Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. máj 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/177/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713215681
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1713215681.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s.,
Mostová2,Bratislava,IČO:35838825,zastúpenéhoJakubčák,advokátskakancelária,s.r.o.,Michalská
14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: S. H., J. G. E. Č.. X/XX, I., zastúpenému ustanovenou
opatrovníčkou Naďou Hrubou, súdnou tajomníčkou Okresného súdu Malacky, o zaplatenie 3.315,81 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 9C/88/2014 - 74 zo
dňa 23.09.2015, v spojení s opravným uznesením č.k. 9C/88/2014 - 91, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 23. septembra 2015, č. k. 9C/88/2014 - 74 súd prvej inštancie uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 58,30 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% zo sumy 58,30 eur od 21.10.2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Zároveň žalobu v časti o zaplatenie sumy 485,65 eur s príslušenstvom zamietol
a konanie v časti o zaplatenie sumy 2.771,86 eur spolu s úrokom 17,30% zo sumy 2.907,42 eur od
22.12.2010 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.363,47 eur od
22.12.2010 do zaplatenia zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania. Taktiež žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 66 eur cestou Slovenskej
pošty, a.s. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa
§ 53 ods. 1, § 53 ods. 4, § 54 ods. 1, 2, § 100, § 101, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, §
5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že Zmluva o splátkovom úvere uzavretá medzi
stranami sporu dňa 09.11.2015 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle Zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa

v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka
a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, poukázal na
to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej
úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka. Konštatoval, že dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava

premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v
spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca
vzťahyvzásademedzipodnikateľmi,akObčianskyzákonníkakokódexobčianskehosúkromnéhopráva
takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Uviedol, že ustanovenie § 5b zák. č. 205/2007
Z.z. bolo do tohto zákona zavedené s účinnosťou od 01.05.2014 zákonom č.

102/2014 Z.z. Konštatoval, že podľa tohto ustanovenia orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúcehovoči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že napriek

tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
má procesnú povahu vyplývajúcu z jeho znenia, keď toto ustanovenie normuje predovšetkým procesnú
činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy - na jeho základe sa súdu ako
orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný

postup súdu v konaní. Mal za to, že keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného
ustanovenia potom platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu.
Konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania už ustanovenie § 5b zákona
č.250/2007 Z. z. bolo účinné, bol povinný aplikovať ho vo všetkých prebiehajúcich konaniach vrátane
súdnych konaní začatých pred jeho účinnosťou, t. j. pred 01.05.2014, akým je aj konanie v
prejednávanej veci. Poznamenal, že zákon č. 250/2007 Z. z. je lex specialis vo vzťahu k

Občianskemu zákonníku ako lex generalis. Uviedol, že pokiaľ teda otázka prihliadania na premlčanie
uplatneného nároku je v § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. upravená odlišne od § 100 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, prednosť má špeciálna úprava zákona č. 250/2007 Z.z., a preto podľa nej postupoval.
Konštatoval, že žalobca podal žalobu dňa 17.10.2013, a preto splátky úveru splatné dňa 21.10.2009 až
21.09.2010 sú premlčané. Na základe uvedeného rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na zaplatenie

sumy 58,30 eur, čo je suma tvoriaca rozdiel súm 543,95 - 485,65 (kde suma 485,65 eur sú premlčané
splátky úveru), úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 58,30 eur od 21.10.2010 do
zaplatenia. Zároveň žalobu v časti o zaplatenie sumy 485,65 eur s príslušenstvom zamietol, nakoľko
ide o premlčaný nárok a v časti o zaplatenie sumy 2.907,42 eur, riadneho úroku v sume 86,63 eur a
úrokov z omeškania v sume 321,76 eur, konanie zastavil na základe späťvzatia časti

žaloby žalobcom. Uviedol, že v danom prípade nebolo preukázané, že by pre zaplatenie splátky došlo
k zročnosti celého úveru, takže žalobca mal jednoznačne možnosť vymáhať splátky po ich splatnosti i
jednotlivo, čo nevyužil. Zároveň rozhodol i o vrátení časti súdneho poplatku žalobcovi, a to v sume 66
eur, za späťvzatú časť žaloby, predtým ako vo veci otvoril pojednávanie. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku do jeho zamietajúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak,
že žalobnému návrhu v danom rozsahu vyhovie alternatívne aby rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že: súd prvej

inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci; strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Uviedol, že
súd prvej inštancie sa v časti premlčania v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s obsahom

jeho vyjadrenia zo dňa 03.09.2015. Namietal aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie mal dať svoje
rozhodnutie do súvisu s jeho uvedenými rozhodnutiami a závermi uvedenými v jeho podaní zo dňa
03.09.2015. Mal za to, že súd prvej inštancie nevysvetlil prečo nie je jeho právna argumentácia dôvodná
a nevysporiadal sa s právnymi závermi odvolacích súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uvedenými v jeho podaní zo dňa 03.09.2015. Podotkol, že samotná zmienka o tom, že sa

jedná o spotrebiteľský vzťah je vo vzťahu k limitom stanoveným požiadavkami
na rozhodovaciu činnosť nepodstatná, nakoľko v ním uvádzaných prípadoch sa jednalo o obdobné
vzťahy ako v tomto súdnom konaní. Konštatoval, že len uvádzaný znak spotrebiteľa potom nemôže
byť spôsobilý viesť k inému rozhodnutiu, bez ohľadu na to, že aj iné rozhodnutie musí byť v každom
prípade náležite odôvodnené. Žiadal, aby odvolací súd osobitne a náležite posúdil spomínanú časť jeho

odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty. Uviedol,
že aplikovanie 4 - ročnej premlčacej doby bolo aktuálne potvrdené v rozhodnutí
OkresnéhosúduKošice-okolievkonanípodsp.zn.17C/231/2014zodňa09.06.2015,akoajvuznesení
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.05.2015, sp. zn. 9Co/120/2015 - 222 a v rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo dňa 28.07.2015, sp. zn. 5CO/69/2015 - 196. Tvrdil, že v napadnutom rozhodnutí nie

sú uvedené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie odchylné od uvedených rozhodnutí s
aplikovaním 4 - ročnej premlčacej doby. Poukázal taktiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní 7 Cdo 201/2014, na rozsudok ESĽP G. proti V., na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky v konaní III. ÚS 300/06 zo dňa 04.01.2007, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky v konaní 2 Cdo 241/2009 zo dňa 29.04.2010. Uviedol, že v súlade s uvedeným sa dovoláva
rozhodnutia s prihliadnutím na uvedené zásadné rozhodnutia odvolacích súdov
Slovenskej republiky, závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, závery Generálneho prokurátora

Slovenskej republiky v súlade s očakávaniami podľa záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Ústavného súdu Slovenskej republiky tykajúcich sa princípu právnej istoty. Tvrdil, že predmetný
rozsudok v napadnutej časti je postihnutý i vadou nepreskúmateľnosti, a to z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia postupu súdu najmä v súvislosti s určením premlčania a jeho podania
k tejto problematike. Poukázal taktiež na výňatok z rozhodnutia uverejneného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, číslo 37/1985. Mal za to, že rozsudok
v napadnutej časti vykazuje znaky arbitrárnosti a nie je preskúmateľný, pričom podľa neho zakladá
aj porušenie ústavných práv oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Konštatoval, že logickým
postupom v medziach zákona by malo byť jeho zrušenie odvolacím súdom a vrátenie súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal taktiež na výňatok z textu komentára k § 157 od Prof.
JUDr. Jána Mazáka, PhD., na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30.

novembra 2009, na Nález Ústavného súdu ÚS 119/03-30, ako aj na uznesenie Ústavného súdu SR
III. ÚS 107/07. Uviedol, že súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku
ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre strany sporu, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Konštatoval, že v tomto prípade závery súdu

prvej inštancie nespĺňajú dané podmienky, a podľa neho tam absentuje popis myšlienkového postupu,
ktorým k nim súd prvej inštancie dospel, čím sa rozhodnutie javí ako nepreskúmateľné. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cdo
170/2005, 7Cdo 136/2013, 8Sžo/191/2010, 2 M Cdo 7/2009, 7 Cdo 201/2014, ako aj na rozsudok ESĽP
vo veci G. proti V.. Konštatoval, že podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú

alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená, podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby
sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej
istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej
len "C.s.p.") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v
medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
je potrebné vyhovieť.

5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetnou žalobou sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia istiny 3.315,81 eur s príslušenstvom ako nároku zo zmluvy o splátkovom

úvere, ktorý záväzkovo-právny vzťah súd prvej inštancie správne ustálil ako vzťah spotrebiteľský podľa
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

6. Žalobca v odvolaní namietal použitie Občianskeho zákonníka a tam uvedenej všeobecnej trojročnej
premlčacej lehoty na daný prípad, keď podľa neho mal predmetný záväzkový vzťah obchodnoprávny

charakter a bol toho názoru, že bolo potrebné aplikovať Obchodný zákonník vrátane tam uvedených
ustanovení o všeobecnej premlčacej lehote (4 roky).

7. K predmetnej námietke žalobcu považoval odvolací súd za potrebné uviesť, že zmluva o splátkovom
úvere zo dňa 09.11.2005 uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, ktorá je

absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka (v znení v čase uzavretia
zmluvy), je zároveň; ako typová zmluva uzatvorená podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa (v znení v čase uzavretia zmluvy); spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je
nevyhnutné prednostne aplikovať aj kogentné ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, a to
vrátane § 52 ods. 2 účinného od 01.04.2015, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,

ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetkyprávne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

8.OdvolacísúdvtomtosmerevychádzalzrozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
(napr. rozhodnutia sp. zn. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 8 M Cdo 3/2015
zo dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou
uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie

Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by prvoinštančný súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci
o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto
ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov
napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie (opäť) posudzoval plynutie premlčacej

doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v
rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku
žalobcu - poznámka odvolacieho súdu).

9. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane

spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah so spotrebiteľskej
zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto
nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú
skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvoinštančné, odvolacie,
či dovolacie konanie).

10. Hoci v minulosti odvolací súd zastával vo svojej rozhodovacej činnosti opačný názor, priklonil sa v
danej veci; vzhľadom na vývoj rozhodovacej činnosti v tejto otázke a posun ďalšej súdnej praxe;
k názoru, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015, sa uvedené zákonné
ustanovenie (§ 52 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z.z. a čl. IV. zákona č. 151/2014 Z.z.) vzťahuje.

11. S poukazom na uvedené právne závery je zrejmé, že predmetná námietka žalobcu je nedôvodná,
a že súd prvej inštancie v tomto smere postupoval správne keď posudzoval premlčanie žalobcom
uplatňovaného nároku vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

12. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a dôvodov odvolania odvolací súd
dospel k záveru, že súd prvej inštancie (v čase jeho rozhodovania) postupoval správne, keď aplikoval
na daný prípad ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od
01.05.2014, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada
aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,

vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku, alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával. Toto zákonné ustanovenie (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie)
upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súd bol
povinný ex offo prihliadať na premlčanie aj bez toho, aby strana sporu vzniesla námietku premlčania.

13. Dňa 27.09.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. 271/2018 Z.z., podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa do súladu s čl. 46 ods.
1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.14. Odvolací súd tak zistil, že ustanovenie zákona (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z.), ktoré aplikoval
súd prvej inštancie a ktoré by musel aplikovať v rámci svojho rozhodovania aj odvolací súd, nie

je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo vyslovila najvyššia súdna autorita ústavou povolaná
na rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami,
s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 125 ods.1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky). Súd prvej
inštancie vo veci rozhodoval na základe platného a účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. v

čase vyhlásenia rozsudku (23.09.2015). Vzhľadom na to, že následne na to (07.02.2018) bol Ústavným
súdom Slovenskej republiky vyslovený nesúlad tohto ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky,
musela byť táto skutočnosť zohľadnená v rámci odvolacieho konania. Uvedený nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého
ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR - okrem toho, že je právnym
dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v
tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že
ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v
tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito
ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade
s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v
spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v
zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PL z. ÚS 1/06, kde bola
riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem
inéhokonštatoval,žehmotnoprávneúčinkynálezuvovzťahukukonaniam,ktoréešteneboliprávoplatne
skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí,

akoby nebolo. Vyššie uvedené závery odvolacieho súdu sú v súlade aj so závermi, ktoré vyslovil vo
svojom uznesení Najvyšší súd SR sp. zn. 6 Cdo 82/2017 zo dňa 31.10.2018.

15. Z vyššie uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007
Z.z., ktoré v súdenej veci aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny. V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny
(hoci v tom čase zákonný) procesný postup súdu prvej inštancie napraviť. Vzhľadom na to, že súd prvej
inštanciepozistenípremlčaniauplatnenéhonároku(vpredmetnejčasti)sajehovecnou,hmotnoprávnou
dôvodnosťou nezaoberal, respektíve v tomto rozsahu nevyhodnotil vykonané dôkazy, nebolo možné
vytýkaný nedostatok napraviť v odvolacom konaní zmenou rozsudku súdu prvej inštancie v

napadnutejčasti.Pretoodvolacísúdmuselpostupovaťpodľa§389ods.1písm.b)ac)C.s.p.arozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vrátane súvisiaceho výroku týkajúceho sa trov konania) zrušiť
a vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyhodnotí dôkazy vo vzťahu k
hmotnoprávnej dôvodnosti uplatneného nároku (v predmetnej časti) a jeho výške a opätovne vo veci
rozhodne. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne nielen o trovách prvoinštančného konania

ale aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).