Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/9/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109228290
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6109228290.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa SAD Banská Bystrica, a. s., so sídlom Banská
Bystrica, Partizánska cesta 97, IČO: 36 052 205, zast. Mgr. Branislavom Jurgom, advokátom so sídlom
v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja SR, so sídlom Bratislava, Námestie Slobody č. 6, o zaplatenie 1 759 538,94 Eur s
prísl. ako náhrady škody, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 18. 09. 2013, č. k.: 13C/214/2009-601, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že základ žalobného návrhu navrhovateľa v časti
skutočnej škody je daný. Taktiež určil, že základ žalobného návrhu navrhovateľa v časti ušlého zisku
nie je daný.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ podaným návrhom zo dňa 21. 12. 2009, doručeného súdu
dňa 28. 12. 2009, žiadal pôvodne, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 2 673 198,90 Eur
titulom náhrady škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z. V priebehu konania zobral navrhovateľ svoj
návrh v časti o zaplatenie 668 625,69 Eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. Súd jeho návrhu
vyhovel a rozhodnutím, pod č. k. 13C/214/2009 - 300, zo dňa 08. 03. 2011 konanie v tejto časti zastavil.

Navrhovateľ v priebehu konania zobral svoj návrh aj v časti o zaplatenie 245
034,27 Eur späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť, čomu súd vyhovel a rozhodol o
čiastočnom zastavení konania v tomto rozsahu svojim rozhodnutím, pod č. k. 13C/214/2009 - 342, zo
dňa 07. 07. 2011.

Návrhom na začatie konania sa navrhovateľ domáha náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci
jeho nesprávnym úradným postupom v konaní o vydanie povolenia na prevádzkovanie trolejbusovej
mestskej dráhy v Banskej Bystrici a udelenia licencie na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej
dráhy v Banskej Bystrici. Za nesprávny úradný postup navrhovateľ označil takú nezákonnú činnosť
orgánu verejnej moci, v dôsledku ktorej orgán verejnej moci v zákonnej lehote nevydal navrhovateľovi
rozhodnutie na základe jeho žiadosti o vydanie povolenia a licencie na prevádzkovanie dráhy,

nesprávnym úradným postupom v rozpore s ustanoveniami § 36 ods. 1 Zákona č. 164/1996
Z. z. o dráhach a ustanovením § 3 ods. 1 a ods. 3 § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok).

Za orgán, ktorý takúto škodu mal spôsobiť, označil Banskobystrický samosprávny kraj, so sídlom v
Banskej Bystrici v zmysle ustanovenia § 2, písm. b/, bod 2 Zákona č. 514/2003 Z. z., kedy tento

rozhodoval ako príslušný dráhový správny úrad so zverením výkonom verejnej moci podľa § 63 a § 66
Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach. Navrhovateľ sa obrátil s písomnou žiadosťou zo dňa 16. 10. 2009na odporcu s požiadavkou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatnil, pričom
odporca vyjadrením zo dňa 03. 12. 2009 oznámil, že takejto náhrade škody vyhovieť nemôže.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že dňa 05. 01. 2006 požiadal dráhový správny orgán svojou žiadosťou zo dňa
30. 12. 2005 o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy a zároveň požiadal o licenciu
na prevádzkovanie dráhy na trolejbusovej dráhe v meste Banská Bystrica. Tento dráhový správny orgán
oznámil začatie konania listom zo dňa 12. 01. 2006 s tým, že dňom 05. 01. 2006 začalo konanie
vo veci žiadosti o vydanie povolenia a vydanie licencie na prevádzkovanie trolejbusovej mestskej dráhy

v Banskej Bystrici.

Banskobystrický samosprávny kraj potom listinou zo dňa 30. 01. 2006 konštatoval, že z prevádzkového
hľadiska trolejbusová mestská dráha spĺňa podmienky funkčnosti a vynechaní
trate č. 6 a 7 má dráhový správny úrad za to, že návrhu, ktorý žiadateľ upravil, môže vyhovieť. Napriek
tejto okolnosti dráhový správny orgán navrhovateľovi povolenie na prevádzkovaní dráhy nevydal, ani

o žiadosti zákonným spôsobom nerozhodol. Vzhľadom na tieto skutočnosti potom navrhovateľovi, ako
vlastníkovi trolejbusovej dráhy v meste Banská Bystrica, sú uložené povinnosti, ktoré sú rozsiahle a
finančne veľmi nákladné a vyplývajú z ustanovení § 16, 17 a 18 Zákona č. 164/1996 Z.
z. o dráhach. Medzi tieto povinnosti patrí najmä udržiavať dráhu tak, aby bola táto prevádzkyschopná
a aby bol umožnená styk s inými dráhami a zabezpečiť prevádzkovanie dráhy. Vzhľadom k tomu, že v

priebehu správneho konania došlo k prieťahom a navrhovateľ neobdržal povolenie na prevádzkovanie
dráhy v priebehu celého roku 2006 a následne ani v priebehu 3 mesiacov roku 2007, zobral
navrhovateľ svoju žiadosť o vydanie povolania licencie späť dňa 08. 03. 2007, pričom dráhový správny
orgán konanie vo veci týchto žiadostí zastavil svojim rozhodnutím zo dňa 22. 03. 2007.

Navrhovateľ tvrdil, že pokiaľ dráhový správny orgán mal preukázané všetky podmienky pre udelenie
takéhoto povolania už dňa 30. 01. 2006, mohol vo veci bezodkladne rozhodnúť najskôr do 05. 02. 2006,
resp. 05. 03. 2006. Navrhovateľ označil ako nesprávny úradný postup to, že dráhový správy orgán,
teda Banskobystrický samosprávny kraj v zmysle zákona nerozhodol v zákonnej lehote napriek zisteniu
splnenia podmienok tak, ako sa uvádza v písomnosti zo dňa 30. 01. 2006.

Vo vzťahu k zodpovednosti v danom prípade zodpovedá štát, t. j. Slovenská republika, v ktorej mene
koná Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Zároveň navrhovateľ odôvodnil výšku
škody, ktorá mu vznikla na základe takéhoto nesprávneho postupu, a to v zmysle Znaleckého posudku
č. 1/2010 zo dňa 13. 04.2010, vypracovaného znalcom H.. Q. Q. a jeho dodatkov.

Škoda spočívajúca na ušlom zisku navrhovateľa zodpovedá tzv. primeranému zisku, ktorý nemohol
navrhovateľ dosiahnuť v trolejbusovej mestskej hromadnej doprave v meste Banská Bystrica v dôsledku
neudelenia požadovaného povolenia licencie, v tejto súvislosti poukázal na predpisy Európskej únie a
to nariadenia rady (EHS) č. 1191/69, nariadenia rady (EHS) č. 1893/91.

Príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom skutočnej škody odôvodnil najmä
ustanovením § 46 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože rozhodnutie správneho orgánu
musí vychádzať zo spoľahlivého zistenia stavu veci a navrhovateľ teda musel počas celej doby
trvania správneho konania zabezpečovať na vlastné náklady, aby spĺňala všetky zákonné podmienky

na udelenie povolania na prevádzkovanie dráhy, predovšetkým musel teda navrhovateľ udržiavať dráhu
technicky spôsobilú na jej prevádzkovanie. Zároveň navrhovateľ zdôvodnil príčinnú súvislosť medzi
nesprávnymúradnýmpostupomavznikomušléhoziskutak,ževprípade,akbymalnavrhovateľudelené
požadované povolenia - licenciu, dopravu verejnosti mestskej hromadnej dopravy trolejbusmi v Banskej
Bystrici by riadne vykonával, pričom mesto Banská Bystrica malo trvalý a nepopierateľný záujem na

pokračovaní prevádzky trolejbusovej mestskej dopravy v Banskej Bystrici. Za normálneho chodu veci
by navrhovateľ mal udelenú zo strany dráhového správneho orgánu povolenia licenciu, existoval by zo
strany mesta Banská Bystrica záujem o uzavretie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme v prospech
navrhovateľa na vykonávanie mestskej hromadnej dopravy trolejbusmi.

Odporca svoju obranu založil na tom, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je kumulatívne splnenie troch základných podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, inak
zodpovednosť za škodu nemôže byť daná. Ide najmä o protiprávnosť konania, vznik škody a príčinnúsúvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Odporca uviedol, že v tomto konaní nesúhlasí
s tvrdeniami navrhovateľa a je toho názoru, že v spore nebola preukázaná protiprávnosť konania
dráhového správneho úradu a príčinná súvislosť medzi postupom tohto správneho orgánu a tvrdenou

škodou. Z predložených listinných dôkazov, ktoré súdu predložil v priebehu konania vyplýva, že
Banskobystrický samosprávny kraj ako príslušný dráhový správny úrad nikdy nespôsobil prieťahy v
konaní, ani nedošlo k jeho nečinnosti. Skutočnosť, že k vydaniu rozhodovania o
povolení na prevádzkovanie dráhy nedošlo, bola spôsobená tým, že navrhovateľ od začiatku konania
nevedel preukázať jednoznačné vlastnícke a iné práva k častiam dráhy, na ktoré požadoval vydanie

povolania ich prevádzkovanie, ktoré tvorilo jedno zo základných podmienok na udelenie povolenia.
Pripustil však, že Banskobystrický samosprávny kraj mohol rozhodnúť vo veci vydania povolenia až do
06. 03. 2006. V priebehu správneho konania však na strane navrhovateľa dochádzalo opakovane k
zmenerozsahupôvodnejžiadosti,pretonebolomožnédodoby,doktorejnavrhovateľpožadovalvydanie
rozhodnutia, o žiadosti rozhodnúť. Dráhový správny úrad dal navrhovateľovi viackrát možnosť úpravy
pôvodnejžiadostinamiestotoho,abyprenesplneniepodmienokzjehostranykonaniezastavil.Zostrany

žiadateľa dochádzalo k opakovanému uvádzaniu zavádzajúcich skutočností týkajúcich
sa deklarovaného vzťahu k jednotlivým častiam dráhy.

Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že nevydaním povolenia na prevádzkovanie dráhy mu vznikla
uvádzaná škoda ako vlastníkovi a prevádzkovateľovi dráhy podľa § 16 - 18 Zákona č. 164/1996 Z.

z. o dráhach. Navrhovateľ v čase rozhodovania o povolení na prevádzkovanie dráhy v roku 2006
nebol prevádzkovateľom dráhy, preto sa na neho povinnosti prevádzkovateľa dráhy už nevzťahovali
a povinnosti vlastníka dráhy sú dané zo Zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach. bez ohľadu na to, či
vlastník dráh je alebo nie je súčasne aj prevádzkovateľom tejto dráhy. Vyjadril nesúhlas s tvrdeniami
navrhovateľa, že nevydaním povolenia na prevádzkovanie dráhy dráhovým správnym orgánom mu

vznikla škoda v podobe ušlého zisku. Nesúhlasil s tvrdením, že na majetku navrhovateľa v dôsledku
jeho nemožnosti vykonávať dopravu na trolejbusovej dráhe nerozmnožil svoj majetok o určitú finančnú
hodnotu v podobe ušlého zisku. Navrhovateľ nemohol dosahovať na predmetnej trolejbusovej dráhe
zisk, pretože prevádzky trolejovej mestskej dopravy ani do času, do kedy ju na základe platnej licencie
vykonával, t. j. do 31. 12. 2005 nedosahoval zisk. Ak navrhovateľ vo svojich tvrdeniach uvádzal, že

mu utiekla možnosť dosahovať priemerný zisk pri vykonávaní podnikateľskej činnosti z dôvodu ním
tvrdeného nesprávneho úradného postupu príslušného dopravného dráhového správneho úradu, žiada
tým navrhovateľ niečo, na čo nárok nemá. Navrhovateľ nemohol dosahovať zisk na trolejových linkách,
pretože tieto v čase jeho prevádzkovania boli stratové a boli predmetom úhrady výkonov vo verejnom
záujme. Takéto úhrady poskytoval dráhový správny úrad, Banskobystrický samosprávny kraj na základe

uzatvorených správ o výkone vo verejnom záujme. Nebyť úhrady straty, tak navrhovateľ by nikdy
nevykonával trolejovú dopravu na predmetných trolejových linkách z dôvodu, že vykonávanie tejto
dopravy by bolo stratové, nehospodárne a neefektívne.

Prípadný zisk mohol nastať u navrhovateľa až v čase po uzavretí zmluvy o výkone prác vo verejnom

záujme, k uzavretiu takejto zmluvy nedošlo, nikdy nebol schválený ani tarifný poriadok platný pre
rozhodný čas a nemohol existovať ani prevádzkový, keďže v tomto čase neexistovala zmluva o výkone
vo verejnom záujme. Mesto Banská Bystrica sa mohlo slobodne rozhodnúť, pokiaľ by bolo držiteľom
licencie viacero subjektov, s ktorým by takúto zmluvu ako dopravcom uzatvorilo. Banskobystrický
samosprávny kraj si ale pre rok 2006 u navrhovateľa neobjednal výkony vo verejnom záujme. Nebola

s ním preto ani uzavretá zmluva o výkonoch vo verejnom záujme a nie je teda na mieste požadovať
ušlý zisk.

Súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. adresované navrhovateľom Ministerstvu

dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky dňa 16. 10. 2009, doručenú dňa 19. 10. 2009,
požiadal v zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z.

Z listu Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, adresovaného navrhovateľovi, zo dňa 03. 12.

2009, súd zistil, že k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 514/2003 Z.
z. sa tento vyjadril tak, že nároku na náhradu škody vyhovieť nemôže.Súd na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že v danej veci považoval za účelné rozhodnúť
v sporovej veci najprv o jej právnom základe, teda o vyriešení otázky, či právo na náhradu škody u
navrhovateľa je dané, resp. takýto nárok navrhovateľ nemá ako aj to, že navrhovateľ je oprávnený a má

teda aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby v zmysle § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.

Na strane odporcu konštatoval jeho pasívnu legitimáciu v tomto konaní v zmysle § 3 ods. 1, písm. d/
Zákona č. 514/2003, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanoveným týmto zákonom za škodu, ktorú
spôsobil orgán verejnej moci pri jej výkone nesprávnym úradným postupom, pričom orgánom verejnej

moci je aj orgán územnej samosprávy, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci tak, ako to vyplýva
z ustanovenia § 2 písm. b, bod 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. V danom prípade potom za štát koná
Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR tak, ako to upravuje § 4
ods. 1, písm. c/ Zákonom č. 514/2003 Z. z.

V konaní mal preukázané, že navrhovateľ splnil podmienky v zmysle § 15 a 16 Zákona č. 514/2003 Z.

z., kedy pred podaním žaloby sa obrátil na príslušné ministerstvo s návrhom na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom tento nárok z jeho strany nebol uspokojený, a preto sa
domáhal svojim návrhom žalobou na súde.

Zodpovednosť štátu v danom prípade je zodpovednosťou, ktorá sa posudzuje bez ohľadu na jeho

zavinenie, kedy sa jedná o tzv. objektívnu zodpovednosť, kedy vznik zodpovednosti nastáva bez ohľadu
nazavinenie,tedabezohľadunato,čikuvznikuškodydošloúmyselne,alebonedbanlivostnýmkonaním
zodpovednostného subjektu tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z.

Dospel k záveru, že v danej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu ako porušeniu právnej

povinnosti vyplývajúcej z predpisov správneho práva, v danom prípade správneho poriadku, t. j. Z. č.
71/1967 Zb., resp. Zákona o dráhach č. 164/1996 Z. z.. Nesprávny úradný postup spočíval v tom, že
dráhový právny orgán nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Poukázal na to, že správny
orgán mal vo veci žiadosti vydať rozhodnutie podľa zisteného skutkového stavu, t.j. žiadosti vyhovieť,
resp. nevyhovieť v rámci zákonnej lehoty určenej daným právnym predpisom.

Súd ďalej skúmal, či navrhovateľ v konaní preukázal vznik škody, a to jednak skutočnej škody, resp.
ušléhozisku.Vtejtosúvislostipoukázalnato,ženavrhovateľdostatočnýmspôsobompreukázalnáklady,
ktorévynaložilpočassprávnehokonania,pričomvynaloženietakýchtonákladovbolozaúčelomsplnenia
všetkých zákonných predpokladov v rámci správne konania tak, aby mohlo byť udelené požadované

povolenie a licencia.

Pokiaľ si uplatnil právo na náhradu škody ušlého zisku, ktorý zodpovedá tzv. primeranému zisku, v
tejto súvislosti uviedol, že prípadný zisk, ktorý navrhovateľovi mohol ujsť, „ nie je z dôvodu neudelenia
povolenia na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy a teda dôvodu, že bez takéhoto povolenia nebolo

možné vydať licenciu na prevádzkovanie dopravy na dráhe, a teda navrhovateľ nemohol ani začať
vykonávať verejnú dopravu trolejbusmi, ale tá okolnosť, že správny orgán porušil svoju právnu povinnosť
vydať akékoľvek rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Ušlý zisk, ktorý navrhovateľ žiadal nahradiť
zodpovedá tzv. primeranému zisku, na dosiahnutie ktorého by mal navrhovateľ právny nárok, pokiaľ by
vykonával činnosť trolejbusovej dopravy vo verejnom záujme.“

Dospel k záveru, že vzťah príčiny a následku medzi porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou
súd konštatuje iba v časti skutočnej škody, ktorá navrhovateľovi vznikla ako náklady, ktoré vynaložil
na zabezpečenie technickej spôsobilosti dráhy a jej prevádzkyschopnosti počas konania dráhového
správneho orgánu.

Túto skutočnosť nemohol konštatovať v časti ušlého zisku, pretože vzťah príčiny a následku tu podľa
jehonázoruniejedaný.Navrhovateľnemoholpriočakávanombehuvecipredpokladať,akýmvýsledkom
skončí konanie o udelenie povolania a vydanie licencie, či bude určitý zisk z jeho podnikateľskej činnosti.
Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že má zaistné aj ďalšie predpoklady pre tzv. pravidelný beh vecí,

teda to, že k dosiahnutiu zisku je potrebné splniť ďalšie podmienky, a to najmä musí byť uzavretá zmluva
o výkone prác vo verejnom záujme tak, aby tu existoval teda reálny predpoklad na dosiahnutie zisku,
ak by nepriaznivo nezasiahla táto škodová udalosť. Navrhovateľ teda nepreukázal v súvislosti náhrady
škody z titulu ušlého zisku, že jej povolenie a licencie budú naisto vydané, že bude uzatvorená zmluvao výkone vo verejnom záujme a len protiprávnym úkonom správneho orgánu nedošlo k realizácii jeho
podnikateľského zámeru. Medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdeným ušlým ziskom preto nie je
vzťah príčinnej súvislosti.

Proti rozsudku sa odvolali navrhovateľ aj odporca.

Navrhovateľ odvolaním napadol druhý výrok rozsudku, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému
súdu na ďalšie konania. Namietal, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p.). Vyslovil presvedčenie, že len protiprávnym úkonom
správneho orgánu mu bola spôsobená škoda. Bez udeleného povolenia na prevádzkovanie dráhy a
bez udelenej licencie (objednávateľ výkonov Mesto Banská Bystrica) nemohol s navrhovateľom uzavrieť
zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme, pretože zmluvu možno uzavrieť len s dopravcom, ktorým
by sa navrhovateľ stal až udelením požadovaného povolenia a licencie. Navrhovateľ tak v konaní
preukázať uzatvorenie zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, avšak preukázal, že zmluva by s ním

za normálneho chodu vecí bola uzatvorená, nebyť neudelenia povolenia a licencie. V konaní preukázal
reálny a vážny záujem objednávateľa výkonov o pokračovanie trolejbusovej mestskej hromadnej
dopravy a Mesto Banská Bystrica by sním takúto zmluvu uzatvorilo. Namietal, že súd dôkazy na podporu
týchto záverov nevyhodnotil, ide pritom o dôkazy na preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a ušlým ziskom. Navrhovateľovi v spustení dopravných výkonov trolejbusmi a v

uzatvorení zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme bránilo len neudelenie povolenia a licencie zo strany
dráhového orgánu. Ostatné podmienky okrem zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme mal navrhovateľ
k dosiahnutiu zisku splnené.

Namietal taktiež neúplné zistenie skutkového stavu, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy. V konaní

predložili dôkazy na preukázanie, že za normálneho chodu vecí, teda v prípade, ak by správny orgán
udelil povolenie a licenciu, bol by navrhovateľ dosiahol aj ušlý zisk. Vykonanie týchto dôkazov sa v
rozsudku neuvádza.

Zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme nemali uzavreté práve z dôvodu neudelenia povolenia a

licencie. Navrhli vypočuť svedkov k tomu, že navrhovateľ by trolejbusovú dopravu vykonával za bežného
chodu veci, ak by mu dráhový správny úrad povolenie a licenciu udelil.

Odporca sa odvolal proti prvému výroku, ktorý žiadal zrušiť. Namietal, že súd dospel v tejto časti
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia. Namietal záver súdu, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Z
predložených dôkazov nevyplynulo, že dráhový správny úrad spôsobil prieťahy v konaní, ani nedošlo k
jehonečinnosti.Skutočnosť,ženedošlokvydaniurozhodnutiaopovolenínaprevádzkovaniedráhy,bola
spôsobená tým, že navrhovateľ od začiatku konania nevedel preukázať jednoznačne vlastnícke alebo
iné práva k častiam dráhy, na ktoré požadoval vydanie povolenia na ich prevádzkovanie a ktoré je jednou

zo základných podmienok na udelenie povolenia. Počas konania zo strana navrhovateľa dochádzalo
opakovane k zmene rozsahu pôvodnej žiadosti, preto nebolo možné do doby, do ktorej navrhovateľ
požadoval vydanie rozhodnutia o žiadosti rozhodnúť. dopravný správny úrad dal navrhovateľovi viackrát
možnosť úpravy pôvodnej žiadosti namiesto toho, aby pre nesplnenie podmienok z jeho strany konanie
zastavil.

Taktiežsanezakladánapravdetvrdenienavrhovateľaotom,žezobralžiadosťoudeleniepovoleniaspäť
až z dôvodu nezákonného postupu dopravného správneho úradu. Minimálne od mája 2006 prebiehali
medzi ním a MHD Banská Bystrica, a. s., rokovania, ktoré boli zavŕšené v roku 2007 tým, že navrhovateľ
prenajal svoje časti trolejbusovej dráhy a tiež trolejbusy a trolejové depo spoločnosti MHD Banská

Bystrica, a. s.

Nestotožnil sa ani so skutkovým zistením súdu, ktorým konštatoval, že navrhovateľ preukázal vznik
škody a skutočnou škodou sú všetky náklady, ktoré vynaložil na to, aby počas celej doby rozhodovania
správneho orgánu spĺňal všetky požiadavky na udelenie povolenia na prevádzkovanie dráhy tak, ako

to ukladá § 35 ods. 2 písm. e) Zákona o dráhach. Citované ustanovenie ukladá žiadateľovi o vydanie
povolenia na prevádzkovanie dráhy povinnosť splniť požiadavku technickej spôsobilosti dráhy na jej
prevádzkovanie v čase podania žiadosti o jej vydanie, a nie počas celej doby rozhodovania správneho
orgánu. Preto náklady, ktoré uznal súd, neboli nákladmi, ktoré by navrhovateľ musel podľa Zákona odráhach vynakladať. namietal taktiež záver, že by navrhovateľovi vznikla skutočná škoda ako vlastníkovi
a prevádzkovateľovi dráhy podľa §§ 16 a 18 cit. zákona, pretože navrhovateľ v čase začatia konania o
vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy, t. j. 05. 01. 2006už nebol prevádzkovateľom dráhy, preto

sa na neho povinnosti prevádzkovateľa dráhy nevzťahovali a nebol povinný na jej prevádzku vynakladať
náklady.

Taktiež namietal konštatovanie príčinnej súvislosti súdom. Ak by aj bolo vydané rozhodnutie o udelení
povolenia na prevádzkovanie dráhy v lehote konštatovanej súdom, teda do 09. 03. 2006, neznamenalo

by to automaticky ešte udelenie licencie na prevádzku dopravy na dráhe podľa § 41 Zákona o
dráhach. Príslušný dráhový orgán totiž licenciu podľa § 41 ods. 3 cit. zákona licenciu neudelí, ak to
neumožňuje dopravná priepustnosť dráhy, na ktorej sa má prevádzkovať doprava na dráhe, alebo
technické podmienky dráhy.

Poukázal aj na to, že pokiaľ navrhovateľ v konaní o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy bol

presvedčený o tom, že mu nesprávnym úradným postupom vzniká škoda, mal prevenčnú povinnosť
zabrániť vzniku škody spôsobom podľa § 250t zák. č. 99/1963 O. s. p.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ. Argumentoval v zmysle doterajších podaní ako aj
odvolania, pričom zdôraznil, že so žiadosťou o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy sú spojené

pre žiadateľa mnohé zákonné povinnosti, ktoré musí spĺňať počas celej doby správneho konania až do
vydania rozhodnutia správneho orgánu. Finančne je veľmi nákladné splnenie povinnosti preukázania
prevádzkyschopnosti trolejbusovej dráhy a tiež spôsobilosť technického zariadenia na prevádzku. Podľa
jeho názoru si odporca zamieňa právne povinnosti prevádzkovateľa dráhy a povinnosti žiadateľa o
vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy. prostriedky nevynakladal ako prevádzkovateľ dráhy. keby

správny orgán vydal požadované povolenie, resp. licenciu v zákonnej lehote, škodný následok by
nenastal. súd správne dospel k záveru, že správny orgán mal v lehote rozhodnúť, či už kladne alebo
záporne. Pre vznik nároku na náhradu škody je podstatné znenie ust. § 46 správneho poriadku, podľa
ktorého musel navrhovateľ od podania žiadosti až do vydania rozhodnutia v správnom konaní neustále
spĺňať zákonné požiadavky kladené zákonom č. 164/1996 Z. z. o dráhach, a to z dôvodu, lebo splnenie

týchto požiadaviek musí správny orgán skúmať v správnom konaní, pretože rozhodnutie v správnom
konaní musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. V správnym konaním sa zisťuje skutkový
stav ku dňu vydania rozhodnutia.

Správny orgán správne konanie o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy po 30. 01.

2006 neprerušil, ani nepožiadal nadriadený správny orgán o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia
podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku ani neupovedomil navrhovateľa, že v lehote 60 dní nerozhodne.
Dráhový správny orgán tak zaťažil konanie o vydanie povolenia na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy
prieťahmi v konaní.

Nesúhlasia ani s tvrdením odporcu, že od počiatku konania nevedel preukázať jednoznačne vlastnícke
alebo iné vecné právo k častiam dráhy, na ktoré požadoval vydanie povolenia. Poukázal na to, že
navrhovateľ nežiadal o vydanie povolenia na niektoré časti trolejbusovej dopravy, zák. č 164/1996 Z. z.
ani taký postup neupravuje. Zákon v § 35 ods. 2 písm. d) požaduje doložiť doklad osvedčujúci právny
vzťah žiadateľa ku dráhe a nie ku častiam dráhy. Navrhovateľ požadoval od 30. 01. 2006 udelenie

povolenia na prevádzkovanie celej trolejbusovej dráhy v meste Banská Bystrica, ktorej bol vlastníkom.
Dráhový správny orgán v liste zo dňa 30. 01. 2006 konštatoval, že z prevádzkového hľadiska dráha
spĺňa podmienky funkčnosti aj pri vynechaní tratí č. 6 a 7 (úseky, kde nie je preukázané vlastnícke alebo
iné právo žiadateľa). Navrhovateľ už dňa 30. 01. 2006 zúžil svoju žiadosť o vydanie povolenia len na
trolejbusovú dráhu, ktorá je vo vlastníctve navrhovateľa, mal správny orgán riešiť žiadosť navrhovateľa

len ohľadom tratí v jeho vlastníctve.

Za správne považoval závery prvostupňového súdu, že ak by mu správny orgán vydal kladné
alebo záporné rozhodnutie, nešlo by viac o škodný následok pri vynakladaní týchto nákladov. Ak by
navrhovateľ žiadosti nepodal, škodné náklady by nevynakladal, teda neudržiaval by predovšetkým stav

technickej spôsobilosti trolejbusovej dráhy na jej prevádzkovanie. Poukázal aj na dopravnú priepustnosť
dráhy 100%, pretože žiaden iný dopravca na trolejbusovej dráhe v meste Banská Bystrica túto
dopravu nemohol bez navrhovateľa vykonávať. Udeleniu licencie bránilo len nevydanie povolenia na
prevádzkovanie dráhy.Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie podľa ust. 212 ods. 3, § 221 ods. 1 psím. h) O. s. p.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je predčasné,
vykonané dokazovanie nedáva dostatočnú odpoveď na podstatné právne posúdenie, zároveň aplikácia
príslušných právnych predpisov nie je správna, a to predovšetkým z toho dôvodu, že súd nedostatočne

zdôvodnil príčinnú súvislosť vo vzťahu k vzniknutej škode. Najviac, druhý výrok je nesprávny z hľadiska
správnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Z doteraz vykonaného dokazovania podľa názoru prvostupňového súdu vyplynulo, že došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, ktorý aj súd zadefinoval s odkazom na ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v platnom znení do 31. 12. 2012, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Jenepochybné,žezákonzanesprávnyúradnýpostuppovažujeajpovinnosťorgánuverejnejmocivydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Odporca pripustil, že správny orgán mohol rozhodnúť do 06.
03.2006.Kzáveromsúduohľadomplynutialehotynavydanierozhodnutianičnenamietal.Prvostupňový

súd ustálil, že dráhový správny orgán mal o vydaní povolenia na prevádzkovanie dráhy rozhodnúť do
09. 03. 2006. Z vyjadrenia odporcu však vyplýva aj to, že navrhovateľ nedoložil všetky doklady v zmysle
ust. § 35 ods. 2 písm. d) zák. č. 164/1996 Z. z. o dráhach, predovšetkým doklady osvedčujúce právny
vzťah žiadateľa k dráhe. Pokiaľ z tohto dôvodu vznikli prieťahy pri rozhodovaní, poukázal na správanie
sa navrhovateľa, ktorý návrhy menil a zákonom požadované doklady nedoložil.

Podľa § 36 ods. 2 Zákona o dráhach príslušný dráhový správny úrad rozhodne o vydaní
povolenia na prevádzkovanie dráhy do 60 dní od doručenia žiadosti o vydanie povolenia.

Citované ustanovenie je potrebné vykladať v náväznosti na ust. § 49 ods. 2 Správneho poriadku, z

ktorého vyplýva, že v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán
povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne
najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju
primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže
rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov

upovedomiť.

V súlade so základnými pravidlami konania správne orgány sú povinné každú vec vybaviť včas a bez
zbytočných prieťahov. Ide o právne vyjadrenie zásady rýchlosti a hospodárnosti konania. V záujme
naplnenia tohto cieľa správne právo procesné upravuje aj lehoty, v ktorých sú správne orgány povinné

vydať rozhodnutie. Takáto právna úprava je špecifikom správneho práva procesného a nevyskytuje sa
napríklad v občianskom súdnom konaní. Za obzvlášť zložité prípady v zmysle ods. 2 sa považujú najmä
prípady, keď ide o rozsiahle dokazovanie, kde je množstvo účastníkov konania, ktorým predchádza
zložité znalecké dokazovanie alebo závisí od výsledku skúmania určitých technických podmienok.

V danom prípade osobitný Zákon o dráhach upravil lehotu 60 dní na rozhodovanie s prihliadnutím na
komplikovanosť rozhodovania, pričom priamo zo zákona vyplýva, že predpokladom rozhodovania je
skúmanie určitých technických podmienok (§ 35 ods. 2, 3 Zákona o dráhach). V prípadoch, keď pre
povahu veci alebo so zreteľom na spôsob a okolnosti jej prejednania nemožno rozhodnúť v zákonom
ustanovených lehotách, rozhodne o primeranom predĺžení lehoty odvolací orgán. K predĺženiu lehoty

musí dôjsť ešte pred uplynutím zákonnej lehoty na základe odôvodnenej žiadosti prvostupňového
orgánu.Predĺženielehotyodvolacímorgánomnemápovahurozhodnutia.Dĺžkutaktoustanovenejlehoty
zákon nelimituje, mala by však byť primeraná najmä povahe veci, stavu podkladov pre rozhodnutie, ako
aj objektívnym záujmom účastníkov konania. O skutočnosti, že vec nemôže byť včas vybavená, ako aj opríčinách tohto stavu, je správny orgán povinný účastníkov upovedomiť. Zároveň oznámi predpokladanú
lehotu, v ktorej o veci rozhodne.

Z vykonaného dokazovania doteraz nie je bezpečne preukázané, že správny orgán nepostupoval podľa
vyššie uvedeného postupu, keďže v lehote 60 dní nerozhodol ani nepožiadal o predĺženie lehoty. Záver
o nedodržaní lehoty je predčasný. Podľa ust. § 29 ods. 1, 3, 4 platí, že správny orgán konanie preruší,
ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote
odstránilnedostatkypodania,aleboakúčastníkkonanianemázákonnéhozástupcualeboustanoveného

opatrovníka, hoci ho má mať, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon. Proti rozhodnutiu o prerušení
konania sa nemožno odvolať. Správny orgán v konaní pokračuje z vlastného podnetu alebo na podnet
účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula
lehota uvedená v odseku 2.

Ak pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo uplynula 30-dňová lehota, správny orgán

v konaní pokračuje. O tejto skutočnosti nevydáva procesné rozhodnutie. Môže nastať aj situácia, že
prekážka trvá aj naďalej (napr. účastník konania neodstránil vady podania). V takomto prípade správny
orgán buď návrh účastníka meritórnym rozhodnutím zamietne, alebo konanie zastaví. Z doterajšieho
dokazovania nemožno zistiť, či konanie o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy zostalo aj po 30.
01. 2006 prerušené alebo nie. Záver súdu, že dňa 30. 01. 2006 správny orgán pokračoval v konaní, nie je

jednoznačný. Síce konštatuje, že môže vyhovieť návrhu, avšak z tohto nemožno jednoznačne usúdiť, že
v tomto možno vidieť pokračovanie v konaní. Z listu navrhovateľa zo dňa 15. 06. 2006 ( č. l. 157) vyplýva,
že správny orgán v liste zo dňa 31. 05. 2006 uvádza, že dôvodom prerušenia správneho konania vo
veci vydania polenia na prevádzkovanie trolejbusovej dopravy a licencie, je nedoloženie požadovaných
dokladov. Navrhovateľ svojím listom žiada o pokračovanie v konaní.

Prvostupňový súd tejto skutočnosti pozornosť nevenoval, nevykonal dokazovanie na skutočnosť, či
prerušenie konania trvalo aj po 30. 01. 2006 a dospel k záveru, že správny orgán pokračoval v konaní
po tomto dátume, čo odvolací súd považuje za predčasný záver. Za týmto účelom je potrebné doplniť
dokazovanie touto listinou a vypočuť zodpovedných pracovníkov, čo bránilo tomu, aby mohli vo veci

rozhodnúť o obmedzenom návrhu navrhovateľa.

V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že je namieste obrana odporcu, keď poukazuje na možnosť
navrhovateľa brániť sa proti nečinnosti správneho orgánu. Pokiaľ nastal stav, že konanie bolo
bezdôvodne prerušené, navrhovateľ mohol postupovať podľa zák. č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, zák.

č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v zmysle § 28 ods. 1.

Odvolací súd taktiež konštatuje nesprávne počítanie lehôt prvostupňovým súdom. Lehota 60 dní
začala plynúť dňa 05. 01. 2006. Dňa 26. 01. 2006 správny orgán vydal rozhodnutia, ktorými prerušil
konanie o vydanie povolenia na prevádzkovanie trate ako aj konanie o vydanie licencie, pričom vyzval

navrhovateľa na odstránenie nedostatkov podania podľa § 29 Správneho poriadku. V zmysle § 27 ods. 2
Správneho poriadku do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.
Lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím
označením zhoduje s dňom, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak taký deň v mesiaci
nie je, končí sa lehota posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň

pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň.

Podľa § 29 ods. 5 Správneho poriadku platí, že pokiaľ je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona
neplynú. Ak by súd, odhliadnuc od vyššie uvedeného, jednoznačne dospel k záveru, že konanie nebolo
prerušené aj po 30. 01. 2006, od 05. 01. 2006 do 26. 01. 2006, kedy boli prerušené konania, ubehlo

od 05. 01. 2006 celkom 20 dní, keď tento deň pripadol na 25. 01. 2006. V dňoch 26, 27, 28, 29 lehota
neplynula, teda štyri dni. Začala plynúť od 30. 01. 2006, ktorý dátum na základe listu nazvaného ako
vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy o dňa 30. 01. 2006, číslo 581/2006/OD možno posúdiť
podľa § 29 ods. 4 Správneho poriadku ako deň, kedy začal správny orgán pokračovať v správnom
konaní. 60-ty deň lehoty tak pripadol na dátum 10. 03. 2006, dokedy bolo potrebné rozhodnúť o povolení

na prevádzkovanie dráhy alebo požiadať odvolací orgán o predĺženie tejto lehoty. Odvolací súd sa
nestotožňuje s názorom vysloveným v komentári k Správnemu poriadku, Sobihard Jozef, že by sa lehota
mala prerušiť až oznámením rozhodnutia účastníkovi, pretože tento názor je v priamom rozopre so
znením § 29 Správneho poriadku.Iná je však situácia pri posúdení konania o udelenie licencie. Tu správny orgán konanie v posledný
deň lehoty prerušil rozhodnutím zo dňa 10. 03. 2006, číslo 579/2006/OD, a to práve z dôvodu, že

nebolo doteraz rozhodnuté o žiadosti o povolenie na prevádzkovanie TMD v Banskej Bystrici. Následne
rozhodnutím zo dňa 22. 03. 2007 správny orgán konanie vo veci žiadosti o udelenie licencie zastavil. V
tomto prípade nešlo o nesprávny úradný postup.

Ďalšou, skutočnosťou, ktorá je rozhodujúca pre posúdenie veci, je to, či mohla nesprávnym úradným

postupom správneho orgánu vzniknúť navrhovateľovi škoda a v akom rozsahu.

Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Pod skutočnou
škodou treba rozumieť zmenšenie majetku poškodeného. Z hľadiska obsahu náhrady škody ide o to,
akú škodu je škodca povinný poškodenému uhradiť.

Z hľadiska posudzovaného prípadu treba mať na zreteli, že všeobecné náklady navrhovateľa ako
vlastníka dráhy nemožno zamieňať s povinnosťami prevádzkovateľa dráhy, okrem toho treba prihliadať
na povinnosti vlastníka dráhy. Zákon o dráhach jednoznačne v ust. § 16 ods. 1 definuje, že vlastník dráhy
je povinný udržiavať dráhu tak, aby bola prevádzkyschopná a aby bol umožnený styk s inými dráhami.
Tútopovinnosťmávezohľadunato,čipodalžiadosťovydaniepovolenianaprevádzkovaniedráhyalebo

nie (§ 35 Zákona o dráhach). To znamená, že ako vlastník vynakladá finančné prostriedky na splnenie si
zákonom stanovenej povinnosti, pričom tieto finančné prostriedky predstavujú jeho náklady, ktorú musí
vynaložiť. Nič na tom nemení ani to, či sú mu tieto náklady navrátené v podobe nájomného. Pokiaľ inak
vlastník regionálnej dráhy nemôže zabezpečiť prevádzkyschopnosť dráhy, je povinný dráhu prednostne
ponúknuť štátu na jej odkúpenie. Štát zastupuje ministerstvo. Ak ministerstvo odmietne odkúpiť dráhu,

vlastník môže dráhu predať inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe. Odmietnutie sa musí vykonať
v písomnej forme.

V zmysle právnej úpravy povinnosťou vlastníka nie je len udržiavať dráhu, aby bola v
prevádzkyschopnom stave, ale podľa § 17 ods. 1 cit. zákona vlastník dráhy je povinný zabezpečiť

prevádzkovanie dráhy. V prípade, že vlastník dráhy nemôže zabezpečiť prevádzkovanie dráhy, je
povinný ponúknuť dráhu na zabezpečenie jej prevádzkovania podľa ods. 2 písm. b) obci alebo obciam,
v ktorých územnom obvode sa dráha nachádza, ak ide o električkovú, trolejbusovú, špeciálnu alebo
lanovú dráhu.

Ust. § 18 cit. zákona upravuje povinnosti prevádzkovateľ dráhy, ktorý môže dráhu prevádzkovať len
na základe povolenia na prevádzkovanie dráhy. S tým sú spojené ďalšie povinnosti. Je nepochybné,
že navrhovateľ nebol prevádzkovateľom dráhy, pretože žiadosťou sa len domáhal vydania nového
povolenia. Preto ani nemal povinnosti prevádzkovateľa dráhy. Zostali mu však povinnosti uvedené v §
16, 17 vyššie uvedené, ktoré musel vynakladať ako vlastník.

Pokiaľ navrhovateľ požiadal podľa § 35 Zákona o dráhach o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy,
museldoložiťzákonomurčenédoklady,medziinýmajdokladosvedčujúciprávnyvzťahžiadateľakdráhe
a doklad preukazujúci technickú spôsobilosť dráhy. Jeho povinnosťou bolo predložiť doklad ohľadne
technickej spôsobilosti dráhy na jej prevádzkovanie, čo nemožno stotožňovať s povinnosťami vlastníka

dráhy udržiavať dráhu v prevádzkyschopnom stave a zabezpečovať jej prevádzkovanie. Preto svoju
pripravenosť prevádzkovať dráhu žiadateľ verifikuje dokladom, ktorý potvrdzuje technický stav dráhy.
Treba zdôrazniť, že osoba žiadateľa o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy môže byť odlišná od
vlastníka dráhy a aj v procese správneho konania povinnosti vlastníka nezanikajú, pričom požadované
doklady predkladá žiadateľ nie vlastník. Pokiaľ žiadosť podáva vlastník, povinnosti vlastníka a žiadateľa

spadajú v jedno. Preto rozhodne náklady, ktoré vynakladá navrhovateľ ako vlastník, či žiadateľ o vydanie
povolenia nemožno viazať na jeho úspech alebo neúspech v konaní o vydanie povolenia, pretože
náklady vynakladá bez ohľadu na výsledok správneho konania. Pod škodu by bolo možné zahrnúť
len náklady, ktoré nespadajú pod dané vymedzenie, teda nie za obdobie, v ktorom prebieha správne
konanie, v ktorom správny orgán riadne koná.

Vznik škody preto úzko súvisí s príčinnou súvislosťou medzi porušením povinnosti správneho orgánu
a škodou. Ešte treba dodať, že lehoty v správnom konaní pre vydanie rozhodnutia majú poriadkový
charakter. Ich prípadné nedodržanie nemá vplyv na právnu pozíciu účastníkov konania. Pokiaľ by došlok pozitívnemu rozhodnutiu aj v prípade nedržania zákonom stanovenej lehoty, zrejme by navrhovateľ
nemal námietky, pretože sa dožadoval vydania rozhodnutia aj po 10. 03. 2006.
Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom

škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti sa
jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávnym úradným postupom,
teda ak je nezákonné rozhodnutie, nerozhodnutie v lehote a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a
následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla, teda musí teda ísť

o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej
súvislosti je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či
v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd
tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny
záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin,

ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.
Kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a škodou sa v právnej teórii predstavuje priamu
väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny
a následku. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže

byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten
môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza).
Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu
má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada

požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce
časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama

je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Navrhovateľ sa v danej veci domáha náhrady škody predstavujúcej náklady vynaložené na udržanie
dráhy v prevádzkyschopnom stave. V návrhu na začatie konania uvádza, že sa na neho vzťahujú

rozsiahle finančne veľmi nákladné povinnosti vlastníka a prevádzkovateľa dráhy. Plnenie, ktorého
sa navrhovateľ domáha titulom náhrady škody, ale nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom správneho orgánu , majetok navrhovateľa sa nezmenšil nesprávnym
postupom správneho orgánu, tento dôsledok nastal v dôsledku povinností vyplývajúcich z postavenia
vlastníka dráhy. Splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z právneho predpisu (zák. č. 164/1996 Z. z.),

nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Nedodržanie lehoty uvedenej v § 36 ods.
2 zákona č. 164/1996 Z. z. môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo nesprávnym úradným
postupom len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka správneho konania, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovanie spôsobené práve (iba) týmto postupom.

Pokiaľ po doplnení dokazovania bude jednoznačne preukázané, že konanie nebolo prerušené aj po
30. 01. 2006 a správny orgán mal rozhodnúť, nedodržanie lehoty bude možné síce považovať za
nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., tento postup ale nemusí bez ďalšieho mať
za následok vznik škody. Náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na zabezpečenie prevádzkyschopnosti
nepredstavujú jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu.

Majetok navrhovateľa sa nezmenšil nesprávnym postupom dráhového správneho úradu nerozhodnutím
o žiadosti na povolenie prevádzkovania dráhy v určenej lehote. Vynaložením týchto nákladov nedošlo
k zmenšeniu majetku navrhovateľa. Pokiaľ správny orgán rozhodoval, navrhovateľovi žiadna škoda
nevznikala. Samotná existencia povinnosti vlastníka dráhy nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom.Majetok navrhovateľa sa síce zmenšil splnením tejto povinnosti, avšak nie v dôsledku nevydania
rozhodnutia v lehote.
V danom prípade včasné nerozhodnutie nezapríčinilo priamo (bezprostredne) povinnosť vynakladať

finančné prostriedky na udržiavanie dráhy v prevádzkyschopnom stave a ani nevyvolalo tieto náklady.
Nedodržanie lehoty (ak bude preukázaná) určenej § 36 ods. 2 zákona o dráhach je jednoznačne
procesný postup priečiaci sa zákonu. Na druhej strane ale nemožno prehliadať, že tento postup môže
mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu
majetkuúčastníkakatastrálnehokonania,ktorébolopriamoanesprostredkovanespôsobenépráve(iba)

týmto postupom. Ak správny úrad nerozhodne o návrhu v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia
sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí
lehoty, v ktorej mal rozhodnúť o povolení na prevádzkovanie dráhy, do rozhodnutia o zastavení konania,
a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka správneho konania.
Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností danej veci je zrejmé, že nesprávny úradný
postup dráhového správneho úradu môže byť významným článkom reťazca príčin a následkov.

Napriek tomu zmenšenie majetku navrhovateľa nemusí byť spôsobené priamo nesprávnym úradným
postupom dráhového správneho orgánu (ako vlastník musí vynakladať finančné prostriedky na udržanie
dráhy v prevádzkyschopnom stave). Vzhľadom na doteraz zistené skutočnosti odvolací súd nemá
preukázanú príčinnú súvislosť medzi možnou škodou a nesprávnym úradným postupom správneho
orgánu. Prihliadol aj na to, že ani vyhovením žiadosti o vydanie povolenia na prevádzkovanie dráhy nie je

zaručené (aj keď predpokladané), že by jeho návrhu o udelenie licencie bolo nepochybne vyhovené, a to
aj s prihliadnutím na § 41 ods. 5, ktorý pri udeľovaní licencie ukladá príslušnému dráhovému správnemu
úradu povinnosť postupovať tak, aby nedošlo k zvýhodneniu niektorého zo žiadateľov o prevádzkovanie
dopravy na dráhe. Teda zákon predpokladá konkurenčné prostredie a výsledok aj vzhľadom na možné
opravné prostriedky nie je daný.

Okrem toho nie je vopred dané ani zaručené, že by Mesto Banská Bystrica muselo uzavrieť s
navrhovateľom Zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme pri prevádzkovaní dopravy na dráhe podľa
§ 30 a nasl. Zákona o dráhach., a že by aj v prípade vyhovenia žiadosti takúto zmluvu uzavrelo. Je
nepochybné, že doprava na danej dráhe je ekonomicky stratová a prípadný zisk prevádzkovateľovi je
hradený práve na základe uzavretej zmluvy, pričom sa v zmysle § 30a hradí preukázateľná strata v

osobnej doprave, kam patrí aj primeraný zisk, čo možno kvalifikovať pod možný ušlý zárobok. Ak by aj
správny úrad nerozhodol včas, bezprostrednou a jedinou príčinou medzi vzniknutou škodou v podobe
ušlého zisku nie je jeho nekonanie, ale ušlý zisk by závisel od skutočnosti, ktorá mohla, ale nemusela
nastať, ktorou by bolo alebo nebolo uzavretie vyššie uvedenej zmluvy.
Z tohto pohľadu zostáva nezanedbateľnou skutočnosťou to, že dňa 21. 02. 2007 podal žiadosť o

povolenie na prevádzkovanie trolejbusovej dráhy Dopravný podnik mesta Banská Bystrica, ktorému
rozhodnutím zo dňa 31. 05. 2007 bolo povolenie vydané. Teda v čase podania tejto žiadosti sa konalo
aj o žiadosti navrhovateľa, ktorý následne zobral svoju žiadosť späť na základe vlastného uváženia.
Neobstojí tvrdenie o vzniknutej škode, ktoré spočíva v tom, že navrhovateľ by nemal náklady, lebo by
nevynakladal finančné prostriedky na dráhu, pretože by hnuteľné a nehnuteľné veci prenajal, pretože

neexistoval subjekt, ktorému mohol ponúknuť vozidlá, trakčné zariadenia atd.
Ohľadom rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorým sa navrhovateľ domáha ušlého zisku, bolo potrebné
toto rozhodnutie zrušiť z procesných dôvodov, pretože pokiaľ súd rozhoduje medzitýmnym rozsudkom,
je možné rozhodnúť len kladným rozsudkom. Ak prichádza do úvahy záporný medzitýmny rozsudok,
návrh je potrebné zamietnuť. Aj keď súd svoje rozhodnutie dostatočne a zrozumiteľne neodôvodnil, jeho

úvahy sú správne, keď dospel k záveru, že navrhovateľovi nemožno priznať ušlý zisk, a to aj z dôvodov,
ktoré vyššie odvolací súd uviedol.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa ohľadom splnomocnenej osoby na podanie odvolania odporcom,
odvolací súd poukazuje na dôkaz, ktorý sa nachádza v spise, a to Organizačný poriadok ministerstva,
v zmysle ktorého za ministerstvo v konaní pred súdom koná odbor právny.

V ďalšom konaní prvostupňový súd viazaný vyššie uvedeným názorom doplní dokazovanie ohľadom
plynutia, či neplynutia lehôt počas prerušenia konania, doplní dokazovanie na okolnosť, či po dni 30.
01. 2006 konanie bolo prerušené alebo nie, vykoná dôkaz listom č. 579/2006/OD zo dňa 31. 05.
2006, vyžiada stanovisko alebo priamo vypočuje zodpovedného pracovníka správneho orgánu, z akého
dôvodu vo veci nevydal rozhodnutie, keď v liste zo dňa 30. 01. 2006 správny úrad konštatuje, že

upravenému návrhu môže vyhovieť.
O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.