Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/273/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118208088
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5118208088.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: U. N., rod. X., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XXX, štátna občianka SR, právne zastúpená JUDr. Michalom Kováčom,
advokátom so sídlom F. X,. K., proti žalovanému: Z. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, štátny
občan SR, právne zastúpený JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom so sídlom U. E. XXXX/XX, K. o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 46C/20/2018-186 zo dňa 10.07.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a

žalovaného k nehnuteľnostiam - pozemok KNC č. 142, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 651
m2 a k stavbe - dom súpisné číslo XX, postavený na parcele KNC č. 142, obe zapísané Okresným
úradom Žilina, katastrálnym odborom, evidovaným na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E., okres K. a toto
vyporiadal tak, že predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného, vo výroku III.,
ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primeranú náhradu za vyporiadanie predmetného
spoluvlastníckeho podielu sumu 30.000,- eur a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania p o
t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina konanie v časti o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva vo vzťahu k nehnuteľnostiam - stavbe garáže bez súp. č., postavenej na pozemku
registra C-KN parc. č. 142 a k stavbe - hospodárska budova bez súp. č., postavenej na pozemku
registra C-KN parc. č. 142, nachádzajúcim sa v okrese K., obci E., kat. území E., nezapísaným v

katastri nehnuteľností, zastavil. Zároveň zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k
nehnuteľnostiam - pozemok KN-C č. 142 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 651 m2 a k stavbe
- dom súpisné číslo XX, postavený na parcele KN-C č. 142, oba zapísané Okresným úradom Žilina,
katastrálnym odborom, evidované na LV č. XXXX pre k. ú. E., obec E., okres K., a toto vyporiadal tak, že
predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni primeranú náhradu za vyporiadanie predmetného spoluvlastníckeho podielu sumu
30.000,- eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol

tak, že žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 ods. 1 CSP,
§ 37 ods. 1, § 39, § 40a, § 46 ods. 1, 2, § 136 ods. 1, 2, § 141 ods. 1 - 3, § 142 ods. 1, § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní o zrušenie podielového spoluvlastníctva má povinnosť
skúmať možnosť reálneho rozdelenia veci podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov a až následne
pristúpi k možnosti zrušenia prikázaním veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú
náhradu. Podľa súdu prvej inštancie v danom prípade žalovaný spochybnil vlastnícke právo žalobkyne

k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach v podiele 1-ica. Sporná tak bola samotná aktívna
legitimácia žalobkyne, ktorou sa súd prvej inštancie zaoberal ako prejudiciálnou otázkou. Žalovaný
argumentoval, že darovaciu zmluvu už medzi otcom žalovaného a starým otcom žalobkyne a jej matkou
považuje za relatívne neplatný právny úkon a zároveň aj absolútne neplatný právny úkon. Uvedené
odôvodnil tým, že nehnuteľnosti patrili v čase ich darovania do bezpodielového spoluvlastníctva R. V.
a jeho manželky B.. Súd v tomto smere konštatoval, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí

prihliadať z úradnej povinnosti, ex offo. Na druhej strane, relatívnej neplatnosti sa musí dotknutá osoba
dovolať. Žalovaný v prvom rade tvrdil, že sa relatívnej neplatnosti dovolal už v konaní vedenom na
tunajšom súde pod sp. zn. 31C/388/2007, pričom ním špecifikovaný dôvod (nehnuteľnosť patriaca do
BSM v čase jej prevodu) je dôvodom relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie sa
prioritne zaoberal otázkou relatívnej neplatnosti darovacích zmlúv.

Z vykonaného dokazovania (aj oboznámením sa s listinami nachádzajúcimi v spise Okresného
súdu Žilina sp. zn. 31C/388/2007) mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa nadobudla
spoluvlastnícky podiel 1-ica k predmetným nehnuteľnostiam (s výnimkou garáže a hospodárskej budovy,
obe bez súpisného čísla) na základe darovacej zmluvy medzi jej matkou, Y. X., rod. V. a žalobkyňou, zo
dňa 09.08.2007. Právna predchodkyňa žalobkyne, jej matka, nadobudla tento spoluvlastnícky podiel od

svojho otca R. V., na základe darovacej zmluvy zo dňa 20.12.2006, ktorej vklad bol povolený 31.01.2007.
Žalovaný nadobudol rovnaký spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam (s výnimkou garáže
a hospodárskej budovy, obe bez súpisného čísla) na základe darovacej zmluvy zo dňa 15.10.2006,
uzavretej medzi R. V. ako darcom a žalovaným ako obdarovaným. Uvedené skutočnosti boli medzi
stranami nesporné. Z darovacej zmluvy o prevode polovice nehnuteľností na žalovaného vyplýva, že

darca nadobudol nehnuteľnosti na základe rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 14Co 221/1984.
Podľa súdu prvej inštancie z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 6C/416/1983 zo dňa 01.09.1983
v spojení s rozsudkom KS BB sp. zn. 14 Co/13/84 zo dňa 17.04.1984, vyplýva, že v konaní o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam medzi žalobcom - P. V. a žalovaným -
R. V., súd rozhodol, že do výlučného vlastníctva R. V. prikazuje plochu označenú bodmi uvedenými vo

výroku rozsudku o výmere 651 m2, ktoré vyplývajú zo znaleckého posudku Ing. Martina Krnáča. Na
základe uvedeného rozhodnutia súdu došlo k zápisu vlastníckeho práva právneho predchodcu strán
sporu - R. V. ako výlučného vlastníka predmetných nehnuteľností. Na druhej strane, právny zástupca
žalovaného tvrdil a listinami preukázal, že podľa výpisu z majetkovej podstaty pozemkovej knihy 3/6
nadobudol R. V. od svojho otca kúpou v roku 1962. Doklady, ako nadobudol ďalšie 3/6, žalovaný nemal

k dispozícii, ale podľa vyjadrenia už nebohej pani V., tieto 3/6 odkúpil údajne od P. V.. Ďalej súd prvej
inštancie uviedol, že podľa názoru právneho zástupcu žalovaného práve tieto 3/6 boli predmetom vyššie
uvedeného konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva 6C/416/1983. Tieto tvrdenia
podporujú aj listiny nachádzajúce sa v spise Okresného súdu Žilina sp.zn. 31C/388/2007. Z uznesenia
Okresného súdu v Žiline č. 1420/62 zo dňa 30.11.1962 vyplýva, že sa povoľuje v pozemkovej knihe

zápis pre katastrálne územie E., vl. č. XXXX, A 1, r. č. 1, v prospech R. V. 3/6-iny a v prospech P. V.
2/6-iny. Z obsahu tohto uznesenia vyplýva, že R. V. nadobudol spoluvlastnícky podiel 3/6-iny titulom
kúpnej zmluvy zo dňa 12.06.1961, t. j. za trvania manželstva uzavretého s B. V., rodenou M., v roku
1958. Na liste vlastníctva bol vyznačený iba R. V. a výlučné vlastníctvo tejto nehnuteľnosti vyplýva aj
z rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 6C/416/1983 zo dňa 01.09.1983 v spojení s rozsudkom KS

BB sp. zn. 14 Co/13/84 zo dňa 17.04.1984. Z uvedeného je zrejmé, že zápis výlučného vlastníctva
v prospech R. V. (a to aj na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu) je sporný, nakoľko polovicu z
nehnuteľnosti nadobudol R. V. za trvania manželstva v roku 1961. Súd prvej inštancie však v konaní
nemal za preukázané, že predmetnú polovicu nehnuteľnosti nadobudol R. V. z prostriedkov patriacich
do BSM alebo z výlučných prostriedkov.

Z dôvodu hospodárnosti, a najmä na účely posúdenia základných procesných otázok podstatných
pre rozhodnutie o žalobe, sa súd prvej inštancie zaoberal prioritne dovolaním relatívnej neplatnosti
právneho úkonu - darovania predmetných nehnuteľností R. V. žalovanému a právnej predchodkyni
žalobkyne, a to najmä tým, či sa žalovaný účinne dovolal relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu,čo súd posudzoval podľa § 40a OZ v spojení s § 145 ods. 1 OZ. Žalovaný tvrdil, že R. V. daroval
predmetné nehnuteľnosti bez súhlasu manželky, B. V., pričom išlo o majetok patriaci do BSM a nešlo
o bežnú vec, na ktorú súhlas manžela nie je potrebný. Z listín predložených v konaní a najmä zo

spisovéhomateriáluOkresnéhosúduŽilinasp.zn.31C/388/2007malsúdprvejinštanciezapreukázané,
že v danom konaní sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu v rade 2/ a žalobkyňa v rade 1/
B. V. domáhali voči právnej predchodkyni žalobkyne, Y. X., určenia neplatnosti darovacej zmluvy
uzavretej dňa 20.12.2006, ktorej vklad bol povolený 31.01.2007 uzavretej medzi R. V. ako darcom a
žalovanou ako obdarovanou. Žaloba bola podaná na súde dňa 18.09.2007 a žalovanej - t. j. právnej

predchodkyni žalobkyne bola doručená 15.10.2007. Predmetom žaloby bolo dovolanie sa relatívnej
neplatnosti darovacej zmluvy pre porušenie § 145 ods. 1 OZ. Podaním zo dňa 05.08.2008 žalobcovia
žiadali o pristúpenie ďalšieho účastníka na strane odporcu - žalovaného, a to U. N. ako žalovanú v rade
2/.Otomtonávrhusúdrozhodoluznesenímzodňa16.06.2009.Dňa20.04.2009doručiližalobcoviasúdu
návrh na pripustenie zmeny žalobného návrhu, ktorým sa domáhali aj určenia neplatnosti darovacej
zmluvy medzi U. N. a jej matkou Y. X., ktorej vklad bol povolený dňa 27.10.2007. O pripustení zmeny

petitu súd rozhodol uznesením zo dňa 14.09.2009, pričom uznesenie bolo doručené žalovanej v rade 2/
(vtomtokonanívprocesnompostavenížalobkyne)dňa23.09.2009.Súdmalvkonanízapreukázané,že
darovacia zmluva medzi R. V. a právnou predchodkyňou U. N., t. j. Y. X., bola uzavretá dňa 20.12.2006,
ktorej vklad bol povolený 31.01.2007. Podľa súdu prvej inštancie uvedené dátumy sú rozhodujúce na
účely posúdenia účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu. V danom prípade bolo

nesporné, že žalovaný sa dovolával relatívnej neplatnosti právneho úkonu až v konaní pred súdom,
t. j. v konaní sp. zn. 31C/388/2007. Uplatnenie relatívnej neplatnosti sa stáva perfektným, keď prejav
vôle toho, kto je neplatnosťou právneho úkonu dotknutý a kto sa neplatnosti domáha, dôjde druhému
účastníkovi právneho úkonu. V zmysle rozhodnutia NS SR zn. R 50/1985 „právne účinky dovolania sa
relatívnej neplatnosti právneho úkonu nastávajú dôjdením prejavu vôle druhému účastníkovi zmluvy.

Adresátom teda nie je súd, dovolanie sa neplatnosti žalobou je teda perfektné až vo chvíli, keď je
kópia žaloby doručená žalovanému, bez ohľadu na to, či tak urobí súd, alebo sám žalobca.“ Ďalej súd
prvej inštancie konštatoval, že žalovaný sa vo vyššie uvedenom konaní dovolával relatívnej neplatnosti
právneho úkonu prednostne voči právnej predchodkyni žalobkyne žalobou, ktorá bola podaná na súde
dňa 18.09.2007 a žalovanej - t. j. právnej predchodkyni žalobkyne bola doručená 15.10.2007. Právna

predchodkyňa žalobkyne však darovacou zmluvou zo dňa 09.08.2007 (č. l. 8), ktorej vklad bol povolený
dňa 27.09.2007. Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že žalovaný sa dovolával relatívnej
neplatnosti žalobou, ktorá bola doručená právnej predchodkyni žalobkyne dňa 15.10.2007, t. j. po
realizácii prevodu nehnuteľnosti na žalobkyňu. Súd prvej inštancie sa v tomto smere stotožnil s názorom
právneho zástupcu žalobkyne, že v čase prevodu 09.08.2007, kedy nastali záväzkové účinky, aj v čase

kedy bol povolený vklad 27.09.2007, kedy nastali vecnoprávne účinky prevodu na žalobkyňu, nebolo
ešte sa dovolanie sa relatívnej neplatnosti účinné. Uvedené vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 6
Cdo/221/2010, podľa ktorého: „Kto v čase sa pred dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu
previedol na tretiu osobu vec nadobudnutú na základe tohto právneho úkonu, disponovanou vecou, ako
vlastník aj jeho dispozícia mala právne účinky prevodu vlastníctva. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti

právneho úkonu nemá vplyv na právne postavenie tretích osôb, ktoré nadobudli vlastníctvo od účastníka
relatívne neplatného právneho úkonu v čase, ktorý predchádzal dovolaniu sa relatívnej neplatnosti.“
Podľa súdu prvej inštancie, aj keby teda išlo o majetok tvoriaci BSM, nemá to vplyv na nadobudnutie
riadne a v súlade s právom polovičného podielu na predmetných nehnuteľnostiach zo strany žalobkyne.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že na základe takto zistených skutočností, tvrdenia žalovaného

o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne neobstoja. Aktívna a pasívna legitimácia strán sporu je
v konaní daná. Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 31C/388/2007 súd nemal za
preukázané, že návrh žalovaného vyjadrený v zápisnici z pojednávania zo dňa 16.06.2010, ktorým
žiadal doplniť rozsudočný návrh (v danom konaní v postavení žalobcu), bol vylúčený na samostatné
konanie. Naopak, súd sa s týmto návrhom vysporiadal na pojednávaní dňa 16.06.2010, keď zmenu

návrhu nepripustil a tiež v rozsudku zo dňa 16.06.2010 (na č. l. 7 rozsudku), kde súd konštatuje, že
„Navrhovatelia 1), 2) zmenili rozsudočný návrh na pojednávaní 16.6.2010, kde žiadali mimo neplatnosti
obidvoch zmlúv aj určiť, že predmetné nehnuteľnosti v časti patria do dedičstva po neb. R. V. a v časti do
bezpodielového spoluvlastníctva neb. poručiteľa a navrhovateľky 1). Súd túto zmenu návrhu nepripustil
a to práve z toho dôvodu, že návrh na začatie súdneho konania bol podaný 18.9.2007 a rozšírenie

návrhu bolo doručené súdu 20.4.2009. Na pojednávaní 16.6.2010 navrhovatelia navrhli zmenu návrhu
v štádiu pred skončením dokazovania. Dokazovanie počas celého súdneho konania bolo o neplatnosť
dvoch darovacích zmlúv V 8891/06 a v 5942/07 a dokazovanie o zmenenom návrhu by sa týkalo určenia
vlastníctva a to, či nebohý R. V. bol v čase svojej smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností, kdeako predbežná otázka by sa súd musel vysporiadať aj s neplatnosťou obidvoch zmlúv, ale zároveň
dokazovanie by sa viedlo aj o preukázanie, či nehnuteľnosti patrili do bezpodielového spoluvlastníctva
neb. R. V. a navrhovateľky 1), a výsledky doterajšieho dokazovania neboli podkladom pre konanie o

zmenenom návrhu a tak súd zmenu návrhu nepripustil.“ Podľa súdu prvej inštancie z uvedeného je
preto zrejmé, že ak súd zmenu návrhu nepripustil, čo náležite odôvodnil, nie je možné, aby súd takýto
„neexistujúci zmenený návrh“ vylučoval na samostatné konanie tak, ako tvrdil v priebehu sporu právny
zástupca žalovaného. Preto súd prvej inštancie mal za to, že konanie o návrhu zmenu petitu, ktoré súd
nepripustil, a tak nemohlo byť vylúčené na samostatné konanie, a tak nemohlo tvoriť prekážku skôr

začatého konania, pre ktoré právny zástupca žalovaného žiadal v podaní zo dňa 17.05.2019 konanie
v zmysle § 159 CSP zastaviť. Neexistujúce konanie nemôže tvoriť prekážku skôr začatého konania,
t. j. prekážku litispendencie, a tak súd prvej inštancie konanie logicky z uvedených dôvodov nemohol
zastaviť. Argumentácia žalovaného o účinkoch rozšíreného návrhu neobstojí, pretože sa súd náležite s
týmto návrhom vysporiadal a jeho zmenu nepripustil.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že na pojednávaní dňa 10.07.2019 právny zástupca žalobcu

opätovne zmenil právnu argumentáciu a tvrdil, že darovacia zmluva zo dňa 20.12.2006 medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a R. V. je absolútne neplatný právny úkon z dôvodu porušenia § 46 ods. 2
OZ, a to z dôvodu, že zmluva mala byť zviazaná povrázkom, prelepená a tento stav v čase podpisovania
zmluvy darcom pánom V. (R., pozn. súdu) dodržaný podľa žalovaného nebol. Súd prvej inštancie
ohľadom priebehu podpisu darovacej zmluvy vykonal oboznámenie s obsahom výpovede svedka P.

U. vo veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 31C/388/2007 na pojednávaní dňa 16.06.2010. Svedok ako
administratívny pracovník Obecného úradu v Rosine overoval darovaciu zmluvu zo dňa 20.12.2006,
ktorej vklad bol povolený 31.01.2007. Z výpovede svedka okrem iného vyplynulo, že u R. V. bol
trikrát overovať podpis pri podpisoch troch rôznych darovacích zmlúv. V čase podpisu tejto zmluvy
bola prítomná aj manželka R. V., pričom nikto z prítomných nemal námietky. Z výpovede svedka tiež

vyplynulo, že darca - R. V., bol v čase podpisu zmluvy imobilný, preto bol u neho overiť podpis. Zmluvy
mu predkladal celé, nielen posledné strany, pričom zmluvy boli zopnuté. Zmluvy darca podpísal (išlo o
4 exempláre), najprv zmluvu prelistoval, potom sa podpísal do overovacej knihy a následne na zmluvu.
Následne vzal svedok zmluvy na úrad, kde ich zviazal a opatril ich pečaťou. Žalovaný namietal, že
zmluvy neboli v čase podpisu zviazané a prelepené, pričom poukázal na stanovisko NS SR S 69/2001,

podľa ktorého zmluvy v čase ich podpisu musia byť pevne spojené (zošité) tak, aby tvorili technickú
jednotu listiny, a to ešte pred podpísaním zmluvy. V danom prípade bolo z výpovede svedka zrejmé,
že zmluvy (všetky 4 exempláre) boli zopnuté a darcovi predložené na podpis celé (nielen posledné
strany). Súd prvej inštancie bol v danej veci toho názoru, že s ohľadom na okolnosti prípadu, imobilnosť
darcu, ktorý zmluvu uzatváral, postačovalo technické spojenie zmluvy jej zošitím (kovovou spinkou).

Súd prvej inštancie je toho názoru, že požadovanie zošitia šnúrkou by bolo prísne formalistické a v
rozpore s úmyslom zákonodarcu a princípmi spravodlivosti. Podľa opisu priebehu podpisovania zmluvy,
súd prvej inštancie nedospel k žiadnemu porušeniu zákona, či dobrých mravov. Je preto toho názoru,
že zmluva spĺňa i náležitosti podľa § 46 ods. 1 a 2 OZ. Navyše, to, že technickú jednotu zmluvy
možno považovať len za procesnú podmienku konania o povolení vkladu do katastra nehnuteľnosti

potvrdili aj ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Sžo/195/2010 a 3Sžo-KS-55/2006). Samotná
zmluva z tohto dôvodu nie je absolútne neplatná a daný nedostatok je možné následnými úkonmi
účastníkov zmluvy odstrániť. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie darovaciu zmluvu zo dňa
20.12.2016 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a R. V. nepovažoval za absolútne neplatný právny
úkon, pričom poukázal na rozhodovaciu prax súdov, ktorá sa prikláňa k menej formalistickému výkladu

pojmu „pevného zošitia“ zmluvy, pričom prípadný nedostatok zošitia stuhou (šnúrkou) nesankcionuje
absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Ako príklad súd prvej inštancie uviedol rozsudok NS SR
sp. zn. 1 Sžr 68/2011, podľa ktorého „na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje ?
akékoľvek kancelárske spojenie jednotlivých listov´“. K tejto problematike podľa súdu prvej inštancie
zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. IV. ÚS 15/2014 zo dňa 28.04.2014, podľa ktorého je

žalovaným predložené stanovisko NS SR prekonané. Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a
preferencie platnosti právnych úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali
okolnosti, ktoré zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň konštatoval, že: „Ústavný súd vo
svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu
zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody

občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy.“
Následne sa súd prvej inštancie zaoberal samotným predmetom sporu, t. j. zrušením a vyporiadaním
podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej
inštancie v danej veci preukázané, že reálne rozdelenie spoločnej veci v danom prípade nie je vhodné.Súd prvej inštancie mal tiež za nesporné, že predmetné nehnuteľností užíva výlučne žalovaný, ktorý
tieto tvrdenia v konaní nepoprel. Samotná žalobkyňa nemá reálny prístup k nehnuteľnosti. Ak nie je
rozdelenie veci v danom prípade dobre možné, súd prvej inštancie posudzoval ďalší spôsob zrušenia

a vyporiadania spoluvlastníctva, ktorým je prikázanie vecí jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za
primeranú náhradu.
V súdenej veci dospel súd prvej inštancie k záveru, že boli naplnené všetky zákonné podmienky
pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Podielové
spoluvlastníctvo vychádza zo zásady, že nikoho z podielových spoluvlastníkov nemožno nútiť,

aby v podielovom spoluvlastníctve zotrval. Žalobkyňa a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti každý v jednej polovici. Reálne užíva nehnuteľnosť žalovaný, a tak súd prvej
inštancie považoval za logické, správne a spravodlivé prikázanie nehnuteľnosti tomu spoluvlastníkovi,
ktorý nehnuteľnosť užíva. Samotná žalobkyňa v konaní ani nežiadala prikázanie nehnuteľnosti do
jej výlučného vlastníctva. Na základe uvedených skutočností súd zrušil a vyporiadal podielové
spoluvlastníctvo strán sporu tak, že nehnuteľnosti uvedené vo výroku rozsudku prikázal do výlučného

vlastníctva žalovanému.
Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
prikázaním veci, v danom prípade nehnuteľností, do vlastníctva jedného zo spoluvlastníkov, je nutné
určiť výšku primeranej náhrady za nadobudnutý spoluvlastnícky podiel. V posudzovanej veci žalovaný
v priebehu konania nespochybnil žalobkyňou požadovanú výšku primeranej náhrady v sume 30.000,-

eur, a tak súd prvej inštancie uvedené v zmysle § 151 ods. 1 CSP považoval za nesporné a žalovaného
zaviazal na zaplatenie primeranej náhrady vo výške 30.000,- eur na účet žalobkyne. Nad rámec súd
prvej inštancie konštatoval, že predmetom sporu sú nehnuteľnosti v katastrálnom území E. kde sa
trhová hodnota nehnuteľností pohybuje podľa odhadov realitných kancelárií vo vyšších sumách, ako
požaduje žalobkyňa. Súd prvej inštancie preto žalobkyňou požadovanú sumu na vyplatenie primeranej

náhrady v celkovej výške 30.000,- eur za prikázanie jej spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach
do výlučného vlastníctva žalovaného považoval za dôvodnú a primeranú hodnote nehnuteľností, a
tak žalovaného zaviazal na zaplatenie primeranej náhrady v uvedenej výške v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol na základe zásady úspechu strán v spore v zmysle

§ 255 CSP. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na nespornú skutočnosť, že žalobkyňa
chcela dospieť k vyporiadaniu nehnuteľnosti mimosúdnou cestou, na čo vyzvala žalovaného a ďalej
dôvodil, že z listu žalovaného na výzvu žalobkyne, ale aj z priebehu celého sporu vyplýva, že žalovaný
odmietal žiadosť žalobkyne o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam
a vlastnícke právo žalobkyne v priebehu celého sporu popieral. V zmysle konštantnej judikatúry tak

žalobkyni (v prípade úspechu) patrí náhrada trov konania. Súd prvej inštancie sa v konaní zaoberal aj
tým, že žalobkyňa zobrala v časti o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k vedľajším
budovámnezapísanýmnalistevlastníctvaaktorénebolipredmetomdarovania,žalobuspäť.Vovzťahuk
samotnému predmetu sporu, však uvedené budovy - garáž a hospodárska budova predstavujú nepatrnú
časť žalobného návrhu z viacerých dôvodov. V prvom rade hlavným predmetom vyporiadania je rodinný

dom s priľahlým pozemkom, ktoré sú predmetom dokazovania vo vzťahu k spochybneniu vlastníckeho
práva strán sporu. Navyše, práve z hodnoty domu a pozemku súd prvej inštancie vychádzal aj pri
vyrubovaní súdneho poplatku. Hodnotu hospodárskej budovy a garáže však žalobkyňa súdu nedokáže
preukázať, rovnako, ako tomu bolo v prípade domu a pozemku, a to z dôvodov na strane žalovaného.
Súd prvej inštancie považoval za rozporné s princípmi spravodlivosti, ak by striktne vychádzal iba z

počtu nehnuteľností, ohľadne ktorých súd vyhovie žalobe a ohľadne ktorých konanie zastaví. Na základe
uvedených skutočností, súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní považoval žalobkyňu za
úspešnú stranu sporu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania v celom rozsahu.

4. V zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie proti výrokom II., III., IV. rozsudku súdu prvej inštancie a

domáhal sa, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietne alebo zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
právne posúdenie veci. Okrem toho namietal, že neboli splnené ani procesné podmienky. Poukázal na

to, že darovacia zmluva V 8891/06 zo dňa 31.01.2007 je absolútne neplatný právny úkon. Svoje tvrdenia
oprel o stanovisko Najvyššieho súdu SR č. S 69/2001, ktorého závery ako prekonané s poukazom
na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR súd odmietol. Zotrval na svojom stanovisku, že predmetná
darovacia zmluva nespĺňala technicky nedeliteľný celok, a to pred podpísaním zmluvy. Uviedol tiež, že zvýsledkov dokazovania vyplýva, že pre vyporiadanie spôsobom prikázania veci do výlučného vlastníctva
žalovaného nebola splnená zákonná podmienka, a to, že prejav vôle spoluvlastníka, ktorému sa má
vec do vlastníctva prikázať a tento chce, aby bola vec do jeho vlastníctva prikázaná. Takýto prejav

vôle žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie urobený nebol. Žalovaný taktiež namietal, že mu
nie je známe, na základe akých podkladov, skutočností ponechal výšku primeranej náhrady na sume
30.000,-eurajpotom,čonazákladečiastočnéhospäťvzatianávrhu,predmetomzrušeniaavyporiadania
podielového spoluvlastníctva prestali byť nehnuteľnosti stavba - garáž bez súpisného čísla a stavba
- hospodárska budova bez súpisného čísla postavené na pozemku registra KNC parc. č. 142 obce a

katastrálneho územia E., keď tieto nehnuteľnosti predstavujú cca 25 - 30 % v pomere k hodnote stavby
rodinného domu. Žalovaný sa nestotožnil s rozhodnutím súdu o náhrade trov konania a hodnotí ho ako
nespravodlivé a riadne neodôvodnené. Poukázal tiež na to, že stále zastáva názor, že jeho podanie
v konaní sp. zn. 31C 388/2007 na pojednávaní konanom dňa 16.06.2010 bolo podaním, ktorým si
žalobcovia v rade 1/, 2/ riadne uplatnili na súde svoje presne označené práva proti žalovaným Y. X. a U.
N.. Podľa jeho názoru toto podanie svojím obsahom spĺňa náležitosti riadne podanej občianskoprávnej

žaloby so svojimi hmotnoprávnymi účinkami. Žalobca Z. V. podaný rozširujúci žalobný návrh doposiaľ
nevzal späť a na podanom žalobcom návrhu naďalej trvá. Súd o ňom nerozhodol inak, iba, že podaný
rozširujúci žalobný návrh nepripustil do konania sp. zn. 31C 388/2007. V takomto prípade mal súd ďalej
konať,atotak,ževecpodanéhonávrhuvylúčinasamostatnékonanieaďalejkoná.Podľažalovanéhosú
naplnené zákonné podmienky existencie prekážky litispendencie, keďže v jednom i v druhom konaní sú

rovnakí účastníci, i keď v opačnom procesnom postavení a je tu totožnosť predmetu sporového konania.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa tak, že rozsudok považuje za vecne správny
vychádzajúci zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci.
Rovnako konanie, ktoré mu predchádzalo, nie je postihnuté žiadnou z vád, ktoré by mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobkyňa má tiež za to, že vec bola rozhodnutá
správne, zákonne a spravodlivo a že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie úplne a správne zdôvodnil.
Napadnutý rozsudok nanovo vymedzuje právne vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným spôsobom, ktorý
zároveň zodpovedá dlhoročnému faktickému stavu užívania predmetných nehnuteľností, pričom výška
prisúdenej primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne v konkrétnom prípade je na úrovni

absolútneho minima trhovej i všeobecnej hodnoty polovičného podielu na týchto nehnuteľnostiach.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalovaným v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým zrušil podielové

spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného k nehnuteľnostiam - pozemok KN-C č. 142 zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 651 m2 a k stavbe - dom súpisné číslo XX, postavený na parcele KN-C č.
142, oba zapísané Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, evidované na LV č. XXXX pre
k. ú. E., obec E., okres K., a toto vyporiadal tak, že predmetné nehnuteľnosti prikázal do výlučného
vlastníctva žalovaného, vo výroku III., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primeranú

náhradu za vyporiadanie predmetného spoluvlastníckeho podielu sumu 30.000,- eur, v lehote do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a vo výroku IV. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil. Výroku rozsudku I., ktorým konanie v časti o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva vo vzťahu k nehnuteľnostiam - stavbe garáže bez súp. č., postavenej na pozemku
registra C-KN parc. č. 142 a k stavbe - hospodárska budova bez súp. č., postavenej na pozemku

registra C-KN parc. č. 142, nachádzajúcim sa v okrese K., obci E., kat. území E., nezapísaným v katastri
nehnuteľností, zastavil, sa odvolací súd nedotkol, keďže tento nebol napadnutý odvolacími námietkami.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazovje činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

9. Odvolaciu námietku žalovaného, podľa ktorej darovacia zmluva zo dňa 20.12.2006, ktorej vklad
polovičnéhospoluvlastníckehopodielunaspornýchnehnuteľnostiachboldokatastravprospechprávnej
predchodkyne žalobkyne (jej matky Y. X.) povolený dňa 31.01.2007 pod č. V 8891/06, je absolútne

neplatným právnym úkonom pre porušenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluva pri
podpise darcom R. V. nespĺňala technicky nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním
zmluvy,vyhodnotilodvolacísúdakonedôvodnú.PodľanázoruodvolaciehosúdustanoviskoNajvyššieho
súduSRč.S69/2001,naktorépoukazuježalovaný,boloprekonanéneskoršourozhodovacoučinnosťou
tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky (NS SR sp. zn.
1Sžr 68/2011, sp. zn. IV. ÚS 15/2014 zo dňa 28.04.2014, sp. zn. I. ÚS 220/2015 zo dňa 13.05.2015),

ako na to správne poukázal žalobca. Z predmetnej judikatúry jednoznačne vyplýva, že na splnenie
podmienky technickej jednoty zmlúv o prevode nehnuteľnosti postačuje akékoľvek kancelárske spojenie
jednotlivých listov s tým, že prejavy účastníkov zmluvy musia byť na tej istej listine. Okrem toho zo
záverov najvyšších súdnych inštitúcií vyplýva, že prílišný formalizmus na formu zmluvy nemožno z
ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, keď ani právny predpis nepožaduje špecificky presnú formu

technickej jednoty zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Krajský súd, zhodne s názorom žalobkyne, uvádza,
že v žiadnom prípade nemožno hovoriť o absolútnej neplatnosti zmluvy pre nedodržanie zákonnej
predpísanej formy s poukazom na ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust. §
40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko bolo preukázané výpoveďou svedka U. vo veci vedenej
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 31C 388/2007 na pojednávaní dňa 16.06.2010, ktorú súd na

pojednávaníprečítalvpodstatnejčastiazktorejvyplynulo,že4exemplárepredmetnejdarovacejzmluvy
boli zopnuté a že darca mal predložené celé zmluvy, nielen posledné strany, pričom si zmluvu prelistoval
pred podpisom zmluvy.

10. Pokiaľ žalovaný vyslovil podozrenie, že došlo k zmene obsahu darovacej zmluvy oproti tomu, čo

bolo dohodnuté, odvolací súd konštatuje, že sa jedná o novú skutočnosť, ktorá nebola produkovaná
žalovaným v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a žalovaný ani neuviedol, prečo toto svoje
tvrdenie nemohol uplatniť bez svojej viny v konaní pred súdom prvej inštancie.

11. Podľa odvolacieho súdu neobstojí ani námietka žalovaného, že predmet spoluvlastníctva mu prikázal

do výlučného vlastníctva napriek tomu, že o tento spôsob vyporiadania žalovaný nemal záujem, s
týmto prikázaním nesúhlasil a nechcel, aby mu vec bola do výlučného vlastníctva prikázaná. V tejto
súvislosti krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že predmetné nehnuteľnosti
užíva výlučne žalovaný, ktorý tieto skutkové tvrdenia žalobkyne nepoprel. Pritom aj v zmysle žalobného
návrhu muselo byť žalovanému zrejmé, že žalobkyňa o prikázanie veci do jej vlastníctva nemá záujem

a z toho dôvodu navrhla jej prikázanie do výlučného vlastníctva žalovaného. Okrem toho súd prvej
inštancie aj v rámci predbežného právneho posúdenia veci zdôraznil, že nevidí dôvod nerozhodnúť v
zmysle intencií žaloby, pričom pojednávanie bolo ešte odročené, avšak žalovaný nikdy počas konania
nepoprel, že by o žalobkyňou navrhnuté prikázanie ním užívaných nehnuteľností do jeho výlučného
vlastníctva nemal záujem.

12. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného týkajúcu sa výšky primeranej
náhrady za spoluvlastnícky podiel žalobkyne, ktorý jej súd priznal v sume 30.000,- eur, keďže žalovaný
výšku požadovanej náhrady nenamietal, nevyjadril sa k nej, z čoho možno usudzovať, že súd prvej
inštancie postupoval správne, keď tvrdenie žalobkyne o výške náhrady vyhodnotil za nesporné. Aj podľa

odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne uviedol, že bez toho, aby malo byť nariadené znalecké
dokazovanie, výšku požadovanej náhrady možno považovať za primeranú, dokonca za nižšiu, ako sú
reálne trhové ceny obdobných nehnuteľností v predmetnej lokalite.

13. K procesnej námietke žalovaného týkajúcej sa toho, že súd prvej inštancie mal konanie zastaviť

z dôvodu prekážky litispendencie, odvolací súd konštatuje, že súd sa s touto námietkou žalovaného
správne a podrobne vyporiadal v bode 30. napadnutého rozsudku so záverom o jej nedôvodnosti.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že návrh žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 31C 388/2007 (tam v postavení žalobcu 2/) na zmenu žaloby v tom smere, žežiadal určiť, že sporné nehnuteľnosti v časti patria do dedičstva po poručiteľovi R. V. a v časti do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov poručiteľa a jeho manželky B. V., vykonaný na pojednávaní
dňa 16.06.2010, kde súd uznesením nepripustil túto zmenu priamo na pojednávaní. Voči uzneseniu o

neprípustnosti zmeny žaloby nebol prípustný opravný prostriedok a uznesenie nadobudlo právoplatnosť
jehovyhlásením,čímbolokonanieonavrhovanejzmenežalobydefinitívneskončenétak,akotosprávne
uzavrel súd prvej inštancie. Navyše je potrebné dodať, že v danej veci voči procesnému postupu
okresného súdu nebol podaný žiadny opravný prostriedok, resp. nebola ani podaná žaloba požadujúca
to, čo žiadal návrhom na zmenu žaloby. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v danej veci neexistuje

prekážka litispendencie, keďže neprebieha žiadne iné konanie v tej istej veci.

14. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať

za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody
odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

15. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú
správnosť a nebol napadnutý konkrétnymi odvolacími námietkami, hoci odvolateľ v odvolaní uviedol, že
napáda aj výrok ohľadne nároku na náhradu trov konania.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396

ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalobkyňa v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní proti žalovanému úspešná.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou

organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)