoval časť prednesu zástupcu žalobkyne na pojednávaní 12.1.2017 (zápisnica

na č.l.1514), 7.4.2016 (zápisnica na č.l.1295) a 1.10.2015 (zápisnica na č.l.1158). Vymenoval listiny,
ktorými žalobkyňa v konaní na preukázanie svojej aktívnej legitimácie v konaní poukazovala, konkrétne
na: neregistrované stanovy ÚZ ŽNO (č.l.816) z 18.5.1993, na potvrdenie ÚZ ŽNO z 10.11.1993 (č.l.78),
z 24.3.1999 (č.l.85), z 24.10.2003 (č.l.1082) a na oznámenie z 30.10.2012 (č.l.847) a na potvrdenia
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len MK SR), cirkevný odbor zo 17.2.1994 (č.l.539), z
25.2.1999 (č.l.84), z 29.10.2003 (č.l.1081), z 13.12.2011 (č.l.706) a uviedol, čo z týchto listín zistil.

Podotkol, že žalovaný naopak poukazoval na stanovy ÚZ ŽNO v SR (č.l.853 a n.,č.l.1019) z 18.5.1993,
ktoré boli registrované na MK SR, a citoval, čo sa uvádza v časti I. čl.1 bod 6. prvá veta, v časti
II. čl.3 bod 2. prvá a druhá veta (Chýba tam veta uvedená v neregistrovaných stanovách, že ŽNO
sú právnymi nástupcami zaniknutých židovských náboženských spolkov, základín a organizácií, ktoré
pôsobili v sídle príslušnej ŽNO), bod 3.,4,5, že uvedené ust. sa nachádzajú aj v stanovách (č.l.1171),

ktoré majú byť z r.1990 (nepatrný rozdiel je vo formulácii ust. časti II. čl.3 bod 2. druhá veta), ale mu
boli predložené bez dátumu a nepodpísané a podľa listu MK SR, cirkevný odbor z 27.11.2015 (č.l.1197),
zaslaného zástupcovi žalovaného, MK SR stanovami ÚZ ŽNO z 1990. roku nedisponuje, aj keď ÚZ
ŽNO vo svojom liste zo 14.10.2015 (č.l.1170) uvádza (no nepreukazuje), že boli registrované, cituje z
listu ÚZ ŽNO v SR z 27.5.1992 (č.l.1198-1200) a z 22.1.1991 (č.l.1194-1196), adresovaného MK SR,

riaditeľovi odboru pre veci cirkevné, ďalej, čo sa uvádza podľa stanov ÚZ ŽNO z 5.4.1998 (č.l.837-846)
v časti I. čl.1 bod 5., v časti II. čl.2 bod 2.,5. a 6. a dodáva, že aj keď je pravdou, že stanovy sú
výsledkom právomoci príslušnej cirkvi spravovať svoje vnútorné záležitosti, v prípade, že sú mu na
preukázanie toho, kto bol oprávnený za cirkev alebo jej zložku konať, predložené stanovy s rovnakým
dátumom a rozdielnym obsahom, za „smerodatné“ - právne relevantné považuje tie, ktoré sú evidované

príslušným štátnym orgánom a cirkev si ich nemôže dodatočne meniť a prispôsobovať podľa toho, ako
jej to vyhovuje. Uviedol, čo žalobkyňa v konaní tiež tvrdila [reprodukoval časť prednesu štatutárneho
zástupcu žalobkyne na pojednávaní 25.6.2015 (zápisnica na č.l.1112) a časť obsahu podania žalobkyne
zo 6.4.206 (č.l.1280-1281) a, čo zistil z listu ÚZ ŽNO na Slovensku v Bratislave z 1.7.1947 (č.l.1282),
z listu zo 16.7.1947 Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky (č.l.1283), z listu JUDr. Vladimíra

Fáčeka, advokáta, z 8.9.1948 (č.l.1284), z liste ÚZ ŽNO na Slovensku z 20.9.1948 (č.l.1285), z listu
„advoikáta“ JUDr. Fáčka z 21.10.1948 (č.l.1286), z Vyhotovenia zmieru j. č.: Ck XIVa 941/47 (č.l.1290),
z Vyhotovenia zmieru j. č.: Ck XIIIa 870/47 z 24.2.1949 (č.l.1290), z platobného rozkazu z 27.4.1949
(č.l.1291), z listu z 11.8.1949 ŽNO v Košiciach (č.l.1292), z odpisu (č.l.1308-1314) pzkn.vl.č.XXXX k.
ú. G. [uzavrel, že z uvedeného je zrejmé, že výmaz záložných práv vyznačených na predmetných

nehnuteľnostiach vo vlastníctve Košickej orthodoxnej židovskej náboženskej „obci“ v prospech bývalej
Zemskej banky doposiaľ nebol zaznamenaný, a to napriek uzavretiu súdneho zmieru 9.10.1948 j. č. Ck
XIVa 941/47 (č.l.1289,1286)], z listu ÚZ ŽNO (č.l.1502-1503) zo 4.10.1955 č.2852/1955-prez. a uzavrel,
že z uvedeného je zrejmé, že aj keď ÚZ ŽNO na Slovensku v liste z 20.9.1948, „adresovaným“ Zemskej
banke pre Čechy vo veci ŽNO v Košiciach - hypotekárna podlžnosť, podal správu, že ŽNO orthodoxná

v Košiciach je existentnou náboženskou obcou a je autonómna, že tvrdenie ŽNO v Košiciach, že ÚZ
je právnym nástupcom pôvodných dlžníkov, je neopodstatnené, nakoľko dlžník jestvuje a disponuje
vlastnými nehnuteľnosťami a že ÚZ ŽNO je podľa vyhl. Úradu Povereníctva SNR z 10.9.1945 č.5831,
uverejnenej v Úr. v. pod č. 231/45 právnym nástupcom nejestvujúcich ŽNO na Slovensku, nebolo ani pre
potreby Zemskej banky v Prahe a následne Investičnej banky (ďalej len IB) v Bratislave jednoznačne

preukázané, že právnym nástupcom K.Ž.M.C. je ŽNO v Košiciach, navyše sám ÚZ uviedol, že ide o
ŽNO orthodoxnú v Košiciach, a nie zjednotenú ŽNO v Košiciach, že ÚZ ŽNO nepochybne „prezentovala“
od r.1945 vo svojich listoch a usmerneniach, že nie je právnym nástupcom KŽMC, že jej právnym
nástupcom je ŽNO v Košiciach, avšak ani uvedená skutočnosť - podľa jeho názoru - jednoznačne
nepreukazuje, že právnym nástupcom KŽMC je žalobkyňa, teda jej aktívnu legitimáciu v tomto konaní,

a to vzhľadom nevyjasnenie skutočností, akým spôsobom a kedy KŽMC zanikla a akým spôsobom
a kedy vznikla ŽNO v Košiciach, že jediným dokumentom ÚZ ŽNO - riadne evidovaným príslušným
štátnym orgánom - ohľadne právneho nástupníctva po zaniknutých ŽNO sú stanovy z r.1993 a 1998
a z ich znenia nevyplýva jednoznačný záver, že ÚZ ŽNO v SR je právnym nástupcom zaniknutýchŽNO len tam, kde dnes ŽNO neexistujú a, že závery iných súdov v iných konaniach ohľadne aktívnej
legitimácie ŽNO v Košiciach preňho v tomto konaní nie sú záväzné, najmä ak v nich nikto nedostatok
aktívnej legitimácie nenamietal. Uviedol, čo štatutár žalobkyne JUDr. Sitár v konaní vypovedal (na

pojednávaní 12.12017 - zápisnica na č.l.1515), čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu v Československu (Rc) 23387/24, ako o veľkých rozporoch medzi ortodoxnými a
neológmi píše (čo uvádza) aj Petra Rybářová v publikácii (č.l.702-703) Antisemitizmus v Uhorsku
v 80. rokoch 19. storočia (Bratislava, PRO HISTÓRIA 2010), čo obsahuje judikát (č.l.1091) ASPI
JUD16255SK-13063/31 - Organizácia židovských náboženských obcí na Slovensku [poznamenal, že z

uvedeného je zrejmé, že židovské komunity mali podľa svojich vnútorných predpisov iné organizačné
usporiadanie vnútorných vecí (hierarchia cirkevných orgánov) ako majú iné registrované cirkvi (napr.
katolíckacirkev)]a,čožalovanývkonanítvrdil(reprodukovalčasťobsahujehovyjadreniaz12.2,2016na
č.l.1247 p. v.). Konštatoval, že po skončení 2. svet. vojny v máji 1945 bolo Česko-Slovensko obnovené
v tzv. predmíchovských hraniciach (t.j. v podobe z augusta 1938 s výnimkou Podkarpatskej Rusi), teda
vrátane Košíc (o ktoré ČSR prišla Viedenskou arbitrážou z 2.11.1938 v prospech Maďarska), že vyhl.

Úradu Predsedníctva SNR č.5831/1945 z 10.9.1945, uverejnenou 29.9.1945 v Ú. v. ročník 1945 čiastka
23 pod č.231 (č.l.705,1144) bolo uverejnené uznesenie Sboru povereníkov SNR o úprave pomerov
židovskej konfesie na Slovensku z 3.8.1945 [z neho, ako aj z publikácie Židia v Žiline (od Petra a
Pavla Frankla, vyd. Žilina EDIS 2009, str.289 (č.l.1147) a z publikácie ŽIDÉ v novodobých dějinách,
č.l.1262, citoval) a uzavrel, že z uvedeného - podľa neho - vyplýva, že v Žiline došlo k formálnemu vzniku

zjednotenej ŽNO v Žiline, že po vojne sa obnovovali ŽO existujúce pred vojnou a že práve ortodoxní
boli tí, ktorí sa bránili vytváraniu jednotných ŽNO, že podľa stavebného povolenia pre neologickú
synagógu v Žiline (č.l.1148) Okresný úrad v Žiline vydal pod č.20715/1928 ŽNO stavebné povolenie a
podľa oznámenia o zriadení sociálnej kuchyne č.515/1940 (č.l.1149) ŽNO v Žiline 19.11.1940 písomne
požiadala Mestskú radu v Žiline, aby vzala na vedomie zriadenie sociálnej kuchyne pre Židov, takže

z uvedeného je zrejmé, ako aj z uvedeného judikátu najvyššieho správneho súdu 13063/31, že ŽNO
neologickéhosmeru(kongresovéŽNO)bežnepoužívalinázovŽNOv…Malzato,žezozneniauvedenej
vyhl. Úradu Predsedníctva SNR č.5831/1945 a uznesenia je zrejmé, že ňou priamo boli odvolané iba
schvaľovacie doložky ústredných židovských organizácií, že ňou priamo bol správou organizačných vecí
ŽNO na Slovensku poverený ÚZ ŽNO na Slovensku, na ktorý tiež prešli majetky uvedených zrušených

ústredných židovských organizácií, že na základe vyhl. malo potom Povereníctvo SNR pre školstvo a
osvetu odvolať schvaľovacie doložky k stanovám všetkých ŽNO všetkých rítov na Slovensku, v konaní
však nebolo preukázané, či k tomu došlo a kedy a tiež bolo vyhl. uložené ÚZ ŽNO predložiť do polroka
od doručenia (mu) uznesenia svoje stanovy a vzor stanov pre ŽNO a mal „utvoriť“ (úvodzovky súd)
jednotné ŽNO s názvom ŽNO v ... a, že vyhl. bolo tiež uložené novým zjednoteným ŽNO do pol roka

(nie je celkom zrejmé od kedy sa mala lehota počítať, či od vypracovania vzoru stanov ÚZ ŽNO,
či od svojho utvorenia, zjednotenia...) predložiť nové stanovy svojej obce Povereníctvu. Opäť však
konštatoval, že v konaní nebolo preukázané či a kedy túto úlohu ÚZ ŽNO splnil (podľa oznámenia ÚZ
ŽNO zo 4.9.2015 zväz stanovy z r.1945 nemá - č.l.1137, má len od r.1990 - č.l.1170) a taktiež či a
kedy úlohu splnili nové zjednotené ŽNO (medzi nimi i ŽNO v Košiciach, keď žalobkyňa tvrdí, že ŽNO

po 1945. roku nemali vlastné stanovy, ale riadili sa podľa smerníc daných im ÚZ ŽNO), že - podľa
jeho názoru - slová vyhl. „po túto dobu“ (úvodzovky súd) na základe logického výkladu sa vzťahujú na
obdobie do schválenia stanov ÚZ ŽNO a príslušnej zjednotenej ŽNO, kedy mali stále existujúce (až
do odvolania schvaľovacej doložky k ich stanovám Povereníctvom) jednotlivé náb. obce fungovať podľa
smerníc daných im ÚZ ŽNO, čo vyplýva aj z toho, že v ďalšej časti súvetia sa im ukladá, resp. odporúča

zjednotiť, že napokon majetky zaniknutých ŽNO (odvolaním schvaľovacej doložky k ich stanovám
Povereníctvom a nezjednotením sa s inou pod názvom ŽNO v ...) tiež podľa vyhl. (okamihom zániku)
prešli na ÚZ ŽNO, že v konaní nebolo preukázané kedy a ako zanikla KŽMC (podľa spomínaných
prednášok Židé v novodobých dějinách bolo koncom 50.rokov 42 ŽNO na Slovensku, kým podľa stanov
ÚZ ŽNO v 90. rokoch už len 13 ŽNO), ani ako vznikla žalobkyňa, preto je možné prisvedčiť obrane

žalovaného, že nebolo v konaní preukázané, že na ňu prešiel majetok KŽMC (napr. tým spôsobom, že
by sa zjednotila s Ortodoxnou náb. obcou v Košiciach a vytvorila tak novú zjednotenú ŽNO v Košiciach
ako právnu nástupkyňu zaniknutých zlúčených obcí), teda v konaní jednoznačne nepreukázala svoju
aktívnulegitimáciuvkonaníatiežnapodanievýzvynavydaniepredmetných nehnuteľností,ženaúzemí
Slovenska v ČSR do 31.12.1950 platilo uhorské obyčajové právo, podľa ktorého cirkvi sú korporácie

verejného práva a majú právnu subjektivitu a citoval, čo vyplýva z odbornej právnickej literatúry Základy
všeobecného súkromného práva: Štefan Luby (III. vydanie pôvodného diela, Heuréka, december 2002,
str.59), pričom dodal, že „z“ majetkom zaniknutej spoločnosti sa naloží podľa stanov alebo uznesenia
valného zhromaždenia, inak prejde na členov, ak zák. neustanovuje inak). Uzavrel, že žalobkyňa vkonaní jednoznačne nepreukázala, že KŽMC zanikla a neexistovala v čase uzatvorenia zmluvy a že
zmluvu neuzavrela samotná KŽMC. K jej námietke, že ak žalovaný tvrdí, že nebola oprávnená podpísať
predmetnú kúpnopredajnú zmluvu, ale že ju mal v prípade zániku KŽMC podpísať ÚZ ŽNO, potom

je zmluva absolútne neplatná a žalovaný sa nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností, citoval, čo
žalovaný uviedol vo vyjadrení z 28.8.2013 (č.l.955-955 p. v.) a k uvedenému uviedol, že ani v prípade,
že by sa preukázalo, že naozaj predmetnú zmluvu za predávajúceho podpísal subjekt, ktorý nebol na to
oprávnený (či už z dôvodu, že nešlo o samotnú KŽMC, ani o jej právneho nástupcu) a z toho dôvodu by
bola zmluva neplatná, potom stále platí, že žalobkyňa v konaní jednoznačne nepreukázala svoju aktívnu

vecnú legitimáciu. Pre úplnosť dodal, že nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním bolo možné podľa
tzv. stredného O. z. (zák.č.141/50 Sb.), ktorý inštitút bol však zrušený O. z. č.40/64 Zb. a opätovne
zavedený do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zák.č.131/82 Zb., účinnou od 1.4.1983
(uviedol, ako bol obmedzený rozsah subjektov a predmetov vydržania), že vydržanie vlastníckeho
práva ku všetkým pozemkom (k poľnohospodárskej či inej pôde), a to aj štátom, resp. právnickou
osobou, umožnila až novela O. z., zák.č.509/91 Zb., účinná od 1.1.1992 [uviedol, aké sú podľa nej

podmienky vydržania a aký právny názor vyslovil Najvyšší súd (ďalej len NS) SR v rozhodnutí 3Cdo
80/01 z 30.10.2001], že aj keď cit. rozhodnutie riešilo otázku započítania oprávnenej držby plynúcej pred
1.1.1992 vo vzťahu k predmetu, ktorý do tej doby nebol spôsobilým vydržania, právny názor týkajúci sa
započítania oprávnenej držby pred 1.1.1992 je potrebné aplikovať aj voči subjektom, ktoré do tej doby
nemohli nadobudnúť vlastnícke právo týmto spôsobom, hoci boli oprávnenými držiteľmi, z uvedených

dôvodov mal za to, že je možné započítať oprávnenú držbu štátu pred 1.1.1992, ktorá bola podľa §
132a O. z., v znení účinnom do 1.1.1992 (O. z. žiadny subjekt z práva držby nevylučoval), že štát sa ujal
držby predmetných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzavretej 11.10.1955, ktorá bola zapísaná
na základe povolenia súdu z 30.4.1956 v pozemkovej knihe a odvtedy ich užíval nepretržite nerušene
a v dobrej viere ako vlastné až do doručenia výzvy žalobkyne z 23.9.1994, teda pri započítaní jeho

držby po dobu viac 10 rokov pred 1.1.1992 došlo k 1.1.1992 k splneniu všetkých podmienok vydržania v
prospech štátu, resp. žalovaného, na ktorého následne prešlo vlastníctvo. Považoval za nutné prisvedčiť
i tvrdeniu žalovaného, že udelenie písomného plnomocenstva žalobkyňou JUDr. Sitárovi na jednania
(nie na uplatňovanie) reštitučných nárokov podľa zák.č.282/93 Z. z. je podpísané 2.5.1994 O.. P. F. bez
označenia funkcie, že aj žaloba na vydanie veci 18.12.1995 je podpísaná iba osobou bez označenia

funkcie, mena a priezviska, takže nie je zrejmé, kto za ňu konal a, že nepreukázala (zápisnicou o voľbách
predsedu), že O.. P.. F. a osoba, ktorá podpísala žalobu je oprávnenou osobou vo veci konať ako
štatutárny orgán. K § 4 písm. f) a § 191 nar.vl.č.198/41 Sl. z. o právnom postavení Židov a vyhl.č.238/41,
na ktorý žalobkyňa v konaní poukazovala (podanie zo 16.11.2000 na č.l.121-122), citoval znenie § 2
písm. a) a § 3 ods.3 nar. SNR č.114/46 Sb. n. SNR o likvidovaní právnych a majetkových pomerov

bývalej Ústredne Židov a § 3 ods.1 nar.vl.č.234/40 Sl. z. o Ústredni Židov, tzn., že právnym titulom
vydania požadovaných nehnuteľností žalobkyňou nemôže byť dôvod podľa § 4 ods.7 zák.č.282/93 Zb.
- vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, pretože majetky „odňatá“ v 1941. boli v 1946. roku vlastníkom
vrátené. Uviedol, čo žalobkyňa v konaní tvrdila (v podaní z 26.6.2013 na č.l.946-950 a v prednese svojho
zástupcu na pojednávaní 7.4.2016 na č.l.1296) a, čo žalovaný k tvrdeniu žalobkyne, že kúpna zmluva

bolauzatvorenávtiesnizanápadnenevýhodnýchpodmienokažepredajnehnuteľnostíbolsystematicky
pripravovanou krivdou, uviedol v odvolaní z 20.12.2007 (č.l.375-376) a v podaní z 24.1.2013 (č.l.913 p.
v.-915), a konštatoval, že podľa § 4 ods.2 písm. e) zák.č.282/93 Zb. povinnosť vydať vec sa vzťahuje na
prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe kúpnych zmlúv
o prevode nehnuteľností uzavretých v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, že v danom prípade

teda musia byť kumulatívne naplnené 2 predpoklady, a to tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, že
právnyporiadokuvedenépojmynedefinuje,pretoichposúdeniebudevždyindividuálneabudepodliehať
hodnoteniu okolností tej ktorej veci, že vo všeobecnosti je pojem tieseň aplikačnou praxou vykladaná
ako hospodársky alebo sociálny stav, v ktorom sa ocitla konajúca osoba, ktorá urobila úkon, ktorý by pri
absencii tohto stavu neurobila, že nie je pri tom významné, či tento stav bol niekým vyvolaný, rozhodné

je iba to, že tento stav objektívne existoval v čase uzavretia zmluvy, že rovnako aj pre hodnotenie
nápadnejnevýhodnostizmluvyjerozhodujúcistavvčaseuzavretiazmluvy,pritomjepotrebnévychádzať
z porovnania podmienok pri uzatváraní iných obdobných zmlúv v danom mieste a čase, že tiesňou
sa rozumie niekedy i psychický stav (napr. rozrušenie, obavy o blízku osobu a p. nie však psychické
donútenie, ktoré je právne relevantné z hľadiska § 37 O. z.), ktorý s takou závažnosťou dolieha na osobu

uzatvárajúcu zmluvu, že ju obmedzuje v slobode rozhodovania natoľko, že urobí právny úkon, ktorý by
inak neurobila, že v prípade tiesne ide o duševný stav konajúcej osoby aj o stav slobody prejavu vôle,
ktorého obmedzenie, resp. podmienenie nespočíva len vo vnútorných príčinách konajúcej osoby, ale
prevažne v príčinách vonkajších, preto je nutné každý prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím načas,miestoapodmienkykonajúcejosoby,žeexistenciutiesneakoobjektívnehostavumožnousudzovať
len z okolností, za ktorých sa tento stav navonok prejavuje, že aj nápadne nevýhodné podmienky musia
existovať v čase právneho úkonu a nemôžu spočívať v subjektívnom cítení dotknutej osoby, že tento

momentálny objektívny stav môže byť výsledkom skutočností, ktoré nastali pred dátumom uzavretia
kúpnej zmluvy, ktoré sa vo sfére pôvodného vlastníka - prevodcu - prejaví a aktivizuje práve až v
podmienkach konkrétneho kontraktačného procesu a môžu odôvodniť záver o objektívnej existencii
nápadne nevýhodných podmienok na strane prevodcu v okamihu uzatvárania zmluvy v porovnaní s
inými osobami, že či ide o nápadne nevýhodné podmienky je nutné posudzovať vždy konkrétne podľa

okolností daného prípadu, že pri odplatných zmluvách pôjde predovšetkým o posúdenie toho, či nebola
porušená ekvivalentnosť dohodnutých vzájomných plnení vrátane vedľajších dojednaní súvisiacich s
predmetom plnenia, že aj napr. vedomie nedostatku zákonnej ochrany súkromného vlastníctva alebo
nemožnosť hospodárenia so svojím majetkom či politický nátlak môže byť objektívne pôsobiacim a
existujúcim stavom tiesne a táto potom aj pohnútkou pre prejav vôle konajúcej osoby tak, že koná vo
svoj neprospech - predajom za nápadne nevýhodných podmienok (vždy je pritom potrebné skúmať, či

táto všeobecná situácia v konkrétnom prípade toho - ktorého konajúceho mala za následok uzavretie
zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok), avšak nie v prípade, ak vlastníctvo pre danú
osobu stratilo zmysel a, že ak by štát prijal ponuku daru obsahujúcu záväzok nadobúdateľa zaplatiť
dlhy „viaznúce“ na prevádzaných nehnuteľnostiach, išlo by nie o darovaciu, ale o kúpnu zmluvu. Uviedol
kto je podľa teórie procesného práva svedkom, čo svedok S. N. na pojednávaní 26.10.1999 (zápisnica

na č.l.93-97) vypovedal (čo vylúčil), že z jeho výpovede je zrejmé, že nebol osobne účastný jednaní
štátu so ŽNO ohľadne uzavierania predmetnej kúpnej zmluvy, má len sprostredkované informácie od
už neb. zástupcov ŽNO, ktorí boli účastní jednaní, že nič konkrétnejšie ale k údajnej hrozbe likvidáciou
týchto zástupcov neuviedol a ani inými dôkazmi toto jeho tvrdenie nebolo preukázané, čo svedok B.
G. na pojednávaní 28.3.2000 (zápisnica na č.l.102-108) vypovedal (čo predložil k nahliadnutiu) a, že

svedok Gabriel Zábavník na tomto pojednávaní 28.3.2000 (zápisnica na č.l.101-102) vo svojej výpovedi
neuviedol nič, čo by malo význam pre posúdenie danej veci. Ďalej uviedol, čo zistil z publikácie Košice
- Miskolc: spoločné stáročia v jednom regióne: közös évszázadok egy régióban (István Dobrossy,
Jozef Kirst, vyd. Mesto Košice, Közgyűlés 1999, kap. Synagógy a verejný cintorín, str.98; č.l.550), z
publikácie Sakrálne pamiatky v Košiciach (zostavili: PhDr. Klaudia Bugánová, Ing. Kristína Markušová,

ASPRODECUS, 2009; č.l.567,č.l.1089-1090), z publikácie Košice 1780-1918 (Autor: Zdeněk Němec,
Jozef Duchoň, Kristína Rybárová, Košice: Pergamen 1994; č.l.567) a z knihy Židovské náboženské obce
na Slovensku (Autor: Eugen Bárkány, Ľudovít Dojč, Bratislava, Vesna 1991, kapitola Košice a ich okolie,
str.372-376), čo štatutár žalobkyne JUDr. Sitár v konaní tiež vypovedal (na pojednávaní 12.1.2017;
zápisnica na č.l.1515), čo zistil z návrhu ponuky ŽNO v Košiciach Čsl. štátu v zast. MsNV v Košiciach

(č.l.403), z uznesenia pléna Správnej komisie mesta Košice č.84346/1948 (č.l.399-400), z listu IB n.
p. z 8.7.1949 (č.l.401), adresovaného Správnej komisii mesta Košíc, z uznesenia č.44/1949 Rady JNV
(č.l.402), z listu ŽNO Košice z 3.8.1955 (č.l.1266), adresovaného MsNV, z listu Finančného odboru (ďalej
len FO) rady MsNV v Košiciach z 11.8.1955 (č.l.288-289), adresovaného FO rady KNV v Košiciach,
zo zápisnice z 29.9.1955 (č.l.404) z jednaní medzi MsNV, FO v Košiciach v otázke získania objektov

na Tajovského 17, z aproximatívneho odhadu Odboru pre výstavbu rady MsNV v Košiciach budovy
synagógy s kupolou na Tajovského ul. v Košiciach z 12.10.1955 (č.l.405), z prílohy sprievodného listu z
13.10.1955 40-10/1954 (č.l.1500), z listu ÚZ ŽNO na Slovensku z 3.11.1955 (č.l.1236), adresovaného
ŽNO Košice, z uznesenia Čd 349/56 z 30.4.1956 (č.l.1455), z listu zo 4.10.1955 č. 2852/1955-prez.
(č.l.1502-1503) ÚZ ŽNO na Slovensku, z listu ŽNO v Košiciach z 11.10.1955 č.40-10/1954 (č.l.1230),

adresovaného Ľudovému súdu v Košiciach, z listu Archívu mesta Košice z 8.1.2016 (č.l.1240), z odpisu
kúpnej zmluvy z 11.10.1955 (č.l.1250-1251), z listu ÚZ ŽNO na Slovensku z 23.1.1956 (č.l.1238), z listu
FO rady MsNV v Košiciach z 2.12.1955 (č.l.407), z listu z 13.12.1955 ÚZ ŽNO na Slovensku (č.l.1237), z
listuz18.1.1956(č.l.1150)tajomníkaapodpredsedu(ŽNO),zlistuz8.3.1956ŽNO(č.l.1239),zlistuŽNO
z 30.8.1956 40-27/1954 (č.l.1501), z rozhodnutia MsNv - odbor pre výstavbu v Košiciach z 15.11.1955

zn. Výst.-2062/55 (č.l.1504), z dokladu z 22.10.1957, adresovaného MsNV vedúcej odboru výstavby,
zo zápisnice z 24.9.1956 (č.l.1458-1459) spísanej pri príležitosti prehliadky budovy starej synagógy na
Moyzesovej,zpzkn.vl.č.5816,časťC(č.l.110-113,č.l.1233-1235,č.l.1254-1260)azužívaciehopovolenia
(č.l.1497), vydaného Mestským notárskym úradom v Košiciach 29.7.1929 na žiadosť Predstavenstva
Židovskej materinskej náboženskej obce, uzavrel, že z uvedeného je zrejmé, že dlhy voči Zemskej

banke vznikli v r.1926-1929, takže domnienky svedka G. o možnom vyprovokovaní dlhov zo strany štátu
v r.1955 nie sú na mieste a žiadnym spôsobom neboli preukázané a taktiež bolo preukázané, že po
predaji predmetných nehnuteľností bol v príslušnej pozemkovej knihe uskutočnený výmaz záložného
práva na nich zriadeného v prospech bývalej Zemskej banky, čo zistil zo znaleckého posudku (ďalej lenZP) č.266/2007 z 30.7.2007 (č.l.256-272 a príloh na č.l.274-347) Ústavu súdneho inžinierstva (ďalej len
ÚSI) v Žiline (znalecké dokazovanie nariadil na preukázanie skutočnosti, či kúpna cena bola adekvátna
hodnote nehnuteľností) a z jeho Doplnenia č.1 - č. úkonu 270/2008 z 25.7.2008 (č.l.414-416), čo uviedol

žalovaný, ktorý uvedený ZP spochybnil, v podaní z 24.1.2013 (č.l.915-915 p. v.), v dovolaní z 10.12.2008
(č.l.451), v podaní z 11.2.2011 (č.l.537-538) a v podaní z 12.12.2011 (č.l.662) a, čo zistil z písomného
potvrdenia L.. I. N. z 18.3.1956 (č.l.1498), adresovaného ŽNO v Košiciach. Citujúc znenie § 1 ods.1 nar.
preds. vl.č.175/39 Sb. o zákaze zvýšenia cien (platilo do 14.11.1949),§ 3 ods.1 vl.nar.č.177/50 Sb. o
odhadoch nehnuteľných vecí (platilo do 31.3.1964) a § 2 ods.1 prvá veta,§ 4,§ 5 a § 6 zák.č.41/53 Sb.

o peňažnej reforme, uzavrel: V konaní bolo preukázané, že podľa aproximatívneho odhadu Odboru pre
výstavbu rady MsNV v Košiciach budovy synagógy s kupolou (obostavaný priestor je 25 344 m3, t.j.
naozaj zjavne iný, než je uvedený v ZP - 38 377,49 m3, pričom aj z technickej správy 1. rekonštrukcie
Domu umenia vyplýva obostavaný priestor synagógy 25 432,50 m3, na Tajovského ul. v Košiciach) z
12.10.1955 bola jej cena vrátane pozemkov 1 300 000 Kčs a tiež že bolo predávajúcemu umožnené,
aby si bezplatne ponechal pamätné spisy a mince v základoch a tehly s F. synagógy (ocenenej na 40

000 Kčs) a z rezárne hydiny, všetky mozaikové fresky, pamätné tabule a rituálne predmety z uvedených
objektov, pričom podotkol, že podľa publikácií Košice - Miskolc: spoločné storočia v jednom regióne,
Synagógy a verejný cintorín i Košice 1780-1918 ŽNO získala uvedené pozemky a stavebné drevo na
F. synagógu darom od mesta a ďalšia synagóga po vojne slúžila už iba ako sklad, čo vyplýva i zo
sprievodnej správy k rekonštrukcii KE 87004/I z 12.5.1956 a potvrdil to aj svedok G., ktorý tiež uviedol,

že videl, že bola v dezolátnom stave. Vzhľadom na uvedené právne predpisy a dôkazy mal za to, že
boli dostatočne spochybnené závery znalca ohľadne hodnoty predmetných nehnuteľností v čase ich
predaja a že nebolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že dojednaná kúpna cena bola v
zjavnom nepomere k hodnote veci, a teda že šlo o nápadne nevýhodné podmienky. Navyše, je potrebné
poukázať na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že ŽNO v Košiciach ešte pred uzavretím kúpnej

zmluvy sama ponúkla v r.1948 a opätovne v 1955. r. predmetné nehnuteľnosti „ako dar“ (úvodzovky
súd) za podmienky, že „obdarovaný“ (úvodzovky súd) uhradí jej záväzky na nich sa „viažúce“ a 300 000
Kčs, že počet Židov v Košiciach po vojne rapídne klesol (cca na 1/20), že už nevyužívali predmetné
nehnuteľnosti na ich pôvodný účel a z toho možno vyvodiť, že vzhľadom na nevyhnutnosť starať sa
o udržiavanie predmetných nehnuteľností vlastníctvo uvedených nehnuteľností pre ŽNO sa stalo skôr

ťarchou, stratilo preň zmysel a je uveriteľné, že uprednostnila ich „darovanie“ (úvodzovky súd) či predaj
za cenu nižšiu s tým, že sa zbaví záväzkov s nimi spojených a ešte k tomu niečo vyťaží. Podľa kúpnej
zmluvy z 11.10.1955 predmetom predaja boli všetky nehnuteľnosti zapísané na pzkn.vl.č.5816 okrem
školy, teda vrátane F. synagógy a rezárne hydiny. Podľa listu ÚZ ŽNO zo 4.10.1955 č.2852/1955-prez.
(č.l.1502),adresovanéhoŽNO,ÚZintervenovaluIBvBratislaveatátosavyjadrilatak,ženebudeodnich

vymáhať pôžičku a vedie túto mimo svojho aktívneho majetku ako dubióznu pohľadávku, pokiaľ ŽNO
neprikročí k realizovaniu odpredaja kostolov, na ktorých je IB pzkn. zaistená, (vtedy charakter dubiozity
zaniká). Ďalej v ňom ÚZ uviedol, že kostoly sa nemôžu odpredať dražbou alebo iným spôsobom (čo
vyplýva aj z publikácie Základy všeobecného súkromného práva: Štefan Luby, III. vydanie pôvodného
diela, Heuréka, december 2002, str.64: posvätené veci: kostoly a bohoslužobné kostolné predmety

nemôžu byť predmetom voľného obchodu, kým sú určené k tomu účelu, a preto sú napr. vylúčené
z exekúcie, aj keby exekút s ňou súhlasil, na ktorú v konaní poukazoval žalovaný) a že na žiadosť
ŽNO možno IB odpíše úroky a tak dlh nebude vyšší ako 450 000 Kčs a ŽNO predajom môže vyťažiť
450 000 Kčs pre svoje potreby, ak im MsNV vyplatí sumu pre voľné použitie. Vzhľadom na uvedené
uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že predmetná kúpna zmluva bola zo strany predávajúceho

uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, ako jedného zo zákonných dôvodov pre
uloženie povinnosti na vydanie veci podľa zák.č.282/93 Z. z. Žalovaný sa v konaní tiež bránil tým, že
predmetom vydania by nebola pôvodná vec - synagóga, ale už vec nová - Dom umenia a citoval, čo k
tomu uviedol v podaní z 24.6.2015 (č.l.1083 p. v.-1084) a, čo uviedla žalobkyňa v podaní z 19.12.2016
(č.l.1424-1425) a na pojednávaní 12.1.2017 (zápisnica na č.l.1513-1514; prednes jej zástupcu). Ďalej

uviedol: Reštitučný zák. je vo vzťahu k O. z. zák. špeciálnym a z ich vzájomného vzťahu vyplýva, že
pre ne platí všeobecná zásada, že ak nie je niektorá otázka špeciálnym predpisom upravená (vrátane
takej úpravy, ktorá je aplikácia všeobecnej normy v tejto otázke vylúčená), je potrebné vychádzať
z úpravy všeobecnej normy. Citoval znenie § 119 ods.1,2,§ 120 ods.1 a § 135b ods.1 prvá veta
O. z. Podotkol, že na jednej strane je potrebné podľa účelu reštitučných predpisov chrániť práva

reštituenta (aj predtým aby namiesto pôvodnej stavby domu mu bola vydaná, napr. ošipáreň), na druhej
strane má ísť o zmiernenie (nie odstránenie) následkov niektorých (nie všetkých) majetkových krívd
tak, aby nevznikali nové krivdy, teda je potrebné chrániť aj vlastnícke právo toho, kto do zásadnej
prestavby investoval svoje finančné prostriedky, preto treba individuálne posúdiť, či sa rozhodnutievnímané v materiálnom zmysle javí ako spravodlivé (prednosť materiálnej spravodlivosti pred právnym
formalizmom). Opakoval, čo v danej veci už konštatoval dovolací súd. Pojmy z tzv. reštitučných zák. je
nutné vždy vykladať občianskoprávne, čo znamená, že ani pomocne nemožno pre vymedzenie pojmu

stavba použiť terminológiu stavebného zák., resp. predpisov ho vykonávajúcich. V občianskoprávnej
oblasti, a teda takisto v oblasti pôsobnosti reštitučných zák., je potrebné pojem stavba vykladať staticky
ako jedinečný výsledok určitej stavebnej činnosti, ktorý je možno podľa jeho technických vlastností
individualizovať [rozsudok NS Českej republiky (ďalej len ČR) 22Cdo 737/2002] aj s ohľadom na ich
stavebno-technické prevedenie, účel a dobu trvania. Posúdenie, či určitý výsledok stavebnej činnosti je

užstavbouakopredmetomobčianskoprávnychvzťahov,resp.čidošlokzánikupôvodnejstavbyjevecou
právnej úvahy súdu, pričom táto úvaha vychádza zo skutkových zistení v konaní (28Cdo 2794/2010 NS
ČR). Citoval z odôvodnenia judikátu R 4/2006, uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí
súdov SR č.1/2006 a v ZSP č.58/2005 a právnu vetu (ako aj časť odôvodnenia) judikátu č.35/2003,
uverejneného v ZSP č.3/2003. K zániku veci v občianskoprávnom zmysle môže dôjsť aj obstavaním
stavby. V danej veci skúmal aj skutočnosť, či pôvodná stavba v dôsledku prestavby nezanikla (či si

zachovala alebo nezachovala povahu stavby) a teda, či to, čo bolo novo vybudované sa stalo súčasťou
pôvodnej nehnuteľnosti alebo naopak, či tu nedošlo k podstatnému zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo k
zmene charakteru stavby, príp., či novovybudovanú časť stavby nie je možné považovať za novú vec
právne samostatnú a dospel k záveru, že novovybudovanú časť Domu umenia nie je možné považovať
za novú vec právne samostatnú, pretože spolu so synagógou tvoria jeden ucelený komplex slúžiaci na

kultúrnospoločenské ciele - adaptovaná časť pôvodnej synagógy ako koncertná sieň a novovybudovaná
časť ako tanečná sála so šatňami, bufetom, posedením, sociálnymi zariadeniami a schodiskami,
administratívnymi priestormi a malou koncertnou sálou, pričom obe tieto časti spolu vzájomne sunáležia
a patria natoľko, že už nemôžu byť považované za vec odlišnú než je Dom umenia a taktiež sú fyzicky
spojené, pričom ich oddelením by došlo jednak k znehodnoteniu (strate hodnoty peňažnej), ale taktiež k

znehodnoteniu funkčnému (slúžili by svojmu účelu menej kvalitne, resp. už vôbec) i estetickému. Taktiež
nemožno hovoriť iba o podstatnom zhodnotení pôvodnej nehnuteľnosti vykonanou rekonštrukciou alebo
prístavbou, nakoľko mal za to, že vykonanými stavebnými prácami došlo k spracovaniu veci v právnom
slova zmysle, kedy sa z pôvodnej veci - synagógy vytvorila vec iná - Dom umenia, od pôvodnej
odlíšená vzhľadovo i funkčne, zmenila sa jej podstata, stratila svoj pôvodný stavebno-technický

charakter. Citoval z odôvodnenia rozsudku 3Cdo/162/2010 z 3.5.2012 NS SR (ASPI). K posúdeniu straty
stavebnotechnického charakteru stavby v dôsledku jej zásadnej prestavby nie je jediným hľadiskom
rozsah výmeny prvkov dlhodobej životnosti stavby. Je nutné prihliadať, napr. aj na možnú funkčnú
zmenu prestavanej nehnuteľnosti (28Cdo 1325/2002 NS ČR). Nakoľko teda vec pôvodná - synagóga -
si nezachovala svoj pôvodný charakter, už v právnom zmysle neexistuje (aj keď existuje vec nová), preto

nemôže byť predmetom vydania. Aj z toho dôvodu žalobu zamietol. Žalobkyňa v rámci „obrany“ v konaní
poukazovala na listinné dôkazy, ktoré - podľa nej - mali preukázať, že došlo len k rekonštrukcii synagógy
a jej prístavbe, ktorá sa stala súčasťou synagógy, a nie k vzniku novej veci a uviedol, čo zistil (čo vyplýva)
z listu Povereníctva školstva, vied a umení v Bratislave z 8.4.1953 (č.l.1427-1428), adresovaného
Slovenskému výboru pre umenie, plánovaciemu oddeleniu Bratislava, z listu (č.l.1428) Krajského

národného výboru (ďalej len KNV) v Košiciach z 9.4.1953 (zn. IV/3-715.2-9/4-53), adresovaného
Predsedníctvu „Sporu“ povereníkov, z odpisu technickej správy Jednotného národného výboru (ďalej
len JNV) Košice pre adaptáciu budovy starej židovskej modlitebne ležiacej na Tajovského ul. v Košiciach
pre osvetové účely z 18.5.1953 (č.l.1429), z listu z 12.11.1953 Povereníctva kultúry (č.l.1430), z
Protokolu MK, stavebné technické ústredie z 28.12.1953 č.j.7.332/53 (č.l.1431), zo schvaľovacieho

výmeru Povereníctva informácií a osvety z 21.1.1954 č.1325/54 (č.l.1432), z listu z 2.3.1954 č.54/PL/B/
B/KE-38102 (č.l.1446) STAVOPROJEKT-u Košice, z listu z 23.3.1954 zn.IV/3-103-1954 (č.l.1446) JNV,
referátu školstva a osvety v Košiciach, adresovaného KNV - IV. referát, osvetové odd., z listu Priemstav-
u, n. p. Košice, z 29.3.1954 č.859-22/54-Ing.Mrt/Ry(č.l.1447), adresovaného KNV, zo zadávacieho
protokolu č.56 z 10.4.1954 (č.l.1448-1450) objednávateľa KNV - referátu školstva a osvety Košice,

z listov Stavoprojekt-u stredisko Košice - Bankov z 12.4.1954 zn.54/PL/B/KE-53103/0 (č.l.1451) a
č.1091/54/Pl/Kk/fd/53103 (č.l.1465), z Výmeru KNV, odboru pre výstavbu v Košiciach z 19.6.1954
(č.l.308-309), z Listu Odboru kultúry rady KNV v Košiciach z 28.7.1955 zn. Kult-2447/55.II. (č.l.1466),
z listu MK č.55.450/55-XIV/2 z 5.8.1955 (č.l.1469), zo záznamu z porady konanej 20.9.1955 vo veci
rekonštrukcie synagógy v Košiciach na koncertnú sieň (č.l.1471), z listu FO rady MsNV v Košiciach z

20.9.1955 zn. Fin-3008/1955, adresovaného Povereníctvu financií (č.l.1472), zo záznamu z 21.9.1955
(č.l.1473), spísaného na Povereníctve kultúry v súvislosti s rekonštrukciou synagógy v Košiciach na
koncertnú sieň, z listu Odboru kultúrnej rady KNV v Košiciach z 15.3.1956 Kult/750/56 (č.l.1475), z
listu Krajskej správy štátneho požiarneho dozoru v Košiciach z 2.5.1956 zn. PO-440/1956 (č.l.1476),adresovaného Odboru kultúry rady KNV v Košiciach, z listu č.j.174-CO-OS z 3.5.1956 (č.l.1478),
náčelníka štábu CO kraja, KNV v Košiciach, odboru civilnej obrany, adresovaného odboru kultúry
rady KNV v Košiciach, z listu z 5.5.1956 (č.l.1477) krajského hygienika Košice, adresovaného KNV

v Košiciach, zo sprievodnej správy KE-87004/10 Dom umenia - rekonštrukcia synagógy Košice z
12.5.1956 (č.l.1434-1443), zo zápisnice spísanej na odbore kultúrnom rady KNV v Košiciach 1.6.1956
(č.l.1452-1453), zo záznamu z 22. pracovnej porady hospodársko-technickej dokumentačnej komisie
pri Povereníctve kultúry z 26.6.1956 (č.l.1460-1464), zo zápisnice z 24.9.1956 (č.l.1458-149), spísanej
pri príležitosti prehliadky budovy starej synagógy na Moyzesovej v zmysle uznesenia rady KNV č.344 z

19.9.1956, čo žalovaný k uvedeným listinným dôkazom uviedol v podaní z 3.1.2017 (č.l.1483-1483 p.
v.), čo zistil zo zoznamu faktúr (č.l.31-33) za práce na modernizácii vykurovania Domu umenia v r.1985
a 1986 a opravu omietky a za rekonštrukčné práce v DU v r.1987, z Nájomnej zmluvy z 28.4.1994
(č.l.62-63), z vyjadrenia ŠFK z 26.5.1997 (č.l.41) a z Financovania technického zhodnotenia a obnovy
sídla ŠFK - Domu umenia (č.l.924-927), že žalovaný v konaní poukazoval na to, čo je zrejmé z Protokolu
o odovzdaní a prevzatí zo 17.3.1992 (č.l.21-22), z výmeru KNV Košice č.Vyst.1-127-4-1954/599-Mar.

z 19.6.1954 (č.l.308-309) o určení stavebného obvodu pre novostavbu Domu umenia, zo stavebného
povolenia odboru výstavby MsNV v Košiciach č.VYST16862/57 z 22.9.1957 (č.l.1151) a z Dohody
o prevode správy národného majetku z 27.12.1963 (č.l.27-28) a tvrdil, že pôvodná vec (synagóga)
v dôsledku jej zásadnej generálnej prestavby na koncertnú sálu si nezachovala pôvodný charakter
a faktickým spojením s hlavnou vecou - zabudovaním do novej stavby Domu umenia - sa stala jej

súčasťou a poukázal aj na súdnu prax v otázke posudzovanie veci v právnom zmysle a súčasti
podľa § 120 O. z.: rozsudky NS ČR 22Cdo 1105/2003 a 22Cdo 2548/98; 3Cz3/90, že vznik novej
veci stavba Dom umenia preukazoval aj nasledujúcimi listinnými dôkazmi: Technickou správou: Dom
umenia - rekonštrukcia synagógy Košice - sprievodná správa KE 87004/I z 12.5.1956 (č.l.570-582),
Postupom výstavby KE-87004/I.st. (č.l.583-590), Technickou správou - Technickým projektom II. a

III. stupňa z 30.6.1957 (č.l.591-603), zápisnicou z pracovnej porady Stavoprojektu a PK z 1.6.1956
(č.l.609-610), Technickou správou: Dom umenia - rekonštrukcia synagógy - Košice, interiér, akustika
z 30.12.1958 (č.l.617-619), Technickou správou k zaveseniu nového akustického stropu (č.l.620-624),
Technickousprávou-stavebnáčasť-rekonštrukciapodláhzoseptembra1985(č.l.625-628),Technickou
správou: Dom umenia - zameranie skutočného stavu z apríla 1985 (č.l.629-631) s výkresovou časťou

(č.l.632-643), uviedol, čo je z týchto listín vyplýva, reprodukoval časť obsahu podania žalovaného z
11.2.2011 (č.l.536-537), čo zistil zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí stavby Domu umenia z 26.1.1963
(č.l.663-671), zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí fasády a objektu úprava terénu na stavbe Domu
umenia v Košiciach z 27.6.1963 (č.l.674-675), zo Zápisnice o odovzdaní a prevzatí dokončenej stavby
Domu umenia do užívania z 9.4.1963 (č.l.676-677; ňou žalovaný preukazoval rok vzniku novej veci v

právnom zmysle), z Technickej správy POV pre stavbu Dom umenia Košice - rekonštrukcia z októbra
1972 vypracovanej Pamiatkostavom n. p. Žilina [Dôkaz označený pod č.36 v podaní žalovaného z
13.5.2015 (č.l.1031 p. v.) - Príloha], zo zámeru obnovy pamiatky Dom umenia zo septembra 1987
Krajského ústavu štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Prešov [Dôkaz označený pod č.37
v podaní žalovaného z 13.5.2015 (č.l.1031 p. v.) - Príloha], čo mal za preukázané stavebno-technickým

prieskumom vypracovaným L.. Š.H. G. V. L. M. F. z 11/1995 (č.l.678-683), čo vypovedali svedkovia
L.. G. (k vykonanému stavebno-technickému prieskumu Domu umenia, ktorý robil) a L.. Š. R. na
pojednávaní 31.5.2016 (zápisnica na č.l.1330-1335), čo zistil zo Schvaľovacieho výmeru Povereníctva
kultúry Bratislava č.14074/56-IV. z 15.6.1956 (č.l.686), zo Schvaľovacieho výmeru Povereníctva kult.
a škol. Bratislava č.1475/56-IV. z 15.6.1956 (č.l.616), z Výmeru MsNV v Košiciach z 22.9.1957 zn.

Výst.16862/1957.stav.Koml. (č.l.1151-1152), čo vyplýva z listinného dôkazu (č.l.725-731) predloženého
žalovaným - ZP č.4/2012 zo 17.7.2012 znalca L.. M. G. z odboru stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby
na preukázanie charakteru stavby Domu umenia Košiciach ul. O. XX Z..Č..XXXX na parc.č.208 k. ú. Z.
O. (v súlade s námietkou žalobkyne podotkol, že vyhodnotenie či došlo k vzniku novej veci je právna
otázka, ktorá nepatrí do kompetencie znalca, ale jeho), čo zistil zo statického posudku (č.l.867-869) L.. S.

N. V. L.. O. F., autorizovaného stavebného inžiniera pre statiku stavieb, vyhotoveného pre žalovaného a
ním predloženého na preukázanie a doplnenie skutočností tvrdených v ZP znalca L.. G., že nová vec nie
je spôsobilá na vrátenie do pôvodného stavu a nemôže slúžiť svojmu pôvodnému účelu, zo záväzného
stanoviska Krajského pamiatkového úradu (ďalej len KPÚ) Košice z 27.5.2015 (č.l.1038), z Výpisu z
ústredného zoznamu pamiatkového fondu z 26.5.2015 (č.l.1039), z priloženého Aktualizačného listu

národnej kultúrnej pamiatky (č.l.1040-1053), čo žalovaný k predloženým dôkazom zo strany KPÚ Košice
uviedol v podaní z 24.6.2015 a na čo tiež poukázal v podaní z 23.11.2016 (č.l.1415 p. v.), čo je uvedené
v Evidenčnom liste nemovitej kultúrnej pamiatky, z apríla 1964 (č.l.1351-1352), vo Výpise z ústredného
zoznamu pamiatkového fondu z 10.10.2016 (č.l.1388), z 24.10.2016 (č.l.1412) a z 26.5.2015 (č.l.1039),čo sa konštatuje v metodických pokynoch Pamiatkového ústavu Bratislava k úprave objektu Domu
umenia z 20.7.1995 (č.l.1086), čo uviedla svedkyňa O.. R. U., A.. vo svojej výpovedi na pojednávaní
(zápisnica na č.l.1400-1406), čo je zrejmé z článku (č.l.1390) Strecha kupoly Domu umenia - obnovený

obraz dominanty Mestskej pamiatkovej rezervácie v Košiciach, z časopisu Ochrana pamiatok 18/2007
MONUMENTORUMTUTELA,ktoréhojesvedkyňaspoluautorkou,čovyplývazodpovedeArchívumesta
Košice z 11.8.2015 (č.l.1136), čo zistil z Rozhodnutia KPÚ Košice z 18.4.2005 zn. KE-05/332-04/2788/
LB (č.l.1485-1487), zo Záznamu z kontrolného dňa na stavbe - výmena krytiny kupoly Domu umenia
v Košiciach z 26.7.2005 (č.l.1492), z Rozhodnutia KPÚ Košice z 22.8.2005 zn. KE-05/1328-02/5564/

LB (č.l.1488-1489), zo Záväzného stanoviska KPÚ Košice z 28.11.2005 zn. KE-05/1860-02/7845/LB
(č.l.1490-1491 a zo záväzného stanoviska KPÚ Košice z 18.12.2006 zn. KE-06/1931-02/8312/LB,HA
(č.l.1493.1496) a uzavrel: Citoval z odôvodnenia rozsudku NS SR 2Cdo149/96 z 27.3.1997 (R 93/98).
Predmetom posúdenia je realizácia zásadnej prestavby podľa občiansko-právnych predpisov, ktorá
najmä v r.1957-1963 v sebe zahŕňa nielen prestavbu vo forme vykonanej prístavby, ale aj samotnú
prestavbu pôvodného objektu synagógy podľa budúceho účelového a funkčného využitia. Vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že v prípade stavby Domu umenia nešlo iba o zmenu pôvodnej stavby
- synagógy, ale o zásadnú prestavbu, ktorou vznikla nová stavba s rozsahom takmer dvojnásobným
oproti pôvodnej synagóge a tým došlo aj k strate pôvodného stavebno-technického charakteru a zmene
účelového určenia budovy. Predmetom vydania veci v konaní môžu byť iba veci pôvodné, ktoré v
právnom zmysle existujú a zachovali si pôvodný charakter, a nie iné nové veci. Nová vec - stavba Dom

umenia bola vybudovaná na základe lokalitného programu bývalého KNV v Košiciach, ktorého účelom
bolo riešenie potreby doplnenia kultúrnej vybavenosti v meste Košice. Táto stavba ako vec v právnom
zmysle je jeden samostatný, nerozlučiteľný vzájomne prepojený multifunkčný kultúrno-spoločenský
celok nielen z hľadiska technického, architektonického, ale predovšetkým funkčného a účelového,
ktorý slúži širokej verejnosti na kultúrne, spoločenské a iné verejnoprospešné účely a činnosti. Nie

je pôvodnou, ale je inou novou vecou, ktorá podľa O. z. nemôže byť predmetom vydania. Reálnym
rozdelením veci a oddelením súčasti (bývalej synagógy) od hlavnej veci by došlo k znehodnoteniu veci
hodnotovo, funkčne, účelovo a esteticky. Stavba Dom umenia slúži nielen na koncerty (symfonické
koncerty v koncertnej sále a komornú hudbu v malej koncertnej sále v časti prístavby novostavby),
ale aj tiež na estrády, plesy, prednášky, výstavy a iné kultúrno-spoločenské podujatia v časti prístavby

novostavby. Žalobkyňa nebola a nie je vlastníkom veci Domu umenia vzniknutej spojením 2 objektov
do jedného celku, v ktorom sú účelovo a funkčne vzájomne prepojené a závislé oba objekty jednej
stavby ako novej veci v právnom zmysle, a to: novovybudovaného objektu kultúrnospoločenskej sály a
objektu koncertnej sály, ktorý vznikol zásadnou rekonštrukciou pôvodného objektu (podstatná zmena a
prestavba stavebných konštrukcií k účelu vytvorenia profesionálneho akustického ozvučenia priestoru).

Od r.1963 stavba Dom umenia tvorí jeden nový architektonický stavebnotechnický a prevádzkový
(funkčný) komplex ako jediný ucelený objekt so samostatnou funkciou nielen do vnútra komplexu, ale
aj vo vzťahu k okoliu, či vonkajším pomerom. Výstavbou Domu umenia v rámci zásadnej prestavby
pôvodná stavba synagógy stratila svoju identitu (charakter stavby) a je iba súčasťou stavby Domu
umenia. Z výpovede svedkov L.. G. V. L.. V.. R. vyplýva, že v dôsledku vykonanej prestavby a prístavby,

ktorou došlo k obmene viac ako 50 % prvkov dlhodobej životnosti celej stavby Domu umenia. Zo záverov
statického posudku L.. F. V. L.. N. vyplýva, že vzhľadom na rozsah prestavby nie je možné stavbu
vrátiť do pôvodného stavu. S pôvodnými konštrukčnými prvkami spolupôsobia nové konštrukčné prvky a
vytvárajú jeden konštrukčný celok. Akékoľvek búracie práce v interiéri by mohli narušiť stabilitu nosných
prvkov aj celého pôvodného objektu modlitebne. Teda akýmkoľvek zásahom smerujúcim k rozdeleniu, či

oddeleniu súčasti (bývalého „objekt“ synagógy) od hlavnej veci (Dom umenia) došlo by k znehodnoteniu
veci. Aj z uvedených dôvodov „žalobe“ v časti o vydanie uvedenej stavby musel zamietnuť. Vzhľadom na
§ 7 ods.1 písm. b) zák.č.282/93 Z. z. (jeho znenie citoval) nemohol vyhovieť ani žalobe v časti o vydanie
pozemkov, keďže ide o pozemky po prevode do vlastníctva štátu zastavané stavbou - Dom umenia,
ktorá slúži pre zariadenia kultúry a susediace pozemky. Vo veci ďalšie navrhnuté dôkazy nevykonal,

nakoľko mal za dostatočne zistený skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie vo veci. Keďže žalovaný
bol v konaní plne úspešný, v súlade s § 255 ods.1 C. s. p. (jeho znenie, ako aj znenie § 262 ods.2 C.
s. p. citoval) priznal mu plnú náhradu trov konania.
3. [A] Úvod 3. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote proti rozsudku odvolanie a uviedla: [B] Rozsah
odvolania 1. Rozsudok napadla vo výroku o zamietnutí žaloby a v rozsahu súvisiaceho výroku o

trovách konania. [C] Dôvody odvolania 1. Podala odvolanie v zmysle § 355 a n. CSP z nasledovných
dôvodov: a. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 365 ods.1 písm.
b) CSP]; b. súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365ods.1 písm. f) CSP]; c. rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods.1
písm. h) CSP]; d. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP]; [D] Odôvodnenie dôvodov odvolania vo vzťahu k rozsudku [D1]

Rekapitulácia podstatného procesného priebehu konania (v bodoch 1.-4. a 6.) uviedla ako rozhodol
súd, odvolací súd a dovolací súd).5. Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v konaní bolo: - vyriešiť
otázku jej aktívnej vecnej legitimácie a až po jej kladnom vyriešení (teda, že ju má), - posúdiť či pôvodná
stavba nezanikla (tzv. otázka „novej veci“ - úvodzovky žalobkyňa) a v závislosti od vyriešenia tejto
otázky, - posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky pre nevydanie veci [podľa § 7 ods.1 písm. b)

zák.č.282/93 Z. z.] a až v prípade, že súd urobí záver, že podmienky na nevydanie veci nie sú splnené
má sa, - zaoberať vecou z hľadiska zákonných predpokladov vydania veci [podľa § 4 ods.2 písm. e)
zák.č.282/93 Z. z.] - tzv. otázka tiesne a nápadne nevýhodných podmienok. [D2] K nerešpektovaniu
pokynov udelených súdu z pozície Krajského súdu (ďalej len KS) v zrušujúcom uznesení a celkovej
nepreskúmateľnosti na padnutého rozhodnutia. K nerešpektovaniu pokynov KS. 1. Zo systematiky a
logickej nadväznosti pokynov KS adresovaných súdu vyplýva, že súd mohol a mal riešiť v určenom

poradí každé nasledujúce otázky iba v prípade, ak sa preukáže naplnenie predchádzajúceho okruhu
nastolených otázok a nie v prípade, ak súd dospeje k záveru, že prvotná otázka nie je naplnená.
2. Uvedená zmätočnosť v postupe súdu súvisí najmä s otázkou jeho následnej preskúmateľnosti,
pretože pri takto štruktúrovanom odôvodnení nie je zrejmé, čo mal súd skutočne za (ne)preukázané,
keď výrok odôvodňoval aj z pozície ďalších dôvodov, ktoré v zmysle záverov KS nemal skúmať, ak

dospel k záveru o nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie. Z uvedeného potom vyplýva aj nejasnosť
o tom, ktorý z uvedených dôvodov je tým rozhodujúcim, ktorý súd viedol k meritórnemu rozhodnutiu,
čo ju stavia do nejednoznačnej pozície z hľadiska zostavenia jej „procesnej obrany“ v nadväzujúcom
odvolacom konaní. Inými slovami povedané, nevie, či skutočným rozhodujúcim dôvodom, ktorý viedol
súd k meritórnemu rozhodnutiu bol jeho záver o nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie a ostatné

dôvody sú v odôvodnení uvedené len nad rámec alebo aj tieto tvoria súčasť ťažiskových dôvodov
jeho rozhodnutia. Všeobecne k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 3. Namietala celkovú
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pričom v tejto súvislosti považovala za potrebné v tejto
časti odvolania poukázať na niektoré skutočnosti, ktoré sú spoločné pre všetky dôvody formulované
súdom v odôvodnení jeho napadnutého rozhodnutia. 4. Citovala znenie § 220 ods.2 CSP. Uvedená

normatívna úprava v podstate zodpovedá zneniu a významu § 157 ods.2 O. s. p., ku ktorej sformovaná
ustálená rozhodovacia činnosť súdov je prenosná aj na súčasnú normatívnu úpravu. 5. Je nepochybné,
že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho konania, čo už bolo v mnohých prípadoch aj výslovne vyjadrené v rámci rozhodnutí najvyšších
súdnych inštancií, vrátane Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len ESĽP) [Napr. Georgidias v. Grécko z 29.5.1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku
Ruiz Torija v. Španielsko z 9.12.1994, Annuaire, č.303-B)]. Ani toto právo však nemožno posudzovať
bezvýnimočne, ale je potrebné ho hodnotiť v kontexte spolu s ďalšími, predovšetkým procesnými
právami a zásadami ako hospodárnosťou konania a právom na rýchle a účinné poskytnutie súdnej
ochrany. 6. Súčasťou ustálenej relevantnej rozhodovacej činnosti súvisiacej s požiadavkou riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je právny názor, podľa ktorého všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 7. V súlade s uvedeným
je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil a tiež sa vysporiadať s relevantnou argumentáciu sporových strán, ktorú v
priebehu konania nastolili. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,
ako i právnej stránky rozhodnutia (obdobne III.ÚS 328/05, III.ÚS 116/06). 8. V oblasti zákonných a

ústavnoprávnych požiadaviek na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia existuje aj početná skupina
rozhodnutí predovšetkým ÚS SR, ktorá pomerne ustáleným spôsobom tieto jednotlivé obsahové
náležitosti konkretizuje. 9. Citovala, akú požiadavku ÚS v jednom zo svojich nálezov (Nalez ÚS III.ÚS
311/07) vyslovil. 10. Z napadnutého rozhodnutia súdu nevyplýva, ako sa vysporiadal s jej relevantnou
argumentáciu, ako hodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti (v niektorých

prípadoch ani to, čo vlastne z vykonaných dôkazov zistil), ako odstránil vzájomne rozpory vyplývajúce
z vykonaných dôkazných prostriedkov, a tým sa obmedzil iba na eklektický a neopodstatnený výber
dôkazov smerujúci k jednostranným skutkovým záverom formulovaným v prospech žalovaného. Ustálil
skutkový stav v podstate na tom, že niektorému dôkazu uveril viac než inému protichodnému dôkazua to bez toho aby tieto svoje úvahy aj bližšie konkretizoval. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nevyplýva ani nadväznosť medzi skutkovými zisteniami získanými v procese dokazovania, racionálnymi
úvahami v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Z odôvodnenia tiež nevyplýva ako

interpretoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v ňom citovaných ust. právnych predpisov a ako
zistené právne normy následne na danú vec aplikoval. 11. Súčasťou požiadavky na riadne odôvodnenie
súdnehorozhodnutiajeajto,žerozsahodôvodneniauvedenýchprednesovstránsporunemázachádzať
do prílišných podrobností, pretože to znižuje celkovú prehľadnosť a tým aj následnú preskúmateľnosť
rozhodnutia na podklade opravného prostriedku. V tejto súvislosti považovala za potrebné uviesť, že

súd túto požiadavku nerešpektoval, keď citoval obsiahle prednesy strán sporu bez toho aby z nich
následne stručne a výstižne zhrnul rozsah, ktorý považoval za rozhodujúci pre rozhodnutie vo veci
samej. Uvedené platí aj pokiaľ ide o obsah predloženej písomnej dokumentácie, čím sa rozhodnutie
ako celok stáva neprehľadné a tým aj nepreskúmateľné. 12. Negatívnou črtou rozhodnutia zakladajúcou
jeho nepreskúmateľnosť je aj ustálenie skutkového deja tzv. súhrnným zistením, ktoré súd formuluje
spôsobom z vykonaných dôkazov, vzhľadom na uvedené dôkazy a p., bez toho aby zároveň označil,

čo z toho - ktorého dôkazu vyvodil a ako vzájomné rozpory z nich vyplývajúce aj odstránil. 13. Mala
za to, že existencia týchto vád, ktorých sa súd dopustil v súvislosti s odôvodňovaním napadnutého
rozhodnutia bráni jej odôvodniť svoje odvolanie v rovine zmysluplnej polemiky s jeho skutkovými a
na ne nadväzujúcimi závermi a je takej intenzity, že v jej v dôsledku došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý súdny proces [§ 365 ods.1 písm. b) CSP] zaručeného ako v čl.46 ods.1 Ústavy SR (právo

na súdnu ochranu), tak aj v čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo
na „spravodlié“ súdne konanie). 14. V prípade, ak odvolací súd namietané vady nevyhodnotí v takej
intenzite, že by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces potom musí ísť o také vady,
ktoré jednoznačne mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP]; [D 3] K
podaniu žaloby a uplatneniu reštitučných nárokov neoprávnenou osobou. 1. Reprodukovala, čo v bode

51. napadnutého rozhodnutia súd uvádza. 2. V súvislosti s touto jeho argumentačnou líniou považovala
v prvom rade za potrebné uviesť, že otázku súvisiacu so splnením odstrániteľnej procesnej podmienky
konania rieši jednak v odôvodnení (meritórneho) rozsudku a to po viac než 21 rokoch od podania žaloby.
Ďalej považovala za potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie v tejto časti pôsobí zmätočne, pretože
ak vo veci rozhodol meritórne, musel mať za preukázané splnenie procesných podmienok konania,

pretože ináč by ich v priebehu konania musel najprv zák. predpokladaným postupom odstraňovať a pre
prípad ich neodstránenia by nemohol rozhodovať meritórne, ale konanie by musel uznesením zastaviť
(procesne). 3. Podľa právnej úpravy relevantnej v čase podania žaloby - O. s. p., v znení účinnom k
18.12.1995, bol v § 43 zakotvený postup súdu v prípade nesprávneho alebo neúplného podania, ako aj
možnosť súdu zastaviť konanie za predpokladu, že tento nedostatok nebude odstránený. 4. Keďže však

k žiadnej takejto výzve zo strany všeobecných súdov v celom priebehu konania nikdy nedošlo, mala za
to, že táto otázka bola v celom doterajšom priebehu konania nesporná, navyše svojimi stanoviskami a
procesnýmiúkonmirealizovanýmivdoterajšompriebehukonaniajednoznačnepotvrdila,ženauvedenej
žalobe trvá. 5. Uvedené koreluje aj s jednoznačným spôsobom formulovania zistení súdu o tom, že
sa žalobou doručenou súdu... domáhala... vydať... nehnuteľnosti (bod 1. napadnutého rozhodnutia)

a že z výzvy na vydanie nehnuteľnosti... zistil, že vyzvala žalovaného na uzavretie dohody o vydaní
veci... (bod 18. napadnutého rozhodnutia). 6. Vzhľadom na už uvedené považovala za potrebné uviesť,
že táto časť argumentácie súdu (bod 51.) je právne irelevantná a nemožno ju považovať za súčasť
jeho rozhodovacích dôvodov, keďže tomu nezodpovedá príslušná časť odôvodnenia jeho rozsudku,
jeho doterajší postup ako aj forma a obsah výroku napadnutého rozhodnutia. Inými slovami povedané

nemožno prijať iný záver než ten, že procesné podmienky konania boli riadne splnené a táto časť
je len „akýmisi“ myšlienkovým jeho zlyhaním, ktoré nastalo po vyhlásení napadnutého rozhodnutia,
keďže táto argumentácia nebola ani súčasťou jeho ústneho odôvodnenia pri vyhlásení napadnutého
rozhodnutia (autentická podoba rozhodnutia). 7. Nad rámec uvedeného považovala za potrebné uviesť,
že argumentácia súdu o absencii uvedenia funkcie v označenej písomnej dokumentácii nie je právne

relevantná (súd jej právnu relevanciu ani ničím neodôvodňuje), pretože takáto podmienka platnosti
právneho úkonu nie je a nikdy nebola súčasťou právnej úpravy. Napriek tomu, že v ostatnej časti
odôvodnenia sa súd výslovne hlási k materiálnemu chápaniu právneho štátu uvedená argumentačná
línia je zjavným prejavom jeho negácie. [D 4] K svojej aktívnej vecnej legitimácii. 1. V uvedenom
kontexte namietala, že záver súdu o absencii jej aktívnej vecnej legitimácie sa zakladá na nesprávnom

skutkovomzisteníveci(súddospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam)
a tieto aj nesprávne právne posúdil, nevysporiadal sa s jej podstatnou argumentáciu, pričom spôsobom
odôvodnenia tejto časti napadnutého rozhodnutia porušil aj jej právo na súdnu ochranu zaručené v čl.46
ods.1 Ústavy SR. 2. V súvislosti s uvedenými námietkami považovala v prvom rade za potrebné uviesť,že dôkazný štandard vyžadovaný súdom v podobe jednoznačného skutkového záveru bez náznaku
akceptácie istej miery pravdepodobnosti je nadmerne vysoký a je neprípustný aj z ústavnoprávneho
hľadiska (Uvedené musí platiť o to viac, ak predmetom dokazovania sú skutočnosti staré viac než

60 rokov a zvlášť, ak sa viažu k obdobiu, kedy nemožno hovoriť o porovnateľnej kvalite evidencie
právne významných skutočností na takej úrovni akú považujeme v dnešnej dobe za štandardnú. Takéto
nastavenie dôkazného štandardu je tiež v rozpore s prevažujúcimi doktrinálnymi názormi v rámci civilnej
„procesualitiky“,kdesavšeobecneprijímadôkaznýštandardnastavenýnižšieatonaúrovnipreukázania
tvrdenej rozhodujúcej skutočnosti bez rozumnej miery pochybností, resp. s primeranou mierou istoty.

Takéto dôkazné nastavenie vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V tejto
súvislosti považovala za potrebné uviesť, že ak je dôkazný štandard pre preukázanie určitej relevantnej
skutočnostitvrdenejňou,akojednoustranousporu,zjavneneprimeranevysoký,takvdôsledkutohojeaj
dôkazné bremeno kladené na túto stranu sporu zjavne neprimerané a dochádza k porušeniu jej práva na
rovnosť účastníkov konania ako jedného z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie (porušuje
spravodlivú rovnováhu medzi relevantnými protichodnými záujmami strán sporu) a sekundárne porušuje

aj jej právo na ochranu majetku. 3. Zohľadňujúc uvedené potom platí, že pre účely posúdenia jej aktívnej
vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či preukázala presný dátum zániku jej právnych predchodcov a
okolnosti jej právneho nástupníctva, ale rozhodujúce je, že súdu predložila listiny, z obsahu ktorých bez
rozumnej miery pochybností vyplýva, že nehnuteľné veci, ktoré boli predmetom plnenia podľa kúpnej
zmluvy z 11.10.1955 jej patrili ergo, potom musí tiež platiť, že je v okolnostiach danej veci aj aktívne

vecne legitimovaná na ich vydanie. V tejto súvislosti považovala za potrebné vyzdvihnúť tú skutočnosť,
že z obsahu označenej kúpnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že ich prevodcom bola ona, jej názov je
uvedený v záhlaví, v jej následnom obsahu, a zo spôsobu jej konania je tiež zrejmé ako bola táto zmluva
podpísaná (jej pečiatka obsahujúca jej názov a, o. i., aj podpis jej predsedu), že to bola ona, ktorá
uvedenú zmluvu uzatvorila - o skutočnostiach ktorých sú súčasťou spisu aj ďalšie dôkazné prostriedky

(napr. bod 66. napadnutého rozsudku a preložený preklad časti knihy A. Göröga). Podstatné je tiež
to, že druhou zmluvou stranou bol štát, konajúci prostredníctvom svojej zložky a boli to ostatné zložky
vtedajšej štátnej moci (vrátane štátneho notárstva), ktoré túto zmluvu aprobovali. Ďalej považovala za
potrebné uviesť, že z ňou predloženej dokumentácie vyplýva, že pred uzatvorením kúpnej zmluvy z
11.10.1955 sa za účasti vtedajšej štátnej moci riešila, o. i., aj otázka jej právneho nástupníctva po ŽNO

pôsobiacich v Košiciach v súvislosti s úhradou ich dlhov. Konkrétne bol prejednávaný aj dlh, ktorý sa
týkal Synagógy, pričom to bol vtedajší súd, ktorý schválil uzatvorenie súdneho zmieru medzi ňou a
IB - n. p. spravovaným štátom (citovala, čo vyplýva z § 2 ods.1 bod 2. a § 1 ods.2 zák.č.183/48 Zb.
o Investičnej banke). Ten istý súd jej vyrubil platobným výmerom povinnosť uhradiť súdny poplatok.
Z uvedeného je potom zrejmé, že nemôžu existovať akékoľvek rozumné pochybnosti o tom, že by v

čase prevodu nehnuteľností existovala a že bola právnou nástupkyňou svojich právnych predchodcov.
Skúmanie presného zániku a okolností jej vzniku a jej právneho nástupníctva sú bez rozumných
pochybnostípreukázanéinýmspôsobomnežpredloženímpríslušnýchkorporátnychdokumentovztohto
obdobia. Uvedené závery plne korelujú aj s následným a počas celej doby konzistentným postojom
ÚZ ŽNO, ktorý za právneho nástupcu ŽNO pôsobiacich v Košiciach po 2. svet. vojne považoval iba

ju (Navyše táto skutočnosť je zrejmá už z toho, že označenú kúpnu zmluvu v súlade so svojimi
stanovami iba schvaľoval a neuzatváral - teda nevystupoval ako prevodca), ako aj s jeho stanovami,
ktoré tento subjekt predložil v označenom súdnom konaní. 4. V tejto súvislosti považovala tiež za
potrebné poukázať na všeobecný princíp regulácie spoločenských vzťahov (vzťah jednotlivca a štátnej/
verejnej moci nevynímajúc), podľa ktorého ten kto vyvolal alebo sa vedome podieľal na vadnom konaní

(Nevedomosť vtedajšej štátnej moci by mohla byť daná iba vtedy, ak by cielene uviedla príslušný orgán
štátu do omylu ohľadom rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa jej statusu a majetkovej základne,
skutočnosti ktoré žalovaná ani netvrdila o to menej preukazovala, a ktoré nevyplývajú ani z obsahu
spisu) nesmie sa ex post dovolávať vád jednotlivých úkonov, pretože uplatňovanie princípu dôvery
v úkony ďalších subjektov pri akomkoľvek sociálnom styku je základným predpokladom fungovania

komplexnej spoločnosti a právneho štátu. Uvedené platí o to viac, ak jedným z účastníkov tohto vzťahu
je orgán verejnej/štátnej moci, kde sa z povahy veci predpokladá správnosť jeho postupu. Z toho
potom vyplýva, že dôveru v takéto konanie je potrebné považovať za elementárnu kategóriu verejného
života, pretože je výrazom princípu právnej istoty a zároveň je odrazom eticky odôvodnenej predstavy
a očakávaní jednotlivých členov spoločnosti. Aj z uvedeného dôvodu nie je možné formalistický a

izolovane prehliadať skutočnosti, z ktorých bez rozumných pochybností vyplýva, že bola vlastníčkou
nehnuteľností, ktoré v r.1955 previedla kúpnou zmluvou na štát, ale všetky tieto skutočnosti je potrebné
vnímať v ich komplexite. Z uvedeného potom vyplýva, že pri zohľadnení uvedených princípov žalovaný
nemôže takto postavenou argumentáciou dôvodne ťažiť, z „ňou“ tvrdeného nedostatku o jej aktívnejvecnej legitimácii a súd na takýchto predpokladoch nemôže založiť svoje rozhodnutie o jej nedostatku.
5. Pokiaľ ide o tú časť argumentácie súdu, kde uvádza, že za rozhodujúce považoval registrované
(predložené MK SR, pozn. žalobkyne) a nie neregistrované stanovy (tie, ktoré v konaní predložil ÚZ

ŽNO, pozn. žalobkyne), k tomu považovala za potrebné uviesť, že tento jeho názor nemá akúkoľvek
oporu a je zjavne prejavom jeho svojvoľného posúdenia tejto otázky. K uvedenému považovala za
potrebné uviesť, že registrácia stanov nie je skutočnosťou, s ktorou právna úprava v okolnostiach danej
veci spája akékoľvek právne významné účinky. Z toho potom vyplýva, že povaha tejto registrácie je
iba evidenčná a nie právotvorná, čo znamená, že rozhodujúce sú len tie stanovy, ktoré boli príslušným

orgánom schválené, a ktorými sa daný subjekt aj riadi, pokiaľ ide o spravovanie jeho vnútorných vecí. Z
toho potom vyplýva, že rozhodujúcimi stanovami sú tie, ktoré v konaní predložil ÚZ ŽNO, a ktorými sa
vždy riadil, ktorá skutočnosť vyplýva aj z jeho konštantných stanovísk o tom, že právnym nástupcom po
ŽNO pôsobiacich pred druhou svetovou vojnou v Košiciach je ona. „Z“ uvedenou jej argumentáciu sa
súd tiež nijak nevysporiadal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia už ale nevyplývajú žiadne úvahy,
ktoré by preskúmateľným spôsobom ozrejmili jeho názor, podľa ktorého stanovy nie sú dokumentom,

ktorý si môže dotknutý subjekt meniť podľa svojej úvahy. Uvedený názor je v priamom rozpore s
ich povahou ako interného dokumentu, ktorým si ten ktorý subjekt spravuje svoje vnútorné záležitosti
podľa svojich aktuálnych potrieb. 6. Nakoniec považovala za potrebné uviesť, že v zmysle vyhl. Úradu
Predsedníctva SNR z 10.9.1945 č.5831/1945, ktorá vyšla v U. v. ročníka 1945 v čiastke 23 pod č.231,
ktorou sa uverejňuje uznesenie Sboru povereníkov SNR o úprave pomerov židovskej konfesie na

Slovensku, je ŽNO v Košiciach právnym nástupcom ŽNO všetkých rítov v Košiciach, ktoré tu pred
2. svet. vojnou existovali. Pričom s touto právnou úpravou a aj na nej založenou jej argumentáciou
sa súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia adekvátnym spôsobom nevysporiadal. 7. Namietala aj
záver súdu, podľa ktorého v obdobných reštitučných konaniach, v ktorých vystupovala, a na ktoré aj v
priebehu konania poukázala, nebol - podľa neho - namietaný nedostatok jej aktívnej vecnej legitimácie,

je nesprávny, pretože tento nedostatok v nich bol namietaný „bol“ a rozhodnutiami všeobecných súdov
v rámci celej súdnej sústavy aj vyvrátený. S jeho názorom možno súhlasiť len potiaľ pokiaľ tvrdí,
že rozhodnutia vydané v týchto iných konaniach nie sú vo vzťahu k označenému konaniu záväzné
v zmysle ich prejudiciality. S ním už ale nemožno súhlasiť, že by tieto rozhodnutia neboli pre neho
(fakticky) záväzné. Táto záväznosť, ktorú mala na mysli nie je výrazom prejudiciality týchto rozhodnutí

vo vzťahu k danej veci, ale ide o prejav ústavnej požiadavky rozhodovať v skutkovo rovnakých veciach
rovnako a ktorá je obsahom princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní dotknutej strany sporu
ako komponentu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivý proces). 8.
Súvisiacou otázkou, ktorou sa súd tiež zaoberal je otázka vydržania nehnuteľností žalovaným a to
bez toho, aby sa z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podávalo, že by túto námietku v konaní

vzniesol. Súd tak odôvodnil svoje rozhodnutie jednak mimo rámca zistených skutkových a právnych
tvrdení žalovaného a napriek tomu, že subjektom na ťarchu ktorého malo podľa tejto úvahy k vydržaniu
dôjsťbynebolaona,aleÚZŽNO,ktorýnebolstranoutohtosporu.Bezohľadunauvedenépovažovalaza
potrebné uviesť, že v okolnostiach danej veci by štát nemohol nadobudnúť nehnuteľnosti v dobrej viere,
pretoženahypotetickejvadnostiprávnehoúkonusapodieľalaonej(akbytuboladaná)muselvedieť.[D

5] K vytvoreniu novej veci spracovaním. 1. Závery súdu súvisiace s otázkou posudzovania, či v dôsledku
prístavby vznikla nová vec sú koncentrovane vyjadrené v bode 108. napadnutého rozhodnutia a cituje,
čo s poukazom na rozsudok NS 2Cdo 149/96 z 27.3.1997 konštatuje a k akému záveru dospel. 2. S
uvedenými jehozáverminemožno súhlasiť. Ako už bolo uvedené, pri rozhodovaní vo veci a posudzovaní
charakteru prestavby a s tým súvisiaceho údajného vzniku novej veci vychádzal z rozsudku NS SR

2Cdo 149/1996 z 27.3.1997 (judikát R 93/1998, uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí
súdov SR č.6-7/1198), ktorého právnu vetu citoval. 3. Pri rozhodovaní vo veci žiadnym spôsobom
nezohľadnil fakt, že cit. rozhodnutie reguluje situácie, v ktorých sa postupovalo nie podľa reštitučných
zák. vo všeobecnosti, ale iba tie situácie, kedy sa postupovalo podľa zák.č.87/91 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách [ďalej len zák.č.87/91 Zb.; poznámka žalobkyne], ktorý v § 8 ods.1 upravuje osobitnú

normatívnu podstatu, podľa ktorej [s]tavby, ktoré zásadnou prestavbou stratili svoj pôvodný stavebno-
technický charakter, sa nevydávajú, a že pojem prestavba je v judikatúre interpretovaný izolovane len
pre účely tejto právnej úpravy. 4. V prejednávanej veci bola rozhodujúcou tá právna úprava, ktorá je
súčasťou zák.č.282/93 Z. z., ktorá však neobsahuje hypotézu obdobnú tej, ktorá je súčasťou § 8 ods.1
zák.č.87/91 Zb. Z toho potom vyplýva, že závery cit. rozhodnutia sa na reštitučné nároky uplatňované

podľa zák.č.282/93 Z. z., nemôžu aplikovať, pričom skutočnosť, že tak urobil v napadnutom rozhodnutí
žiadnym spôsobom neodôvodnil. 5. Z uvedeného možno urobiť čiastkový záver, podľa ktorého v prípade
reštitučných nárokov podľa zák.č.282/93 Z. z., nie je otázka zásadnej prestavby stavby relevantná
pre účely posudzovania dôvodnosti jej vydania, príp. pre účely posudzovania, či došlo alebo nedošlok vzniku novej veci. 6. Uvedené jednoznačne vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov nielen v rámci slovenskej, ale aj českej právnej proveniencie, ktorú navyše citoval v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia aj súd, pričom zjavne ignoruje jej relevantný obsah. 7. V tejto súvislosti

považovala za potrebné uviesť, že riešenie otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci
jej prepracovaním, resp. spracovaním súvisí výlučne s otázkou jej zániku a vzniku novej veci v právnom
slova zmysle, pričom za zánik stavby je potrebné považovať iba situáciu kedy v dôsledku vykonaných
zmien dôjde k deštrukcii pôvodnej stavby v takom rozsahu, že prestalo byť poznateľné dispozičné
riešenie prvého nadzemného podlažia. Uvedená argumentácia bola už súčasťou jej argumentácie,

na ktorú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostala relevantnú odpoveď a tiež je súčasťou
ustálenejrozhodovacejčinnostivšeobecnýchsúdov,odktorejsasúdbezbližšiehozdôvodneniaodchýlil.
Tiež považovala za potrebné uviesť, že obdobný záver vyplýva z odôvodnenia rozsudku NS SR 2Cdo
22/2005 z 31.8.2005 (Označený rozsudok NS je publikovaný aj v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR č.1/2006, čím nadobúda povahu rozhodnutia, ktoré sú všeobecné súdy v zásade povinné
nasledovať pričom, ak sa chcú od jeho obsahu odkloniť musia aj náležitým spôsobom vysvetliť tieto

svoje dôvody) a citovala, čo v ňom NS uvádza. Rovnaké právne závery vyplývajú aj zo súdom cit.
uznesenia NS ČR 28Cdo 2794/2010 a vyplývajú, napr. aj z jeho rozsudku 22Cdo 1506/2008 a v ňom
ďalej cit. judikatúry tohto súdu (Označený rozsudok NS ČR je publikovaný aj v publikácii Števček, M.
Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 945 s. a v celej podobe je dostupný na www.nsoud.cz .). 8. Tieto konklúzie považovala za potrebné ďalej doplniť tým, že predpokladom vzniku
novej veci je to, že nesmie ísť len o úpravu (rekonštrukciu) veci a predmetom spracovania musí byť vec
ako celok nie iba jej časť. V tejto súvislosti je významné aj to, že z celej dobovej dokumentácie súvisiacej
s dobudovaním novej časti k Synagóge je zrejmé, že táto nová časť bola považovaná iba za prístavbu
(navyše nahrádzala iba pôvodný vstup do Synagógy) a to aj v rámci súvisiacej stavebnotechnickej

dokumentácie (viď. napr. bod 98. napadnutého rozhodnutia). Ďalej považovala za potrebné uviesť, že
pojem prístavba má svoj legálny význam, ktorý ju charakterizuje ako časť, ktorá pôdorysne rozširuje
pôvodnú stavbu a je s ňou prevádzkovo spojená. Teda ide o niečo, čo k hlavnej veci iba prirástlo,
nezmenilo jej identitu, pretože na ňu iba nadväzuje a zároveň ju pôdorysne rozširuje. Z uvedeného
potom nutne vyplýva iba taký interpretačný záver, podľa ktorého, ak pri stavebných úpravách nezanikla

pôvodná stavba, potom všetko to, čo k nej pribudlo sa stáva jej súčasťou a nie je rozhodujúce v
akom rozsahu tieto úpravy rozšírili hlavnú „stavu“ po kvantitatívnej alebo kvalitatívnej stránke. Rozsah
a úroveň stavebnej obmeny (vrátane prvkov dlhodobej životnosti) vykonanej pri prístavbe potom
nemôže mať vplyv na existenciu a identitu pôvodnej stavby aj keď sa v priebehu času zmenil účel
jej využívania (Porovnaj aj rozsudok NS ČR 20Cdo 931/99 z 28.2.2001, kde sa označený súd v „v“

reštitučnom spore „pregnatným“ spôsobom vysporiadal s otázkou spracovania nehnuteľnej veci). 9.
Napriek týmto jednoznačným a ustáleným právnym záverom, ktoré súd bez bližšieho zdôvodnenia
(svojvoľne) ignoroval, odôvodnil svoje rozhodnutie iba s poukazom na právne závery vyplývajúce z
odôvodnení rozhodnutí ako NS, tak aj NS ČR, „týkajúcej“ sa výlučne posudzovania otázky splnenia
podmienok (ne)vydania veci podľa § 8 ods.1 zák.č.87/91 Zb. Ako už bolo uvedené predmetná právna

úprava obsahuje osobitnú normatívnu podstatu, ktorú zák.č.282/93 Z. z. nepredpokladá, a s ktorou
zák.87/91 Zb. spája iba následok nevydanie veci a nie následok vzniku novej veci v právnom slova
zmysle(Akoužbolouvedenéotázkaposudzovaniavznikunovejnehnuteľnejvecispracovanímpôvodnej
sa rieši na inej báze, než je jej zásadná prestavba). Napriek tomu súd pravidlo vyplývajúce z § 8 ods.1
zák.č.87/91 Zb. tak ako je judikované v rozhodnutiach všeobecných súdov bez bližšieho zdôvodnenia

extrapolovalajnaoznačenýprípad,pričomtietozáverydoplnilajoďalšíprávnynásledokatovzniknovej
vecivdôsledkuzásadnejprestavbypôvodnejnehnuteľnosti.Inýmislovamipovedané,savtomtoprípade
dopustil extrémneho interpretačného excesu, pretože ním formulované závery nemajú svoj normatívny
základ v relevantnej právnej úprave a aj v rámci rozhodovacej činnosti všeobecných súdov o obdobných
otázkach predstavujú unikát (Ničím neodôvodnený odklon). 10. Napriek tomu, že súd vo svojej podstate

na daný prípad aplikoval pravidlo, ktoré nemá svoj normatívny základ v zák.č.282/93 Z. z., tak toto
pravidlo by ani v rámci právnej úpravy podľa zák.č.87/91 nevyhovelo testu predpokladanému v § 8
ods.1 a teda takéto pravidlo by pri „žiadne“ možnej zmysluplnej interpretačnej alternatíve nemohlo byť
aplikované na skutkový stav vyplývajúci z obsahu spisu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že na
Synagóge boli v rámci prác vykonávaných v súvislosti s realizáciou prístavby vymenené pôvodné nosné

konštrukčné prvky a že by v tomto dôsledku stratila svoj stavebnotechnický charakter. Z vykonaného
znaleckého dokazovania (ZP č.4/2012) vyplýva iba to, že prístavba mala nadviazať, resp. doplniť
pôvodnú stavbu (Zväčšil sa pôdorys predmetnej stavby o prístavbu...) a, že Synagóga sa v prevažnej
miere, čo do konštrukcie zachovala (tento svoj záver znalec bližšie nekonkretizoval. - Znalec už vtejto časti neuvádza, že by sa Synagóga nezachovala, čo do prvkov nosných konštrukcií. Znalec
však ani bližšie neuvádza, ktoré nové konštrukčné prvky mali byť dobudované do pôvodnej stavby
a aký charakter a rozsah mala úprava konštrukčných prvkov dlhodobej životnosti - v tejto časti sú

jeho konštatovania nepreskúmateľné. Preto v tejto časti z označených záverov znalca nie je možné
vychádzať. Znalec taktiež nie je konkrétny, aká bola povaha dispozičných zmien v Synagóge). Zo
ZP č.266/2007 vyplýva, že [r]rekonštrukcie sa netýkali prvkov dlhodobej životnosti a [pôvodné, pozn.
žalobkyne] stavebné vyhotovenie ostalo zachované (Tieto závery sú zrejmé aj z prílohovej časti všetkých
v konaní vypracovaných ZP). Z tohto ZP ďalej vyplýva, že Synagóga si aj po rekonštrukciách zachovala

svoj pôvodný (religiózny) charakter (List. č.5 ZP 4. 266/2007). Zo statického posudku L.. N. V. L.. F.
z časti, kde zhrnuli rozsah búracích prác vyplýva, že [v] prednej pôvodnej časti hlavného vstupu boli
odstránené [len] stĺpy a obvodová stena v mieste prepojenia s prístavbou. V celom objekte boli upravené
rozmery okenných otvorov, boli odstránené rôzne interiérové a exteriérové ozdoby a almenor. V interiéry
bol vybúraný balkón - teda pôvodná stavba ostala zo stavebnotechnického hľadiska nedotknutá. Z tohto
posudku tiež vyplýva, že prístavba spolupôsobí so Synagógou (teda nemení jej podstatu), nosné prvky

pôvodnej stavby a do nej novozabudované vzájomne spolupôsobia. Z uvedených záverov je zrejmé,
že pôvodné nosné konštrukčné prvky Synagógy ostali zachované (Uvedené skutočnosti súd v bode
69. navyše považuje za zistené zo ZP č.266/2007) - nezmenila sa jej stavebnotechnická podstata
(stále ide o tú istú stavbu ako v minulosti) a jej charakter (pôvodný konštrukčný tvar Synagógy ostal
zachovaný) a tiež ostal zachovaný aj jej architektonický ráz (dokumentácia predložená KPÚ, výsluch

svedkyne Labudovej). L.. G. tiež vypovedal, že sa dopĺňali nosné konštrukcie v novom priestore a nie
v pôvodnom - Synagóge. Z uvedeného potom vyplýva, že prístavba nemohla byť jednak zásadnou
prestavbou pôvodnej stavby ani vo význame podľa § 8 ods.1 zák.87/91 „Zb“ a o to menej je možné
zmysluplne uvažovať nad tým, že by v dôsledku rekonštrukcií mohlo dôjsť k spracovaniu pôvodnej
nehnuteľnosti. 11. Za rozhodujúce však považovala to, že v priebehu dokazovania zo žiadnej listiny

nevyplýva a nekonštatuje to ani žiaden znalec, odborne spôsobilá osoba alebo svedok, že by v priebehu
rekonštrukcie Synagógy došlo k takým stavebným zásahom, že by nebolo už rozpoznateľné prvé
nadzemné podlažie, z čoho je potom zrejmé, že nikdy nedošlo k spracovaniu, resp. prepracovaniu
tejto nehnuteľnej veci na vec inú. 12. Okrem už uvedeného extrémneho interpretačného a následne
aplikačného excesu odôvodnenie súdu je postihnuté aj závažným skutkovým excesom. Konkrétne ide o

situáciu, keď založil svoje skutkové zistenia na tzv. súhrnnom zistení ,[v]ykonaným dokazovaním mal za
preukázané...Takéto súhrnné skutkové zistenie bráni jej dozvedieť sa, z ktorých konkrétnych dôkazných
prostriedkov pri takomto zistení skutkového stavu vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil,
čo vo svojich dôsledkoch zaťažuje jeho rozhodnutie v tejto časti vadou jeho nepreskúmateľnosti - je
týmto spôsobom vylúčená zo zmysluplnej polemiky s jeho skutkovými závermi. Aj z tohto dôvodu nevie

zistiť, z ktorých konkrétnych dôkazných prostriedkov vychádzal, keď dospel k záverom, že išlo o zásadnú
prestavbu, ktorou vznikla nová stavba, že došlo k strate pôvodného stavebnotechnického charakteru, že
Synagóga už nie je pôvodnou vecou... a stratila svoju identitu (Tieto závery sú ničím nepodložené a ich
opak vyplýva, napr. z obsahu ZP č.266/2007 a predpoklady na takéto závery - podľa nej - nevyplývajú
ani z ostatnej dokumentácie, ktorá je „účasťou“ spisu) a prečo je v týchto okolnostiach relevantná

zmena účelového určenia budovy. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé z akých
dôkazných prostriedkov zistil a akými úvahami sa riadil, keď dospel k záveru, že dobudovanie stavebnej
hmoty (aj keď s dvojnásobným rozmerom oproti pôvodnej stavbe) spôsobilo v okolnostiach danej
veci stratu stavebnotechnického charakteru pôvodnej stavby (Synagógy), keď napr. zo ZP č.266/2007
takýto záver o strate stavebnotechnického charakteru pôvodnej stavby nevyplýva. Tieto závery sú ničím

nepodložené („arbitrárny“) a zároveň aj nepreskúmateľné. 13. Z odôvodnenia rozsudku súdu nie je
zrejmé akými úvahami sa riadil keď dospel k záveru, že zásadná prestavba nehnuteľnej veci spôsobuje
vznik novej veci v právnom slova zmysle, keďže takýto záver nevyplýva ani z právnej úpravy ním
citovanej, ani z judikatúry súvisiacej so zák.č.87/91 Zb. (kde sa zistenie o zásadnej prestavbe spája iba
s právnym následkom nemožnosti vydania veci), a prečo ignoroval tie závery ustálenej rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ktoré otázku spracovania nehnuteľnej veci spájajú so zánikom stavby
(bod 7. tohto odvolania), pričom si v tejto súvislosti nesplnil (ignoroval) povinnosť mu vyplývajúcu z §
220 ods.3 CSP. 14. Vyjadrenie požiadavky sledovať ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych
inštancií je naplnením požiadavky spravodlivého súdneho konania a princípu právnej istoty, pretože
sporové strany legitímne očakávajú, že obdobný skutkový stav bude právne posudzovaný rovnakým

spôsobom ako to vyplýva z ustálenej praxe týchto súdov. Odklon od tejto judikatúry bez toho, aby súd
ktorý ho urobil aj dôkladne vysvetlil z akých dôvodov nebolo možné túto ustálenú súdnu prax nasledovať
je zároveň porušením princípov, na ktorých je budovaný systém spravodlivého súdneho konania a v
širšomzmysleaj(materiálny)právnyštát.15.Zhrnúcužuvedené,zvykonanéhodokazovanianevyplýva,že Synagóga ako stavba zanikla (došlo k jej deštrukcii tak, že prestalo byť rozpoznateľné jej prvé
nadzemné podlažie) a v dôsledku prístavby by spracovaním vznikla nová vec - prístavbou došlo iba
k pôdorysnému rozšíreniu pôvodnej stavby, a preto aj z tohto hľadiska bolo potrebné žalobe v celom

rozsahu vyhovieť. Otázka zásadnej prestavby nie je v okolnostiach danej veci relevantná, pretože
si svoje nároky neuplatnila podľa zák.č.87/91 Zb. a otázka zásadnej prestavby nie je relevantná pre
účely posudzovania vzniku novej nehnuteľnej veci jej spracovaním. Napriek uvedenému z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že v dôsledku vykonanej prístavby došlo zo stavebnotechnického hľadiska k
podstatnej zmene pôvodnej veci tak ako to vyplýva z judikatúry k zák.č.87/91 Zb., práve naopak z

vykonaného dokazovania „vyplynula“, že v dôsledku vykonaných rekonštrukcií nemohla vzniknúť nová
vecatiež,žerekonštrukciaminedošloanikzásadnejprestavbeSynagógy.16.Nadrámecužuvedeného
považovala za potrebné uviesť, že práca súdu s rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov je v tejto
časti jeho odôvodnenia neadekvátna a namiesto toho, aby odkaz na ňu zvyšoval celkovú presvedčivosť
ako aj konzistentnosť jeho záverov pôsobí ako potemkinovská fasáda, pretože jej bližšia analýza nutne
odhalí,žecit.rozhodnutíNSaNSČRtujeibaakoornamentnapadnutéhorozhodnutia,bezakéhokoľvek

zmysluplného významu. [D 6] Neexistencia tiesne a nápadne nevýhodných podmienok 1. V bode
75. napadnutého rozhodnutia súd skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že kúpna zmluva z
11.10.1955 bola zo strany predávajúcej (z jej strany) uzatvorená v tiesni a za nápadne nevýhodných
podmienok. K uvedeným záverom dospel bez toho aby v priebehu konania po doručení zrušujúceho
uznesenia KS došlo k akémukoľvek skutkovému alebo právnemu posunu oproti predchádzajúcemu

stavu, na základe ktorého tak on a následne aj KS mali za spoľahlivo preukázané, že okolnosti
tiesne a nápadne nevýhodných podmienok boli na jej strane dané a ňou aj preukázané. V tomto
smere sú závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia pre ňu prekvapivé, pretože súd v priebehu
konania nesignalizoval, že táto otázka by mohla byť posudzovaná aj iným než dovtedy ustáleným
spôsobom. Bez ohľadu na už uvedené sú skutkové a právne závery súdu aj v tejto časti neudržateľné,

pričom nereagoval ani na jej podstatnú argumentáciu uvedenú v tomto konaní. Základné východiska
posudzovania okolností tiesne a nápadne nevýhodných podmienok 3. Z ustálenej rozhodovacej činnosti
súdov je nesporné, že okolnosti tiesne je nevyhnutné skúmať vždy v kontexte celospoločenských
podmienok, ktoré existovali v čase uskutočnenia rozhodujúceho právneho úkonu. 4. Špecifickým a
pre účely posudzovania tejto veci aj rozhodujúcim fenoménom vtedajšej doby a jej sociálnopolitických

podmienok bolo to, že štátna moc v tomto období nastavila pravidlá „hry“ (úvodzovky žalobkyňa) tak,
že reálne neexistovalo žiadne súkromné vlastníctvo a tiež neexistovalo súkromné podnikanie (využitie
nehnuteľností na podnikateľské účely), čím bola znemožnená akákoľvek možnosť jednak ekonomicky
využiť jej nehnuteľnosti tak, aby sa z príjmov (napr. z prenájmu) uhrádzali na nehnuteľnostiach viaznuce
dlhy a jednak nehnuteľnosti predať v rámci podmienok slobodnej trhovej súťaže. Tieto podmienky

(natoľko odlišné od tých, za ktorých si jej právna predchodkyňa peňažné prostriedky požičala) utvárala
štátna moc, ktorá následne prostredníctvom svojich orgánov a organizácií vystupovala na strane
kupujúceho a tieto nehnuteľnosti (a iný majetok) za pre ňu výhodných podmienok nadobúdala. 5. V
naznačenom zmysle možno tieseň a nápadnú nevýhodnosť podmienok považovať za produkt a súčasť
vtedajšej doby, ktorá postihovala každého (zvlášť osobitné skupiny obyvateľstva) kto predával svoj

majetok a zvýhodňovala tie subjekty, ktoré tento majetok nadobúdali - predovšetkým subjekty napojené
na štátnu moc. Bez významu nie je ani tá skutočnosť, že to bola práve vtedajšia štátna moc, ktorá
sa v období počas a po 2. svetovej vojne cielene podieľala na perzekúciách a likvidácii židovského
obyvateľstva, pričom sa tak stala zodpovednou za vytvorenie stavu nielen ekonomickej tiesne tohto
obyvateľstva, príp. jeho náboženských inštitúcií v dôsledku straty spôsobilosti tohto obyvateľstva, resp.

jeho inštitúcií uhrádzať záväzky z predchádzajúceho obdobia, ale následne vstupovala do právnych
vzťahov s týmto obyvateľstvom za nápadne nevýhodných podmienok, dôkazom čoho je aj množstvo
úspešných reštitučných konaní práve zo skúmaného obdobia. Týmto svojím pôsobením vtedajšia štátna
moc vedome vytvorila tlak na odpredaj prevažne nehnuteľného majetku aj židovského obyvateľstva
a jeho inštitúcií. 6. Z uvedeného vyplýva, že v čase predaja jej nehnuteľností to bol štát, ktorý na

jednej strane utváral podmienky, ktoré neposkytovali dostatočné záruky zákonnej ochrany súkromného
vlastníctva (zvlášť v prípade obyvateľstva židovského pôvodu, ktoré bolo v dôsledku vtedajšej štátnej
politiky dlhodobo perzekvované) na strane druhej vystupoval ako nadobúdateľ tohto súkromného
majetku. 7. V súvislosti s posudzovaním otázky tiesne a nápadne nevýhodných podmienok považovala
za potrebné ďalej uviesť, že už len samotná vedomosť súkromnoprávnych subjektov o nedostatočnej

ochraneichvlastníctvazostranyštátnejmocijeobjektívnepôsobiacimfaktoromnavôľutýchtosubjektov
utvárajúcim ich stav tiesne a tiež je pohnútkou pre uskutočnenie právneho úkonu vo svoj neprospech.
Je prirodzené, že v podmienkach riadne fungujúceho právneho štátu sa nik dobrovoľne nezbavuje
svojho majetku vo svoj neprospech. V dôsledku uvedených skutočností uzatvorila zmluvu o prevodevlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za cenu, ktorej rozdiel v porovnaní so všeobecnou hodnotou
určenou ZP č.266/2007 predstavuje takmer 1/6 podielu na kúpnej cene uvedenej v kúpnej zmluve,
pričom tento pomer sa výrazne zvýši ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že polovica kúpnej ceny

(450 000 Kčs) bola poukázaná IB v Bratislave - n. p. spravovanému štátom, za účelom úhrady jej dlhu
„viaznucom“ na prevádzaných nehnuteľnostiach (z vykonaného dokazovania má aj súd za preukázané,
že k vymáhaniu tohto dlhu by IB v Bratislave nepristúpila - neviedla ju ani vo svojom aktívnom majetku,
evidovala ju iba ako dubióznu pohľadávku, pokiaľ však neprikročí k realizovaniu odpredaja svojich
nehnuteľností). Z uvedeného vyplýva, že štát konajúci na jednej strane prostredníctvom orgánu MsNV

v Košiciach ako kupujúci, uzavrel s ňou kúpnu zmluvu (predaj nehnuteľností, ktorý mal za následok
„oživenie dlžoby“; úvodzovky žalobkyňa) a následne štát konajúci prostredníctvom štátnej banky (IB v
Bratislave)akojejveriteľzinkasovalsumu450000Kčszdubióznejpohľadávky,ktorúbyinaknevymohol.
8. Tieseň pri uzavretí kúpnej zmluvy ňou má tiež svoj základ v skutočnosti, že nemala možnosť slobodne
si vybrať kupujúceho, ale mohla nehnuteľnosť predať iba štátu (neexistovali ani právne ani ekonomické
podmienky na predaj takejto nehnuteľnosti na trhu v rámci podmienok voľnej súťaže), že bola nútená

ju predať, aby získala peniaze na zaplatenie svojich dlhov, lebo v opačnom prípade by bola stratila
vlastnícke právo, pričom iný spôsob získania prostriedkov na úhradu svojich dlhov, vzhľadom na tragický
osud, ktorý v predchádzajúcom období postihol jej príslušníkov, z objektívnych dôvodov nemohla využiť.
9. Za nápadne nevýhodné podmienky je potrebné považovať aj samotnú skutočnosť, že kúpna cena
bola určená (i keď formálne dohodou zmluvných strán) v rozpore s vtedy platným cenovým predpisom

(nezhodovala sa so skutočnou cenou, ktorá mala byť zistená správnou metodikou), čo jednoznačne
vyplýva zo ZP č.266/2007 a jeho doplnenia č.270/2008 a tiež zo zápisnice z 29.9.1955, podľa ktorej
Povereníctvo financií nesúhlasilo s ponukou daru, predloženou ňou, ale trvalo na stanovisku, aby bola
uzatvorenákúpnazmluvaskúpnoucenou900000Kčspričomvšetkyzáväzkyviaznucenapredmetných
objektoch mala usporiadať z kúpnej ceny, ako aj z tohto obnosu mala zaplatiť prevodný poplatok. Okrem

toho nemožno stratiť zo zreteľa, že navždy stratila hodnotnú nehnuteľnosť, ktorú mohla využiť pre seba,
a ktorú jej členovia postavili, zaplatili a vlastnili s tým, že ju budú môcť bez obmedzení využívať, nie ju
darovať alebo nevýhodne previesť na štát. 10. Z už uvedených dôvodov je neudržateľný záver súdu, že
v konaní nepreukázala svoju tieseň, keďže nedokázala, že prevádzané nehnuteľnosti nemohla predať
niekomu inému než štátu (Tento záver navyše nerešpektuje tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo,

ženeexistencianiečohomajúcatrvajúcicharaktersazásadnenepreukazuje,pretoženanikomnemožno
spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právne významnej skutočnosti) alebo
posudzovať dôvod predaja nehnuteľností ako prejav straty jej záujmu o prevedené nehnuteľnosti, ktorý
by mohol byť síce za istých podmienok relevantným faktorom, ale rozhodne nie v kontexte, v ktorom
sa nachádzala v čase ich prevodu. Dôvod prevodu týchto nehnuteľností nebol prejavom jej slobodného

rozhodnutia, ktoré sa utváralo v podmienkach riadne fungujúceho právneho štátu, ale išlo o prejav, ktorý
sa utváral za už uvedených podmienok a v dobe, ktorú dnes štandardne označujeme za dobu neslobody
(Obdobie, ktoré nepovažujeme za obdobie právneho štátu, tak ako ho chápeme dnes). Podstatné je
v týchto okolnostiach aj to, že pred začiatkom 2. svetovej vojny vlastnila jej právna predchodkyňa 2
synagógy a to v prevádzky schopnom stave, pričom to boli 2 nasledujúce totalitné režimy, ktoré spôsobili,

že obe nehnuteľnosti nebolo možné z jej strany používať na ich pôvodný účel. Obe boli fakticky odňaté
týmito režimami ich pôvodným vlastníkom dávno predtým než došlo k ich právnemu prevodu na štát.
Pred ich prevodom štát jednu z nehnuteľností úplne zbúral a stavbu odstránil a druhú užíval tak, že ju
úplne ako sakrálnu budovu zdevastoval, jej interiér značne poškodil a celú vec urobil neupotrebiteľnou
pre účely vykonávania bohoslužieb. Súčasne vtedajšia štátna moc odňala aj susednú nehnuteľnosť

(školu) bez náhrady. Z uvedeného potom jasne vyplýva, že súdom tvrdená strata jej záujmu o
vydávané nehnuteľnosti nebola prejavom nedostatku tiesne, ale práve naopak, bola potvrdením jej
jednoznačnej existencie. K otázke adekvátnosti kúpnej ceny k hodnote prevádzaných nehnuteľností
11. Súčasťou dôvodov rozhodnutia súdu pri posudzovaní otázky nápadne nevýhodných podmienok
bolo aj skúmanie otázky adekvátnosti kúpnej ceny k hodnote prevádzaných nehnuteľností. súd v tejto

súvislosti konštatoval, že - podľa jeho názoru - boli dostatočne spochybnené závery znalca [Žilinskej
univerzityvŽiline,ÚSI,pozn.žalobkyne]ohľadnehodnotypredmetnýchnehnuteľnostívčaseichpredaja
a že nebolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že dojednaná kúpna cena bola v zjavnom
nepomere k hodnote veci... Tento svoj záver odôvodnil aj s poukazom na právnu úpravu obsiahnutú
v zák.č.41/53 Sb. o peňažnej reforme (bod 74. napadnutého rozhodnutia). 12. V súvislosti s týmito

vzájomneprepojenýmijehomyšlienkovýmilíniamipovažovalazapotrebnéuviesť,ževpriebehukonania
bol, za účelom určenia hodnoty prevedených nehnuteľností, na základe uznesenia súdu 19C 13/96 zo
4.6.2001 vypracovaný ZP č.266/2007 Žilinskou univerzitou v Žiline, ÚSI z 30.7.2007 a ktorý bol následne
doplnením č.1 z 25.7.2008 konkretizovaný a z obsahu ktorého vyplýva, že: - obstavaný priestor je 38377 m3, pričom v ZP sú presne stanovené vstupné údaje a kompletný výpočet tejto hodnoty a - zistená
cena/hodnota nehnuteľností je k 11.10.1955 v sume 6 734 000 Kčs v pomere ku kúpnej cene 900 000
Kčs, z čoho je na prvý pohľad zrejmý extrémny nepomer ako aj to, že ohodnocovanie nehnuteľností bolo

vykonanépomenovejreformezavedenejzák.č.41/53Sb.,naktorýsúdbezďalšiehonastr.30poukazuje.
13. Napriek jednoznačne a preskúmateľne „formulovanými závermi vyplývajúcimi“ z označeného ZP
a bez toho, aby bližšie konkretizoval svoje úvahy v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
toto: V konaní bolo preukázané že podľa aproximatívneho odhadu Odboru pre výstavbu rady MsNV
v Košiciach budovy synagógy s kupolou (obstavaný priestor je 25 344 m3, t. j. zjavne iný, než je

uvedený v ZP - 38 377,49 m3... [bod 75. napadnutého rozhodnutia). 14. Z uvedeného vyplýva, že sa
žiadnym spôsobom nezaoberal vzniknutým rozporom a tento nijak nevyhodnotil. Jednoducho uveril viac
inému dôkaznému prostriedku bez tohto, aby zmysluplne konkretizoval prečo. Jeho záver o vyvrátení
znalecky určeného obstavaného priestoru akýmsi aproximatívnym odhadom (ktorý sám osebe hovorí,
že je iba približný - aproximativny/približný) predloženým žalovaným, z obsahu ktorého ani nie je
možné zistiť, z čoho vychádzal a aké objekty skúmal, v porovnaní s označeným ZP, ktorého závery

jednoznačne vyplývajú z nespochybniteľného skúmania a v ňom uvedených výpočtov, nemôže obstáť.
15. Rovnako je ničím neopodstatnená tá časť odôvodenia napadnutého rozhodnutia, ktorá odkazuje na
právnu úpravu vyplývajúcu zo zák.č.41/53 Sb., keďže z vykonaného dokazovania (uzatvorenie kúpnej
zmluvy a okamih, ku ktorému je zostavený ZP č.266/2007) jasne vyplýva, že všetky tieto relevantné
skutočnosti sa viažu k obdobiu po vykonanej menovej reforme. 16. Zhrnúc uvedené súd svoj záver o

„nepreukázaní“ (úvodzovky žalobkyňa) nápadne nevýhodných podmienok založil na konštatovaní, že
boli dostatočne spochybnené závery znalca a to pravdepodobne asi aproximatívnym odhadom Odboru
pre výstavbu rady MsNV v Košiciach, a uvedenými právnymi predpismi a preto ...nebolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že dojednaná kúpna cena bola v zjavnom nepomere k hodnote
veci. Okrem toho, že túto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia založil na súhrnnom skutkovom a

právnom zistení, opomenul aj svoju povinnosť vyhodnotiť každý dôkaz jednotlivo a následne ich posúdiť
vo vzájomnej súvislosti a napriek tomu uprednostnil dôkazy svedčiace v prospech tvrdení žalovaného
bez toho, aby rozpor s dôkazmi ním obstaranými v tomto konaní (ZP č.266/2007) akokoľvek odstránil
alebo aspoň zdôvodnil. Bez významu nie je ani tá skutočnosť (zakladajúca, o. i., nepreskúmateľnosť
rozhodnutia), že ani nekonkretizuje v ako vzájomnom pomere je kúpna cena a ním zistená hodnota

ku ktorej dospel, aby to bolo aspoň možné porovnať, či ide alebo nie o nápadnú nevýhodnosť aj pri
tomto jeho novom konštrukte. [F] Záverečný návrh 1. Na základe už uvedeného navrhla napadnutý
rozsudok, podľa § 389 ods.1 CSP, zrušiť a podľa § 391 ods.1 CSP vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie, resp. eventuálne, v zmysle § 388 CSP, napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žalobe
sa v plnom rozsahu vyhovie.

4. I. 2. Žalovaný podal k odvolaniu žalobkyne proti rozsudku súdu vyjadrenie, ktoré odôvodnil
nasledovne. II. 1. Považoval rozsudok súdu za vecne správny a tvrdil, že odvolanie žalobkyne proti
rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. b),f),h),d) CSP je v celom rozsahu nedôvodné. 2. O
naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods.1 písm. b) CSP ide vtedy, ak nesprávny procesný
postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver

o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Žalobkyňa ako odvolací dôvod podľa § 365 ods.1
písm. b), príp. písm. d) CSP uvádza nerešpektovanie pokynov KS (čl.D2 bod 1. v spojitosti s čl.D1
bod 4.,5. odvolania), obsiahle odôvodnenie rozsudku, ktoré - podľa jej tvrdenia - je neprehľadné a
rozsudok je nepreskúmateľný (čl.D2 bod 2. odvolania), s čím zásadne nesúhlasil. K tvrdeniu žalobkyne
v čl.D2 bod 1. odvolania poukázal na uznesenie KS v Košiciach, a citoval, čo ako odvolací súd (ďalej

len odvolací súd; poznámka žalovaného) v odôvodnení uznesenia 5Co/195/2010-986 z 25.11.2014
na str.35 ods.2 uviedol. Niet najmenších pochybností, že strany sporu pred súdom po vrátení veci
odvolacím súdom na nové konanie sa vyjadrovali nielen k posúdeniu aktívnej legitimácie žalobkyne,
ale aj k posúdeniu stavby Domu umenia, či je alebo nie je novou vecou v právnom zmysle a či sú
alebo nie sú splnené zákonné predpoklady vydania veci podľa § 4 ods.2 písm. e) zák.č.282/93 Z. z.

1.7.2016 nadobudol účinnosť CSP, ktorým sa rozšírila zásada koncentrácie konania zvýšením nárokov
na procesnú zodpovednosť strán za vedenie sporu (procesná diligencia). Poukázal na čl.8 CSP a citoval,
čo je v ňom uvedené. Súd na základe skutkových tvrdení strán a ich návrhov na dokazovanie postupoval
v súlade s CSP podľa pokynov odvolacieho súdu a prihliadol ku všetkým rozhodujúcim a podstatným
skutkovýmtvrdeniamstránpodopretýchdôkazmitýkajúcichsasporu.Pokiaľsúdvodôvodnenírozsudku

sa vyporiadal so všetkými nastolenými podstatnými otázkami, ktoré strany sporu navrhli riešiť a ku
ktorým vyslovil právny názor odvolací súd v uznesení 5Co/l95/2010-986 z 25.11.2014 str.34 a 35 ods.2,
potom je zrejmé, že postup súdu v kontexte celého konania nebol nespravodlivý, súd konal v súlade so
zásadou práva na spravodlivý proces a zásadou hospodárnosti konania, čo nie je vada, ktorá by malazakladať zmätočnosť v postupe súdu, či porušenie práva na spravodlivý proces. Tvrdenie žalobkyne
v čl.D2 bod 2. podľa ktorého nevie, či rozhodujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby bol záver súdu o
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie a ostatné dôvody sú v odôvodnení uvedené len nad rámec alebo

aj tieto tvoria súčasť ťažiskových dôvodov jeho rozhodnutia, je účelové a neopodstatnené. Odkázal na
bod 46. odôvodnenia rozsudku, z ktorého jasne vyplýva záver súdu, že v konaní aktívnu legitimáciu
jednoznačne nepreukázala. Z bodu 75. odôvodnenia rozsudku taktiež vyplýva záver súdu k otázke
splnenia podmienok podľa § 4 ods.2 písm. e) zák.č.282/93 Z. z., v zmysle ktorého v konaní nebolo
preukázané, že predmetná kúpna zmluva zo strany predávajúceho bola uzatvorená v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok. V bode 84. odôvodnenia rozsudku súd vyslovil záver, že Dom umenia je nová
iná vec, ktorá vznikla z dôvodov tam uvedených. V bode 86. odôvodnenia rozsudku súd konštatuje, že
pôvodná vec synagóga si nezachovala svoj charakter, už v právnom zmysle neexistuje (aj keď existuje
vec nová), preto nemôže byť predmetom vydania a aj z toho dôvodu žalobu zamietol. Závery súdu ku
všetkým 3 kľúčovým otázkam sú určito a zrozumiteľne vyjadrené v odôvodnení rozsudku tak, že každý
jeden z označených dôvodov aj ako samostatný je podstatný a rozhodujúci pre zamietnutie žaloby.

Zo záverov súdu teda vyplýva, že tvrdenie žalobkyne, že mohol a mal riešiť v určenom poradí každé
nasledujúce otázky a iba v prípade, že sa preukáže naplnenie predchádzajúceho okruhu nastolených
otázok a nie v prípade, ak súd dospeje k záveru, že prvá otázka nie je naplnená, nemá žiadne
opodstatnenie,odporujezákladnýmprincípomustanovenýmvčl.8ačl.17CSP.Argumentáciažalobkyne
v čl.D2 bod 3., 10.-14 (všeobecne k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia) je nedôvodná.

Rozsudok súdu je riadne odôvodnený v súlade s § 220 ods.2 CSP, je preskúmateľný a jeho odôvodnenie
je aj presvedčivé. Dôvody zamietnutia žaloby sú v odôvodnení jasne uvedené a riadne zdôvodnené.
Tvrdenia v čl.D2 bod 10. odvolania sú všeobecné. Žalobkyňa neuvádza a ani neoznačuje žiadne
podstatné konkrétne tvrdenia a skutočnosti podopreté dôkazmi, ktoré by spochybnili vecnú správnosť
rozsudku. Jej tvrdenia v čl.D2 11.-14 odvolania sú neopodstatnené, uvádzané tvrdenia z odôvodnenia

rozsudku súdu nevyplývajú. Rozsudok je ako celok prehľadný a preskúmateľný. Skutkové tvrdenia a
dôkazy sú riadne označené a sú nezameniteľné. 3. Odôvodnenie rozsudku v bode 51., ktoré napadá v
čl.D3 bod 1.-7. odvolania nie je jediným a rozhodujúcim dôvodom pre posúdenie nedostatku jej aktívnej
vecnej legitimácie. Stotožnil sa s názorom súdu v bode 51. odôvodnenia rozsudku. 4. Jej tvrdenia v
čl.D4 bod 1-8 odvolania (k jej aktívnej vecnej legitimácii) sú nedôvodné, tu odkázal na všetky svoje

doterajšie vyjadrenia vo veci najmä vyjadrenia pod bodom 24.,35.,42. a skutkové zistenia, ktoré zistil
súd pod bodom 25.-32.,38.,39.,41.,43.-48., 52. odôvodnenia rozsudku. K tomu iba dodával, že nesplnila
minimálny dôkazný štandard bez rozumnej miery pochybnosti. V priebehu konania účelovo v rozpore
s § 150 ods.1 CSP menila svoje skutkové tvrdenia týkajúce sa aktívnej legitimácie zakaždým, čo ich
dôkazmi vyvrátil (napr. bod 24. odôvodnenia rozsudku). Z vyhl.č.231/45 Ú. v. nevyplýva, že je právnou

nástupkyňou K.Ž.M.C. tak ako to tvrdí v bode 6. Čl.D4 odvolania. 5. S jej tvrdeniami v čl.D5 (k vytvoreniu
novej veci spracovaním) bod 2.-16. odvolania nesúhlasil a odkázal na svoje doterajšie vyjadrenia a
zistenia súdu k tejto otázke najmä na bod 76.,79.,80.,83.-86.,89.-108 odôvodnenia rozsudku. K jej
tvrdeniam v čl.D5 dodával, že súd pri posudzovaní stavby Domu umenia nevychádzal iba z rozsudku NS
SR 26Cdo 149/1996 z 27.3.1997 ako to nedôvodne tvrdí. Poukázal na bod 83.,85. a 84. odôvodnenia

rozsudku, v ktorom je uvedené stanovisko dovolacieho súdu 4Cdo 88/2009 s odkazom na R 53/1992 a
posúdenie veci podľa O. z. ako lex generalis k reštitučným zák. (zák.č.282/93 Z. z.) ako lex specialis v
prípadoch, keď reštitučné zák. niektoré otázky nemajú špeciálnym predpisom upravené (§ 119 ods.1,2,§
120 ods.1,§ 135b ods.1 O. z.). V konaní vo veci na základe predložených písomných listinných dôkazov,
ZP a odborných vyjadrení L.. G., L.. V.. R.É. V. O.. U. bolo jednoznačne preukázané, že bývalá synagóga

v rámci vykonanej prestavby po jej spojení v novou prístavbou do novej stavby Domu umenia stratila
svoju identitu (charakter stavby), ktorý charakterizuje vec ako vec v právnom zmysle. Od r.1963 stavba
Dom umenia tvorí jeden nový architektonický stavebnotechnický a prevádzkový (funkčný) komplex
ako jediný ucelený objekt so samostatnou funkciou nielen do vnútra komplexu, ale aj vo vzťahu k
okoliu, či vonkajším pomerom. Judikáty, na ktoré sa odvoláva, nie sú aplikovateľné na danú vec.

Tu sa nerealizovala rekonštrukcia pôvodného objektu za účelom jej vrátenia do pôvodného stavu,
ale sa vytvárala nová vec Dom umenia podľa nového lokalitného programu spojením 2 objektov do
jednej stavby ako novej veci v právnom zmysle. 6. Jej tvrdenie v čl.D6 bod 1. odvolania, že po
doručení zrušujúceho uznesenia KS nedošlo k akémukoľvek skutkovému alebo právnemu posunu oproti
predchádzajúcemu stavu na základe ktorého tak Okresný a následne aj KS mali spoľahlivo preukázané,

že okolnosti tiesne a nápadne nevýhodné podmienky boli na jej strane dané a ňou aj preukázané,
je nepravdivé. A už vôbec sa tu nejedná o závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia, ktoré
by mali byť pre ňu prekvapivé a neudržateľné. Dovolací súd uznesením 4Cdo 88/2009 z 31.5.2010,
ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu týkajúci sa teraz napadnutej veci na str.8 ods.3 uviedol,že KS vyvodil existenciu tiesne v čase uzavretia kúpnej zmluvy z úplne iných okolností než súd
prvého stupňa, čím boli porušené jeho procesné práva. Navyše dovolací súd na str.9 ods.1 uznesenia
konštatuje, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jeho tvrdením podoprené listinnými dôkazmi,

z ktorých naopak vyvodzoval, že jej právny predchodca kúpnu zmluvu neuzatvoril v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok. V zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu na str.35 ods.2 bolo uložené súdu
vykonať dôkazy, ktoré strany sporu už navrhli a v ďalšom konaní navrhnú a vyrovnať sa v rozhodnutí s
tvrdeniami žalobkyne (č.1.946-956) a jeho, vymenovaných v uznesení 5Co/195/2010-936 zo 6.6.2013,
ako aj vo vyjadrení (č.l.953-956) z 28.8.2013. Z uznesenia odvolacieho súdu zo 6.6.2013 vyplýva, že

súd sa mal vysporiadať s tvrdeniami žalobkyne a jeho, týkajúcich sa tiesne a nápadne nevýhodných
podmienok. Opakoval, čo uviedol v podaní z 11.2.2011 (č.l.531-538), v podaní zo 17.1.2012 (č.l.708), na
čo opakovane poukázal v podaní z 15.1.2013 (č.l.865-866) a, čo uviedol (na čo tiež poukázal) v podaní
z 24.1.2013 (č.l.913-915). Z pokynov odvolacieho súdu v uznesení z 25.11.2014 teda nevyplýva, že
súd a následne KS mali spoľahlivo preukázané okolností tiesne a nápadne nevýhodných podmienok.
V podaní z 12.2.2016 poprel existenciu stavu tiesne a doložil o tom dôkazy (príloha č.5 a č.6). Na

pojednávaní 7.4.2016 tvrdila, že stav tiesne je daný situáciou, v ktorej jednotliví členovia pôvodnej
existujúcej ŽNO sa nachádzali. V podaní z 5.5.2016 vyvrátil jej tvrdenia o existencii stavu tiesne tým,
že tieseň musí existovať u štatutárnych orgánov právnickej osoby, ktoré uzatvárajú kúpnu zmluvu v
okamihu jej uzavretia a tejto skutočnosti doložil dôkazy, najmä list ÚZ ŽNO zo 4.10.1955 č.2852/1955 -
prez., z ktorého nevyplýva, že predávajúci v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bol v stave tiesne, naopak

potvrdzuje, že pre predávajúceho to bol výhodný predaj. Jeho tvrdenia o „neexistenciu“ stavu tiesne
(preukázané aj listom zo 4.10.1955) nevyvrátila v priebehu konania a ani na pojednávaní 12.1.2017,
na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej. Za daného skutkového a právneho stavu veci, keď
prostriedkami procesného „úkonu“ nevyvrátila jeho tvrdenia, že tieseň v čase uzavretia kúpnej zmluvy
neexistovala, nedá sa uveriť jej účelovému tvrdeniu, že ide o prekvapivé a neudržateľné závery súdu v

otázkestavutiesne.Tvrdil,ževzhľadomnadôkazypredloženénímnemohlalegitímneočakávať,žespor
pred súdom bude vyriešený v jej prospech, najmä, ak si opakovane neplnila dôkaznú povinnosť, ktorá jej
vyplýva z čl.8 CSP. Okolnosti tiesne a nápadne nevýhodných podmienok podľa ustálenej súdnej praxe
nemožno bez ďalšieho vyvodiť priamo zo zák. ako určitú fikciu alebo iba s poukazom na všeobecnú
situáciu tak, ako to uvádza v čl.D6 (bod 3.-6.,8.) odvolania. K jej argumentácii v čl.D6 bod 7., 9. a 10.

odvolania odkázal na svoje vyjadrenie pod bodom 54. a 65. odôvodnenia rozsudku, z ktorých je zrejmé,
že predávajúci nemusel odpredať svoje nehnuteľnosti z dôvodu nedotknuteľnosti posvätných veci, ale
predať ich chcel, lebo ako sa v liste zo 4.10.1955 uvádza predajom môže „vyťažiť“ (úvodzovky žalovaný)
450 000 Kčs. Tvrdil, že v konaní preukázal, že predaj nehnuteľnosti bol slobodným rozhodnutím
predávajúceho a k zbúraniu prvej synagógy došlo až po predaji a nie predtým a predávajúci si zo

zbúraného objektu zobral bezplatne stavebný materiál a iné cennosti, na ktorých sa s MsNV v Košiciach
dohodol,takžeajtátoskutočnosťpotvrdzujeneexistenciustavutiesne.Kjejtvrdeniamvčl.D6bod11.-16.
odvolania odkázal na bod 70., 75., odôvodnenia rozsudku, z ktorého je zrejmé, že ÚSI Žilina vážne
„pochybila“,ak„stanovila“cenuzobostavanéhopriestoru38377,55m3namiesto25432,5m3.Podstatne
nižšiavýmerabolapreukázanánímnielenpodľaaproximatívnehoodhadu,aleajpodľaďalšíchlistinných

dôkazov a posudkov Ing. Krišku. Súd správne v bode 75. odôvodnenia rozsudku konštatoval, že nebolo
v konaní preukázané dostatočným spôsobom, že dojednaná kúpna cena bola v zjavnom nepomere k
hodnote veci. Naviac získala vecné plnenie (stavebný materiál a iné veci), čím nebol porušený ekvivalent
vzájomných plnení. III. Navrhol rozsudok, podľa § 387 ods.1 CSP, potvrdiť ako vecne správny a priznať
mu plnú náhradu trov odvolacieho konania.

5. [A] Úvod 2. Žalobkyňa v odvolacej replike k vyjadreniu žalovaného uviedla: [B] K spôsobu vedenia
argumentácie - všeobecne 1. Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že jeho argumentácia je v prevažnej
miere vedená neadekvátne - je mimobežná s kontextom, v rámci ktorého ona argumentuje a vo
všeobecnej rovine bez toho aby konkrétnym a relevantným spôsobom reagoval na jej odvolaciu
argumentáciu. 2. Konkrétne považovala za potrebné uviesť, že v rámci svojej repliky prehliada

argumentačný kontext (napr. tam kde ona namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne
konanie, kde namieta svojvoľné závery súdu pokiaľ ide o otázku vzniku veci v právnom slova zmysle
a jej aktívnej vecnej legitimácie), v rámci ktorého vystavala svoje odvolanie proti rozsudku súdu a
tiež, že súčasťou vyjadrenia je hypertrofia všeobecných pojmov ako nedôvodné, neopodstatnené,
účelové, vecne správne, vysporiadal so všetkými nastolenými podstatnými otázkami a to bez toho, aby

aj prehľadným a zrozumiteľným spôsobom odkryl svoje úvahy, ktoré ho k jeho takto formulovaným
záverom, či už vo vzťahu k jej argumentácii alebo vo vzťahu k rozsudku súdu viedli. 3. Nad rámec
uvedeného považovala za potrebné k tvrdeniu, že súd sa vysporiadal so všetkými nastolenými
podstatnými otázkami uviesť, že v právnom štáte obsahom tohto zloženého pojmu nie je to, že súd krelevantným skutočnostiam predneseným stranami sporu „niečo“ (úvodzovky žalobkyňa) uvedie alebo,
že v plnom rozsahu rozhodne v súlade s nesprávnym skutkovým a právnym názorom jednej strany, ale
to, že v odôvodnení konečného rozhodnutia zmysluplne a koncentrovane vyjadrí svoje úvahy, prečo

(ne)považoval relevantné tvrdenia, tej - ktorej procesnej strany za dôvodné. Z rozsudku súdu je pritom
zrejmé, že táto požiadavka naplnená nebola. 4. Vzhľadom na už uvedené možno urobiť čiastkový záver,
že neadekvátna a všeobecná argumentácia „žalovanej“ iba tendenčným spôsobom kamufluje absenciu
vecných dôvodov, na podklade ktorých by bolo možné spochybniť jej argumentáciu, ktorou namietala
rozsudok súdu a je tiež zároveň aj signálom vecnej správnosti ňou uvádzaných tvrdení. [C] K bodu 2

1. V súvislosti s argumentáciou pod bodom 2 uvádzala, že tvrdenie o tom, že súd vo svojom rozsudku
reagoval na všetky nastolené podstatné otázky nie je pravdivá. Jeho predstava, že táto požiadavka,
ktorá je súčasťou spravodlivého súdneho konania je naplnená už tým, že súd prijme nejaký skutkový
a na neho nadväzujúci právny záver je nesprávna. Táto požiadavka je v zásade naplnená len vtedy,
ak súd rozhodujúci určitú vec aj preskúmateľným spôsobom ozrejmí svoje úvahy, na základe ktorých
sformuloval svoje skutkové a právne názory na danú vec, pričom zároveň aj dostatočným spôsobom

ozrejmí, prečo nepovažoval za dôvodné tie tvrdenia procesnej strany, ktorá v konaní nebola úspešná, tak
aby v prípadnom odvolacom konaní táto strana mohla viesť rozumnú polemiku so skutkovými a právnymi
závermi koncentrovane vyjadrenými o odôvodnení konečného rozhodnutia súdu. 2. Takto vymedzené
podmienky práva na spravodlivé súdne konanie neboli z pozície súdu naplnené, čo konkrétne vyjadrila
„vo“ odôvodnení svojho odvolania proti rozsudku. 3. Všeobecné tvrdenia, že rozsudok súdu je vecne

správny, dostatočne odôvodnený, zrozumiteľný, presvedčivý a že skutkové tvrdenia a dôkazy sú
nezameniteľné s inými, pretože rozhodol v súlade s jeho predstavami nie sú argumenty dostačujúce na
prijatie záveru, že zároveň boli naplnené aj záruky spravodlivého súdneho konania. [D] K bodu 3 1. Z
obsahu bodu 3 vyplýva, že nereaguje na jej odvolaciu argumentáciu v rovine polemiky s jej námietkami
proti rozsudku súdu, ale iba všeobecným spôsobom odkazuje na vecnú správnosť jeho čiastkových

záverov formulovaných v bode 51. odôvodnenia rozsudku, čím dostatočným spôsobom nespochybnil
vecnú správnosť jej námietok k záverom formulovaným súdom v bode 51. 2. V bode 3 uvádza, že
[o]dôvodnenie rozsudku v bode 51... nie je jediným a rozhodujúcim dôvodom pre posúdenie nedostatku
jej aktívnej vecnej legitimácie, pričom z bodu 51. vyplýva, že súd sa zaoberal odstrániteľným procesným
nedostatkom na jej strane, o splnení ktorého nebola v priebehu konania zo strany žiadneho súdu, ktorý

sa zaoberal jej vecou v rámci celej súdnej sústavy pochybnosť. Teda pochybnosť o tom kto je oprávnený
konať za ňu, resp. v jej mene a či prejav vôle osôb, ktoré v konaní za ňu alebo v jej mene konali je
možné pripísať na jej vrub (žalobu riadne podala, súd s ňou v priebehu celého súdneho konania konal
a ona so súdom aj procesne relevantným spôsobom komunikovala, pričom konštantné zotrvávala na
svojej žalobe a stanoviskách formulovaných v priebehu celého súdneho konania) a nie nedostatkom

jej aktívnej vecnej legitimácie - teda nedostatkom takého jej hmotnoprávneho postavenia, z ktorého jej
vyplýva ňou uplatňované právo. [E] K bodu 4 1. K bodu 4 vyjadrenia považovala za potrebné v prvom
rade uviesť, že v bodoch 25.-32. sa nenachádzajú žiadne skutkové zistenia súdu, ale sú tam citované
ust. príslušných právnych predpisov, v bode 38. sú rekapitulované listinné dôkazné prostriedky bez
toho, aby súd z nich vyvodil pre vec relevantný skutkový záver, závery súdu uvedené v bode 39. sú

predmetom jej odvolacích námietok, v bode 41. sú uvádzané dôkazné prostriedky bez toho aby bolo
zrejmé aký relevantný skutkový záver z nich súd vyvodil, závery vyplývajúce z bodov 43.-48. a 52.
sú predmetom jej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej dostatočným spôsobom vyvrátila ich vecnú
správnosť.2.Ničímnepodloženéjeajjehotvrdenie,žebyvpriebehukonaniamenilasvojuargumentáciu
ohľadom svojej aktívnej vecnej legitimácie, práve naopak táto bola počas celého priebehu konania

vnútorne konzistentná. 3. V súvislosti s námietkou nedostatku primeranej miery dôkazu týkajúcej sa jej
aktívnej vecnej legitimácie považovala nad rámec už v odvolaní uvedenej argumentácie vyzdvihnúť tú
jej časť, ktorá je konzistentná s dôkaznou teóriou trvania určitej skutočnosti, podľa ktorej nie je potrebné
dokazovať a dokázať trvanie nejakého už preukázaného skutkového stavu, ale existencia dôkazu je
potrebná vtedy keď ide o nejakú jeho zmenu. V okolnostiach danej veci to potom znamená, že nebola

povinná dokazovať tie skutočnosti ohľadom svojej existencie v relevantnom čase, ktorá skutočnosť už
bola dokázané inými dôkaznými prostriedkami. Bol to práve on, ktorý bol povinný predložiť spoľahlivý
dôkazný prostriedok, „z ktorým“ by spochybnil vierohodnosť dôkazu o okolnostiach jej existencie ako
subjektu práva v relevantnom čase. 4. Za jeho všeobecnú a nepodloženú argumentáciu je potrebné
považovať aj jeho reakciu na jej tvrdenia uvedené pod bodom D4 bod 6. odvolania. Z obsahu bodu

3. vyjadrenia vyplýva, že nereaguje na jej odvolaciu argumentáciu v rovine polemiky s jej námietkami
proti rozsudku súdu, ale iba všeobecným spôsobom odkazuje na vecnú správnosť jeho čiastkových
záverov formulovaných v bode 51. odôvodnenia rozsudku, čím dostatočným spôsobom nespochybnil
vecnú správnosť jej námietok k záverom formulovaným súdom v bode 51. [F] K bodu 5 1. V súvislosti sjeho poukazom na rozsudok NS ČR R 53/1992 považovala za potrebné uviesť, že z jeho právnej vety
vyplýva iba okruh otázok, ktoré je potrebné skúmať v prípade, ak v priebehu času došlo k prístavbe
alebo prestavbe nehnuteľnej veci, pričom z jej obsahu nevyplývajú žiadne právne následky, ktoré by

mali všeobecné súdy v rámci vertikálnej ako aj horizontálnej línie nasledovať, ak dospejú k záveru, že
nastala niektorá zo skúmaných otázok. Jednou z relevantných otázok, ktoré sú všeobecné súdy povinné
skúmať v rámci rozhodovania podľa zák.č.403/90 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových
krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.č.403/90 Zb.; poznámka žalobkyne) je aj to, či v
konkrétnom prípade nedošlo k vzniku novej veci, pričom z jeho právnej vety nevyplýva, že by pre účely

posúdenia vzniku novej nehnuteľnej veci konštruoval iné podmienky než tie, na ktoré poukazovala aj
ona (D5 bod 7. odvolania). Pokiaľ ide o otázku skúmania podstatného zhodnotenia veci tá je relevantná
z dôvodu, že s ňou právna úprava, podľa ktorej bola posudzovaná označená vec, spája určitý právny
následok(§10ods.3zák.č.403/90Zb.).Inýmislovamipovedané,zprávnejvetyoznačenéhorozhodnutia
nevyplýva, že prístavba alebo prestavba nehnuteľnej veci, jej podstatné zhodnotenie alebo zmena jej
charakteru sú okolnosťami, ktoré bránia jej vydaniu podľa označeného zák. alebo, že by v dôsledku

týchto okolností vznikla nová vec. 2. Rovnako nedôvodné je aj tvrdenie, podľa ktorého je odkaz na
ňou uvádzanú judikatúru nerelevantný, pretože v okolnostiach danej veci nešlo o rekonštrukciu, ale o
vytvorenie novej veci Domu umenia. V tejto súvislosti považovala za potrebné uviesť, že ňou uvádzaná
judikatúra najvyšších súdnych inštancií v SR a ČR vymedzuje kritéria kedy v dôsledku prepracovania
alebo spracovania nehnuteľnej veci vznikne nová vec. V tomto prípade je bezpredmetné, či sa tak

uskutoční jej prístavbou, nadstavbou alebo rekonštrukciou, príp. iným spôsobom, ale rozhodujúce je
aké stavebnotechnické dôsledky takáto činnosť vyvolala, pokiaľ ide o rozpoznateľnosť dispozičného
riešenia prvého nadzemného podlažia ako určitého faktického kritéria pre účely právneho posúdenia
vzniku novej nehnuteľnej veci prepracovaním pôvodnej nehnuteľnosti. 3. Pokiaľ ide o tvrdenie, že
z vyjadrení L.. G., L.. V.. R. V. O.. U. bolo jednoznačne preukázané, že bývalá synagóga v rámci

vykonanej prestavby... stratila svoju identitu (charakter stavby), ktorý charakterizuje vec ako vec v
právnom zmysle považovala za potrebné uviesť, že L.. V.. R. V. O.. U., vzhľadom na svoje odborné
zameranie, nie sú osobami oprávnenými zo stavebnotechnického hľadiska odborne posudzovať význam
uskutočnených stavebnotechnických zásahov, pričom ani z ich vyjadrení nevyplývajú také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali prijať záver, že v okolnostiach danej veci vznikla nová nehnuteľná vec. Pokiaľ ide

o vyjadrenie L.. G. ten v relevantnej časti svojej výpovede uviedol iba to, že v novom priestore sa dopĺňali
nosné konštrukcie, teda v pôvodnom priestore sa žiadne nemenili. Z uvedeného, ako aj z dôvodov
uvádzaných ňou v časti D5 bod 10 odvolania potom vyplýva, že zo žiadneho vykonaného dôkazného
prostriedku nevyplývajú také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné zmysluplne uvažovať o
tom, že v dôsledku realizovanej prístavby a s tým súvisiacich činností by vznikla nová nehnuteľná

vec. 4. Záverom v súvislosti s jeho argumentáciou, týkajúcou sa vzniku novej veci, považovala za
potrebné uviesť, že použitie nového pojmu označujúceho určitú vec (v danom prípade Dom umenia)
alebo zmena účelu využitia veci neimplikuje aj existenciu právne relevantnej otázky týkajúcej sa vzniku
novej veci ako to nesprávne podsúva. Vznik veci v právnom slova zmysle je potrebné skúmať izolovane
od vzniku pojmu, prostredníctvom ktorého sa určitá vec označuje alebo od posudzovania otázky zmeny

jej aktuálneho využívania. [G] K bodu 6 1. K jeho tvrdeniu o okolnostiach tiesne a nápadne nevýhodných
podmienok považovala za potrebné uviesť, že pokyn nadriadeného súdu vysporiadať sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia s určitou ním tvrdenou skutočnosťou ešte neznamená posun v otázke skutkového a
na neho nadväzujúceho právneho posúdenia veci. V priebehu označeného konania nebol z jeho strany
predložený žiaden relevantný dôkazný prostriedok, ktorý by otázku tiesne a nápadne nevýhodných

podmienok v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy posúval do inej roviny než tieto okolnosti vyplývali z
predchádzajúcich záverov všeobecných súdov. 2. Pokiaľ ide o samotné okolnosti posudzovania tiesne a
nápadne nevýhodných podmienok odkázala na svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní proti rozsudku
(časť D6), pričom jeho tvrdenia o dobrovoľnosti predaja označených nehnuteľností, potrebe ich zbavenia
sa z jej strany, ekonomickej výhodnosti jej predaja, považovala za také tvrdenia, ktoré hrubým spôsobom

prehliadajú celkovú situáciu, v ktorej sa počas a po druhej svetovej vojne nachádzala. 3. Pokiaľ ide o
jeho námietku týkajúcu sa vážneho pochybenia ÚSI Žilina, ak stanovila cenu z obostavaného priestoru
38377,55 m3 považovala za potrebné uviesť, že údajnú nesprávnosť tohto záveru vyvodzuje iba z
akejsi odhadovanej (približnej) výmery, v porovnaní so znaleckými zisteniami, ktoré závery jednoznačne
vyplývajú z nespochybniteľného skúmania a uvedených výpočtov. Zo vzájomného pomeru týchto

proti sebe stojacích dôkazov je zrejmé, že otázka vierohodnosti ním preukazovaných skutočností
jednoznačne svedčí v prospech dôkazu vyplývajúceho zo ZP č.266/2007 v znení jeho doplnenia, a preto
vzájomný rozpor medzi skutočnosťami vyplývajúcimi z označených dôkazných prostriedkov je potrebné
vyriešiť vždy v prospech dôkazu s vyšším stupňom vierohodnosti. Preto jeho tvrdenie o spochybneníZP č.266/2007 len na tej báze, že je tu nejaký iný, ale iba približný odhad, z obsahu ktorého ani „je
je“ celkom zrejmé čoho, nemôže v podmienkach spravodlivého súdneho konania obstáť. 4. Považovala
jeho tvrdenie o zachovaní ekvivalencie vzájomných planení tým, že dostala stavebný materiál a iné

ním už bližšie nekonkretizované veci zo zbúranej synagógy za absurdný, pretože v podstate tvrdí,
že vrátením stavebného materiálu a iných vecí po zbúranej synagóge ju vlastne dostala späť v
komprimovanej podobe a ešte k tomu získala aj finančné plnenie za prevod sporných nehnuteľností.
Takýto spôsob vedenia argumentácie je už za hranou jej vecnej podstaty a je skôr prejavom zľahčovania
až zosmiešňovania situácie, v ktorej sa v relevantnom čase nachádzala.

6. Žalovaný v odvolacej duplike k odvolacej replike žalobkyne uviedol: K námietke, že sa vyjadril k
odvolaniu proti rozsudku iba vo všeobecnej rovine bez toho, aby konkrétnym a relevantným spôsobom
reagoval na odvolaciu argumentáciu považoval za potrebné uviesť, že toto tvrdenie je nedôvodné a
zjavne účelové. K odvolacím dôvodom a argumentácií sa v podaní z 27.7.2017 vyjadril konkrétne a
reagoval na argumentáciu, ktorá je však na rozdiel od jeho argumentácie vyjadrená iba všeobecne bez
relevantných skutkových tvrdení. Trval na všetkých svojich doterajších skutkových tvrdeniach, ktoré v

konaní pred súdom nepoprela žiadnymi podstatnými a rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami. Námietka
k spôsobu vedenia jeho argumentácie (bod B) v štádiu konania vo veci pred odvolacím súdom nie je
odvolacím dôvodom podľa § 365 CSP, námietka je neopodstatnená a nemá žiadny vplyv na vecnú
správnosť rozsudku súdu. K tomu dodával, že práve to bola ona, ktorá v konaní vo veci pred súdom
neviedla adekvátnu argumentáciu voči nemu aktívnym spôsobom tak ako jej to predpisuje čl.8 CSP

(predtým OSP). V konaní pred súdom bola v prevažnej miere pasívna a pokiaľ uviedla nejaké tvrdenia,
tak jej tvrdenia výslovne poprel v písomných podaniach a uviedol vlastné podstatné skutkové tvrdenia
o predmetných skutkových okolnostiach, ktoré boli dôležité pre zamietnutie žaloby. Jej argumentácia,
že „prehľadá“ argumentačný kontext pod bodom B 2 (porušenie práva na spravodlivý proces, závery
súdu o otázke vzniku veci v právnom zmysle a jej aktívnej vecnej legitimácie), je nepravdivé. Odkázal

na svoje vyjadrenie k odvolaniu z 27.7.2017, z ktorého takéto jej tvrdenie nevyplýva. Podrobne sa
vyjadril v podaní z 27.7.2017 k jej argumentácii a nemá žiadny dôvod, aby v štádiu odvolacieho konania
opakovane reagoval na všetky jej nepodstatné tvrdenia a už vôbec nie, aby s ňou viedol polemiku o
jej nepodstatných hypotetických úvahách (bod B2), ktoré poprel už v začiatkoch konania vo veci. K jej
tvrdeniu pod bodom B3 poukázal na odôvodnenie rozsudku, z ktorého jasne vyplýva, že úvaha súdu

je v súlade s § 220 ods.2 CSP, kde vyjadril svoju úvahu ku všetkým jej a jeho podstatným skutkovým
tvrdeniam. Tvrdenie pod bodom B3 na str.3 ods.1 však nie je podstatné. Za podstatné považoval to, že
súdvsúladesprávnymnázoromodvolaciehosúduvuznesení5Co/195/2010-986z25.11.2015nastr.35
ods.2 odôvodnenia uznesenia sa vysporiadal so všetkými jej tvrdeniami vo vyjadrení na č.l.946-950 a
tiež s jeho tvrdeniami v jeho podaniach a vyjadreniach vymenovaných v uznesení 5Co/195/2010-936

zo 6.6.2013 vrátane vyjadrenia na č.l.953-956 z 28.8.2013. K tomu iba dodával, že súd jej poskytol
dostatočný časový priestor, aby uplatnila všetky práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
Teda nedôvodne tvrdí, že boli porušené jej práva na spravodlivé súdne konanie, pričom v odvolaní
ani konkrétne neuvádza v čom boli porušené jej práva. Jej čiastkový záver v bode B4 je nepravdivý.
Absencia vecných dôvodov, ktoré by spochybnili jeho argumentáciu v konaní bola výlučne iba na jej

strane, ktorá v priebehu celého konania vo veci pred súdom nevedela preukázať dôvodnosť podanej
žaloby vo veci. K bodu C uvádzal, že všetky nastolené podstatné otázky vyslovil v právnom názore
odvolací súd v uznesení 5Co/195/2010-986 z 25.11.2015 na str.35 ods.2 odôvodnenia uznesenia. V
stanovisku z 11.9.2017 a v odvolaní proti rozsudku nekonkretizuje, na ktoré nastolené podstatné otázky
nereagoval súd, takže jej argumentácia je iba v polohe všeobecných nepodstatných tvrdení. K bodu

C poukázal na odôvodnenie rozsudku a znovu tvrdil, že súd dospel k správnym skutkovým záverom
a vo veci správne rozhodol. Rozsudok súdu je zrozumiteľný, presvedčivý a je aj preskúmateľný. Jej
argumentácia, že vymedzené podmienky práva na spravodlivé súdne konanie neboli zo strany súdu
naplnené, je tiež nedôvodná. Nekonkretizuje v čom neboli naplnené vymedzené podmienky práva, a
tým iba potvrdzuje, že nemá žiadne relevantné argumenty, ktorými by dôvodne namietala porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie. V bode D neuvádza žiadne podstatné skutkové tvrdenia, ktorými by
účinne popierala správnosť jeho argumentácie k bodu 51. odôvodnenia rozsudku. Vôbec sa nevyjadrila
k jeho písomnému podaniu „predloženého“ na pojednávaní 18.1.2012 (zápisnica č.l.708) v spojení so
stanoviskom odvolacieho súdu v uznesení zo 6.6.2013, v ktorom tvrdil skutočnosti uvedené v bode
51. odôvodnenia rozsudku súdu. V bode 2. Čl. II. vyjadrenia z 27.7.2017 sa jednoznačne vyjadril, že

každý jeden z označených dôvodov (skutkové tvrdenia) ku všetkým 3 kľúčovým otázkam ( jej aktívna
vecná legitimácia, posúdenie Domu umenia ako „vo“ veci v právnom zmysle a posúdenie, či došlo k
uzavretiu kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok) aj ako samostatný je podstatný
a rozhodujúci pre zamietnutie žaloby. K bodu E považoval jej tvrdenia ako neopodstatnené a účelové,preto nemal dôvod opätovne sa k tomuto bodu vyjadrovať a odkazoval na svoje vyjadrenie v podaní
z 27.7.2017. K tomu iba poznamenával, že zámerne opomenula uviesť jeho argumentáciu najmä pod
bodom 24., 35. a 42. odôvodnenia rozsudku, z ktorých jasne vyplývajú jeho skutkové tvrdenia týkajúce

sa otázky nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie. K bodu F trval na vyjadrení z 27.7.2017 a na
všetkých svojich doterajších podaniach v konaní vo veci pred súdom týkajúcich sa Domu umenia,
z ktorých jednoznačne vyplýva, že Dom umenia je novou vecou v právnom zmysle. Poukazoval na
listinné dôkazy, ZP a výpovede svedkov, ktorými podoprel skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci. K bodu G tvrdil, že skutkovými tvrdeniami, ktoré boli podopreté dôkazmi v konaní vo veci

preukázal, že kúpna zmluva nebola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z listu UŽ
ŽNO zo 4.10.1955 č.2852/1955-prez. (bod 65. odôvodnenie rozsudku) nevyplýva, že Košická židovská
materinská cirkev (predávajúci) v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bola v stave tiesne za nápadne
nevýhodných podmienok. V konaní pred súdom bolo tiež preukázané, že podstatne nižšia výmera
obostavaného priestoru vyplýva nielen z aproximatívneho odhadu, ale aj z realizačnej projektovej
dokumentácie a posudkov L.. G.. Preukázal, že dojednaná kúpna cena nebola v zjavnom nepomere k

hodnote veci. V ostatnom poukazoval na svoje vyjadrenie z 27.7.2017 v bode 6. Tvrdil, že nie je daný
žiadny dôvod na zmenu alebo zrušenie rozsudku súdu. Považoval rozsudok súdu za vecne správny a
navrhol ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
7. [A] Úvod 2. Žalobkyňa podala svoje stanovisko k odvolacej duplike žalovaného, v ktorom uviedla: [B]
K niektorým námietkam 1. Vzhľadom na rozsahovú stručnosť a najmä obsahovú všeobecnosť dupliky

sa vyjadrila len ku konkrétnym námietkam v ich postupnom poradí. 2. Nikdy netvrdila, že jej námietka,
v rámci ktorej poukázala na nedostatočnosť jeho argumentácie uplatnenej v priebehu odvolacieho
konania, by mala byť odvolacím dôvodom podľa § 365 CSP tak ako to uvádza. Táto námietka súvisí iba
s reakciou na jeho argumentáciu, v rámci ktorej prejavil vôľu polemizovať „z“ jej dôvodmi uplatnenými
v odvolaní. Pochopiteľne, že táto jej námietka sa priamo nedotýka záverov vyplývajúcich z rozsudku,

ale iba poukazuje na to, že ani on nie je spôsobilý v rámci svojej polemiky s jej odvolaním relevantným
(konkrétnym) spôsobom spochybniť správnosť jej odvolacej argumentácie. 3. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie,
že v priebehu konania neviedla adekvátnu argumentáciu voči nemu aktívnym spôsobom považovala
za potrebné v prvom rade uviesť, že podstatou odvolacieho konania je vecná polemika s dôvodmi
uvedenými v odvolaní a nie s argumentáciou uvedenou v priebehu konania protistranou. Z tohto hľadiska

je aj táto jeho argumentácia bezpredmetná. Ďalej považovala za potrebné uviesť, že procesná aktivita
strany v konaní nie je vyjadrená kvantitou podaní, v rámci ktorých táto strana opakovane používa tú
istú argumentáciu, ale je vyjadrená v rovine vecného spochybnenia protiargumentácie druhej strany. Z
tohto náhľadu na podstatu procesnej aktivity strany potom nemožno hodnotiť jej postoj ako neaktívny,
práve naopak. V rámci svojej argumentácie uviedla a objasnila všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré

zakladali jej právo koncentrovane vyjadrené v petite žaloby. 4. Čo sa týka jeho tvrdenia o popretí jej
argumentácie, k tomu považovala za potrebné uviesť, že relevantné popretie tvrdení protistrany je
vyjadrené mierou konkrétnosti tohto popretia vo väzbe konkrétnosť tvrdení uvádzaných v tomto prípade
ňou. Trvala na tom, a o opaku ju doposiaľ žiadnou konkrétnou argumentáciou nepresvedčil, že z pohľadu
relevantnej právnej úpravy uviedla všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia, tieto dostatočným spôsobom

konkretizovala a na ich preukázanie označila a predložila rozhodujúce dôkazné prostriedky a tieto v
rámci svojej argumentácie aj náležitým spôsobom vyhodnotila. Pokiaľ, v rámci svojej dupliky odkazuje
na svoju repliku k odvolaniu „žalovanej“, tak táto odkazovala na svoje predchádzajúce stanovisko k
jeho replike a zotrvávala na svojich vyjadreniach k nemu. 5. K tvrdeniu, že súd v súlade s právnym
názorom odvolacieho súdu v uznesení 5Co/195/2010-986 z 25.11.2015 na str.35 ods.2 odôvodnenia

uznesenia sa vysporiadal so všetkými jej tvrdeniami vo vyjadrení na č.l.946-950 a tiež s jeho tvrdeniami
v jeho podaniach a vyjadreniach vymenovaných v uznesení... považovala za potrebné uviesť, že táto KS
stanovená povinnosť nezbavuje súd jeho zákonnej a ústavnej povinnosti rozhodnúť vo veci nestranne,
preskúmateľným spôsobom a vecne správne. K uvedenému považovala za potrebné ďalej uviesť
že KS stanovená povinnosť pre súd ho nezbavuje povinnosti sa adekvátnym spôsobom vysporiadať

aj s ostatnou relevantnou argumentáciou strán sporu uplatnenou, či už pred vydaním označeného
uznesenia KS alebo po ňom. Táto povinnosť vyplýva, zo zákonných a ústavnoprávnych požiadaviek
kladených na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov v podmienkach právneho štátu. Takto ním
naznačenézúženéchápaniespôsobuodôvodneniarozsudkusúdujezjavnenekonformnésoznačenými
zákonnými a ústavnoprávnymi požiadavkami na odôvodnenie súdnych rozhodnutí, a preto nemôže byť

považované za správne. Navyše považovala za potrebné uviesť, že napriek označenej povinnosti mu
uloženej z pozície autority KS sa súd ani v tomto smere primeraným spôsobom nevysporiadal s jej
argumentáciou. 6. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že konkrétne neuvádza, v čom boli porušené jej práva
na spravodlivé súdne konanie, týmto odkázala ho na text odôvodnenia odvolania, kde sú uvádzanépodrobnosti o tom, v čom vidí porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie. 7. Čo sa týka
ďalšieho jeho tvrdenia, podľa ktorého všetky nastolené podstatné otázky vyslovil v právnom názore
odvolací súd v uznesení 5Co/195/2010-986 z 25.11.2015 na str.35 ods.2 odôvodnenia uznesenia, k

tomu v prvom rade považovala za potrebné uviesť, že rozsah KS formulovaných podstatných otázok
bol širší a tieto rekapitulovala už vo svojom odvolaní. Po druhé nevidela dôvod polemizovať so závermi
vyjadrenými v cit. uznesení KS, keďže voči nemu nepodala opravný prostriedok a tieto závery nie
sú a nemôžu byť ani predmetom prieskumu v tomto konaní. V rámci svojho odvolania polemizuje s
kvalitou odvolaním napadnutého rozsudku a so skutkovými a na ne nadväzujúcimi právnymi závermi

súdu, z pohľadu zákonných a ústavných požiadaviek na jeho odôvodnenie. 8. K tvrdeniu o tom, že v
bode D svojho stanoviska neuvádza žiadne podstatné skutkové tvrdenia, ktorými by účinne popierala
správnosť jeho argumentácie k bodu 51. odôvodnenia rozsudku, považovala za potrebné poukázať
na to, že svoju argumentáciu sformulovala primárne v odvolaní k rozsudku a vo svojom stanovisku
už iba reagovala na jeho tvrdenia. Čiže podstatné tvrdenia sa primárne nachádzajú v odvolaní proti
rozsudku. Ak chce adekvátne reagovať na jej argumentáciu v tomto smere, mal by sa koncentrovať na

dôvody uvádzané v jej odvolaní. 9. Pokiaľ ide o uznesenie KS 5Co 195/2010-936 zo 6.6.2013, na ktoré
poukazuje, považovala za potrebné uviesť, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že toto bolo relevantné pre
účely procesného vedenia odvolacieho konania - riadna príprava odvolacieho pojednávania. Ak by aj
argumentoval nedostatkom jej procesnej legitimácie, tak je zrejmé, že táto argumentácia nebola nikdy
vyhodnotená ako relevantná a to tak z pozície KS ako aj súdu, pretože ani jeden z týchto súdov nevyzval

ju na odstránenie označenej procesnej podmienky konania. V tomto smere nie je rozhodujúce jeho
tvrdenie o prípadných nedostatkoch súvisiacich s jej procesnou legitimáciu, ale to, ako na ňu vo vzťahu
k nej reaguje súd, ktorý danú vec prejednáva. Vzhľadom na skutočnosť, že nebola nikdy vyzvaná na
odstránenie procesných nedostatkov, na ktoré poukázal v bode 51. súd, mala za to, že táto línia ani nikdy
nebola pre „súdu“ relevantná a argumentácia súdu je nadbytočná. 10. K ostatným jeho tvrdeniam sa

buď už vyjadrila, na svojich vyjadreniach trvala a nevidela dôvod na ne opakovane reagovať a zbytočne
zahlcovať KS alebo jeho ostatné tvrdenia sú natoľko všeobecné, že nemá význam už na ne reagovať.
8. Žalovaný vo vyjadrení k stanovisku žalobkyne uviedol: I. Po oboznámení sa s obsahom stanoviska
nemal dôvod meniť nič na všetkých svojich doterajších vyjadreniach a odkazoval na ich obsah. Napriek
tomu považoval za potrebné vyjadriť sa k jej nedôvodným tvrdeniam, ktoré uviedla v stanovisku pod B

1-10. II.1. Z jeho vyjadrenia z 18.1.2018 (duplika) nevyplýva dôvodnosť jej tvrdenia o jeho obsahovej
všeobecnosti. V duplike na jej repliku z 11.9.2017 odkázal na obsah svojho vyjadrenia z 27.7.2017
k jej odvolaniu proti napadnutému rozsudku, v ktorom sa konkrétne vyjadril ku všetkým jej tvrdeniam
a odvolacím dôvodom. 2. Ak v stanovisku (bod 2) tvrdí, že jej námietka v rámci ktorej poukázala
na nedostatočnosť jeho argumentácie uplatnenej v priebehu odvolacieho konania nebola odvolacím

dôvodom podľa § 365 CSP, potom nie je dôvodná ani jej argumentácia, že nie je spôsobilý relevantným
(konkrétnym)spôsobomspochybniťsprávnosťjejodvolacejargumentácie.Zjehovyjadreniaz27.7.2017
k jej odvolaniu proti napadnutému rozsudku jasne vyplýva, že relevantnými konkrétnymi „argumentami“
spochybnil správnosť jej odvolacej argumentácie. 3. Podstatou odvolacieho konania nie je vecná
polemika s dôvodmi uvedenými v odvolaní tak, ako to nesprávne a zjednodušene tvrdí v bode 2.,3.

stanoviska. Citoval zo str.1237,1243 a 1261 komentára Števček. Ficová. Baricová. Mesiariková.
Bajánková. Tomašovič a kol. Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, Nakladatelství C.H.BECK,
r.2016. CSP nepozná výraz polemika, pozná iba prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany. Výraz polemika, ktorý použila teda nie je na mieste. Ak vo vyjadrení k odvolaniu a duplike
poukázal na jej povinnosti podľa čl.8 CSP (procesné povinnosti a procesné bremená), ktoré v konaní

pred súdom nesplnila a v dôsledku toho neuniesla dôkazné bremeno, potom jeho argumentácia, ktorú
uviedolvodvolacomkonaníniejebezpredmetná.Vodvolacomkonanínestačízjejstranyibavšeobecne
uviesť, že objasnila všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladali jej právo koncentrovane vyjadrené
v petite jej žaloby, ak tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach neboli ňou preukázané pred súdom.
Protiargumentáciou podopretou dôkazmi prevzal účinne aktivitu v konaní a jej nepodložené skutkové

tvrdenia pred súdom presvedčivo vyvrátil. 4. K bodu 4 uvádzal, že nie je rozhodujúce jej subjektívne
presvedčenie o jeho tvrdenej argumentácii, ale rozhodujúci je skutkový a právny stav veci ako ho zistil
súd a ako vo veci rozhodol. Posledná veta v bode 4 jej stanoviska je zmätočná. 5. K tvrdeniu (bod
5), že ním naznačené zúžené chápanie spôsobu odôvodnenia rozsudku súdu je zjavne nekonformné,
nesprávne a súd sa primeraným spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, poukazoval na súdny

spis a odôvodnenie napadnutého rozsudku. K tomu ďalej poukazoval na judikatúru ÚS SR, konkrétne
na skutočnosti uvedené v odôvodnení Uznesenia I.ÚS 188/06-12 z 8.6.2006 ÚS SR a v odôvodnení
Uznesenia 5Cdo 218/2010 z 23.11.2010 NS SR. K namietanej arbitrárnosti (svojvoľnosti) rozhodnutia
poukázal tiež na Nález ÚS SR II.ÚS 78/05 zo 16.3.2005 a uviedol, čo z neho vyplýva. Vo vyjadreník odvolaniu tvrdil, že rozhodnutie súdu spĺňa kritéria pre odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
obsahuje zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil a nevybočil nimi z rámca relevantnej právnej úpravy a jej ústavno-
konformnej interpretácie. Súd nebol povinný v odôvodnení rozsudku podrobne a jednotlivo uvádzať
všetky dôkazy, konkrétne listiny, ktoré buď priamo neboli spôsobilé preukázať rozhodné tvrdenia strán

sporu, resp. mali preukazovať skutkové tvrdenia, ktoré neboli sporné. K námietke nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu odkázal aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne
kolégiumNSSR3.12.2015podR2/2016,ktoréhoprávnuvetucitoval.Zmenyvprávnejúpravedovolania
a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1.7.2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. V danom prípade obsah spisu vo veci nedáva
žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej

vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
podľa judikatúry ESĽP. O taký prípad ide v praxi, napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z r.2009), príp. ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
„justičnýomyl“[úvodzovkyžalovaný;(RyabykhprotiRusku,rozsudokzr.2003)].6.Ktvrdeniu(bod6.),že

porušenia práva na spravodlivý proces uviedla v odvolaní, k tomuto tvrdeniu odkázal na svoje vyjadrenie
k odvolaniu a vyjadrenie pod bodom 5. tohto vyjadrenia. 7. K názoru (bod 7.) na kvalitu odvolaním
napadnutého rozsudku odkázal na bod 5. tohto vyjadrenia. 8. K stanovisku bod bodom 8. odkázal na
svoje podanie z 27.7.2017 čl. II. bod 3. a trval na vyjadrení v duplike z 18.1.2018 str.3 ods.1. zdola. 9. K
bodu 9. stanoviska poukázal na všetky svoje doterajšie vyjadrenia vo veci a skutkové a právne zistenia

súdom, ktoré uviedol v napadnutom rozsudku. 10. Na záver k bodu 10. uvádzal, že v konaní uvádzal
predovšetkým podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci. III. Navrhol
rozsudok súdu potvrdiť a priznať mu plnú náhradu trov odvolacieho konania.
9. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
11. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil
podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny.

12. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho zložky
možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zák., právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote,
právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vyslúchnutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých

rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia).
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje jeho pochybenie.
O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá

odôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupretomusí
byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Súčasne nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo
na spravodlivý súdny proces, zák. normuje ako samostatné odvolacie dôvody.
13.Hlavnýmiznakmi,charakterizujúcimiprocesnúvaduuvedenúv§365ods.1písm.b)CSP,súa)zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zák.

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov SR. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre
procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov,rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sak spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov.
15. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia

predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

16. Z § 220 ods.2 CSP, vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami strán sporu alebo iným zák. predpísaným spôsobom
- podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci
bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí
stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru -
záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 ods.1 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy

protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom strán sporu na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov strán sporu na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je

potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadrovalskutkovýstavveci(§215ods.1CSP)aktorýjerozhodujúcipreprávneposúdenie.Posúdením
veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad
o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k

predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
17. ÚS SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie)
podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov;
ďalej len Ústava), Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a

č.102/99 Z. z.; ďalej len Dohovor) je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre
stranu sporu, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená porušenie jej práva
na spravodlivý proces, lebo jej neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojná - efektívne využitie

jej procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355 ods.1 CSP), t. j. aby mohla
odvolanie odôvodniť z hľadiska § 363 a § 365 CSP, lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody,
resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu objektívne nemá ani možnosť
posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,
ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bola v odvolacom konaní úspešná.

18. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ÚS SR [ako jednej z najvyšších súdnych autorít (porovnaj
Uznesenie 6Cdo/129/2017 z 31.10.2017 NS SR)] jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z Čl.46 ods.1 Ústavy a Čl.6 ods.1 Dohovoru, predstavujúcim súčasť práva na riadny
proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoj rozsudok odôvodniť (§ 220
ods.1 CSP), a to spôsobom upraveným v § 220 ods.2 CSP, pričom z odôvodnenia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej a v prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozsudku nevyplývajú, treba takýto
rozsudok považovať za rozporný s Čl.46 ods.1 Ústavy, resp. Čl.6 ods.1 Dohovoru (porovnaj Nalez ÚS
SR I.ÚS 242/07-29 z 3.7.2008).

19. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá úplne požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2
CSP a zásadám ustálenej rozhodovacej praxe (ako na to správne žalobkyňa v odvolaní poukazuje),
ale táto skutočnosť nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, lebo právny záver súdu, týkajúci sa dôvodu,
pre ktorý jej nemožno predmetnú nehnuteľnosť vydať, je v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami,
preto nebolo možné prijať záver, že súd svojim procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva a, že preto došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
20. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,
v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
21. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou
inou vadou postihnuté.
22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,

ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý

nesúlad.
23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov

ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť

výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
24. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
25. NS SR, ako dovolací súd, v Uznesení 4Cdo 88/2009-517 z 31.5.2010, ktorým zrušil Rozsudok
5Co/53/2008-428 z 8.10.2008 KS v Košiciach a vec mu vrátil na ďalšie konanie, považoval za potrebné
poznamenať, že v novom konaní bude potrebné najskôr sa zaoberať správnosťou rozsudku súdu prvej
inštancie v otázke aktívnej legitimácie v žalobe označenej žalobkyne.

26. Súd v bode 51. odôvodnenia rozsudku považoval za nutné prisvedčiť i tvrdeniu žalovaného v
podaní zo 17.1.2012 (č.l.695), ohľadne podpisu na udelení písomného plnomocenstva JUDr. Sitárovi a
nepreukázania oprávnenia osoby konajúcej za žalobkyňu ako štatutárny organ.
27. Tento záver súdu nie je správny a to so zreteľom na skutočnosti uvedené v odvolaní v časti [D 3],
ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené.

28. Odhliadnuc od uvedeného, ani dovolací súd [pre konanie na ňom platil § 243c O. s. p. (Pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je
ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods.1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.),
teda aj § 103 O. s. p. (Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorýchmôže konať vo veci (podmienky konania).] nezistil, žeby žalovaným označená podmienka konania
nebola splnená.
29. Ani ďalší záver súdu, uvedený v bode 46. v poslednej vete odôvodnenia rozsudku (Teda žalobkyňa v

konaní jednoznačne nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu v konaní a tiež na podanie výzvy na vydanie
predmetných nehnuteľností) nie je správny.
30. Z listín predložených v prílohe podania žalobkyne zo 6.4.2016 (č.l.1280-1281,1282,1284-1292)
a vyhotovených v rokoch 1947-1949 treba urobiť jednoznačný a nepochybný záver, že ÚZ ŽNO na
Slovensku v Bratislave považoval za právnu nástupkyňu ŽNO pôsobiacich pred 2. svet. vojnou v

Košiciach iba žalobkyňu.
31. Rovnako tak nie je správny záver súdu uvedený v bode 50. v poslednej vete odôvodnenia rozsudku
a to, že k 1.1.1992 došlo k splneniu všetkých podmienok vydržania v prospech štátu, resp. žalovaného,
na ktorého následne prešlo vlastníctvo (žalovaný v podaní z 28.8.2013 na č.l.955 p. v. tvrdil, že splnil aj
podmienku nadobudnutia nehnuteľnosti titulom vydržania) a to z dôvodu, na ktorý žalobkyňa poukazuje
v odvolaní v časti [ D 4 bod 8. posledná veta ], s ktorým sa odvolací súd stotožnil.

32.Dovolacísúdďalejvuvedenomuzneseníuviedol:Predmetomvráteniasavšakmôžustaťlentieveci,
ktoré prešli v rozhodnom období do vlastníctva štátu alebo obce, t.j. veci pôvodné, ktoré v čase vydania v
právnom zmysle existujú (nezanikli) a zachovali si svoj pôvodný charakter. Predmetom vrátenia nemôže
byť vydanie inej (novej) veci, než veci pôvodnej. To nepochybne platí aj vtedy, ak sa vydanie týka stavieb.
V danej veci bolo treba posúdiť, či pôvodná stavba v dôsledku prestavby nezanikla (či si zachovala alebo

nie povahu stavby) a teda, či to, čo bolo novo vybudované sa stalo súčasťou pôvodnej nehnuteľnosti
alebo naopak, či tu nedošlo k podstatnému zhodnoteniu nehnuteľnosti alebo k zmene charakteru stavby,
príp., či novovybudovanú časť stavby nie je možné považovať za novú vec právne samostatnú (porovnaj
R 53/1992).
33. Nehnuteľnosť, vydania ktorej sa žalobkyňa domáhala je druhom sakrálnej stavby.

34. Ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach NS,
ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS alebo dokonca
aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia NS názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, príp. tieto názory akceptovali

a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na Čl.3 ods.1 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax
treba zahrnúť aj rozhodnutia ÚS SR a ESĽP, príp. Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov
iných štátov, a teda ani rozhodnutia ÚS ČR a NS ČR, pod tento pojem nespadajú (porovnaj Uznesenie
6Cdo/129/2017 z 31.10.2017 NS SR).
35. Ustálená rozhodovacia prax vyjadrená v rozhodnutiach NS SR, na ktoré poukazujú jednak súd a

jednak strany sporu sa netýkajú vydania sakrálnej stavby, a na rozhodnutia NS ČR nemožno prihliadať,
preto je potrebné dôsledne vychádzať iba zo záväzného právneho názoru, vysloveného v Uznesení
4Cdo 88/2009-517 z 31.5.2010.
36. Súd, pokiaľ žalobu o vydanie stavby zamietol z dôvodov formulovaných v bode 108. odôvodnenia
rozsudku, úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, t. j. použil správny predpis, správne

ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania a
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu, a s podstatnou časťou týchto dôvodov
sa odvolací súd stotožňuje.
37. Na zdôraznenie správnosti rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť:

38.Skutočnosť,čidošloalebonedošlokzmenecharakterustavbyjepotrebnéhodnotiťnielenzhľadiska,
či sa rekonštrukcie týkali prvkov dlhodobej životnosti (nosných konštrukčných prvkov) a či stavebné
vyhotovenie (stavebnotechnický charakter a architektonicky ráz) zostalo zachované, ale aj to na aký
účel stavba slúžila a či na ten účel by mohla slúžiť aj po vykonanej prestavbe - rekonštrukcii.
39.Pri sakrálnej (religióznej) stavbe je práve účel, na ktorý slúži (sa používa) určujúci (rozhodujúci) pre

posúdenie jej charakteru.
40.Žalobkyňatvrdila,žezoZPč.266/2007vyplýva,o.i.,žeSynagógasiajporekonštrukciáchzachovala
svoj pôvodný (religiózny) charakter a poukazuje na list č.5 uvedeného posudku.
41. V ZP č.266/2007, v jeho časti 3.1.1 Všeobecné údaje (č.l.260) sa však, o. i., uvádza: „Charakter
budovy bol pôvodne ako modlitebňa, teda religiózneho charakteru. Charakter budova nestratila ani

po rekonštrukciách, zmenený charakter. Preto sa pôvodná časť ku dňu predaja ocení ako stavba v
súkromnom pretože je len užívaná k iným účelom, ale bola stavebne upravená a právne vlastníctvo,
religiózneho charakteru“.42. Odhliadnuc od nezrozumiteľnosti týchto formulácií, konštatovanie, že budova nestratila religiózny
charakter nie je ničím podložené.
43. Záver, že pôvodná Synagóga rekonštrukciou (prestavbou) nestratila svoj pôvodný charakter

sakrálnej (religióznej) stavby by bolo možné urobiť len vtedy, ak by terajšia stavba (Dom umenia)
mohla bez zásadných stavebných uprav slúžiť na pôvodný účel, čo však - ako to vyplýva z bodu 108.
odôvodnenia rozsudku - nie je možné.
44. Čo sa týka zamietnutia žaloby o vydanie pozemkov, žalobkyňa nespochybnila správnosť postupu
súdu.

45. So zreteľom na to, že boli splnené zákonné podmienky pre nevydanie veci [podľa § 7 ods.1 písm.
b) zák.č.282/93 Z. z.] nebolo už potrebné zaoberať sa vecou z hľadiska zákonných predpokladov
vydania veci [podľa § 4 ods.2 písm. e) zák.č.282/92 Z. z.] - tzv. otázkou tiesne a nápadne nevýhodných
podmienok.
46. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

47. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
48. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
49. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má právo na náhradu jeho trov a žalobkyňa
v ňom úspech nemala, preto nemá právo na náhradu jeho trov.
51. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.