Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/11/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5817203312
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5817203312.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana
a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. J. Y., PhD., nar.
XX.X.XXXX,bytomA.,A.XX,právnezastúpenéhoadvokátomMgr.IgoromPaliderom,sosídlomD.XXX,
proti žalovanej Mgr. Y. M., rod. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom A., A. XXXX/X/XA, o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo

č. k. 4C/13/2017-307 zo dňa 21. júna 2018 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, keďže neboli splnené podmienky ani pre jeden so zákonom (v
záväznom poradí) stanovených spôsobov vyporiadania spoluvlastníctva. Dotknutý rodinný dom, vrátane

súvisiacich pozemkov, nie je reálne deliteľný. „V podstate“ obaja spoluvlastníci (každý v 1) - žalobca i
žalovaná - chodia do rodinného domu so svojimi rodinami viackrát do roka a každý ho určitou mierou
zveľaďuje, preto okresný súd ustálil, že tiež prikázanie do výlučného vlastníctva za náhradu niektorému
z nich neprichádza do úvahy. Rovnako neboli dané ani podmienky na „posledný spôsob“ vyporiadania
spoluvlastníctva, lebo nebola splnená jeho základná požiadavka, že by ani jeden zo spoluvlastníkov
spoločnú vec nechcel.

2. Okresný súd následne mal za to, že podľa § 142 ods. 2 Obč. zák. je namieste zamietnuť žalobu
na zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Uviedol,
že súdu sa nepodarilo preukázať, ktorý zo spoluvlastníkov javí o nehnuteľnosť „väčší záujem“ z
hľadiska jej zveľaďovania. Konštatoval, že napriek dlhodobo nepriaznivým vzťahom medzi stranami
obidvaja dokázali predmetnú nehnuteľnosť využívať tak, aby neobmedzovali jeden druhého vo výkone
vlastníckeho práva a obaja prispievali k jej zveľaďovaniu. Práve uvedené predstavuje - podľa okresného

súdu - spomínaný (výnimočný) dôvod hodný osobitného zreteľa. O trovách konania rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP tak, že „žiaden z účastníkov“ nemá nárok na ich náhradu, keďže ani jedna z procesných
strán nebola v spore úspešná.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne
domáhal jeho zmeny tak, že podielové spoluvlastníctvo bude zrušené a spoločné nehnuteľnosti budú
prikázané za finančnú odplatu do výlučného vlastníctva žalobcu, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci

na nové konanie a rozhodnutie. Uviedol, že zamietnutím žaloby došlo k porušeniu ústavného zákazu
denegatio iustitiae - k odmietnutiu spravodlivosti. Namietal pritom správnosť aplikácie § 142 ods. 2
Obč. zák., ktorý umožňuje zamietnutie žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
a zdôrazňoval, aj s odkazom na konkrétnu súdnu prax, výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Odvolateľ
poukazoval na to, že podielové spoluvlastníctvo je založené na zásade dobrovoľnosti, preto ho nie je
možné nútiť zotrvávať v dotknutom spoluvlastníckom vzťahu.

4. Predmetný rodinný dom si zároveň vyžaduje vynaloženie nevyhnutných finančných prostriedkov na
odstránenie jeho zlého technického stavu. Žalobca zotrval na tom, že na zveľaďovaní nehnuteľností sapodieľa najmä on; žalovaná začala častejšie chodiť do dotknutého rodinného domu až v poslednom
období. Dával tiež do pozornosti neochotu protistrany vec vyriešiť mimosúdne, v ktorom procese bol
pripravený nehnuteľnosti za primeranú finančnú odplatu „prenechať“ žalovanej. Žalobca zopakoval,

že disponuje bankovým prísľubom na získanie úveru na kúpu predmetných spoločných vecí, resp.
vyporiadavaného podielu protistrany.

5. Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Tvrdila, že odvolanie žalobcu je postavené na
teoretizovaní, „podsúvaní“ rozhodovacej činnosti súdov, ktorá s podanou žalobu nesúvisí a na

znevažovaní súdu prvej inštancie. Opakovane namietala vyjadrenia žalobcu o jeho vyššom rozsahu
podieľania sa na zveľaďovaní, či údržbe spoločných nehnuteľností. Žalovaná mala za to, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno „nutnosti konať v zmysle § 142 ods. 1 Obč. zák.“. Dodala, že z jeho strany
ide len o finančný profit (aj pokiaľ ide o úhrady nákladov vzniknutých mu z titulu právneho zastúpenia)
„bez akéhokoľvek citového a slušného vzťahu k rodinnému domu nadobudnutému ich rodičmi“.

6. V následnej reakcii žalobca zotrval na svojom odvolaní, vrátane súvisiacich dôvodov. Poukázal na
to, že i z daného vyjadrenia protistrany je zrejmé, že medzi nimi nie je možná komunikácia ohľadne
spoločného rodinného domu. Pokiaľ by za takejto situácie zostali aj v naďalej v právnom režime
spoluvlastníctva, viedlo by to v konečnom dôsledku k deštrukcii spoločnej domovej nehnuteľnosti.
Odvolateľ zopakoval, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníctvom vzťahu.

7. K predmetnému podaniu žalobcu sa už žalovaná v rámci odvolacieho konania nevyjadrila.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 379 a
§ 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. c/

v spojení s § 391 ods. 1 CSP.

9. Neobstojí argumentácia žalovanej o údajnom teoretizovaní a podsúvaní žalobcom rozhodnutí
súdov, ktoré s prejednávanou vecou nesúvisia. V zmysle článku 2 ods. 2 Základných princípov
Civilného sporového poriadku je nepochybné, že ustálená súdna prax najvyšších súdnych autorít tvorí

neoddeliteľnú súčasť právnej istoty a tým aj štandardnej aplikačnej praxe. Ústavný súd SR a Najvyšší
súd SR, ktorých rozhodnutia žalobca citoval, resp. na ne odkazoval, jednoznačne patria medzi najvyššie
súdne autority.
10. Podstatou ustálenej súdnej praxi je pritom nielen „rovnaké“ rozhodovanie skutkovo identických
vecí, ale aj zhodnosť spôsobu aplikácie príslušných právnych noriem na prípady skutkovo „len“ (viac či

menej) obdobné. Uvedené osobitne platí o inštitútoch, ktoré v právnych normách nie sú priamo (vôbec)
definované; čo takmer automaticky vedie k nutnosti naplnenia ich obsahu konkrétnou rozhodovacou
činnosťou súdov. Toto konštatovanie sa v plnej miere vzťahuje na legislatívny pojem „dôvody hodné
osobitného zreteľa“, pre existenciu ktorých sa podielové spoluvlastníctvo výnimočne nezruší prikázaním
spoločnej veci jednému zo spoluvlastníkov za náhradu alebo predajom spoločnej veci a rozdelením

výťažku medzi spoluvlastníkov.

11. Konštatovanie okresného súdu o tom, že sa mu nepodarilo preukázať, ktorý zo spoluvlastníkov
javí o nehnuteľnosť väčší záujem z hľadiska jej zveľaďovania ako dôvodu hodného osobitného zreteľa
nemôže byť z hľadiska meritórneho rozhodnutia určujúce. Vo svojich dôsledkoch totiž smeruje (práve)

k odvolateľom zdôrazňovanému zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Okresný súd
v podstate uvádza, že nevie dostatočne ustáliť rozhodujúce skutkové okolnosti, preto žalobu zamieta
(predmet spoluvlastníctva neprikáže ani jednému zo spoluvlastníkov, hoci obaja oň prejavujú záujem);
čím však ponechá v plnej miere zachovaný aktuálny stav právnej neistoty.

12. O niečo konkrétnejšie i vecne opodstatnenejšie (minimálne v teoretickej rovine) vyznieva záver
okresného súdu o dôvode výnimočného nezrušenia a nevyporiadania podielového spoluvlastníctva,
ktorý spočíva v akceptovaní doterajšieho spôsobu užívania spoločných nehnuteľností (predovšetkým
rodinného domu). Uvedené hľadisko, osobitne v rozsahu, v akom bolo okresným súdom zadefinované,
je však nedostatočné na nútené zotrvanie spoluvlastníka v spoluvlastníckom vzťahu. Prioritne je

nutné uviesť, že ani jeden zo spoluvlastníkov takéto ne/usporiadanie ich spoluvlastníckeho vzťahu
nepožadoval; ako už bolo konštatované, každý sa domáhal prikázania spoločnej veci do svojho
výlučného vlastníctva.13. Zároveň nejde o stav faktického užívania, kedy by sa spoluvlastníci navzájom neobmedzovali
a podľa určitých (jasne, hoci i konkludentne) ustálených pravidiel s nehnuteľnosťami hospodárili a
tieto užívali. Naopak, z obsahu spisu je nepochybné, že komunikácia strán ohľadne bezprostredného

hospodárenia s nehnuteľnosťami (predovšetkým rodinným domom) je veľmi problematická. Strany sa
zásadným spôsobom rozchádzajú v otázkach spôsobu nakladania s domovou nehnuteľnosťou, vrátane
nevyhnutných opráv, údržby a podobne.
14. Nadväzne - vzhľadom na rovnakú veľkosť spoluvlastníckych podielov oboch sporových strán - je
hospodárenie s nehnuteľnosťami (osobitne s rodinným domom) tak, ako ho predpokladá § 139 ods.

2 Obč. zák. fakticky nereálne. V prípade akéhokoľvek rozporu (čo v konkrétnostiach súdenej veci je
veľmi pravdepodobné pri každej relevantnejšej dispozícii, resp. významnejšom faktickom nakladaní
so spoločnou vecou) by tak bolo nevyhnutné vykonanie (ďalšieho) súdneho konania, keďže podľa §
139 ods. 2 veta druhá Obč. zák. „Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne,
rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd“. Navyše, ak z doteraz prezentovaných skutkových
tvrdení v konaní je zrejmá nutnosť (ak aj nie úplne okamžitá, tak vo veľmi krátkom časovom horizonte)

rozsiahlejších opráv predmetného domu.

15. Z rozoberaných východísk a úvah vyplýva, že rozhodnutie okresného súdu nekorešponduje s
podstatou právnej úpravy podielového spoluvlastníctva, vrátane jeho zrušenia a vyporiadania. Inými
slovami, dôvod hodný osobitného zreteľa pre nezrušenie podielového spoluvlastníctva strán nie je

(aktuálne určite) daný; čo jednoznačne platí pre okolnosti v tomto smere definované okresným súdom
v napadnutom rozhodnutí.

16. Úlohou okresného súdu tak bude vykonať (popri zrušení spoluvlastníctva) jeho vyporiadanie
„druhým“ zákonom predpokladaným spôsobom; t.j. prikázaním za primeranú náhradu jednému z

terajších spoluvlastníkov do výlučného vlastníctva. V záujme komplexného vyriešenia sporu v širšom
zmysle bude žiaduce v danom procese dôsledne sa zaoberať reálnou a bezprostrednou schopnosťou
spoluvlastníkov v relatívne krátkom čase vyplatiť druhého spoluvlastníka. Zároveň do úvahy prichádza
aj využitie inštitútu zabezpečovacieho opatrenia na čas po právoplatnom skončení meritórneho konania.

17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie n i e j e prípustné.