Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/58/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4314221794
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4314221794.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka v spore žalobkyne: N. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., B. XXX/X,
zastúpená:Mgr.HenrietaSlavkovská,advokáts.r.o.,sosídlomLevice,Ľ.Štúra19,IČO:47256401,proti
žalovanej: N. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., C. 9, zastúpená JUDr. Beátou Hilvertovou, advokátkou
Advokátskej kancelárie so sídlom Levice, Sládkovičova 1, o zaplatenie 37 150 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 15C/100/2014-342 z 24. septembra
2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov I. a II. p o t v r d z u j e.

Žalovanej voči žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „OSP“, účinný do 30. 06. 2016, od 01. 07. 2016 ako súd prvej inštancie v zmysle § 12
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom č. k. 15C/100/2014-342
z 24. septembra 2018 zamietol žalobu. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni
v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti, ktorým sa konanie končí. Svedkyni T.. Q. M., bytom L., E.

XXX/XX, nepriznal nárok na náhradu svedočného proti žalobkyni.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na § 451 ods. 1, 2, § 528 ods. 1, 2, § 630, §
657, § 658 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo
„OZ“).

3. V odôvodnení poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou domáhala proti žalovanej zaplatenia peňažnej

sumy vo výške 37 150 eur s príslušenstvom. Poukázala na to, že ako veriteľ ústne uzatvorila zmluvu
o pôžičke so žalovanou, na základe ktorej bola poskytnutá bezúročná pôžička vo výške 37 150 eur
s tým, že čas plnenia nebol dohodnutý. Na základe tejto zmluvy o pôžičke z 02. 01. 2013 previedla
na účet žalovanej, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo Z., a. s., sumu vo výške 37 150 eur s
tým, že svedkami takejto skutočnosti bol Z. Y., jej manžel, ako aj W. V., syn žalobkyne a exmanžel
žalovanej. Žalovaná a svedok W. V. - syn žalobkyne boli v čase požičiavania uvedenej sumy manželmi
a v súčasnosti je ich manželstvo rozvedené. Keďže doba vrátenia požičaných peňazí nebola zmluvne

dojednaná v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, požiadala žalovanú o vrátenie dlhu listom z 22. 08.
2014, ktorý jej bol doručený 30. 08. 2014 s tým, že mala svoj dlh zaplatiť do 01. 09. 2014, dlh nezaplatila
a dostala do omeškania, preto je povinná zaplatiť aj úrok z omeškania.4. K žalobe žalovaná uviedla, že skutočnosti uvedené v žalobe sa nezakladajú na pravde, pretože nikdy
si od žalobkyne nepožičala finančné prostriedky, lebo ako učiteľka materskej školy by ich nemala ako
splácať. Žalobkyňa previedla na jej účet sumu 37 150 eur dňa 02. 01. 2013, avšak išlo o dar, ktorý bol

podmienený tým, že z týchto peňažných prostriedkov vyplatí dlhy svojho vtedajšieho manžela W. V.,
synažalobkyne.Išlooúhradujehodlhovvočinebankovýmsubjektom,ovšetkommádoklady.Žalobkyňa
na ňu podala trestné oznámenie, bola vypočutá na OO PZ Levice a v prípade, ak poukazuje žalobkyňa
na pôžičku, tak by išlo o spoločnú pôžičku s bývalým manželom a tá by bola súčasťou BSM. Žalobkyňa
podala takúto žalobu len preto, lebo ju chce finančne zničiť a keby sa bola ponížila a požiadala ju o

dohodu, tak to nepodá. Toto uviedol syn žalobkyne a jej bývalý manžel.

5. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že žalobkyňa poukázala na
účet žalovanej v mesiaci január 2013 sumu 37 150 eur. Spornou medzi stranami sporu bola skutočnosť,
či išlo o pôžičku ako to tvrdila žalobkyňa, alebo o dar, ktorý mal byť použitý na splácanie dlhov,
ktoré mala žalovaná, resp. jej vtedajší manžel, a to syn žalobkyne. Okresný súd dospel k názoru, že

žalobkyňa, ktorá bola povinná preukázať vznik a existenciu zmluvy o pôžičke, ako aj reálne odovzdanie
finančných prostriedkov, nepreukázala, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá zmluva o pôžičke.
Podľa tvrdení žalobkyne zmluva o pôžičke mala byť uzavretá ústnou formou a pri uzatváraní mala
byť prítomná žalobkyňa, žalovaná, ako aj manžel žalobkyne. Žiadne iné osoby tam neboli prítomné.
Žalobkyňa okrem všeobecného tvrdenia o tom, že požičala žalovanej finančné prostriedky, bližším

spôsobom neuviedla žiadne ďalšie podmienky poskytnutia takejto pôžičky ako je napríklad spôsob jej
vrátenia, lehota splatnosti a pod. Svedok Z. Y. (manžel žalobkyne) potvrdil, že strany sporu uzavreli
ústnu zmluvu o pôžičke a žalovaná sa mala zaviazať vrátiť takéto finančné prostriedky, ale súd jeho
výpoveď nepovažoval za dôveryhodnú, pretože išlo o blízku osobu žalobkyne, preto je logické, že
potvrdil skutočnosti, ktoré tvrdila žalobkyňa. Skutočnosti uvedené takýmto svedkom nepotvrdzujú žiadne

ďalšie vykonané dôkazy, pričom svedok pri svojej výpovedi vôbec neuviedol ďalšie zmluvné podmienky
týkajúce sa poskytnutej pôžičky, a to lehotu splatnosti, spôsob akým mala byť pôžička vrátená a pod.
Žalovaná od počiatku spochybňovala uzavretie zmluvy o pôžičke a tvrdila, že išlo o finančné prostriedky,
ktoré jej boli poskytnuté z titulu darovania za účelom splácania dlhov, ktoré vznikli v manželskom
spolužití so synom žalobkyne. Táto skutočnosť bola nepriamo potvrdená výpoveďou svedka W. V. (syna

žalobkyne a bývalého manžela žalovanej), ktorý uviedol, že mu žalovaná dala finančné prostriedky
na úhradu jeho dlhov, pretože mali finančné problémy od počiatku manželstva. Finančné prostriedky
mala k dispozícii žalovaná od žalobkyne, použila ich na úhradu dlhov, ktoré mali spolu s jej bývalým
manželom. Súd výpoveď svedka považoval v tejto časti za dôveryhodnú, pretože napriek tomu, že ide
o syna žalobkyne, ním uvedené skutočnosti pri jeho svedeckej výpovede o tom, že mu žalovaná dala

finančné prostriedky na úhradu dlhov potvrdzujú ďalšie dôkazy, a to poštové poukážky o úhrade jeho
finančných záväzkov voči nebankovým subjektom (č. l. 53 až 55), výpoveď svedkyne T.. M. (žalobkyňa
malazáujemriešiťsplácaniedlhovakoajproblémovjejsyna)akoajvýzvaprávnejzástupkynežalobkyne
z 20. 10. 2014 z ktorej vyplýva, že finančné prostriedky mali ísť na úhradu úveru, ktorý bol zabezpečený
záložným právom k bytu č. 8. Jeho svedecká výpoveď potvrdzuje tvrdenie žalovanej o tom, že žalobkyňa

jej poskytla peňažné prostriedky na úhradu dlhov, ktoré vznikli v manželstve.

6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobkyne išlo o darovanie finančných prostriedkov
s tým, že v uzavretej darovacej zmluve bola zakotvená podmienka, aby boli použité na úhradu dlhov.
Túto skutočnosť potvrdzuje aj svedecká výpoveď T.. M., ktorá bola prítomná pri prevode finančných

prostriedkov v banke, pričom svedkyňa uviedla, že žalobkyňa poskytovala takéto prostriedky žalovanej
za účelom splácania dlhov, a to z dôvodu, že mala obavu o svojho syna, ktorý mal dlhy. Uvedenú
svedkyňu súd považoval za dôveryhodnú, pretože nebola v žiadnom blízkom príbuzenskom, resp.
v priateľskom vzťahu k stranám sporu, pričom síce v minulosti pracovala v banke a poskytovala
služby žalobkyni ako klientke banky, avšak v súčasnej dobe už nie je v žiadnom vzťahu k nej a ani k

žalovanej. Táto svedkyňa výslovne nepotvrdila tvrdenie žalobkyne, že bola uzavretá zmluva o pôžičke,
pretože samotná žalobkyňa v predchádzajúcej komunikácii výslovne neuviedla, či finančné prostriedky
daruje alebo požičiava s tým, že takáto svedkyňa nebola prítomná pri uzavretí zmluvy o pôžičke.
Navyše samotná žalobkyňa pri prevode finančných prostriedkov mohla do príkazu na prevod finančných
prostriedkov uviesť do správy pre príjemcu účel takéhoto prevodu (napr. „pôžička“) čo však neurobila.

Z uvedeného konštatoval, že finančné prostriedky mali byť použité na splácanie dlhov žalovanej, resp.
jej bývalého manžela, pričom tie žalovanej darovala žalobkyňa.7. Vzhľadom k vymedzenému predmetu konania prvoinštančný súd neskúmal, či došlo k porušeniu
podmienok darovacej zmluvy ohľadom účelu na ktorý mali byť použité finančné prostriedky, a to z
dôvodu, že žalobkyňa, ktorá ovláda predmet súdneho konania ho vymedzila vrátením finančných

prostriedkov z titulu zmluvy o pôžičke. Okrem toho aj právna zástupkyňa žalobkyne v záverečnej
reči pripustila, že by mohlo ísť o darovaciu zmluvu, ktorá je neplatná z dôvodu, že požadovanie
určitej protihodnoty pri darovaní Občiansky zákonník nepripúšťa. Podľa názoru právnej zástupkyne
žalobkyne nemožno hovoriť o bezodplatnosti, čo je esenciálnou náležitosťou darovacej zmluvy, a preto
by darovacia zmluva bola neplatná, v dôsledku čoho by došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému

obohateniu. Takéto tvrdenie nepovažoval za správne, pretože Občiansky zákonník pripúšťa aj účelové
darovanie, pri ktorom darca presne určí pri darovaní účel daru. Z uvedených dôvodov takáto darovacia
zmluva nie je neplatnou, pričom podmienka bezodplatnosti darovacej zmluvy je splnená aj vtedy,
ak obdarovaný prijal určitý príkaz, resp. prevzal nejakú povinnosť od darcu za predpokladu, že jej
predmetom je plnenie obdarovaného v prospech darcu, ktoré nemá majetkovú hodnotu.

8. S poukazom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovanej boli poskytnuté finančné
prostriedky z titulu darovania, a teda nevzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie z titulu
neplatnejdarovacejzmluvyvzmysle§451Občianskehozákonníkatak,akototvrdilažalobkyňa.Navyše
ide o účelové uvedené až pri záverečnej reči, pričom nepožiadala o vykonanie ďalších dôkazov na
preukázanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Pokiaľ ide o tvrdenie právnej zástupkyne

žalobkyne o tom, že žalovaná si za poskytnuté finančné prostriedky kúpila byt, ktorý je zapísaný na
meno jej brata a v ktorom v súčasnosti býva, tak táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná žiadnym
dôkazom,pričomzlistinnýchdôkazovvyplýva,žetakýtobytzakúpilbratžalovanejspolusmanželkouatí
aj splácajú úver, ktorý im bol poskytnutý na jeho kúpu. Pokiaľ ide o svedecké výpovede svedkyne Y., ako
aj Z., ide o svedkyne, ktoré sú v kamarátskom a priateľskom vzťahu so žalobkyňou, obe neboli prítomné

pri uzatváraní zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu s tým, že o skutočnostiach týkajúcich sa pôžičky
dozvedeli len od žalobkyne. Zároveň ich svedecké výpovede neboli verifikované ďalšími dôkazmi, preto
súd ich výpovede nemohol považovať za dôveryhodné. Pokiaľ ide o ďalších svedkov, a to svedkyňu U. I.,
svedkaO.L.,akoajsvedkaQ.W.,takideoosoby,ktorésúvblízkompríbuzenskomvzťahusožalovanou
(svedok L. je bratom žalovanej), resp. ide o osoby, ktoré sú v priateľskom vzťahu so žalovanou, pričom

ani jeden zo svedkov nebol prítomný pri uzatváraní zmluvy o pôžičke a o skutočnostiach týkajúcich
sa poskytnutia finančných prostriedkov sa dozvedeli len od žalovanej. Z uvedených dôvodov nemohol
prihliadnuťnaichvýpovede,atosprihliadnutímnaskutočnosť,žemalpochybnostioichdôveryhodnosti.

9.Dôkaznébremenotýkajúcesapreukázaniatvrdeniažalobkyneotom,žesožalovanouplatneuzavrela

zmluvu o pôžičke zaťažovalo žalobkyňu, tá ho však neuniesla, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ ide o návrh na výsluch svedkov, ktorých navrhla žalovaná, a to výsluch svedkyne L. a J. C., tak
právna zástupkyňa žalovanej oznámila na pojednávaní, že na výsluchu takýchto svedkov netrvá, preto
súd prvej inštancie nevykonal takýto návrh na vykonanie dôkazu.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a pretože žalovaná bola
úspešná v celom rozsahu, priznal jej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

11. Súd prvej inštancie nepriznal svedkyni T.. M. nárok na náhradu svedočného, napriek tomu, že si
uplatnila takýto nárok na pojednávaní (svedkyňa si uplatnila nárok na náhradu cestovných nákladov),
keďže nepreukázala vznik takýchto nákladov v súvislosti s poskytnutím svedeckej výpovede a ani ich
bližším spôsobom nešpecifikovala.

12. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku a v závislom výroku o trovách konania podala v
zákonnej lehote žalobkyňa, žiadajúc odvolací súd, aby rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu sumu vo výške 37 150 eur ako aj úroky z
omeškania vo výške 5,15 % p. a. do zaplatenia a nahradiť trovy konania, spočívajúce v zaplatenom
súdnom poplatku 2 229 eur a trovách právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. Uviedla, že žalovaná v

konaní nepopierala, že dňa 03. 01. 2013 prijala od žalobkyne na svoj účet, vedený vo Z. vo výške 37 150
eur, ktoré jej na účet zaslala žalobkyňa dňa 02. 01. 2013 zo svojho účtu, čo bolo preukázané prevodným
príkazom podaným v A. A., z 02. 01. 2013 ako aj výpisom z účtu žalovanej vo Z., a.s., z 31. 01. 2013.Medzistranaminiejesporné,žefinančnéprostriedkyboližalobkyňouposkytnutéžalovanej.Spornéje,či
bola táto suma poskytnutá formou daru, čo tvrdí žalovaná, alebo či to bola pôžička žalobkyne žalovanej.

13. Z výsluchu žalobkyne je zrejmé, že jej žalovaná sľúbila, že jej požičanú sumu bude splácať do konca
života, toto tvrdenie bolo preukázané výsluchom Z. Y., ktorý potvrdil, že sa dohodli, že žalobkyňa jej
peniaze dá a žalovaná jej sľúbila, že ich vráti. Svedok Z. Y. potvrdil jednoznačne, že išlo o požičanie
peňazí. Výpoveď Z. Y. súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, keď dôvodil tým, že ide o osobu
blízku žalobkyni - manžela žalobkyne, preto jeho výpoveď nepovažoval za dôveryhodnú. Uvedenú

výpoveď mal súd vyhodnotiť v súvislosti s výpoveďami ďalších svedkov, ktoré túto výpoveď potvrdili,
hoci nepriamo, preto mala byť vyhodnotená ako dôveryhodná a ako taká, ktorá potvrdzuje vyjadrenia
tvrdené žalobkyňou. Z výpovedí svedkov vyplýva, že vzťah svokry a nevesty bol od začiatku manželstva
a po celú dobu jeho trvania chladný, nevraživý a zo strany žalovanej až nepriateľský, čo vylučuje, že by
mohlo dôjsť k daru žalobkyne žalovanej takej obrovskej sumy. Navyše žalobkyňa bola v čase prevodu
tejto sumy dôchodkyňa vo vysokom veku. Poukázala na výpovede svedkýň P. Z. a Z. Y., ktoré potvrdili,

že odkedy mali informácie od žalobkyne o tejto finančnej transakcii, im žalobkyňa tvrdila, že ide požičať,
resp. následne, že požičala neveste sumu 37 150 eur. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie
nesprávne vo vzájomných súvislostiach posúdil výpovede svedkov Z. Y., P. Z., Z. Y. ako aj T.. Q. M.,
pretože tieto výpovede potvrdzujú tvrdenia žalobkyne o tom, že išlo o pôžičku. Rovnako svedkyňa T.. Q.
M. na pojednávaní uviedla, že jej žalobkyňa uviedla, že jej prevedenú sumu 37 150 eur bude žalovaná

vracať. Aj napriek tomu, že svedok Z. Y. neuvádzal ďalšie zmluvné podmienky týkajúce sa zmluvy o
pôžičke, pretože neboli dohodnuté. Čas splnenia nebol dohodnutý a pôžička bola bezúročná, pretože
úroky si zmluvné strany nedohodli. Toto všetko korešponduje s tým, čo uvádzala v žalobe aj v konaní.
Žalovaná konala premyslene, čo preukazuje aj skutočnosť, že krátko po tom, ako získala finančné
prostriedky od žalobkyne, podala návrh na rozvod manželstva s jej synom a kúpila si byt, v ktorom

dodnes býva, ktorý je síce vedený na meno jej brata O. L.a, pričom pán L., brat žalovanej, vo výsluchu
pred súdom potvrdil, že on s manželkou a deťmi býva v inom byte, ktorý vlastní a tento byt, nadobudnutý
kúpou za 48 000 eur bezodplatne prenechal svojej rozvedenej sestre, žalovanej, pričom on platí úver
za byt v sume 292 eur mesačne, čo zjavne nekorešponduje s jeho zárobkovými možnosťami.

14. Záverom uviedla, že tvrdenie prvoinštančného súdu, že právna zástupkyňa žalobkyne mala pripustiť,
že by mohlo ísť o darovanie, odmietla. V záverečnom návrhu uviedla skutočnosti, ktoré nenasvedčujú
tomu, že by mohlo ísť o dar. Z dôvodu opatrnosti v záverečnom návrhu uviedla, že navrhuje, aby súd
alternatívne vyslovil, že išlo zo strany žalovanej o bezdôvodné obohatenie, a to len pre prípad, že by súd
posúdil vec tak, že zo strany žalobkyne by došlo k neuneseniu dôkazného bremena ohľadne tvrdenia,

že išlo o pôžičku. K takému vysloveniu nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie a bolo potrebné zo strany
súdu túto otázku posúdiť z už vykonaných dôkazov.

15. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

16. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario CSP), keď
v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo výrokoch, ktorými súd zamietol žalobu a
rozhodol o náhrade trov strán sporu je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

17. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v

súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

18. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.19. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

21.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie

dostatočne a správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil na základe aplikácie
ustanovení príslušných právnych predpisov a následne správne rozhodol o podanej žalobe žalobkyne,
ktorú ako nedôvodnú zamietol. Podstatou bolo právne posúdenie prevodu finančných prostriedkov
žalobkyne (ďalej len „poskytnuté peniaze“) na účet žalovanej a obsah právneho úkonu (resp. právny
dôvod), pre ktorý žalobkyňa žiadala uvedenú sumu vrátiť.

23. Odvolací súd vzhľadom na správnosť napadnutého prvoinštančného rozsudku nebude opakovať
všetky relevantné a súdom prvej inštancie urobené skutkové a právne závery, no k podstatným, na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že subjektívne práva a povinnosti vznikajú
následkom nejakého dôvodu. Dôvod môže byť ekonomický (nazývaný kauza), alebo právny. Kauza

je hospodárskym účelom (dôvodom, motívom) právneho vzťahu. Na rozdiel od právneho dôvodu
nespôsobuje právne následky. Následok, ktorý možno označiť ako právny, spočíva najmä vo
vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu, resp. práva a/ alebo povinnosti. Kreácia dôvodu
občianskoprávneho vzťahu môže byť determinovaná zákonom, alebo na základe zákona, ku ktorému
pristupuje - konštitutívne rozhodnutie orgánu verejnej moci, -správanie subjektov práva, - alebo

skutočnosti nezávislé od správania subjektov.

24. Právna teória potom rozpracováva občianskoprávne skutočnosti, ktoré možno charakterizovať
ako objektívne reálne skutočnosti iné než zákon (iné než právny predpis), ktoré na základe zákona
spôsobujú právne následky. Z právnotechnického hľadiska občianskoprávnymi skutočnosťami sú

okolnosti predvídané hypotézou občianskoprávnej normy (pozri Základy občianskeho hmotného práva,
Prof. JUDr. Ján Lazár, DrSc., za kolektív, 2004).

25. Potom konkrétnejšie (čo je pre prejednávaný prípad rozhodujúce) právnymi skutočnosťami, ktoré
sú závislé od správania ľudí (okrem vytvorenia veci a konštitutívnych rozhodnutí iných orgánov) možno

označiť právne úkony.

26. V predmetnej veci zostalo posúdiť kardinálnu otázku, na základe akého právneho dôvodu
žalobkyňa poskytla peňažné prostriedky žalovanej, a či z takého právneho dôvodu existovalo tvrdené
a preukázané subjektívne právo žalobkyne na ich vrátenie. V prejednávanom prípade, čo bolo pre

okolnosti „poskynutia“ peňažných prostriedkov pre posúdenie existencie a obsahu právneho dôvodu
rozhodujúce, že tak ako správne uviedol súd prvej inštancie, nebolo možné dospieť k záveru, že išlo o
bezdôvodné obohatenie. Z pohľadu odvolacieho súdu (a zisteného skutkového stavu) bolo možné bez
pochybností vyextrahovať taký základný podklad (obsah) vôle a jej prejavu žalobkyne, ako aj obsah vôle
žalovanej (a ich stret), z ktorého možno uzavrieť, že právnym dôvodom spôsobilým priznať nárokovanú

sumu žalobkyňou nemôže byť bezdôvodné obohatenie, pretože išlo o darovanie (ale podstata žaloby
nesmerovala k vráteniu daru).

27. V prípade základného rozporu medzi stranami sporu ohľadne právneho dôvodu poskytnutia
peňažných prostriedkov sú cenným zdrojom informácií o pravdepodobnejšom (z pohľadu dokazovania

v civilnom procese), resp. preukázanom (alebo nepreukázanom) právnom dôvode aj okolnosti, ktorým
možno pripísať ten význam, že v prípade rozporných tvrdení dokáže orgán zisťujúci skutkový stav
(najmä pri neformálnych zmluvách) nájsť hodnovernejší obraz o rozhodujúcich skutočnostiach prípadu.
Skutkovým stavom je tiež zisťovanie existencie (najmä) stavu vôle a jej prejavy na jednej strane, ako ajichdopad nazáveryplatnosti(existencii)aobsahuprávnehoúkonunadruhejstrane.Stavvôleprikreácii
vôle v čase uzavretia zmluvy (dohody), nemožno zamieňať s motiváciami, ktoré by mali spôsobovať
zmenu obsahu zmluvy a ktoré nastali u niektorého účastníka právneho vzťahu po uzavretí zmluvy.

Inými slovami zmeniť právny dôvod poskytnutia plnenia (napr. z darovania na pôžičku) jednostranne
dodatočne nemožno.

28. Rozhodujúcimi okolnosťami tohto prípadu boli podľa názoru odvolacieho súdu (nesporné)
skutočnosti, že žalovaná a jej exmanžel (p. W. ďalej len „exmanžel“) boli v čase poskytnutia peňazí

manželmi. Spolu s ním (no najmä on aj z predchádzajúceho obdobia) mali viacero dlžôb (peňažných)
voči tretím osobám (najmä bankové a nebankové spoločnosti). Žalobkyňa (matka exmanžela) o
uvedenom stave vedela a nepáčilo sa jej to. Mala predstavu, že dlhy najmä jej syna budú z jej peňazí
uhradené. Žalobkyňa na požiadanie žalovanej v januári 2013 poskytla peniaze na účet žalovanej a pri
prevode v banke uviedla, že ide o „prevod“. Exmanžel žalovanej sa o poskytnutí peňazí jeho matkou
nemal dozvedieť.

29. Podľa § 628 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, darovacou zmluvou darca niečo bezplatne
prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma. Darovacia zmluva musí byť
písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu
veci pri darovaní.

30. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

31. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene

alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

32. Prednostne je treba povedať, že pre úspech v konaní žalobkyňa bola povinná tvrdiť a preukázať,
že existuje jej subjektívne právo voči žalovanej, ktoré (korelujúco) žalovaná nesplnila. Žalobkyňa v
priebehu konania poukazovala na existenciu skutočností, že poskytla peňažné prostriedky žalovanej

(to sporné nebolo). Podľa názoru odvolacieho súdu však nepreukázala, že v čase uzavretia zmluvy
existovala jej vôľa poskytnúť pôžičku a nepreukázala tiež existenciu vôle žalovanej v čase uzavierania
zmluvy (právneho úkonu), ktorá mala spočívať v tom, že poskytnuté peniaze vráti (buď do určitého času,
alebo na vyzvanie, alebo na základe inej právnej skutočnosti). Vôľu uzavrieť pôžičku nebolo možné zistiť
ani z jej prejavov (§ 34 OZ), ktoré tvrdila alebo vyšli v konaní najavo, ani z okolností poskytnutia peňazí

žalovanej.
33. Vzhľadom nato, že súd pozná právo (iura novit curia) v spojení s obranou žalovanej v tomto
prípade ani prvoinštančný súd nerezignoval a poskytol odpoveď na otázku, akým právnym dôvodom
plnenia bolo poskytnutie peňažných prostriedkov tak, aby logicky vylúčil, že ak existuje iný právny dôvod
plnenia poskytnutých peňazí, potom pôžička (čo tvrdila žalobkyňa) to byť nemohla.

34. Tak ako pri pôžičke, aj v prípade ďalšieho iného právneho dôvodu môže existovať subjektívne právo
na vrátenie celej, alebo časti poskytnutej peňažnej sumy. Prvoinštančný súd uzavrel, že išlo o darovanie,
s čím sa odvolací súd stotožňuje. V rámci predbežnej otázky bolo súdom (zamlčane) uznané, že išlo
o platný právny úkon. Uvedený záver plynul zo záveru o existencií obsahových a pojmových znakov
právneho úkonu. Z vykonaného dokazovania, najmä výpovedí svedkov vyplynulo, že pomer niektorých

svedkov k žalobkyni (napr. manžel p. Y., p. Z. alebo p. Y.) vo vzťahu k okolnostiam prípadu svedčil skôr
tomu, že žalobkyňa mohla prezentovať u iných osôb to, že peniaze mieni požičať, resp. že ich požičala
(po uzavretí dohody so žalovanou). Odvolací súd uvádza, že rozhodujúcimi ale boli okolnosti a prejavy
vôle v čase uzavretia zmluvy (v banke v januári 2013, resp. aj predtým, pokiaľ mali vplyv na kreáciu a
ustaľovanie vôle kontrahentov), a ktoré sa javili byť hodnovernejšími, pretože žalobkyňa neprejavila ani

slovom, že by malo ísť o pôžičku, teda žalobkyňa poskytnutie pôžičky nepreukázala. Uvedené v podstate
potvrdzovala aj svedkyňa M., ktorá ako pracovníčka banky na otázku, čo má uviesť ako dôvod plnenia
dostala odpoveď „prevod“. Aj keď svedkyňa M. uvádzala, že sa jej mala žalobkyňa zveriť o pôžičke,
odvolací súd poukazuje na to, že rozhodujúci prejav vôle pre platnosť právneho úkonu a jeho obsah je
určovaný v čase uzavretia zmluvy, nie následne tak ako na okolnosti poukazovala svedkyňa M. tým, že

sa jej mala žalobkyňa zveriť, že jej to bude žalovaná postupne vracať. Žalobkyňa vôľu uzavrieť pôžičku
(a akceptujúcu vôľu žalovanej) síce preukazovala aj výpoveďou svedka Y. (jej manžela), ktorú výpoveď
ale podľa názoru odvolacieho súdu (v zhode s názorom prvoinštančného súdu) bez ďalších podpornýchprostriedkov nemožno vyhodnotiť ako bezpodmienečne pravdivú, najmä pokiaľ išlo o blízku osobu a pri
existencii ďalších okolností, ktoré verziu o pôžičke znehodnovernili.
35. Poskytnuté peniaze žalovanej žalobkyňou mali byť použité na úhradu dlhov jej syna. To

vedela žalobkyňa aj žalovaná a sporným to nebolo. Uvedená motivácia žalobkyne plne odôvodňovala
nenávratné poskytnutie peňazí žalovanej za situácie, že samotnému synovi nedôverovala, že peniaze
by sám za svoje dlhy uhradil, ak by mu ich poskytla. Navyše, ak by išlo o poskytnutie pôžičky
žalovanej, potom by sa míňalo účinku, že manželské spoločenstvo žalovanej a syna žalobkyne by bolo
bez dlhov (preto aj malo manželstvo ďalej zotrvať). O uhradenie dlhov jej syna požiadala žalovaná

žalobkyňu. Ak žalobkyňa v banke pri prevode neuviedla, že išlo o dar žalovanej, zrejme jej nechcela
(pre tvrdené nie dobré vzťahy so žalovanou) dať rukolapný dôkaz o bezodplatnom a nenávratnom
plnení bez akýchkoľvek povinností, ale ak neuviedla, že išlo o pôžičku, zrejme o pôžičku naozaj nešlo,
pretože motiváciou žalobkyne (na žiadosť žalovanej) bola úhrada dlhov jej syna. Bez ohľadu na uvedené
hypotézy je dôležité sa pridŕžať hodnoverných záverov prameniacich z okolností prípadu.

36. Takto prichádzalo do úvahy poskytnuté plnenie zo strany žalobkyne žalovanej z dôvodu obstarania
úhrady dlhov syna žalobkyne (napr. nepomenovaný kontrakt podľa § 51 OZ), alebo išlo o poskytnutie
peňazí (zastupiteľnej veci) darovaním s príkazom žalovanej, aby uhradila dlhy svojho exmanžela a syna
žalobkyne. Súdna prax vyvodila, že ak bola peňažná suma odovzdaná bez toho, aby odovzdávajúci dal
pritom akokoľvek najavo úmysel požadovať ju späť a ak tak robil s vedomím, že prijímajúci túto hotovosť

použije na úhradu svojho dlhu, a že nie je schopný mu ju vrátiť a prijímajúci prijal peniaze za rovnakých
okolností, možno vyvodiť, že medzi predávajúcim a prijímajúcim bola uzavretá darovacia zmluva (pozri
Ro NS ČR z 30. 1. 2002, sp. zn. 33 Odo 515/2001, in: Fekete, L: Občiansky zákonník 2. Veľký komentár,
Bratislava: Eurokódex 2011. str. 1881). Malo by ísť o prejav vôle adresovaný tomu, komu sa peniaze
poskytujú, že peniaze majú byť vrátené, a to pri uzatváraní zmluvy. Je nepodstatné ako právny úkon

charakterizuje osoba poskytujúca peniaze inej osobe, a/ alebo neskôr ako pri uzavretí zmluvy, alebo
ak dodatočne svoju predstavu o obsahu uzatvorenej dohody jednostranne „zmení“. Žalobkyňa v tomto
konaní bez pochybností nepreukázala, že existuje jej subjektívne právo žiadať poskytnuté peniaze späť
z dôvodu povinnosti dlžníka vrátiť požičané peniaze späť. Naopak, z obrany žalovanej, na základe
okolností a dôkazmi bolo preukázané darovanie.

37. Odvolací súd vzhľadom na ďalšie odvolacie dôvody uvádza, že potenciálne negatívnou okolnosťou
na strane žalovanej bola skutočnosť, že sa následne so synom žalobkyne rozviedla (návrh mala podať
v novembri 2013) a býva v byte vo vlastníctve jej brata p. L. nadobudnutý kúpou za 48 000 eur, čo
bolo podľa prezentovaného názoru žalobkyne špekulatívnym konaním zo strany žalovanej. Odvolací
súd poukazuje na to, že nebolo v konaní sporným, že žalovaná napokon poskytnuté finančné prostriedky

použila na úhradu dlhov jej exmanžela (syna žalobkyne) vrátane vyplatenia zastaveného zlata v záložni,
čo základné úvahy o špekulatívnosti (a zatajovaniu právneho dôvodu pôžičky žalovanou) podľa názoru
odvolacieho súdu vylučuje. Nebolo tiež nijako účinne tvrdené a preukázané, že by mali byť poskytnuté
peniaze použité na kúpu bytu, ktorý bol vo vlastníctve brata žalovanej. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd vyhodnotil mozaiku hodnotených dôkazov a okolností tak, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je

vecne správne, preto rozsudok v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
40. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396

ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní inak úspešnej žalovanej voči žalobkyni nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, pretože jej v odvolacom konaní nevznikli.
41. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručeniaopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).