Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. december 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/154/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112209142
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8112209142.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a sudkýň

JUDr. Eleny Siebenstichovej a JUDr. Kataríny Slováčekovej v spore žalobcov 1/ O. Z., bytom S. Š.V.
XXX, a 2/ F. Z., bytom S. Š. XXX, oboch zastúpených B&B, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom
v Košiciach, Rázusova 1, IČO: 47 254 106, proti žalovaným 1/ M. Z., bytom A. XXX, zastúpenému
JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, Nám. SNP 7, a 2/ Komunálna poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zastúpenej
JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu
nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13 C 63/2012, o dovolaní žalovanej

2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. októbra 2017 sp. zn. 2 Co 110/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovia 1/ a 2/ majú proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“)rozsudkomz11.mája2017č.k.13C63/2012-303
výrokom I. uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5.000,- € do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného, výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamietol, III. žalobkyni 1/

priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, IV. žalovaným 1/ a 2/
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 4.000,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom
plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, V. v prevyšujúcej
časti žalobu žalobcu 2/ zamietol, VI. žalobcovi 2/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1 až 3, §
420 ods. 1, § 427 ods. l,§ 428 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o

zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoPZP“). Vecne dôvodil, že právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 32 T 87/2010 bol žalovaný 1/ uznaný vinným z prečinu usmrtenia (§
149 ods. 1 Trestného zákona), keďže pri dopravnej nehode, ktorú zavinil, zahynuli mal. F. Z. a mal.
M. Z., mal. F. Z. utrpel ťažké zranenia. Žalovaný 1/ viedol motorové vozidlo po komunikácii v meste
Sabinov, kde v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy svojim schopnostiam a vlastnostiam vozidla,
taktiež stavu a povahe vozovky, poveternostným podmienkam a okolnostiam, ktoré mohol predvídať,
dostal šmyk a s vozidlom prešiel do protismeru, kde došlo k zrážke s protiidúcim vozidlom, po náraze

jeho vozidlo odhodilo, pričom prešiel cez chodník a narazil do oplotenia rodinného domu. Súd prvej
inštancie dôvodil, že na náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal oboch žalovaných, keďže žalovaný 1/ bol
pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov, keď ako vodič motorového vozidla spôsobil
dopravnú nehodu a za toto konanie bol právoplatne uznaný vinným v trestnom konaní, a žalovanú 2/ akosubjekt povinný vyplatiť poistné plnenie v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., u ktorej bolo vozidlo, ktorým
bol spôsobený neoprávnený zásah, poistené. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- €
pre žalobkyňu 1/ a 4.000,- € pre žalobcu 2/ považoval za primeranú, spôsobilú aspoň čiastočne zmierniť

následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcov, s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadol na postoj pôvodcu zásahu,
ktorý je otcom zomrelých osôb.

2. Na odvolanie žalovanej 2/ Krajský súd v Prešove (ďalej aj “odvolací súd”) rozsudkom z 11.

októbra 2017 sp. zn. 2 Co 110/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej,
ktorým uložil povinnosť žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 5.000,- € a žalobcovi 2/ sumu
4.000,- € a i v časti náhrady trov konania potvrdil a obom žalobcom priznal vo vzťahu k žalovanej
2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej 2/ vyplývajúcu z
aplikácie ustanovenia § 4 ods. 2 ZoPZP. Dôvodil, že z poistenia zodpovednosti má poistený právo,

aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP,
vychádzal z toho, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok ESD
C-22/12 C., bod 39), a preto i v preskumávanej veci bolo nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s
komunitárnym právom. Tzv. motorové smernice upravujú porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými

účastníkmi nehôd spôsobených motorovými vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území
a ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu
škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým
smerniciam potrebný účinok, a majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva

zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením. Podľa názoru odvolacieho súdu
pod pojem ujma na zdraví bolo potrebné zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do
osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok ESD C-22/12, bod 47).
Odvolací súd vychádzal z účelu smernice s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok ESD C-22/2012

C.. bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a §
13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že
na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré
odkazujú smernice (rozsudok ESD C-22/12 C., bod 57, 58). S poukazom na uvedené vzhľadom na
skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obeti dopravnej nehody požadovať

náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorových
vozidiel. Odvolací súd pojem škoda vyložil eurokonformne, teda extenzívne v tom zmysle, že tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví
sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných
nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§

444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Odvolací súd ďalej poukázal na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie, rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation
SA., C-152/84 vo veci Marshall alebo C-397/01 vo veci Pfeiffer, podľa ktorej je tu povinnosť vykladať
vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny
predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu

národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok
smerníc). O trovách konania rozhodol podľa § 396 a § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“).

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzuje z

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP a to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dôvodila, že súdy oboch inštancií
dospeli k záveru, že nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod
rozsah krytia podľa povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení (ZoPZP). Ďalej dovolateľka uviedla,

že z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa pokúša údajným eurokonformným a
extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ, a to priznať smerniciam EÚ priamy účinok vo
vzťahu k žalovanej 2/. Je však toho názoru, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho
práva uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z tituluzásahu do osobnostných práv žalobcov, nakoľko ZoPZP sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy
a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanej 2/ žiadnym spôsobom neukladá. Súdny
dvor Európskej únie (ďalej len „ESD“) podáva výklad práva Únie, teda v predmetnej veci podal výklad

smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za
žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov. Dovolateľka
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 3 Cdo 18/2013, 3 Cdo 176/2012
(zverejnené pod R 127/2014 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a 3 Cdo 301/2012), najmä však na rozhodnutie
sp. zn. 8 Cdo 219/2016, v ktorom čo do otázky pasívnej legitimácie žalovanej 2/ dovolací súd dôvodil,

že „Dovolací súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.
z, ani po rozhodnutí ESD rozsudkom C-22/12 vo veci G. C. proti F. A. a N. C., kde v rozsudku
nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného
poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry
aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorejtakáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného

zmluvného poistenia. ESD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v
súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že toto
poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba “škodu na zdraví”, pričom škodu
na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba
odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 OZ na jednej strane a § 444 a nasl. OZ na druhej strane), pričom v

uvedenom rozsudku nebolo konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc
upravujúcich poistenie zodpovednosti motorových vozidiel”. Poukázala i na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) I. ÚS 137/07 z 23. augusta 2007, v ktorom ústavný súd
dôvodí, že „zákon o zodpovednosti štátu bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej
náhrady a preto je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy a škodu chápať vo

všeobecnosti ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Namietala,
že existuje rozdielna rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu čo do otázky výkladov pojmu škody a
nemajetkovej ujmy, resp. pasívnej legitimácie poisťovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých
po obetiach dopravných nehôd podľa ZoPZP, a to rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4

Cdo 168/2019, 4 Cdo 139/2011, 3 Cdo 176/2012, 3 Cdo 301/2012, 8 Cdo 219/2016 oproti rozhodnutiu
6 MCdo 1/2016. Uviedla, že i v prípade, že by sme teoreticky pripustili, že pod pojem škody na zdraví
podľa zákona o PZP bolo možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, bolo by nevyhnutné
dôsledne sa zaoberať všetkými atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávnosťou konania,
vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nimi, a to vo vzťahu k žalovanému 2/ a zákonu o PZP. Z

uvedených dôvodov žiadala, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu voči
žalovanej 2/ zamietne. Záverom navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalovanej 2/ ako nedôvodné zamietnuť, majúc za to, že
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, interpretujúci pojem škoda uvedený v ZoPZP

eurokonformne, teda s vyvodzovaním z takého výkladu i záveru o vecnej pasívnej legitimácie povinnej
zmluvnej poisťovne vinníka dopravnej nehody.

5. Žalovaný 1/ k dovolaniu žalovanej 2/ uviedol, že ho považuje za nedôvodné, pretože vyvíjajúca sa
judikatúra sa celkom jednoznačne priklonila k názoru o existencii pasívnej legitimácie žalovanej 2/, ktorá

zodpovedá za zásah do osobnostných práv žalobcov ako nositeľka poistného krytia zo zodpovednosti za
prevádzku motorových vozidiel v rámci priamej žalovateľnosti poisťovateľa. Poukázal na protichodnosť
názorov všeobecných súdov na predmetnú právnu problematiku, pričom dôkazom správnosti riešenia
problémuzvolenéhovprejednávanejvecijecelýradrozhodnutíviacerýchodvolacíchsúdov,rozhodnutie
najvyššieho súdu sp.zn. 6 MCdo 1/2016 ako i rozhodnutia ústavného súdu (I. ÚS 206/2015, I. ÚS

474/2016, II. ÚS 847/2016, III. ÚS 646/2015, III. ÚS 666/2016) a ESD (C-22/12).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je neopodstatnené, a
preto je potrebné ho zamietnuť (§448 CSP).7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia

inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4
Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014).

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalovaná 2/ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková
otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku
hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto

ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených
v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania
(porovnaj napríklad 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 3 Cdo
132/2017, 4 Cdo 14/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo 221/2017).

14. Dovolateľ v danom prípade za otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP
označil otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po
obetiach dopravných nehôd podľa ZoPZP. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná 2/ takto v dovolaní
riadnevymedzilaprávnuotázkuspôsobom,ktorýzodpovedá§421ods.1písm.c/CSP;zároveňnáležite
konkretizovala rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorých vyvodzuje rozdielnosť rozhodovania senátov

dovolacieho súdu. V dovolacom konaní bolo preto potrebné pristúpiť k posúdeniu, či dovolateľom
označené rozhodnutia predstavujú „rozdielne rozhodovanie“ dovolacieho súdu v zmysle uvedeného
ustanovenia.15. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ je prípustné, keďže v čase začatia
dovolacieho konania bol dôvod usudzovať na dovolaním uvádzaný dôvod jeho prípustnosti podľa §
421 ods. 1 písm. c/ CSP, keďže v takomto čase bola rozhodovacia prax dovolacieho súdu rozdielna,

nakoľko nielen rozhodnutia zo skoršej doby 4 Cdo 168/2019, 4 Cdo 139/2011, 3 Cdo 176/2012, 3 Cdo
301/2012, ale najmä i neskoršie rozhodnutie sp. zn. 8 Cdo 219/2016 z 15. mája 2017 vyslovovali na
rozdiel od rozsudku sp.zn.6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
poisťovateľov, keď rozhodnutie sp. zn. 8 Cdo 219/2016 z 15. mája 2017 v bode 13 svojho odôvodnenia
konštatuje, že „podľa dovolacieho súdu v preskúmavanej veci nejde ani o prípad nenáležitého vybočenia

z ustálenej súdnej praxe slovenských súdov. Práve naopak, rozhodnutie odvolacieho súdu je plne
súladnésdovtedajšourozhodovacoupraxoudovolaciehosúdu,ktorýnarozdielodrozhodnutíniektorých
krajskýchsúdovuvádzanýchžalobkyňouvdovolaní,vuzneseníz20.apríla2011sp.zn.4Cdo168/2009,
dospel k záveru, že podľa súčasne platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do
osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za
škodu,t.j.podľa§11anasl.Občianskehozákonníka,atedapovinnosťpoisťovnenaplneniezpovinného

zmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlasanevzťahuje
na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
K obdobným záverom dospel pri svojej rozhodovacej činnosti dovolací súd v uznesení z 31. marca 2016
sp. zn. 3 Cdo 301/2012. V tomto rozhodnutí dovolací súd nezistil dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2
písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. ani po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie C-22/12. Mal za

to, že ESD v rozsudku nevyložil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej právnej úpravy poistného krytia
povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Preto ani nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej
judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo, v zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá
do povinného zmluvného poistenia. SD iba uviedol, ako by mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom

práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva,
že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba „škodu na zdraví“, pričom
škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne
od seba odlišuje (viď § 13 ods. 2 a § 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a § 444 a nasl.
Občianskeho zákonníka na druhej strane), pričom v uvedenom rozsudku ESD nebolo konštatované,

že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie zodpovednosti
motorových vozidiel. Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie
je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného
poistenia“.

16. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 (ktorým bola skoršia ustálená
rozhodovacia prax prekonaná) vyslovil právny názor totožný s názorom presadzovaným v prejednávanej
veci oboma nižšími súdmi. Rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 6 MCdo 1/2016 bol na zasadnutí
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu konanom 9. októbra 2018 bol schválený na uverejnenie v

Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a následne i uverejnený
pod č. 61 s nasledovnými právnymi vetami: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového

vozidla.“ a „V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“.

17. Aj pre posúdenie správnosti právneho posúdenia veci, prezentovaného v odôvodnení dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v prejednávanej veci, bola vo vzťahu k otázke akcentovanej
dovolaním dôležitou odpoveď na otázku, či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do

osobnostných práv, predstavovaných právom na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri dopravnej nehode, je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Ako odpoveď
na dovolaciu otázku dovolací súd nižšie len opakuje to podstatné čo uzavrel najvyšší súd vo svojom
rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017:

18. „Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba
rozumieť pod pojmom škoda (použitým v ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať
extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým(po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z
titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich
práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových

vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej
správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto
udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu
zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.

19. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu ZoPZP (gramatický výklad), resp.
výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých

v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch
insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť
týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj
náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je
predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel

azmysel,pričomplatí,žesúdniejeabsolútneviazanýdoslovnýmznenímzákona,alesaodnehosmie(a
dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.

20. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona je pritom aj ústavne
konformným, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením,

t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody
spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Ak totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca,
ustanovenie § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (v znení neskorších zmien a doplnení)
zakladá pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové
odškodnenie vo výške 730-násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46.485,40

EUR (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada
nemajetkovej ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý
by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho ako zamestnanca pri dopravnej
nehode mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by
nešlo o zamestnanca, by to tak byť nemalo.

21. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom
práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli
nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je

zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“.
Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu
majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz
proti Clickair SA).

22. Napokon bez významu tu podľa dovolacieho súdu nemôže byť ani to, že k správnemu chápaniu
pojmu škoda aj súvislostí zodpovednosti za ňu v komunitárnom práve nemožno dospieť izolovane od
základov, na ktorých bolo komunitárne právo budované, teda na jednej strane od právnych poriadkov
tých členských štátov Európskej únie, ktorých demokratické fungovanie nebolo (na rozdiel od situácie

v dnešných tzv. postsocialistických štátoch) prerušené, na druhej strane potom aj od tých historických
prameňov práva na území dnešnej Slovenskej republiky (niekdajšieho Československa), o ktorých
demokratickom pôvode (charaktere) nevznikol dôvod pochybovať.

23. Pri nazeraní na problém aj z tohto uhla pohľadu potom nemožno nevidieť to, že slovenský Občiansky

zákonník (zákon prijatý ešte v prostredí unitárnej Československej socialistickej republiky v roku 1964)
je napriek jeho početným novelizáciam (vrátane tých po roku 1989) stále predpisom majúcim pôvod v
dobe neslobody (tu pre prípad záujmu por. zákon č. 480/1991 Zb.). Podstatnejšie tu však je, že základom
úpravy občianskeho práva tzv. prvej republiky (Československej republiky v rokoch 1918 - 1938) sastal dodnes v Rakúsku platný Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 (cisársky patent č. 946),
medzi pojmami škoda a ujma nerozlišujúci (v tejto súv. por. najmä Komentář k Obecnému zákonníku
občanskému. František Rouček - Jaromír Sedláček, CODEX Bohemia 1998, V. díl, § 1293, str. 672)

a takýto nedostatok rozlišovania sa týkal i niekdajšieho uhorského práva, platného v rovnakom čase
na Slovensku (tu por. najmä výklad o ujme utrpenej na osobnom záujme, resp. nemateriálnej škode
v publikácii Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Doc. Dr. Vladimír
Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, HEURÉKA 1998, str. 363).

24. Okrem uvedeného vyššie však už súčasťou spoločne budovaného právneho poriadku
Československej republiky po roku 1918 sa stal o. i. aj zákon č. 81/1935 Sb. z. a n. o jazde motorovými
vozidlami, ktorý (v rámci oddielu VIII. nazvaného Zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel) ustanovil zodpovednosť (prevádzkovateľa a vodiča) za škodu aj vtedy, „ak bol
niekto na tele alebo na zdraví poškodený alebo usmrtený“ (§ 45 ods. 1 zákona) i následok neúčinnosti
akýchkoľvek dohovorov, ktorými by sa na ujmu poškodeného vylúčili alebo obmedzili predpisy o povinnej

zodpovednosti(§55zákona).Prvéztakýchtoustanoveníevidentnenešlochápaťinak,nežakozahrnutie
do pojmu škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla i dnešnej náhrady nemajetkovej ujmy
pozostalých po obeti dopravnej nehody (keďže usmrtenie znamená a vždy znamenalo zánik právnej
subjektivity primárne poškodeného a takto i možnosti uplatňovania akejkoľvek náhrady ním samotným -
čo neplatí a ani nemôže platiť o pozostalých). Druhé sa síce týkalo len vylúčenia prípadných dohovorov

medzi škodcom a poškodeným na ujmu druhej z takých osôb, popri ňom tu však bola už v roku 1935
(v rámci oddielu IX. zákona, nazvaného Zaistenie nárokov tretích osôb na náhradu škôd spôsobených
prevádzkou motorových vozidiel) taktiež uzákonená povinnosť držiteľa registrovaného motorového
vozidla poistiť sa proti následkom zodpovednosti u niektorej z komerčných poisťovní (§ 56 ods. 1
zákona). Takéto poistenie sa čo do rozsahu muselo týkať celého rozsahu pojmu škoda podľa takéhoto

zákona, teda i dnešnej nemajetkovej ujmy pozostalých.

25. Stotožniť sa nešlo ani s námietkou, že nižšie súdy dospeli k názoru o pasívnej legitimácii
žalovanej 2/ nesprávnou priamou aplikáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/
ES zo 16. septembra 2009. V tomto prípade totiž ako súd prvej inštancie, tak i odvolací súd

sa v odôvodneniach svojich rozsudkov venovali problému priamej aplikovateľnosti (resp. presnejšie
nedostatku priamej záväznosti) smerníc, žiaden z nich však svoje rozhodnutie vyhovujúce žalobe
nezaložil na priamej aplikácii smernice, ale na eurokonformnom výklade vnútroštátnej právnej úpravy
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a závere, že takýto výklad je možný a tiež namieste (správnosť ktorého záveru napokon potvrdil i

ústavný súd, nech aj i on za cenu poisťovňami neprijímaného extenzívneho výkladu pojmu škoda). I
výhrada viazanosťou pasívnej legitimácie poisťovne na úprave náhrady nemajetkovej ujmy na základe
zodpovednosti poisteného vnútroštátnym právom bola pritom zjavným výsledkom neochoty rešpektovať
tú skutočnosť, že komunitárne právo medzi pojmami „škoda“ a „ujma“, resp. medzi „materiálnymi
škodami“ a „nemajetkovými ujmami“ nerozlišuje, resp. aj súvisiacej neochoty nadradiť eurokonformnú

interpretáciu zažitej systematike vnútroštátneho práva.“

26. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolanie žalovanej 2/ je nedôvodné, keďže rozsudky nižších
súdov sú rozhodnutiami spočívajúcimi na správnom právnom posúdení veci. Dovolací súd vedený týmito
úvahami preto prípustné, avšak nedôvodné dovolanie podľa § 448 CSP zamietol.

27. V dovolacom konaní boli plne úspešnými žalobcovia, ktorým vzniklo právo na náhradu trov tohto
konania (§ 255 ods. 1 a § 438 ods. 1 CSP). Dovolací súd preto rozhodol o priznaní náhrady žalobcom
voči žalovanej 2/ s tým, že otázka výšky trov, bude riešená samostatným uznesením vyššieho súdneho
úradníka súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 1 a 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.