Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. júl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714211181
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1714211181.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Patricie Skotnickej, v sporovej veci žalobcu: Š. T., Z.. XX.X.XXXX, I.K. X, M.,
Z. Q. J., zastúpeného advokátkou JUDr. Silviou Jakubcovou, Štúrova 34, Modra, proti žalovanej: P.na
P., Z.. XX.X.XXXX, M. XX, T., Z. Q. J., zastúpenej advokátom JUDr. Ľubomírom Hnátom, Guothova 20,
Bratislava, o zaplatenie 2.036,22 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok č.k. 5C/299/2014-156, zo dňa 11.9.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a rozhodol, že žalovaná má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou
súdu 19.12.2014, ktorej zmena bola pripustená uznesením súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa
18.1.2017, žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť 2.036,22 eura, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.000 eur od 20.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 887,72 eura od 1.10.2016
do zaplatenia a zo sumy 148,50 eura od 19.1.2017 do zaplatenia z titulu náhrady za užívanie jeho
spoluvlastníckeho podielu o veľkosti X/XX na Z. J. L. Q. Q. Č. XXX, X. na X. Č.. XXXX/X T. X. X. Č..

XXXX/X H. V. XXX F., L. X.: I. X. T. Z., žalovanou, ktorá mu v užívaní bráni.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca sa domáha náhrady za užívanie jeho
spoluvlastníckeho podielu žalovanou k J. L. Q. Q. Č. XXX T. X. Č.. XXXX/X, I. na E. V. Č.. XXX a v
tejto súvislosti ozrejmil, že podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru akou sa
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Podiel nevymedzuje určitú časť veci, ku ktorej je spoluvlastník oprávnený vykonávať svoje vlastnícke
právo, ale vyjadruje právne postavenie spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a určuje, ako sa
spoluvlastníci podieľajú na úžitkoch veci. Posúdenie či spoluvlastník užíva vec v rozsahu svojho podielu
je posúdenie právnym a vychádza zo skutkových zistení. Právo spoluvlastníka na náhradu za to,
že neužíva vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu vyplýva zo zákona a z
práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu, mu
patrí primeraná náhrada. Poukázal právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 6 Cdo 184/2010, že nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka; jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah
jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkommusí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu,
čím sa podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere než zodpovedá jeho podielu.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok za náhradu za

jej neužívanie by medzi nimi nevznikol.

3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené najprv posudzoval námietku premlčania nároku
vznesenú žalovanou; túto posúdil ako nedôvodnú, nakoľko náhrada za užívanie podielového
spoluvlastníctva podielovým spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu nie je

bezdôvodným obohatením, ale nárokom podľa 137 Občianskeho zákonníka, preto na daný prípad treba
aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, avšak žalobca žiadal náhradu spätne iba za dva roky.

4. Z hľadiska posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku sa súd prvej inštancie následne zaoberal
posúdením skutkovej otázky, či zo strany žalovanej došlo v období od 10.11.2012, t.j. dva roky spätne od
podaniažaloby,kužívaniuspoločnejnehnuteľnosti žalovanouvcelomrozsahu.Nazákladevykonaného

dokazovania dospel nielen k záveru, že spornú nehnuteľnosť neužívala, ale ani, že by bránila žalobcovi
v užívaní nehnuteľnosti; práve naopak žalovaná vyzvala súrodencov, keď ich mama zomrela, aby
sa dohodli ohľadne užívania nehnuteľnosti. Poukázal na skutočnosť, že podľa žalovanej mali kľúče
všetci súrodenci, ktorí sa o mamu zaujímali, pričom svedkyňa Ľ. A. uviedla, že všetci mali kľúče od
mamy, avšak prečo žalobcovi kľúče mama nedala, uviesť nevedela; svedkyňa taktiež potvrdila, že

po smrti matky bolo stretnutie, kde sa mali dedičia dohodnúť, čo bude s rodinným domom. Svedok
P. Č. V. svedeckej výpovedi uviedol, že žalovaná nehnuteľnosť neužívala a rovnako potvrdil, že dom
žalovaná nikdy nedala do prenájmu. Žalovaná po pojednávaní dňa 18.01.2017 dala žalobcovi kľúče
od rodinného domu, čo znamená, že od tohto dátumu mohol nehnuteľnosť užívať. Súd prvej inštancie
mal ďalej za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou sú súrodenecké vzťahy veľmi vyhrotené,

čo vedie zo strany žalobcu až k úplnej nenávisti voči žalovanej; to že vzťahy medzi súrodencami
sú veľmi zlé potvrdili na pojednávaní svedkovia. Taktiež mal za preukázané, že k dohode ohľadne
užívanianehnuteľnostinedošlo,nakoľkoobidvestranyžijúdlhodobovzahraničíazlákomunikáciamedzi
stranami sporu spôsobila, že nehnuteľnosť postupne chátra. Žalovaná vzhľadom na vzdialenosť kde žije
teraz zabezpečila starostlivosť o rodinný dom, ale len vo forme kosenia a občasného vetrania. Svedok

L. T., ako aj svedok P. Č. uviedli, že dom je teraz v katastrofálnom stave, to znamená, že potvrdili to,
čo uviedol znalec v odbornom stanovisku č. 4/2017. Ak žalobcovi bolo bránené v užívaní nehnuteľnosti,
že nemá kľúče a súrodenci mu ich nedali, mohol sa už v roku 2008 obrátiť na súd žalobou o vydanie
veci, t.j. kľúčov od rodinného domu. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že spoločná nehnuteľnosť
nebola spoluvlastníkmi užívaná, teda, že ani žalovaná nehnuteľnosť neužívala a preto žalobcovi žiaden

nárok na náhradu za jeho neužívanie nevznikol. O trovách konania rozhodol podľa § 255, § 262 ods.
1, ods. 2 C.s.p. a žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal nárok na náhrad trov konania, o
ktorého výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a

žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393
ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že súdu prvej inštancie vyčítal nesprávne zistený skutkový stav a
nesprávne právne posúdenie veci. Opätovne zdôraznil, že od roku 2008 sa márne domáhal práva užívať
spoločnú nehnuteľnosť v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. Poukázal na list zo dňa 17.11.2008,
vktoromokreminéhožiadaluzatvoriťužívateľskúdohoduaodpoveďžalovanejvlistezodňa29.11.2008,

v ktorom uviedla, že v júni 2008 sa uskutočnilo stretnutie, o ktorom mal byť informovaný bratom
Dušanom,avšaktenhonažiadnestretnutienevolalasámsatohtostretnutiaaninezúčastnil;nastretnutí
sa ani neriešilo užívanie spoločnej nehnuteľnosti, ale ako ho obísť pri rozhodovaní o nehnuteľnosti a
z nej ho vyšachovať. Uviedol, že žalovaná spolu so sestrou Ľ. A., ktorá vlastní susediaci pozemok
X. Č.. XXXX/XX, mali záujem spoločne nehnuteľnosti predať, a preto sa ho chceli ako spoluvlastníka

zbaviť, pričom žalovaná bránila v užívaní nehnuteľnosti aj ostatným menšinovým spoluvlastníkom a ani
im kľúče nevydala. Mal za to, že konanie žalovanej bolo nielen v rozpore s § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ale aj šikanóznym výkonom práva v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vytkol súdu
prvej inštancie, že ako dôkaz si osvojil tvrdenie žalovanej, že dňa 27.1.2008 po smrti matky vyzvala
ostatných súrodencov, aby sa riešila nehnuteľnosť a prišli všetci okrem neho, avšak dňa 27.1.2008 sa

žiadne stretnutie neuskutočnilo a žalovaná dôkaz o stretnutí ani nepredložila. Poukázal na svedeckú
výpoveď X. Q., ktorá potvrdila, že ho po smrti matky žalovaná nevpustila do nehnuteľnosti a na výpoveď
Ľ. A., ktorá potvrdila, že brat z Dubnice na stretnutí nebol a nič sa na ňom neriešilo; taktiež svedkyňa M.
T. uviedla, že sa nedomohol kľúčov a užívania spoluvlastníckeho podielu. Zdôraznil, že zlé súrodeneckévzťahy nevznikli jeho zavinením, ale konaním žalovanej, ktorá bránila spoluvlastníkom, teda aj jemu,
v užívaní spoločnej nehnuteľnosti, čím vyostrovala ich bezmocnosť; k dohode o užívaní nehnuteľnosti
nedošlo z dôvodu, že obe strany žijú v Nemecku, ale pre to, že žalovaná nemala záujem riešiť užívanie

nehnuteľnosti menšinovými spoluvlastníkmi.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť.

7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil
30.7.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

8. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu
v odvolaní - v súhrne spochybňujú správnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno
podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie

skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby, nebola táto argumentácia žalobcu v
odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých
založil svoje rozhodnutie.

9. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie neopodstatnenosti žaloby na vydanie
ekonomického ekvivalentu za neužívanie nehnuteľností žalobcom za žalované obdobie od 19.12.2012
do 18.1.2017. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej
inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o
nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku; na vec náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenia

§ 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vysvetlil a svoje
dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby spočívajúce v tom, že žalovaná neužívala predmetné nehnuteľnosti
ani nebránila žalobcovi v ich užívaní, aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. Žalobcom
uvádzané tvrdenia v odvolaní tak neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, nakoľko ani v odvolacom konaní neboli zistené

nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech
odvolateľa.

10. V zmysle § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci
podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Platný právny

poriadok nepozná tzv. reálne (delené) spoluvlastníctvo, pri ktorom by z titulu spoluvlastníctva patrilo
jednotlivým spoluvlastníkom právo výlučne disponovať určitou, reálne oddelenou časťou veci. Na to,
aby podieloví spoluvlastníci mohli nakladať s jej reálnou časťou, sa vyžaduje, aby spoluvlastníctvo
k veci bolo zrušené niektorým zo spôsobov predvídaných Občianskym zákonníkom. Dovtedy totiž
nie je známe, komu zo spoluvlastníkov patrí tá ktorá časť spoločnej veci. Mierou účasti každého

spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci je spoluvlastnícky podiel určený zlomkom
alebo percentom. Vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, a je číselným vyjadrením právneho postavenia
každého spoluvlastníka vo vzťahu k ostatným spoluvlastníkom.

11. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že
právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho
spoluvlastníckeho podielu je dané zákonom; vyplýva z § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. z
práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu. Ak
neumožňujú existujúce pomery, prípadne dohoda spoluvlastníkov niektorému spoluvlastníkovi plnú

realizáciu tohto práva, náleží mu za to zodpovedajúca náhrada. Spoluvlastnícky podiel v zmysle § 137
ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je iba mierou účasti na vlastníckom vzťahu k spoločnej veci, ale
tiež určuje rozsah práv a povinností jednotlivých spoluvlastníkov za trvania spoluvlastníckeho vzťahu.
Spoluvlastnícky podiel je mierou účasti na vzťahu k spoločnej veci, i pokiaľ ide o užívanie veci. Teda tam,kde spoluvlastníkovi nie je zaistené užívanie veci v spoluvlastníctve v rozsahu určenom jeho podielom,
má nárok na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady. Preto nemožno považovať za odporujúce
ustanoveniam Občianskeho zákonníka o podielovom spoluvlastníctve, že spoluvlastníkovi, ktorý svoje

právo užívať vec nemohol realizovať buď vôbec, alebo iba čiastočne, náleží peňažné vyrovnanie.

12. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade
sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si

úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní
celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade

nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu
svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne
spoločnúvecneužíva,niejeprávnevýznamnýarovnakotakniejevýznamnéaniprípadnéužívaniečasti
veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len
veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska)

hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí
veci, rozdielna.

13. Základným predpokladom pre domáhanie sa nároku za užívanie (spoločnej) veci inou osobou je
skutočnosť, že ten kto sa takéhoto nároku domáha (žalobca), je za požadované obdobie podielovým

spoluvlastníkom veci, čo v konaní nebolo ani sporné.

14. V posudzovanom spore však jednoznačne možno prijať záver, že žalobca nepreukázal, že žalovaná
mu v požadovanom období od 19.12.2012 do 18.1.2017 bránila v užívaní spoločných nehnuteľností v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu či spoločnú vec výlučne užívala.

14.1.Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťstranysporuzato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť

preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

14.2. Preto ak žalobca tvrdil, že žalovaná mu v rozhodnom období, za ktoré požadoval náhradu za
neužívanie spoločných nehnuteľností v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, resp.
že spoločné nehnuteľnosti výlučne užívala, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné
dôkazy na preukázanie týchto skutočností.

15. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nevyplýva, že žalobca navrhnutými dôkazmi
(prostriedkami procesného útoku) uniesol bremeno týkajúce sa preukázania tvrdenia o bránení v užívaní
nehnuteľností žalovanou či užívania nehnuteľností výlučne žalovanou. Svedkyne M. T. T. X. Q. síce
zhodne vypovedali, že žalobca sa márne snažil získať kľúče nehnuteľnosti, ale jeho snaha ostala bez
reakcie, naproti tomu však svedkyňa Ľ. A. T. Q. L. T. na pojednávaní uviedli, že kľúče od nehnuteľnosti

mal každý, kto ich chcel; ani z obsahu listinných dôkazov predložených žalobcom počas konania vo
forme listu žalobcu adresovaného žalovanej datovaný dňa 17.11.2008 a listu žalovanej adresovaného
žalobcovi dňa 29.12.2008, či z korešpondencie medzi žalobcom, resp. jeho právnym zástupcom a
právnym zástupcom žalovanej, v súhrne nevyplývajú také nesporné skutkové zistenia, ktoré by bez
výraznejších pochybností preukazovali, že žalovaná dlhodobo a zámerne nereflektovala na konkrétne

a opakované návrhy žalobcu na sprístupnenie nehnuteľností, keďže obe strany sporu žijú trvale stovky
kilometrov od mesta Q. P., kde sa spoločné nehnuteľnosti nachádzajú; z vykonaného dokazovania
nemožno vyvodiť napokon ani záver, že žalovaná v predmetnom období od 19.12.2012 do 18.1.2017výlučne sama užívala spoločné nehnuteľnosti. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je tak neopodstatnená.

16. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu v odvolaní, že konanie žalovanej, ktorým mu
bránila v užívaní spoločných nehnuteľností v rozhodnom období, bolo výkonom práva v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka; dobré mravy možno definovať ako pravidlá
správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho
hodnotového poriadku, avšak ako už správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia, medzi stranami sporu boli dlhodobo zlé (narušené) súrodenecké vzťahy, ktoré sa premietli
aj do ich vzájomnej komunikácie, preto aj dôsledky tejto narušenej komunikácie týkajúcej sa užívania
spoločnýchnehnuteľnostínemožnopričítaťvýlučnenaťarchužalovanejanemôžubyťjedinýmdôvodom
svedčiacim o nemožnosti žalobcu užívať spoločné nehnuteľnosti.

17. Na uvedenom základe odvolací súd považoval skutkové a právne závery súdu prvej inštancie

za dostatočne, logicky a správne odôvodnené v súlade s obsahom ústavného práva strany sporu na
spravodlivý súdny proces a dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť
správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).