Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 21C/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618201057
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Marcián

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2019:5618201057.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobkyne S.. X. Q., nar. X.

X. XXXX, bytom H. XX, zastúpenej JUDr. Miloslavom Hrickom, advokátom, so sídlom ul. 1. mája
709, Liptovský Mikuláš proti žalovanému Z. A., nar. XX. X. XXXX, bytom H. XXX, zastúpenému
Mgr. Samuelom Dorociakom, advokátom, so sídlom Belopotockého 720/2, Liptovský Mikuláš, IČO:
42391059, o zaplatenie 247.998,63 českých korún (ďalej tiež „Kč") s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 247.998,63 Kč spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 247.998,63 Kč od 1. 7. 2018 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnom rozsahu žalobu z 13. 4. 2018 zamieta.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o konkrétnej
výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 13. 4. 2018, doručenou na tunajší súd 16. 4. 2018 sa žalobkyňa domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť je sumu 247.998,63 Kč spolu s úrokmi z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 247.998,63 Kč od 10. 4. 2018 do zaplatenia. Uvedený žalobný
návrh odôvodnila nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalobkyňa ako dlžníčka (sama)
uzatvorila5.10.2012sČeskoslovenskouobchodnoubankou,a.s.,IČO:00001350akoveriteľomzmluvu
o úvere z 5. 10. 2012, predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť žalobkyni úver vo výške 150.000
Kč a záväzok žalobkyne vrátiť poskytnutý úver v 84 mesačných splátkach po 2.650 Kč s tým, že prvá
splátka sa stane splatnou 15. 11. 2012. Úverové prostriedky poskytnuté žalobkyni na základe tejto
zmluvy použil na úhradu svojich záväzkov žalovaný. Dňa 15. 11. 2012 uzatvorili žalobkyňa a žalovaný

(ako spoludlžníci, ktorí boli zaviazaní spoločne a nerozdielne) zmluvu o úvere s Komerční bankou, a.s.,
IČO: 45317054, predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť stranám sporu úver vo výške 150.000
Kč a záväzok strán sporu spoločne a nerozdielne vrátiť poskytnutý úver v 70 mesačných splátkach
po 3.124 Kč s tým, že prvá splátka sa mala podľa zmluvy stať splatnou 16. 1. 2013. Rovnako túto
sumu poskytnutých úverových prostriedkov použil na úhradu svojich záväzkov žalovaný. Následne 16.
12. 2014 žalobkyňa a žalovaný spolu uzatvorili dohodu, v rámci ktorej sa žalovaný zaviazal nahradiť
žalobkyni všetko, čo na úhradu záväzkov zo zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 a zo zmluvy o úvere z 15. 11.

2012 dovtedy zaplatila alebo ešte v budúcnosti zaplatí. Záväzky vrátiť uvedené dva poskytnuté úvery
splnila iba žalobkyňa. Až do 10. 4. 2016 platila pravidelné mesačné splátky, a následne oba poskytnuté
úvery refinancovala ďalším novým úverom, ktorý jej poskytla Československá obchodná banka, a.s. na
základe zmluvy o úvere zo 16. 2. 2016. Z takto získaných prostriedkov následne žalobkyňa uhradilanesplatený zostatok úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 vo výške 95.710,63 Kč
a nesplatený zostatok úveru zo zmluvy o úvere z 15. 11. 2012 vo výške 83.000 Kč. Uvedeným spôsobom
(najprv splátkami a neskôr z prostriedkov získaných refinancovaním) si tak žalobkyňa splnila záväzky

na základe zmlúv o úvere z 5. 10. 2012 a z 15. 11. 2012. Voči žalovanému sa však žalobkyňa domáhala
iba úhrad uskutočnených po 13. 4. 2015, kedy vo vzťahu k zmluve o úvere z 5. 10. 2012 sa domáhala
úhrady uskutočnenej za obdobie od 13. 4. 2015 v celkovej výške 127.510,63 Kč, a vo vzťahu k zmluve
o úvere z 15. 11. 2012 sa domáhala náhrady úhrad vykonaných žalobkyňou za obdobie od 13. 4. 2015
v celkovej výške 120.488 Kč. Žalobkyňa svoj nárok právne kvalifikovala podľa ust. § 511 ods. 2 a 3

Občianskeho zákonníka a podľa § 534 Občianskeho zákonníka. Ako dôkazy na preukázanie uvedených
skutkových tvrdení žalobkyňa v žalobe označila zmluvu o úvere z 5. 10. 2012, zmluvu o úvere z 15. 11.
2012, zmluvu o úvere zo 16. 2. 2016 a dohodu zo 16. 12. 2014.

2. Uznesením z 25. 6. 2018 tunajší súd vyzval žalovaného, aby sa v lehote 10 dní od doručenia tohto
uznesenia písomne vyjadril k žalobe. Toto uznesenie bolo žalovanému doručené 29. 6. 2018, určená

lehota na vyjadrenie k žalobe teda žalovanému uplynula 9. 7. 2018 (pondelok.)

3. Dňa 12. 7. 2018 tunajší súd rozhodol podľa § 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č.
160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) o nariadení pojednávania na 2. októbra
2018, pričom predvolania na pojednávanie boli súdom odoslané 12. 7. 2018, o 13.32 hod. Dňa 16. 7.

2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe z 12. 7. 2018 (odoslané 12. 7. 2018,
o 15.57 hod. a overené ústredným portálom verejnej správy 13. 7. 2018, o 1.34 hod.), v ktorom vyjadrení
žalovaný namietal dôvodnosť žaloby, nepreukázanie uplatneného nároku, poprel skutkové tvrdenia zo
žaloby, vzniesol námietku premlčania a odmietol právnu kvalifikáciu žalobkyne podľa § 511 ods. 2 a §
534 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného bolo potrebné uplatnený nárok právne kvalifikovať ako

osobitný prípad bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka.

4. Vzhľadom na to, vyjadrenie žalovaného k žalobe súd považoval za oneskorené a aplikoval sudcovskú
koncentráciu (z dôvodov, ktoré sú podrobne vysvetlené v ďalšom texte) nedoručoval ho žalobkyni s
výzvou na vyjadrenie podľa § 167 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Avšak keďže toto vyjadrenie

obsahovalo aj právnu argumentáciu (ktorá nepodlieha sudcovskej koncentrácii), doručil ho žalobkyni len
na vedomie, bez toho, aby zrušil svoje rozhodnutie o nariadení pojednávania na 2. 10. 2018 (ktoré už
bolo odoslané stranám sporu.)

5. Deň pred termínom pojednávania bola na tunajší súd doručená žiadosť žalobkyne o odročenie

pojednávania z dôvodu mimosúdnych rokovaní. V deň pojednávania (ešte pred jeho začatím) bola na
tunajší súd doručená aj žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu mimosúdnych rokovaní zo strany
žalovaného.

6. Vzhľadom na zhodné návrhy strán sporu na odročenie pojednávania súd zrušil termín pojednávania

nariadený na 2. 10. 2018 a uznesením z 12. 10. 2018 podľa § 163 ods. 1 Civilného sporového poriadku
prerušil konanie do 2. 1. 2019. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. 11. 2018.

7. Dňa 2. 4. 2019 bol na tunajší súd doručený návrh žalobkyne na pokračovanie v konaní, ktorý keďže
bol podaný v zákonnej 6 mesačnej lehote od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania z 12. 10.

2018, umožňoval súdu pokračovať v konaní. Súd preto 2. 4. 2019 rozhodol podľa § 177 ods. 1 Civilného
sporového poriadku o nariadení pojednávania na 30. 4. 2019. V návrhu na pokračovanie v konaní
doručenom 2. 4. 2019 žalobkyňa odmietla námietku premlčania vznesenú žalovaným v jeho vyjadrení
k žalobe, s poukazom na to, že v prípade zmluvy s Československou obchodnou bankou ide o nárok
podľa § 534 Občianskeho zákonníka a v prípade zmluvy s Komerční bankou o nárok podľa § 511 ods. 2

Občianskehozákonníka.Žalobkyňavtomtonávrhutiežodmietlaniektorétvrdeniažalovanéhotýkajúcich
sa jej úhrady splátok.

8. Dňa 23. 4. 2019 (týždeň pred pojednávaním) bolo na tunajší súd doručené ďalšie vyjadrenie
žalovaného z 19. 4. 2019 (podané z jeho vlastnej iniciatívy), v ktorom namietal, že žalobkyňa

nepreukázala existenciu dohody podľa § 511, resp. § 534 Občianskeho zákonníka, a doplnil, že
žalobkyňa (v podaní opakovane nesprávne označená ako „žalovaná“ - pozn. súdu) pravdepodobne
odvodzuje svoj nárok z dohody o vypořádání vzájemných majetkových poměrů, práv a povinností pro
dobu po rozvodu manželství dle § 757 zákona č. 89/2012 Sb. zo 16. 12. 2014, ktorú strany uzatvoriliešte počas trvania manželstva, a ktorá sa týkala vyporiadania majetkových práv medzi manželmi v
čase po rozvode manželstva, pričom manželstvo uzatvorili XX. XX. XXXX I. X. S.. Táto dohoda je
však podľa žalovaného absolútne neplatným právnym úkonom, pretože podľa § 21 ods. 1 zákona č.

97/1963 - o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, majetkové vzťahy manželov sa spravujú
právom štátu, ktorého sú príslušníkmi. Manželia pritom boli obaja občanmi Slovenskej republiky a
slovenská právna úprava uvedená v § 149 a násl. Občianskeho zákonníka nepripúšťa majetkové
vyporiadanie manželov za trvania manželstva. Uvedená dohoda je však aj v rozpore s dobrými mravmi,
a tým absolútne neplatná, pretože žalovaný podľa jej čl. IV prevzal na seba všetky záväzky, ktoré

manželom vznikli počas trvania manželstva (v úhrnnej hodnote 23.446,97 eur bez príslušenstva),
hoci mu za to nepatrila žiadna náhrada. Keďže medzi stranami nedošlo k platnému vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, všetky spoločné majetkové práva a záväzky nadobudli
manželia do podielového spoluvlastníctva. Záväzky uvedené v žalobe sú spoločnými záväzkami strán,
pričom podiely strán na záväzkoch sú rovnaké. Žalobkyňa sa preto nemôže domáhať zaplatenia celého
dlhu,aleibadlhu,ktorýpripadánažalovaného.Žalovanýtiežvzniesoltrikompenzačnénámietkypodľa§

147 ods. 2 Civilného sporového poriadku v úhrnnej výške 8.679 eur pochádzajúce z troch samostatných
právnych dôvodoch.

9. Vzhľadom na uplatnenú sudcovskú koncentráciu (už vo vzťahu k prvému vyjadreniu žalovaného),
súd aj toto druhé vyjadrenie žalovaného doručoval žalobkyni len na vedomie bez toho, aby zrušil termín

pojednávania nariadený na 30. 4. 2019.

10. Deň pred pojednávaním žalobkyňa doručila na tunajší súd podanie, s ktorým spojila (prvýkrát) aj
dohodu zo 16. 12. 2014, ktorú opomenula (napriek jej označeniu v žalobe ako návrh na vykonanie
dokazovania) k žalobe aj reálne pripojiť. V rámci tohto vyjadrenia žalobkyňa vzniesla námietky voči dvom

uplatneným kompenzačným námietkam.

11. Na pojednávaní konanom 30. 4. 2019 žalobkyňa uviedla, že majetkové vzťahy strán sporu je
potrebné posúdiť podľa (českého) zákona č. 91/2012 Sb. - o medzinárodním právu soukromém, čo
robí legitímnym nielen rozvod žalobkyne a žalovaného, ale tiež usporiadanie majetkových práv na

dobu po rozvode dohodou podľa § 757 (českého) Občianskeho zákonníka. Dohodu preto žalobkyňa
považovala za platnú, a domnievala sa, že žalovaný si voči žalobkyni nesplnil svoj splatný záväzok.
K obrane žalovaného týkajúcej sa kompenzačných námietok uviedla, že tieto nároky nemajú uvedený
špecifický dôvod a výšku, a k dátumu, kedy boli vznesené (19. 4. 2019) sú premlčané. Rozhodnutie o
rozvode manželstva bolo vyhlásené 11. 8. 2015, kedy však nadobudlo právoplatnosť nevedela uviesť. V

zmysle právnych predpisov Českej republiky sa považuje bezpodielové spoluvlastníctvo za vyporiadané
na základe tejto dohody, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu ako manželmi za trvania ich
manželstva. Obidvaja sú pritom štátni občania Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o úroky z omeškania,
ktoré si uplatnila od 10. 4. 2018, nevedela na pojednávaní uviesť, prečo práve od 10. 4. 2018.

12. Na pojednávaní konanom 30. 4. 2019 žalovaný zopakoval svoje vyjadrenia z predchádzajúcich
písomných podaní, pričom doplnil, že žalobkyňa nepreukázala, že manželstvo bolo právoplatne
rozvedené, a že niečo na úhradu z uvedených úverových zmlúv aj žalobkyňa uhradila. Predbežné
právne posúdenie súdu považoval za nezákonné, protiústavné a nespravodlivé. Zásada spravodlivosti
je upravená v čl. 2 základných princípov CSP. Súd nemá uplatňovať koncentračnú zásadu, ale má

rozhodovať spory, a to spravodlivo a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Koncentrácia sa má
uplatňovať v prípadoch, keď by inak dochádzalo k prieťahom, a tie on v tomto prípade nevidí. Vyjadrenie
k žalobe poslal len o dva či tri dni neskôr ako mal. Tvrdenia žalobkyne vo svojich písomných vyjadreniach
poprel. Súd má prihliadať na neplatnosť zmluvy ex offo, aj keď to žiadna zo strán nenamietne. Záväzky,
ktoré sa uplatňujú v konaní boli uzavreté ešte za trvania manželstva, takže súd je podľa žalovaného

povinný sa zaoberať tým, či tieto záväzky patria do BSM alebo nepatria, či boli vysporiadané alebo neboli
vysporiadané. Právny názor súdu považuje za pozitívnoprávny a formalistický, treba vždy postupovať
spravodlivo. Zásada koncentrácie neexistuje, nie je upravená v CSP. Vzápätí dodal, že koncentrácia je
v CSP upravená ako fakultatívna možnosť, nie povinnosť súdu.

13. Súd v danom prípade nevykonával na pojednávaní žiadne dokazovanie, pretože všetky skutočnosti
relevantné pre rozhodnutie tejto veci mal za nesporné.14. Skutkové tvrdenia žalobkyne (v rozsahu a podobe, v akej sú uvedené v žalobe) mal súd za
nesporné z dôvodu, že ich žalovaný nepoprel (§ 151 ods. 1 CSP.) Za nepoprené mal súd tieto
skutkové tvrdenia preto, že uplatnil sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods. 1 a ods. 2 CSP v

spojení s § 167 CSP, a teda neprihliadal na žalovaným oneskorene predložené prostriedky procesnej
obrany. K záveru, že prostriedky procesnej obrany žalovaný v konaní neuplatnil včas pritom súd dospel
na základe nasledovných úvah. Podľa § 149 CSP medzi prostriedky procesnej obrany žalovaného
patrí (okrem skutkových tvrdení, návrhov na vykonanie dôkazov, námietok k návrhom na vykonanie
dôkazov protistrany a hmotnoprávnych námietok) aj popretie skutkových tvrdení protistrany (žalobkyne).

Žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobkyne (zo žaloby) včas, pretože svoje vyjadrenie k žalobe z
12. 7. 2018 (obsahujúce prostriedky procesnej obrany vrátane námietky premlčania) odoslal na tunajší
súd až potom ako došlo zo strany súdu k odoslaniu predvolaní na pojednávanie stranám sporu, resp. ich
zástupcom,pričomsúčasnezpovahyoneskoreneuplatnenýchprostriedkovprocesnejobranyvyplynulo,
že ich žalovaný mohol predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť
konania (§ 153 ods. 1 CSP.) Vyjadrenie žalovaného k žalobe z 12. 7. 2018 bolo totiž žalovaným

odoslané na ústredný portál verejnej správy (pre tunajší súd) 12. 7. 2018 (vo štvrtok), o 15.57 hod., hoci
uznesenie tunajšieho súdu z 25. 6. 2018, sp.zn.: 21C/12/2018, ktoré obsahovalo výzvu pre žalovaného
na vyjadrenie sa k žalobe v určenej lehote 10 dní podľa § 167 ods. 2 CSP bolo žalovanému doručené 29.
6. 2018, a teda sudcovská lehota 10 dní určená v uznesení podľa § 167 ods. 2 CSP uplynula 9. 7. 2018
(v pondelok.) Pritom už len táto skutočnosť postačuje pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie podľa §

153 CSP v spojení s § 167 CSP. K ustanoveniu § 153 ods. 1 CSP je ustanovenie § 167 CSP lex specialis,
a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak sú žalovaným predložené po lehote podľa §
167 ods. 2 CSP, pričom žalovaný ich mohol predložiť aj skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania. Záver, že prostriedky procesnej obrany mohol žalovaný predložiť včas
vyplýva z povahy uplatnených prostriedkov procesnej obrany, pričom ani žalovaný v priebehu konania

neuvádzal žiadne tvrdenia, ktoré by tento záver spochybňovali.

15. Navyše (čo však, nie je nevyhnutnou podmienkou pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie podľa §
153 ods. 1 a ods. 2 CSP, ale potvrdzuje správnosť rozhodnutia o aplikácii sudcovskej koncentrácie),
prihliadnutie na oneskorene predložené prostriedky procesnej obrany (z vyjadrenia žalovaného k žalobe

z 12. 7. 2018), by znamenalo, že súd musí nariadiť vykonanie ďalších úkonov a následne aj nariadiť
ďalšie pojednávanie. Ak by totiž súd prihliadol na oneskorene odoslané vyjadrenie žalovaného k žalobe
z 12. 7. 2018, musel by vydať (minimálne) uznesenie podľa § 167 ods. 3 CSP (výzvu pre žalobkyňu
na tzv. repliku), a prípadne (ak by replika bola žalobkyňou podaná) aj uznesenie podľa § 167 ods.
4 CSP (výzvu pre žalovaného na tzv. dupliku), a následne by súd musel nariadiť ešte aj ďalšie

pojednávanie. Ustanovenie § 152 ods. 3 CSP uvádza v rámci demonštratívneho výpočtu prípadov, kedy
jepodľazákonodarcuuplatneniesudcovskejkoncentrácieopodstatnené,výslovne(použilslovo„najmä“)
ten prípad, kedy by prihliadnutie na oneskorene uplatnené prostriedky procesnej obrany vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania alebo úkonov zo strany súdu.

16. Žalovaný namietal formalizmus pri uplatňovaní sudcovskej koncentrácie, keď poukazoval na to, že
zmeškal 10 dňovú sudcovskú lehotu „len o 2 až 3 dni“, a súd hneď uplatnil sudcovskú koncentráciu.
K tejto námietke žalovaného treba povedať, že dôvodom pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie
nebolo výlučne nedodržanie lehoty podľa § 167 ods. 2 CSP (hoci podľa § 153 CSP v spojení s
§ 167 CSP to na uplatnenie sudcovskej koncentrácie stačí.) Dôvodom pre uplatnenie sudcovskej

koncentrácie tu však bolo aj to, že (ešte pred odoslaním vyjadrenia k žalobe žalovaným) už bolo súdom
rozhodnuté o nariadení pojednávania podľa § 177 ods. 1 CSP, a že už dokonca došlo aj k odoslaniu
predvolaní na pojednávanie stranám sporu, resp. ich zástupcom. Súd totiž po preštudovaní spisu (za
situácie, že nedisponoval žiadnym vyjadrením žalovaného k žalobe) 12. 7. 2018 rozhodol o nariadení
pojednávania na 2. 10. 2018 (viď písomný pokyn sudcu na čl. 68 spisu), a asistentka tento pokyn

vybavila, teda odoslala predvolania na pojednávanie zástupcovi žalobcu a žalovanému ešte 12. 7. 2018
(viď elektronická doručenka pripojená k č.l. 68 spisu, podľa ktorej bolo predvolanie na pojednávanie
odoslané zástupcovi žalobkyne 12. 7. 2018, o 13.32 hod. (žalovanému sa elektronicky nedoručovalo.))
Ak by aj asistentka bola 12. 7. 2018, po 15.57 hod. prítomná na pracovisku (podľa systému elektronickej
dochádzky v tento deň v súlade s rozvrhom práce odišla o 14.15 hod.), a ak by aj uskutočňovala

expedovanie predvolaní na pojednávanie až po 15.57 hod., aj tak by v tento deň objektívne nemohla
mať vedomosť o elektronicky odoslanom vyjadrení žalovaného k žalobe, pretože až po overení tohto
vyjadrenia žalovaného ústredným portálom verejnej správy (k čomu podľa elektronického registra došlo
13. 7. 2018, o 1.34 hod.) mohla asistentka v elektronickom registri prvýkrát zistiť, že žalovaný vôbecodoslal takéto vyjadrenie k žalobe. Vzhľadom na to, že k odoslaniu vyjadrenie k žalobe došlo až po
odoslaní predvolaní na pojednávanie stranám sporu, bolo by potrebné (v prípade prihliadnutia na tieto
oneskorené prostriedky procesnej obrany žalovaného) zrušiť už nariadený termín pojednávanie na 2.

10. 2018, doručiť upovedomenia o zrušení nariadeného pojednávania stranám sporu, vydať uznesenie
podľa § 167 ods. 3 CSP (výzvu na repliku pre žalobkyňu, teda na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného
k žalobe), a následne (ak by nebolo predtým nutné ešte vydávať aj uznesenie podľa § 167 ods. 4 CSP
- výzvu na dupliku) nariadiť ďalšie pojednávanie vo veci.

17. Ďalej k námietke formalizmu treba uviesť, že v ustanovení § 273 CSP je zakotvený (sudcovskej
koncentrácii) obdobný sankčný inštitút, ktorým je rozsudok pre zmeškanie žalovaného, pri ktorom je
možné pre zmeškanie vyjadrenia žalovaného k žalobe v určenej lehote podľa § 167 ods. 2 CSP, čo aj
len o jeden deň (za predpokladu splnenia ostatných podmienok podľa § 273 CSP) vydať rozsudok pre
zmeškanie, ktorým sa vyhovie žalobe (a to aj bez návrhu žalobcu na takýto postup.) V danom prípade
by teda poukaz žalovaného na zmeškanie lehoty podľa § 167 ods. 2 CSP „len o 2 až 3 dni“ vôbec

neobstál. Táto sankcia za oneskorené vyjadrenie žalovaného k žalobe je však vo svojich následkoch
ešte prísnejšia ako sudcovská koncentrácia, pretože voči rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa §
273 CSP (na rozdiel od rozsudku vyhláseného v prípade uplatnenia sudcovskej koncentrácie) by nebolo
prípustnéodvolanie.Súdsícepôvodnezvažovalajaplikáciurozsudkuprezmeškaniežalovaného,avšak
nakoniec od toho zámeru upustil, pretože hoci boli splnené všetky podmienky pre vydanie takéhoto

rozsudku na základe výslovného znenia ust. § 273 CSP, neobsahovala žaloba vo vzťahu k uplatnenému
čiastkovému nároku na úroky z omeškania potrebný opis skutkových tvrdení odôvodňujúcich tento
nárok (najmä prečo žalobkyňa požaduje úrok z omeškania práve od 10. 4. 2018, resp. či, a kedy
došlo k predžalobnej výzve žalobkyne pre žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy.) Podľa judikatúry
je totiž podmienkou vydania rozsudku pre zmeškanie nespornosť skutkových tvrdení, na základe

ktorých je nárok uplatňovaný, čo predpokladá uvedenie všetkých potrebných skutkových tvrdení pre
vyhlásenie rozsudku pre zmeškanie (teda vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku.) Na
základe skutkových tvrdení uvedených v žalobe však bolo možné priznať žalobkyni nárok na úroky
z omeškania len od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému, a nie od uplatneného dňa 10. 4.
2018. Keďže však vydanie čiastočného rozsudku pre zmeškanie nie je možné, súd pre tento nedostatok

v skutkových tvrdeniach ohľadne príslušenstva, nevydal po uplynutí lehoty na vyjadrenie k žalobe
rozsudok pre zmeškanie žalovaného, ale rozhodol o nariadení pojednávania (so zámerom uplatniť
sudcovskú koncentráciu.)

18. Z dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie a neprihliadnutia na prostriedky procesnej obrany vo

vyjadrení žalovaného z 12. 7. 2018, súd preto uznesením nevyzýval žalobkyňu podľa § 167 ods. 3 CSP
na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného k žalobe z 1. 7. 2018 (na repliku), ale doručil žalobkyni
toto vyjadrenie žalovaného len na vedomie (bez zrušenia už nariadeného termínu pojednávania.) Toto
vyjadrenie žalovaného totiž okrem prostriedkov procesnej obrany podľa § 149 CSP obsahovalo aj
právnokvalifikačné úvahy žalovaného, ktoré tým, že neboli prostriedkami procesnej obrany, nepodliehali

sudcovskej koncentrácii, a preto sa s nimi musel súd vždy vysporiadať, a žalobkyňa tak mala právo sa
s nimi oboznámiť. Termín pojednávania pritom súd nariadil na najbližší možný termín (2. 10. 2018), a
to jednak vzhľadom na stav voľných pojednávacích dní vo svojom harmonograme práce, a jednak s
prihliadnutím na tzv. justičné prázdniny, ktorých rešpektovanie mu ukladá platný rozvrh práce, a ktoré sú
uplatňované aj v záujme čerpania letných dovoleniek strán sporu a ich právnych zástupcov. K zrušeniu

termínu pojednávania nariadeného na 2. 10. 2018 došlo následne výlučne z dôvodu, že (deň pred
plánovaným termínom pojednávania) doručili najprv žalobkyňa, a (v deň pojednávania) aj žalovaný,
zhodné návrhy na odročenie pojednávania (z dôvodu ich mimosúdnych rokovaní.) V prípade zhodných
návrhov strán sporu na odročenie pojednávania je pritom súd (bez ohľadu na dôvod) povinný podľa
§ 163 ods. 1 CSP prerušiť konanie na minimálne 3 mesiace. Súd preto rozhodol podľa § 163 ods. 1

CSP o prerušení tohto konania do 2. 1. 2019. V rámci plynutia 6 mesačnej lehoty podľa § 163 ods. 2
CSP, plynúcej od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania z 12. 10. 2018 (od 3. 11. 2018), doručila
žalobkyňa 2. 4. 2018 na tunajší súd návrh na pokračovanie konania, a preto súd podľa § 163 ods. 2
CSP (bez vydania osobitného rozhodnutia, pretože zákon takúto povinnosť súdu neukladá) pokračoval
v konaní, keď 2. 4. 2019 rozhodol podľa § 177 ods. 1 CSP o nariadení pojednávania na 30. 4. 2019.

19. Až po vyexpedovaní a doručení predvolaní na pojednávanie zástupcom strán sporu, bolo na tunajší
súd 23. 4. 2019 (týždeň pred konaním pojednávania) doručené ďalšie vyjadrenie žalovaného z 19.
4. 2019 (z jeho vlastnej iniciatívy, bez výzvy súdu), v ktorom uvádzal ďalšie dovtedy neuplatňovanéprostriedky procesnej obrany (vrátane troch samostatných kompenzačných námietok - hmotnoprávnych
námietok podľa § 149 CSP v spojení s § 152 CSP, vyplývajúcich z troch samostatných právnych
dôvodov.) Keďže súd ešte pred odročením pojednávania, ktoré sa malo konať 2. 10. 2018 (ku ktorému

odročeniu došlo výlučne z dôvodu zhodných návrhov strán sporu na odročenie pojednávania), dospel
k záveru, že v konaní je potrebné uplatniť sudcovskú koncentráciu, nebol dôvod odkláňať sa od tohto
záveru ani po skončení prerušenia konania, a preto (po doručení vyjadrenia žalovaného z 19. 4. 2019)
súd namiesto odročenia pojednávania, ktoré sa malo konať 30. 4. 2019 a vydania uznesenia podľa §
167 ods. 3 CSP, resp. uznesenia podľa § 167 ods. 4 CSP (ku ktorým úkonom by musel súd pristúpiť, ak

by chcel na vyjadrenie žalovaného z 19. 4. 2019 prihliadať), ponechal pojednávanie nariadené na 30. 4.
2019 v platnosti (a vyjadrenie žalovaného z 19. 4. 2019 doručoval žalobkyni len na vedomie.) Navyše,
keďže súd žalovaného na vyjadrenie z 19. 4. 2019 vôbec nevyzýval, nemohol mu na neho určiť žiadnu
lehotu, a preto ani nebolo možné posúdiť včasnosť jeho odoslania. K doručeniu vyjadrenia z 19. 4. 2019
došlo až po doručení predvolaní na pojednávanie nariadeného na 30. 4. 2019 zástupcom strán sporu.
Čiže v prípade akceptácie tohto vyjadrenia ako včasného, by súd musel pojednávanie nariadené na 30.

4. 2019 odročiť, a následne vydať uznesenie podľa § 167 ods. 3 CSP, resp. aj uznesenie podľa § 167
ods. 4 CSP, a následne znova nariadiť ďalší termín pojednávania. Z uvedeného vyplýva, že uplatnenie
sudcovskej koncentrácie bolo na mieste aj ku prostriedkom procesnej obrany uvedeným vo vyjadrení
žalovaného z 19. 4. 2019.

20. Ak sa teda má za to, že žalovaný nepoprel žiadne skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe,
tak bez ohľadu na to, či žalobca svoje skutkové tvrdenia dostatočne preukázal (v žalobe označenými a
priloženými dôkazmi) alebo nepreukázal, musel ich súd podľa § 151 ods. 1 CSP považovať za nesporné,
osvojiť si ich ako zistený skutkový stav a nemohol vo vzťahu k ním vykonávať žiadne dokazovanie.

21. Žalobkyňou tvrdený skutkový stav (v rozsahu a podobe ako je opísaný v žalobe) je pritom úplne
postačujúci pre jeho právne posúdenie (podľa § 51 OZ). Právnym titulom, na základe ktorého si
žalobkyňa uplatňovala nárok, vyplývajúcim zo skutkových tvrdení v žalobe bola totiž dohoda uzatvorená
medzi stranami sporu 16. 12. 2014, na základe ktorej sa mal žalovaný zaviazať žalobkyni, že jej nahradí
sumy, ktoré (ona) na základe zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 a zmluvy o úvere z 15. 11. 2012 (dovtedy)

veriteľom uhradila alebo v budúcnosti uhradí, takže za zohľadnenia nesporného skutkového tvrdenia
žalobkyne, že na základe týchto dvoch úverových zmlúv uhradila bankám (za obdobie od 13. 4. 2015)
celkovo sumu 247.998,63 českých korún, bolo možné takto ustálený skutkový stav právne posúdiť
ako nárok uplatňovaný na základe dohody zo 16. 12. 2014 ako nepomenovanej zmluvy podľa § 51 OZ
(s jasne určeným záväzkom a predmetom plnenia), bez dojednania lehoty splatnosti tohto záväzku v

zmluve (keďže opis skutkových tvrdení v žalobe žiadnu lehotu splatnosti záväzku podľa tejto dohody
neobsahoval), a teda bolo vo vzťahu k lehote splatnosti možné uplatniť § 563 OZ. Žalobkyňa v rámci
svojich skutkových tvrdení v žalobe neuviedla skutkové tvrdenie, že strany sporu niekedy boli manželia
(odlišnosť priezvisk strán sporu túto skutočnosť takisto neindikovala), a teda mohli byť (čo však nebolo
pri uvedenej právnej kvalifikácii relevantné, a preto to súd ani nezisťoval) vo vzťahu druha a družky.

Žalobkyňa v rámci opisu relevantných skutkových okolností v žalobe takisto neuviedla skutkové tvrdenie,
že dohoda uzatvorená medzi stranami sporu 16. 12. 2014 bola len čiastkovým dojednaním v rámci širšej
dohody strán sporu ako manželov, ktorí boli štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky, o vyporiadaní
ich vzájomných majetkových pomerov, práv a povinností pre dobu po rozvodu manželstva podľa § 757
zákona č. 89/2012 Sb. Ani z označenia dôkazov v žalobe táto skutočnosť nevyplynula, pretože sa v

ňom hovorí len o „dohode zo 16. 12. 2014“, a keďže žalobkyňa túto dohodu k žalobe nepriložila, súd
si nemohol ani s odkazom na priložené dôkazy vyložiť skutkové tvrdenia zo žaloby takýmto spôsobom.
Vzhľadom na to, že opis skutkového stavu v žalobe ho umožňoval subsumovať pod konkrétnu právnu
normu (§ 51 OZ), nebol zo strany súdu ani dôvod vyzývať žalobkyňu na doplnenie substancovateľných
skutkových tvrdení v rámci procesu odstraňovania vád žaloby. Ani z právneho posúdenia skutkového

stavu v žalobe odkazujúceho na § 534 OZ, resp. § 511 ods. 2 OZ súd nemohol dospieť k zisteniu týchto
významných skutočností. Skutkové tvrdenia o bývalom manželskom pomere strán sporu, a o tom, že
dohoda zo 16. 12. 2014 je súčasťou nejakej dohody o majetkovoprávnom vyporiadaní strán sporu pre
čas po rozvode zazneli prvýkrát až v oneskorenom vyjadrení žalovaného k žalobe (navyše zase bez
doloženia tejto dohody o vyporiadaní), na ktoré skutkové tvrdenia súd pre oneskorenosť neprihliadal.

Žalobkyňa skutkové tvrdenia v tomto smere dokonca prvýkrát uviedla až na pojednávaní 30. 4. 2019.
Keby žalobkyňa v žalobe aspoň uviedla skutkové tvrdenia, že strany sporu boli manželia, a že dohoda
zo 16. 12. 2014 nie je samostatná dohoda, ale je súčasťou širšej dohody o majetkovom vyporiadaní
manželov pre čas po rozvode, mohol by súd mať toto skutkové tvrdenie za nesporné pre jeho včasnénepopretie žalovaným, a následne takto zistený skutkový stav posúdiť ako neplatnú zmluvu podľa § 39
OZ pre rozpor s § 149 OZ, avšak žalobkyňou uvádzaný skutkový stav v žalobe takéto skutkové tvrdenia
neobsahoval.

22. Nepripojenie dohody strán sporu zo 16. 12. 2014 k žalobe, hoci priloženie dôkazov je stanovené ako
povinnosťžalobcuv§132ods.3CSP(nievšakakoobsahovánáležitosťžalobypodľa§132ods.1CSP),
nemôže nič zmeniť na závere, že žalovaným nepopreté skutkové tvrdenia žalobkyne v žalobe sa podľa
§ 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné. Súd nemôže podľa § 129 ods. 3 CSP odmietnuť žalobu iba pre

nepredloženie listinného dôkazu, na ktorý sa žalobca v žalobe výslovne odvoláva. Ak žalobca nepredloží
dôkazy, na ktoré sa v žalobe odvoláva, môže to mať pre neho za následok „iba“ neunesenie dôkazného
bremena a tým prehru v sporu, avšak aj to len za splnenia predpokladu, že žalovaný včas a účinne
poprie skutkové tvrdenia žalobcu, na preukázanie ktorých mali byť žalobcom dôkazy predložené. Ak ich
žalovaný takýmto spôsobom nepoprie, považujú sa podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné (bez potreby
vykonávania dokazovania), a žalobca ich pre úspech v spore nemusí preukázať. Keďže sudcovská

koncentrácia sa neuplatňuje len k oneskoreným dôkazom, ktoré inak nie sú spôsobilé privodiť úspech
v spore, ale aj k dôkazom, ktoré túto spôsobilosť majú (inak by nemala zmysel), žalovaný si svojou
pasivitou či omeškaním v konaní môže privodiť prehru v spore, aj keď má inak k dispozícii dôkazy, ktoré
byobjektívnejehoobranuplnepreukazovali.Vcivilnomkonaní(odúčinnostinovéhoprocesnéhokódexu
- Civilného procesného poriadku, od 1. 7. 2016) sa totiž už nezisťuje skutočný stav, súd nepátra za strany

sporu po objektívnej pravde, ale zisťuje len skutkový stav, t.j. stav vyplývajúci zo stranami sporu včas
uplatnených prostriedkov procesného úroku a obrany. Tento skutkový stav pritom môže byť aj v rozpore
so skutočným stavom (objektívnou pravdou.)

23. Nepopreté skutkové tvrdenia zo žaloby, ktoré sa podľa § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné,

sa nikdy nedokazujú. Preto (od zistenia, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobkyne podľa §
151 ods. 1 CSP) súd pre účely zistenia skutkového stavu neprihliadal na žiadne dôkazy, a to nielen
na oneskorené návrhy strán sporu na vykonanie dôkazov (na ktoré by neprihliadal aj podľa § 153 ods.
2 CSP), ale ani na včas označené a spolu so žalobou predložené návrhy žalobkyne na vykonanie
dôkazov.Aksaraznemádokazovať,súdnaobsahnavrhnutýchapriloženýchdôkazovpreúčelyzistenia

skutkového stavu nemôže prihliadať bez ohľadu na to, či boli navrhnuté včas alebo nie. Súd sa pre účely
zistenia skutkového stavu oboznamuje s dôkazmi len keď vykonáva dokazovanie. Preto, ak aj súd v
rámci oboznamovania sa s oneskorenými podaniami strán sporu a ich prílohami - dôkazmi, sa oboznámil
s obsahom predložených dôkazov (minimálne preto, aby mohol posúdiť, či mohli byť uplatnené už
skôr, čo je podmienka pre uplatnenie sudcovskej koncentrácie), nemohol na ne aj prihliadať z hľadiska

zistenia skutkového stavu pre účely rozhodnutia veci. Takto (keďže nemohol vykonávať dokazovanie)
nemohol z hľadiska zistenia skutkového stavu súd prihliadnuť ani na dohodu o vyporiadaní vzájomných
majetkových pomerov, práv a povinností medzi stranami sporu ako manželmi pre dobu po rozvodu
manželstva zo 16. 12. 2014, predloženú žalobkyňou v súvislosti s písomným podaním doručeným na
tunajší súd 29. 4. 2019, hoci pri jej predložení sa s jej obsahom (pre vyššie uvedené účely netýkajúce sa

zisťovania skutkového stavu) oboznámil. Vzhľadom na § 132 ods. 2 CSP (pri absencii zodpovedajúcich
skutkových tvrdení od žalobkyne, ktoré boli prvýkrát prednesené až na pojednávaní 30. 4. 2019) by
ani prihliadnutie na obsah tejto dohody nebol možný. Bola to pritom paradoxne žalobkyňa, kto túto
dohodu v konaní súdu nakoniec ako jediná predložila (čo by bolo v jej neprospech, keby súd na ňu
mohol prihliadnuť), a nie žalovaný, ktorý sa vo svojich vyjadreniach opakovane odvolával na existenciu

tejto dohody ako súčasti majetkového vyporiadania manželov pre čas po rozvode (z čoho vyvodzoval
neplatnosť dohody a návrh na zmietnutie žaloby), a ktorý na pojednávaní 30. 4. 2019 vo vzťahu k tejto
dohode žalobkyňou predloženej 29. 4. 2019 sa domáhal uplatnenie zásady sudcovskej koncentrácie,
pretože tento dôkaz nebol žalobkyňou včas predložený.

24. V myšlienke, že súd v civilnom konaní už nezisťuje skutočný stav (objektívnu pravdu), ale skutkový
stav vyplývajúci zo stranami sporu včas uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany, ide o jednu z kľúčových zmien procesného kódexu, jeden z dôvodov prečo bol nový procesný
kódex vlastne prijatý, a preto poukazovať na neústavnosť, či nespravodlivosť uplatňovania sudcovskej
koncentrácie neobstojí. Spravodlivosť je filozofická kategória, ktorej definícia je rôzna, pričom súd nie

je tohto názoru, že inštitút sudcovskej koncentrácie, či rozsudku pre zmeškanie je protiústavný, či
nespravodlivý. Právo patrí bdelým, nový civilný procesný kódex smeruje k zvýšeniu zodpovednosti strán
sporu za svoje konanie. V prípade týchto inštitútov ide o spravodlivú procesnú sankciu za nie včasné
a starostlivé konanie žalovaného. Obzvlášť na mieste je uplatnenie sudcovskej koncentrácie v prípade,ak sú strany sporu zastúpené advokátmi. „Nový“ procesný kódex je účinný už takmer tri roky, čo je viac
ako dostatočný čas, aby sa strany sporu a osobitne advokáti oboznámili s jeho zásadnými inštitútmi, a
neboli prekvapení pri ich uplatnení zo strany súdu. Žalovaný tu nie je v postavení slabšej strany sporu

ako napríklad spotrebiteľ v spotrebiteľských sporoch, kde je aplikácia sudcovskej koncentrácie preto
vylúčená. Súd rozhodol tento spor, pričom podkladom pre rozhodnutie sporu bol skutkový stav zistený
pri aplikácii sudcovskej koncentrácie.

25. Súd tiež poukazuje na to, že žalovaný, ktorý nedodržal lehotu vyplývajúcu z uznesenia podľa § 167

ods. 2 CSP, nepožiadal o odpustenie jej zmeškania, ba dokonca sa toto zmeškanie ani nijako nepokúsil
ospravedlniť.

26. Žalovaný bol tiež o možnosti uplatnenia zásady sudcovskej koncentrácie (nadštandardne, pretože
to zákon súdu ani neukladá) a podmienkach jej uplatnenia poučený v rámci poučenia o procesných
právach a povinnostiach strany sporu, ktoré sa žalovanému doručilo spolu so žalobou a výzvou pre

žalovaného na vyjadrenie k žalobe.

27. Námietka žalovaného, že uplatnenie sudcovskej koncentrácie je možnosťou, a nie povinnosťou
súdu, je síce pravdivá, avšak jej neuplatnenie za okolností ako je zastúpenie žalovaného advokátom,
absencia skutočností ospravedlňujúcich oneskorené uplatnenie prostriedkov procesnej obrany (ani

žalovaný v tomto smere neuvádzal žiadne tvrdenia), resp. absencia žiadosti žalovaného o odpustenie
zmeškanej lehoty, a predchádzajúce poučenie žalovaného o možnosti uplatnenia sudcovskej
koncentrácie potom neobstojí. Naopak, práve jej neuplatnenie (za uvedených okolností) by mohlo byť
žalobkyňou vnímané ako neodôvodnené zvýhodňovanie žalovaného.

28. Súd pritom v konaní uplatnil sudcovskú koncentráciu voči obom stranám sporu rovnako (inak by išlo
o neoprávnené zvýhodňovanie jednej strany sporu na úkor druhej), a preto považoval za oneskorené
uplatnené aj prostriedky procesného útoku predložené žalobkyňou v jej návrhu na pokračovanie v
konaní doručenom na tunajší súd 2. 4. 2019, v súvislosti s vyjadrením žalobkyne doručeným 29. 4.
2019, resp. uplatnené žalobkyňou až na pojednávaní konanom 30. 4. 2019. Keďže súd považoval

za oneskorené prostriedky procesnej obrany predložené už v prvom vyjadrení žalovaného k žalobe,
nevyzýval žalobkyňu na repliku, a jej ďalšie prostriedky procesného útoku tak vlastne boli uplatnené až
po čase, ktorý bol v tomto konaní vyhradený na uplatňovanie prostriedkov procesného úroku a obrany,
a tým ich treba tiež považovať za oneskorené.

29. Osobitne ku prejavu žalovaného z jeho vyjadrenia z 19. 4. 2019, doručeného na tunajší súd 23.
4. 2019, ktorým si proti žalobkyni uplatňoval svoje tri pohľadávky (z troch samostatných právnych
dôvodov) na započítanie treba uviesť, že skutočne ide o kompenzačné námietky ako hmotnoprávne
námietky podľa § 149 CSP v spojení s § 152 CSP, a teda nejde vzájomnú žalobu, pretože sa nimi
navrhovalo (aj jednotlivo, aj v úhrne), aby bolo žalovanému prisúdené menej než proti nemu uplatnila

žalobkyňa, a teda podľa § 147 ods. 2 CSP možno takéto prejavy (aj jednotlivo, aj v úhrne) posúdiť len
ako prostriedok procesnej obrany žalovaného - kompenzačné námietky, ktorá podliehajú sudcovskej
koncentrácii (podobne ako aj námietka premlčania uplatnená vo vyjadrení žalovaného z 12. 7. 2018.)
Celková suma navrhovaná žalovaným na započítanie proti pohľadávke žalobcu uplatnenej v tomto
konanívovýške247.998,63českýchkorún(nazákladeuvedenýchtrochkompenzačnýchnámietok)totiž

podľa žalovaného predstavovala sumu 8.679 eur (čo pri kurze 1 euro = 25,74 českých korún platnom ku
dňu uplatnenia týchto kompenzačných námietok - 23. 4. 2019) predstavuje 223.397,46 českých korún.
Súd (ako už bolo uvedené) neprihliadal na žiadne prostriedky procesnej obrany uplatnené žalovaným,
preto neprihliadol ani na tieto kompenzačné námietky.

30. Obdobne (ako vo vzťahu k oneskoreným písomným vyjadreniam strán sporu) súd uplatnil
sudcovskú koncentráciu aj ku prostriedkom procesnej obrany a útoku uplatnenými stranami sporu až
na pojednávaní 30. 4. 2019. Išlo totiž o oneskorené prostriedky prostriedky, ktoré mali a mohli byť
uplatnené aj skôr. Napriek zhodným skutkovým tvrdeniam strán sporu na pojednávaní konanom 30. 4.
2018, o tom, že dohoda zo 16. 12. 2014, bola súčasťou dohody o majetkovom vyporiadaní strán sporu

ako manželov pre čas po rozvode (ktorú na rozdiel od slovenského právneho poriadku pripúšťa český
právny poriadok), a o tom, že v čase uzatvorenia tejto dohody boli strany sporu ešte manželia, z ktorých
zhodnýchskutkovýchtvrdeníbysúdmoholpodľa§186ods.2CSP,zainýchokolností(akbyvočinimpre
ich oneskorenosť neuplatnil sudcovskú koncentráciu), vychádzať, súd na tieto zhodné skutkové tvrdeniastrán sporu v dôsledku uplatnenia sudcovskej koncentrácie neprihliadal, pretože boli uskutočnené až na
pojednávaní, a pritom mohli byť urobené aj skôr. V danom prípade síce nebolo kvôli prihliadnutiu na tieto
zhodné oneskorené skutkové tvrdenia strán, potrebné odročiť prebiehajúce pojednávanie, či vykonať

iné úkony zo strany súdu, avšak to podľa § 153 ods. 2 CSP nie je nevyhnutnou podmienkou uplatnenia
sudcovskejkoncentrácie,pretožepodľa§153ods.2CSPnaprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedky
procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Z použitého slova „najmä“
jednoznačne vyplýva, že ide len o demonštratívny výpočet prípadov, kedy súd nemusí prihliadnuť

na oneskorené prostriedky procesnej obrany, teda súd nemusí prihliadnuť na oneskorené prostriedky
obrany aj v iných prípadoch ako je prípad - „ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu“. Keďže logicky jediným iným do úvahy prichádzajúcim prípadom
bude „ak by to nevyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu“,
je tak preto možné podľa § 153 ods. 2 CSP uplatniť sudcovskú koncentráciu aj ak to nevyžaduje
nariadenieďalšiehopojednávania,čiinýchúkonovzostranysúdu.Zuvedenéhovyplýva,žepriuplatnení

sudcovskej koncentrácie ide prioritne o procesnú sankciu za omeškanie žalovaného (obdobne ako pri
rozsudku pre zmeškanie), až sekundárne sa jej uplatnením sledujú aj iné ciele ako napríklad záujem
na rýchlom a hospodárnom konaní.

31. V skratke povedané podľa § 153 ods. 1 a 2 CSP je podmienkou uplatnenia sudcovskej koncentrácie

oneskorenosť prostriedkov procesnej obrany (resp. útoku), ktorá je daná za prvé uplatnením týchto
prostriedkov po súdom určenej lehote, a za druhé súčasným konštatovaním, že tieto prostriedky mohli
byť uplatnené aj skôr, ak by strana konala starostlivo, a preto je sudcovská koncentrácia (obdobne
ako rozsudok pre zmeškanie) predovšetkým procesnou sankciou za omeškanie strán sporu. Nie je však
už nevyhnutnou podmienkou uplatnenia sudcovskej koncentrácie aj to, aby bolo nutné vykonať ďalšie

úkony súdu (hospodárnosť a rýchlosť konania.) Táto okolnosť je len jedným z príkladov (demonštratívne
výslovne uvedeným v § 153 ods. 2 CSP) kedy môže byť sudcovská koncentrácia uplatnená, ale
sudcovská koncentrácia môže byť uplatnená aj v iných prípadoch.

32. K námietke žalovaného poukazujúcu na ustálenú rozhodovaciu prax týkajúca sa aplikácie

sudcovskej koncentrácie, súd uvádza, že vzhľadom na relatívne krátku existenciu CSP, mu nie je známa
žiadna judikatúra najvyšších súdnych autorít k tejto problematike, preto nemôže súhlasiť s tým, že by
postupoval v rozpore s judikatúrou.

33. K námietke žalovaného, že na absolútnu neplatnosť dohody z 16. 12. 2014 by mal súd prihliadať

ex offo, súd uvádza, že aj ex offo prihliadanie na absolútnu neplatnosť zmluvy (v zmysle hmotného
práva) má svoje limity dané procesnou úpravou (§ 153 CSP v spojení s § 167 CSP), a preto keď bola
dohoda zo 16. 12. 2014 predložená oneskorene (až deň pred pojednávaním - 29. 4. 2019), resp. keď boli
zhodné skutkové tvrdenia strán o skutočnom obsahu dohody zo 16. 12. 2014 prednesené oneskorene
(až na pojednávaní 30. 4. 2019), nemohol súd na absolútnu neplatnosť tejto dohody prihliadať ex offo,

nakoľko podľa § 153 ods. 2 CSP na tento dôkaz, resp. na tieto zhodné skutkové tvrdenia neprihliadal. V
tejto súvislosti súd poukazuje na aplikačnú prax Najvyššieho súdu Českej republiky (aj keď pri odlišnej
procesnoprávnej úprave), a to najmä na rozhodnutia vo veci sp.zn.: 21 Cdo 4841/2007 (uverejnené
pod č. R 71/2009 Zbierky rozhodnutí) a vo veci sp. zn.: 29 Cdo 1993/2010, ktoré dospeli k zhodnému
záveru, že s ohľadom na procesnoprávnu úpravu, nie je možné vždy prihliadnuť na absolútnu neplatnosť

právneho úkonu.

34. Takže možno (na základe vyššie uvedeného odôvodnenia) uzavrieť, že súd dospel k zisteniu
nasledovného celkového skutkového stavu. Žalobkyňa ako dlžníčka (sama) uzatvorila 5. 10. 2012
s Československou obchodnou bankou, a.s., IČO: 00001350 ako veriteľom zmluvu o úvere z 5. 10.

2012, predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť žalobkyni úver vo výške 150.000 Kč, a záväzok
žalobkyne vrátiť poskytnutý úver v 84 mesačných splátkach po 2.650 Kč, s tým, že prvá splátka sa
stane splatnou 15. 11. 2012. Úverové prostriedky poskytnuté žalobkyni na základe tejto zmluvy použil na
úhradu svojich záväzkov žalovaný. Dňa 15. 11. 2012 uzatvorili žalobkyňa a žalovaný (ako spoludlžníci,
ktorí boli zaviazaní spoločne a nerozdielne) zmluvu o úvere s Komerční bankou, a.s., IČO: 45317054,

predmetom ktorej bol záväzok banky poskytnúť stranám sporu úver vo výške 150.000 Kč, a záväzok
strán sporu spoločne a nerozdielne vrátiť poskytnutý úver v 70 mesačných splátkach po 3.124 Kč, s
tým, že prvá splátka sa mala podľa zmluvy stať splatnou 16. 1. 2013. Rovnako túto sumu poskytnutých
úverových prostriedkov použil na úhradu svojich záväzkov žalovaný. Následne 16. 12. 2014 žalobkyňaa žalovaný spolu uzatvorili dohodu, v rámci ktorej sa žalovaný zaviazal nahradiť žalobkyni všetko, čo na
úhradu záväzkov zo zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 a zo zmluvy o úvere z 15. 11. 2012 dovtedy zaplatila
alebo ešte v budúcnosti zaplatí. Záväzky vrátiť uvedené dva poskytnuté úvery splnila iba žalobkyňa. Až

do10.4.2016platilapravidelnémesačnésplátky,anásledneobaposkytnutéúveryrefinancovalaďalším
novým úverom, ktorý jej poskytla Československá obchodná banka, a.s. na základe zmluvy o úvere
zo 16. 2. 2016. Z takto získaných prostriedkov následne žalobkyňa uhradila nesplatený zostatok úveru
poskytnutého na základe zmluvy o úvere z 5. 10. 2012 vo výške 95.710,63 Kč a nesplatený zostatok
úveru zo zmluvy o úvere z 15. 11. 2012 vo výške 83.000 Kč. Uvedeným spôsobom (najprv splátkami a

neskôr z prostriedkov získaných refinancovaním) si tak žalobkyňa splnila záväzky na základe zmlúv o
úvere z 5. 10. 2012 a z 15. 11. 2012. Vo vzťahu k zmluve o úvere z 5. 10. 2012 žalobkyňa uskutočnila
úhrady (za obdobie od 13. 4. 2015) v celkovej výške 127.510,63 Kč, a vo vzťahu k zmluve o úvere z 15.
11. 2012 uskutočnila úhrady (za obdobie od 13. 4. 2015) v celkovej výške 120.488 Kč.

35. Takto zistený skutkový stav súd následne podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval

nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.

36. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Z. z. v znení neskorších predpisov,
ďalej len „OZ“) záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z
bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

37. Podľa § 491 ods. 1 OZ vznik zmlúv, ktorými sa zakladajú záväzky, sa spravuje ustanoveniami
§ 43 a nasl., pokiaľ ďalej nie je
ustanovené inak.

38. Podľa § 491 ods. 2 OZ ak zákon neustanovuje inak, neplatné je ustanovenie zmluvy podľa § 47a
, podľa ktorého zmluva uzavretá
na dobu určitú trvá aj po uplynutí tejto doby.

39. Podľa § 51 OZ účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však

nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona.

40. Dohodou zo 16. 12. 2014 (podľa opisu vyplývajúceho z nesporných skutkových tvrdení v žalobe) súd
právne posúdil ako nepomenovanú zmluvu podľa § 51 OZ, keďže predmetom tejto zmluvy bol záväzok
žalovaného nahradiť žalobkyni všetky sumy uhradené na základe úverových zmlúv z 5. 10. 2012 a 15.

11. 2012, pričom žalobkyňa z titulu týchto dvoch úverových zmlúv (za žalobou uplatnené obdobie od 13.
4. 2015) celkovo uhradila sumu 247.998,63 Kč. Súd preto podľa § 51 OZ v spojení s § 489 OZ, § 491
ods. 1 a ods. 2 OZ vyhovel žalobou uplatnenému nároku pre sumu 247.998,63 Kč.

41. Súd sa nestotožnil s právnou kvalifikáciou žalobkyne (zo žaloby), ktorá v súvislosti so zmluvou z 5.

10. 2012 videla v dohode zo 16. 12. 2014 dohodu podľa § 534 OZ, pretože strany sa v tejto dohode
nedohodli, že túto sumu žalovaný splní veriteľovi, ale že bude plniť žalobkyni.

42.Takistosasúdnestotožnilsprávnoukvalifikácioužalobkyne(zožaloby),ktorávsúvislostisozmluvou
z 15. 11. 2012 videla v dohode zo 16. 12. 2014 dohodu podľa § 511 ods. 2 OZ, teda dohodu o tom,

že ich podiely na solidárnom dlhu voči veriteľovi z tejto zmluvy sú vo vzájomnom pomere 100 % (ako
podiel žalovaného) a 0 % (ako podiel žalobkyne), pretože v dohode zo 16. 12. 2014 nešlo o dohodu o
výške podielov, ale o náhrade toho, čo žalobkyňa zaplatila alebo ešte zaplatí veriteľovi, a otázka náhrady
škody nemôže byť predmetom žiadnej dohody, pretože tá je upravená v § 511 ods. 3 OZ.

43. Súd sa nestotožnil ani s právnou kvalifikáciou žalovaného (z jeho prvého vyjadrenia k žalobe), podľa
ktorej ide o nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ (bezdôvodne obohatí sa
ten, za koho sa plnilo to, čo mal plniť podľa práva sám), pretože v prípade zmluvy o úvere z 5. 10. 2012
plnila veriteľovi žalobkyňa za seba, a v prípade úveru zo zmluvy z 15. 11. 2012 boli zaviazaní solidárne
obaja, a teda ak plnila žalobkyňa aj za žalovaného, nešlo o situáciu, že by žalobkyňa plnila niečo, čo

ona nemala podľa práva veriteľovi plniť, pretože ona mohla tento dlh tak isto plniť veriteľovi.

44. Súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s právnou argumentáciou žalovaného z druhého
vyjadrenia k žalobe (a žalobkyne z pojednávania 30. 4.2019), nakoľko táto sa týkala iného než súdomzisteného skutkového stavu (vychádzajúceho zo skutkového záveru, že v dohode zo 16. 12. 2014 ide
o dohodu, ktorá je súčasťou širšej dohody o vyporiadaní majetkových práv medzi manželmi pre čas po
rozvode.)

45. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok na úroky z omeškania, tak keďže z dohody zo 16. 12. 2014
(v rozsahu skutkových zistení súdu), vyplynulo, že táto dohoda neobsahovala uvedenie času splatnosti
záväzku žalovaného, súd vychádzajúc z ust. § 563 OZ (a ustálenej judikatúry) považoval tento záväzok
za splatný od nasledujúceho dňa po doručení výzvy tunajšieho súdu na vyjadrenie k žalobe žalovanému,

teda 30. 6. 2018. Od ďalšieho dňa, teda od 1. 7. 2018, preto došlo podľa § 517 ods. 1 OZ došlo k prvému
dňu omeškania žalovaného so zaplatením uvedeného záväzku, a preto od 1. 7. 2018 má žalobkyňa
nárok na úroky z omeškania v ňou uplatnenej sadzbe 5 % (ktorá je v súlade s § 3 nariadenia, pretože
základná úroková sadzbe D. bola 1. 7. 2018 0 %) z dlžnej súdom priznanej sumy 247.998,63 Kč (až do
zaplatenia.) Vzhľadom na uvedené, súd uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % zo sumy
247.998,63 Kč za obdobie od 10. 4. 2018 do 30. 6. 2018 zamietol ako nedôvodný.

46. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, tak súd porovnajúc žalobou uplatnený nárok na istinu vo
výške 247.998,63 Kč s príslušenstvom a výroku súdneho rozhodnutia o priznaní sumy 247.998,63 Kč
spolu s príslušenstvom dospel k záveru, že plne úspešnou v konaní bola žalobkyňa, a preto má podľa §
253 ods. 1 CSP voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom súd súčasne

podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodol, že o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský

súd v Žiline.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.