Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. október 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/110/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112209142
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8112209142.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Diany Vlčkovej v právnej veci žalobcov: 1. O. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. S. XXX, 2. F. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. S. XXX, obaja právne zastúpení JUDr. Martinom
Breznenom, advokátom so sídlom Štúrova 7, Košice, proti žalovaným: 1. M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
A. XXX, žalovaný v 1. rade, právne zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v
Stropkove, Nám. SNP 7, 2. G. A., a.s., S. L. B., N., S. XX, L.: XX XXX XXX, žalovaná v 2. rade, právne
zastúpená Advokátskou kanceláriou FELIX NEUPAUER & PARTNERS, so sídlom Dvořákovo nábrežie
8/A, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného

súdu v Prešove zo dňa 11.5.2017 č.k. 13C 63/2012 - 303 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výrokov, ktorými bola žaloba žalobcov v 1.a 2.rade v prevyšujúcej časti
zamietnutá.

Priznáva žalobcom v 1.a 2.rade vo vzťahu k žalovanej v 2.rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd 1. inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť
žalobkyni v 1. rade sumu 5.000,- eur a žalobcovi v 2. rade sumu 4.000,- eur a súčasne priznal žalobcom

v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že manželstvo žalobkyne v 1. rade a žalovaného
v 1. rade bolo rozsudkom Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 25C 135/2008 zo dňa 13.10.2008,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.12.2008 rozvedené; maloletí synovia F., F. a M. boli na čas po
rozvode zverení do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný platením výživného a súčasne mu
bol upravený styk s maloletými synmi.
3.Žalovanýv1.radesidňa7.1.2010požičalzpožičovnemotorovýchvozidielL.Y.sosídlomvA.,osobné

motorové vozidlo značky T. A., evidenčné číslo: PO-XXXY., ktorým vzal všetkých troch maloletých synov
na výlet. Žalovaný v 1. rade dňa 7.1.2010 v čase o 17:30 hod. v Z. viedol po ceste III. č. XXXXX v smere
odW.uvádzanémotorovévozidlo,kedyvdôsledkuneprispôsobeniarýchlostijazdysvojimschopnostiam
a vlastnostiam vozidla, taktiež stavu a povahe vozovky, poveternostným podmienkam a okolnostiam,
ktoré mohol predvídať, dostal s vozidlom šmyk, prešiel do protismeru a pravou bočnou časťou vozidla
narazil do prednej časti protiidúceho vozidla, pričom maloletí M. a F. Z. utrpeli zranenia, ktorým podľahli.
V dôsledku uvedeného, bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.

1 Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu v Prešove, pod sp. zn. 32T 87/2010 z 30.8.2010.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s poukazom na vyslovený právny názor v
zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu pod sp. zn. 1Co 5/2015, v ktorom vyslovil, že pasívna vecná
legitimácia žalovaného v 2. rade ako poisťovni je daná na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov v 1. a2. rade zaviazal oboch žalovaných, a to žalovaného v 1. rade ako pôvodcu zásahu do práva na ochranu
osobnosti žalobcov, keď ako vodič osobného motorového vozidla spôsobil dopravnú nehodu a za toto
konanie bol aj právoplatne uznaný vinným v trestnom konaní, a žalovanú v 2. rade ako subjekt povinný

vyplatiť poistné plnenie vo výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v zmysle zákona č.
381/2001, u ktorej bol žalovaný v 1. rade ako vodič motorového vozidla, ktorým bol neoprávnený zásah
spôsobený poistený.
4. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií uvedených v náleze Ústavného súdu ČR pod
sp. zn. I. ÚS 2844/14. Poukázal na to, že psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často

vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého a veľakrát prerastajúca
až do duševného ochorenia. Žalobkyňa v 1. rade bola matkou zomrelých detí a žalobca v 2. rade
ich súrodencom. Keďže intenzita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je spravidla najvyššia, súd priznal
žalobkyni v 1. rade náhradu vyššiu. Poukázal na to, že žalobcovia neboli hmotne závislí na zomrelých,
keďže išlo o maloleté deti. Za kľúčovú otázku považoval kvalitu vzájomného vzťahu medzi pozostalými a
zomrelými osobami, ktorá v tomto prípade nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Z uvedeného dôvodu

tútopriznalvsumenižšejakojebežnepriznávaná,atovrozpätí10.000až15.000eur.Zároveňprihliadal
aj na postoj pôvodcu zásahu, ktorý môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými. V
tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný v 1. rade ako otec zomrelých osôb opakovane svoje konanie
oľutoval a uviedol, že radšej na mieste usmrtených mohol byť on, a že je tým potrestaný do konca
života. U škodcu nešlo o zavinenie úmyselné, ale nedbanlivostné a keďže jeho majetkové pomery nie

sú nadštandardné, priznaním vyššej finančnej náhrady by mohlo dôjsť k tomu, že by bola ohrozená
jehoexistencia.Nakoľkožalobcoviažiadnymspôsobomnepreukázaliakobolinešťastímtraumatizovaní,
prípadne, že museli vyhľadať odbornú psychologickú alebo psychiatrickú pomoc, alebo boli z týchto
dôvodov práceneschopní, bola im priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v rozsahu 5.000 a 4.000 eur.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie v zákonnej lehote žalovaná v 2. rade majúc

za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Podľa názoru odvolateľa sa súd prvej inštancie ako aj súd odvolací v
predošlom rozhodnutí nevyporiadal s relevantnou právnou argumentáciou a konštantou rozhodovacou
činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uviedol, že v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov nižších stupňov prekvapujúco nepanuje zhoda v otázke možnosti subsumovať pod pojem

„škoda na zdraví“ v zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení aj náhradu nemajetkovej ujmy
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že k rozdielnej judikatúre dochádza aj na úrovni
najvyššej súdnej inštancie, a preto je dôležité, aby táto pôsobila ako regulátor konfliktov v judikatúre
a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých
alebo podobných veciach. Upriamila pozornosť na publikovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26.9.2013 pod sp. zn. 3Cdo 176/2012, 3Cdo/301/2012 a 4Cdo 168/2009, v ktorý sa
uvádza, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným
v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody, ktoré predstavujú dve celkom
samostatné práva a sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom.
Keďže súd prvej inštancie ako aj súd odvolací uvedené rozhodnutia ignoruje bez ich podrobenia

argumentačnej kritike a výlučne poukazuje na rozsudok ESD, dáva do pozornosti rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po uvedenom rozhodnutí, okrem iného v konaní 8Cdo 219/2016,
v ktorom sa uvádza, že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia.
Zároveň podľa názoru žalovanej v 2. rade vo vzťahu k nej absentuje existencia príčinnej súvislosti
medzi protiprávnosťou konania a vznikom škody v dôsledku protiprávneho konania, v kontexte zákona

o povinnom zmluvnom poistení. Poistiteľ v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) Zákona o povinnom
zmluvnom poistení nenahradí za poisteného škodu ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik nie je v
príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 32/2007, 2Cdo 73/2006
a rozsudok ESD zo dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14).
6. Žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

7. Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý
rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385
C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v súlade s ust. § 387 C.s.p. potvrdil.
Podľa čl. 2 Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo porušených práv musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Ide o stav, v ktorom každý môže

legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít.8. Každému teoretickému vymedzeniu má v pozitívnom práve spravidla zodpovedať právne pravidlo,
ktoré je reflexiou výkladu cez prizmu tohto teoretického vymedzenia. Inak povedané, z teoretického
postulátu má byť v ideálnom prípade v správnom texte odvoditeľné konkrétne právne pravidlo. V oblasti

explikovaných ako najvyššie súdne autority je potrebné čl. 2 vykladať vo funkčnej jednote s čl. 3. V tomto
zmysle je jednoznačné, že za najvyššie súdne autority možno sémanticky dosadiť
a/ Ústavný súd SR,
b/ Najvyšší súd Slovenskej republiky,
c/ v oblasti ich kompetenčného dosahu i Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie

(komentár C.s.p., doc. JUDr. Marek Števček a spol.). Právna úprava povinného zmluvného poistenia v
zákone č. 381/2001 ako aj Občiansky zákonník termín „škoda“ nedefinuje. Vo všeobecnosti pod pojmom
škody sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Súčasťou náhrady škody je aj nemajetková ujma na základe
výslovnéhozneniazákona.Ideobolestnéasťaženiespoločenskéhouplatnenia,ktorésúupravenévust.
§ 444 Občianskeho zákonníka. Ak samotný Občiansky zákonník pri bolestnom a sťažení spoločenského

uplatnenia tieto nemajetkové ujmy považuje za súčasť náhrady škody, niet rozumného dôvodu vylúčiť z
pôsobnosti zákona č. 381/2001 Z.z. nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody a to len preto, lebo možnosť priznania tejto nemajetkovej ujmy je
systematicky zaradená do prvej časti Občianskeho zákonníka v ust. § 11 a nasl. označenej ako ochrana
osobnosti.

9. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 27a, prebral právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
uvedených v prílohe. V tejto prílohe je uvedená i Smernica Rady 72/166/EHS z 22.4.1972, 84/5/EHS z
30.12.1983 a 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Ustanovenia zákona

č. 381/2001 Z.z., preto nemožno posudzovať izolovane bez ohľadu na cieľ sledovaný vyššie uvedenými
smernicami.
10. K otázke krytia náhrady ujmy povinným zmluvným poistením zásadné stanovisko vyslovil Súdny
dvor v rozsudku zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 týkajúcej sa Kataríny Haasovej. V tomto
rozhodnutí uviedol, že čl. 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS, čl. 1 ods. 1 a 2 Smernice Rady 84/5/EHS z

30.12.1983 zmenenej smernicou 2005/14/EHS z 11.5.2005 a čl. 1 ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS
zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. Súdny dvor v rozhodnutí zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry sa ustanovenia práva
únie majú vykladať a uplatniť jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch únie.
V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu sa má predmetné ustanovenie vykladať
podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou. Keďže rôzne jazykové

verzie v čl. 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú pojem „ujma na zdraví“ ako aj pojem „osobná
ujma“, treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba
uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“ a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a
smernica sa snažia o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad a
to taký, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. V dôsledku toho medzi
škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou aj treťou smernicou patrí nemajetková
ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v danom spore. Pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej

ujmy treba uviesť, že z čl. 1 bodu 2 v spojení s čl. 3 ods. 1, prvou vetou prvej smernice vyplýva,
že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa
vnútroštátneho práva oprávnená na náhradu škody spôsobnej motorovými vozidlami. Tretia smernica
nezúžila okruh chránených osôb, ale naopak, stanovila povinné krytie škôd, ktoré vznikli niektorým
osobám považovaným za zvlášť zraniteľné. Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bode 2 prvej smernice

nie je nijako presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhé škody akou je nemajetková
ujma majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa
vylúčiť z tohto pojmu. Na základe žiadneho ustanovenia vyššie uvedených smerníc nemožno dospieť
k záveru, že normotvorca únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktorésa priamo škodovej udalosti zúčastnili. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody bola pokrytá povinným poistením v určitých

minimálnych sumách určených v čl. 1 ods. 2 druhej smernice. V prejednávanej veci by to tak malo byť,
nakoľko osoby nachádzajúce sa v postavení pani Kataríny Haasovej a jej dcéry majú v súlade s ust. §
11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku
úmrtia ich manžela resp. otca. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou
vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka,

ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti, a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti
týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom slova zmysle. Keďže totiž zodpovednosť poisteného,
ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z ust. § 11 a § 13 českého Občianskeho
zákonníka vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje,
že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré
odkazujú uvedené smernice.

11. Vychádzajúc z tohto rozhodnutia, pod pojem škoda na zdraví použitý v § 4 ods. 2 písm. a) a zákona
č. 381/2001 Z.z. treba zahrnúť nemajetkovú ujmu utrpenú v dôsledku úmrtia blízkeho príbuzného pri
dopravnej nehode. Pre možnosť pokrytia takejto náhrady povinným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, je právne významné to, či vnútroštátne právo náhradu
tejto nemajetkovej ujmy upravuje a nie to, či uvedená náhrada je začlenená do časti týkajúcej sa

zodpovednosti za škodu. Právny poriadok Slovenskej republiky právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch upravuje v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
12. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov,
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

13. Pokiaľ nie je postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo vážnosť v spoločnosti, má tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Právo na súkromie, zahŕňa aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými
bytosťami, nakoľko súčasťou súkromného života je aj rodinný život zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými, a to najmä vzťahy sociálne a morálne. Rodinný život zahŕňa okrem iného vzťahy medzi

najbližšími rodinnými príslušníkmi, bez ohľadu na skutočnosť, či spolu trvale žijú alebo nie, a protiprávne
narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný
život. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym,
morálnym a citovým väzbám predstavovať tak vážnu nemateriálnu ujmu, že môže byť kvalifikovaná ako
ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti. Z tohto pohľadu Občiansky zákonník dáva

podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v
dôsledku smrti blízkej osoby. Ak k smrti blízkej osoby dôjde v dôsledku prevádzky motorového vozidla,
vzniknutá nemajetková ujma musí byť pokrytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.
14. V súvislosti s posudzovaním otázky, či náhrada nemajetkovej ujmy mala byť pokrytá povinným

zmluvným poistením, je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu zo dňa 16.12.2015 vo veci
III. ÚS646/2015, zo dňa 17.8.2016 vo veci I. ÚS474/2016 a v neposlednom rade III. ÚS666/2016 zo
dňa 11.10.2016. V uvedených rozhodnutiach Ústavný súd uviedol, že nespochybňuje koncept súčasnej
právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá pri svojom vzniku skutočne vychádzala z
pojmu ako materiálneho a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia poškodeného. Naznačuje to i

ust. § 442 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a čo poškodenému ušlo,
a v relácii k ods. 2 tohto istého ustanovenia, podľa ktorého pri škode spôsobenej niektorým trestným
činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch.
15. V tomto prípade je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie zásadným prelomom v
procese kontinuálneho vývoja právneho poriadku i jeho interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho

zákonodarcu je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Práve smernice ako
typová kategória predpisov sekundárneho práva sú typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči
fyzickým osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch, čo nesporne vyplýva zo
záverov rozsudku súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), z ktorého vyplýva, že smernica nemôže
sama o sebe ukladať povinnosti jednotlivcom. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc,

ktorýzakladározhodnutiesúdnehodvoravoveciMarleasingSA(C-106/89)avoveciPfeiffer(C-397/01),
v ktorých Súdny dvor zdôraznil, že ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím
vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude
možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva, alebo obmedziť oblasť pôsobnostitohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladne s
danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby dosiahol cieľ stanovený
smernicou. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu škoda použitého v Zákone o povinnom

zmluvnom poistení, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona
nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné pokrytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad
zodpovedajúcich smerníc do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným
Súdnym dvorom. Všeobecné súdy sú preto povinné skúmať možnosť implementácie eurokomformného
výkladu, prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Pokiaľ súdy dospeli

k záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu škoda použitého v Zákone o povinnom zmluvnom
poistení, Ústavný súd tento záver nepovažuje za arbitrárny ani inak ústavne neudržateľný.
16. Ďalším podporným argumentom o ústavnej akceptovateľnosti extenzívneho výkladu pojmu škoda je
fakt, že Občiansky zákonník v samotnej 6. časti kladie škodu aj do polohy nemateriálnej, čo dokazuje
ust. § 444, podľa ktorého sa pri škode na zdraví odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho
spoločenského uplatnenia, ktoré majú nemateriálnu povahu.

17. Ústavný súd ďalej zdôraznil, že od tohto meritórneho postoja nemá dôvod sa odchýliť ani na
podklade rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Cdo 301/2012. Poukázal na
to, že Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí sa venoval výlučne otázke výkladu ustanovení zákona č.
381/2001 a až na str. 21 sa dostal k záverom rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12, ktoré vyhodnotil
zdôraznením významu právnej vety s konštatovaním, že Súdny dvor v rozsudku nevyložil, či v rámci

posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada
nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto
aninijakýmspôsobomnespochybnilzáverydoterajšejjudikatúryaplikujúcejvnútroštátneprávo,vzmysle
ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy spadá do povinného zmluvného poistenia. Súdny dvor iba
uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou

vyzerať. Zároveň poukázal na to, že Súdny dvor v prejudiciálnom konaní nemá právomoc vykladať
vnútroštátne právne predpisy, ale len predpisy únijného práva, preto aj táto časť dôvodov rozsudku
Najvyššieho súdu z hľadiska kardinálnej otázky je nepoužiteľná.
18. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody vyhodnotil námietku žalovanej v 2. rade o
nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

častiakovecnesprávnypotvrdil.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396zapoužitia
§ 255 Civilného sporového poriadku a žalobcom v 1. a 2. rade tento priznal v rozsahu 100 % proti
neúspešnej žalovanej v 2. rade. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
postupom podľa § 262 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).