Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/390/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114203457
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4114203457.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: METROPOLITEJ, s.r.o., so
sídlom Nitra, Rastislavova 12, IČO: 36 544 019, zast. JUDr. Matejom Valjentom, advokátom so sídlom
Partizánske, Jesenského 232, proti žalovaným: 1/ J. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., Y. XXX a 2/ C.
V., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., Y. XXX, žalovaní v l. a 2. rade zast. JUDr. Adrianou Kerestešovou,
advokátkou so sídlom Nitra, Štefánikova tr. 30, o zaplatenie 19.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 04. 05. 2016 č. k. 12C/192/2015-115 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia

povinnosti žalovaným v l. a 2. rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 19.000 eur s 8,25 %
úrokom od 01. 01. 2014 do zaplatenia. Zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa zaplatenia žalovanej sumy od
žalovaných domáha na základe uznania dlhu zo dňa 03. 10. 2012 z dôvodu neuhradenia celej kúpnej
ceny podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 26. 05. 2009 medzi žalobcom a dcérou žalovaných F. V.,

pričom žalovaný nárok predstavuje rozdiel medzi skutočne zaplatenou kúpnou cenou a dohodnutou
kúpnou cenou. Pri svojom rozhodovaní vyšiel zo zistenia, že žalovaní v l. a 2. rade boli vlastníkmi bytu
č. 3, na X poschodí bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na parc. č. 4821/16 a spoluvlastníckeho
podielu k priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 67/2971-ín,
zapísaného na LV č. XXXX kat. úz. X., ktorý kúpnou zmluvou zo dňa 19. 06. 2008 v znení jej dodatku
č. 1 zo dňa 23. 09. 2008 odpredali žalobcovi za dohodnutú kúpnu cenu 1.800.000,- Sk. Kúpna cena
bola žalobcom poukázaná na účet žalovaných dňa 23. 06. 2008, z ktorej dňa 25. 06. 2008 bola suma

1.200.000,- Sk prevedená na účet Y. F., od ktorého žalovaní odkúpili rodinný dom v H. za kúpnu cenu
1.200.000,- Sk a z ktorej podľa tvrdenia žalovanej v 2. rade, vybrala dňa 24. 06. 2008 sumu 550.000,-
Sk a túto odovzdala K. Y., ktorý ju mal odovzdať konateľovi žalobcu O. N.. Prevzatie peňazí O. N.
poprel a tiež K. Y. poprel tvrdenia žalovanej v 2. rade. Kúpnou zmluvou zo dňa 25. 03. 2009 žalobca
odpredal dcére žalovaných F. V. byt nadobudnutý od žalovaných za kúpnu cenu 38.780 eur, ktorú
kupujúca uhradila z hypotekárneho úveru, poskytnutého jej Slovenskou sporiteľňou a.s. dňa 25. 03.
2009. V písomnom uznaní dlhu zo dňa 03. 10. 2012 žalovaní prehlásili, že uznávajú ich spoločný a

nerozdielny záväzok voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky v sume 19.000 eur z dôvodu neuhradenia
celej kúpnej ceny na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 26. 05. 2009 medzi žalobcom a ich dcérou
F. V., predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu č. 3, na 2 poschodí bytového domu súp.
č. XXXX v X., zapísaného na LV č. XXXX kat. úz. X. s tým, že suma 19.000 eur predstavuje rozdielmedzi dohodnutou kúpnou cenou a kúpnou cenou skutočne zaplatenou, ktorú sa zaviazali zaplatiť
najneskôr do 31. 12. 2013. Právne svoje rozhodnutie oprel o ust. § 39, § 40 ods. 1, 2 § 46 ods. 1 a
§ 558 OZ. Prioritne posudzoval, či v prípade uznania dlhu žalovanými zo dňa 03. 10. 2012 sa jedná o

platný právny úkon a dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, keďže uznanie dlhu
je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi a dohodu o uznaní dlhu môžu uzavrieť iba
účastníci pôvodného záväzkového vzťahu, ktorého sa uznanie týka, pričom medzi inými osobami ako
je dlžník a veriteľ pôvodného záväzkového vzťahu uznanie dlhu je neplatné. Pokiaľ teda účastníkmi
pôvodného záväzkového vzťahu - kúpnej zmluvy zo dňa 25. 03. 2009 bol žalobca ako predávajúci a

F. V. ako kupujúca uzavrel, že len medzi nimi mohlo dôjsť k uzavretiu dohody o uznaní dlhu, pričom
žalovaným, ktorí neboli účastníkmi predmetnej kúpnej zmluvy, nemohol vzniknúť záväzok voči žalobcovi
titulom nevyplatenia kúpnej ceny. Z kúpnej zmluvy totiž pre nich nevyplýva žiadny záväzok, a preto
ani nemôže pre nich vyplývať žiadny záväzok z uznania dlhu. Následne sa zaoberal platnosťou kúpnej
zmluvy zo dňa 25. 03. 2009 uzatvorenej medzi žalobcom a dcérou žalovaných a dospel k záveru, že
sa jedná o platný právny úkon, keď kúpna zmluva obsahuje zhodný prejav strán ohľadne predmetu

kúpy ako aj kúpnej ceny vo výške 38.780 eur. V tejto súvislosti dôvodil, že každá iná dohoda ohľadne
kúpnej ceny neuskutočnená v písomnej forme je neplatnou dohodou, keďže kúpna zmluva o prevode
nehnuteľností musí byť uskutočnená v písomnej forme v zmysle § 40 ods. 1 a § 46 ods. 1 OZ. Po tom,
čo podal teoretický výklad náležitostí právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ dospel k záveru, že v
kúpnej zmluve sa žalobca a F. V. dohodli na kúpnej cene a dohodnutá kúpna cena bola aj kupujúcou

vyplatená, pričom účastníci kúpnej zmluvy chceli svojim prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s
takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú, t. j. previesť na F. V. vlastnícke právo k bytu za
dohodnutú kúpnu cenu 38.780 eur. Uviedol, že pokiaľ by aj žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy v časti
dohody o kúpnej cene sledoval nejaký iný cieľ, ktorý v obsahu kúpnej zmluvy nie je vyjadrený, nešlo
o účel spoločne sledovaný oboma zmluvnými stranami, ani o účel sledovaný len jednou zo zmluvných

strán, o ktorom by druhá zmluvná strana vedela alebo vedieť mala a išlo by tak iba o pohnútku (motív)
žalobcu, ktorá nemohla mať právny význam z hľadiska neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ. V
tejto súvislosti konštatoval, že svedkyňa F. V. uviedla, že o kúpnej cene za byt sa nebavili, v banke
jej mohli dať úver vo výške 38.000 eur, pán Y. jej povedal, že žalobca súhlasí s takouto sumou a v
kúpnej zmluve bola kúpna cena uvedená v takej istej výške, ako bol schválený úver, pričom žalobca

ju neinformoval, že kúpna cena za byt nie je vo výške schváleného úveru, že je vyššia, kúpnu cenu
nespochybňoval, nevyzýval ju na doplatenie časti kúpnej ceny a ani nehovorili o tom, že časť kúpnej
ceny bude žiadať od jej rodičov, čo vyhodnotil tak, že o motíve žalobcu nevedela a žalobca to v konaní
ani netvrdil a rovnako tak netvrdil, že by kúpna zmluva uzatvorená medzi ním a F. V. mala byť neplatná.
V neposlednom rade sa vysporiadal i s otázkou práva spätnej kúpy a pre nedodržanie písomnej formy

dospel k záveru, že sa jedná o neplatný právny úkon s poukazom na ust. § 40 ods. 1 OZ, keďže podľa
§ 607 ods. 2 OZ, zmluva o práve spätnej kúpy sa musí uzavrieť písomne a žiadny dôkaz o tom, že
bolo dojednané v písomnej forme právo spätnej kúpy bytu predložený nebol. Žalobu žalobcu preto ako
nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že o trovách konania
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca domáhajúc sa ním jeho zmeny a vyhovenia žalobe,
alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil. Poukázal na to, že dňa 19. 06. 2008 bola medzi ním a žalovanými uzatvorená kúpna

zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k sporom dotknutému bytu za kúpnu cenu
59.749,05 eura, ktorú aj žalovaným vyplatil s tým, že dôvodom predaja bytu bola kúpa inej nehnuteľnosti
žalovanými, a že byt si kúpi ich dcéra F. V. za rovnakú kúpnu cenu. Tvrdil, že z dôvodu, že Slovenská
sporiteľňa poskytla F. V. úver len vo výške 38.780 eur, strany sporu sa dohodli, že tento rozdiel v kúpnej
cene zaplatia žalovaní, čo prezentovali nielen v ústnej forme, ale aj v písomnej forme uznaním dlhu zo

dňa 03. 10. 2012. Podľa jeho názoru tak uvedené právne úkony strán sporu bolo potrebné hodnotiť so
zreteľom na ich skutočnú a vážnu vôľu a ich obsah a nie prísne formálne, ako skutkový stav posúdil
prvoinštančný súd. Naviac žalovaní svoj záväzok až do 19. 11. 2014 absolútne žiadnym spôsobom
nespochybnili, v konaní potvrdili, že mali vedomosť o obsahu uznaniu dlhu, tento si pred jeho podpisom
riadne prečítali, jeho obsahu porozumeli a na znak súhlasu s jeho obsahom uznanie dlhu podpísali, a

preto zmenu ich stanoviska po niekoľkých rokoch označil ako špekulatívnu a motivovanú snahou zbaviť
sa svojho záväzku. Argumentoval, že úkon účastníkov je preto potrebné hodnotiť ako platné právne
úkony a je v súlade so zásadou pacta sunt servanda. Potvrdil, že v kúpnej zmluve je uvedená kúpna
cena len 38.780 eur, ktorá mu bola priamo zaplatená Slovenskou sporiteľnou, avšak medzi stranamisporu bolo dohodnuté, že žalovaní rozdiel medzi sumou 59.749,05 eura a sumou 38.780 eur t. j. sumu vo
výške 20.969,05 eura zaplatila najneskôr do konca roka 2011. Keďže sa tak nestalo, následne vyzýval
žalovaných na úhradu rozdielu kúpnej ceny a po osobnom stretnutí znížil túto sumu na 19.000 eur a

žalovaným poskytol dlhšiu lehotu na jej úhradu do konca roku 2013. V konaní sa tak len domáha nároku,
na ktorom sa so žalovanými dohodol, a ktorý žalovaní žiadnym spôsobom nespochybňovali a písomne
ho uznali čo do dôvodu a výšky. Považoval za nelogické, aby najskôr zaplatil kúpnu cenu za byt vo výške
59.749,05 eura a následne predal ten istý byt dcére žalovaných za sumu o viac ako 20.000 eur nižšiu.
Akcentoval,ževýkladprávnejnormysúdunemôžebyťsvojvoľný,alemusírešpektovaťzákladnémetódy

výkladových pravidiel podľa všeobecnej teórie práva, čo súd prvej inštancie neučinil. Argumentačne to
podoprel i poukazom na označené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako i rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3Co/67/2008.
4. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, považujúc ho za správny a spĺňajúci dôsledne požiadavku
spravodlivosti a zákonnosti. Plne sa stotožnili so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil uznanie

dlhu zo dňa 03. 10. 2012 ako absolútne neplatný právny úkon s poukazom na ust. § 39 a § 40 ods.
1 OZ. V tejto súvislosti poukázali na to, že z uznania dlhu, ktorého znenie vopred pripravil právny
zástupca žalobcu určito a zrozumiteľne vyplýva, že právnym dôvodom ich dlhu voči žalobcovi malo byť
neuhradenie celej kúpnej ceny, na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 25. 03. 2009 medzi žalobcom
akopredávajúcimaichdcérouakokupujúcou,pričomvýškauznanéhodlhu 19.000eurmápredstavovať

rozdiel medzi dohodnutou a skutočne zaplatenou kúpnou cenou. Dôvodili, že v konaní bolo preukázané,
že účastníkom kúpnej zmluvy zo dňa 25. 03. 2009, na ktorú výslovne odkazuje uznanie dlhu neboli,
z ktorého dôvodu nemohol z predmetnej zmluvy vzniknúť im voči žalobcovi ani dlh popísaný v uznaní
dlhu. Naviac dohodnutá kúpna cena bola vo výške 38.780 eur, ktorá bola aj skutočne zaplatená, čo
medzi stranami sporu nebolo sporné, a preto akákoľvek dohoda o kúpnej cene vo vyššej cene, než

bola dojednaná v kúpnej zmluve by bola absolútne neplatná podľa § 39 OZ, keďže neboli účastníkmi
kúpnej zmluvy zo dňa 25. 03. 2009, ktoré skutočnosti potvrdzujú správnosť právneho záveru súdu
prvej inštancie, že uznanie dlhu je absolútne neplatným právnym úkonom, s ktorým nemožno spájať
žiadne právne následky uvedené v § 558 OZ. Považovala za nesporné, že v čase, kedy došlo z ich
strany k podpísaniu uznania dlhu, nemali voči žalobcovi žiaden peňažný záväzok z dôvodu uvedeného

v písomnom uznaní dlhu, čím uniesli dôkazné bremeno, že im dlh z dôvodu popísaného v uznaní dlhu
nevznikol. Pokiaľ žalobca tvrdil, že s nimi mal ústnu dohodu, že mu doplatia rozdiel medzi kúpnou
cenou, za ktorú mu odpredali predmetný byt a kúpnou cenou, za ktorú tento byt odkúpila od žalobcu
ich dcéra, išlo tak o iný dôvod vzniku ich dlhu voči žalobcovi, ako bol ten, ktorý je uvedený v uznaní
dlhu, a preto bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, čo sa však nestalo. V tomto smere

poukázali na rozporné tvrdenia žalobcu v priebehu konania a vyzdvihli, že po tom, čo odpredali byt
žalobcovi sa s konateľnom žalobcu osobne nestretli a v čase uzatvárania kúpnej zmluvy medzi nimi a
žalobcom k uzatvoreniu žiadnej vedľajšej ústnej dohody nedošlo. Nepopreli, že podpísali uznanie dlhu
voči žalobcovi vo výške 19.000 eur titulom doplatenia rozdielu kúpnej ceny, avšak motívom podpisu
uznania dlhu bol strach z osoby zástupcu žalobcu, ktorý bol pred podpisom uznania dlhu prepustený

z väzby, ako i negatívne skúsenosti so svedkom K. Y., ktorý úzko s ním spolupracoval. Mali za to,
že danú vec je možné posúdiť iba v kontexte konkrétnych okolností, ktoré sa preukázali vykonaným
dokazovaním a to že žalobca nadobudol vlastnícke právo k bytu na základe kúpnej zmluvy zo dňa
19. 06. 2008 za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 59.749,05 eura, ktorá bola mu aj vyplatená, pričom
súčasťou kúpnej zmluvy nebola žiadna dohoda o spätnej kúpe nehnuteľností, ako to vyžaduje § 607 ods.

1 OZ. To má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto dojednania pre nedodržanie zákonnej písomnej
formy v prípade, že by sa preukázala existencia takejto ústnej dohody, čo sa ale nestalo, pričom časť
obdŕžanej kúpnej ceny vo výške 550.000,- Sk bola vrátená žalobcovi prostredníctvom K. Y.. Následne
bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalobcom a F. V., ktorou odkúpila od žalobcu byt za dohodnutú
kúpnu cenu vo výške 38.780 eur s tým, že v kúpnej zmluve nie je zmienka o tom, že ide iba o časť kúpnej

ceny za nehnuteľnosť, a že by bola uzatvorená ďalšia dohoda, obsahujúca záväzok doplatiť žalobcovi
sumu 20.969,05 eura. Uzavreli, že iné skutočnosti neboli preukázané, z ktorého dôvodu uniesli dôkazné
bremeno, že im dlh z uznania dlhu voči žalobcovi nevznikol.

5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07.

2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného
ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nováprávna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda sa
použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku
s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. §219 ods. 3 CSP a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovaným v l. a 2. rade domáhal uloženia
povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 19.000 eur s 8,25 % úrokom z omeškania od 01.
01. 2014 do zaplatenia z titulu uznania dlhu zo dňa 03. 10. 2012.
8. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,

predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok
len ak ten, kto dlh uznal vedel o jeho premlčaní.

9. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím
inštitútom, ktorý plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku existenciu dlhu v čase

uznania. Uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh
v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku. Znamená to, že skutočnosť,
pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku má súd za preukázanú, pokiaľ
v konaní nevyšiel najavo opak. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z
veriteľa na dlžníka. Veriteľ má v prípade sporu uľahčenú situáciu tým, že nemusí dokazovať vznik dlhu

a jeho výšku v čase jeho uznania. Na dlžníkovi naopak je, ak chce byť v spore úspešný, aby preukázal,
že dlh nevznikol, že bol splnený alebo inak zanikol. Tieto skutočnosti sú totiž pravým opakom toho, čo
uvádza domnienka, t. j. sú spôsobilé, ak výjdu v konaní najavo vyvrátiť obsah domnienky.

10. Podľa § 588 OZ z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu

odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú
cenu.

11. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaní
v l. a 2. rade ako bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľností v kat. úz. X. zapísaných na LV č. XXXX. ako

byt č. X na X. poschodí vo vchode č. o. XX bytového domu súp. č. XXXX v X. postaveného na parc. č.
4821/16 a spoluvlastníckeho podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
v podiele 67/2971-ín, kúpnou zmluvou zo dňa 19. 06. 2008 v spojení s jej Dodatkom č. 1 zo dňa 23. 09.
2008, ktorej vklad bol povolený Správou katastra X. dňa 03. 10. 2008 pod č. V 4573/2008, tieto odpredali
žalobcovi za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 1.800.000,- Sk (59.749,05 eura), ktorá bola žalovaným

uhradená v hotovosti na ich účet v deň podpisu zmluvy. Žalobca už ako vlastník sporom dotknutého
bytu, tento následne kúpnou zmluvou zo dňa 25. 03. 2009 odpredal F. V., dcére žalovaných v 1. a 2.
rade, za vzájomne dohodnutú kúpnu cenu vo výške 38.780 eur, ktorej vklad bol povolený Správou
katastra X. dňa 24. 06. 2009 pod č. V 1843/09. Kupujúca kúpnu cenu žalobcovi aj riadne uhradila, čo
žalobca ani nerozporoval, za ktorým účelom so Slovenskou sporiteľnou a.s. Bratislava uzatvorila zmluvu

o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 25. 03. 2009. Dňa 03. 10. 2012 žalovaní v l. a 2. rade
v písomnej forme uznali ich spoločný a nerozdielny záväzok voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky v
sume 19.000 eur z dôvodu neuhradenia celej kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 26.
05. 2009 medzi žalobcom ako predávajúcim a ich dcérou F. V. ako kupujúcou, predmetom ktorej bol
prevod vlastníckeho práva k zhora označenému bytu č. 3 s tým, že suma 19.000 eur predstavuje rozdiel

medzi dohodnutou kúpnou cenou a kúpnou cenou skutočne zaplatenou a túto sa zaviazali spoločne a
nerozdielne zaplatiť na bankový účet žalobcu v lehote najneskôr do 31. 12. 2013.

12. Súd prvej inštancie vo svetle zhora uvedených zákonných ustanovení i postupoval, vo veci
riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil i po právnej stránke. Nakoľko odvolací súd sa

plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku využijúc postup podľa § 387 ods. 2 CSP sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Súd prvej inštancie totiž vyčerpávajúco,
správne skutkovo a právne odôvodnil napadnutý rozsudok a tento zodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísalpriebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania
a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery
a tieto i primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožnilneznamená,žejehozdôvodnenienezodpovedápožiadavkám,ktorénatútočasťrozhodnutia
kladie platná právna úprava. Odôvodnenie zamietajúceho rozhodnutia poskytuje zrozumiteľné dôvody,
ktoré viedli prvoinštančný súd k zamietnutiu žaloby a taktiež sa náležitým spôsobom vyporiadava i s

argumentáciou žalobcu a námietkami vznesenými v jeho odvolaní.

13. Na zvýraznenie správnosti odôvodnenia preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd len dodáva, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva
k bytu, z ktorej mal vniknúť záväzok žalovaných voči žalobcovi vo výške 19.000 eur pre neuhradenie
celej kúpnej ceny uzatvorili žalobca s Katarínou V. dňa 25. 03. 2009 (v uznaní dlhu nesprávne uvedený

dátum 26. 05. 2009). Ak teda túto kúpnu zmluvu uzatvorili iba tieto subjekty, sú z tejto zmluvy zaviazaní
a oprávnení len jej účastníci a nie žalovaní v l. a 2. rade, ktorí preukázateľne zmluvu neuzatvorili.
Táto skutočnosť je potom určujúca i pre posúdenie účinnosti uznania dlhu žalovanými zo dňa 03.
10. 2012, pretože žalovaní vo vzťahu k žalobcovi žiadne záväzky vyplývajúce im z kúpnej zmluvy zo
dňa 25. 03. 2009 nemali. Ak žalovaní záväzok z kúpnej zmluvy zo dňa 25. 03. 2009 vo vzťahu k

žalobcovi uznali, potom bol tým uznaný ich neexistujúci záväzok, t. j. záväzok, ktorý v čase jeho uznania
žalovanými neexistoval, a preto s týmto uznaním dlhu nemožno spájať účinky v zmysle § 558 OZ.
Žalovaní tým preukázali, že v čase uznania dlhu nimi uznaný záväzok vo vzťahu k žalobcovi neexistoval.
Treba preto prisvedčiť správnosti záveru súdu prvej inštancie, že žalovaným, ktorí neboli účastníkmi
kúpnej zmluvy zo dňa 25. 03. 2009 nemohol vzniknúť záväzok voči žalobcovi z titulu nevyplatenia

kúpnej ceny a z tohto titulu sa ani nemohli stať dlžníkmi žalobcu na základe podpísaného vyhlásenia
o uznaní dlhu. Správne preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, keď žalobca v konaní nad
akúkoľvek pochybnosť nepreukázal ani existenciu inej dohody medzi žalobcom a žalovanými, z ktorej
by vyplynula povinnosť žalovaných zaplatiť mu požadovanú sumu 19.000 eur, pričom v tomto smere
žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré neuniesol.

14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, keďže súd prvej inštancie si

rozhodnutie o trovách konania vyhradil v súlade s § 151 ods. 3 OSP účinného v čase jeho rozhodovania
na samostatné rozhodnutie, v rámci ktorého rozhodne o trovách celého konania, vrátane trov konania
odvolacieho.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňac/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).