Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/605/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244710
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244710.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov

senátu JUDr. Ing. Mária Dubaňa a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľky: D. Y., bytom
T. 3, Q., zastúpená advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporkyni:P.republika,zastúpenáM.bankouP.,I.B.1,Q.,onáhraduškody,naodvolanienavrhovateľky
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3. júla 2014, č. k. 15C 201/2011 - 334, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť
odporkyni povinnosť zaplatiť jej sumu 1.463,40 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4.
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom M. banky P.
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľky na podanie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil

právne ust. § 9 ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že navrhovateľka v
konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporkyne, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom nepreukázala. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh
rozhodnutím zo dňa 21. 3. 2002 schválil U. R. P. I. (ďalej „R.“) U. investície, pri ktorom R. požiadalo
o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze R. zo dňa
9. 1. XXXX, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt

družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo v upozornení zo dňa 13. 5. 2003 oboznámil o
splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať
pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt,
z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale
nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s tým, že dňa 2. 6. 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu

o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo
výške 8 % ročne. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že investíciami vloženými do

Družstva mal právo disponovať výlučne Capital Invest, o.c.p. na základe zmluvy o riadení portfólia,
ktorá bola ukončená výpoveďou zo strany obchodníka s CP dňa 30. 3. 2010, s účinnosťou od 1. 5.
2010 a po tomto úkone družstvo požiadalo listom zo dňa 15. 4. 2010 Národnú banku Slovenska o
preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a žiadalo Národnú banku Slovenska, aby situáciu
riešila. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že Národná banka Slovenska v období od 20. 4. 2010

do 6. 5. 2010 vykonala u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste a vyzvala Družstvo listom
zo dňa 20. 4. 2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo
mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka Slovenska zistila, že
podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Súd prvého stupňa mal taktiež za preukázané,
že Družstvo predložilo Národnej banke Slovenska dňa 28. 4. 2010 žiadosť o schválenie dodatkov k
prospektu investície a týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zák. č. 747/2004

Z. z. prerušené rozhodnutím OPK-XXXX/X-X/XXXX zo dňa 10. 5. 2010 a následne rozhodnutím OPK-
XXXX/X-X/XXXX zo dňa 26. 8. 2010 zastavené, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím
Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-XXXX/XXXX zo dňa 8. 12. 2010, právoplatným dňa
16. 12. 2010. Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa
§ 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. za porušenie ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm.

b/, c/ a h/ ZoCP a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP rozhodnutím ODT - 10890-4/2010 zo
dňa 30. 5. 2011, právoplatným dňa 18. 7. 2011, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt.
Súd prvého stupňa mal taktiež za preukázané, že Národná banka Slovenska až od účinnosti zák. č.
566/2001 Z. z. o cenných papieroch od 1. 6. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či
Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka

nepreukázala už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný
postup Národnej banky Slovenska a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami
vzniku zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom nezaoberal. Súd prvého stupňa bol
názoru, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený

nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť, pričom mal za
preukázané, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na
majetok Družstva vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený Mgr. Marek Letkovský s tým,
že mal vykonaným dokazovaním zároveň preukázané, že navrhovateľka si prihlásila svoju pohľadávku
do konkurzu a s poukazom na túto skutočnosť vyhodnotil návrh na začatie konanie za predčasne

podaný. Súd prvého stupňa návrh zamietol ako predčasne podaný aj z dôvodu, že navrhovateľka si
svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243a ods. 4 Obch. zák. za splnenia
podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa
ust. § 244 Obch. zák.. Bol názoru, že existencia pohľadávky navrhovateľky na náhradu škody voči týmto
subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľka domáhala náhrady škody voči štátu podľa

zák. č. 514/2003 Z. z.. Mal za to, že právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktoré
by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému
subjektu, ktorým je Družstvo a len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo
do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľke vznikla
škoda. Taktiež mal za to, že ak Družstvo zistilo, že obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce mu

zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na
základe uzavretej zmluvy nárok a len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči
obchodníkovi s CP, bolo by teoreticky možné dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škody v súvislosti
s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu nad obchodníkom s CP. Súd prvého stupňa ďalej vyvodil záver, že v priamej príčinnej súvislosti

s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom
s CP mohla vzniknúť škoda len Družstvu, čo je však odlišný subjekt od navrhovateľky. Bol názoru,
že Národná banka Slovenska nad dohliadaných subjektom - Družstvom dohľad nezanedbala, pričom
Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu v súlade s ust. § 125 až 128 ZoCP a v
súladesktorýmiÚradprefinančnýtrhschválilDružstvuProspektinvestíciestým,žeposudzovallenjeho

úplnosť a nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia,
nakoľko Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva,
pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií a až od 1. 6. 2010 bola oprávnená
dohliadaťajnaskutočnosť,čivyhlasovateľmajetkovýchhodnôtdodržiavaschválenýprospektinvestície.Súd prvého stupňa konštatoval, že štát Slovenská republika nemôže priamo zasahovať do vlastnej
činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie
a navrhovateľka ako členka Družstva neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na

činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, pričom navrhovateľka nepreukázala, že počas členstva v Družstve
realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti
Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov
Družstva. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.,

článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu
otázku formulovanú navrhovateľom Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko nejde o súd rozhodujúci v
poslednom stupni a navrhovateľ nežiadal o výklad platnosti právneho aktu Európskej únie a zároveň mal
za to, že verejná ponuka majetkových hodnôť nie je regulovaná smernicou EÚ2003/71/ES - smernicou o
prospekte,ktorýsazverejňujepriverejnejponukecennýchpapierovaleboichprijatínaobchodovanieao
zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa navrhovateľka odvoláva v návrhu na začatie

prejudiciálneho konania. Uviedol, že alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj
činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych investičných
fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) č. 1060/2009, (EÚ)
č. 1095/2010. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na zaplatenie
istiny 1.463,40 eur s príslušenstvom zamietol, podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z
dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jej
návrhu vyhovieť, resp. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil,
že odporkyňa nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej
istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo a
teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi
predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že

nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporkyne ako orgánu dohľadu a nemohla
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa odporkyne len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa výkladu odporkyne, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu
nad Prospektom investícií nedefinoval a postup odporkyne bol svojvoľný v neprospech každého, ktorý
sa na odporkyňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporkyne, že upozornila

Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva
posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a
nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením
zákonných povinností odporkyne, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený

zák. č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka považovala záver súdu prvého stupňa,
že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v
rámciporušeniazákonnejpovinnostiodporkynevykonávaťzákonomstanovenépovinnostidohľaduanie
v dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad
činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona

o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že
povinnosťou Národnej banky P. podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od
1. mája 2007, R. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria

k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporkyňa v
priebehu celého konania tvrdila opak a preto mala M. banka P. zisťovať všetky informácie a podklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných M. bankou P. R. (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankouSlovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané

subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázala na skutočnosť, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing.
ZdenkaJuricu,Csc.,preukázané,žeNárodnábankaP.užvroku2007prikontroleR.zistila,žezhľadiska
rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta,

atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennýmipapiermi,
z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v subjekte
personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a R. a M. banka P. sa po zistení o rizikovosti
portfólia R. uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 %

dcérskymispoločnosťamiCIHOLDING,a.s.avovšetkýchtrochspoločnostiachbolnavyše,čiužčlenom
predstavenstva alebo konateľom, Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedla, že odporkyňa naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované
do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo

svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty
vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo

členom predstavenstva alebo obchodníka). Mala za to, že následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou
vložených prostriedkov do Družstva, pričom odporkyňa svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k
svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto
investíciu jej odporkyňa svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.

Poukázala na skutočnosť, že odporkyňa tým, že dňa 4. 3. 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala
licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona
o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku
2008 do roku 2011 M. bankou P.. Ďalej uviedla, že odporkyňa svojím rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č.
ODT-XXXXX-X/XXXX, právoplatným dňa 18. 7. 2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z

dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že odporkyňa ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu
až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky P. dňa 27. 8.
2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí
a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli

neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z
peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné
strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. 12. 2006, z čoho vyplýva ,
že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a
§ 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. 12. 2006, avšak odporkyňa

voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Bola názoru, že žiadna
právnaúpravaneumožňujevysloviťzáveropredčasnostipodaniažalobyatoanivtedy,aknavrhovateľka
doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporkyne ako aj
súdu prvého stupňa povinný jej dané plnenie vrátiť. Namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom
prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa, resp. predložené účastníkmi

konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti potvrdiť. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľky, že je povinnosťou všeobecného súdu

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania aodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva na

spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám navrhovateľky a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Taktiež uviedla, že navrhovateľka sa účelovo snaží
dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jej údajného nesprávneho postupu

a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje.
Poukázala na skutočnosť, že navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie
svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej
komisieDružstva,ktoríbolizodpovednízajehoriadenie,zahospodárenieanakladaniesjehomajetkom.
Taktiež poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky P. pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR

a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými

papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných
papieroch. Bola názoru, že navrhovateľka mohla požiadať Národnú banku P. o vysvetlenie jej zákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou
je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že M.
banka P. môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností,

ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií
orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch,
teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené
tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj
povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska

dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať
Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. 1.
2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008
Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za

pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície, pričom informácie a podklady, ktoré má Národná
banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu
dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť,
že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v
oblastiobmedzeniaarozloženiarizíkanikrytia,narozdielodinýchdohliadanýchsubjektovapretoreálne

neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo
hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež
upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný

výnos nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo
aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán a to bez ohľadu na
fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Ďalej uviedla, že mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti
o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti

predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje
finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie
odporkyňa nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola

nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a
postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o
dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009uviedla, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne
a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho
odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku

škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, pričom zodpovednosť štátu
v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže
zbaviť a preto musí byť jednoznačne preukázaná a nie navrhovateľom iba predpokladaná či prípadne
očakávaná. Zároveň uviedla, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto

pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že
súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne
poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom

a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať,
pričom odporkyni je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na
rovnakomskutkovomaprávnomzákladeavovšetkýchsporochmajúnavrhovateliarovnakéhoprávneho
zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členom U. R. P. I., U. 1, Q., I.: XX XXX XXX (ďalej

„R.“), toho času v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č.
k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. 1. 2011 v sume
1.463,40 eur, pričom na základe žiadosti navrhovateľky o zrušenie členského podielu v Družstve zo dňa
4. 1. 2011 došlo k zrušeniu jej členstva ku dňu 20. 1. 2011, navrhovateľke vzniklo právo na vyplatenie
vyrovnacieho podielu vo výške 1.463,40 eur.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. 6. 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, U. 1, Q., (ďalej „obchodník s cennými papiermi“),
ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj

„Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať
predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v

portfóliu R. a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa
obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. 3. 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-

XXXX-X/XXXX, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV -
XXX/XXXX (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, č. ODT-XXXXX-
X/XXXX, Národná banka P. zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej „rozhodnutie o zákazečinnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu porušenia § 129 ods. 3 v
spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s §
127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

Vposudzovanejvecisanavrhovateľkadomáhalauloženiapovinnostiodporkynizaplatiťjejškoduvsume
1.463,40 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. 4. 2011 do zaplatenia, ktorá jej mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, ktorý spočíval v

tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď
Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1
v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. 12. 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany
Národnej banky Slovenska po 24. 8. 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti

portfólia,máportfólionedostatočnerozložené,t.j.,žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom
rizikovosťrozloženiaportfóliajejednýmznajdôležitejšíchukazovateľov,ktoréNárodnábankaSlovenska
pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. 8. 2008 do 4. 3. 2011,
kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila,

že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník
s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,

funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len vkonkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím

predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody

preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutnýmpredpokladomprezáverotom,žepostupodporkynevpreskúmavanejvecibolnesprávny,
je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že odporkyňa tento postup
nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup odporkyne mal spočívať aj v tom,

že odporkyňa oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií R..

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup
odporkyne ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľky,predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že
povinnosťou odporkyne bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola R. uložená s účinnosťou až od 1. 1. XXXX na základe
novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v spojení s ust. §
125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a preto sa na odporkyňu nemohla vzťahovať
povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1. 1.
2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných

papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná povinnosť Družstva aktualizovať
Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany odporkyne v tomto smere z dôvodu, že
nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že R. ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od

1. 6. 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch,
vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31. 12.
2006 do 1. 6. 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla odporkyňa skúmať ani túto povinnosť
prostredníctvom výkonu dohľadu, keď R. samo o sebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti odporkyne v oblasti skúmania
rizikovosti portfólia R., nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani odporkyni z neho
nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,
že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť

za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane
nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)
interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností odporkyne a štát by sa nemohol zbaviť
zodpovednosti za postup odporkyne iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do
základných práv navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka

vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť odporkyni pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s
tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia R., čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet R., čiže riziko nieslo samotné
R., ktoré bolo iniciátorom celého obchodu R., ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého
finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o

cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená a
navrhovateľka si ako člen R., ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že
vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom
týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia

odporkyne zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-XXXX-X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Q. rady M. banky
P. zo dňa 1. 3. 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako
regulovanú M. bankou P. a činnosť R., ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala
znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto

forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči R., či sekundárnu zodpovednosť R. voči
navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach odporkyne
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi
pri činnosti voči R., nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu odporkyne k obchodníkovi s cennými
papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. 1. 2008, č. OPK - XXXX/X/XXXX, ktorým uložilaobchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a
vrátení veci na ďalšie konanie Q. radou M. banky P., opätovne rozhodnutím zo dňa 20. 8. 2008, č. OPK-
XXXX-X/XXXX, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk)

a následne rozhodnutím zo dňa 21. 12. 2010, č. ODT-XXXX-X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité
zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,

ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe odporkyne, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí odporkyne,
nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
odporkyňa svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala
v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho
excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd,
a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup odporkyne bol v súlade s článkom 2 ods. 2 H.
Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ odporkyňa zisťovala podmienky a predpoklady
pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady

(dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od odporkyne
navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporkyni. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri
tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z
hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom

navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný
postup odporkyne. G. súd má za to, že pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že odporkyňa
pred svojím rozhodnutím nesprávne (nedostatočne) vyhodnotila podmienky pre jeho vydanie, je možné
posudzovať v rámci tzv. nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané
v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia. Navrhovateľka

tvrdený nesprávny úradný postup odporkyne v konaní nepreukázala, pričom odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých odporkyňou, podľa názoru navrhovateľky, bez opory
v zákone, podľa jej subjektívneho presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou
realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, č. k.
3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. 5. 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporkyni môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Odvolací súd má za to, že navrhovateľka si pohľadávku, ktorá je

predmetom tohto sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej preto ešte nevznikla a preto nemôže
byť ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla navrhovateľka
úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom
konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako
majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou

konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31.
mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva,že prvostupňový súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov a to nielen založených
v spise, ale aj ostatných dôkazov, spoločných pre všetky konania a nachádzajúcich sa v spise vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4C/176/2011.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal

a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa navrhovateľke uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť v
lehote 15 dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou

7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v spojení s ust. § 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil. Uviedla, že predmetom konania je jej nárok na náhradu škody proti Slovenskej

republike zastúpenej Národnou bankou P. podľa § 9 zák. č. 514/2003 z. z. a konanie sa začalo do 30.
septembra 2012 a na toto konanie sa vzťahuje s poukazom na ust. § 18ca v spojení s § 4 ods. 4 zák.
o súdnych poplatkoch neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré
sa týka všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch. Mala za to, že súd prvého stupňa
postupoval pri vyrubovaní súdneho poplatku nesprávne, keď nezohľadnil to, že vecné oslobodenie sa

vzťahuje na toto konanie ako celok bez ohľadu na to, kedy bolo odvolanie podané, nakoľko právne
relevantné je to, že konanie sa začalo v čase, kedy bolo toto konanie vecne oslobodené.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2

O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.
Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,
účinného ku dňu podania návrhu.
Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.
Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony

vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l,
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a
doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní
ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu

správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak
je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzbysa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za
podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný

vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods.
l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) s účinnosťou od 1. 1. 2006 zákonom č. 621/2005 Z. z.. S účinnosťou od 1. 7. 2007

bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 1. 10. 2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z.
z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka

presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho
poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný
nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným
orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť
s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho

nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému navrhovateľovi v rámci
náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú
spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov
(ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak nie

je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky
podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č.
71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009). Za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradnýmpostupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20eur(položkač.7asadzobníka;od1.10.2012).

Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 9. 2012 (§ 18ca zákona).
V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona,akosprávneuviedlaajnavrhovateľkavpodanomodvolaní.Použitieanalógielegisjevprípadoch

vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu,
koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25. novembra 2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).
V posudzovanej veci sa navrhovateľka žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2011

domáhala náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dňa 29. 7. 2014 podala odvolanie proti rozsudku
súdu prvého stupňa zo dňa 3. júla 2014, č. k. 15C/201/2011 - 334.
Od 1. 10. 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov a preto pokiaľ aj navrhovatelka podala návrh na začatie konania pred dňom 1. 10. 2012, jeho

časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 1. 10. 2012.
Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom
konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 1. 10. 2012 a preto navrhovateľke vznikla
povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom
v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej
sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 1. 10. 2012), pričom za irelevantnú je potrebné
považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 1. 10. 2012,
sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné
oslobodenie od súdnych poplatkov.Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(navrhovateľke) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa
3. júla 2014, č. k. 15C/201/2011 - 334 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce

z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a
nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti.
Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok
odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19. júna

2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre
ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie
práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola navrhovateľke
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §

142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na
ich náhradu neuplatnila (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.