Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. február 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/132/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718201789
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718201789.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky Mgr. Kataríny Beniačovej

a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobcu: L. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom J. F. F. XXXX/X, XXX XX L. - U., proti žalovanému: EURO BUSINESS
SOLUTIONS s.r.o., so sídlom Osadná 2, 831 03 Bratislava - Rača, IČO: 46 132 767, zastúpený
spoločnosťou: Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., so sídlom Bárdošova 2/A, 831 01 Bratislava,
IČO: 36 866 881, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 700 eur, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 21Csp/81/2018-103 zo dňa 5. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a II., ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 700 eur zamietol a vo výroku o trovách konania mení
do sumy 300 eur tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 300 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z výšky súdom priznanej
sumy.

Vo výroku, ktorým bola žaloba do sumy 400 eur zamietnutá, zostáva rozsudok okresného súdu
nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 700,- eur (výrok I.) a zároveň žalovanému priznal voči žalobcovi
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).

2. Z jeho dôvodov vyplynulo, že uznesením č. k. 21Csp/53/2017-151 zo dňa 22.03.2018 súd vylúčil
nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 700 eur, ktorý si pôvodne žalobca

uplatnil v postavení žalovaného vzájomnou žalobou pre porušenie jeho spotrebiteľských práv (v spore
vedenom na konajúcom súde pod sp. zn. 21Csp/53/2017 v sume 1.000,- eur) na samostatné konanie.
Žalobca argumentoval rozsudkami Okresného súdu Martin č.k. 5C/68/2016-306 zo dňa 18.01.2017 a č.
k. 5C/170/2015-241 zo dňa 07.12.2016.
3. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že rozsudkom Okresného súdu Martin č.
k. 5C/170/2015-241 zo dňa 07.12.2016 súd určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 15533 uzavretá
dňa 15.10.2014 v znení dodatku č. 1 zo dňa 14.11.2014 medzi žalobcom a žalovaným, je zmluvou

bezúročnou a bezpoplatkovou. Dlh z tejto zmluvy na úverovej istine (300,- eur) si žalobca splnil len
čiastočne. Na zaplatenie zvyšnej dlžnej sumy 178,85 eur bol zaviazaný rozsudkom konajúceho súdu č.
k. 21Csp/53/2017 zo dňa 11.09.2018. Ďalším rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 5C/68/2016-306
zo dňa 18.01.2017 súd určil, že 19 úverových zmlúv je bezúročných a bezpoplatkových a na tomtozáklade priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy vo výške 857,96 eur titulom
bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že vyššie označenými rozsudkami mal
preukázané, že žalovaný porušil práva a povinnosti ustanovené zákonmi na ochranu práv spotrebiteľov,

v dôsledku čoho bolo určenie všetkých 20-tich zmlúv za bezúročné a bezpoplatkové. Nárok na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia súd žalobcovi nepriznal z dôvodu, že žalobca (i
napriek predchádzajúcej výzve súdu) neuviedol, akú výšku finančného zadosťučinenia si uplatnil vo
vzťahu ku konkrétnym zmluvám. Uvedený nedostatok bol prekážkou pre čiastočné zamietnutie žaloby
vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa deklarovaného rozsudkom vo veci sp. zn. 5C/170/2015, nakoľko

bolo pre súd neprijateľné, aby žalobcovi vo vzťahu k tejto veci priznal uplatnený nárok, keď žalobca
ako dlžník si voči žalovanému nesplnil záväzok (dlh z úverovej istiny vo výške 178,85 eur) na základe
rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 21Csp/53/2017 zo dňa 11.09.2018. Ďalej súd zdôraznil, že
žalobca ani v jednom z 20 úverových prípadov nevysvetlil, netvrdil a nepreukázal, v čom má primeranosť
finančného zadosťučinenia spočívať a v akej výške finančné zadosťučinenie požaduje tak, aby súd
mohol zohľadniť všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad, či žalobca utrpel nejakú morálnu

alebo inú ujmu, prípadne v akom rozsahu. Zvlášť poukázal aj na samotné správanie žalobcu, vyčítal mu
nerozumný a ľahkovážny spôsob uzatvárania úverových zmlúv, resp. zmlúv o pôžičkách (v súdenej veci
ide o 20 úverových zmlúv). Okrem toho aktuálne žalobca ako sporová strana vystupuje na okresnom
súde v ďalších 24 prípadoch týkajúcich sa úverových zmlúv. Usúdil, že žalobca vstupoval do 20-tich
úverových vzťahov nie ako slabá strana, ale ako osoba dobre znalá noriem spotrebiteľského práva

a zároveň predpokladal, že mu budú finančné služby poskytnuté bezúročne a bez poplatkov, teda
zadarmo. Pôsobenie žalobcu vo funkcii predsedu Občianskeho združenia Centra správnej pomoci
zastupujúcej v mnohých sporoch spotrebiteľov tiež nesvedčí o tom, že by bol ako spotrebiteľ slabšou
stranou v spore a do úverových vzťahov vstupoval spontánne a nepremyslene. Týchto 20 úverových
zmlúv (nie spotrebiteľských; pozn. odvolacieho súdu - malo byť uvedené nie spotrebiteľských v pravom

slova zmysle podliehajúcich však režimu zákona č. 129/2010 Z.z. ZoSÚ) žalobca uzatvoril v krátkom
období vo výške od 50 do 300,- eur so splatnosťou od 15 do 30 dní. Za takéto správanie žalobcu nemôže
zodpovedať poskytovateľ úveru, a preto aj z tohto dôvodu súd nárok žalobcu na finančné zadosťučinenie
s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej

„zákon o ochrane spotrebiteľa“) zamietol. Uzavrel, že cieľom tohto ustanovenia nie je a nemôže byť
šikanovanie poskytovateľov úverov a zdroj zárobkovej činnosti spotrebiteľa.

4. Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 255 v spojení s § 262 CSP a v zmysle
zásady úspechu žalovaného v spore mu priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobcaažiadal,abysúduložilpovinnosťžalovanémuzaplatiťmuprimeranéfinančnézadosťučinenievo
výške 300,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolateľ opätovne dal do pozornosti právoplatný
rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/170/2015 zo dňa 07.12.2016, ktorým súd určil predmetný

úver za bezúročný a bez poplatkov. V nadväznosti na tento rozsudok jasne odôvodnil, z akých dôvodov
žiadal primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný bol tak drzý, že ho obťažovali aj vymáhači SAF
Investment, ktorí od žalobcu požadovali neoprávnenú pohľadávku (672,- eur), so žalovaným sa nedalo
dohodnúť mimosúdne, preto sa žalobca musel naučiť aj písať žaloby. Ďalej dal opätovne do pozornosti
právoplatný rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/68/2016 zo dňa 18.01.2017, ktorým súd

zaviazal žalovaného zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie vo výške 857,96 eur. Táto suma predstavovala
bezdôvodné obohatenie a nie primerané finančné zadosťučinenie. Predmetom tohto konania bolo
niekoľko zmlúv, ktoré neobsahovali zákonom vyžadovanú náležitosť - priemernú hodnotu RPMN a
v ktorých sa nachádzali neprijateľné zmluvné podmienky, žalobca teda úspešne uplatnil svoje právo
a splnil všetky predpoklady na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia od žalovaného.

Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa neuvádza, že je treba dokazovať nejaké ujmy,
resp. odôvodniť výšku primeraného finančného zadosťučinenia. Pokiaľ by sa žalobca nebol naučil brániť
proti úžerníckym nebankovkám a vymáhačom na začiatku roka 2015 - písať žaloby, mimosúdne dohody,
nebol by vedel, že úžerníkom úroky alebo poplatky nepatria, pretože všetky zmluvy majú vady, ktoré
spôsobujú, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Skutočnosť, že žalobca sa dostal do omeškania so

zaplatením posledného úveru, nemá vplyv na primerané finančné zadosťučinenie, keďže všetky zmluvy
od žalovaného majú vady. Dal do pozornosti, že rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 21Csp/53/2017
zo dňa 11.09.2018 (ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť časť úverovej istiny) ešte nenadobudol
právoplatnosť. Žalobca si zaslúži primerané finančné zadosťučinenie v žalovanej výške 700,- eur. Mávšak vedomosť, že odvolací súd priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume od 200,- do 300,-
eur. Nepovažuje to však za správne, pretože primerané finančné zadosťučinenie má mať odstrašujúci
účinok, aby sa porušovateľ práva v budúcnosti vyvaroval nečestného konania v rozpore so zákonom a

dobrými mravmi. Poukázal na rozhodovaciu súdnu prax ohľadom tohto nároku, osobitne na uznesenie
Ústavného súdu SR II. ÚS 229/2017-15. Nestotožnil sa s hodnotiacou úvahou súdu týkajúcej sa jeho
osoby a správania, v tomto smere súdom uvádzané skutočnosti považoval za nepravdivé. Dodal, že je
úplne jedno, koľko úverov mal, vôbec nie je dôležité, že na konci roku 2014 sa dostal do omeškania so
splácaním úverov, pretože všetky zmluvy od úžerníkov boli bezúročné a bez poplatkov, až od začiatku

roka 2015 sa naučil z internetu brániť proti úžerníkom, poukázal na článok, ktorý zverejnil na internete
a od tohto obdobia by už nežiadal žiadny úver od úžerníkov. Súdnou cestou aj mimosúdne víťazí
v týchto prípadoch, o čom svedčia aj rozsudky, ktoré predložil k odvolaniu. Mal by dostať pochvalu,
pretože úspešne zastupuje v súdnych konaniach spotrebiteľov. Podľa neho suma vo výške 300,- eur
zodpovedá žiadanému účelu, pretože takéto finančné zadosťučinenie je potrebné vnímať ako jemu ako
spotrebiteľovi poskytnutú satisfakciu a tiež ako odmenu za to, že inicioval konanie voči dodávateľovi,

ktorý sa dopustil porušenia jeho spotrebiteľských práv. Na tomto základe možno predpokladať, že
dodávateľ sa rovnakého konania, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne nie v takej intenzite.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom, zotrval
na svojich doterajších tvrdeniach prezentovaných v konaní na súde prvej inštancie a navrhol napadnutý

rozsudok potvrdiť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. Primárne poukázal, že žalobca podal odvolanie iba v rozsahu 300,- eur napriek tomu, že si
uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700,- eur, teda napadnutý rozsudok vo výroku I. o
zamietnutí žaloby v časti sumy vo výške 400,- eur nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Namietal,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke preukázania dôvodnosti výšky ním uplatneného

primeraného finančného zadosťučinenia, teda nijakým spôsobom túto nezdôvodnil a hodnoverne
nepreukázal. Aj v odvolaní sa žalobca stále zaoberal a vyjadroval k skutočnostiam, o ktorých už bolo
raz právoplatne rozhodnuté označenými rozsudkami. Poukázal aj na neodôvodnenú zmenu výšky
primeraného finančného zadosťučinenia žalobcom. V konaní vedenom pod sp. zn. 5C/68/2016 si
uplatňoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur, súd však nepripustil rozšírenie žaloby,

preto si tento nárok následne uplatnil v konaní vedenom pod sp. zn. 21Csp/81/2018 vzájomnou žalobou,
ale už v sume 1.000,- eur, ktorú neskôr upravil na sumu 700,- eur. Priznanie žalobcom požadovaných
finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tom prípade, keby porušenie práva nebolo možné
napraviť inak. Porušenie práva však bolo napravené tým, že žalobcovi bolo v konaní vedenom pod
sp. zn. 5C/68/2016 priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 857,96 eur. Tým

došlo k dostatočnej kompenzácii a žalobca nemá nárok na zaplatenie ďalších finančných prostriedkov.
Žalobca požaduje finančné zadosťučinenie zo zmluvného vzťahu, v ktorom sám porušil svoju povinnosť,
a to vrátiť poskytnuté finančné prostriedky riadne a včas (konanie vedené na Okresnom súde Martin
sp. zn. 21Csp/53/2017 v nadväznosti na konanie 5C/170/2015, kde bol úver určený za bezúročný
a bez poplatkov). Žalobcovi preto z tejto zmluvy nevznikla žiadna ujma. Žalobcom uplatnená výška

primeraného finančného zadosťučinenia predstavuje približne 81,59 % z priznaného bezdôvodného
obohatenia. S ohľadom na uvedené, žalobcom uplatnený nárok v ním určenej výške, nemožno v
žiadnom prípade považovať za primeraný. V závere uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku
súd uviedol skutočnosti o osobe žalobcu bez akejkoľvek fabulácie, hanlivosti či citového zafarbenia,
vychádzalzoskutočnostívyplývajúcichzdatabázysúdovosúdnychkonaniachaskutočnostíuvedených

a preukázaných v konaní. Vystupovanie žalobcu na sociálnych sieťach, ako aj v občianskom združení,
preukazuje, že nie je slabšou stranou, ale je si vedomý svojich práv a tieto aj v rozsiahlej miere uplatňuje.

7. V odvolacej duplike žalobca poukázal, že výška primeraného finančného zadosťučinenia je na úvahe
súdu. V podstate zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu a v závere vyjadrenia požiadal, aby sa sudca

prvoinštančného súdu sám vylúčil z konania.

8. V odvolacej duplike žalovaný nevidel relevantný dôvod na vylúčenie sudcu z konania a keďže
žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, plne sa stotožniac
s napadnutým rozsudkom. Vyjadrenia strán sporu boli zasielané v súlade s ust. § 374 CSP a odvolací

súd v odvolacom konaní nedisponoval ďalšími vyjadreniami strán sporu.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov
podaného odvolania (§ 379 CSP a § 380 CSP) a po nariadení odvolacieho pojednávania, na ktoromzopakoval dokazovanie (podľa § 385 ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP
zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

10. Na pojednávanie pred odvolacím súdom boli predvolaní žalobca a právny zástupca žalovaného (s
tým, že mu bola uložená povinnosť oboznámiť s termínom pojednávania jeho klienta), v dostatočnom
časovom predstihu, s rešpektovaním ich práva na prípravu (§178 ods. 2 CSP). Právny zástupca
žalovaného sa pojednávania nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil a zároveň predložil súhlas na
prejednanie veci v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu pridržiavajúc sa doterajších

vyjadrení. Odvolací súd tak prejednal vec v neprítomnosti právneho zástupcu žalovaného a žalovaného.

11. Žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch podaného odvolania.

12. Krajský súd v súlade s ust. § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej ištancie
a zistil nasledujúci skutkový stav:

13. Žalobca vo výpovedi pred odvolacím súdom uviedol, že niekedy v rokoch 2012 - 2014 potreboval
finančné prostriedky najmä na zabezpečenie svojich záujmov napr. rybársky lístok. Využil možnosť,
ktorú dávali nebankové subjekty a dopĺňal si finančné prostriedky braním krátkodobých úverov, jeden
úver prekrýval druhým. Vzhľadom na výšku jeho príjmu (v tom čase celkový príjem len 350 eur) sa

to však nedalo stíhať a niekedy koncom roka 2014 zameškal splácanie splátok. Z dôvodu, že mal
obavu z exekúcie, ohrozenia jeho rodiny, najmä bývania bol nútený sa bližšie zaoberať problematikou
krátkodobých úverov a nebankových subjektov. Preto niekedy cez Vianoce roku 2014 a začiatkom
roku 2015 si začal na internete vyhľadávať informácie týkajúce sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv, neprijateľných podmienok a pod. Následne sa začal voči týmto nebankovým subjektom brániť,

čo vyplýva aj z iných prebiehajúcich súdnych konaní. Vzhľadom na tieto skutočnosti považoval za
nepravdivé tvrdenie sudcu okresného súdu, že si bral krátkodobé úvery v období, keď bol znalý danej
spotrebiteľskej problematiky. Zdôraznil, že v tom čase nebol znalý tejto problematiky. Tieto krátkodobé
úvery si bral v dobrej viere a nemal potrebu nejako bližšie skúmať praktiky nebankových subjektov. K
tomu došlo až pod hrozbou exekúcie. Niekedy v marci 2018 sa angažoval v oblasti ochrany spotrebiteľa

v Centre právnej pomoci v Martine. Následne sa v tejto činnosti osamostatnil a niekedy v mesiaci
jún, júl 2019 založil občianske združenie s názvom „OSPO - Martin“, ktorého je predsedom. Úlohou
tohto združenia je zastupovať ľudí a radiť im v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi. Prostredníctvom
vymáhačov mu boli doručované rôzne výzvy a upozornenia, že ak nezaplatí dlh, že dôjde k exekúcií a
pod. Takéto listy mu nepridali na pokoji, ale už ako znalý problematiky vedel, že tieto výzvy a upozornenia

sú voči nemu neúčinné. Mal len tie úvery, v súvislosti s ktorými sa dostal do omeškania a uplatňoval si
vrátenie toho, čo preplatil. Aktuálne žiadne úvery nemá a vzhľadom na jeho skúsenosti, by ani žiadne
nechcel. Rozsudok Okresného súdu Martin, ktorý mu uložil povinnosť zaplatiť časť dlžnej úverovej istiny
už nadobudol právoplatnosť (v čase, keď podal odvolanie, právoplatný nebol). Pôvodne žiadal 1.000
eur, potom túto sumu zmenil na 700 eur, následne svoj nárok ustálil na sumu 300 Eur (po oboznámení

sa s názorom sudkyne na uplatnený nárok v inej veci). Následne žalobca v podstate zopakoval svoju
odvolaciu argumentáciu.

14. Odvolací súd sa opakovane oboznámil s rozsudkami Okresného súdu Martin č.k. 5 C/170/2015-241
zo07.12.2016ač.k.5C/68/2016-306zodňa18.januára2017,zktorýchvychádzalajsúdprvejinštancie,

ako aj s upomienkami - upozorneniami žalovaného voči žalobcovi z 12.01.2015 na zaplatenie čiastky
672,20 Eur (pôžička zo dňa 14.11.2014), opakovane výzva na zaplatenie z 28.01.2015 a následne už
ako predsúdna výzva z 03.03.2015 realizované prostredníctvom tretej osoby - SAF INVESTMENT, s.r.o..

15. Primárne je potrebné uviesť, že prieskum napadnutého rozsudku odvolacím súdom bol limitovaný

rozsahom a dôvodmi podaného odvolania pri primeranej aplikácii osobitných ust. vzťahujúcich sa na
spotrebiteľské spory (§ 290-§ 300 CSP).

16. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 tretia veta Zákona o ochrane spotrebiteľa, osoba, ktorá na súde
úspešne uplatní porušenie práv alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinností
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Uvedená
dikcia zákona je jasná a predpokladá právo na primerané finančné zadosťučinenie už pri samotnej
hrozbe ujmy.17. Pri výklade ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa treba akcentovať, že zákonodarca
formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (bez toho, aby ujma
nastala, alebo čo i len hrozila; postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme
spotrebiteľa), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný. Zákon o ochrane spotrebiteľa
žiadnu postupnosť v satisfakčných prostriedkoch neustanovuje a rovnako neustanovuje, že k právu
na finančné zadosťučinenie za porušenie spotrebiteľského práva spôsobom, ktorým môže privodiť

ujmu spotrebiteľovi, je potrebná určitá intenzita. Treba vychádzať z toho, že primerané finančné
zadosťučineniemáplniťjednakfunkciusatisfakčnú,jednakfunkciusankčnútak,abydostatočneodradilo
dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa
názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už

voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite (bližšie viď uznesenie
Ústavného súdu SR II. ÚS 229/2017-15 zo dňa 4. apríla 2017).

18. Právo na primerané finančné zadosťučinenie sa spotrebiteľovi podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa
priznáva voči každému, kto porušil právo priznané spotrebiteľovi, alebo nesplnil povinnosť, ktorú mu určil

zákon. Porušenie práva alebo nesplnenie povinností musí byť „spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi“.
Na vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie stačí ohrozenie, možnosť privodenia ujmy. Pre
vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie teda nie je relevantné, či spotrebiteľovi ujma naozaj
vznikla, alebo či sa iba ocitol v ohrození, že mu ujma vznikne. Za predpokladu, že boli porušené práva
spotrebiteľa v zmysle osobitného predpisu, a to zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

spotrebiteľmámožnosťuplatňovaťnároknaprimeranéfinančnézadosťučineniepodľa§3ods.5Zákona
o ochrane spotrebiteľov, lebo v takomto prípade jeho právo v terminológii Zákona o ochrane spotrebiteľa
„ustanovil osobitný predpis“.

19. Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu zisteného okresným súdom v spojení s jeho

doplnením odvolacím súdom ako aj uvedenej právnej argumentácie sa odvolací súd nestotožnil s
dôvodmi súdu prvej inštancie, pre ktoré nepriznal žalobcovi žalobou uplatnený nárok. Tieto formálne
dôvody (neuplatnil si svoj nárok osobitne voči jednotlivým úverovým zmluvám a nevysvetlil akú ujmu
utrpel a nezdôvodnil výšku uplatneného nároku) ako aj dôvody týkajúce sa osoby a správania žalobcu
vzhľadom na uvádzané skutkové zistenia a účel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia

neobstoja.

20. V tomto smere poukazuje odvolací súd na záver súdu prvej inštancie konštatovaný v odseku 6.
napadnutého rozsudku, že rozsudkami okresného súdu (na ktoré poukazoval žalobca) bolo preukázané,
že žalovaný porušil práva a povinnosti ustanovené zákonmi na ochranu spotrebiteľa, v dôsledku čoho

bolo určené, že všetkých 20 sporných zmlúv sa považujú za bezúročné a bezpoplatkové. Z uvedeného
je zrejmé, že základ nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie je daný.

21. Žalobca síce v iných konaniach, na výsledky ktorých poukázal v súvislosti s uplatneným nárokom
docielil reštitúciu úverových vzťahov určením, že zmluvy o úveroch sú bezúročné a bez poplatkov, čo v

jednomzprípadov(konaniepodsp.zn.5C/68/2016)viedlokpriznaniunárokunavydaniebezdôvodného
obohatenia. Uvedené však neznamená, že mu reálne nehrozila ujma v jeho majetkovej sfére, čo
evidentne vyplýva z obsahov oboch rozsudkov. Táto hrozba spočívala v zaplatení úrokov a poplatkov
súvisiacich s úvermi, na ktoré žalovaný nemal právny nárok. Okrem toho žalovaný si aj písomnými
výzvami tieto nároky u žalobcu uplatňoval. Tieto skutočnosti, hoci vyplývali z obsahu spisu, súd prvej

inštancie vôbec nevzal do úvahy, nijako sa nevysporiadal s otázkou samotnej hrozby ujmy žalobcovi.
Právny názor súdu prvej inštancie je preto v rozpore s ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu, rozsudok o určení úveru za bezúročný a bez poplatkov, resp.
priznanie bezdôvodného obohatenia, nepostačuje na docielenie rovnováhy medzi spotrebiteľom a

dodávateľom a ak by sme na to pristúpili, potom úspech spotrebiteľa v spore proti dodávateľovi by nebol
predpokladom uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia, ale paradoxne jeho prekážkou.23. Odvolací súd sa nestotožnil ani so záverom okresného súdu, že žalobca v úverových vzťahoch
vystupoval ako osoba znalá problematiky spotrebiteľského práva s poukazom na počet a obdobie
uzavretých zmlúv, vstupujúca do týchto vzťahov s úmyslom za poskytnuté služby nezaplatiť v podobe

úrokov a poplatkov, aktuálne vystupujúca v 24-och prípadoch na konajúcom súde, okrem toho ako
osoba aktívna v oblasti spotrebiteľského práva ako zástupca spotrebiteľov a predseda občianskeho
združenia. V prvom rade treba uviesť, že na vyvodenie takýchto záverov nemal okresný súd vytvorený
dostatočný skutkový základ. Tieto úvahy boli v odvolacom konaní vyvrátené samotným žalobcom, ktorý
sa podrobne v časových a vecných súvislostiach vyjadril tak k obdobiu a dôvodom, ktoré ho viedli k

uzatváraniu krátkodobých úverov, ako aj k dôvodom, pre ktoré sa začal bližšie zaujímať o problematiku
spotrebiteľského práva (hrozba exekúcie pre nezaplatenie splátky úveru na prelome rokov 2014/2015) a
táto následne viedla až k založeniu občianskeho združenia zastupujúceho spotrebiteľov v sporoch (viď
bližšie v ods. 13. tohto odôvodnenia).

24. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu Zákona o ochrane spotrebiteľov treba uviesť, že ide
o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie
toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba
zdôrazniť tak, ako už vyššie uviedol odvolací súd, že postačuje, aby porušenie práva alebo povinnosti
spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom boli spôsobilé

privodiť ujmu spotrebiteľovi. Z okolností a rozsahu porušenia práva spotrebiteľa má potom súd vyvodiť,
či došlo k takému porušeniu, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, napríklad
spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky alebo inej ujme a následne k tomu určiť primeranú výšku
finančného zadosťučinenia. V danom prípade spotrebiteľovi reálne hrozilo preplatenie úverov o úroky
a poplatky pri jednotlivých zmluvách.

25. Vzhľadom na vyššie uvedenú vecnú a právnu argumentáciu považoval odvolací súd žalobcom
uplatnený nárok za dôvodný. Východiskom pre určenie výšky tohto nároku bola hrozba v majetkovej
sfére žalobcu (minimálne vo výške vyčísleného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v
sume 857,96 Eur), preto podľa názoru odvolacieho súdu finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur

považoval za postačujúce, súčasne plniace si funkciu primeraného finančného zadosťučinenia, t. j.
satisfakčnú voči žalobcovi a sankčnú voči žalovanému v zmysle jeho individuálnej, ale aj generálnej
prevencie.

26. S poukazom na rozsah odvolania žalobcu odvolací súd súčasne konštatoval, že rozsudok okresného

súdu vo výroku, ktorým bola žaloba do sumy 400 eur zamietnutá, zostáva nedotknutý.

27. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že úspešnej strane sporu - žalobcovi, ktorého nárok závisel od úvahy
súdu, priznal plnú náhradu trov konania zo súdom priznanej sumy.

28. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok),
súčasná právna úprava jednoznačne priorizuje zásadu úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu
vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v ust. § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).
Aktuálna úprava Civilného sporového poriadku nepozná pojem nepatrný neúspech (§142 ods. 3 OSP).

Zohľadňuje sa teda každý neúspech. Zásadu úspechu (§255 CSP) treba potom uplatniť aj na konania,
v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (primeraného finančného zadosťučinenia), alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nebolo by celkom spravodlivé a v súlade so
satisfakčnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval

iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Východiskom je rozlíšenie, čo je základné (že do
žalobcovho práva bolo zasiahnuté) a čo sprevádzajúce (výška nemajetkovej ujmy). Vhodným riešením v
tomto prípade sa aj odvolaciemu súdu javilo, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania výlučne
z prisúdenej sumy, čo je aj zdôvodniteľné cez interpretáciu „úspech vo veci“, keďže ten, ako je uvedené
vyššie, sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
(za) : 0 (proti).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).