Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/56/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116212861
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3116212861.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobkyne: U. P., bytom P. XXXX/XX, J., zast. Advokátskou kanceláriou
JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s.r.o., so sídlom Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, IČO: 36 860
654, proti žalovanému: Slovenská autobusová doprava Trenčín, akciová spoločnosť (SAD Trenčín, a.s.),
so sídlom Zlatovská cesta 29, Trenčín, IČO: 36 323 977, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Michal
Krnáč, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, IČO: 52 791 777, za účasti intervenienta na

strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO:
00 151 700, o náhradu škody na zdraví, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 09. augusta 2018, č.k. 16C/143/2016-108, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III.
z r u š u j e a vec v r a c i a v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom konanie v časti o zaplatenie sumy 64,50
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 64,50 eur od 10.04.2016 do zaplatenia a v časti
o zaplatenie sumy 81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 81 eur od 10.04.2016
do zaplatenia zastavil, druhým výrokom vo zvyšku žalobu zamietol a tretím výrokom žalovanému a
intervenientovi na strane žalovaného priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody od žalovaného, pričom

titulom bolestného žiadala zaplatiť sumu 3.607,70 eur, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia (SSU)
sumu 4.530,60 eur, titulom straty na zárobku počas PN od 28.09.2014 do 13.06.2015 sumu 851,97 eur a
titulom jednorazového vyrovnania sumu 8.729 eur, všetko s príslušným úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne od 10.04.2016 do zaplatenia. Škodu utrpela v autobuse žalovaného, keď sa nachádzala v uličke
medzi sedadlami a v dôsledku prudkého zabrzdenia vodiča autobusu sa neudržala v stoji a spadla. Pri
páde utrpela zranenia - tržnú ranu hlavy, zlomeninu tela stavca, poranenie medzistavcovej platničky,

čo si vyžiadalo operačný zákrok. Zostali jej i trvalé následky, a to poúrazové obmedzenie pohyblivosti
chrbtice o 200 %. Za tento úraz považovala zodpovedného prevádzkovateľa autobusu v zmysle § 427
Občianskeho zákonníka (OZ), teda žalovaného. Pred prvým pojednávaním žalobkyňa vzala čiastočne
žalobu späť z dôvodu pochybenia pri výpočte bolestného a SSU, preto súd rozhodol podľa § 145 CSP o
čiastočnom späťvzatí žaloby. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 760, § 764 ods. 1,
§ 427, § 428, § 441 OZ, keď po zhodnotení skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná

ani čiastočne. Súd bol toho názoru, že sa jedná o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou
prevádzkydopravnéhoprostriedkupodľa§427OZ.Prijalvšakzáver,žejedinoupríčinouvznikuškodyna
zdraví žalobkyne bolo jej správanie v idúcom autobuse, čo viedlo podľa názoru súdu k úplnému zbaveniu
sa zodpovednosti prevádzkovateľa a škodu preto nesie v celom rozsahu výlučne žalobkyňa. Správanie
žalobkyne vyhodnotil tak, že počas prepravy v autobuse nedodržala ani základnú mieru opatrnosti, ktorú
byodnejbolomožnépožadovať,nakoľkopočasprepravyžalobkyňazatváralaoknovautobuse,pričomv

čase pribrzdenia autobusu sa žalobkyňa nedržala a voľne sa pohybovala v autobuse. Súd vzal do úvahy
aj fakt, že pádu žalobkyne predchádzalo len mierne pribrzdenie, keď šofér autobusu, ako vyplynuloz jeho výpovede, nestúpil na plynový pedál prudko, ale dal nohu dole z plynového pedála a „ťukol“
na pedál brzdový, nepotreboval zastaviť na veľmi krátkom úseku vozovky, mal dostatočný odstup a
išiel nízkou rýchlosťou, nakoľko sa predtým rozbiehal z úplného zastavenia. Žalobkyňa netvrdila, že by

toto pribrzdenie prebiehalo inak, len opakovane uvádzala, že zabrzdenie bolo prudké, no k svedkom
potvrdenému priebehu prepravy svoje konkrétne skutkové tvrdenia neuvádzala. Keďže súd mal za to,
že škoda na zdraví žalobkyne bola spôsobená jej výlučným zavinením, viedlo to logicky k úplnému
zbaveniu zodpovednosti žalovaného a zamietnutiu žaloby ako nedôvodnej. Nakoľko nebol daný ani
základ nároku, súd sa bližšie nezaoberal námietkami strán, týkajúcimi sa výšky uplatneného nároku.

Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. §§ 255 ods. 1 a 256 ods. 1 CSP, keď
v spore bol v celom rozsahu úspešný žalovaný a od jeho úspechu sa odvodzuje aj úspech intervenienta
vystupujúceho na jeho strane.

2. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, a to vo
výrokoch II. a III., žiadajúc napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, v ktorom súd jej žalobe vyhovie a prizná jej náhradu trov konania. Namietala postup súdu,
keď nebolo vyhovené jej návrhu na pribratie znalca z oblasti motorizmu, ktorý by na základe zisteného
skutkového stavu ustálil, čo bolo rozhodujúcou príčinou, že keď stála v uličke a pridržiavala sa rukami
pri chôdzi k svojmu miestu sedadiel, spadla dozadu celým telom na podlahu autobusu s posunom
cca 2 m. Príčinou jej pádu bola kinetická sila, ktorá na ňu pôsobila pri náhlom zabrzdení autobusu,

keď sa neudržala a spadla na podlahu. Bola toho názoru, že tento dôkaz je dôležitý pre rozhodnutie
vo veci samej, keď súd prijal bez ďalšieho tvrdenia vodiča, že predtým intenzívne brzdil a pred jej
pádom mal urobiť len dotyk na brzdový pedál. Vodič podľa nej vypovedal účelovo, pretože zabrzdenie
bolo intenzívne a ďalšia cestujúca, sediaca vpredu, sa vyjadrila aj pred policajtmi, že ak by intenzívne
vodič nebrzdil, boli by narazili do pred ním náhle zabrzdiaceho vozidla. Odôvodnenie súdu, že jedinou

príčinou vzniku škody na jej zdraví bolo jej správanie v idúcom autobuse, čo viedlo k úplnému zbaveniu
zodpovednosti prevádzkovateľa, považovala za nepreskúmateľné a aj v rozpore s platným právom.
Ďalej mala za to, že rozhodnutie je predčasné a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedla, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je založené na
princípe objektívnosti. To znamená, že právnická osoba vykonávajúca dopravu zodpovedá za škodu

vyvolanú osobitnou povahu tejto prevádzky v zmysle § 427 ods. 1 OZ. Škoda musí byť vyvolaná
osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Táto právna úprava znamená uľahčenie pre
poškodeného, že nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu; stačí, ak preukáže, že
škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov. Následne
konštatovala, že liberácia, teda zbavenie sa zodpovednosti za vzniknutú škodu, je právne upravená tak,

že prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré
majú pôvod v prevádzke. Zákon tým poskytuje zvýšenú ochranu poškodenému. Dopravné prostriedky
vykazujú zvýšené riziko vzniku škôd pre prepravované osoby a pre vonkajšie okolie. Zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa možno zbaviť len z dôvodov uvedených v zákone.
Namietala, že v napadnutom rozsudku sa súd nezaoberal riadne príčinnou súvislosťou medzi vznikom

škody a konaním, ktoré mu predchádzalo a bez ktorého by škodný následok nevznikol. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti sa pritom musí skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť a príčina následku. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už
sama následkom (viď rozhodnutia NS SR 5Cdo 1426/2009 a 3Cdo 130/2010). Zdôraznila, že ust. § 427
OZ je treba v tomto smere odlišovať od ust. § 428 OZ. Okolnosti majúce pôvod v prevádzke v zmysle

§ 428 OZ sú okolnosti súvisiace s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej
súvislosti so škodou. Aj v tomto smere súd pochybil pri výklade ust. § 428 OZ, keď uviedol, že keby aj
takáto nejaká okolnosť, akú má na mysli §428 OZ z výsledkov vyplynula, že aj v takom prípade by bolo
možné aplikovať ustanovenie § 441 OZ a že aj vtedy sa môže prevádzkovateľ zbaviť zodpovednosti.
Tento názor súdu je aj v rozpore s judikatúrou súdov a v rozpore s čl. 2 ods. 1, 2 CSP. Poukázala na

judikát publikovaný pod R 16/1969, v zmysle ktorého, keď je škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú
pôvod v prevádzke, prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti ani s poukazom na neodvrátiteľný
úklon, napr. keď vodič snažiaci sa vyhnúť chodcovi, ktorý náhle vbehol na cestu, spôsobí škodu na
zdraví inému. Teda v jej prípade vodič intenzívne brzdil, aby nenarazil do pred ním idúceho auta a
kinetická energia ju položila na podlahu autobusu, hoci sa pridržiavala sedačiek v snahe usadiť sa na

svoje miesto s kabelkou. Dodala, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd neprihliadol
na tú skutočnosť, že je starobná dôchodkyňa, osoba s ťažkým postihnutím a v tomto smere nevykonal
žiaden dôkaz pred svojím rozhodnutím, napr. pre aplikáciu § 257 CSP, pretože tu existujú na jej strane
aj dôvody hodné osobitného zreteľa.3. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalovaný,
žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Zastával

názor, že k vzniku škody na zdraví žalobkyne došlo jej vlastným zavinením a v konaní sa jej nepodarilo
preukázať príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a osobitnou povahou prevádzky dopravného
prostriedku. Z dokazovania podľa neho nepochybne vyplynulo, že žalobkyňa sa počas jazdy autobusom
bez vážnej objektívnej príčiny postavila, začala vykonávať pohyb, teda nestála a nedržala sa, ale kráčala
za účelom zavretia okna v autobuse, pričom je irelevantné, ktoré okno to bolo. Práve toto jej správanie

malo za následok vznik zranení pri brzdení autobusu. K namietanému výroku o trovách konania uviedol,
že žalobkyňa nemajetná nie je, v spore bola zastúpená advokátom, ktorému bude musieť uhradiť
odmenu, je bezpodielovou spoluvlastníčkou rodinného domu a priľahlých pozemkov, pričom v konaní
ani nenavrhovala vykonať dôkazy, smerujúce k preukázaniu jej nemajetnosti.

4. K podanému odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril aj intervenient na strane žalovaného. Stotožnil

sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, považoval ho za vecne správne a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok potvrdil a priznal mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa jeho názoru súd
nedôvodnosť žalobkyňou navrhovaného znaleckého dokazovania znalcom z odboru cestná doprava
správne odôvodnil v ods. 30 a 41 rozsudku.

5. V ďalších vyjadreniach sa strany konania pridržali svojej skôr uvedenej argumentácie.

6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania v zmysle § 389

ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 CSP zrušiť a vrátiť v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd čiastočne konanie zastavil v dôsledku
späťvzatia žaloby žalobkyňou, odvolaním napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v

tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý ( 367 ods. 2 CSP).

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Medzi odvolacie dôvody (§ 365 CSP) patria aj námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach
prvoinštančného súdu. Tie sa môžu prejaviť buď v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných
na zistenie rozhodujúcich skutočností, prípadne v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do
nesprávnych skutkových zistení.

10. Nesprávne právne posúdenie môže spočívať v tom, že súd neaplikoval správnu normu, aplikoval
nesprávnu normu alebo nesprávne interpretoval správne zvolenú normu. Súd prvej inštancie teda
najskôr pochybil tým, že vec nesprávne právne posúdil spôsobom uvedeným v predchádzajúcej
vete a zároveň následkom tohto pochybenia nevykonal navrhované dokazovanie.

11. Ak sa súd prvej inštancie dopustil omylu v právnom posúdení pre chybnú interpretáciu právnej normy
a z tohto dôvodu zároveň nedostatočne zistil skutkový stav, nesplnil tým ústavnú a zákonnú povinnosť
garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu s tým, že takýto komplexne chybný postup by
nemal naprávať súd vyššej inštancie.

12. Podľa § 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

13. Treba uviesť, že zodpovednosť za škodu spôsobenú povahou prevádzky dopravného prostriedku

podľa § 427 a nasl. OZ je konštruovaná na princípe objektívnej zodpovednosti (teda zodpovednosti
bez ohľadu na zavinenie). Dôvodom pre takéto konštruovanie je to, že kto prevádzkuje nebezpečnú
činnosť (prevádzku dopravy - rýchlosť, vysoká hmotnosť, exhalácia a pod.) a má z nej určitý
profit (nie nutne zisk), je povinný niesť vyššiu mieru zodpovednosti za prípadné škody. Uvedené pravidlopôsobí aj preventívne, nakoľko motivuje prevádzkovateľa dopravy k zvýšenej starostlivosti, poisteniu a
predchádzanie škodám.

14. Podľa § 428 OZ, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak škoda bola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode
nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

15. Citované ustanovenie vytvára dve skutkové podstaty, pričom rozdielovým kritériom medzi nimi je

skutočnosť, či bola škoda spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke (tzv. vnútorné okolnosti)
alebo nemajúcimi pôvod v povahe prevádzky (tzv. vonkajšie okolnosti). Splnený predpoklad podľa §
427 OZ, teda že škoda vznikla v súvislosti s osobitnou povahou prevádzky ako všeobecným vyjadrením
vlastností a javov, plynúcich najmä z fyzikálnych charakteristík prevádzky dopravného prostriedku, musí
byť pri oboch týchto skutkových podstatách, a to bez ohľadu na vnútorné alebo vonkajšie okolnosti
prevádzky, daná.

16. Prevádzkovateľ sa preto nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za škodu, ak bola škoda spôsobená
osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku a súčasne k vzniku škody viedli okolnosti majúce
pôvod v prevádzke tohto dopravného prostriedku (pozn. odvolacieho súdu, tu treba upriamiť pozornosť
na rozlíšenie osobitnej povahy prevádzky a okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke, keďže ide

o rozdielne skutočnosti). Naopak, svojej zodpovednosti sa zbaviť môže, ak škoda bola spôsobená
osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, avšak k vzniku škody viedli okolnosti nemajúce
pôvod v prevádzke a zároveň prevádzkovateľ preukáže, že škode sa nedalo zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

17. Osobitná povaha prevádzky sa viaže na určujúce znaky prevádzky, ktoré odlišujú prevádzku
dopravných prostriedkov od iných druhov prevádzok a ktoré sú jej vzhľadom na povahu týchto znakov
vlastné a určujú ju. Prevádzka dopravného prostriedku sa primárne prejavuje jej pohybom ako výsledok
využitia motorickej, ľudskej alebo zvieracej sily. Osobitnú povahu prevádzky dopravného prostriedku
vyjadrujú špecifické vlastnosti, ktoré plynú najmä z fyzikálnych charakteristík prevádzky dopravného

prostriedku, ide o také určujúce znaky, ktoré spravidla odôvodňujú založenie sprísnenej zodpovednosti
z dôvodu určitej miery nebezpečenstva, ktorým sa v určitých situáciách tieto vlastnosti a javy prejavujú
navonok.

18. Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 3485/2016 zo dňa 31.08.2017 vymedzil,

kedy je škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, pričom uviedol, že táto je
spôsobená vtedy, „ak je spôsobená jeho typickými vlastnosťami, predovšetkým zvýšenou rýchlosťou,
obmedzenou ovládateľnosťou, vysokou hmotnosťou, technickou konštrukciou či charakterom (pevnosť,
tvrdosť) použitých materiálov; pôsobenie týchto faktorov musí byť spojené s využitím dopravného
prostriedku k jeho prevádzke“.

19. Okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, sú také skutočnosti, ktoré vznikajú
v priamej súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku, t.j. vzťah medzi osobitnou povahou prevádzky
a okolnosťou majúcou pôvod v povahe prevádzky predstavuje vzťah medzi príčinou a jej špecifickým
následkom. Za tieto okolnosti sa nepovažujú len také okolnosti, ktoré vyplývajú z technického

stavu dopravného prostriedku, jeho pohybu, mechanických, fyzikálnych, chemických, technologických,
tepelných vlastností dopravného prostriedku, ale aj okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením
a uskutočňovaním prevádzky dopravného prostriedku. Konkrétnejšie sa jedná napr. o zlyhanie bŕzd,
defekt pneumatiky, iskrenie z trenia drážneho vozidla o koľajnice, nevysunutie podvozku lietadla, prudké
zabrzdenie, jazda v protismere, vo vzťahu k vodičovi, príp. inej osobe použitej pri prevádzke, môže ísť

o mikrospánok, náhlu zdravotnú indispozíciu (očnú vadu, infarkt, epileptický záchvat, apod.).

20. K vymedzeniu vzťahu medzi pojmami „okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke“ a „škoda vyvolaná
osobitnou povahou prevádzky“ a k definovaniu okolností, ktoré majú pôvod v prevádzke, prikročil
Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 63/2005 zo dňa 30.08.2008 konštatovaním, že „pojem

„okolnosti, ktoré majú pôvod v prevádzke“ (§ 428 OZ) je užší než pojem „škoda vyvolaná osobitnou
povahou prevádzky“ (§ 427 OZ). Za okolnosť majúcimi pôvod v prevádzke je považované napr. zlyhanie
bŕzd, vada materiálu, nedostatky na strane vodiča, teda okolnosti „vnútri“ vlastnej prevádzky, ktoré
súvisia s organizáciou, riadením a realizáciou prevádzky“.21. Okolnosti, ktoré nemajú pôvod v povahe prevádzky dopravného prostriedku, sú skutočnosti, ktoré
hoci možno označiť za skutočnosti vedúce k vzniku škody, ktorá má svoj pôvod v povahe prevádzky

dopravného prostriedku, ale napriek tomu nie sú v žiadnom vzťahu ani nesúvisia s povahou daného
dopravného prostriedku. Sú to napr. prírodné udalosti (povodeň, zemetrasenie, úder blesku), zásahy
tretích osôb alebo správanie zvierat (R 3/1984). Ak príčinou škody boli tieto okolnosti, prevádzkovateľ,
ako už bolo tvrdené vyššie, sa môže svojej zodpovednosti zbaviť len ak preukáže, že škode nebolo
možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

22. Súhlasiť treba následne so záverom súdu prvej inštancie, že do úvahy pripadá spoluzavinenie
poškodeného v zmysle § 441 OZ (bod 36. napadnutého rozhodnutia), avšak s nasledujúcim
obmedzením:

23. Za situácie, keď škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 OZ ), pričom
príčinou vzniku škody boli okolnosti, ktoré majú pôvod v
povahe prevádzky (§ 428 OZ ) a zároveň skutočnosti (okolnosti), ktoré
možno pričítať poškodenému, neprichádza v tomto prípade do úvahy ustálenie výlučného zavinenia

(zapríčinenia škody) poškodeného (zhodne R 80/1970).

24. Spoluzapríčinenie škody poškodeným nemôže v tomto prípade viesť k úplnému zbaveniu
sa zodpovednosti prevádzkovateľa, ale iba k pomernému rozdeleniu zodpovednosti medzi
prevádzkovateľomapoškodeným.Podielprevádzkovateľanaspôsobeníškodymusíbyťprávezdôvodu

existencie určitých vnútorných okolností spoluprítomných pri vzniku škody vždy vyjadrený.

25. Situáciu prejednávaného prípadu bolo preto potrebné vyhodnotiť optikou vyššie uvedených
záverov. To však súd prvej inštancie neučinil, a preto odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozsudku
v napadnutom rozsahu a k vráteniu veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Platí, že škoda

bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 OZ ),pričompríčinouvznikuškodyboli
okolnosti, ktoré mali pôvod v povahe prevádzky (§ 428 OZ ), teda pribrzdenie autobusu. V
konaní nebol preukázaný opak, teda že by príčinou pádu žalobkyne bola iná skutočnosť, než práve

pribrzdenie autobusu. To prijal i súd prvej inštancie v bode 39. napadnutého rozsudku konštatovaním, že
„pádu predchádzalo len mierne pribrzdenie“. Ostatne, ani svedkovia v konaní nepreukázali opak, pričom
ani racionálny výklad nedáva opačnému záveru možnosť. Žalobkyňa, ako bolo v konaní preukázané, v
dôsledkupádu„letela“zozadnejdostrednejčastiautobusu,čohonásledkomutrpelazávažnéporanenia.
Opak by budil dojem, že tento pád vykonala žalobkyňa vlastnou vôľou, čo nemožno prijať u bežne

zmýšľajúceho človeka. Podľa skôr uvedených záverov je preto nevyhnutné, aby podiel prevádzkovateľa
na vzniku škody nebol vylúčený, pričom spoluzavinenie poškodenej nemôže v takomto prípade viesť
k úplnému zbaveniu zodpovednosti predvádzkovateľa, ale iba k prípadnému pomernému rozdeleniu
zodpovednosti medzi prevádzkovateľom a poškodenou (žalobkyňou). Podľa uvedeného nesie na vzniku
škody prevádzkovateľ (žalovaný) zodpovednosť, ktorej sa nemôže zbaviť v plnom rozsahu, nakoľko

príčinou pádu bolo práve pribrzdenie autobusu.

26. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutom výroku II. a v
závislom výroku III. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP
vec vrátil súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie.

27. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude znova vec prejednať a rozhodnúť, a to s
prihliadnutím na právne závery odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

28. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže podľa § 396 ods. 3 CSP

rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).