Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. január 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/196/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118287653
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6118287653.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členiek senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcu: Q.. K. Z., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom R. 7, E. E., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Okresný
úradBanskáBystrica,sosídlomNám.Ľ.Štúra1,BanskáBystrica,ourčenie,žežalobcabolspolužijúcou
osobou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/45/2018 -
104 zo dňa 20. 06. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/45/2018 - 104 zo dňa 20. 06. 2019 p o t v
r d z u j e .

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca Q.. K. Z., nar. XX. XX.
XXXX, bytom R. 7, E. E., bol spolužijúcou osobou s poručiteľom Q.. K. G., nar. XX. XX. XXXX,
zomr. XX. XX. XXXX, po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a staral sa
o spoločnú domácnosť (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v plnej výške, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť v lehote troch dní odo
dňa rozhodnutia o výške trov samostatným uznesením (výrok II.). Súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia poukázal na to, že v konaní bola sporná skutočnosť, či žalobca spĺňa podmienky
ustanovenia § 475 ods. 1 OZ a § 115 OZ z dôvodu, že žalovaný mal za to, že tieto skutočnosti v
konaní žalobca nepreukázal. Ohľadne nároku na dedenie spolužijúcich osôb musí byť splnená jednak
podmienka žitia v spoločnej domácnosti s poručiteľom najmenej rok pred jeho smrťou a ďalšia z dvoch
podmienok, že sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli výživou odkázaní na poručiteľa. Podľa § 115
OZ spoločnú domácnosť tvoria osoby, ktoré trvale spolu žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje
potreby. Musí ísť o skutočné a faktické spolužitie, nie však v absolútnom ponímaní. Niekto, kto ako

člen domácnosti spoločne s iným uhrádza náklady na svoje potreby, tak sa tým stará aj o spoločnú
domácnosť. Zákon nevymedzuje čo treba rozumieť starostlivosťou o spoločnú domácnosť, môže to
byť spoločné uhrádzanie nákladov na potreby spolužijúcich osôb. Len dočasná príbuzenská alebo
občianska výpomoc pri obstaraní domácnosti za situácie, keď osoba, ktorá sa starala o poručiteľa
osamelého a nevládneho, nežila s ním v spoločnej domácnosti pre vznik dedičského nároku nestačí.
Podmienka žitia v spoločnej domácnosti je splnená i vtedy ak sa člen domácnosti po určitý čas zdržiaval
na inom mieste, napríklad v nemocnici alebo služobnej ceste. Zákon bližšie nevymedzuje čo treba

rozumieť pod starostlivosťou o domácnosť. Spoločnú domácnosť podľa § 474 OZ tvoria aj tí, ktorí
spoločne uhradzujú len tú časť osobitných potrieb, ktorá súvisí napríklad s bývaním, stravovaním, kým
ďalšie potreby ako ošatenie, kultúru a podobne si obstarávajú a uhradzujú sami. Nie je vylúčené,
aby osoby mali vlastné úspory. Spoločná domácnosť predpokladá spravidla spoločné bývanie, avšakvýnimočne netreba trvať na spoločnom bývaní, keď napríklad poručiteľ pre svoj zdravotný stav alebo z
bytových dôvodov nemohol mať spoločný byt s osobami, s ktorými inak trvale žil spolu a ktoré sa starali z
tohto dôvodu o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Pre posúdenie spoločnej

domácnosti nie je rozhodujúce bydlisko jej členov podľa evidencie obyvateľov. Toto tzv. evidenčné
bydlisko nemusí byť vždy miestom, kde konkrétna osoba skutočne žije a je potrebné skúmať miesto
faktického žitia osoby, ktorá si dedičské práva uplatňuje titulom spolužitia v spoločnej domácnosti.
Žalobca predložil do konania čestné prehlásenie E. R., X. 8, E. E., ktorá uviedla, že bola svedkom, že
žalobca vykonával 24 hodinovú starostlivosť o poručiteľa v jeho domácom prostredí na adrese trvalého

pobytu menovaného, vykonával nákupy, zabezpečoval stravu, hygienu, starostlivosť o domácnosť,
zdravotnícku starostlivosť podľa potreby a po konzultácii s lekármi. Takéto isté čestné prehlásenie dal aj
Q.. X. Fábry, X. 8, E. E.. V predmetnom konaní žalovaný robil sporným, že žalobca nepreukázal vedenie
spoločnej domácnosti tak ako to ukladá § 474 OZ. Tvrdil, že má dve domácnosti a nebolo preukázané
skutočné spolužitie v spoločnej domácnosti. Nespochybnil, že sa staral o poručiteľa tak, že mu
zabezpečoval stravu, ošatenie, nebolo preukázané spoločné hospodárenie, nešlo o skutočné spotrebné

spoločenstvo, len o zabezpečovanie potrieb poručiteľa. Súd poukázal, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Žalovaný svoje tvrdenie nepreukázal, nenavrhol vykonanie dôkazov na podporu týchto tvrdení. Bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu
sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného

bremena na strane toho ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo,
že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho nemožno
spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanej veci
to znamená, že žalobca nemal povinnosť preukazovať neexistenciu skutočností, z ktorých odvodzoval
svoje dedičské právo ale jeho preukázanie bolo povinnosťou žalovaného. Súd žalobe vyhovel. Mal za

to, že žalobca dostatočne preukázal, že viedol spoločnú domácnosť s poručiteľom po dobu najmenej
jedného roka pred smrťou poručiteľa (od roku 2015 sa nepretržite zdržiaval v spoločnej domácnosti
s poručiteľom) a že sa spoločne starali o chod domácnosti. Uvedené skutočnosti boli potvrdené i
čestnými prehláseniami, ktoré predložil žalobca a ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval a
ktorípotvrdilispoločnúdomácnosť.Žalobcanajmäsvojímosobnýmprístupomsplnilzákonnúpodmienku

spočívajúcuvstarostlivostiospoločnúdomácnosťpodľa§474OZ,nakoľkominimálneosobneprispieval
k udržiavaniu spoločnej domácnosti s poručiteľom a jej chodu a nebolo preukázané v konaní, že by
v rozhodnom čase trvalo nebýval v spoločnej domácnosti s poručiteľom a túto skutočnosť nemôže
vyvrátiť ani to, že žalobca vzhľadom na bytové podmienky v byte poručiteľa stravu pripravoval v byte,
kde predtým žil s manželkou, kde chodil aj prať a žehliť vzhľadom na uvedené skutočnosti havarijného

stavu bytu, či už ohľadne hygienického zariadenia, lôžka, dovybavenia domácnosti a nanoseného
odpadu. V konaní nebolo preukázané, že by neboli vynakladané spoločné náklady na domácnosť,
keďže žalobca uviedol, že nájomné vo výške 100 Eur hradil poručiteľ, všetky ostatné výdavky ako
aj výdavky spojené s asanáciou bytu do obývateľného stavu hradil výlučne žalobca a zdravotný stav
poručiteľa nedovoľoval, aby žalobca viac ako tri hodiny denne strávil mimo spoločnej domácnosti.

Bol to žalobca, kto zabezpečoval chod domácnosti, osobné potreby poručiteľa, hygienické potreby
poručiteľa i jeho zdravotnú starostlivosť. Skutočnosť, že žalobca ochorel, mal zdravotné problémy a
bol za čas hospitalizovaný a doliečoval sa mimo spoločnej domácnosti s poručiteľom neznamená, že
neboli preukázané skutočnosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 474 OZ. Žalovaný nepredložil súdu
žiadny relevantný dôkaz, ktorý by vyvracal skutočnosti tvrdené žalobcom a ktoré vyplynuli z čestných

prehlásení, ktoré žalobca predložil. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP
a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal náhradu trov konania v plnej výške.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný s
poukazom na ust. § 475 ods. 1 OZ. Uviedol, že v čase smrti poručiteľa súčasne musia byť splnené

podmienky, a to žitie s poručiteľom v spoločnej domácnosti najmenej po dobu roka pred smrťou a
z toho dôvodu staranie sa o spoločnú domácnosť alebo odkázanosť výživou na poručiteľa. Pojem
domácnosti treba vymedziť ako skutočné spotrebné spoločenstvo trvalej povahy medzi fyzickými
osobami. Spolužitie domácnosti nezakladá ani výpomoc v domácnosti, resp. starostlivosť o iného.
Osoba, ktorá sa starala o poručiteľa (osamelého a nevládneho), ale nežila s ním v spoločnej domácnosti,

nie je dedičom zo zákona. Významné je iba skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve. Má za
to, že v prípade dedičského nároku žalobcu po poručiteľovi nie je splnený základný pojmový znak
žitia v spoločnej domácnosti v zmysle ust. § 115 a § 475 ods. 1 OZ, a to je trvalé žitie v spoločnej
domácnosti, predpokladajúce spravidla spoločné bývanie, nakoľko žalobca a poručiteľ nikdy nemalispoločnébývanie.Žežalobcasaoporučiteľaajehodomácnosťstaral,nespochybňuje,avšakObčiansky
zákonníkvyžaduje,abybolisplnenéobezákonnépodmienky,tedaabyokremstarostlivostiodomácnosť
poručiteľa bola splnená aj podmienka, a to, že táto osoba sa musí nielen starať o domácnosť poručiteľa,

ale musí aj žiť s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka v spoločnej domácnosti. Poukázal na to,
že žalobca v žalobe uviedol, že poručiteľovi nakúpil oblečenie, pomáhal mu pri bežných činnostiach
v domácnosti, aj so zdravotnou starostlivosťou, zabezpečoval pre poručiteľa stravu (príprava jedla,
podávanie jedla poručiteľovi, avšak jedlo bolo pripravované v domácnosti žalobcu na R. ulici č. 7, v
E. E.), zabezpečoval hygienu poručiteľa, zabezpečoval upratovanie bytu, pranie a žehlenie šatstva

(prebiehalo taktiež v domácnosti žalobcu na R. ulici č. X, v E. E.). Na pojednávaní dňa 23. 05. 2019
žalobca uviedol, že sa o poručiteľa od polovice roku 2015 pravidelne staral, a to 24 hodín denne až do
jeho úmrtia. Pri otázkach žalovaného, týkajúcich sa opisu denného režimu a starostlivosti o poručiteľa,
žalobca niekoľkokrát uviedol, že denne odchádzal „k sebe domov na R.“, kde pripravoval jedlo spolu s
jeho manželkou, počnúc raňajkami, obedom aj večerou, pričom žalobca sa stravoval u seba doma spolu
s manželkou. Zároveň u seba doma aj pral a žehlil. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nemožno

hovoriť o skutočnom spolužití v spoločnej domácnosti s poručiteľom tak, ako to vyžaduje Občiansky
zákonník a toto tvrdenie žalobcu vyvracia faktickú 24-hodinovú starostlivosť žalobcu o poručiteľa.
Vyjadrenia žalobcu na pojednávaní navodzovali dojem, že žalobca je príslušníkom dvoch domácností
súčasne, pričom nikto nemôže byť príslušníkom dvoch domácností súčasne, pretože spolupatričnosť
v jednej domácnosti bráni fyzickej osobe, aby súčasne založila iné spotrebné spoločenstvo. Žalobca

v čase smrti poručiteľa mal vlastnú domácnosť, svoje vlastné spotrebné spoločenstvo trvalej povahy,
žalobcaaporučiteľnikdyspotrebnéspoločenstvotrvalejpovahyspoločnenevytvorili.Ztohojezrejmé,že
napriek dennej starostlivosti žalobcu o poručiteľa, ktorú žalovaný v priebehu konania nikdy nerozporoval,
žalobca mal svoju vlastnú domácnosť, svoje vlastné spotrebné spoločenstvo trvalej povahy so svojou
vlastnou rodinou a poručiteľ mal svoju. K čestným vyhláseniam E. R. a Q.. X. X. uviedol, že podľa

názoru žalovaného tieto deklarujú len skutočnosť, že žalobca sa staral o poručiteľa formou poskytnutia
pomoci, ale nepreukazujú žitie žalobcu s poručiteľom v spoločnej domácnosti, nakoľko významné je iba
skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve. Z uvedeného dôvodu ich žalovaný v priebehu konania
ani nerozporoval. Podľa názoru žalovaného neobstojí konštatovanie súdu prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia, že žalobca vzhľadom na bytové podmienky poručiteľa (havarijný stav bytu, vybavenie

domácnosti) pripravoval stravu v byte, kde žil s manželkou, chodil tam prať a žehliť. Pokiaľ mali žalobca
a poručiteľ vytvoriť skutočné spotrebné spoločenstvo trvalej povahy, nezamýšľaného iba na prechodný
čas, domácnosť by si vybavením prispôsobili tak, aby vyhovovala každodenným potrebám spolužitia.
Má za to, že žalobca nesplnil základné predpoklady na to, aby mohol dediť zo zákona ako spolužijúca
osoba v zmysle § 475 ods. 1 OZ, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zopakoval, že nielen jeden rok pred smrťou
poručiteľa, ale podstatne viac sa trvalo staral o spoločnú domácnosť s poručiteľom a zabezpečoval
všetko, čo s tým súvisí. Zo strany poručiteľa už na počiatku boli určité požiadavky, na ktorých dodržiavaní

sa dohodli, a síce, že bez odsúhlasenia poručiteľa nemôže vykonávať akékoľvek opatrenie v byte
poručiteľa, žitie v tzv. spotrebnom spoločenstve bolo dohodnuté v tom zmysle, že odkázanie dedenia
nehnuteľnosti v jeho prospech predpokladá úhradu ostatných nákladov v spoločnej domácnosti až na
ďalšie, presúva sa na náklady žalobcu, predpokladá pokračovanie toho vzájomného vzťahu, v ktorom
sa zblížili už pred viac ako 15 rokmi a naďalej sa tento vzťah zbližuje a považuje za súčasť blízkeho

rodinného vzťahu, čo sa im spoločne úspešne darilo. Neobstojí tvrdenie v odvolaní, že majú dojem,
akoby ich vzájomný vzťah považoval žalobca za „akoby dočasný“ i bez ďalšieho skutočne vytvoreného
úzkeho - blízkeho vzťahu. Tvrdenie, že nemôže ísť o blízky vzťah a splnenie podmienok v súlade s ust.
§ 474, § 475 a § 115 OZ, nakoľko vykonával všetky úkony spojené so stravovaním (príprava stravy),
pranie a žehlenie - úkony v domácnosti, v ktorej býva ostatná jeho rodina, je založené na domnienke

nepoznania skutočných pomerov, v akých sa pán Q.. G. predtým nachádzal, ako si predstavoval svoju
starobu a s ním spojené svoje ďalšie existovanie. Aj keď žalobca mal iný názor na riešenie niektorých
skutočností, vzniknutú situáciu vždy riešili vzájomným rozhovorom, no nie vždy sa mu podarilo takýmto
vzájomným rozhovorom cieľ aj splniť, napr. zo skromnosti spal na kúskoch molitanu pospájaných
dokopy a prikrýval sa starou dekou. Počas jedného z jeho niekoľkých pobytov v nemocnici zakúpil

žalobca matrace a paplón i obliečky, obdobne to bolo i pri výmene linolea v kuchyni, ktorý bol zničený
a vytváral riziko pádu, rovnaká situácia bola aj v sociálnych zariadeniach, balkónoch. Neobstojí ani
tvrdenie žalovaného, že pokiaľ by žalobca a poručiteľ mali vytvoriť skutočné spotrebné spoločenstvo
trvalej povahy, nezamýšľaného iba na prechodný čas, domácnosť by si prispôsobili tak, aby vyhovovalapotrebám spolužitia. V tomto smere poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia, pričom zopakoval, že
pán G., či už zo skromnosti alebo z iných dôvodov považoval jestvujúci stav, v akom sa byt nachádzal,
za preň vyhovujúci, nemožno teda takýmto spôsobom vytrhnúť len určitý úsek či stav z jeho individuality

a jeho spôsobu myslenia a konania, aby sa hodil na splnenie určitej požiadavky žalovaného, práve pre
tento prípad dedenia. Poukázal na to, že jedna z jeho požiadaviek bola, že bez jeho súhlasu nemôže
žalobcavbyterobiťakúkoľvekúpravučiopravu,atoaničosatýkavúpraveastavepostelí,aniostatného
zariadenia bytu.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na vyjadreniach
prednesených na pojednávaní, na všetkých doterajších vyjadreniach v konaní, ako aj skutočnostiach
uvedených v odvolaní. Podľa jeho právneho názoru žalobca nesplnil základné predpoklady na to, aby
mohol dediť zo zákona ako spolužijúca osoba v zmysle ust. § 475 ods. 1 OZ.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zopakoval skutočnosti uvádzané už v

predchádzajúcich podaniach, konkrétne uviedol dátumy hospitalizácie, resp. ošetrení pána G., opísal
stav jeho domácnosti; k námietke žalovaného, prečo musel pripravovať stravu na R. ulici a nie v byte
pána G. uviedol, že tam stravu pripravovať nemohol, lebo nebolo kde, neboli k tomu podmienky, v
byte nebolo nič, čo by mohlo slúžiť na uspokojenie požadovaných potrieb aj vo vzťahu k praniu a
žehleniu, prípadne vysávaniu. Tieto predmety dennej potreby jednoducho neboli a nemohlo sa o ich

zakúpení hovoriť - on ich nepotreboval. Poukázal, že pán G. sa rovnako staval aj k otázke riešenia svojho
zdravotného stavu, keď aj v lekárskych správach sú uvedené viaceré skutočnosti, že nerešpektoval
hospitalizáciu, odmietal následné kontroly. Má za to, že žalobca spĺňa všetky podmienky ako osoba
spolužijúca v spoločnej domácnosti s poručiteľom.

6. V dôsledku podaného odvolania žalovaným krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. V zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav vo veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie
náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods.

2 CSP. S prihliadnutím na rozsahu odvolania žalovaného a odvolacie dôvody žalovaného uvedené v
jeho odvolaní, pri čom odvolací súd poukazuje na to, že za obsahové vymedzenie odvolania zodpovedá
žalovaný a odvolací súd je povinný rešpektovať odvolacie dôvody žalovaného uvedené v podanom
odvolaní, pretože týmito odvolacími dôvodmi je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, odvolací súd
konštatuje, že na základe preskúmania veci (s prihliadnutím na odvolacie dôvody uvedené v odvolaní

žalovaného) dospel odvolací súd k záveru, že podané odvolanie žalovaného dôvodné nie je. Odvolací
súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej, ako
aj s jeho dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom zároveň odvolací súd konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v
konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmania

veci samej odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žaloby dospel s správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov,
právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie je správne. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení
rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalovaného uplatnenými v konaní pred

súdom prvej inštancie, pričom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
vykonaného súdom v bodoch 15 až 20 odôvodnenia, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje. S prihliadnutím na obsah odvolania žalovaného a odvolacie námietky odvolací súd, že
v odvolaní žalovaný neuvádza žiadne iné námietky, ako tieto uvádzal v konaní pred súdom prvejinštancie. Vo vzťahu k otázke posúdenia, či žalobca splnil zákonnú podmienku pre konštatovanie, že je
spolužijúcouosobousporučiteľomQ..K.G.,odvolacísúdopakovaneuvádza,žesúdprvejinštanciesas
námietkamižalovanéhovtomtosmere,ktoréuviedolajvkonanípredsúdomprvejinštanciedostatočným

spôsobom vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd je v zhode s názorom súdu
prvej inštancie, že žalobca preukázal, že viedol spoločnú domácnosť s poručiteľom po dobu najmenej
jedného roka pred smrťou poručiteľa a že sa spoločne starali o chod domácnosti. Rovnako odvolací
súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že práve aj čestné prehlásenia, ktoré doložil žalobca v
konaní pred súdom prvej inštancie do spisu preukazovali túto skutočnosť. Správne súd prvej inštancie

vyhodnotil, že žalobca najmä svojím osobným prístupom splnil zákonnú podmienku spočívajúcu v
starostlivosti o spoločnú domácnosť, nakoľko minimálne osobne prispieval k udržiavaniu spoločnej
domácnosti s poručiteľom a jej chodu, pričom v konaní nebolo preukázané, že by v rozhodnom čase
trvale nebýval v spoločnej domácnosti s poručiteľom. S prihliadnutím na zdravotný stav poručiteľa bol
tento odkázaný na zabezpečenie starostlivosti čo sa týka osoby poručiteľa (stravovanie, hygiena, atď.).
To, že žalobca s prihliadnutím na stav bytu a jeho nevybavenie pre potreby prípravy jedla, ako aj prania

a žehlenia chodieval pripravovať stravu do bytu mimo bytu poručiteľa (R. 7, E. E.), nemožno hodnotiť v
neprospechžalobcuužajzhľadiskaspravodlivéhoposúdeniazistenéhoskutkovéhostavuanásledneho
právneho posúdenia, ktorú skutočnosť žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom
odvolaní predovšetkým namietal. Túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, pričom
má za to, že súd prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu vedenia spoločnej domácnosti žalobcu s

poručiteľom po dobu najmenej 1 roka pred smrťou poručiteľa s prihliadnutím na zistený skutkový stav
vyhodnotil z právneho hľadiska správne. Pokiaľ teda žalovaný v podanom odvolaní namietal toto právne
posúdenie, odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného nepovažuje za dôvodnú. Vzhľadom na to,
že v podanom odvolaní žalovaný neuviedol žiadnu takú okolnosť, ktorá by bola spôsobilá privodiť iné
rozhodnutie vo veci, než ako rozhodol súd prvej inštancie, odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania napadnutý rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

9. Odvolací súd preskúmal i výrok o trovách prvoinštančného konania, nakoľko sa jedná o výrok závislý
na rozhodnutí vo veci samej a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval ust. § 255 ods. 1
CSP, keď žalobcovi ako procesne úspešnej strane sporu v celom rozsahu priznal náhradu trov konania

voči žalovanému. Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

10. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP aplikujúc ust. § 262
ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, preto by mu

prináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania; keďže však v odvolacom konaní žalobcovi žiadne
trovy konania nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).