Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžfk/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200190
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1016200190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Mgr. Viliama Pohančeníka (sudca

spravodajca) a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci žalobkyne: R. M.,
nar. XX.XX.XXXX, XXX V., XXX XX, FL, F., zastúpená Mgr. Mariánom Szeteiom, advokátom, Lesná 28,
Tomášov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1732428/2015 zo dňa 03.12.2015, v konaní o kasačnej
sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/24/2016-147 zo dňa 27.09.2018,
takto

r o z h o d o l :

Kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

Účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Daňový úrad Spišská Nová Ves vykonal u daňového subjektu - žalobkyne kontrolu dane z príjmov
fyzickej osoby za rok 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 732/320/12562/2010/Mrtk zo dňa
19.03.2010 (ďalej aj len ,,Protokol“), ktorý bol podľa § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej aj len ,,zákon o správe daní“)

so zástupcom daňového subjektu prerokovaný a doručený spolu s dodatkom dňa 31.03.2010.

2. Na základe Protokolu správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. 732/230/15622/10/Hme zo
dňa 09.04.2010, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel
dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2008 v sume 143 424,98 euro. Daňové riaditeľstvo SR na základe
odvolania žalobkyne rozhodnutím č. 1/223/11988-76596/2010/999541-r zo dňa 02.07.2010 (ďalej aj
len ,,zrušujúce rozhodnutie č. 1“) dodatočný platobný výmer zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

3. Dňa 22.07.2010 Daňové riaditeľstvo SR vydalo podnet na opakovanú daňovú kontrolu, ktorá bola
začatá dňa 25.08.2010. Na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly správca dane vyhotovil
protokol č. 9812401/5/3612877/2014/Mrtk zo dňa 24.04.2014 a vydal dodatočný platobný výmer
č. 9812401/5/5174518/2014 zo dňa 25.11.2014, proti ktorému podal zástupca daňového subjektu
odvolanie. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 1100303/1/135942/2015/5307 zo dňa 30.03.2015

(ďalej aj len ,,zrušujúce rozhodnutie č. 2“) zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská
Nová Ves, č. 9812401/5/5174518/2014 zo dňa 25.11.2014 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie.4. Na základe zrušujúceho rozhodnutia č. 2 vykonal miestne príslušný správca dane, Daňový úrad
Bratislava (ďalej aj len ,,daňový úrad“ alebo ,,správca dane“), v nadväznosti na § 165b ods. 1 zákona
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej aj len ,,daňový poriadok“) vyrubovacie konanie.

5.ZProtokoluč.732/320/12562/2010/Mrtkzodňa19.03.2010vyplýva,žežalobkyňavdaňovompriznaní
k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 priznala daň v sume 0,- Sk, čo je o 4 320
821,- Sk menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou; t. j. v prepočte menej o sumu 143 424,98

euro. V daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie roka 2008 daňový subjekt priznal ostatné príjmy podľa
§ 8 ods. 1 písm. e) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj len ,,zákon č. 595/2003 Z. z.“
alebo ,,zákon o dani z príjmov“) - príjmy z prevodu cenných papierov vo výške 3 239 960,- Sk z predaja
vlastného podniku (SIPOG, a.s., IČO 36 196 797), v ktorom mal 5% - ný podiel (ďalej aj len ,,SIPOG,
a.s.“), v ktorej boli manželia U. M. a R. M. jedinými akcionármi. V daňovom priznaní za zdaňovacie
obdobie roka 2008 si žalobkyňa uplatnila výdavky vo výške 3 217 339,- Sk. Spoločnosť SIPOG, a.s.

bola právnym nástupcom zanikajúcej spoločnosti ROVA-SK, a.s. Akcie spoločnosti boli odpredané
spoločnosti Lindab AB, súkromná akciová spoločnosť existujúca podľa práva Švédskeho kráľovstva,
zapísaná na Švédskom úrade pre registráciu spoločností pod registračným číslom 556068-2022 so
sídlom Bastad, Švédsko. Akcie boli odpredané za dohodnutú trhovú cenu 22 081 900,- euro, počet
predaných akcií - 8 000, cena jednej akcie - 2 750,- euro na základe Zmluvy o kúpe akcií zo dňa

06.05.2008 v znení Dodatku č. 1 ku Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11.09.2008 (ďalej aj len ako „Zmluva“).

6. Podľa výpisu zo Strediska cenných papierov SR manželia R. M. a U. M. nadobudli cenné papiere
spoločnosti SIPOG, a. s. podľa jednotlivých emisií:
- 100 akcií vydaných dňa 25.09.2000

- 280 akcií vydaných dňa 14.02.2002, tieto dve emisie boli obstarané za vlastné prostriedky
- 7 620 akcií vydaných dňa 05.11.2007, ktoré boli obstarané z nevyplateného zisku a bolo ním navýšené
základné imanie spoločnosti SIPOG, a.s.

7. Podľa výpisu z Obchodného registra spoločnosť SIPOG, a.s. mala výšku základného imania 80 000

000,- Sk, počet akcií 8 000, menovitá hodnota jednej akcie: 10 000 Sk.

8. Dňa 14.03.2000 vznikla spoločnosť PLECHPROFIL, a. s., IČO: 26 196 797, s počtom zaknihovaných
akcií 100, menovitá hodnota jednej akcie bola 10 000,- Sk. Od 02.12.2001 sa zmenilo obchodné
meno spoločnosti na Plechprofil, a.s. s počtom zaknihovaných akcií 380 a menovitou hodnotou jednej

akcie 10 000,- Sk. Táto spoločnosť zmenila obchodné meno od 24.04.2007 na SIPOG, a.s. s počtom
zaknihovaných kmeňových akcií 8 000 a menovitou hodnotou jednej akcie: 10 000,- Sk.

9. Dňa 06.05.2008 bola uzavretá Zmluva o kúpe akcií medzi U. M. a R. M. ako „Predávajúcimi“ na jednej
strane a Lindab AB, súkromnou akciovou spoločnosťou existujúcou podľa práva Švédskeho kráľovstva,

so sídlom vo Švédsku ako „Kupujúcim“ na strane druhej.

10. V tejto zmluve sa v bode 3.2.1 zmluvné strany dohodli, že celková základná kúpna cena za všetky
predávané akcie bude vo výške 22 000 000,- euro a základná kúpna cena jednej akcie podľa bodu 3.2.2
uvedenej zmluvy bude vo výške 2 750,- euro za každú predávanú akciu.

11. V Dodatku č. 1 ku Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11.09.2008 zmluvné strany upravili kúpnu cenu. V
bode 1.1 sa dohodli, že základná kúpna cena bude 22 081 900,- euro a bude pozostávať z:
a) kúpna cena vo výške 18 081 900,- euro (ďalej aj len „Realizačná kúpna cena“), ktorú kupujúci
zaplatí predávajúcim pri Realizácii prostredníctvom tzv. prevodového účtu Prevodného agenta, pričom

Realizačná kúpna cena je prerozdelená na Predávané akcie tak, ako je uvedené v Prílohe č. 1 Dodatku,
b) dodatočná kúpna cena vo výške 2 000 000,- euro, ktorú kupujúci zaplatí predávajúcim po uplynutí
doby,ktorázačneDňomrealizácieauplyniedňomprvéhovýročiaDňapodpisuzapodmienky,ženebude
vykonaná Porealizačná úprava podľa pododseku 3.3.1 (a) Zmluvy o kúpe akcií, pričom Prvá dodatočná
kúpna cena je prerozdelená na Predávané akcie tak, ako je uvedené v tabuľke 2A v prílohe č. 2 tohto

Dodatku, a
c) dodatočná kúpna cena vo výške 2 000 000,- euro (ďalej aj len „Druhá dodatočná kúpna cena“
a spoločne s Prvou dodatočnou kúpnou cenou „Dodatočné kúpne ceny“), ktorú kupujúci zaplatí
predávajúcim po uplynutí doby, ktorá začne Dňom realizácie a uplynie dňom druhého výročia Dňarealizácie, a to za podmienky, že nebude vykonaná žiadna Porealizačná úprava, pričom Druhá
dodatočná kúpna cena je prerozdelená na Predávané akcie tak, ako je uvedené v tabuľke 2B v prílohe
č. 2 tohto Dodatku.

12. Základná kúpna cena jednej akcie v Dodatku upravená nie je, upravená je v tabuľke, ktorá je prílohou
č. 2 k Dodatku č. 1 k Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11. septembra 2008.

13. Prerozdelenie realizačnej kúpnej ceny daňovým subjektom podľa Prílohy č. 1 k Dodatku č. 1 ku

Zmluve o kúpe akcií je nasledovné:

predávajúci (R. M.)
ISIN počet akcií Celková cena za daný balík akcií v EUR Cena za jednu akciu v EUR
S K 1110004084 (rok 2000) 5 209 600,- 41 920,-
SK 1110002021 (rok 2003) 14 587 000,- 41 928,571

SK1110013275 (rok 2007) 381 107 000,- 280,839

14. Daňový subjekt stanovil rozdielnu predajnú cenu za jednotlivé akcie. Cena za jednu akciu z prvej
emisie rok 2000 bola u R. M. stanovená v sume 41 920,- euro, cena za jednu akciu z druhej emisie

rok 2003 bola stanovená v sume 41 928,571,- euro a cena jednej akcie z tretej emisie rok 2007 bola
stanovená v sume 280,839 euro.

15. R. M. do daňového priznania za rok 2008 uviedla príjmy vo výške 3 239 960,- Sk, čo predstavuje
107 000,- euro a príjmy za akcie vo výške 796 600,- euro (209 600 + 587 000) oslobodila v zmysle §

4 ods. 1 písm. d) zákona č. 366/1999 Z. z.

16. Príjmy z predaja cenných papierov z prvej a druhej emisie, ktoré boli obstarané do 31.12.2003,
podliehali oslobodeniu od dane z príjmov podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach
z príjmov. Príjmy z predaja cenných papierov obstaraných po 01.01.2004 nepodliehajú oslobodeniu.

17. Z dokladov vyplýva, že všetky akcie boli spolu predané v ten istý deň 12.09.2008.

18. Na základe takto zisteného skutkového stavu správca dane rozhodnutím č. 1459999/2015 zo dňa
24.09.2015 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 98 ods. 5 daňového poriadku vyrubil

žalobkyni rozdiel dane v sume 143 424,98,- euro na dani z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č.
595/2003 Z. z. za zdaňovacie obdobie roka 2008.

19. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie. Namietala najmä nerešpektovanie zmluvnej
voľnostistrán,ženapadnutérozhodnutievychádzaloznezákonnéhoskoršiehorozhodnutiažalovaného,

zmeškanie zákonných lehôt, nezákonné predĺženie lehoty, zmätočnosť vedenia konania, porušenie § 3
ods. 2 a 3 a § 63 ods. 5 daňového poriadku, nerešpektovanie záväznosti názoru nadriadeného orgánu,
nezákonnosť Protokolu a dodatku k Protokolu, hmotnoprávne pochybenia daňového úradu vo vzťahu k
miestnej príslušnosti, nepresnosti v skutkových tvrdeniach, výklad § 2 písm. c) zákona č. 595/2003 Z.
z., ako aj stanovenie cien dotknutých akcií.

20. Žalovaný rozhodnutím č. 1732428/2015 zo dňa 03.12.2015 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“)
potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa. V odôvodnení poukázal najmä na
nasledovné skutočnosti. V súvislosti s nepresnosťami v skutkových tvrdeniach na zrejmé chyby v písaní,
vovzťahuktomu,žerozhodnutievychádzaznezákonnéhoskoršiehorozhodnutiažalovaného,poukázal

na to, že žalobkyňa mala možnosť podať žalobu proti uvedenému rozhodnutiu, čo však neurobila.
Namietanie zmeškania zákonných lehôt považoval za zmätočné, nakoľko žalobkyňa nekonkretizovala,
ktoré rozhodnutia a ktoré dátumy lehôt považuje za sporné. K predĺženiu lehoty uviedol, že využitie
tohto inštitútu je vecou úvahy správcu dane a spadá pod právomoc odvolacieho orgánu, pričom právna
úprava do procesu posúdenia jeho opodstatnenia nepredpokladá zapojenie daňového subjektu, avšak

tento môže v priebehu výkonu kontroly uplatniť námietku nečinnosti a prieťahov v konaní, čo však
žalobkyňa nevyužila. K námietke zmätočnosti vedenia konania, porušenia § 3 ods. 2 a 3 a § 63 ods. 5
daňového poriadku a nerešpektovania záväznosti názoru nadriadeného orgánu poukázal na dôkazné
bremeno žalobkyne a povinnosť poskytnutia súčinnosti a v tejto súvislosti ozrejmil, že správca daneopakovane zasielal žalobkyni výzvu na predloženie požadovaných dokladov, pričom táto reagovala
vyjadrením, že predmetné doklady má správca dane k dispozícii, nakoľko sú v spise, čo však správca
dane vyhodnotil ako nepravdivé tvrdenie, nakoľko tieto doklady sa v spise nenachádzali, keďže z

Protokolu je zrejmé, že tieto boli daňovému subjektu vrátené. Správca dane nekonal v rozpore s
daňovým poriadkom. Žalobkyňa nekonkretizovala v čom malo spočívať porušenie zásad daňového
konania, taktiež nekonkretizovala, voči ktorému rozhodnutiu smeruje časť námietky o nerešpektovaní
názoru nadriadeného orgánu. Žalovaný nezistil ani porušenie § 63 ods. 5 daňového poriadku, nakoľko
prvostupňové rozhodnutie obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie výroku. K namietanej nezákonnosti

Protokolu a dodatku k Protokolu uviedol, že daňový subjekt obdržal protokol, mal možnosť vyjadriť sa k
nemu, pričom tak aj učinil, v nadväznosti na čo bol vydaný dodatok k protokolu, v ktorom správca dane
zotrval na svojich záveroch. Samotné prerokovanie Protokolu sa uskutočnilo za účasti splnomocneného
zástupcu daňového subjektu, o čom bola aj spísaná zápisnica, podpísaná zúčastnenými stranami.
Argumentáciu porušením ústavných princípov a princípov daňového poriadku považoval za irelevantnú,
nakoľko daňový subjekt nekonkretizoval, v čom vidí ich porušenie. Zmenu miestnej príslušnosti, ktorú

namietala žalobkyňa, odôvodnil s poukazom na relevantné ustanovenia daňového poriadku tým, že v
danom prípade došlo k zmene trvalého pobytu žalobkyne, v dôsledku čoho nebolo možné určiť miestnu
príslušnosť a v takom prípade je príslušným Daňový úrad Bratislava. Vo vzťahu k zrejmému omylu pri
cene akcií poukázal na to, že správca dane vychádzal zo Zmluvy v znení jej dodatku a tento zrejmý omyl
nemá vplyv na podstatu veci. Pri určení cien poukázal na informácie ohľadom dotknutých obchodných

spoločností vo vzťahu k výške zisku, počte a hodnote akcií, ďalej na znalecký posudok, vyhotovený pri
daňovej kontrole, na Zmluvu a Dodatok k nej, taktiež na stanovisko Ministerstva financií SR k odpredaju
cenných papierov v súvislosti s oslobodením od dane. Pre určenie matematickej, resp. štatistickej
priemernej predajnej ceny jednej akcie bol vyčíslený priemer, t. j. bola určená stredná hodnota ako
číselná charakteristika slúžiaca na meranie úrovne (hladiny) štatistického rozdelenia hodnôt, pomocou

ktorej možno nahradiť a zovšeobecniť hodnoty štatistického súboru (predané akcie). Keďže išlo o
výpočet priemeru v rámci konečného súboru, bolo uvažované s celkovým počtom predaných akcií.
Nakoľko predaj všetkých akcií bol uskutočnený, napriek rovnakým menovitým hodnotám, v rôznych
predajných cenách, a to podľa roku nadobudnutia, priemer bol vypočítaný ako vážený aritmetický
priemer, kde ako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a ako frekvencia bol stanovený počet

predaných akcií v príslušnej predajnej cene. Poukázal na to, že správca dane nerozporoval zmluvnú
voľnosť, avšak táto nezbavuje zmluvné strany správnej aplikácie daňových predpisov, obzvlášť ak
predmet zmluvy - plnenie indikuje účelové zaobchádzanie, znižovanie daňovej povinnosti alebo konanie,
pri ktorom dochádza k nevhodnej účelovej aplikácii daňového správa spôsobom, ktorý predstavuje
jeho zneužitie. Stotožnil sa s postupom správcu dane, ktorý pri výpočte uplatnil vážený aritmetický

priemer, nakoľko takýto postup je logický a odôvodňovali ho najmä skutočnosti, že všetky akcie mali
rovnakú menovitú hodnotu, predaj bol realizovaný len v jeden deň, zmluvne bola dojednaná rovnaká
cena za akciu pri všetkých emisiách. Za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že Dodatok k Zmluve bol
zmluvnými stranami uzatvorený až po tom, ako obdržali stanovisko Ministerstva financií SR. V zmysle
Dodatku ,,Prerozdelenie kúpnej ceny“ inicioval výlučne predávajúci (daňový subjekt) aj so záväzkom

sľubu odškodnenia.

II.

21. Žalobkyňa podala proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v

Bratislave rozsudkom č. k. 1S/24/2016-147 zo dňa 27.09.2018 tak, že žalobu zamietol a účastníkom
konania náhradu trov konania nepriznal.

22. Navrhovala, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, nakoľko rozhodnutím a postupom
žalovaného, ako aj daňového úradu, bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch,

a preto sa domáhala preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí a postupov.

23. Nezákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného odôvodnila rozsiahlo nasledujúcimi žalobnými
dôvodmi:
· princíp právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR)

· princíp legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR)
· princíp rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR)
· čl. 46 ods. ods. 1 Ústavy SR
· zásada zákonnosti (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní)· zásada objektívnej pravdy (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní)
· zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní)
· zásada súčinnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní)

· daňové konanie začalo bez prvej inštancie, prakticky odvolacím konaním
· počas daňovej kontroly ako aj daňového konania postupom daňového úradu bola žalobkyni odopretá
možnosť oboznámiť sa s tým, v čom daňový úrad vidí obchádzanie zákona a vyjadriť sa k obchádzaniu
zákona,
· daňový úrad v Protokole len konštatoval, že ide o účelovú dohodu, a to bez ďalšieho právneho

zdôvodnenia a bez uvedenia konkrétnych zákonných ustanovení,
· konaním daňového úradu jej bola odopretá možnosť konať pred orgánom Slovenskej republiky,
· daňový úrad prvýkrát až vo svojom rozhodnutí uviedol podrobnejšiu ekonomickú teóriu, ku ktorej mala
žalobkyňa prvú možnosť vyjadriť sa až v odvolacom konaní,
· nevysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, námietkami, pripomienkami a navrhovanými dôkazmi,
čo malo za následok nedostatočné zistenie skutkového a právneho stavu, a taktiež nedostatočné

odôvodenie rozhodnutia daňového úradu,
· bezdôvodné, t.j. nezákonné predlžovanie zákonných lehôt,
· daňový úrad sa vo vyrubovacom konaní nevysporiadal s písomnými pripomienkami žalobkyne, ktorými
sa nezaoberal ani vo svojom rozhodnutí (porušenie § 63 ods. 5 daňového poriadku),
·vovecikonalarozhodnutievydalnepríslušnýsprávcadane(porušenie§68ods.1daňovéhoporiadku),

· nevykonanie riadneho a úplného dokazovania (porušenie § 24 ods. 2 daňového poriadku),
· nezistenie úplného skutkového stavu (porušenie § 24 ods. 2 daňového poriadku),
· neriadenie sa záväzným stanoviskom Daňového riaditeľstva SR (porušenie § 74 ods. 4 daňového
poriadku),
· nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia (porušenie § 30a, § 44 ods. 6 zákona o správe daní, § 65

ods. 1,2 a § 68 ods. 3 daňového poriadku),
· daňový úrad sa v konaní odvolával na nezákonný protokol z opakovanej kontroly (porušenie § 74 ods.
4 daňového poriadku),
· nezákonné upovedomenie o predĺžení lehoty (porušenie § 65 ods. 3 daňového poriadku),
· arbitrárne ocenenie akcií (porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR),

· zmätočné odôvodnenie (porušenie § 63 ods. 5 daňového poriadku),
· v odôvodnení absentujú ustanovenia zákona, podľa ktorých sa rozhodovalo (porušenie § 63 ods. 5
daňového poriadku), ako aj absencia zákonného ustanovenia, ktoré mala žalobkyňa v zmysle § 39
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len ,,OZ“) svojím konaním porušiť a obísť,
· v odôvodnení absentujú skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia (porušenie § 63 ods. 5

daňového poriadku),
· odôvodenie je na mnohým miestach nezrozumiteľné (porušenie § 63 daňového poriadku),
· vyzývanie na predloženie dokladov, ktoré preukázateľne mal k dispozícii, nezákonné a nenáležité
zdôvodnenie výzvy, neuvedenie dôvodu, prečo žiada doklady, ktoré už sú v spise a ktoré ako dôkaz
boli vykonané,

· daňový úrad sa nevysporiadal s navýšením kúpnej ceny o 81 900,- euro,
· žalovaný dospel k piatim rozličným cenám za jeden kus tej istej akcie,
· a mnohé ďalšie.

24. Namietala s poukazom na § 68 ods. 1 daňového poriadku miestnu príslušnosť daňového úradu.

Uvedené považuje za špeciálne ustanovenie, podľa ktorého vyrubovacie konanie má vykonať správca
dane, ktorý začal daňovú kontrolu, v danom prípade teda Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová
Ves. Neuplatňuje sa všeobecné ustanovenie § 7 ods. 1 a 3 daňového poriadku. Príslušnosť daňového
úradunamietalazdôvodu,žetentonedisponujebezprostrednýmiznalosťamiodanejveci,obzvlášťtými,
ktoré vyplynuli z daňovej kontroly, pričom na tieto účely by ju v zásade musel sám vykonať znova, čo by

bolo v rozpore s § 3 ods. 2 daňového poriadku, upravujúcom vybavenie veci bez zbytočných prieťahov.

25. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nezákonného rozhodnutia žalovaného, nakoľko zrušujúcim
rozhodnutím č. 2 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9812401/5/5174518/2014 zo dňa
25.11.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ako jediný dôvod uviedol, že nemohla byť vykonaná

opakovaná kontrola, ale správca mal pokračovať vo vyrubovacom konaní, avšak neuviedol konkrétne
zákonné ustanovenia. Nesúlad podnetu na opakovanú kontrolu neodôvodnil konkrétnymi zákonnými
ustanoveniami a nezdôvodnil ho, čo má za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť zrušujúcehorozhodnutia č. 2. V tomto videla žalobkyňa nezákonnosť vyrubovacieho konania, ako aj prvostupňového
rozhodnutia.

26. K namietanej nezákonnosti Protokolu uviedla, že tento neexistuje. Spochybnila tvrdenie žalovaného,
že jej právny zástupca ho odmietol podpísať a uviedla, že ho uvádza prvý krát až v napadnutom
rozhodnutí. Nie je tak uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 31.03.2010 ani v dodatočnom
platobnom výmere. Na predmetnom ústnom pojednávaní nebol Protokol právnemu zástupcovi
predložený, ale mu bol predložený nový protokol vo forme dodatku, pričom tento odmietol podpísať, ako

je aj uvedené v zápisnici. Pôvodný Protokol žalobkyni na pojednávaní nebol predložený. Rozporovala aj
tvrdenie, že počas pojednávania bola oboznámená s výsledkom a priebehom daňovej kontroly, nakoľko
toto nie je uvedené v predmetnej zápisnici. S poukazom na § 15 ods. 11 písm. i), k) a l) zákona o
správe daní namietala absenciu obligatórnych náležitostí Protokolu. Neexistenciou Protokolu a tým,
že nebol prejednaný odôvodňovala to, že daňová kontrola neskončila v zákonnej 6 mesačnej lehote
v rozpore s § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Ide o nezákonné predĺženie lehoty a napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko týmto sa žalovaný nezaoberal. Pri Protokole a to aj vo vzťahu
k prvostupňovému rozhodnutiu poukázala na rozdielne kurzy pri prepočte Sk na euro, kedy v jednom
prípade daňový úrad použil kurz 30,126,- Sk/euro a v druhom prípade 30,280,- SK/euro, pričom ani
on ani žalovaný neodôvodnili takéto použitie právnym predpisom. Z procesného hľadiska poukázala
na nedodržanie 8 dňovej lehoty podľa § 15 ods. 10 druhá veta zákona o správe daní, nakoľko daňový

úrad jej doručil výzvu spolu s Protokolom dňa 19.03.2010 a deň prerokovania určil dňa 31.03.2010.
Ďalej namietala rozpor medzi závermi Protokolu a prvostupňového rozhodnutia. Výsledky Protokolu
nezodpovedajú záverom prvostupňového rozhodnutia. Uvedené tvorí vážny procesný nedostatok,
nakoľko daňový úrad v priebehu vyrubovacieho konania nevykonal ďalšie skutkové zisťovanie ani
dokazovanie. S rozdielnosťou záverov sa nevysporiadal ani v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.

27. Rozporovala, že daňové konanie začalo pre ňu bez prvej inštancie prakticky odvolacím konaním,
čím bol porušený princíp dvojinštančnosti daňového konania. S metódou ohodnotenia akcií, s teóriami
ohodnocovania akcií, s tým, že list z MF SR mal byť akýmsi impulzom na uzavretie Dodatku, s § 39 OZ,
s tým, ako si daňový úrad vysvetľuje bod 3.1 Dodatku, sa po prvýkrát oboznámila až v prvostupňovom

rozhodnutí a teda nemala možnosť sa k nim počas konania na prvom stupni vyjadriť.
28. Uviedla, že daňový úrad vo vyrubovacom konaní nerealizoval dokazovanie, pričom toto neprebehlo
ani počas daňovej kontroly. Avšak správca dane je povinný zabezpečiť zistenie úplného skutkového
stavu na účely určenia daňovej povinnosti. Neboli preskúmané jej pripomienky k Protokolu a nebolo
vykonané dokazovanie za účelom preukázania účelovosti dohody o cene, rozporu konania žalobkyne so

zákonom alebo obchádzania zákona. Namietala tak nezistenie úplného skutkového stavu a nedoplnenie
dokazovania napriek tomu, že tak mal daňový úrad uskutočniť, vychádzajúc zo zrušujúceho rozhodnutia
č. 1 ako aj rozhodnutia žalovaného o predĺžení lehoty zo dňa 25.08.2015. V tejto súvislosti považovala
za nesprávne, že neboli vypočutí ňou navrhnutí svedkovia, ktorých výsluchy mali preukázať najmä
to, ako bola uzavretá Zmluva, ako došlo k uzavretiu dodatku, že tieto dohody nie sú účelové, že

neobchádzajú ani neporušujú žiadny zákon, aký bol dôvod uzavretia Dodatku, že dohodnutie cien akcií
podľa Zmluvy v znení Dodatku má logické aj ekonomické a morálne opodstatnenie a že toto dohodnutie
bolo dobromyseľné. Daňový úrad nevypočul svedkov bez zdôvodnenia a teda ide o závažné porušenie
ústavnéhoprincípuzakotvenéhovčl.46ods.ods.1ÚstavySR,pretožetýmtojejbolaodoprenámožnosť
konať a domáhať sa svojich práv pred štátnym orgánom.

29. Napáda zmeškanie zákonných lehôt na rozhodnutie. Daňový úrad nevydal rozhodnutie v 15-dňovej
lehote od 01.04.2010. Je protiústavné, aby daňový úrad pokračoval v konaní v domnení, že plynie
nová 15-dňová lehota po tom, ako mu je vec vrátená odvolacím orgánom. Zrušujúcim rozhodnutím
č. 2 nemožno konvalidovať porušenie zákona, t. j. zmeškanie zákonných lehôt. Podľa zrušujúceho

rozhodnutia č. 2 síce mal daňový úrad pokračovať vo vyrubovacom konaní, ale žalovaný v tomto aj
uviesť, že daňový úrad už nemôže vydať rozhodnutie vo vyrubovacom konaní z dôvodu uplynutia lehoty
podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní.

30. Ani žalovaný nedodržal zákonnú lehotu pre vydanie zrušujúceho rozhodnutia č. 2. Nakoľko sa

nezaoberal meritom veci, nepotreboval na rozhodnutie 60 dňovú lehotu, keďže nešlo o osobitne zložitý
prípad. V tejto súvislosti napádala aj nezákonnosť predĺženia lehoty, jednak v rámci daňovej kontroly
a taktiež aj v rámci vyrubovacieho konania. Daňový úrad odôvodňoval žiadosť o predĺženie lehoty na
ukončenie daňovej kontroly tým, že ide o „vysoký objem peňazí, značnú výšku dodatočne vyrubenejdane", resp. že ide o komplikovaný prepočet“. V prvostupňovom rozhodnutí a ani v Protokole nie je ani
zmienka, že daňový úrad počas daňovej kontroly vykonával zložité a časovo náročné analýzy, rozbory a
pod. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní musí existovať skutočný dôvod na predĺženie lehoty, ktorý

však daňový úrad nemal a ani nezdôvodnil opodstatnenosť predĺženia lehoty. Predĺženie lehoty bolo
preto účelové a nezákonné, čo vyplývalo aj z dátumu, kedy bola daná žiadosť o predĺženie vyhotovená,
t. j. tesne pred koncom lehoty. Ako nezákonné vnímala aj upovedomenie o predĺžení lehoty, nakoľko
neobsahovalo dôvody, prečo daňový úrad nemohol daňovú kontrolu ukončiť do 6 mesiacov odo dňa jej
začatia. Žalobkyňa nesúhlasila s odôvodnením žiadosti o predĺženie lehoty, v zmysle ktorého malo ísť

o mimoriadnu zložitosť prípadu a potreby dokazovania zo strany správcu dane, aby bolo zabezpečené
úplné zistenie skutkového stavu pre vydanie rozhodnutia v súlade so zákonom.

31. Vo vzťahu k výzve na predloženie dokladov namietala, že tieto sa už v čase výzvy nachádzali
v spise a ako dôkaz už boli počas daňovej kontroly vykonané. Na výzvu odpovedala, že ju
považuje za nezákonnú a taktiež, že dôkazy predloží po tom, ako daňový úrad uvedie dôvod pre

opätovné dokazovanie toho, čo už raz dokazované bolo. Daňový úrad sa nevysporiadal s jej dôvodmi
nepredloženia a námietkami, čím došlo k porušeniu ustanovení § 3 ods. 2 a ods. 3 daňového
poriadku. Uvedenú výzvu považovala za účelovú. Skutočnosť, že správca dane mal predmetné doklady
v spise preukazuje skutočnosť, že sa na ne odvoláva v prvostupňovom rozhodnutí. To, že sa v
spise nenachádzajú originály, je irelevantné, pretože originály boli predložené počas daňovej kontroly,

vykonané ako dôkaz a správca dane si z nich vyhotovil kópie.

32. Namietala, že rozhodnutie a celé konanie ohľadne daňovej kontroly sú v rozpore so zrušovacím
rozhodnutím č. 1, ktorým sa zrušil pôvodný dodatočný platobný výmer. Poukázala na to, že daňový
úrad sa v prvostupňovom rozhodnutí nevysporiadal s jej pripomienkami voči Protokolu, čím porušil

ustanovenie § 63 ods. 5 daňového poriadku, a neobsahuje predpísané náležitosti, čo má za následok
jeho nezákonnosť.

33. Daňový úrad vo svojom rozhodnutí kvalifikoval konanie žalobkyne ako účelovú dohodu o cene, resp.
že v zmysle § 39 OZ ide o obchádzanie zákona alebo rozpor so zákonom. S týmto sa nestotožnila

a prvostupňové rozhodnutie považovala za zmätočné. Tvrdenie o účelovosti Dodatku spochybnila
z viacerých dôvodov. Poukázala na to, že otázka cien akcií a ich zdaňovania sa riešila dávno
pred uzavretím Zmluvy a skutočnosť, že sa uvedené riešilo až Dodatkom, bolo výsledkom vážnych
skutočností, ktoré mali preukázať výpovede navrhovaných svedkov. Správne orgány boli povinné
náležite odôvodniť, v čom vidia účelovosť dohody o cene a uviesť presné ustanovenia zákona, ktoré

upravujú tvrdenú účelovosť. Ceny akcií uvedené v Prílohe č. 1 k Dodatku navrhol kupujúci. Nejde o
účelovosť, ale o opodstatnené a dobromyseľné konanie s poukazom na vážny a hlavne ekonomický
dôvod. Uzavretím Dodatku sa zvýšila celková cena za predávané akcie o sumu 81 900,- euro, čo
je podstatným dôvodom na uzavretie Dodatku a daňový úrad na tento neprihliadal. Sama žalobkyňa
požiadala o daňovú kontrolu, čo vyvracia účelovosť jej konania.

34. Poukázala na zmluvnú voľnosť a skutočnosť, že dohodnutie ľubovoľnej ceny za predaj akcií jej
zaručuje čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, na ktorý nadväzujú ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník a zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch), ktoré nezakazujú kupujúcemu a predávajúcemu

dohodnúť akúkoľvek kúpnu cenu predávaných akcií, ak sa jedná o predaj tomu istému kupujúcemu a
predaj sa realizuje v ten istý deň. Prvostupňové rozhodnutie neodôvodnene a protiústavne zasahuje do
zmluvnej voľnosti účastníkov Zmluvy. Ak by správne orgány vykonali dokazovanie vypočutím svedkov,
tak by zistili, že odpoveď z Ministerstva financií SR nebola žiadnym impulzom, ktorý mal ovplyvniť jej
konanie.

35. Namietala rozpor v tvrdeniach žalovaného o účelovosti Dodatku, keď v napadnutom rozhodnutí
na str. 5, 6, 18 a 21 Dodatok neakceptuje a na str. 16, 18, 20 a 22 naopak akceptuje. Uvedené
má za následok zmätočnosť a nezákonnosť celého rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že daňový úrad
nerozporoval výsledok zmien obojstranného súhlasu, teda prerozdelenie cien akcií v zmysle Dodatku a

neskôr uviedol, že určenie rozdielnych cien jednotlivých akcií považuje za úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje osobitnému predpisu (§ 39 OZ). Správne orgány tvrdili, že prerozdelenie cien
akcií jednotlivých emisií bolo neopodstatnené, a preto to malo negatívny dopad na dane. Ide o nesprávny
záver, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Poukázala na to, že k navýšeniu základného imaniadošlo zo zisku, z ktorého už raz odviedla daň a týmto navýšením boli práve vydané akcie, ktorých príjem
podlieha zdaneniu. V tomto prípade by tak došlo k dvojitému zdaneniu, čo by bolo voči nej nespravodlivé
a poškodzujúce.

36. Uviedla, že pri tvorbe znenia Zmluvy jej manžel vzniesol námietku, že stanovenie kúpnej ceny jednej
akcie spôsobom, že celková kúpna cena sa vydelí počtom akcií, je voči predávajúcim nespravodlivé,
pretože takýto spôsob stanovenia ceny by predávajúcich poškodil. Kupujúci však chcel z dôvodov na
jeho strane čím skôr uzavrieť Zmluvu. Preto sa dohodli, že budú pokračovať v tvorbe znenia Zmluvy

a otázka ocenenia akcií a prerozdelenia kúpnej ceny bude otvorená. Stanovením cien akcií poverili
audítorku. Správne orgány opierali rozhodnutia o porušenie § 2 písm. c) a h) a § 8 ods. 1 písm. e)
zákona o dani z príjmu. Uvádzajú, že tieto ustanovenia žalobkyňa porušila tým, že v daňovom priznaní
za rok 2008 nepriznala príjem z predaja akcií podniku v sume 26 035 710,- Sk. Tieto ustanovenia zákona
neupravujú žiadne povinnosti daňových subjektov, preto nemohlo dôjsť k ich porušeniu. Namietala aj
určenie ceny za jednu akciu v rozhodnutí správnych orgánov, nakoľko určili cenu za jednu akciu u

jej manžela rozdielne, pričom akcie jej manžela boli predané na základe tej istej Zmluvy. Pri určení
priemernej ceny jednej akcie nebrali do úvahy celkovú kúpnu cenu za všetky akcie, ale len prvú časť
kúpnej ceny. Žalovaný v rozhodnutí určil cenu jednej a tej istej akcie až v troch rozličných hodnotách.

37. Namietala výpočet daňového úradu, ktorý pri určení hodnoty jednej akcie bral do úvahy len

Realizačnú kúpnu cenu, t. j. len 18 081 900,- euro, čo je však len časť z celkovej kúpnej ceny. Urobil
chybu, lebo bral do úvahy len časť kúpnej ceny, ktorá bola príjmom za zdaňovacie obdobie 2008, ak by
chcel stanoviť priemernú cenu jednej akcie, musel by brať do úvahy aj zvyšné dodatočné kúpne ceny
v zmysle Zmluvy a Dodatku, t. j. celkovú kúpnu cenu.

38. Namietala nejednotnosť cien, ktoré uviedol žalovaný v Protokole a v rozhodnutí (2 760,237 euro,
ďalej 2 260,2375 euro a 2 259,00 euro). Takže v jednom prípade orgány určili cenu jednej a tej istej akcie
v troch rozličných hodnotách. Ďalej namietala, že hoci Dodatok bol podpísaný až po doručení odpovede
zMinisterstvafinanciíSR,tonepreukazujeskutočnosť,žebytentolistovplyvniljejkonanie.Spochybňuje
zrozumiteľnosť, resp. jednoznačnosť pojmov použitých v napadnutom rozhodnutí pri ozrejmení výpočtu,

kedy uviedla, že nevie, čo presne znamená „vážený aritmetický priemer“, „hladina“ a čo sa myslí pod
pojmom „frekvencia“.

39. Žalovaný sa v replike pridržal svojich tvrdení uvedených v napadnutom rozhodnutí, nakoľko žalobné

dôvody považoval za prevažne totožnú argumentáciu, akú uviedla žalobkyňa už v odvolaní. Navyše
uviedol, že konanie prebiehalo v súlade s princípom dvojinštančnosti s poukazom na vyrubovacie
konanie pred daňovým úradom a žalovaným a k námietke zmätočnosti uviedol, že on, ako aj správca
dane postupovali v zmysle základných zásad správy daní, keď sa zaoberali každou vecou, ktorá
bola predmetom daňovej kontroly a hodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti. Žalobu navrhol zamietnuť.

40. Žalobkyňa v duplike uviedla, že žalovaný si v zmysle § 250j ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej aj len ,,OSP“) a § 102 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej aj len ,,S.s.p.“) nesplnil povinnosť predložiť súdu riadne vedený administratívny spis. Predloženie

príloh k vyjadreniu neznamená, že poskytol riadne vedený, žurnalizovaný administratívny spis. Pod
pojmom „spisy žalovaného správneho orgánu“ sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový
materiál správneho orgánu, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí (R 66/1998). Ak si
žalovaný orgán nesplní túto povinnosť, súd nemôže náležite preskúmať, či správny orgán postupoval
a rozhodol v súlade alebo v rozpore so zákonom. Poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4Sž/40/1997, sp. zn. 2Sžo/259/2008, sp. zn. 3Spž/12/2011 a sp. zn. 8Sžo/18/2011. Navrhla
zrušiť napadnuté, ako aj prvostupňové rozhodnutie ako nepreskúmateľné z dôvodu nepredloženia,
resp. neexistencie riadne žurnalizovaného administratívneho spisu. Hoci § 191 ods. 1 S.s.p. s takýmto
dôvodom zrušenia rozhodnutia výslovne nepočíta (ako to bolo v prípade § 250j ods. 3 OSP), preto v
zmysle § 491 ods. 2 S.s.p. sa v danom prípade § 191 ods. 1 S.s.p. nepoužije, pretože je pre účastníka

v neprospech.41. Krajský súd v odôvodnení správne citoval § 3 ods. 1 až 3 a 6, § 7 ods. 1 až 3, § 44 ods. 1, § 46 ods.
8, § 46 ods. 9 písm. a), § 46 ods. 10, § 61 ods. 1 a 4, § 68 ods. 1 a § 165b ods. 1 daňového poriadku a
§ 2 písm. c), h) a j), § 8 ods. 1 písm. e) a § 8 ods. 5 zákona o dani z príjmov.

42. V odôvodnení uviedol, že z obsahu súdneho a administratívneho spisu mal za nesporne preukázané,
že preskúmavané rozhodnutie a aj celá daňová kontrola vychádzali z podkladov zachytených v
administratívnom spise a kľúčovou skutočnosťou bol predaj akcií. Mal za ustálené, že predaj akcií
bol realizovaný na základe Zmluvy o kúpe akcií zo dňa 06.05.2008 uzatvorenej medzi U. M. a R. M.

ako predávajúcimi na jednej strane a Lindab AB, súkromnou akciovou spoločnosťou existujúcou podľa
práva Švédskeho kráľovstva so sídlom vo Švédsku, ako kupujúcim na strane druhej. V Zmluve sa v
bode 3.2 dohodli na základnej kúpnej cene. Podľa bodu 3.2.1 celková základná kúpna cena za všetky
predávané akcie bude vo výške 22 000 000,- euro a základná kúpna cena jednej akcie podľa bodu
3.2.2 Zmluvy bude vo výške 2 750,- euro za každú predávanú akciu. Súčasne v bode 3.2.3 Zmluvy
bola stanovená podmienka, že pokiaľ nebude vykonaná žiadna porealizačná úprava, konečná cena sa

bude rovnať základnej kúpnej cene a konečná cena jednej akcie sa bude rovnať základnej cene jednej
akcie. Už v samotnej Zmluve bolo uvedené, o aký počet akcií s konkrétnou menovitou hodnotou každej
jednej akcie sa v predmetnej kúpnej zmluve počíta. Ministerstvu financií SR bol doručený list, ktorým
zástupkyňa predávajúcich pre ekonomickú stránku veci žiadala o stanovisko k odpredaju cenných
papierov. Ministerstvo financií SR odpovedalo v tom zmysle, že ak v akciovej spoločnosti zvýšili v roku

2007 základné imanie vydaním nových akcií a v roku 2008 dôjde k predaju týchto akcií, príjem z predaja
týchto akcií nie je oslobodený od dane z príjmov. Následne na to bol dňa 11.9.2008 uzatvorený Dodatok
č. 1 k Zmluve, týkajúci sa úpravy kúpnej ceny. V bode 1.1 Dodatku sa zmluvné strany dohodli, že
základná kúpna cena bude 22 81 900,- euro a bude pozostávať z jednotlivých položiek (realizačná kúpna
cena, prvá dodatočná kúpna cena, druhá dodatočná kúpna cena). Súčasťou Dodatku bola príloha č.

1, ktorá obsahuje prerozdelenie realizačnej kúpnej ceny a príloha č. 2, ktorá obsahuje prerozdelenie
dodatočných kúpnych cien. Príloha č. 2 sa netýkala zdaňovacieho obdobia 2008. Základná kúpna cena
jednej akcie bola upravená v tabuľke, ktorá je prílohou č. 1 a č. 2, Dodatku. Podľa zápisnice o ústnom
pojednávaní č. 732/320/2394/2011/Mrtk zo dňa 19.01.2011, ktorá je súčasťou administratívneho spisu
ako príloha číslo 23, žalobkyňa požiadala správcu dane, aby vyjadrenie vo veci podal jej manžel U. M.,

ktorý bol vlastníkom 95 % akcií a jednaní sa zúčastňoval hlavne on, s čím správca dane súhlasil. Vo
výpovedi poukázal na dôvody a tvorbu kúpnej ceny jednotlivých akcií.

43. Súd vzal do úvahy obsah výpisu z obchodného registra spoločnosti SIPOG, a.s. Osobitne poukázal
na § 3 ods. 6 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane neprihliada na právny úkon alebo

inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické
opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je
účelové zníženie daňovej povinnosti. Vo vzťahu k ekonomickej podstate daňovej transakcie poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/56/2016

zo dňa 24.01.2018, podľa ktorých zákon uprednostňuje ekonomickú podstatu daňovej transakcie pred
formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba jej skúmania sa prejavuje ako
súčasťzásadyposudzovaniaprávnehoúkonupodľajehoobsahu.Zásadaobjektívnejpravdy,ovládajúca
daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým
sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní

uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Je na úvahe správcu dane vykonávajúcom
dokazovanie, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s
prihliadnutímnaskutočnostiadôkazyvyplývajúcezozistení,ktoréužsprávcadanezískalvrámcisprávy
daní a v priebehu konania. Osobitne poukazujúc na § 2 písm. h) a j) zákona o dani z príjmu, kde je presne

definované, čo sa rozumie zdaniteľným príjmom a základom dane a § 8 ods. 1 písm. e) citovaného
zákona, sa plne stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane i žalovaným, keď vyhodnotili, že
Dodatkom došlo k účelovej dohode o cene, kedy tak ako je uvedené v prílohe č. 1 Dodatku k Zmluve vo
vzťahu k žalobkyni došlo k prerozdeleniu realizačnej kúpnej ceny tak, že cena za jednu akciu emitovanú
v roku 2000 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 920,- euro, cena za jednu akciu emitovanú v roku

2003 bola zvýšená zo sumy 2 750,- euro na 41 928,571,- euro a cena za jednu akciu emitovanú v roku
2007 bola znížená zo sumy 2 750,- euro na 280,39 euro. Dôsledkom uzavretia tohto Dodatku tak došlo
k zníženiu základu dane z príjmu žalobkyne. Súd mal uvedené za preukázané aj na základe toho, že k
uzavretiu Dodatku došlo až potom, čo audítorka obdržala odpoveď z Ministerstva financií SR.44. Išlo tak o účelovú dohodu o cene a výpočet základu dane so zvýhodneným stanovením predajnej
ceny tak, aby maximálna suma bola od dane oslobodená a len minimum podliehalo zdaneniu. Ak

žalovaný, ako aj správca dane uznal Dodatok za platný a účinný, toto ešte neznamená, že je naň povinný
prihliadať i pri správe daní a to vo vzťahu k správnemu vyrubeniu dane s odkazom na ustanovenie §
3 ods. 6 daňového poriadku. Síce ho vyhodnotil ako platný, ale zároveň účelový, keďže cieľom bolo
obchádzanie resp. zníženie daňovej povinnosti. V tejto súvislosti osobitne poukázal na § 5 ods. 12 S.s.p.,
v zmysle ktorého sa výnimočne neposkytne ochrana právam alebo právom chráneným záujmom, ak

podanýnávrhsledujezjavnézneužitiepráva.Spoukazomnajudikatúrunajvyššiehosúduozrejmilobsah
zneužitia práva. Ide o situáciu, kedy niekto vykonáva svoje subjektívne právo k neodôvodnenej ujme
niekoho iného a takéto správanie, ktorým sa sleduje výsledok nedovoleného, je iba zdanlivo dovolené.
Zdanlivo dovolené v tom zmysle, že objektívne právo nepozná správanie zároveň dovolené a zároveň
nedovolené. Takéto správanie sa izolovane javí dovoleným, avšak to znamená, že právny poriadok
mu nebráni. Dosahuje sa ním výsledok nedovolený alebo odôvodňujúci nespravodlivosť s rozmanitými

dôsledkami.

45. Poukázal na to, že pri výpočte vyrubenej dane správca dane uviedol, že sa riadil ustanoveniami § 3
ods. 1, 3 daňového poriadku. Daňový subjekt prijal na účet v Dexia banke Slovensko a.s. sumu vo výške
18 081 900,- euro, z čoho žalobkyni prináležala suma 903 600,- euro, na základe prílohy č. 1 k Dodatku.

Daňový úrad pre určenie priemernej predajnej ceny jednej akcie vyčíslil priemer v rámci celkového počtu
predanýchakcií.Nakoľkopredajvšetkýchakciíboluskutočnenýnapriekrovnakýmmenovitýmhodnotám
v rôznych predajných cenách a to podľa roku nadobudnutia akcií, pre výpočet priemeru bol použitý
výpočet vážneho aritmetického priemeru, kde ako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a
ako frekvencia počet predaných akcií v príslušnej predajnej cene. Cena jednej akcie predstavovala teda

2 259,- euro. Daňový úrad akceptoval realizačnú kúpnu cenu uvedenú v prílohe č. 1 k Dodatku a uviedol,
že vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s rozhodnutím Okresného súdu v Košiciach, ako aj
Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol žalobu o určenie absolútnej neplatnosti Dodatku. Žalobkyňa
do daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2008 uviedla príjmy na základe prepočtu, ktorý vykonala
audítorka na základe uzatvoreného Dodatku. K daňovej kontrole bol predložený Znalecký posudok číslo

1/2007 zo dňa 16.04.2007, v ktorom znalec - audítor (číslo licencie 307) potvrdil hodnoty emisného
kurzu upísaných akcií zo zisku spoločnosti Plechprofil, a.s., k 16.04.2007. Pri prepočte emisného kurzu
upísaných akcií vychádzal z vlastného imania celkom vo výške 132 025 708,84 Sk, počtu akcií celkom
vo výške 8 000, menovitej hodnoty jednej akcie 10 000,- Sk. Skutočná hodnota jednej akcie zo súvahy
ku dňu 16.04.2007 tak predstavovala 16 503,21 Sk (t. j. 480,247 eur pri prepočte priemerným kurzom

NBS za prvý štvrťrok 2007 34,364 SK/Eur). Znalecký posudok bol vypracovaný za účelom navýšenia
základného imania spoločnosti. Krajský súd sa stotožnil s uvedeným postupom, kedy bola zohľadnená
cena akcií v zmysle Zmluvy doplnenej Dodatkom, kde cena jednej akcie bola stanovená na sumu 2
760,237 euro.

46. Krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobkyne ohľadom procesnoprávnych pochybení. V
súvislosti s námietkou nežurnalizovaného spisu, čím vznikla pochybnosť o jeho úplnosti uviedol, že túto
vzniesla žalobkyňa v replike doručenej dňa 27.10.2016, pričom žaloba bola podaná dňa 12.02.2016.
Poukázal na zásadu koncentrácie, podľa ktorej žalobné dôvody môžu byť doplnené v lehote 2 mesiacov
od oznámenia rozhodnutia (§ 181 ods. 1 v spojení s § 183 SSP), pričom táto v prejednávanej veci

uplynula dňa 22.02.2015. Žalobkyňa teda túto námietku vzniesla oneskorene, avšak krajský súd
sa ňou napriek tomu zaoberal. Rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazovala v námietke,
sa týka jej manžela, pričom v preskúmavanej veci nemožno prihliadnuť na v ňom vyslovený právny
názor, nakoľko chýbajúca listina v administratívnom spise, na ktorú najvyšší súd a manžel žalobkyne
v danej veci poukazoval, mala byť v administratívnom spise týkajúceho sa manžela žalobkyne a nie

v administratívnom spise žalobkyne. Prvostupňové rozhodnutie aj rozhodnutie žalovaného nachádza
oporu v administratívnom spise, ktorý je žurnalizovaný pod číselným označením jednotlivých príloh,
ktoré sú zoradené v administratívnom spise od č. 1 po č. 69 a sú zoradené chronologicky za sebou
podľa časovej postupnosti tak, ako správca dane vykonával jednotlivé úkony. Možno zistiť aj ako správca
dane postupoval pri zisťovaní jednotlivých skutočností v daňovom konaní. Je z neho zrejmá aj správna

úvaha žalovaného, prečo vyhodnotil jednotlivé úkony a právne skutočnosti tak, ako sú uvedené v
prvostupňovom rozhodnutí aj rozhodnutí žalovaného. Konštatoval, že nemá vedomosť o listine, z ktorej
by rozhodnutie malo vychádzať, a ktorá by mohla absentovať v administratívnom spise.47. Vo vzťahu k námietke nemožnosti položenia otázok žalovanému na pojednávaní poukázal na to,
že správny súd nie je súd skutkový, ale právny a vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom
verejnej správy ku dňu vydania rozhodnutia v zmysle § 119 S.s.p. K ostatným procesným námietkam

žalobkyne vo vzťahu k daňovej kontrole uviedol, že tieto boli počas správneho konania odstránené a
považuje ich za neopodstatnené. Žalovaný ako aj daňový úrad sa s nimi vo svojich rozhodnutiach riadne
a dostatočným spôsobom vysporiadali. V súvislosti s námietkou miestnej nepríslušnosti poukázal na
rozhodnutie žalovaného, s ktorého názorom sa plne stotožňuje a teda je potrebné prihliadať na § 7 ods.
1 a 3 daňového poriadku, ktorý hovorí o miestnej príslušnosti správcu dane, pričom keďže žalobkyňa

počas daňovej kontroly zmenila trvalý pobyt (trvale sa presťahovala do Spojených štátov amerických)
príslušným sa stal Daňový úrad Bratislava, keďže nebolo ďalej možné určiť miestne príslušného správcu
dane.

48. K postupu daňového úradu a vo vzťahu k namietanej nezákonnosti Protokolu uviedol, že akceptoval
a riadil sa právnym názorom žalovaného v zrušujúcom rozhodnutí č. 2 a pokračoval po prvej daňovej

kontrole vyrubovacím konaním, pričom nebral do úvahy protokol z opakovanej kontroly, ale vychádzal
z protokolu č. 732/320/12562/2010/Mrtk zo dňa 19.03.2010, ktorý podľa žalobkyne má byť nezákonný,
s čím sa nestotožňuje. Vo veci prerokovania Protokolu postupoval správne podľa § 15 ods. 10 zákona
o správe daní. Spolu s Protokolom bola zástupkyni žalobkyne riadne doručená výzva na vyjadrenie
sa, pričom žalobkyňa tak učinila. Správca dane následne vypracoval dodatok k Protokolu, v ktorom

uviedol, že trvá na svojich zisteniach. Prerokovanie Protokolu za účasti zástupcu žalobkyne riadne
prebehlo, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 732/320/14438/2010/Mrtk, riadne
podpísaná zúčastnenými stranami, t. j. aj zástupkyňou žalobkyne. K jej obsahu nevzniesla námietky ani
návrhy. Na predmetnom ústnom pojednávaní bola oboznámená o priebehu a výsledku daňovej kontroly.
Prerokovaním Protokolu bola daňová kontrola ukončená, i keď zástupca žalobkyne Protokol nepodpísal,

pričom v tejto súvislosti súd poukázal na poslednú vetu § 15 ods. 12 zákona o správe daní.

49. Odmietol námietku porušenia princípu dvojinštančnosti daňového konania, nakoľko vyrubovacie
konanie prebehlo na úrovni daňového úradu a odvolacie konanie na Finančnom riaditeľstve SR.
Za nedôvodnú považoval aj námietku týkajúcu sa nerešpektovania záväznosti názoru nadriadeného

orgánu, pretože vyrubovacie konanie vykonal správca dane na základe zrušujúceho rozhodnutia č. 2.
Daňový úrad dokazovanie vykonal a doplnil tým, že akceptoval Dodatok (rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4Cob/24/2014-388 zo dňa 28.05.2014), odstránil procesné nedostatky, preveril a
opätovne posúdil správnosť výšky zdanených príjmov, využil dôkazy zabezpečené v rámci vykonaného
dokazovania. Námietka nezistenia úplného skutkového stavu veci taktiež neobstojí, nakoľko správne

orgány vychádzali z dokladov, ktoré predložila žalobkyňa, ako aj z dokladov, ktoré si zabezpečili sami.
Informovali a zasielali žalobkyni podklady, aby sa k nim mohla vyjadriť, čím teda možno odmietnuť
tvrdenie, že by bola ukrátená o právo vyjadrenia sa k podkladom.

50. Stotožnil sa aj s právnym názorom žalovaného týkajúcim sa princípu zmluvnej voľnosti, podľa

ktorého princíp zmluvnej voľnosti nezbavuje zmluvné strany správnej aplikácie súvisiacich daňových
predpisov. Aj v prípade existencie zmluvy ako slobodného a nezávislého vyjadrenia vôle zmluvných
strán, môže byť v konečnom dôsledku jej samotné plnenie takého charakteru, že indikuje účelové
obchádzanie, znižovanie daňovej povinnosti alebo konanie, pri ktorom dochádza k nevhodnej účelovej
aplikácii daňového práva spôsobom, ktorý predstavuje jeho zneužitie. Rozhodnutie o predĺžení lehoty

na vykonanie kontroly bolo v súlade s ustanovením § 65 daňového poriadku, pričom žalobkyňa bola o
tomto upovedomená, čo potvrdila svojim podpisom.

51. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého dôvodom
zrušenia rozhodnutia správneho orgánu môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,
ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Vzhľadom na vyššie
uvedené dôvody dospel k záveru, že námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie a v ňom prijaté závery boli v súlade so zákonom,
správne orgány sa s námietkami žalobkyne vysporiadali dostačujúcim spôsobom ako v prvostupňovom,

tak aj v druhostupňovom rozhodnutí a z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí je zrejmé, na základe
akej správnej úvahy zistený skutkový stav posúdili.III.

52. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť navrhujúc, aby

kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj
prvostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 440 ods. 1 písm. f), g)
a h) S.s.p.

53. Uviedla nasledovné sťažnostné body, ktoré v prevažnej väčšine svojím obsahom v zásade

zodpovedajú námietkam uvedeným v správnej žalobe:
· arbitrárnosť rozsudku
· neexistencia administratívneho spisu
· nesprávne posúdenie 2-mesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 181 ods. 1 a § 183 S.s.p.
· rozhodnutie vydal miestne nepríslušný daňový úrad
· nedostatočné dokazovanie a nedostatočné zistenie skutkového stavu

· nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov
· nezákonný Protokol
· uzavretie dodatku
· nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií SR
· podstata ekonomického a morálneho dôvodu ocenenia akcií

· nesprávne právne posúdenie § 3 ods. 6 daňového poriadku
· neexistencia zneužitia práva
· absencia právneho predpisu, ktorý mal byť porušený
· nesprávnosť záverov krajského súdu v bodoch 106 - 109
· nesprávne posúdenie princípu zmluvnej voľnosti

· nezákonné stanovenie dane a ohodnotenie akcií žalovaným a daňovým úradom
· porušenie čl. 11 ods. 5 Listiny práv a slobôd
· porušenie Ústavy SR
· nezákonné predlžovania lehôt počas celého daňového konania
· zmeškanie zákonných lehôt na rozhodnutie

· porušenie princípu dvojinštančnosti daňového konania
· odmietnutie výsluchu žalovaného pred súdom
· nerešpektovanie záväznosti názoru nadriadeného orgánu, porušenie § 74 ods. 4 daňového poriadku
· nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu
· a ďalšie

54. Arbitrárnosť rozsudku namietala z dôvodu, že krajský súd vôbec neuviedol svoju právnu úvahu a
nezaoberal sa mnohými žalobnými bodmi. Skopíroval text rozhodnutí žalovaného a daňového úradu a
teda v skutočnosti tieto rozhodnutia nepreskúmaval.

55. K neexistencii administratívneho spisu uviedla, že túto namieta v súvislosti s bodmi 96 a 119 až
121 odôvodnenia rozsudku krajského súdu. Žurnalizácia spisu znamená číselné označenie každého
listu každej listiny poradovým číslom v poradí, v akom je do spisu vložený alebo v reálnom čase jeho
vypracovania alebo doručenia do spisu, nie dodatočne. Dokumenty sú označené ako prílohy k žalobnej
odpovedi zo dňa 30.03.2016, z čoho vyplýva, že žalovaný tak urobil v čase, keď vypracoval žalobnú

odpoveď a teda žurnalizáciu nevykonával priebežne. Administratívny spis teda nebol počas daňového
konania riadne vedený a v rozhodnom čase neexistoval. Niektoré listiny pripojené k ,,Prílohám“ sú
bez číselného označenia. Taktiež tieto Prílohy sú číselne označené len na prvej strane. Súd tak
nemôže posúdiť, koľko strán má každý dokument a či boli predložené v rozhodnom čase alebo až ex
post. Niektoré dokumenty nemajú podaciu pečiatku alebo doručenku, čo taktiež nepreukazuje čas ich

doloženiadospisu.Spisbezžurnalizácieznemožňujeriadneuplatňovanieprávúčastníka.Poukázalana
judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/40/1997, sp. zn. 8Sžo/18/2011, sp. zn. 3 Sžf/14/2011, sp. zn.
5Sžfk/66/2017 a sp. zn. 8Sžf/58/2012. Nestotožnila sa s tvrdením, že na prejednávaný prípad nemožno
uplatňovať rozhodnutie ohľadom chýbajúcej listiny v spise v právnej veci jej manžela. Citujúc predmetné
rozhodnutie uviedla, že je potrebné poradovým číslom označiť každý list tak, aby bola zachovaná

chronológia a to v záujme predchádzania prípadnej manipulácie so spisom a ohrozenia právnej istoty
účastníka konania. V spise sa nachádzajú kópie, nie originály, spis nie je zviazaný a vo vedení spisu
je zmätok.56. V nadväznosti na uvedené namietala nesprávne posúdenie prekluzívnej lehoty podľa § 181 ods. 1 a
§ 183 S.s.p., nakoľko namietala nie neúplnosť administratívneho spisu, ale jeho neexistenciu z dôvodu,
že nebol žurnalizovaný. Nebolo objektívne možné vzniesť túto námietku skôr, keďže administratívny

spis bol predložený ako príloha k žalobnej odpovedi až dňa 04.04.2016, teda až po uplynutí 2-mesačnej
prekluzívnej lehoty dňa 22.02.2015. Navyše súd sa touto námietkou má zaoberať ex offo.

57. K namietanej miestnej nepríslušnosti poukázala na § 7 ods. 1 daňového poriadku v spojení s
jeho § 68 ods. 1. Iný orgán ako ten, ktorý začal daňovú kontrolu, nemôže byť kompetentný, nakoľko

nemá bezprostredné znalosti o celej veci, ktoré vyplynuli z daňovej kontroly a sú potrebné pre správne
posúdenie veci.

58. Krajský súd sa nezaoberal námietkou nedostatočného dokazovania a zistenia skutkového stavu,
kedy len odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/56/2016 bez ďalšieho vysvetlenia, akou
právnou úvahou sa riadil. Nestotožňuje sa s tým, že zásada objektívnej pravdy v zmysle uvedeného

judikátu sa má viazať na jej prípad. Nežiadala totiž, aby sa dokazovanie viedlo dovtedy, kým sa
nepreukážu jej tvrdenia, žiadala výsluch svedkov, ktorí mali preukázať, či dohoda o cene bola účelová.
Tieto výpovede je potrebné považovať za rozhodné pre posúdenie veci. Súd podľa nej nepreskúmal
ekonomický dôvod ocenenia akcií v zmysle Dodatku. S odvolaním sa na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Sž/99/99 správne orgány porušili tzv. prejednaciu zásadu, kedy sa obmedzili len na listinné

dôkazy a nevykonali navrhovaný výsluch svedkov. Správne orgány nepreskúmali námietky vo vzťahu k
účelovosti dohody o cene. Dokazovanie bolo vykonané povrchne, čo má vplyv na nesprávne posúdenie
naplnenia§3ods.6daňovéhoporiadku,vposudzovanítohočidošlokzneužitiupráva,čilistMinisterstva
financií SR bol skutočne podnetom na uzavretie dodatku, v posudzovaní princípu zmluvnej voľnosti a
účelu bodu 3.1. Dodatku.

59. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov odôvodňuje tým, že žalovaný
sa nevysporiadal s viacerými námietkami, ako napr. že neuviedol právny predpis, ktorý by jej prikazoval
ohodnotiť akcie tak, ako ich ohodnotil daňový úrad, že neuviedol správny právny predpis, ktorý
mal byť porušený resp. pre ktorý je Dodatok účelový, nezaoberal sa porušením ústavného princípu

dvojinštančnosti a ďalšími.

60. Nezákonnosť Protokolu namietla z dôvodu, že v spise nie je zmienka o tom, že jej splnomocnená
zástupkyňahoodmietlapodpísať,považujetozaklamstvo,poukázalanato,žezápisnicuzpojednávania
aj dodatok k Protokolu zástupkyňa podpísala. Protokol nebol zástupkyni predložený na ústnom

pojednávaní, lebo jej bol predložený nový protokol. Uvedené namietala aj v žalobe a súd uvedené nevzal
do úvahy. Súd aj žalovaný tvrdia, že bola oboznámená o výsledku priebehu daňovej kontroly, s čím
nesúhlasí, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva z podpísanej zápisnice ani dodatku k Protokolu, keďže v
časti, v ktorom je popísaný priebeh konania, sa táto informácia neuvádza.

61. K uzavretiu dodatku uviedla, že pri rokovaniach o cene jej manžel vzniesol pri tvorbe Zmluvy
námietku, že stanovenie ceny jednej akcie spôsobom, že celková cena sa vydelí počtom akcií, je voči
predávajúcim nespravodlivé, nakoľko by ich to poškodilo. Kupujúci však chcel uzavrieť Zmluvu čím skôr,
preto pokračovali v jej tvorbe, avšak mala byť stále ,,otvorená“. Stanovením cien poverili audítorku, čo
uviedol počas nezákonnej opakovanej daňovej kontroly. Ak by kupujúci nenaliehal na skoré uzavretie

Zmluvy, tak by Dodatok nebol býval vznikol. Na preukázanie uvedeného žiadala vypočuť manžela a iné
subjekty, čomu však nebolo vyhovené.

62. Namietala nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií SR, nakoľko uvedené ani spis
nepreukazuje, že k uzatvoreniu Dodatku došlo práve na základe tohto listu. V Dodatku nie je odkaz

na tento list a ona, ani jej manžel ani audítorka túto skutočnosť neuviedli. Impulzom pre uzatvorenie
dodatku bol ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií.

63. Poukázala na ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií. V roku 2007 došlo k emisii enormného
množstva akcií, ktoré už podliehali zdaneniu. Až 7620 ks oproti dovtedajším 380 ks. Navýšenie

základného imania malo za následok, že 95% reálnej hodnoty spoločnosti pripadlo na akcie, z ktorých
príjem podlieha zdaneniu. K navýšeniu základného imania došlo zo zisku, ktorý už raz bol zdanený. Ak
by boli akcie ocenené iným spôsobom, došlo by k dvojitému zdaneniu. V danom čase navyše o predajispoločnosti ani neuvažovala. Dobromyseľnosť konania preukazuje aj žiadosť o daňovú kontrolu v roku
2009.

64. Posúdenie § 3 ods. 6 daňového poriadku považuje za nesprávne, nakoľko nemá oporu v spise
a dokazovaní. Na jeho preukázanie by bolo totiž potrebné realizovať navrhovaný výsluch svedkov.
V danom prípade uvedené ustanovenie nebolo naplnené, resp. jeho naplnenie nebolo preukázané.
Účelnosť uzatvorenia Dodatku preukazuje výpoveď manžela a audítorky zo dňa 19.01.2011.

65. V danom prípade nedošlo k zneužitiu práva, nakoľko súd nemá k dispozícii žurnalizovaný
administratívny spis. Poukázala a ozrejmila atribúty zneužitia práva v oblasti daní, najmä v zmysle
judikatúry Súdneho dvora EÚ. V čase predaja akcií právny poriadok nestanovil povinnosť ocenenia
akcie metódou, ktorou ich ocenil daňový úrad. Neexistoval ani právny predpis upravujúci postup, ktorý
má fyzická osoba použiť pri ohodnotení svojich akcií pri ich predaji. Súd preto nemohol argumentovať
inštitútom zneužitia práva.

66. Namietala, že krajský súd neuviedol, ktorý daňový predpis mal byť jej konaním porušený, hoci
uviedol, že došlo k obchádzaniu daňovej povinnosti, nešpecifikoval presné ustanovenie, ktoré by ju
upravovalo.

67. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v bodoch 106 až 109 považuje za nesprávne, nakoľko v
danom prípade súd odôvodnil účelnosť uzavretia dodatku § 3 ods. 6 daňového poriadku, ktorý nebol
naplnený, nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07, ktorý je na tento prípad neaplikovateľný,
pretoženebolskúmanýekonomickýdôvodauvedenénemáoporuvspise,taktiežnebolzistenýskutkový
stav, ďalej aplikovanými ustanoveniami daňového poriadku, ktoré neupravujú povinnosti daňových

subjektov ale len pojmy a nebolo uvedené, akým spôsobom ich žalobkyňa porušila a nesprávnym
záverom ohľadom listu Ministerstva financií SR.

68. Krajský súd nesprávne posúdil princíp zmluvnej voľnosti, nakoľko v tomto smere len zopakoval
tvrdenie žalovaného bez svojho právneho posúdenia.

69. V súvislosti s nezákonným stanovením dane a ohodnotením akcií poukazuje na to, že krajský súd
sa stotožnil so žalovaným a daňovým úradom a doslovne skopíroval text rozhodnutí, čo znamená, že
sa nezaoberal ich preskúmaním. Žiaden zo spomínaných neuviedol predpis, ktorým sa riadil pri metóde
výpočtu. Túto metódu považuje za nezrozumiteľnú. Nie je zrejmé, ako dospeli k tomu, že cena jednej

akcie je 2 259,- euro. Uvedené je v rozpore so závermi Protokolu. Poukázala na rozličné hodnoty akcií.
Namietala, že ak je Dodatok považovaný za neplatný, tak nemožno na jeho podklade vyrubovať daň z
kúpnej ceny, ním určenej. V spise absentuje znalecký posudok, na ktorý sa odvoláva súd, pričom tento
nemôže slúžiť k ohodnoteniu akcií, nakoľko sa viazal k navýšeniu základného imania, nie k predaju.
Krajský súd neuviedol úvahy, ktorými sa riadil pri cenách akcií.

70. Namietala porušenie čl. 11 ods. 5 Listiny základných slobôd, podľa ktorého dane a poplatky je možné
ukladať len na základe zákona, pričom v danom prípade neexistuje právny predpis, ktorý by upravoval
metódu ocenenia akcií.

71. Porušenie Ústavy SR vidí žalobkyňa v tom, že došlo k porušeniu jej čl. 2 ods. 2. Metóda ocenenia
akcií totiž nie je z hľadiska postupu upravená v žiadnom právnom predpise. Ide tak o svojvoľné
rozhodovanie a svojvoľné určenie, akým spôsobom vyhodnotiť ceny akcií.

72. Namietala nezákonné predlžovanie lehôt počas celého daňového konania, pričom súd na uvedené

reagoval len konštatovaním, že predĺženie lehôt bolo v súlade s § 65 daňového poriadku. Predĺženie
bolo odôvodnené vysokým objemom peňazí a výškou vyrubenej dane, s čím zákon nepočíta. Taktiež
dôvodil komplikovaným prepočtom, ktorý však nevykonával. Takéto predĺženie tak bolo len účelové a
absentoval skutočný zákonný dôvod.

73. V tejto súvislosti s poukazom na zákonné ustanovenia argumentuje aj zmeškaním zákonných lehôt.
Ak sa má vychádzať zo záverov žalovaného v zrušujúcom rozhodnutí č. 2, že správca dane mal
pokračovať vo vyrubovacom konaní, tak potom vyrubovacie konanie v zmysle § 15 ods. 13 štvrtá veta
daňového poriadku plynie už od 01.04.2010, resp. júla 2010.74. K porušeniu dvojinštančnosti konania uviedla, že nebolo prihliadnuté na skutočnosť, že daňové
konanie začalo pre ňu bez prvej inštancie. S argumentmi ohľadom ohodnotenia akcií, listu Ministerstva

financií SR, § 39 OZ, toho ako si správne orgány vysvetľujú bod 3.1 Dodatku sa oboznámila až v
rozhodnutí Daňového úradu Bratislava.

75. Namietala nemožnosť kladenia otázok žalovanému s odôvodnením, že súd toto vyhodnotil ako
nepotrebné.

76. Nerešpektovanie záväznosti nadriadeného orgánu vidí v tom, že v zmysle zrušujúceho rozhodnutia
č.1bolpríslušnýdaňovýúradpovinnýčonajúplnejšiezistiťskutkovýstavapreveriťsúvislostiajohľadom
ocenenia akcií. Súd sa však týmto nezaoberal a konštatoval len doplnenie dokazovania daňovým
úradom tak, ako to uviedol žalovaný.

77.Sohľadomnavyššieuvedenézdôraznila,žerozsudokkrajskéhosúdupovažujezanepreskúmateľný
vzhľadom na to, že v ňom absentujú právne úvahy a nevysporiadal sa so všetkými argumentmi resp.
námietkami.
78. Medzi ďalšími kasačnými dôvodmi poukázala najmä na nezákonnosť niektorých dôkazov (napr.
protokol, zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 19.01.2011), porušenie právnych predpisov (napr. § 63

ods.5daňovéhoporiadku),rozpormedzirozhodnutiamižalovanéhoadaňovéhoúraduaneodôvodnenie
§ 39 OZ.

IV.

79. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti k námietke neexistencie administratívneho spisu
uviedol, že žalobkyňa neuviedla právnu normu, v zmysle ktorej je jej právom a zároveň povinnosťou
posudzovať administratívny spis predložený krajskému súdu. Tento spis viedol správca dane a
skutočnosť, že jednotlivé, číselne označené dokumenty administratívneho spisu predložil v prílohe
k listu, ktorým predkladal žurnalizovaný spis ako celok žalovanému a následne krajskému súdu, je

z hľadiska obsahu spisu irelevantné a nemá vplyv na podstatu žaloby. Žalobkyňa neuviedla, aké
práva jej boli znemožnené v dôsledku číselného neoznačenia príloh jednotlivých číselne označených
dokumentov.Posúdenieúplnostispisujevkompetenciisúdu,niežalobcu.Jepresvedčený,žekrajskému
súdu predložil úplný, žurnalizovaný a originálny spis, vrátane dokladov o doručení. Podstatou námietky
je, že číselne označil jednotlivé dokumenty žurnalizovaného spisu a nazval ich ako ,,Príloha č...“. To však

nemalo za následok neúplnosť, nedostatočnú žurnalizáciu alebo originalitu spisu. Zo spisu vyplývajú
všetky skutkové okolnosti, na základe ktorých bola vyrubená daň. Odmietol námietky k vedeniu spisu a
konania, nakoľko neuviedla konkrétny vplyv namietaných nedostatkov na vyrubený rozdiel dane, pričom
je zrejmá jej neochota spolupracovať so správcom dane vo vzťahu k predloženiu dokladov, na ktoré ju
vyzýval správca dane. Žalobkyňa nekonkretizovala, ktoré listiny od nej opätovne požadoval žalovaný

a s ohľadom na skutkové okolnosti nepreukázala bezvýznamnosť predmetných listín. V súvislosti so
žurnalizáciou spisu poukázal na § 250j ods. 3 OSP a § 102 ods. 1 S.s.p. S námietkami žalobkyne
sa riadne zaoberal v napadnutom rozhodnutí, pričom námietku vo vzťahu k administratívnemu spisu
nevzniesla ani v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ani v žalobe. S poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/66/2017, v ktorom uvádza, že spis má byť zviazaný a miesto

zviazania opatrené pečiatkou (plombou) ozrejmuje, že nebolo povedané, že zviazaný spis neopatrený
pečiatkou by bol nepreskúmateľný.

80. K námietkam ohľadom Protokolu uviedol, že výzva na vyjadrenie sa k nemu bola riadne doručená
právnemu zástupcovi, pričom následne bolo správcovi dane doručené písomné vyjadrenie. Protokol

bol prerokovaný, pričom zástupca žalobkyne sa tohto nezúčastnil, čo bolo zaznamenané aj v zápisnici.
Správca dane vypracoval dodatok k Protokolu, ktorý mu zákon neprikazoval doručiť žalobkyni, avšak
táto o ňom mala vedomosť na základe nahliadnutia do spisu realizovaného dňa 19.12.2014 v čase od
10:50 do 11:29 hod. prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne.

81. K námietke ohľadom zmätočnosti vedenia konania v súvislosti s výzvou na predloženie dokladov
uviedol, že doklady špecifikované vo výzvach žiadal preto, lebo zistil, že originály sa v delimitovanom
spise žalobkyne nenachádzajú. Daňová kontrola bola ukončená prerokovaním Protokolu a všetky
doklady boli žalobkyni vrátené, čo potvrdila svojim podpisom v zápisnici. Obdobne tomu bolo v prípadeopakovanej daňovej kontroly, avšak s rozdielom, že tejto sa daňový subjekt nezúčastnil. Vo vyjadrení
k protokolu však nenamietal nevrátanie dokladov. Postup správcu dane považuje žalovaný za súladný
s ustanoveniami daňového poriadku.

82. Kasačná sťažnosť sa podľa žalovaného odkláňa od podstaty veci a prekračuje rámec odvolania. V
plnom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom krajského súdu.

83. Žalobkyňa doručila dňa 06.03.2019 kasačnému súdu stanovisko k vyjadreniu žalovaného ku

kasačnej sťažnosti. Pridržala sa argumentácie uvedenej v kasačnej sťažnosti a k námietkam resp.
tvrdeniam žalovaného uvedeným vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zaujala nesúhlasné resp. priamo
protichodné stanovisko.

V.

84. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok
krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej
lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť
prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej
porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju podľa § 461 S.s.p.

zamietol.

85. Nakoľko väčšina námietok súvisí s Dodatkom, jednou z kľúčových otázok v prejednávanej veci
bolo posúdenie aplikovateľnosti a výklad zásady daňového konania, zakotvenej v § 3 ods. 6 daňového
poriadku, podľa ktorej: ,,Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný

obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie vyrubenie alebo vybratie dane.
Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré
nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti
alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo
ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.“. Vyhlásené

znenie daňového poriadku v roku 2009 prebralo zásady dovtedy účinného zákona o správe daní, pričom
tietoprecizovaloadoplnilo.Vtomtovyhlásenomznenísíceeštenebolaobsiahnutápriamozásadapodľa
§ 3 ods. 6 daňového poriadku, avšak už z dôvodovej správy k vyhlásenému zneniu daňového poriadku
možno vyčítať, aký prístup k zásadám daňového konania pri ich aplikácii je potrebné vo všeobecnosti
zvoliť, pričom rovnaký prístup má byť aplikovaný aj v súčasnosti a to aj vo vzťahu k zásade podľa §

3 ods. 6 daňového poriadku. Základné zásady daňového konania platia pre celú správu daní, teda aj
pre úkony, ktoré nie sú daňovým konaním. Zásady ako základné pravidlá sú dôležitým prostriedkom pri
správnej interpretácii ustanovení daňového poriadku i ostatných daňových zákonov. Zásady sú nielen
deklaráciou všeobecných princípov vyplývajúcich z Ústavy SR alebo právnej teórie, ale obsahujú aj
zásady typické pre daňové právo (napr. zásada neverejnosti konania). Zásady správy daní, t. j. zásady

pri vykonávaní činnosti správcu dane tak charakterizujú nielen základ daňového práva procesného, ale
napomáhajú aj pri jeho výklade a realizácii. Sú základnými pravidlami, ktoré správca dane, ale aj daňový
subjekt, resp. iná osoba, musí pri správe daní rešpektovať. Teória práva pri aplikácii základných zásad
hovorí o per analogiam iuris - analógii práva tak, že ide o postup celkom výnimočný, keď sa právnymi
normami výslovne neupravený prípad posúdi podľa právnych princípov príslušného právneho odvetvia

alebo všeobecných právnych princípov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že zásady sú významnou
zložkou právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o predpisy procesného charakteru. Je totiž potrebné
poukázať na skutočnosť, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vzhľadom na dynamiku ako aj
mnohosť resp. rozmanitosť otázok týkajúcich sa právnych vzťahov je zrejmé, že zákonodarca objektívne

nemôže byť schopný v absolútne všetkých prípadoch prostredníctvom právnych predpisov pokryť určité
špecifické resp. zriedkavé situácie, ktoré prináša až prax, resp. prípadný spoločenský vývoj a preto
stanovením základných zásad zabezpečuje, aby aj prípadné otázky, ktoré nie sú explicitne a doslovne
upravené prostredníctvom právnych predpisov, boli riešené aspoň v základných kontúrach, resp. na
základe určitých zavedených pravidiel všeobecného charakteru, ktoré sú obsahom naformulovaných

základných zásad. Nad rámec možno uviesť, že citovaný čl. 2 ods. 2 Ústavy SR je pretavený aj do
samotnej zásady zákonnosti pri správe daní, ktorá je uvedená v § 3 ods. 1 daňového poriadku. V prípade
formulovania zásad tak nemusí ísť vyslovene o určité nóvum vo vzťahu k stanoveniu určitého pravidla,
alenaopakmôžeísťlenokonkretizáciuurčitéhoužzaužívanéhopravidla,pričomjehozakotveniepriamodo príslušného právneho predpisu len podčiarkuje jeho význam a určitým spôsobom napovedá o tom, že
pri úprave konkrétnych právnych vzťahov upravených príslušným právnym predpisom bude vzhľadom
na ich charakter pravdepodobne často aplikovateľné. Pri správe daní sa okrem zásad stanovených

výslovne daňovým poriadkom musia aplikovať aj princípy právneho štátu. V Ústave SR sa deklaruje,
že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Z teoretického hľadiska nemožno
nájsť jednotný ucelený súbor základných, imanentných znakov právneho štátu, ktorý by ich zároveň
vymedzoval a taktiež je potrebné jednotlivé znaky vnímať vo vzájomných súvislostiach, v dôsledku
čoho ich ani nie je možné vzájomne striktne oddeliť. Na podklade právnej teórie ako aj aplikačnej

praxe však medzi najdôležitejšie možno vyčleniť najmä princíp obmedzenej vlády, princíp ústavnosti a
zákonnosti, deľbu a kontrolu moci, nezávislosť súdnictva, garancie základných práv a slobôd a právnu
istotu. Uvedené treba mať na zreteli v prejednávanej veci, nakoľko to determinuje celkový prístup k
právnym zásadám.

86. Princípy právneho štátu sú nadradené právnym zásadám, z čoho je zrejmé, že aj ich výklad a

aplikácia musí byť s nimi v súlade. V právnom štáte sú stelesnené princípy právna istota a spravodlivosť.
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku
sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Medzi ústavné princípy vlastné
právnemu štátu patrí aj zákaz ľubovôle (svojvôle) v činnosti štátnych orgánov. Účelom legitímneho
očakávania je garancia čitateľnosti správania orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred

nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej sa do určitého
výsledku spoliehali. Aj z tohto dôvodu stanovenie základných zásad daňového procesu nie je len
formálne. Všeobecné súdy, ale aj Ústavný súd SR svoje rozhodnutia často opierajú práve o tieto
základné zásady. Je preto potrebné ich vnímať aj ako elementárne interpretačné východiská pri aplikácii
ostatných dotknutých právnych noriem. Vo vzťahu k zásade podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku

treba ozrejmiť, že táto bola do daňového poriadku zahrnutá v znení, v akom ju poznáme dnes, až
prostredníctvom zákona č. 435/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj len ,,novela“). V právnej teórii sa táto zásada
označuje aj ako ,,zásada neformálnosti“. Jej obsah spočíva v tom, že daňový poriadok kladie dôraz

na obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti, a nie na jeho pomenovanie, resp. formu uplatnenia.
Práve spomínanou novelou sa táto zásada doplnila o možnosť správcu dane neprihliadať na právne
úkony alebo iné skutočnosti, ak nemajú ekonomické opodstatnenie a ich cieľ smeruje k obchádzaniu
daňovej povinnosti alebo získaniu daňového zvýhodnenia. Z dôvodovej správy zreteľne vyplýva cieľ
zákonodarcu, ktorý sledoval touto novelou, pričom ide o prostriedok slúžiaci aj proti zneužívaniu práva.

Samotný zákonodarca uviedol, že novelou sa doplnilo ,,...všeobecné pravidlo proti zneužívaniu (tzv.
obsah pred formou) v nadväznosti na iniciatívy Slovenskej republiky v boji proti daňovým únikom, najmä
opatreniavyplývajúcezAnalýzyuskutočňovanýchúhradzatovary,službyainéformyplatiebrealizované
daňovníkmi voči subjektom so sídlom podnikania v nespolupracujúcich, resp. off shore jurisdikciách, ako
aj odporúčanie Európskej komisie zo 6. decembra 2012 v súvislosti s agresívnym daňovým plánovaním.

Cieľom predmetnej úpravy je umožniť správcovi dane nebrať pri správe daní do úvahy napríklad
umelé transakcie a štruktúry vytvorené za účelom neželanej optimalizácie daňovej povinnosti, a to aj
v prípade, ak takáto daňová optimalizácia nepredstavuje jediný účel týchto transakcií a štruktúr. Pod
pojmom daňové zvýhodnenie sa rozumie neoprávnené uplatňovanie si nárokov vyplývajúcich z daňovej
legislatívy, napr. nezdaniteľná časť základu dane, uplatnenie daňových výdavkov v neoprávnenej výške,

uplatňovanie fiktívnych výdavkov, úmyselná nesprávna kvalifikácia príjmov, ktoré nepodliehajú zdaneniu
a pod.“.

87. Pri kvalifikácii súkromnoprávneho konania - právneho úkon <..
Týmto kasačný súd nelegitimizuje absenciu pečiatky žalovaného, nakoľko ide v podstate o formálne

pochybenie, avšak prípadné zrušenie rozhodnutia len z tohto dôvodu by bolo zjavne v rozpore s určitou
racionalitou a materiálnym vnímaním požiadavky úplnosti administratívneho spisu. Námietka absencie
originálov listín je irelevantná, nakoľko žalobkyňa nepreukázala, že by skutočnosť, že spis obsahuje
kópie, mohla mať vplyv na konanie. Inou situáciou by bolo, pokiaľ by spochybňovala totožnosť kópie
s originálom, prípadne aj pravosť samotného originálu listiny, z ktorého bola kópia vytvorená, avšak

uvedené nenamietala.
99. Okrem neexistencie administratívneho spisu namietala aj nesprávne posúdenie prekluzívnej lehoty
podľa§ 181 ods. 1 a § 183 S.s.p., nakoľko v konaní pred krajským súdom namietala nie neúplnosť
administratívneho spisu, ale jeho neexistenciu z dôvodu, že nebol žurnalizovaný. Nebolo objektívne
možné vzniesť túto námietku skôr a súd sa touto námietkou má zaoberať ex offo. Pre preskúmaní

obsahu ako aj formulácie znenia tejto námietky vznesenej v konaní pred krajským súdom vo vyjadrení
zo dňa 27.10.2016 možno konštatovať, že žalobkyňa ako problematický aspekt vnímala žurnalizáciu,
ktorú spájala s pochybením vo vzťahu k riadnemu vedeniu spisu. Z formulácie tejto námietky však
nevyplýva, že by namietala priamo neexistenciu spisu, nakoľko namietala neexistenciu žurnalizácie,
ako jednej z náležitostí administratívneho spisu. V dôsledku uvedeného tak z formulácie námietky

vyplýva, že jej podstatou bolo spochybnenie úplnosti administratívneho spisu, nie spochybnenie jeho
samotnej existencie. Námietka ohľadom nesprávneho posúdenia prekluzívnej lehoty je irelevantná a to
aj vzhľadom na to, že krajský súd sa ňou riadne zaoberal a to aj napriek jej oneskorenosti a preskúmal
predložený spis, pričom odôvodnil svoj záver o jeho úplnosti tým, že rozhodnutia správnych orgánov
majú v tomto spise oporu, z jeho obsahu je možné zistiť aj ako správca dane postupoval pri zisťovaní

jednotlivých skutočností v daňovom konaní a tiež je z neho zrejmá aj správna úvaha žalovaného,
prečo vyhodnotil jednotlivé úkony a právne skutočnosti tak, ako sú uvedené jednak v prvostupňovom
i druhostupňovom rozhodnutí, pričom skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí sú odrazom
skutočností vyplývajúcich z administratívneho spisu zachytených v písomnej podobe. Preskúmanie
administratívneho spisu zo strany krajského súdu potvrdzuje aj konštatovanie, že nenašiel žiadnu listinu,

ktorá by mohla absentovať v administratívnom spise, a z ktorej by rozhodnutie malo vychádzať, resp.
podklady rozhodnutia sú zrejmé z administratívneho spisu a súčasne sa vyjadril aj k judikatúre vo veci
manžela žalobkyne, ktorá bola súčasťou námietky.100. Žalobkyňa namietala arbitrárnosť rozsudku z dôvodu, že krajský súd vôbec neuviedol svoju právnu
úvahu, nezaoberal sa mnohými žalobnými bodmi a skopíroval text rozhodnutí žalovaného a daňového
úradu, v dôsledku čoho sa domnieva, že rozhodnutia nepreskúmaval. Všeobecne k arbitrárnosti

rozsudkov treba poukázať aspoň na základné teoretické východiská, ktoré sú predpokladom pre jej
posudzovanie v súdnej praxi. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom
právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ak súd nedokáže racionálne
a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa bude javiť ako svojvoľné - teda
neobhájiteľné, prijaté bez opory v práve a nelegitímne. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený

rozsudok treba považovať taký, kedy súd pri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek
vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru, pričom rovnako treba kvalifikovať
aj situáciu, keď právny záver nie je zdôvodnený zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej
veci prichádzajú do úvahy. Podľa dokumentu Macejkova´ I.: Analýza ingerencie Ústavného súdu
Slovenskej republiky do judicia´lnej činnosti všeobecných súdov - arbitrárnosť (svojvoľnosť) rozhodnutí
všeobecných súdov (rok 2009 a 2010) za arbitrárne rozhodnutia možno považovať tie, ktoré vo

svojom odôvodnení obsahujú extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi
zisteniami; ktorých interpretácia je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej
judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú
výkladovú prax); ktoré nerešpektujú kogentnú normu (interpretáciu), ktorá je v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti a, ktorým predchádzalo hodnotenie dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek

akceptovateľného racionálneho základu, a teda z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté
skutkové závery. Riadne odôvodnený a teda nie arbitrárny bude rozsudok, ktorého výrok sa opiera o
konkrétnu právnu normu, argumentácia je vnútorne bezrozporná a odôvodnenie obsahuje vysporiadanie
sa s relevantnými argumentmi účastníkov konania, ktoré by mohli mať vplyv na meritórne rozhodnutie.
Naplnenie týchto atribútov je potrebné posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad, ako aj samotný

charakter konania. Na podklade svojej predchádzajúcej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5 Cdo 106/2010) a inšpirujúc sa tiež judikatúrou NSS ČR ako aj Ústavného súdu ČR
(napr. rozsudky NSS ČR sp. zn. 1 As 454/2017, sp. zn. 9 Afs 70/2008, sp. zn. 4 Ads 58/2011, sp.
zn. 2 Afs 24/2005, a uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2774/09) kasačný súd zdôrazňuje,
že rozsah reakcie na konkrétne námietky, čo do šírky odôvodnenia, je spätý s otázkou hľadania

určitej miery. Povinnosť orgánov verejnej moci (vrátane súdov) riadne odôvodniť svoje rozhodnutia
nemožno interpretovať ako požiadavku poskytnutia detailnej odpovede na každú jednu námietku.
Uvedené je plne v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie kladie judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija p. Španielsko z 9. decembra 1994), podľa ktorej nie je potrebné
zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, pričom však odôvodnenia súdnych rozhodnutí musia

obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu.
Dôvody rozhodnutia musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nepostačuje
len odkaz na relevantnú právnu úpravu bez ďalšieho. Nevyžaduje sa však, aby na každý argument
strany, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Z uvedených dôvodov preto v praxi spravidla postačuje, ak sú vysporiadané ,,aspoň“

základné relevantné námietky účastníka konania a prípadne pokiaľ je to vzhľadom na kontext prípadu
primerané, za akceptovateľné sa vo vzťahu k rozsahu odôvodnenia reakcie na námietku považujú aj
odpovedeimplicitné,čopripustilajústavnýsúd. Prihliadnucnaprirodzenúracionalitupostupusúdovako
aj správnych orgánov pri tvorbe rozhodnutí, je takýto postup vhodný najmä u veľmi obsiahlych podaní,
akým sú napríklad aj žalobkyňou podaná žaloba (48 strán) resp. kasačná sťažnosť (24 strán). Opačný

prístup by mohol viesť až k absurdným dôsledkom a k porušeniu zásady efektivity a hospodárnosti
konania. Je štandardné a praktické aj pre adresátov rozhodnutí, že príslušný orgán z jednotlivých
podkladov (vrátane argumentácie účastníkov obsiahnutej v ich podaniach) abstrahuje podstatu resp.
relevantné skutočnosti, ktoré pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Skutočnosť, že krajský súd prebral
vo svojom rozsudku niektoré časti odôvodnenia žalovaného alebo daňového úradu, hoci aj doslovne,

nepreukazuje,žesanezaoberalichprieskumom,alenaopak,žesaprieskumomzaoberalasichzávermi
sa stotožnil. Dôvody, ktoré krajský súd viedli k zamietnutiu žaloby, sú z odôvodnenia napadnutého
rozsudku citeľné, nakoľko v úvode zhrnul okolnosti prípadu, na podklade ktorých ustálil skutkový stav,
upresnil právny rámec, ktorý na daný prípad aplikoval, uviedol úvahy, ktorými sa riadil pri posúdení
dôvodnosti žaloby, resp. vyhodnotení relevantných žalobných námietok a popísal závery, ku ktorým

na základe týchto úvah dospel. Treba však poukázať aj na skutočnosť, že žalobkyňa v námietke
nespresnila, pri ktorých konkrétnych podstatných bodoch absentovala právna úvaha, v dôsledku čoho
sa táto námietka sama o sebe javí ako všeobecná, nekonkrétna a nedôvodná, nakoľko neobsahujeani dodatočné tvrdenia (napr. poukaz na konkrétny bod), ktoré by preukazovali jej opodstatnenie a na
podklade, ktorých by ju bolo možné riadne preskúmať.

101. K namietanej miestnej nepríslušnosti kasačný súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom krajského
súdu, ako aj s jej samotným určením v administratívnom konaní. Pre určenie miestnej príslušnosti
správcu dane je smerodajné ustanovenie § 7 daňového poriadku. Predmetné ustanovenie upravuje
kritériá, ktoré determinujú miestnu príslušnosť s ohľadom na daňový subjekt. Pri fyzickej osobe je
rozhodujúcemiestojejtrvaléhopobytu,ktorýmsarozumiemiestostálehobydliskaobčana,pričomobčan

môže mať v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt. V prípade právnickej osoby je rozhodujúcim jej sídlo,
ktorým rozumieme adresu, odkiaľ sa organizuje a riadi činnosť tejto právnickej osoby. Ak nie je možné
určiť miestnu príslušnosť podľa sídla právnickej osoby alebo trvalého pobytu fyzickej osoby, uplatňujú
sa alternatívne kritériá, ktorými sú miesto umiestnenia organizačnej zložky daňového subjektu alebo
miesto, kde daňový subjekt vykonáva prevažnú časť svojej činnosti. Daňový poriadok však počíta aj so
situáciou, kedy nebude možné určiť miestnu príslušnosť podľa ani jedného z predchádzajúcich kritérií a

ani podľa kritérií uvedených v osobitných hmotnoprávnych daňových predpisoch, preto v normatívnom
texte zaviedol aj takpovediac ,,zostatkovú“ miestnu príslušnosť, kedy je miestne príslušným Daňový úrad
Bratislava alebo Colný úrad Bratislava, pričom ich príslušnosť závisí od toho, ktorý z týchto správcov
je vecne príslušný spravovať konkrétnu daň. Pri dani z príjmov sa pri určovaní miestnej príslušnosti
správcu dane vychádza z vyššie uvedených kritérií, tzn. miestna príslušnosť správcu dane sa určuje

podľa trvalého pobytu daňovníka (fyzickej osoby), resp. sídla daňovníka (právnickej osoby). Ak daňovník
nemá na území SR trvalý pobyt alebo sídlo, tak sa miestna príslušnosť určuje podľa miesta určenia
organizačnej zložky daňovníka alebo miesta, kde daňovník vykonáva prevažnú časť svojej činnosti.
Ak nemožno určiť miestnu príslušnosť správcu dane ani takýmto spôsobom, tak miestne príslušným
je Daňový úrad Bratislava. Žalobkyňa počas daňovej kontroly zmenila trvalý pobyt (ktorý bol pôvodne

určujúcim kritériom) a nakoľko sa trvale presťahovala do F., v čoho dôsledku od 17.12.2014 zmenila
trvalý pobyt z adresy: XXX XX D. XX, na adresu: XXX V. XXX XX, I., príslušným sa stal Daňový úrad
Bratislavavzmysle§7ods.1a3daňovéhoporiadku.Zmenamiestnejpríslušnostisprávcudanesaviaže
na správcu dane aj vo vzťahu k časti daňového konania, ktorým je vyrubovacie konanie. Je síce pravdou,
že v zmysle § 68 ods. 1 daňového poriadku vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom

konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu, avšak treba mať na zreteli skutočnosť, že takáto
formulácia predpokladá, že tento správca dane je aj v rozhodujúcom momente miestne príslušným.
Argumentum a contrario pokiaľ by sme pripustili výklad, že zmena miestnej príslušnosti správcu dane by
vdanomprípadenemalavplyvnavyrubovaciekonanie,právevtedybydošloksituácii,žebyvyrubovacie
konanie vykonal miestne nepríslušný správca dane. U pôvodného správcu dane, ktorý začal daňovú

kontrolu totiž miestna príslušnosť zanikla a to práve tým, že sa žalobkyňa natrvalo presťahovala do
Spojených štátov amerických, čím bolo znemožnené uplatnenie pôvodného kritéria trvalého pobytu, na
podklade ktorého bol miestne príslušným pôvodný správca dane.

102. Krajský súd sa podľa žalobkyne nezaoberal námietkou nedostatočného dokazovania a zistenia

skutkovéhostavu,kedylenodkázalnarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Sžf/56/2016bezďalšieho
vysvetlenia, akou právnou úvahou sa riadil. Nestotožňuje sa s tým, že zásada objektívnej pravdy v
zmysle uvedeného judikátu sa má viazať na jej prípad. Dokazovanie bolo vykonané povrchne, čo
má vplyv na nesprávne posúdenie naplnenia § 3 ods. 6 daňového poriadku. K aplikácii § 3 ods. 6
sa kasačný súd vyjadril vyššie a pokiaľ ide o vykonanie dokazovania pripomína, že toto vykonáva

a vedie správca dane, ktorého úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
Prostredníctvom tohto procesného inštitútu získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach
dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Podľa daňového poriadku nie je pri dokazovaní viazaný
iba návrhmi daňových subjektov, pričom je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Správca
dane je subjektom, ktorý v závislosti od okolností prípadu rozhoduje, ktoré dôkazy vykoná, akým

spôsobom, prípadne či dokazovanie doplní a aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom
konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto
zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Podľa ustálenej judikatúry kasačného súdu
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha

zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
pričomtotovyhodnoteniezistenýchskutkovýchokolnostímusízodpovedaťzásadámlogickéhomyslenia
a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy je vnímaná akozásadaovládajúcadaňovékonanie,pričomnezaväzujesprávcudanekvykonaniudôkazov,navrhnutých
daňovým subjektom a teda možno sa stotožniť s odôvodnením krajského súdu v tom zmysle, že
nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb

nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Je na úvahe správcu dane, aké dôkazy vykoná,
akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery
vyplývajúcezrealizovanéhodokazovaniaznichvyvodí,atopredovšetkýmsprihliadnutímnaskutočnosti
a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Skutočnosť,
že nedošlo k vypočutiu navrhovaných svedkov teda sama o sebe nie je dôvodom pre konštatovanie,

že by dokazovanie nebolo vykonané dôsledne a, že by na jeho podklade nebolo možné prijať záver,
aký je obsiahnutý v rozhodnutiach správnych orgánov. Nepredvolaním navrhovaných svedkov sa
žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne zaoberal, pričom nezistil nezákonnosť takéhoto postupu, čo
aj dostatočne vysvetlil v odôvodnení.

103. Námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, z dôvodu, že neuviedol

právny predpis, ktorý by prikazoval ohodnotiť akcie tak, ako ich ohodnotil daňový úrad, že neuviedol
správny právny predpis, ktorý mal byť porušený resp. pre ktorý je Dodatok účelový, treba považovať
za nedôvodnú. Túto námietku je potrebné vnímať s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti, najmä
na tie, ktoré s ňou bezprostredne súvisia, pričom takými sú skutočnosti zistené ohľadom Dodatku v
kontexte aplikácie § 3 ods. 6 daňového poriadku, ku ktorej už kasačný súd zaujal stanovisko. Žalovaný v

napadnutom rozhodnutí celkom zreteľne vysvetlil, že hodnoty jednotlivých akcií boli spočiatku v Zmluve
stanovené rovnakou cenou a až momentom prijatia Dodatku sa tieto modifikovali a to takým spôsobom,
ktorý jasne preukazuje účelnosť tohto právneho aktu, ktorej výsledkom má byť zníženie daňového
základu. Takéto konanie má za následok, že správne orgány konštatovali v rozhodnutiach porušenie § 2
písm.c)ah)a§8ods.1písm.e)zákonaodanizpríjmov.Napodkladezadováženýchdôkazovporušenie

odôvodnili tým, že žalobkyňa v daňovom priznaní za rok 2008 nepriznala príjem z predaja akcií podniku
v sume 26 035 710,- Sk, t. j. sumu príjmov reálne prislúchajúcu emisii akcií vydaných v roku 2007, ale len
sumu3239960,-Sk.Ohodnotenieakciítak,akotovykonalsprávcadanevyplýva,hocimožnoimplicitne,
resp. súvisí s aplikáciou § 3 ods. 1, 3 a 6 daňového poriadku, ktorými sa vychádzajúc z obsahu celého
rozhodnutia správca dane pri výpočte vyrubenej dane riadil. Daňovému subjektu prináležala suma 903

600,- euro za predané akcie a to v zmysle prílohy č. 1 k Dodatku k Zmluve. Žalovaný ako aj daňový
úrad dôsledne vysvetlili v rozhodnutiach postup pri výpočte sumy akcií, kedy správca dane pre určenie
matematickej resp. štatistickej priemernej predajnej ceny jednej akcie vychádzal a vyčíslil priemer, t.
j. bola určená stredná hodnota ako číselná charakteristika slúžiaca na meranie úrovne štatistického
rozdelenia hodnôt, pomocou ktorej možno nahradiť a zovšeobecniť hodnoty štatistického súboru. Keďže

ide o výpočet priemeru, bolo uvažované s celkovým počtom predaných akcií. Nakoľko predaj všetkých
akcií bol uskutočnený, napriek rovnakým menovitým hodnotám, v rôznych predajných cenách a to podľa
roku nadobudnutia akcií pre výpočet priemeru bol použitý výpočet vážneho aritmetického priemeru, kde
ako hladina bola stanovená príslušná predajná cena a ako frekvencia počet predaných akcií v príslušnej
predajnej cene. S poukazom na znenie Dodatku tak výpočet spočíval v delení celkovej ceny všetkých

akcií (t. j. 903 600,- euro) počtom všetkých akcií (t. j. 400 ks). Na tomto základe bola cena jednej akcie
vypočítaná vo výške 2 259,- euro. Potreba takéhoto prístupu k výpočtu implicitne vyplýva resp. úzko
súvisí osobitne s aplikáciou § 3 ods. 6 daňového poriadku. Toto vyplýva aj zo žalovaným uvedenej
demonštrácie príkladom, kedy poukázal pri výpočtoch na markantné rozdiely v závislosti od toho, či sa
berú do úvahy hodnoty v zmysle Zmluvy, alebo hodnoty v zmysle Dodatku. Týmto v zásade poukázal aj

na ďalšiu skutočnosť, na základe ktorej sa možno dôvodne domnievať, že Dodatok je účelový a preto
správca dane bol povinný zistiť skutočnú hodnotu akcií (t. j. nie účelovo stanovenú Dodatkom), nakoľko
táto bola rozhodujúca pre riadne vyrubenie dane. Uvedené podľa kasačného súdu zreteľne vyplýva
z obsahu odôvodnení oboch rozhodnutí správnych orgánov, hoci možno z pohľadu žalobkyne najmä
implicitne, avšak to nič nemení na skutočnosti, že išlo o zákonný postup.

104. Vo vzťahu k námietke nezákonnosti protokolu a neoboznámenia s výsledkom daňovej kontroly
sa kasačný súd prikláňa k časti odôvodnenia žalovaného, ako aj krajského súdu, ktorí popísali postup
správcu dane vo vzťahu k protokolu, ktorý považoval za zákonný a to aj vo vzťahu k jeho prerokovaniu.
Správca dane vo veci prerokovania protokolu postupoval podľa § 15 ods. 10 predchádzajúceho zákona

o správe daní. Z administratívneho spisu zreteľne vyplýva, že dňa 19.03.2010 bola zástupkyni žalobkyne
spolu s protokolom doručená výzva na vyjadrenie sa. Daňový subjekt predložil dňa 29.03.2010 písomné
vyjadrenie k protokolu. Dňa 31.03.2010 sa uskutočnilo prerokovanie protokolu za účasti zástupkyne
daňového subjektu, čo preukazuje zápisnica o ústnom pojednávaní č. 732/320/14438/2010/Mrtk,podpísaná zástupkyňou, ako aj poverenými pracovníkmi správcu dane. Správca dane vypracoval dňa
31.03.2010 dodatok k protokolu, v ktorom uviedol, že trvá na svojich zisteniach, pričom tento bol
taktiež podpísaný zúčastnenými stranami. Z obsahu zápisnice vyplýva, že daňový subjekt k nemu

nevzniesol žiadne námietky ani návrhy. Na predmetnom ústnom pojednávaní správca dane daňový
subjekt oboznámil o priebehu a výsledku daňovej kontroly. Prerokovaním protokolu spolu s prítomným
zástupcom daňového subjektu dňa 31.03.2010 bola daňová kontrola ukončená. Vzhľadom na to, že
protokol nebol podpísaný zo strany zástupkyne podľa poslednej vety § 15 ods. 12 zákona o správe daní,
považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie

tohto protokolu. (t. j. v danom prípade 31.03.2010). Nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobkyňa rozporuje
oboznámenie sa s výsledkom daňovej kontroly, nakoľko hoci táto informácia nie je zaznamenaná
explicitne v časti priebehu konania zápisnice o ústnom pojednávaní č. 732/320/14438/2010/Mrtk zo
dňa 31.03.2010, vyplýva z časti predmetnej zápisnice, ktorá predchádza časti priebehu konania a
navyše v samotnej časti priebehu konania je uvedené, že zástupca daňového subjektu neuznáva číselné
zhrnutie výsledkov kontroly uvedené v protokole. Je teda nepochybné, že s výsledkom daňovej kontroly

musel byť zástupca žalobkyne oboznámený. Skutočnosť, že zástupkyňa podpísala zápisnicu o ústnom
pojednávaní a dodatok k protokolu nevyvracia tvrdenie žalovaného, že nepodpísala samotný protokol.

105. Žalobkyňa argumentovala, že pri rokovaniach o cene jej manžel vzniesol pri tvorbe Zmluvy
námietku, že stanovenie ceny jednej akcie spôsobom, že celková cena sa vydelí počtom akcií, je voči

predávajúcim nespravodlivé, nakoľko by ich to poškodilo. Kupujúci však chcel uzavrieť Zmluvu čím skôr,
preto pokračovali v jej tvorbe, avšak mala byť stále ,,otvorená“. Stanovením cien poverili audítorku, čo
uviedol počas nezákonnej opakovanej daňovej kontroly. Ak by kupujúci nenaliehal na skoré uzavretie
Zmluvy, tak by Dodatok nebol býval vznikol. Na preukázanie uvedeného žiadala vypočuť manžela a iné
subjekty, čomu však nebolo vyhovené. Taktiež namietala nesprávne posúdenie listu Ministerstva financií

SR a ozrejmovala ekonomický a morálny dôvod ocenenia akcií z jej pohľadu, ako aj to, že k navýšeniu
základného imania prostredníctvom akcií došlo zo zisku, ktorý už raz bol zdanený a teda išlo by o dvojité
zdanenie. K tejto námietke kasačný súd poukazuje na vyššie uvedenú časť odôvodnenia k aplikácii §
3 ods. 6 daňového poriadku a upozorňuje na skutočnosť, že základné imanie bolo navýšené zo zisku
nie je v neprospech záverov rozhodnutí správnych orgánov a to s poukazom na zákon o dani z príjmu,

ktorý v § 8 ods. 1 písm. e) stanovuje, že príjmom pre posúdenie základu dane je aj príjem z prevodu
cenných papierov a to bez ohľadu na skutočnosť, že k navýšeniu základného imania došlo vydaním,
resp. emitovaním nových akcií zo zisku spoločnosti.

106. K námietke, že ak je Dodatok považovaný za neplatný, tak nemožno na jeho podklade vyrubovať

daň z kúpnej ceny ním určenej, kasačný súd upozorňuje na odôvodnenie prvostupňového orgánu, ako
aj krajského súdu, v ktorom poukázal na skutočnosť, že správca dane akceptoval realizačnú kúpnu
cenu uvedenú v prílohe č. 1 k Dodatku a vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade s rozhodnutím
Okresného súdu v Košiciach, ako aj Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol žalobu o určenie
absolútnej neplatnosti predmetného Dodatku. Z rozhodnutí vyplýva, že Dodatok nie je považovaný

priamo za neplatný, ale za účelový, čo predstavuje výrazný rozdiel najmä s ohľadom na skutočnosť, že
žalovaný ako aj prvostupňový orgán na Dodatok nahliadali ako na jeden z podkladov pre rozhodnutie.

107. Námietka vo vzťahu k nezákonnému predlžovaniu lehôt počas celého daňového konania je
nedôvodná, nakoľko táto bola v súlade so zákonom. Zákon celkom zreteľne uvádza ako akceptovateľný

dôvod predĺženia lehoty zložitosť prípadu. Pod touto možno rozumieť napríklad náročnosť z hľadiska
právnej úpravy relevantnej pre rozhodnutie veci (napríklad, ak sa vyžaduje, aby sa aplikovalo viac
právnych noriem), z hľadiska množstva podkladov, prípadne dôkazov, ktoré musí orgán príslušný na
rozhodnutie zabezpečiť, resp. na ktoré musí prihliadať, z hľadiska množstva otázok, ktoré musí v danej
veci posúdiť, ale aj z hľadiska množstva pripomienok, prípadne návrhov daňových subjektov, s ktorými

sa musí vysporiadať a nepochybne možno pod uvedený dôvod zaradiť aj vysoký objem peňazí, výšku
vyrubenej dane prípadne náročnosť výpočtov. Kasačný súd nemá na základe spisu za preukázané, že
by predĺženie lehoty bolo účelové a absentoval by skutočný zákonný dôvod.

108. Námietku porušenia dvojinštančnosti konania z dôvodu, že s argumentmi ohľadom ohodnotenia

akcií, listu Ministerstva financií SR, § 39 OZ, toho ako si správne orgány vysvetľujú 3.1 Dodatku sa
oboznámila až v rozhodnutí Daňového úradu Bratislava, považuje kasačný súd za neopodstatnenú,
nakoľko vyrubovacie konanie vedené daňovým úradom bolo prvou inštanciou a následne konanie
pokračovalo druhou inštanciou pred žalovaným, ako odvolacím orgánom.109. Námietku nerešpektovania záväznosti nadriadeného orgánu s ohľadom na to, že príslušný daňový
úrad bol povinný čo najúplnejšie zistiť skutkový stav a preveriť súvislosti aj ohľadom ocenenia akcií

je treba považovať za nedôvodnú a to s poukazom na vyššie uvedené časti odôvodnenia kasačného
súdu, ako aj odôvodnenia krajského súdu, v ktorom nie len konštatoval doplnenie dokazovania, ako
tvrdí žalobkyňa, ale aj uviedol, akým spôsobom bolo dokazovanie doplnené. Daňový úrad Bratislava
dokazovanie vykonal a doplnil tým, že akceptoval Dodatok č. 1 ku Zmluve o kúpe akcií zo dňa 11.
septembra 2008 (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/24/2014-388 zo dňa 28.05.2014).

Správca dane odstránil procesné nedostatky, preveril a opätovne posúdil správnosť výšky zdanených
príjmov, využil dôkazy zabezpečené v rámci doposiaľ vykonaného dokazovania.

110. Z vyššie uvedených dôvodov sa kasačný súd stotožnil s rozsudkom krajského súdu a dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju podľa § 461 S.s.p. zamietol.

111. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala
úspech, ich náhradu podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. nepriznal a žalovanému
ich nepriznal, pretože mu právo na náhradu trov v konaní pred správnymi súdmi zásadne neprináleží.

112. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.