Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2019

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 12C/133/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115221809
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Knociková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2019:3115221809.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v spore žalobcu F. S., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C., K. M. XXXX/X, zast. JUDr. Rudolf ADAMČÍK advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom A. XX,
R. X/A, P.O. A. XX, J. XX XXX 592 proti žalovanej 1/ V. F. (predtým Q.), nar. XX.XX.XXXX, bytom C.,
J. XXXX/X, zast. Advokátska kancelária Lichner Legal s.r.o., so sídlom C., R. XXXX/X, J. XX 246 804
a žalovanému 2/ V. - B., spol. s r.o., so sídlom A. - D. A., A. X/a, IČO 31 444 873, zast. Advokátska
kancelária PaulQ s.r.o., so sídlom Bratislava, K. 2, J. XXX 064 64 o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej umy s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba s a z a m i e t a .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám jej
právneho zástupcu Advokátska kancelária Lichner Legal, s.r.o., v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti
uznesenia súdneho úradníka tunajšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená
výška náhrady trov konania.

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % k rukám

jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária PaulQ, s. r. o. v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti
uznesenia súdneho úradníka tunajšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená
výška náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 05.10.2015, domáhal, aby súd zaviazal žalovanú 1/ k
povinnosti doručiť mu list s ospravedlnením tohto znenia: „Ospravedlňujem sa pánovi F. S. za nepravdivé
tvrdenia o tom, že v novembri 2006 mi proti mojej vôli v pražskom hoteli vzal mobilný telefón, na izbe
ma fotil v spodnom prádle a nútil ma piť počas pobytu v Prahe alkohol. Tak isto sa ospravedlňujem
za nepravdivé tvrdenie, že ma nútil k orálnemu sexu.“ Ďalej žiadal, aby súd zaviazal žalovaného 2/ k

povinnosti zverejniť textom na ploche minimálne 90% obrazovky vo veľkosti písma riadne vnímateľnej
televíznym divákom, v televíznom vysielaní televíznej stanice TV V., bezprostredne pred vysielaním
programu hlavnej večernej spravodajskej relácie ospravedlnenie v tomto znení: „TV V. uverejnila v
hlavnej spravodajskej relácii, vysielanej dňa 04.10.2012, nepravdivé a znevažujúce informácie o F. S.,
trénerovi karate z C., nepravdivé a znevažujúce informácie o tom, že v novembri 2006 tri dni v pražskom
hoteli obmedzoval osobnú slobodu svojej zverenkyne, ktorú o rok neskôr vo svojom byte prinútil k
orálnemu sexu, za čo sa mu ospravedlňuje.“ Žalobca žiadal od žalovaného 2/ aj náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 10.000,- eur.

2. Žalobca uviedol, že je ženatý a vo voľnom čase sa venoval športu- karate. V rozhodnom čase, teda
v roku 2012, už bol dlhoročným trénerom karate v Trenčíne, bol medzinárodným rozhodcom karate adlhodobo sa venoval výcviku mládeže. Dňa 04.10.2012 sa na Okresnom súde (ďalej len OS) Trenčín
konalo pojednávanie v trestnej veci sp. zn. 2T/50/2010 proti nemu. Bol obžalovaný zo spáchania
trestných činov obmedzovania osobnej slobody a sexuálneho zneužívania. Toto trestné stíhanie bolo

začaténazákladeobvineniažalovanej1/,ktorátvrdila,žejuvnovembri2006tridnidržalvhotelivPrahe,
pričom jej znemožňoval a obmedzoval voľný pohyb a v novembri 2007 ju mal prinútiť k orálnemu sexu.
Dňa 04.10.2012 redaktor a kameraman žalovaného 2/ na chodbe OS Trenčín nasnímal okrem iného
rozhovor s hovorcom Krajského súdu (ďalej len KS) v Trenčíne pánom V. C. a rozhovor so žalovanou 1/.
Dňa 04.10.2012 potom v hlavnom večernom spravodajstve TV Markíza žalovaná 2/ vysielala reportáž

o súdnom pojednávaní s tým, že v reportáži odznel výrok hovorcu KS v C., pána V. C. v znení: „ V
pražskom hoteli tri dni obmedzoval jej osobnú slobodu a o rok neskôr ju mal vo svojom vlastnom byte
prinútiť k orálnemu sexu. Obžalovaný ako tréner karate spáchal zločin obmedzovania osobnej slobody
a zločin sexuálneho násilia voči svojej zverenkyni.“ Na potvrdenie týchto tvrdení potom v spravodajskej
relácii odzneli slová žalovanej 1/, ktorej tvár ale žalovaný 2/ zámerne nenasnímal. Súčasne žalovaný 2/
v relácii zverejnil jeho podobizeň, ktorú nasnímal na chodbe súdu. Žalobca tvrdil, že všetky tieto tvrdenia

o tom, že spáchal uvedené trestné činy sú nepravdivé. OS Trenčín ho rozsudkom zo dňa 11.12.2012 sp.
zn. 2T/50/2010 oslobodil spod obžaloby a uznesením KS v Trenčíne zo dňa 25.09.2013 bolo odvolanie
prokurátora zamietnuté ako nedôvodné.

3. Vyššie uvedeným konaním žalovanej 1/, ktorá nepravdivými tvrdeniami o jeho osobe a obvinením zo

spáchania trestných činov, neoprávnene zasiahla do jeho práva na ochranu osobnosti, predovšetkým
jeho cti i vážnosti v spoločnosti a spôsobila mu problémy v súkromnom živote. Vyššie uvedeným
správaním žalovaného 2/, najmä zverejnením kombinácie strihov z výrokov hovorcu KS v Trenčíne v
dokonanom vide ako hotové a preukázané tvrdenie faktov, zverejnením nepravdivých tvrdení o jeho
osobe, hrubo zasiahol do jeho cti a vážnosti v spoločnosti, spôsobil mu problémy v súkromnom živote

ako aj v jeho profesionálnej sfére a porušil aj zásadu prezumpcie neviny. Žalobca žiadal aj náhradu trov
konania.

4. Žalobca svoje skutkové tvrdenia preukazoval CD nahrávkou predmetnej spravodajskej relácie zo dňa
04.10.2012 a návrhom na výsluch svedkov.

5. Žalovaná 1/ k žalobe uviedla, že predmetné trestné oznámenie na žalobcu podala z dôvodu, že iným
spôsobom už nevedela zvládať a riešiť situáciu a udalosti, ktoré sa stali v roku 2006 a 2007. Tieto pri
vyšetrovaní opísala tak, ako si ich pamätala, cítila a vnímala. Výsledok súdneho konania prijala ako fakt,
voči ktorému zákon nepripúšťa ďalší opravný prostriedok a tento musí vytesniť zo svojho živote, pretože

celé to obdobie bolo pre ňu i jej rodinu veľmi nepríjemnou, neželanou a stresujúcou udalosťou. Z tohto
dôvodu sa odmieta žalobcovi ospravedlniť, pretože za svojim trestným oznámením si stále stojí, má
pocit prežitej krivdy a nespravodlivosti. Poukázala na to, že z jej strany bola na začiatku procesu podaná
žiadosť o vylúčenie verejnosti z prejednania. K svojim skutkovým tvrdeniam nepredložila žiadne listinné
dôkazy. Žalovaná neskôr ešte uviedla, že svojim trestným oznámením si plnila svoju zákonnú povinnosť

avsúdnomkonaníbolavpozíciisvedka,poškodeného,vypovedalaakosvedokpopoučeníoprípadnom
lživom obvinení. Po právoplatnosti trestného konania nebolo z úradnej povinnosti začaté konanie voči jej
osobe pre naplnenie skutkových podstát trestných činov krivého obvinenia a krivej výpovede. Poukázala
na judikatúru NS ČR sp. zn. Cpjn 13/2007, sp. zn. 30Cdo/4352/2010, ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 552/2016,
podľa ktorých ak došlo k zásahu do osobnostných práv v rámci výkonu zákonom stanovených oprávnení

resp. povinností (napr. výpoveď svedka, ...) pravidelne nepôjde o zásah neoprávnený, pokiaľ subjekt,
ktorý sa zásahu dopustil, nevybočil z medzí takto stanovených práv a povinností / exces/. Excesom je
hlavne napr. krivé obvinenie, krivá výpoveď alebo priestupok. Podľa žalovanej 1/ v jej prípade nešlo o
uvedený exces. Žalobu žiadala zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Ďalej uviedla, že v trestnom
súdnom konaní žiadala o vylúčenie verejnosti z hlavných pojednávaní z dôvodu, že celá záležitosť bola

pre ňu i jej celú rodinu krajne nepríjemná a nežiaduca. Pred kamerou a redaktorom žalovaného 2/
prehovorila len pod podmienkou, že jej nebude vidieť tvár, čo sa aj stalo.

6. Žalovaný 2/ žiadal žalobu voči nemu zamietnuť. Uviedol, že jej redaktori pri svojej činnosti
upozorňujú na javy a skutočnosti, ktoré sú predmetom verejného záujmu a u ktorých je zvýšený dopyt

po informáciách zo strany verejnosti. Pri potrebe negatívneho hodnotenia akejkoľvek skutočnosti
využívajú garantovaný inštitút vecnej kritiky a hodnotiacich úsudkov. Účelom predmetnej reportáže bolo
informovať širokú verejnosť o stave trestného konania vedeného proti žalobcovi, ktorý bol obžalovaný z
uvedených trestných činov. Toto trestné konanie bolo nepochybne témou legitímneho verejného záujmu,o ktorej má verejnosť právo byť informovaná (v zmysle rozhodnutia ESĽP vo veciach Thorgeir C. proti
J. r.XXXX a B. C. č. X proti B. kráľovstvu r. XXXX). Išlo totiž o vzťah učiteľ- žiak, v ktorom je zneužitie
postavenia trénera ako učiteľa mimoriadne odsúdeniahodné a priťahuje značnú pozornosť médií. Deti

predstavujú zvlášť ohrozenú skupinu ľudí, pričom rodičia sa spoliehajú práve na učiteľov, že budú
nahrádzať rodičovskú ochranu. Pozícia žalobcu ako trénera, ktorému rodičia zverili mnoho detí, vylučuje
súkromný a neverejný charakter danej trestnej kauzy. Rodičia detí mali právo a záujem byť o priebehu
konania informovaní, preto žalovaný 2/ mal povinnosť prinášať verejnosti uvedené informácie aj napriek
tomu, že majú negatívny charakter (rozhodnutie ESĽP vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu

r. 1976). Žalovaný 2/ si tým plnil svoju úlohu „strážneho psa“ demokracie. K žalobcom namietanej
prezumpcie neviny žalovaný 2/ uviedol, že napadnuté tvrdenia z reportáže odzneli z úst pána V.., ktorý je
oficiálnymhovorcomsúdovvTrenčíneajejedinouoprávnenouosobouvyjadrovaťsazasúdisamotných
sudcov. Ide teda o informácie z tzv. oficiálneho zdroja (štátneho orgánu) , ktorých pravdivosť si novinári
nie sú povinný overovať (rozhodnutie ESĽP vo veci Bladet C. a B. proti N. z r. XXXX, E. proti H. z r.
2002, Nálezy ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 a sp. zn. IV. ÚS 284/2012). Zároveň jeho reportér a autor

reportáže, pán V. A., výslovne uvádza, že informácie pochádzajú aj od orgánov činných v trestnom
konaní (...podľa prokuratúry...). Pán V. A. pri príprave reportáže teda konal v dobrej viere, pretože získal
informácie od hovorcov súdov v Trenčíne a orgánov činných v trestnom konaní, t.j. nepochybne z
hodnoverných zdrojov, preto nepovažoval za potrebné ich bližšie preverovať. Žalovaný 2/ neupravoval
znenie týchto oficiálnych informácií, pretože nechcel tým ukrátiť verejnosť na autenticite, presnosti a

úplnosti poskytnutých informácií (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010). V súvislosti s trestnými činmi bol
v reportáži použitý moderátorkou tzv. polemický (hypotetický) jazyk (... vraj sexuálne zneužil...), ktorý v
zásade vylučuje akýkoľvek zásah nielen do práva na ochranu osobnosti ale aj prezumuje nevinu žalobcu
(nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 a ÚS ČR II. 357/96). Reportáž považoval za objektívnu, nestrannú
a vyváženú, pretože zúčastneným stranám (žalobcovi i žalovanej 1/) bol poskytnutý adekvátny priestor

na vyjadrenie sa k veci v zmysle § 16 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii. Žalovaný
2/ uviedol, že na vyhotovenie a použitie podobizne žalobcu v reportáži nebol povinný si vyžiadať súhlas
žalobcu, pretože išlo podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka o tzv. spravodajskú licenciu. Žalobca
vzniesol námietku premlčania k rovnopisu žaloby s prezenčnou pečiatkou súdu zo dňa 08.10.2015,
ktorá mu bola doručená súdom na vyjadrenie sa. Žalovaný 2/ sa ďalej vyjadril k slobode prejavu s

poukazom na právnu úpravu a judikatúru súdov SR, ČR i ESĽP. K žalovanej náhrade nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobca v žalobe žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že reportáž mu zasiahla
do občianskej cti a znížila dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Žalovaný 2/ žiadal aj náhradu trov
konania od žalobcu.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedol, že tento mal síce právo o súdnom spore konaní
informovať, avšak obsah správy mal prispôsobiť vzhľadom na osobnostné práva žalobcu a
rešpektovanie zásady prezumpcie neviny tak, aby obsah správy nemohol negatívne a nezvratne
ovplyvniť jeho budúcnosť a zvažovaná možnosť, že sa jeho vina v súdnom konaní nepreukáže a že bude
spod obžaloby oslobodený. Žalovaný 2/ mal zverejnenie výrokov hovorcu súdu posúdiť z hľadiska, že

bez právoplatného rozhodnutia súdu hovorca tvrdil, že žalobca spáchal označené trestné činy. Reportáž
nemala obsahovať aj zverejnenie podobizne žalobcu ako obžalovaného, ani komunikáciu so žalobcom.
Žalovaný 2/ divákov ani neinformoval, že bude priebeh súdneho konania ďalej sledovať a informovať,
či bude žalobca uznaný vinným, ani neinformoval divákov o tom, že vec nie je taká jednoznačná a tým
by „zmäkčil“ nepochybné znenie vyhlásenia hovorcu súdov o vine žalobcu. Naopak, žalovaný 2/ sa

už ďalej tejto veci nevenoval a divákom neposkytol informácie o následnom oslobodení žalobcu spod
obžaloby, pretože takého informácie už nie sú tak „senzačné“. Žalobca k vyváženosti reportáže uviedol,
žezverejneniepodobiznežalobcunebolonevyhnutnépreinformovaniediváka,pretoževžiadnomsmere
nezvyšovalo informatívnu hodnotu správy v jej legitímnej a legálnej časti. Žalovaný 2/ zverejnením
podobizne žalobcu sledoval len cieľ zvýšiť senzačnosť reportáže. K vznesenej námietke premlčania

uviedol, že žalobu podal na súd elektronicky dňa 05.10.2015 a následne poštou dňa 08.10.2015, teda
včas.

8. Žalobca k vyjadreniu žalovanej 1/ uviedol, že trvá na tom, že tvrdenia žalovanej 1/ sú nepravdivé a
trval na žalobe.

9. Žalobca zdôraznil, že v žalobe nenamieta samotné zverejnenie skutočností, ale tvrdenia nepravdivých
údajov o správaní sa žalobcu.10. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listinami a to žalobou, prehrávkou a prepisom
predmetného CD, obsahom tunajšieho spisu sp. zn. 2T/50/2010 s zistil tento skutkový stav veci:

11. Podľa žaloby a vyjadrenia žalobcu sa tento domáhal ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka voči žalovanej 1/ z dôvodu nepravdivých tvrdení o jeho osobe, obvinením zo
spáchania trestných činov, ktoré boli predmetom súdneho konania tunajšieho súdu sp. zn. 2T/50/2010
a bol právoplatne oslobodený spod obžaloby.

12. Medzi žalobcom a žalovanou 1/ (i žalovaným 2/) nebolo sporné, že trestné stíhanie žalobcu začalo
na základe trestného oznámenia žalovanej 1/ zo dňa 04.12.2007, ktoré podala ústne na OR PZ Trenčín
do zápisnice. Toto trestné konanie skončilo právoplatne dňa 25.09.2013 oslobodením spod obžaloby
pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zločinu obmedzovania slobody podľa § 183 ods. 1, 2
písm. d) Tr. zák. s poukazom na ust. § 139 ods. 1, písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
1/ v presne nezistenom čase v priebehu mesiaca november 2006 v Trenčíne pod zámienkou konania

sa sústredenia karate v meste Brno, Česká republika, vylákal svoju zverenkyňu V. Q., nar. 02.05.1990,
bytom C. XX. októbra XXXX/X, aby s ním nasadla do osobného motorového vozidla, avšak následne jej
obvinený uviedol, že nepôjdu na žiadne sústredenie, ale poškodenú proti jej vôli odviedol do hotela K.
nachádzajúceho sa v meste Praha 6, Česká republika, Centrum doktoranských a manažérskych štúdií
Q. V. č. X/XXX, kde jej následne tri dni bránil užívať osobnú slobodu tým spôsobom, že jej znemožňovať

a obmedzoval voľný pohyb bez jeho prítomnosti mimo izby hotela a 2/ v presne nezistený deň v mesiaci
november 2007 v čase asi o 18:00 hodine v byte na ulici K. Šmidkeho č. XXXX/X, Trenčín, obvinený
ako tréner karate, ťahaním za vlasy donútil svoju zverenkyňu V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., ul. XX.
októbra XXXX/X k orálnemu sexu.

13.OS TN svoje rozhodnutie zdôvodnil takto:

Pokiaľ ide o skutok pod bodom 1/ je zrejmé, a vyplýva to aj z SMS komunikácie poškodenej s
obžalovaným, že už od samého počiatku malo ísť o ich spoločný „výlet“, nie o sústredenie, pričom túto
verziu podporil aj očitý svedok začiatku ich cesty W. K., ktorého tiež poškodená volala, aby s nimi išiel

na „výlet“. Tento svedok sa aj jednoznačne vyjadril, že si počas spoločnej cesty nevšimol nič, čo si
nasvedčovalo prekvapeniu poškodenej z toho, že vystúpil z auta a pod. Vzhľadom na popis skutku a
skutočnosť, že obžalovaný s poškodenou cestovali v piatok autom do Bratislavy, potom leteli lietadlom
do Prahy, ubytovali sa v hoteli, v piatok večer a v sobotu si pozreli rôzne miesta v Prahe, navštívili
rôzne bary či stravovacie zariadenia a následne opäť v nedeľu leteli lietadlom do A. a potom do C.

autom, tak je nanajvýš preukázateľné, že poškodená mala v prítomnosti obžalovaného nespočetné
množstvo možností, ako vyjadriť rôznymi formami navonok (samotnému obžalovanému alebo okoliu)
odporvočiobmedzovaniujejosobnejslobodyzostranyobžalovaného,čiužvbare,reštauráciách,hoteli,
v hromadných dopravných prostriedkoch, na letiskách, uliciach a pod. Tento záver podporujú aj všetky
fotografie predložené obžalovaným, z ktorých je zrejmé, že skutočne navštevovali také miesta v Prahe,

kde sa pohybovalo naozaj veľké množstvo ľudí a aj z výrazu tváre poškodenej na fotografiách, ktorý
javil známky nielen úsmevu, ale aj spokojnosti, ako aj z toho, že na viacerých fotografiách obžalovaného
objímala alebo sa ho inak dotýkala. Tiež je potrebné zdôrazniť, že poškodená sama vypovedala, že
sa k obžalovanému vyjadrovala v Prahe len v tom zmysle, že s ním nechce byť a že k nemu nemá
citový vzťah. Obrana obžalovaného spočívala v tom, že sa zorganizovaním výletu len snažil poškodenej

pomôcť, lebo na tom bola psychicky zle, bola nešťastná, pričom túto prezentoval aj v následnej
komunikácií prostredníctvom mailu s otcom poškodenej J. Q. a zotrval na nej počas celého prípravného
konania, ako aj konania pred súdom. Svoje konanie, že teda išiel na výlet s osobou, ktorá nedosiahla
ešte plnoletosti a bez súhlasu jej rodičov, považoval za svoj skrat, ale mal len dobré úmysly. Táto obrana
sa javila konzistentnejšou aj v tom smere, že niektorí vypočutí svedkovia sa vyjadrili, že poškodená

vzbudzovala o obžalovaného počas tréningov v karate klube či na sústredení v R. Q. svoj záujem,
vyjadrovala svoju náklonnosť voči nemu, vyhľadávala jeho prítomnosť, mala sa správať vyzývavo a
pod., pričom z SMS komunikácie medzi nimi je tiež zrejmé, že používala často slovné výrazy, ktoré
boli voči obžalovanému jednoznačne viac než pozitívne naklonené (napr. „Cmukam TA“, „Lubim Ta!“) a
vymykali sa čisto vzťahu tréner - zverenkyňa, ktorý bol medzi nimi prezentovaný zo strany poškodenej,

a to dokonca aj po návrate z výletu v Prahe. Obžalovaný s poškodenou komunikovali aj prostredníctvom
sociálnej siete www.pokec.sk, pričom ani z tejto v trestnom spise doloženej nebolo možné prakticky
vôbec badať opačnú náklonnosť v ich vzťahu, t. j. prejavovanú v smere od obžalovaného, ktorý sa v
žiadnej takejto ich spoločnej komunikácií v tomto smere nevyjadril, i keď je pravdou, že poškodenejposielal fotografie, kde mal časť tela od pása hore odhalenú. Uvedené smeruje ku konštatovaniu, že to
bolaprávepoškodená,ktorásasnažilaichvzťah„posunúťvyššie“,žeboladoobžalovanéhozamilovaná,
i keď tá to od samého počiatku predmetnej trestnej veci rozhodne popierala a popiera, za podpory

výpovedí jej blízkeho priateľa svedka A. V. i jej rodinných príslušníkov. Výpoveď obžalovaného mala
však v tomto smere reálny podklad v iných nepriamych vykonaných dôkazoch a nielen vo výpovediach
svedkov. Poškodená počas hlavného pojednávania uviedla, že mala ísť na sústredenie do Prahy, nie
do Brna, ako to prezentoval pred jej rodičmi, a že jej tréner hovoril, že si v Prahe oddýchne, a to už
počas jazdy do Bratislavy na letisko, kde jej mal podľa jej vyjadrení vziať mobilný telefón. Do tej doby

teda mala možnosť volať o pomoc alebo iným spôsobom vyjadriť svoj odpor prostredníctvom telefónu
voči jeho konaniu. Jej matka sa dokonca vyjadrila v tom zmysle, že poškodená si myslela, že dobre, že
sa tam majú (na sústredení) stretnúť s nejakými ďalšími karatistami, či čo, takže ešte bola v pohode,
avšak sama poškodená vo svojej výpovedi uvádzala, že už po vystúpení W. K. z auta tušila, že niečo
nie je v poriadku. Rovnako sa javilo ako nelogickým tvrdenie poškodenej, že po návrate z Prahy jej
obžalovaný vrátil jej peniaze a požadoval po nej, aby mu kúpila tango nohavičky, ktoré mu následne

kúpila s odôvodnením, že sa s ním nechcela o tom naťahovať. Nelogickým sa toto tvrdenie javilo byť
preto, že poškodená mala vyhovieť obžalovanému práve po tom, čo prežila ním popisované negatívne
traumatické zážitky v Prahe. V prípade tohto skutku však senát okresného súdu musí zdôrazniť, že pre
naplnenie (objektívnej stránky) žalovanej skutkovej podstaty trestného činu by muselo byť nezvratne
preukázané, že poškodená dala jednoznačne najavo svoj nesúhlas so spoločnou cestou s obžalovaným

do Prahy tak, ako sama poukazovala, že tomu tak bolo. Naopak, na hlavnom pojednávaní sa poškodená
v rámci kladenia otázok súdom v rozpore s tým, čo predtým tvrdila vyjadrila, že obžalovanému žiadnym
spôsobom nedala najavo, že nechce s obžalovaným pokračovať v ceste do Prahy.

Pokiaľ ide o skutok pod bodom 2/ je potrebné poukázať na isté ďalšie rozpory vo výpovedi poškodenej

a jej rodinných príslušníkov, predovšetkým popis poškodenej o tom, ako sa mala dostať do osobného
auta obžalovaného a popis jej matky o tejto skutočnosti, ktorá sa to dozvedela od poškodenej, ďalej tiež
na skutočnosť, že senátu okresného súdu sa jednoznačne javilo ako nevierohodné tvrdenie poškodenej,
že sa sama vybrala na stretnutie s osobou, s ktorou sa dovtedy rozprávala asi 2-krát v živote, pretože jej
poslala z neznámeho čísla len SMS správu, aby sa niekam (večer, t. j. za tmy) dostavila na stretnutie, s

podpisom „Alena“, keď si myslela, že ide o manželku obžalovaného, ktorá sa asi dozvedela o tej Prahe
a chcela sa s ňou o tom porozprávať, aby sa jej uľavilo. Poškodená si ani len nepreverila, kto ju to
vlastnepozývanastretnutie,keďžiadnu„Alenu“podľavlastnéhotvrdenianepoznala,pričomvovýpovedi
uviedla, že pred jej násilným vtiahnutím do auta videla pred Južankou manželku obžalovaného, ktorá
však v tomto skutku nezohrala žiadnu významnejšiu úlohu, ale jej napadnutie zo strany obžalovaného

musela vidieť. Je potom nelogické, aby sa obžalovaný pod zámienkou, že je niekto iný, snažil poškodenú
vylákať na stretnutie, a to na miesto, kde sa zdržuje viac ľudí (Južanka je nákupné centrum na sídlisku
Juh v Trenčíne), teda kde by jeho počínanie mohlo vidieť väčšie množstvo ľudí, aby ju tam násilím
vtiahol do svojho auta, čo mala vidieť aj jeho manželka, aby ju odviezol o pár ulíc do miesta svojho
bydliska a v byte jej prikázal, aby mu urobila orálny sex, a to s tým vedomím, že sa jeho manželka,

ktorá mala byť vzdialená len pár ulíc, môže vrátiť náhle do spoločného bytu a jeho konanie vidieť. Opäť
sa v tomto smere preukazuje vierohodnejšou obrana obžalovaného, ktorý vypovedal, že poškodená
ho po návrate z Prahy párkrát navštívila u neho doma v byte, ale za účelom pozretia si fotografií z
ich výletu v Prahe, keď je zrejmé, že len obžalovaný mal fotoaparát, a teda aj prístup k fotografiám. Z
hľadiska časového rámca jej návštev u neho doma vypovedal, že určite to bolo skôr, ako je popísané

v skutku a ničoho takého sa nedopustil. Jej návštevy u neho doma sa podľa jeho vyjadrení uskutočnili
pred jej odchodom z klubu, po jej odchode ju videl len raz na trhu, poškodená dokonca uvádzala, že
jedna jej návšteva bola pred Prahou a druhá bola po Prahe, pričom jej matka sa zas vyjadrila v tom
smere, že 1-krát bola poškodená na návšteve u obžalovaného aj s priateľom Q. K. ktorý to na hlavnom
pojednávaní poprel. Z obsahu vykonaných dôkazov je zrejmé, že v čase spáchania stíhanej trestnej

činnosti už bol obžalovaný ženatý a býval so svojou manželkou v byte na adrese, kde býval aj v čase
výletu do Prahy. Ak by aj obžalovaný chcel poškodenú sexuálne obťažovať, určite tak mohol urobiť
na ich spoločnom výlete v Prahe, kde mal na to iste lepšie podmienky (1 hotelová izba s manželskou
posteľou) a takéto jeho protiprávne konanie by sa dalo lepšie zakryť, ako by tomu bolo napr. v Trenčíne
v prípade žalovaného skutku pod bodom 2/, s prihliadnutím na to, že podľa výpovede poškodenej mala

manželkaobžalovanéhovidieť,akojuv blízkostiichspoločnéhoobydlianapáda.P.S.všakjednoznačne
poprela, že by poškodenej posielala SMS správu so žiadosťou o stretnutie a sama poškodená ani
len nevedela, z akého telefónneho čísla jej táto SMS správa prišla. Z hľadiska vykonaných listinných
dôkazov je potrebné tiež uviesť, že v čase spáchania oboch stíhaných skutkov, sa na základe výpisovz uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky z čísla poškodenej nepodarilo preukázať komunikáciu
obžalovaného s poškodenou. Poškodená priebeh tohto žalovaného skutku popisovala a vysvetľovala
tak, že už z hľadiska logiky nemožno pripustiť reálnosť takéhoto popisovaného priebehu, navyše s

rozpormi o viacerých skutočnostiach. Rozpory v tvrdeniach poškodenej spočívali v tom, že v prípravnom
konaní uvádzala, že počas napadnutia obžalovaného a následne aj v jeho byte mala pri sebe kabelku,
pričom na hlavnom pojednávaní uviedla, že všetky osobné veci mala v bunde. Rozpor vysvetlila tak,
že na niektoré veci si už nepamätá a výpoveď z prípravného konania je čerstvejšia. Rovnako si presne
nespomenula na ťahanie jej vlasov obžalovaným v byte v čase, keď od nej vyžadoval orálny sex, i

keď sa k tomu v prípravnom konaní vyjadrovala. Vo výpovedi tiež uvádzala rôzne obdobia, kedy malo
dôjsť k oznámeniu prejednávaných skutkov svojmu otcovi J. Q., keď na jednom mieste uvádzala časový
údaj mesiac po tom, kedy to povedala matke (tej to mala povedať v lete 2007) a neskôr uvádza na
jeseň. Senát okresného súdu tiež musí zdôrazniť, že pokiaľ ide o objektívnu stránku trestného činu u
tohto žalovaného skutku, tak sama poškodená sa na hlavnom pojednávaní vyjadrila v tom zmysle, že k
orálnemu sexu nedošlo, i keď v popise skutku v obžalobe je uvedené, že ju obžalovaný k nemu „donútil“

a teda malo dôjsť k jeho dokonaniu.

Tiež je potrebné poukázať na skutočne dlhý časový úsek, najmä od spáchania žalovaného skutku pod
bodom 1/, až do doby, kedy malo dôjsť k podaniu trestného oznámenia zo strany poškodenej, keď
toto bolo inak smerované na niekoľko fyzických prepadov jej osoby, ktoré sa mali udiať len krátko

po spáchaní žalovaného skutku pod bodom 2/, ktorá skutočnosť opäť poukazuje na nevierohodnosť
tvrdení poškodenej o žalovanej trestnej činnosti obžalovaného. Z výsluchov svedkov je tiež zrejmé, že
minimálne Lenka A. a A. V. boli pred svojim výsluchom na hlavnom pojednávaní v osobnom kontakte
s matkou poškodenej, resp. s poškodenou, keď sám A. V. bol zo strany poškodenej informovaný o
tom, že celú vec chce riešiť súdnou cestou, na čo ho požiadala o svedectvo. Nemožno tiež opomenúť

preukázaný a podstatný fakt na hlavnom pojednávaní, že splnomocnený zástupca poškodeného krátko
pred výsluchom svedka MUDr. F. T. tohto svedka osobne na jeho pracovisku navštívil a poskytol mu
obsah jeho výpovede z prípravného konania tiež riešil záležitosť ohľadne jeho výpovede ako svedka
na hlavnom pojednávaní. Takáto skutočnosť preto má zásadný vplyv aj na relevantné hodnotenie
vierohodnosti takéhoto dôkazu.

V prípade, ak má slúžiť výpoveď poškodeného ako jediný relevantný priamy dôkaz preukazujúci vinu
obžalovaného bez ďalších priamych a podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný,
logický, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný. Podľa názoru
súdu výpoveď poškodenej Martiny Q. v predmetnej trestnej veci vyššie uvedené atribúty preukázateľne

nespĺňala, keď nemala dostatočný základ ani v nepriamych dôkazoch, s ktorými neutvorila ucelený
reťazec napovedajúci bez najmenších pochybností o vine obžalovaného za oba žalované v zmysle
podanej obžaloby. Výpoveď poškodenej V. Q. v predmetnej trestnej veci nepriamo podporovali len
výpovede jej rodinných príslušníkov, zdravotníckych špecialistov, u ktorých bola v liečebnej starostlivosti,
a tiež niektorých členov karate klubu R., avšak tieto vo svojom súhrne neboli v závislosti od iných

vykonaných dôkazov natoľko nespochybniteľné, aby utvorili skutočne logický reťazec usvedčujúci
obžalovaného zo spáchania oboch žalovaných skutkov tak, ako boli tieto popísané v podanej obžalobe.

Z nutnej potreby náležitého zistenia skutkového stavu veci pre spravodlivé rozhodnutie vyplýva, že
orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola

táto požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia
náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci
spravodlivo rozhodnúť. Ak vykonané dôkazy v konaní pred súdom nebudú stačiť na uznanie viny
obžalovaného a ak nebude možné vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude
nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby (pri rešpektovaní zásady „in dubio pro reo“, t. j. „v

pochybnostiach v prospech obvineného či obžalovaného“). Z toho vyplýva, že dôvodné pochybnosti sa
vzťahujú nielen na samo zistenie skutkového stavu, ale aj na možnosť obstarania a vykonania ďalších
dôkazov, ktoré by tento skutkový stav, resp. vykonané dokazovanie zmenili.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti senát okresného súdu zistil iba jediný možný spôsob

rozhodnutia v predmetnej trestnej veci, a to oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, pretože nebolo
nezvratne dokázané, že sa stali oba žalované skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný, keď existencia
ďalších relevantných ako aj konštruktívnych dôkazov nebola v konaní zistená ani navrhnutá procesnými
stranami na ich vykonanie.14.V priebehu uvedeného trestného konania žalovaná 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
požiadala listom zo dňa 16.08.2012 o vylúčenie verejnosti na hlavnom pojednávaní, minimálne počas

výsluchu obvineného a jej ako poškodenej podľa § 249 ods. 3, 4 Tr. por. Na hlavnom pojednávaní dňa
04.10.2011 (správne malo byť 2012) na otázku predsedu senátu OS Trenčín žalobca ako obžalovaný
spolu so svojim advokátom nevideli dôvod na vylúčenie verejnosti. Predseda senátu následne rozhodol
tak, že vylúčil verejnosť z účasti na hlavnom pojednávaní počas výsluchu obžalovaného (žalobcu) a
poškodenej (žalovanej 1/) ako svedka.

15. Medzi stranami nebolo sporná ani tá skutočnosť, že po právoplatnom skončení trestného stíhania
žalobcu oslobodením spod obžaloby nebolo začaté trestné stíhanie žalovanej 1/ ako oznamovateľky
trestnej činnosti pre krivú výpoveď alebo krivé obvinenie.

16. Žalobu žalobcu proti žalovanej 1/ v časti podľa neho uvedených nepravdivých tvrdení žalovanou 1/

v trestnom oznámení súd posúdil takto:

17. Podľa § 11 Obč. zák. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosť, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov svojej povahy.

18. Táto občianskoprávna ochrana osobnosti na rozdiel od administratívnoprávnej a trestnoprávnej
ochrany je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho vyplýva, že na vznik
zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený
zásah do osobnostného práva vykonal. Nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený
zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov. Stačí,

že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti
fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá, objektívna a namierená
proti spoločenským nešvárom a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú
ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom adresované príslušným orgánom.
Občiansky zákonník poskytuje ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana

tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť, vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú
jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Za tejto podmienky chráni ustanovenie § 11 Obč. zák.
fyzickú osobu najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení o nej. Osobitným prostriedkom právnej
ochrany je ustanovenie § 7 až 10 zák. č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a o ostatných hromadných
informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov (tlačový zákon), ktorý poskytuje právo na

opravu nepravdivých údajov v stanovenej lehote a právo na odpoveď. Podmienkou podania súdnej
žaloby nie je podanie žiadosti na vykonanie tlačovej opravy podľa § 7 až 10 tlačového zákona.

19. Judikatúra súdov uvádza, že vyjadrenie subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania
procesných práv účastníka priestupkového konania nemožno označiť za neoprávnený zásah do

osobnosti občana, aj keď by sa inak týkal osobnosti navrhovateľa, ak sa tak stalo spôsobom primeraným
okolnostiam, za akých malo k zásahu dôjsť - R 36/1996.

20. V tejto časti žaloby bolo preukázané, že žalovaná 1/ podala podnet na trestné stíhanie žalobcu,
žiadala o vylúčenie verejnosti z hlavného pojednávania dňa 04.10.2012, na ktorom rozhodol OS

Trenčín oslobodením žalobcu spod obžaloby, teda postupovala procesnými úkonmi podľa Tr. por. v
rámci uplatňovania si svojich práv. Následne nebola trestne stíhaná za tieto svoje procesné úkony,
za ich obsah. Z tohto vyplýva podľa vyššie uvedenej právnej úpravy a judikatúry ustanovenia § 11
Občianskeho zákonníka, že zo strany žalovanej 1/ podaním trestného oznámenia na žalobcu nedošlo
k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, ktorému by zákon poskytoval právnu

ochranu. Žalobcom uvádzané rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 137/2008 sa týka iných skutkových
okolností a to súkromného života muža a ženy, ktoré nebolo predmetom trestného stíhania. Z tohto
dôvodu súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú a zamietol aj návrh žalobcu na výsluch ním
navrhnutých svedkov ako nadbytočný.

21. V časti žaloby proti žalovanej 1/ týkajúci sa je vyjadrenia v spravodajskej relácii žalovaného 2/ zo
dňa 04.10.2012 bolo preukázané nasledovné:22. Prehratím CD nosiča s celou spornou reportážou bolo zistené, že reportáž začína záberom na
moderátorku v štúdiu TV Markíza, kde moderátorka D. W. uviedla titulok týmito slovami: „Tréner karate
vraj sexuálne zneužil svoju vtedy sedemnásť ročnú zverenkyňu. Dnes sa postavil pred trenčianskeho

sudcu.“
Nasleduje záber na Milana C., hovorcu súdov v C., ktorý uvádza: „V Pražskom hotely 3 dni obmedzoval
jej osobnú slobodu a o rok neskôr ju mal vo vlastnom byte prinútiť k orálnemu sexu.“
Počas rozprávania hovoru je záber na žalobcu F. S., ktorý prichádza na Okresný súd Trenčín, záber
je spred budovy súdu.

Reportér TV Markíza (V. A.) uvádza: „Tento muž podľa prokuratúry vylákal svoju zverenkyňu na
sústredenie do Brna. Nakoniec skončili v Prahe a o rok neskôr aj u neho doma.“
Počas tejto reportáže je záber, ako F. S. vošiel do budovy, prechádza kontrolou pri justičnej stráži a ide
hore schodmi.
Poškodená uvádza (nie je záber na jej tvár): „To čo sa stalo bolo naozaj veľmi ťažké pre mňa, ešte stále
po 6 rokoch to v sebe nemá uzavreté.“

Je zasa prestrih na hovorcu súdov v Trenčíne, ktorý uvádza: „Obžalovaný ako tréner karate spáchal
zločin obmedzovania osobnej slobody a zločin sexuálneho násilia voči svojej zverenkyni.“
Reportér uvádza: „Pred sudcom 46 ročný tréner prehlásil, že je nevinný“.
Počas tohto je záber na F. S., ako sedí pred pojednávacou miestnosťou.
Je záber na žalobcu Dušana S. a tento za chôdze reportérovi uvádza: „Je to celé vymyslené a nie je

to pravda.“
Nasleduje otázka reportéra: „a čo si o tom myslíte?“... F.n S. už odchádza dolu schodmi...
Hovorí poškodená (bez záberu na jej tvár): „Ja k tomu človeku v podstate necítim nič. Ja len chcem,
aby si on uvedomil, že spravil niečo zlé“.
Počas tohto bol záber na F. S. sediaceho pred pojednávacou miestnosťou.

Pred budovou súdu končí reportáž týmito slovami: „Ak obvinenému trénerovi dokážu vinu, môže stráviť
za mrežami až 15 rokov. Z Trenčína V. A., TV V..

23. Z uvedenej prehrávky CD z predmetnej relácie vyplýva, že žalovaná 1/ uviedla nasledovné vety
bez záberu na jej tvár: „To čo sa stalo, bolo naozaj veľmi ťažké pre mňa, ešte stále po 6 rokoch to v

sebe nemá uzavreté.“ „ Ja k tomu človeku v podstate necítim nič. Ja len chcem, aby si on uvedomil,
že spravil niečo zlé“.

24. Žalovaná 1/ sa na verejnosti pred kamerou a kameramanom žalovaného 2/ vyjadrila všeobecne
bez uvádzania konkrétnych okolností, avšak ku skutočnostiam, ktoré konkrétne uvádzali iné osoby a

to hovorca KS v Trenčíne a pracovník žalovaného 2/. Podľa názoru súdu takéto vyjadrenie žalovanej 1/
nebolo neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ktorému by zákon poskytoval
právnu ochranu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobcom uvádzané rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3Cdo 137/2008 sa týka iných skutkových okolností, ako sú uvádzané v žalobe. Z tohto dôvodu súd
žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú a zamietol aj návrh žalobcu na výsluch ním navrhnutých

svedkov ako nadbytočný.

25. Súd žalobu žalobcu proti žalovanému 2/ posúdil nasledovne:

26. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že nenamieta samotné zverejnenie skutočností, ale tvrdenia

nepravdivých údajov o jeho správaní. Teda žalobca ani nenamieta zverejnenie jeho podobizne
žalovaným 2/ v predmetnej spravodajskej relácii. Súd poukazuje na to, že v trestnom konaní žalobca
nevidel dôvody na vylúčenie verejnosti z hlavného pojednávania dňa 04.10.2012.

27. Ak by aj žalobca namietal nezákonné zverejnenie jeho podobizne v predmetnej relácii, súd by

ju považoval za nedôvodnú, pretože zo strany žalovaného 2/ išlo o použitie podobizne žalobcu na
základezákonnejspravodajskejlicenciepodľa§12ods.3Občianskehozákonníkapreúčelytelevízneho
spravodajstva.

28. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové

záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na
vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie
však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.29. Podľa ust. § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvedené predmety ochrany možno použiť
primeraným spôsobom. Primeranosť treba posudzovať z hľadiska vyhotovenia predmetov ochrany,
predovšetkým z hľadiska účelu, na ktorý majú slúžiť, z hľadiska rozsahu a z hľadiska miesta, kde

dochádza k ich vyhotoveniam. Malo by ísť o vyhotovenie, ktoré sleduje vedecké alebo umelecké účely
alebo ktoré slúži na účely spravodajstva. Tento účel je determinovaný ich adekvátnym rozsahom. Pokiaľ
ide o miesto, kde sa vyhotoví záznam alebo snímka, malo by ísť predovšetkým o verejné priestranstvo
alebo o také miesto, ktoré je určené na verejné podujatia alebo zhromaždenia, z ktorých sa bežne robia
záznamy pre spravodajstvo (koncertné sály, športové haly, ale aj priestory Národnej rady SR a pod.).

30. Pokiaľ išlo o časť žaloby proti žalovanému 2/ súd zistil a posúdil ju nasledovne:

31. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka (ods. 1) fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (ods. 2) Pokiaľ by

sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. (ods. 3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

32. Podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a judikatúry súdov subjektom neoprávneného zásahu
môže byť tak občan (fyzická osoba), ako aj organizácia (právnická osoba). Pri neoprávnených zásahoch
uskutočnených tlačou (rozhlasom, televíziou) treba rozlišovať prípady, keď autorom správy (článku) je
tretia osoba, alebo keď ide o pracovníka vydavateľstva (rozhlasu, televízie). Ak je pisateľom článku
osoba odlišná od pracovníkov vydavateľskej organizácie, možno sa ochrany domáhať proti tejto osobe

akopriamozodpovednejzauskutočnenýzásah.Akjepisateľomčlánku(režisérom,redaktoromurobenej
relácie, programu atď.) pracovník organizácie, zásah je spôsobený organizáciou, ak je však preukázané,
že pracovník konal v rámci plnenia úloh organizácie - Z III (s. 180 a 181).

33. Podľa článku 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv každý má právo na slobodu presvedčenia a

prejavu.Totoprávonepripúšťa,abyniektoutrpelujmupresvojepresvedčenieazahŕňaprávovyhľadávať
a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice.

34. Podľa článku 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (Dohovoru) 1/ každý má právo
na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie

alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni
štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televízny alebo filmovým spoločnostiam.
2/ Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým
formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej

bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebopráviných,zabráneniuúnikudôvernýchinformáciíalebozachovaniaautorityanestrannostisúdnej
moci.

35. Podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa pokladá za nevinného,

pokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

36. Podľa článku 26 Ústavy Slovenskej republiky 1/ sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
2/ Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,
ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. 3/ cenzúra sa zakazuje. 4/ Slobodu prejavu
a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej
spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku,
ochranu verejného zdravia a mravnosti. 5/ Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku, podmienky a spôsob vykonania ustanoví

zákon.

37. Vo veciach tvrdeného porušenia práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 Dohovoru ESĽP skúma,
či tvrdené konanie zasahujúce do práva na slobodu prejavu je zásahom verejnej moci (napr. či ide orozhodnutie národného súdu), potom či je takýto zásah na ochranu práv a povesti iných predpísaný
zákonom a nakoniec, či išlo o zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Pri posudzovaní
nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti ide o posudzovanie, či opatrenie smerujúce k

obmedzeniu sťažovateľových práv sledovalo legitímny cieľ a či bolo primerané tomuto cieľu. Za
demokratickú spoločnosť považuje takú spoločnosť, ktorá je založená na pluralizme, tolerancii a
liberalizmu, v ktorej sloboda politickej diskusie tvorí samotnú podstatu tejto koncepcie. Koncepcia
nevyhnutnosti znamená, že obmedzenia práva sťažovateľa musia byť primerané verejnému účelu,
ktorému slúžia. Pri zachovávaní obmedzenia by záujem jednotlivca o užívanie práva mal byť v

rovnováhe so záujmami iného jednotlivca, ako aj so záujmami spoločnosti ako celku. ESĽP pri
posudzovaníprípadovobmedzeniaslobodytlače dôsledneodlišujehodnotiaceúsudkyodtvrdení.Zatiaľ
čo pravdivosť tvrdení možno preukázať, požadovať preukázanie pravdivosti hodnotiacich úsudkov je
vylúčené podľa čl. 10 Dohovoru. Pri hodnotiacich úsudkoch je dôležité naopak to, či vyplývali logicky z
pravdivých premís, resp. či si novinári splnili povinnosť vychádzať pri vytváraní svojich úsudkov a kritiky
z pravdivých a overených údajov.

38. V rozhodnutia ESĽP vo veci News Verlags GmbH c/a Rakúsko sa uvádza, že jednou z úloh tlače
je i prinášať informácie o priebehu súdneho konania, ktoré za predpokladu, že nepresahuje stanovené
hranice, prispieva k verejnosti konania.

39. V rozhodnutí ESĽP vo veci Bladet Tromso a Stensaas c/a Nórsko uviedol, že tlač pokiaľ prispieva
k verejnej diskusii o záležitostiach verejného záujmu, by mala mať bežne právo spoliehať sa na obsah
oficiálnych správ bez toho, aby bola sama povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by mohla
byť podkopaná jej životne dôležitá úloha „ strážneho psa“, ktorú zohráva.

40. V rozhodnutí ESĽP vo veci Thoma c/a Luxembursko uviedol, že všeobecné vyžadovanie, aby sa
novinári dištancovali systematicky a výslovne od obsahu citácie, ktorá by mohla uraziť tretie osoby alebo
ich provokovať, či poškodiť ich česť, sa nezlučuje s úlohou tlače informovať o skutočnostiach alebo
názoroch a myšlienkach, o ktorých sa v danej chvíli hovorí. V tomto prípade ESĽP uviedol, že novinár
umožnil v rozhovore vyjadriť sa i zástupcovi druhej strany.

41. V rozhodnutí ESĽP vo veci Oberschlick c/a Rakúsko (č. 2) uviedol, že sloboda prejavu je
prípustná nielen pre informácie a myšlienky prijímané kladne alebo považované za neútočné alebo ako
veci ľahostajné, ale aj tie, ktoré sú útočné, šokujú alebo spôsobujú rozruch. Pritom tlač nesmie prekročiť
sférustanovenúinteralianaochranu povestiiných, jejúlohoujenapriektomusprostredkovaťinformácie

a myšlienky o politických otázkach a ďalších veciach všeobecného záujmu. Pritom hranice prípustnosti
kritiky sú širšie vo vzťahu k politikovi ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Aj politik má však právo na
ochranusvojejpovesti,alepotrebatakejtoochranymusíbyťvrovnováhesozáujmamiotvorenejdiskusie
o politických problémoch , pretože výnimky zo slobody prejavu musia byť interpretované úzko.

42. V rozhodnutí ESĽP vo veci Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 26.04.1979 sa uvádza,
že média často disponujú informáciami, ktoré je potrebné zverejniť vo verejnom záujme a to v čo
najkratšom čase, pretože správy sú pominuteľným produktom a aj po krátkom čase sa môže znížiť ich
hodnota a zaujímavosť. Nebolo by spravodlivé požadovať od médií, aby informácie zverejňovala až
vtedy, keď bude ich pravdivosť potvrdená s úplnou istotou. Média by v takom prípade nemohli plniť svoju

povinnosť informovať verejnosť o veciach verejného záujmu.

43. Predmetom tohto sporu je konflikt medzi ústavou a Rímskym dohovorom garantovanou slobodou
prejavu žalovaného 2/ a právom na ochranu osobnosti žalobcu, ktoré je tiež garantované ústavou (čl.
16, 19) ako aj dohovorom (čl. 8). Podstatou súdneho rozhodovania je hľadanie vyváženého vzťahu

medzi týmito právami. Tento konflikt sa rieši prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy /
proporcionality/ (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010). Všetky základné práva a slobody
sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k
neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Za účelom zistenia tejto
rovnováhy súdy vykonávajú test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM,

ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „ hovoril“ (uverejnil informáciu).

44. K prvej otázke KTO zásah vykonal z judikatúry ESĽP i slovenských súdov vyplýva, že v tejto veci
privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám. Novinárimajú povinnosť poskytovať informácie týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť
má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania
a provokácie. Z uvedenej judikatúry súdov vyplýva v prejednávanom spore, že žalovaný 2/ požíva vyššiu

ochranu svojho práva na slobodu prejavu ako žalobca na ochranu svojho právo na ochranu osobnosti.

45. K otázke O KOM bola relácia a do koho osobnostnej sféry sa zasahovalo súdna judikatúra
uvádza, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u
politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Vecou verejnou je nie len všetka agenda štátnych orgánov

a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote a ďalej všetko, čo na seba upútava
verejnú pozornosť. Podľa judikatúry súdov bol žalobca ako tréner karate mládeže osobou, ktorá sa
venovala verejnému životu a veci verejnej a patrila do skupiny osôb, ktorá musí znášať širšiu hranicu
akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcej sa jeho osoby i jeho trénerskej činnosti. V prejednávanej
vecinešloočistovzťah2„obyčajných“ľudíato17-ročnéhodievčaťaa46-ročnémumužaaozverejnenie
okolnostíichcitovéhoaintímnehoživota,aleišloovzťah,vychádzajúcizichzáujmovejšportovejčinnosti

- trénovania karate mládeže žalobcom, teda o vzťah učiteľ- žiak, čo patrí medzi veci verejné. Z tohto
vyplýva vyššia miera ochrany práva na slobodu prejavu žalovaného 2/ oproti právu žalobcu na ochranu
osobnosti.

46. K otázke ČO bolo obsahom reportáže súd zistil, že išlo o vec dôležitého verejného záujmu a to

ochranu záujmov detí. Deti predstavujú zvlášť ohrozenú skupinu ľudí, pričom rodičia sa spoliehajú práve
na v danom prípade trénerov, že budú nahrádzať rodičovskú ochranu. Pozícia žalobcu ako trénera,
ktorému rodičia zverili mnoho detí, vylučuje súkromný a neverejný charakter danej trestnej kauzy.
Rodičia detí mali právo a záujem byť o priebehu konania informovaní, preto žalovaný 2/ mal povinnosť
prinášaťverejnostiuvedenéinformácieajnapriektomu,žemajúnegatívnycharakter(rozhodnutieESĽP

vo veci Handyside proti Spojenému kráľovstvu r. 1976). Žalovaný 2/ si tým plnil svoju úlohu „strážneho
psa“ demokracie. Týmto je daná vyššia ochrana práva žalovaného 2/ na slobodu prejavu oproti právu
žalobcu na ochranu osobnosti.

47. K otázke KDE bola reportáž uverejnená súdna judikatúra uvádza, že vo všeobecnosti platí, že

čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Avšak ak je
ich autorom novinár alebo média, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje toto
kritérium. Teda ochrana práv je vyššia na strane žalovaného 2/.

48. K otázke KEDY bola reportáž zverejnená Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí Pl. ÚS 5/03

uvádza, že verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého
verejnéhozáujmu. Existujeverejnýzáujemnatom,abyverejnosťdostalainformácietýkajúcesačinnosti
štátnych orgánov vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ teda orgán činný v trestnom
konaní poskytne novinárom určité informácie, verejnosť ich má právo dostať a úlohou novinárov je ich
verejnosti sprostredkovať. Nie je úlohou novinárov tieto informácie selektovať, pretože verejnosť má

právo na úplné a presné informácie (rozsudok ESĽP vo veci News Verlag GmbH a CoKG proti Rakúsku
z r. 2000). Je naopak na štátnych orgánoch, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno
prostredníctvom novinárov a masmédií verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi
(rozhodnutie ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z r. 1999). Podľa rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I. ÚS 2/1999 každý má právo spoľahnúť sa (dôvera v právo) na to, že štátny orgán voči nemu koná

v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne dôsledky preto, že tak štátny orgán
nekoná. V prejednávanej veci išlo o spravodajskú reportáž, ktorá bola natočená žalovaným 2/ pred
začatím súdneho pojednávania dňa 04.10.2012, ktoré sa začalo o 9:35 hodine a skončilo sa o 16:30
hod. a to bez účasti verejnosti, ktorá bola súdom vylúčená. Z obsahu predmetnej reportáže vyplýva, že
obsahovala aktuálne informácie v čase natáčania, t.j. do začatia súdneho pojednávania dňa 04.10.2012

do 9:35 hod. Súdne pojednávanie skončilo o 16:30 hod. rozhodnutím okresného súdu oslobodením
obžalovaného (žalobcu) spod obžaloby a predmetná spravodajská relácia bola odvysielaná v TV o
19:00 hod. s obsahom, ako bola natočená pred začatím súdneho pojednávania s úvodným slovom
moderátorky žalovaného 2/ a to, že dnes sa postavil pre trenčianskeho sudcu tréner karate. Moderátorka
k reportáži viac nič neuviedla, ani na jej konci, ani samotný redaktor V. A., ktorý reláciu spracoval.

Z uvedených skutkových okolností vyplýva, že od skončenia súdneho pojednávania o 16:30 hod. do
začatia večerných správ o 19:00 hod. ubehla doba 2,5 hodiny a vznikla otázka, či za túto dobu bolo
možné prepracovať reportáž resp. doplniť reportáž na jej konci o slová moderátorky, ktorá by oznámila
výsledok súdneho konania na okresnom súde s tým, že nešlo o právoplatné skončenie veci s možnosťoupodania opravného prostriedku. Zároveň súd uvádza, že uvedená judikatúra súdov neuvádza presnú
časovú definíciu slova „aktuálna informácia“. V prejednávanej veci bol súd názoru, že išlo o krátku dobu
a teoreticky mohla moderátorka žalovaného 2/ doplniť uvedenú vetu po odznení reportérom pripravenej

relácie, avšak túto nerovnováhu zo strany žalovaného 2/ zmierňuje skutočnosť, že nešlo o konečné
rozhodnutie súdu bez možnosti podať proti nemu opravný prostriedok, ale išlo o rozhodnutie súdu
1. inštancie a v prípade podania odvolania nebolo v čase vysielania reportáže isté, že odvolací súd
potvrdí rozhodnutie okresného súdu. Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva novinárska
sloboda, teda aj médií, tiež zahrňuje možné odchýlenie sa k určitému stupňu „nadsázky“ alebo dokonca

provokácie a je uznávaná dobrá viera novinára v prípade, že si overil fakty a tlač nenesie zodpovednosť
ani vtedy, ak sa neskôr dokáže nepravdivosť faktov, pretože prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach
legitímneho záujmu, pričom tlač môže používať pri písaní článkov určitú formu zjednodušenia.

49. Na začiatku predmetnej reportáže hlavné informácie o súdnom pojednávaní uvádzal priamo hovorca
súdov v Trenčíne (ktorý nie je žalovaným, ani KS Trenčín) a nie reportér žalovaného 2/, preto súd

tieto výroky nemal dôvod skúmať. Ďalej v reportáži nasleduje vyjadrenie reportéra žalovaného 2/, ktorý
uvádza niektoré skutočnosti a však s uvedením zdroja informácií formou „ podľa prokuratúry“, ktorým bol
štátny orgán činný v trestnom konaní. Podľa súdnej judikatúry žalovaný 2/ nemal povinnosť overovať si
pravdivosť informácií od štátnych orgánov a selektovať ich vyjadrenia. V tejto časti podľa názoru súdu
nedošlo k zneužitiu práva žalovaného 2/ na slobodu slova.

50. Z obsahu predmetnej reportáže vyplýva, že priestor na vyjadrenie dostal aj žalobca a žalovaná 1/ a
na záver redaktor žalovaného 2/ v podmieňovacom tvare (polemický výrok) uviedol, že ak obvinenému
(t.j. žalobcovi) dokážu vinu, môže stráviť za mrežami až rokov.

51. Z uvedených skutočností zároveň vyplýva, že žalovaný 2/ predmetnou reláciou neporušil ani zásadu
prezumpcie neviny žalobcu.

52. K otázke AKO boli informácie v relácii formulované súdna judikatúra rozlišuje medzi faktami a
hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich

úsudkov nepripúšťa dôkazy. Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje
dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu. Ochrana hodnotiacich úsudkov
z hľadiska slobody prejavu je intenzívnejšia ako ochrana faktov, ktoré sa môžu ukázať neskôr ako
nepravdivé. Polemické výroky pritom zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti. K tomuto
sa súd vyjadril v predchádzajúcich bodoch tak, že vyjadreniami žalovaného 2/ nedošlo k nerovnováhe

predmetných ústavných práv strán sporu.

53. V prejednávanej veci súd nezistil nerovnováhu na jednotlivé otázky okrem jednej a to otázky KEDY
bola predmetná reportáž uverejnená. Podľa súdnej praxe informácia je pominuteľným majetkom a
oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu, pričom verejnosť má

právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu. Verejnosť
má právo na úplné a presné informácie (rozsudok ESĽP News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku
z roku 2000). Vzhľadom na krátky časový úsek medzi skončením súdneho pojednávania a začatia
hlavného vysielania t.j. 2,5 hodiny súd bol názoru, že nešlo o závažnú nerovnováhu namietaných
ústavných práv v neprospech práva žalobcu na ochranu osobnosti. Podľa rozhodnutí Európskeho súdu

preľudsképrávanovinárskasloboda,tedaajmédií,tiežzahrňujemožnéodchýleniesakurčitémustupňu
„nadsázky“ alebo dokonca provokácie a je uznávaná dobrá viera novinára v prípade, že si overil fakty
a tlač nenesie zodpovednosť ani vtedy, ak sa neskôr dokáže nepravdivosť faktov, pretože prispieva k
verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu, pričom tlač môže používať pri písaní článkov určitú
formu zjednodušenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobcom namietaný dokonavý vid slovies, použitých v

relácii nespôsobuje značnú nerovnováhu namietaných práv a je v súlade so slobodou slova žalovaného
2/. Z tohto dôvodu súd zamietol žalobu aj v tejto časti a nevykonal stranami navrhované dokazovanie
výsluchmi svedkov, ktorých strany navrhli. Žalobca v žalobe namietal iba spôsob zverejnenia informácií
v predmetnej spravodajskej relácii zo dňa 04.10.2012.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd priznal úspešných žalovaným 1/, 2/ plnú náhradu trov konania a podľa
§ 232 ods. 3 CSP určil dlhšiu lehota na zaplatenie vzhľadom na majetkové pomery žalobcu, ktorý je
nezamestnaný.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku m o ž n o podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu písomne.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1, 2, 3 CSP „odvolacie dôvody“ (ods.1) odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(ods.2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak

táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(ods.3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP „Novoty v odvolacom konaní“ - prostriedky procesného útoku alebo prostriedky

procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom dobrovoľne splnená, možno podať návrh na exekúciu

podľa osobitného predpisu.