Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/49/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208217400
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1208217400.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcov: 1/ X. N., I.. X.X.XXXX, K. XX, Ž., 2/ W.
N., I.. XX.XX.XXXX, K. XX, Ž., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo dopravy
a výstavby SR, Námestie slobody 6, Bratislava, IČO: 30 416 094, za účasti intervenienta na strane
žalovanej: Mesto Žilina, Nám. obetí komunizmu 1, Žilina, IČO: 00 321 796, o náhradu nemajetkovej ujmy,
na odvolanie žalovanej a intervenienta na strane žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
II č.k. 14C/204/2008-583, zo dňa 25.4.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovanej a intervenientovi na strane žalovanej priznáva proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu
trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu
3.970 eur spolu s 8,50 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 19.5.2008 až do zaplatenia a
žalobkyni 2/ sumu 16.885 eur spolu s 8,50 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 19.5.2008
až do zaplatenia, všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; žalobcom proti žalovanej priznal
100 % náhrada trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa zmenenou žalobou domáhali, aby súd zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 3.970 eur spolu s 8,50 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od
19.5.2008 až do zaplatenia a žalobkyni 2/ sumu 16.885 eur spolu s 8,50 % ročným úrokom z omeškania
z dlžnej sumy od 19.5.2008, na tom skutkovom a právnom základe, že ako oprávnený užívatelia bytu
v obytnom dome na K. XX O. Ž. (dom zapísaný na liste vlastníctva č. XX pre k. ú. Ž.) niekoľko rokov
psychicky a fyzicky trpia v dôsledku odpojenia bytu od prívodu vody a kanalizácie, nemajú možnosť

použiť sociálne zariadenie bytu, nemajú ako vykonávať osobnú hygienu, pretože ich kúpeľňa ostala
bez pripojenia na rozvod vodovodu, a ak by aj voda do kúpeľne bola nanosená, nemá po použitý ako
odtiecť do kanalizácie. Podaním zo dňa 10.2.2005 vyrozumela W. Š. miestne a vecne príslušný stavebný
úrad o tomto havarijnom stave kanalizácie a vodovodnej prípojky, avšak stavebný úrad nekonal účelne
a neposkytol oprávneným subjektom náležitú ochranu; stavebný úrad mal totiž z úradnej povinnosti
zahájiť voči všetkým vlastníkov stavby správne konanie v zmysle § 87 ods. 1 zákona č. 50/1961 Zb. v
spojení s § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. pretože stavba [§ 139 ods. 2 písm. a) zákona č.

50/1967 Zb.] nezodpovedá základným požiadavkám na stavby v dôsledku čoho je trvalo ohrozený život
a zdravie jej užívateľov. Napriek značnému časovému odstupu od okamihu, kedy sa o nevyhovujúcom
stavebnotechnickom stave správny orgán dozvedel vo veci nekoná a prizerá sa na utrpenie užívateľov
bytu a touto niekoľkoročnou nečinnosťou sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Stavebnú úradobdržal (v decembri 2007) od žalobcu 1/ návrh na predbežné prerokovanie náhrady škody zo dňa
27.11.2007 (v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.), z ktorého má riadne preukázané, čo žalobcovia
namietajú a v akých podmienkach niekoľko rokov žijú; hoci stavebný úrad obdržal predmetné podanie,

vo veci naďalej nekoná.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal
vykonaným dokazovaním za preukázané, že W.L. Š. (U.) bola vlastníčkou domu postavenom na
parcele č. XXXX so súpisným č. X, v k. ú. Ž.R.; ako vlastník 1/4 predmetnej nehnuteľnosti sa listom

doručeným Mestskému úradu v Žiline dňa 15.2.2005 domáhala o poskytnutie informácie, či bola
splnená ohlasovacia povinnosť pani M., ktorá v roku 2001 stavebnými úpravami bytu zasiahla do nosnej
konštrukcie domu, t.j. či si splnila túto povinnosť v roku 2001 pri výmene strechy a v roku 2003 pri
výmeneomietkydomu,aakdostalatotopovolenie,prečonebolvyžiadanýjejsúhlasakospoluvlastníčky.
Zároveň požiadala Mestský úrad Žilina, či dal povolenie pani M., aby odpojila jej byt od prívodu vody
do kanalizácie, nakoľko týmto konaním sa jej značne znehodnotil byt s tým, že ak dal súhlas k tomuto

odpojeniu, požiadala ho, aby sa prívod a odtok vody uviedol do pôvodného stavu; v liste tiež upozornila,
že súdnym znalcom bolo skonštatované, že na tieto stavebné práce bolo potrebné stavebné povolenie.
Do dnešného dňa však jej ani jej právnym nástupcom, t.j. žalobcom, nedošla žiadna odpoveď zo strany
príslušného odboru Mestského úradu v Žiline. Byt a následne po jej smrti byt žalobcov zostal v kúpeľni
odpojený od prívodu aj odtoku vody; k odpojeniu došlo v roku 2001 tým, že vlastník bytu nachádzajúci

sa nad bytom žalobcov pri výkone stavebných úprav vo svojom byte odpojil jednu prípojku a jeden
zvod, čím znefunkčnil kúpeľňu so sprchou, umývadlom a WC. Od vody a kanalizácie bol odpojený iba
byt žalobcov tak, že vlastník bytu nad žalobcami odpojil vodovodnú prípojku aj kanalizáciu v pivnici
a nové zvody urobil po fasáde bytového domu, ako to vyplýva aj z priloženej fotodokumentácie. Byt
mal dva záchody a kúpeľňu, zostal funkčný iba malý záchod na konci bytu a umývadlo v kuchyni.

Vlastníčka bytu jedenkrát žiadala Mestský úrad v Žiline, oddelenie stavebného poriadku, aby zjednalo
nápravu a to listom z 10.2.2005 (doručeným 15.2.2005). Žalobcovia vstúpili do práv vlastníčky až po
jej smrti dňa 30.1.2007. Žalovaná nepredložil žiadny listinný dôkaz, ktorým by príslušný stavebný odbor
Mestského úradu v Žiline urobil nejaké kroky k prešetreniu skutočností opísaných v liste ich právnej
predchodkyne z 10.2.2005. Citoval z vyjadrenia vlastníčky bytu nad bytom žalobcov zo 4.7.2001, že ,,V

rámci rekonštrukcie môjho bytu, ktorá zodpovedala len jeho zveľadeniu a nejednalo sa o rekonštrukciu,
ktorá by podliehala stavebnému konaniu, bolo zistené, že v byte sa nachádzajú dva prívody vody a dva
odpady. Z toho jeden prívod vody a jeden odpad bol nefunkčný. Z môjho bytu viedla jedna odpadová
rúra cez byt pani U.. Jej nefunkčnosť sme zistili jednak z pivnice a jednak aj z bytu, keď sme napustili
vodu. Následne bolo zrejmé, že voda neodteká a odpad u pani U. je zapchatý. Mali sme záujem túto

závadu odstrániť na vlastné náklady a to aj v byte pani U.. Na miesto sme objednali stroj na opravu
takýchto porúch určený, avšak po niekoľkých hodinách bol výsledok neúspešný. Išlo hlavne o to, že
upchanie bolo v byte pani U., ktorá opravárov do svojho bytu nepustila. Na základe tejto skutočnosti sme
boli nútený sekať otvor v múre po vonkajšej fasáde domu asi 20 m dlhý, aby sme obišli zvod pani U. a
v pivnici sa napojili na starý zvod novým zvodom." Poukázal ďalej na skutočnosť, že znalec prof. Ing.

X. N., Csc. v odbornom stanovisku č. 1/2013 k posúdeniu stavebnej činnosti, v bode II. uviedol, že ak
sa vlastník rozhodne pre takúto stavebnú úpravu (ako je opísaná v objednávke v prílohe stanoviska) je
podľa zákona povinnosťou tohto vlastníka požiadať stavebný úrad o stavebné povolenie; v zmysle tohto
zákona sa musí na stretnutí spoločenstva vlastníkov bytov získať súhlas väčšiny vlastníkov v dome (1
byt, 1 hlas); ak získala povolenie, má zmysle požiadať stavený úrad o stavebnú povolenie (stavebné

úpravy vedúce k zmene stavby). Za zrealizovanie stavebných úprav v byte bez stavebného povolenia
stavebný úrad uloží v zmysle stavebného zákona pokutu; stavebný zákon bol porušený, pretože po
zrealizovaní takejto úpravy bytová jednotka na prvom NP prestane slúžiť účelu a tým nebude splnená
požiadavka podľa § 43 zákona č. 50/1976 Zb. V bode III. svojho odborného stanoviska znalec uviedol,
že opísaná činnosť, ktorou sa odpojila kúpeľňa bytovej jednotky na 1. nadzemnom podlaží od napojenia

na verejný vodovod a od napojenia na verejnú kanalizáciu je stavebnou činnosťou; v prípade, že nedošlo
k ohlasovacej povinnosti a schváleniu uvedenej činnosti stavebným úradom a správcom budovy je
opísaná stavebná činnosť v rozpore so zákonom č. 50/1976 Zb. ako aj v rozpore s jeho vykonávacími
predpismi a bytová jednotka po takomto zásahu (v prípade, že nebola táto bytová jednotka na 1. NP
v inom mieste napojená na vodovod a kanalizáciu) nevyhovuje základným technickým požiadavkám

kladeným na stavby v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. ako aj vyhlášky č. 532/2002 Z.z. Vzhľadom k
uvedenému a s poukazom na list adresovaný pani M., ako aj na vyjadrenie vlastníčky vrchného bytu, súd
prvej inštancie konštatoval, že oddelenie stavebného poriadku malo konať a zjednať nápravu; tým, že
došlo k takémuto odpojeniu časti bytu žalobcov od vody a kanalizácie, byt prestal vyhovovať technickýmpožiadavkám kladeným na stavby v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. Navyše žalobkyňa 2/ lekárskymi
správami preukázala zhoršenie svojho zdravotného stavu. Okresný úrad v Žiline do dnešného dňa na
písomnú žiadosť právnej predchodkyne žalobcov nereagoval, neprešetril pravdivosť alebo nepravdivosť

skutočností opísaných v predmetnom liste. Žalobcovia žijú v nevyhovujúcich podmienkach, ktoré si však
sami nespôsobili. Listom zo dňa 19.5.2008 žalovaná oznámila žalobcom, že nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže uznať; žalobcovia podali žalobu na súd v zákonom stanovenej
6 mesačnej lehote, a preto na vznesenú námietku premlčania neprihliadol.

4. Na uvedenom základe podľa § 4 ods. 1 písm. c), § 14 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1,
ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, § 43b ods. 1
až ods. 6, § 54, § 55 ods. 1, ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb., súd prvej inštancie žalobe vyhovel. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobcom právo na náhradu trov konania v 100 %
výške, pretože mali vo veci plný úspech.

5. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej
odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, a že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Konštatovala, že z odôvodnenia rozsudku vôbec nemožno zistiť, ktoré zákonné ustanovenie mal
žalovaná alebo intervenient porušiť tak, že porušenie tohto zákonného ustanovenia vyústilo v nesprávny
úradný postup; napadnutý rozsudok síce obsahuje v 18. odseku súhrn zákonných ustanovení, ktoré
pravdepodobnesúdprvejinštancieprisvojomrozhodovanípoužil,avšaktietoustanoveniasúvrozsudku
len zosumarizované, bez naznačenia súvislosti s prejednávanou vecou a právnymi úvahami súdu.

Z predložených listinných dokumentov (napr. dokument Okresného úradu Žilina, odboru životného
prostredia z 12.9.2001, záznam z výkonu štátneho stavebného dohľadu zo 4.9.2001) a spisových
materiálov, ktoré sú súčasťou spisu vyplýva, že intervenient, ako stavebný úrad, mal na základe
podkladov za preukázané tieto skutočnosti: a) stavebné úpravy strechy bytového domu - výmena
krytiny a zvodov dažďovej vody, ako aj nástrek fasády bytového domu uskutočnené JUDr. M., nie

je možné považovať za stavebné práce, ktorých uskutočnenie by podliehalo povoľovaciemu procesu
podľa stavebného zákona; jedná sa o bežné udržiavacie práce podľa § 139b ods. 15 stavebného
zákona, pri ktorých nie je potrebné ani ohlásenie stavebnému úradu, b) nové napojenie na kanalizáciu
vykonala JUDr. M. novým zvodom po vonkajšej fasáde bytového domu až do starého zvodu v pivnici
- bez zásahu do bytu pani U.; JUDr. M. realizovala vo svojom byte v bytovom dome úpravy, ktoré

nepodliehajú povoleniu stavebného úradu (listinný dôkaz - výkon štátneho stavebného dohľadu zo
4.9.2001). Na list W. Š. (U.) z 10.2.2005 intervenient, ako stavebný úrad vybavil predmetnú vec listom
z 24.3.2005, v ktorom W. Š. informoval o týchto skutočnostiach, pričom v tejto súvislosti poukázal na
to, že riešenie problematiky sa týka nakladania so spoločnou vecou, a preto ak nedôjde k dohode
medzi spoluvlastníkmi, na riešenie rozporov je príslušný súd. Namietala, že z napadnutého rozsudku

nemožno zistiť, čo konkrétne predstavuje škodu, resp. nemajetkovú ujmu, ktorá mala byť žalobcom
spôsobená údajným nesprávnym úradným postupom. Opätovne sa len domnievala, že vznikom škody,
resp. nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie zaoberá v napadnutom rozsudku v dvoch vetách na
začiatku 5. odseku strany 8, avšak tieto závery sú nezrozumiteľné, nakoľko žalovaná ani intervenient
časť bytu žalobcov od vody a kanalizácie neodpojili. Zopakovala, že byt žalobcom do dnešného dňa ani

nepatrí a tak predmetom sporu nemôže byť "byt žalobcov", keďže v zmysle príslušného listu vlastníctva
je naďalej vedená ako jeho vlastníčka pani Š. (U.). Z napadnutého rozsudku taktiež nemožno zistiť,
na základe akých skutočností súd dospel k záveru, že v zmysle § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti
za škodu konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a je tak nutné uhradiť
aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. Súd prvej inštancie opomenul v rozsudku akýmkoľvek spôsobom

zdôvodniť výšku priznanej nemajetkovej ujmy, čo je neakceptovateľné, pričom s intervenientom počas
celého konania namietali, že výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie je zo strany žalobcov
nijakoodôvodnená.Spoukazomna§25zákonač.514/2003Z.z.,§415a§417Občianskehozákonníka
konštatovala, že ak žalobcovia tvrdia, že stavebný úrad mal konať a "vydať rozhodnutie v zmysle § 87
alebo § 94 stavebného zákona, tak potom mala byť zo strany žalobcov podaná žaloba na príslušný

súd podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (v tom čase platného). Pretože nie je preukázané, že
by takú žalobu podali, žalobcovia si nesplnili svoju prevenčnú povinnosť tak, aby im namietaná škoda
nevznikla; aj preto nie je možné nedostatočné konanie pri odvracaní nimi namietanej škody riešiť touto
žalobou o náhradu škody a zodpovednosť prenášať na štát. V čase namietanej nečinnosti stavebnéhoúradu mohli žalobcovia situáciu riešiť zákonnými možnosťami za účelom odvrátenia škody aj podľa §
50 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Taktiež nie je preukázané, že by
nadriadený správny orgán mesta Ž., ktorým bol v tom čase Krajský stavebný úrad (predtým Krajský úrad

Žilina, odbor životného prostredia a v súčasnosti Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky)
rozhodol vo veci údajnej, namietanej nečinnosti stavebného úradu, mesta Ž.; aj Okresná prokuratúra
Žilina, ako orgán nad dodržiavaním zákonnosti, skúmala podnet žalobcov a v odpovedi adresovanej
žalobkyni 2/ pod č. Pd 107/07-31, zo dňa 12.5.2008 nezistila dôvod na prijatie prokurátorského opatrenia
a podnet bol odložený. Intervenient už na pojednávaní dňa 9.7.2013 namietal, že žalobcovia mali podľa

ich tvrdení vedomosť o tom, že s odtokom kanalizácie niečo nie je v poriadku od roku 2001 a aj
napriek tomu (hoci nie sú ani doposiaľ vlastníkmi predmetných priestorov) sa v nich dobrovoľne rozhodli
žiť; ani s týmito námietkami sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal. Z
vyjadrení žalobkyne 2/ na pojednávaní dňa 9.3.2013 nepochybne vyplynulo, že nemala záujem situáciu
vyriešiť tak, aby zabránila zväčšeniu ňou tvrdenej ujmy. Na základe uvedených skutočností je zrejmé,
že príčinná súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom stavebného úradu a údajným

vznikom škody nebola preukázaná; pokiaľ žalobkyňa 2/ v konaní preukazovala vznik nemajetkovej ujmy
lekárskymi správami, tak zo žiadnej z nich nevyplýva, že príčinou vzniku zdravotných problémov by mal
byť nesprávny úradný postup intervenienta, resp. žalovanej; časť priestorov, ktoré obývajú žalobcovia
od vody a kanalizácie neodpojili a žalobcovia takúto skutočnosť ani netvrdili.

5.1 Žalovaná dala do pozornosti, že žalobcovia podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu až v roku 2007, teda v čase
keď ubehli viac ako tri roky odkedy sa dozvedeli o vzniku údajnej škody z roku 2001; intervenient,
ako stavebný úrad, ktorým bol jeho právny predchodca odpísal žalobkyni 2/ listom z 12.9.2001, kde
uviedol, že jej podnet je mimo predmet kompetencií stavebného úradu, čo znamená, že to nie je možné

urobiť v rámci stavebného konania, pričom opakovanie počas sporu namietali, že podľa § 19 zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Na základe uvedených zákonných ustanovení a
časového obdobia, od ktorého žalobcovia v žalobe odvodzujú vznik škody, žalovaná opakovane počas
sporu namietala premlčanie, pretože od času kedy mali žalobcovia vedomosť o vzniku údajnej škody až

do času uplatnenia nároku na náhradu uplynuli viac ako tri roky; napriek tomu v napadnutom rozsudku
nie je dostatočným spôsobom zdôvodnené ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s touto odôvodnenou
námietkou premlčania.

5.2 Poukázala na skutočnosť, že z odseku 19. napadnutého rozsudku a vyjadrenia JUDr. F. M. zo

dňa 4.7.2001, vyplýva jasný rozpor napr. aj v tom, že vlastník bytu pani JUDr. F. M. nad žalobcami
odpojila vodovodnú prípojku aj kanalizáciu, ale na druhej strane podľa vyjadrenia JUDr. M. bolo zrejmé,
že voda neodteká a odpad u pani U. (neskôr Š. zosnulej matky žalobkyne 2/ a starej matky žalobcu
1/) je zapchatý, teda upchanie bolo v byte pani U.. Pre objasnenie celej situácie intervenient navrhol,
aby súd prvej inštancie vypočul JUDr. F. M. ako svedka, s čím žalovaná na súdnom pojednávaní dňa

12.5.2017 súhlasila vzhľadom na § 85 C.s.p., avšak súd prvej inštancie v rozsudku ani v zápisnici
o pojednávaní z 12.5.2017 vôbec neuviedol, prečo tento dôkaz nevykonal. Vo vzťahu k znaleckému
úkonu prof. Ing. Dušana Katunského, Csc. ktorý sa v rámci neprehľadného napadnutého rozhodnutia
javí ako jeden z kľúčových dôkazov, uviedla, že spolu s intervenientom namietali relevanciu tohto
dôkazu; predovšetkým poukazovali na to, že znalec nebol prítomný na mieste samom, nevykonal

obhliadku miesta a celý obsah znaleckého úkonu je vyhotovený len na základe tvrdení žalobcu 1/ a bez
akýchkoľvek podkladov. Namietali taktiež skutočnosť, že zadanie znaleckého úkonu sa podľa obsahu
znaleckéhoúkonutýkapotvrdeniasprávnostiprávnehovýkladuvykonávanejstavebnejčinnostivbytovej
jednotke, teda už zo zadania znaleckého úkonu je zrejmé, že jeho predmetom má byť vyjadrenie znalca
z odboru stavebníctva k právnym otázkam, dokonca k právnemu výkladu stavebnej činnosti, čo je

neprípustné. Napriek tomu sa súd prvej inštancie sa s týmito námietkami v napadnutom rozsudku nijako
nevysporiadal; naviac na základe uznesenia súdu prvej inštancie vyhláseného na pojednávaní dňa
9.7.2013, doručili s intervenientom otázky, ktoré navrhujú, aby položil znalcovi z príslušného vedného
odboru, avšak ani napriek týmto skutočnostiam dôkaz znaleckým posudkom nevykonal a v napadnutom
rozsudku sa s touto skutočnosťou taktiež nijako nevysporiadal.

6. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdiť. Konštatovali, že hoci je Slovenská republika členským štátom EU, nebola schopná im poskytnúť
účinnú a rýchlu nápravu a ochranu práv; bytová jednotka v dome je stavebnou činnosťou odpojenáod vody a kanalizácie, a ak by naďalej kúpeľňu používali, tekutý odpad by vytekal do pivničných
priestorov domu, no stavebný úrad tento problém nevyriešil. Namieste je tak otázka, od čoho vôbec
má štát zriadenú sústavu orgánov, ak výsledkom je táto absurdnosť; preukázateľne im štát garantuje

iba "imaginárne" práva, pričom v tejto veci sa správne orgány tvária, že z hľadiska stavebného zákona
je všetko v poriadku a tento stav normálny. Uviedli, že zákon č. 514/2003 Z.z., na základe ktorého si
uplatnili nemajetkovú ujmu priznáva nárok aj vtedy, ak samotný nesprávny úradný postup nebol príčinou
odpojenia vody a kanalizácie v byte; nemajetková ujma sa prizná ak úradný postup nebol správny, čím
došlo k zásahu do práv a záujmov žalobcov. Nemožno spochybniť, že možnosť viesť riadny život vrátane

spoločenského je podstatne obmedzená znefunkčnením sociálneho zariadenia bytu, čím je priamo
ohrozované aj zdravie dotknutej osoby; tieto neakceptovateľné podmienky priamo ovplyvňujú kvalitu
života, sú ponižujúcim aspektom, čiže došlo k zásahom do práv, ktoré chráni Ústava SR. Povinnosťou
správnych orgánov je konať ex offo tam, kde je ohrozený verejný záujem (v zmysle judikatúry Ústavného
súdu SR patrí medzi verejný záujem aj ochrana života a zdravia) a sú porušované ústavou garantované
práva; ak si túto povinnosť štát či samospráva neplní, vystavuje sa riziku zodpovednosti za nesprávny

úradný postup a v tomto smere poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014, zo
dňa 9.11.2016. Pokiaľ teda žalovanej podriadený orgán nebol schopný riadne zistiť skutkový stav a
nezistil, že došlo nielen k odpojeniu kanalizácie, ale aj odpojeniu vodovodu, preto ani nemohol poskytnúť
adekvátnu ochranu a vystavuje sa povinnosti niesť hmotnú zodpovednosť. Považovali za absurdné, ak
intervenient po obdržaní podania z 10.2.2005 pisateľku podnetu odkázal na zistenia z 2001, kde sám

tvrdí, že nezistil odpojenú kanalizáciu a v procese dokazovania pred súdom prvej inštancie dôrazne
namietal, že fotodokumentácia doložená žalobcom z 2007 zachytáva stav, ktorý bol zistený v roku 2001.

6.1 Vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku odcitovali § 220 ods. 2 C.s.p., ako
aj z uznesenia Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 161/2012-14, zo dňa 22.03.2012 a judikatúry Európskeho

súdupreľudsképráva(K.Z.,sériaA,1994,č.303-B;zhodneQ.v.Q.,rozsudokz29.5.1997.Rep.1997-
III, fasc. 38) a konštatovali, že súd nie je povinný zaoberať sa každým argumentom ale iba podstatným
prerozhodnutie.Napadnutérozhodnutiespĺňavšetkypožiadavkynakvalituodôvodneniavzmysle§220
ods. 2 C.s.p. a súd prvej inštancie uviedol, na základe ktorých právnych predpisov rozhodol. V prípade
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie rozhodoval na základe voľnej úvahy, pričom správne poukázal

na zdravotné problémy žalobkyne 2/, ktoré mal riadne preukázané z predložených lekárskych správ,
ktoré nikdy žalovaná s intervenientom ani náznakom nespochybnili. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy
poukázali na skutočnosť, že si uplatnili skutočne symbolickú výšku. Nestotožnili sa s tvrdením žalovanej,
že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s možnosťou, či dostatočným zadosťučinením nie je samotné
konštatovanie porušenia práva, pretože vzhľadom na predmet sporu nejde o banálnu vec, ale práve

naopak zasahuje priamo do integrity žalobcov, ich rodinnej pohody, spoločenských vzťahov, porušeniu
práv už došlo a ich prežitie (pocit z porušenia práva) nie je možné navrátiť späť a zhojiť inak ako
priznaním finančného zadosťučinenia (napr. ESĽP vo veci X. proti Z. z 2.9.2010). Nesúhlasili s tvrdením
žalovanej, že z napadnutého rozsudku nemožno zistiť, čo predstavuje škodu, resp. nemajetkovú ujmu;
súd prvej inštancie predsa poukázal na pochybenie správneho orgánu, keď nesprávny úradný postup

vyhodnotil ako nekonanie a neprijatie opatrení, ktoré boli v danej veci za potrebné a konštatuje, že
žalovaná nepredložila žiadny listinný dôkaz, že urobila nejaké kroky k prešetreniu skutočností opísaných
v liste z 10.2.2005, pričom zdôrazňuje, že došlo k odpojeniu bytu žalobcov od vody a kanalizácie a
tým byt prestal vyhovovať technickým požiadavkám kladeným na stavby v zmysle stavebného zákona.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil že správny orgán na písomnú žiadosť nebohej W. Š.G. nereagoval,

neprešetril pravdivosť alebo nepravdivosť skutočností opísaných v predmetnom liste. Považovali za
priam zarážajúce, kam môže zájsť kreativita žalovanej, ktorá sa snaží zbaviť zodpovednosti za očividné
pochybenie podriadeného orgánu; je len na škodu, že takúto kreativitu nepodala aj za účelom vyriešenia
ich problému. Predsa správny orgán bol a je povinný vo veci konať ex offo, nemá čakať na návrh alebo
na rozhodnutie súdu. Zákon ako podmienku uplatnenia žaloby nevyžaduje schému, ktorú prezentuje

žalovaná. Z lekárskeho potvrdenia vystaveného 4.6.2012 vyplýva, že príčina zhoršenia zdravotných
problémom je nosenie vedier; žalobkyňa 2/ neraz prezentovala, že musí vodu do kúpeľne nosiť vo
vedrách a po použití ju vyčrpkať a nosiť na vyliatie cez celý byt. Ak by správny orgán už v roku 2005
zjednal nápravu, v roku 2012 by zdravotný stav žalobkyne 2/ nebol tak zasiahnutý nutnosťou nosiť
vedrá. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že príčina problému bolo upchatie kanalizácie v byte žalobkyne 2/, tak to

je vylúčené priamo vykonaným dokazovaním; konkrétne na pojednávaní žalobca 1/ za účasti všetkých
strán prehral videozáznam, na ktorom bola vyobrazená situácia v pivnici v časti pod kúpeľnou bytu,
ktorý obývajú; na videozázname je vidieť pôvodnú kanalizačnú rúru, ktorá je odrezaná v časti tesne pod
podlahou bytu, zablendovaná a zavakovaná omietkou, ktorá je z časti osekaná aby bolo vidieť aspoňčasť rúry a zablendovaného konca; cez dieru v zablendovanom konci vyteká prúdom voda do priestoru
pivnice, ktorú nechal žalobca 1/ vypustiť vo vani; je tak nanajvýš zrejmé, že kanalizačný úsek bytu je
riadne funkčný. Žalovaná a intervenient však nevysvetlili ako to, že kanalizácia z kúpeľne vypúšťa obsah

priamo do priestoru pivnice. Zdôraznili, že žalovaná ani intervenient neboli schopní produkovať žiadnu
hypotézu a zámerne sa vyhýbali vysvetleniu, čo je príčinou toho, že v kúpeľni netečie ani voda práve z
dôvodu, že vodovodná stúpačka bola odrezaná a zatlčená do podlahy pivnice.

6.2 Vo vzťahu k námietke premlčania poukázali na skutočnosť, že žalovaná sa v celom rozsahu

stotožňovala s vyjadreniami intervenienta, ktorý na pojednávaniach dňa 17.6.2013, 9.7.2013 a
14.4.2015, zakaždým tvrdil, že v roku 2001 pri výkone stavebného dohľadu, ktorého súčasťou bola
aj miestna obhliadka a šetrenie nezistil odpojenú kanalizáciu, dokonca na pojednávaní 17.6.2013
nemal vedomosť ani o odpojenej vodovodnej stúpačke; teda na jednej strane je stavebný zásah
spočívajúci v odrezaní kanalizačného a vodovodného potrubia a zablendovaní týchto potrubí v roku
2001 popieraný, no podľa názoru žalovanej si mali nárok uplatniť už v roku 2001. Táto konštrukcia

je nezmyslom, pretože následku nepredchádza príčina. Napokon uvedenými tvrdeniami intervenienta
snáď ani nemôže byť presvedčivejšie preukázaný nesprávny úradný postup; pisateľka podnetu W. Š.
U., ktorá sa nikdy predtým na stavebný orgán neobrátila, v podaní opisuje, že má odpojenú kúpeľňu
a žiada zjednanie nápravy. Správny orgán je vždy povinný zabezpečiť riadne zistenie skutkového
stavu; ak rozhodne alebo inak (iným spôsobom) vybaví vec bez toho, aby tomu predchádzalo riadne

zistenie skutkového stavu, dopúšťa sa nesprávneho úradného postupu. V rámci dokazovania bol
nesprávny úradný postup preukázaný samotnou výpoveďou intervenienta, keď ani na pojednávaní
17.06.2013 nevedel, že odpojená nie je iba kanalizácia, ale aj vodovod a napriek tomu odkázal
pisateľku podnetu na výsledok šetrenia z roku 2001, hoci v tom čase podľa jeho vlastných slov
nič odpojené a zablendované nezistil. Žalovaná si neuvedomuje fakt, že povinnosti konať sa v tejto

veci správny orgán doposiaľ nezbavil; nevyhovujúci stav doposiaľ trvá a stále nebola vykonaná ani
obhliadka a miestne šetrenie, pričom zo zápisníc z pojednávaní vyplýva, že intervenient ani počas
konania netušil, akým spôsobom je kanalizačné potrubie a vodovodné potrubie odpojené ani to, že
zablendovaný koniec je zavakovaný. Pokiaľ povinnosť podriadeného správneho orgánu vo veci konať
a zjednať nápravu stále trvá, k nesprávnemu úradnému postupu stále dochádza; doposiaľ totiž nebol

vykonaný stavebný dohľad, ktorý by na mieste zistil skutkový stav a následne mala byť vec vybavená
v rámci riadneho správneho stavebného konania rozhodnutím zodpovedajúcim skutkovému stavu. K
nesprávnemu úradnému postupu dochádza každý deň, čiže každý deň sú znova a znova poškodení,
čoho logickým vyústením je konštatovanie, že k premlčaniu nároku v tejto veci nemohlo vôbec dôjsť.
Súd prvej inštancie sa relevantným spôsobom vysporiadal s námietkou premlčania, keď poukázal na

jediné podanie Márie Š. U. z roku 2005, v ktorom uvádza, že jej byt je odpojený a žiada o nápravu.
Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žaloba bola podaná v 2008, teda dostatočným spôsobom
sa vysporiadal s otázkou premlčania, keďže vyhodnotil na základe čoho považuje žalobu podanú v
trojročnej premlčacej lehote.

6.3 Neobstojí ani námietka žalovanej, že nebol vykonaný výsluch navrhnutej svedkyne JUDr. F.
M., pretože opomína, že v konaní sa posudzuje správnosť postupu podriadeného orgánu; toto
konanie nemôže slúžiť na pokračovanie v dokazovaní, ktorým sa doplní skutkový stav absentujúci v
administratívnych spisoch; predsa ak intervenient nedokáže spisom preukázať pravdivosť či správnosť
jeho názoru, je samo osebe prejavom nesprávneho úradného postupu, keď vlastný úsudok odvíja

od nedostatočne zisteného skutkového stavu. Od výsluchu nemožno očakávať nič nové, nakoľko z
písomného podania, ktoré je súčasťou spisu nepochybne vyplýva popieranie, že v roku 2001 došlo
k odpojeniu, iba vyhotoveniu nového napojenia. Znalec prof. Ing. Dušan Katunský, Csc. v znaleckom
úkone uviedol podstatné závery, ktoré sú prejavom odborného úsudku a nie výkladu právnej normy; totiž
medzi kompetencie znalcov patrí posúdiť, či nehnuteľnosť spĺňa základné požiadavky na stavby a či

konkrétne práce sú prácami stavebnými. Právnu zložku nemožno vždy abstrahovať z výkonu znaleckej
činnosti, pretože takto by sa paralyzovala znalecká činnosť; stavebné odvetvie je špecifické práve tým,
že sa neriadi iba prírodnými zákonmi, ale najmä právnou úpravou a technickými normami. Znalec
síce na mieste osobne nebol, ale nehodnotil priamo byt žalobcov; žalobca sa na neho obrátil ako na
autoritu v danej problematike, pričom otázky sa týkali stavebníctva. Nemožno spochybňovať, že znalec

konštatoval to podstatné - ak je odpojená voda a kanalizácia do kúpeľne, stavba prestane vyhovovať
základným požiadavkám na stavby; príčinou je to, že došlo k stavebnému zásahu. Je očividné, že
uvedené môže znalec posúdiť, pretože sa jedná o odbornú technickú otázku a pre rozhodnutie vo
veci je táto otázka kľúčová a zvyšok vyplýva priamo z právnej úpravy, ktorá sa v súdnom konanínedokazuje. Za absurdné považovali tvrdenie žalovanej, že si dobrovoľne vybrali naďalej obývať obydlie
bez kúpeľne a preto im nepatrí nemajetková ujma; toto konštatovanie je prejavom nielen neschopnosti
štátu zjednať nápravu tam kde je právny záujem chránený zákonom ako aj ústavou ohrozený, ale aj

zlyhania základných pilierov právneho štátu, keď z poškodeného robí štát vinníka.

7. Žalovaná v odvolacej replike čo do obsahu prezentovaných skutočností zotrvala na nosných
argumentoch svojho odvolania.

8. Žalobcovia v odvolacej duplike poukázali na skutočnosť, že administratívny spis intervenienta
neobsahuje vôbec žiadnu dokumentáciu, fotografie stavebných úprav, schémy, posudky, odborné
dokazovanie, ani z neho nevyplýva žeby vôbec bol intervenient zistil aj odpojenú vodovodnú stúpačku
ktorej odrezaný koniec bol zatlčený do podlahy pivnice, pričom o odpojenej vodovodnej stúpačke ako
bolo v rámci dokazovania preukázané intervenient nevedel ani počas súdneho konania. Tvrdením
o dopĺňaní odôvodnenia rozsudku sa žalovaná snaží navodiť falošný dojem v snahe privodiť si

priaznivejšie rozhodnutie; poukázali na fakt, že práve ich fotodokumentáciou, videozáznamom a
mimoriadne podrobným právnym rozborom veci dopĺňajú administratívny spis intervenienta, ktorý
neumožňuje žiaden prieskum dôvodov, podľa ktorých intervenient postupoval, čo je preukázané aj tým,
že až na pojednávaní po vstupe intervenienta do konania sa intervenient dozvedel, že odpojená je aj
vodovodná stúpačka, dovtedy o tom nemal vôbec vedomosť. S poukazom na rozhodnutie Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/25/2016 konštatovali, že tvrdenie žalovanej, ako si sami mali zabezpečiť
nápravu stavebnotechnicky nevyhovujúceho stavu v bytovej nehnuteľnosti a preto s poukazom na §
415 Občianskeho zákonníka nezodpovedá za nemajetkovú ujmu, ktorá je predmetom konania, nemá
oporu v judikatúre najvyšších súdnych autorít. Navyše tvrdenia žalovanej ohľadom citácie žalobkyne 2/
z odpovede na otázku, prečo si nezabezpečila nápravu sama, sú prekrútením faktov a sú vytrhnuté z

kontextu. Z objektívneho hľadiska by každý pociťoval úzkosť, strach a hľadal dôveru v správny postup
štátneho orgánu, ktorý z pozície sily a autority má diametrálne odlišné prostriedky k účinnému vyriešeniu
tohto problému. Ozrejmili, že nemajetková ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do
základných práv a slobôd človeka (medzi ktoré patrí právo ochrany života, zdravia a osobnostnej
integrity) a preto nie je potrebné demonštrovať, že tento zásah priniesol aj ujmu, ktorá sa prejavila

navonok tak, ako to konštatoval ESĽP vo veci X. proti Z. z 02.09.2010; teda v prípade, ak by súd
prvej inštancie nepriznal žiadne zadosťučinenie, výnimočnosť by musel odôvodniť a pretože súd prvej
inštancie dôvodí, že problém znemožňuje užívať riadne byt pre neexistenciu sociálneho zariadenia a
pri riešení problému postupoval intervenient neefektívne a nesprávne, je odôvodnenie dostatočné. Súd
prvej inštancie výšku priznanej nemajetkovej ujmy voči žalobcovi 1/ priznal skutočne v symbolickej výške

vzhľadomnavšetkyokolnosti,pričomzodôvodneniavyplýva,žeproblém,ktorýžalovanánevyriešila,má
pre neho podstatný význam (nie nezanedbateľný). Vo vzťahu k žalobkyni 2/ uvádza, že podľa lekárskej
správyneriešenýproblémspôsobuježalobkynizdravotnéproblémypohybovéhoaparátukvôlivynášaniu
vody. Uplatnený nárok vymedzili ako nesprávny úradný postup a nie ako nesprávne (nezákonné)
rozhodnutie; zo zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že iba vo vzťahu k prieťahom sa vychádza z výsledkov

vybavenia sťažnosti na prieťahy, ostatné formy nesprávneho úradného postupu v zmysle dikcie zákona
posudzuje teda súd vlastným skutkovým a právnym posúdením veci.

9. Proti rozsudku podal odvolanie aj intervenient na strane žalovanej a žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho

odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a s poukazom na uznesenie Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, zo dňa 30.112009, sp. zn. 8 Cdo 186/2017, zo dňa 20.12.2017,
rozhodnutia ESĽP (vo veci L. G. c. Š. z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, K. Z. H..
Š. z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Q. H.. Q. z 29. mája 1997, K. H.. J. z 19. februára 1998),
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, nemôže napadnuté rozhodnutie nemôže obstáť, nakoľko
v zmysle týchto súdnych rozhodnutí predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces žalovanej a

intervenienta, keďže je absolútne nepreskúmateľné; napadnuté rozhodnutie nedáva odpoveď na žiadny
z argumentov žalovanej a intervenienta, ktoré boli z ich strany prezentované v rámci prostriedkov
procesnej obrany. Z napadnutého rozhodnutia vôbec nemožno zistiť, ktoré zákonné ustanovenie mala
porušiť žalovaná alebo intervenient tak, že porušenie tohto zákonného ustanovenia vyústilo v nesprávnyúradný postup; napadnuté rozhodnutie síce obsahuje v odseku 18. súhrn zákonných ustanovení,
ktoré pravdepodobne súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní použil, avšak tieto ustanovenia sú v
rozsudku len zosumarizované, bez naznačenia súvislosti s prejednávanou vecou a právnymi úvahami

súdu. Domnieval sa, že za nesprávny úradný postup žalovanej, resp. intervenienta súd prvej inštancie
považoval skutočnosť, že príslušný stavebný odbor Mestského úradu v Žiline neurobil nijaké kroky k
prešetreniu skutočností opísaných v liste právnej predchodkyne žalobcov z 10.2.2005. S uvedeným
záverom však nesúhlasil, nakoľko súčasťou spisového materiálu je odpoveď práve na list z 10.2.2005
(sp. zn. 2237/2005-Db, zo dňa 24.3.2005), kde odkazuje na svoju odpoveď pod sp. zn. 2001/01576/

OÚ-OdŽP-Db, zo dňa 12.9.2001, v rámci ktorej sa už predmetnou vecou zaoberal; ďalej v liste z
24.3.2005 sa uvádza, že čo sa týka stavebných úprav omietky domu stavebný úrad JUDr. M., listom
č. OŽPÚPaA-C-7405/02, zo dňa 12.7.2002 oznámil, že práce môže vykonávať bez ohlásenia na
príslušný stavebný úrad. Ďalej v liste uviedol, že na ostatnú časť podnetu odpovie samostatným listom;
dodatočná odpoveď bola pani Š. zaslaná listom sp. zn. 2237/2005-Db, zo dňa 29.4.2005, kde vo veci
výmeny strechy intervenient uviedol, že výmenu strechy predstavovala udržiavacie práce, vykonané na

základe dohody spoluvlastníkov a práce tohto charakteru si podľa § 56 písm. h) stavebného zákona
nevyžadovali súhlas stavebného úradu. Z uvedeného vyplýva, že záver súdu prvej inštancie o tom,
že neurobil žiadne kroky k prešetreniu skutočností opísaných v liste právnej predchodkyne žalobcov
nie sú správne. Zdôraznil, že na uvedené skutočnosti žalovaná poukazovala už od začiatku sporu,
pričom na pojednávaní dňa 17.6.2013 založil do spisu aj záznam spísaný s JUDr. F. M. na stavebnom

úrade dňa 29.4.2005 (vo veci podnetu W. Š. zo dňa 15.2.2005) na podporu tvrdení, že intervenient
sa zaoberal aj žiadosťou pani Š.. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu žalovaná, ako aj
intervenient od začiatku konania uvádzali, že tento postup nemôže byť nesprávny, okrem iného aj z
dôvodu, že porušenie zákona nekonštatovala ani Okresná prokuratúra v Žiline, ktorá listom sp. zn.
Pd 107/07-31, zo dňa 12.5.2008 oznámila W. N. odloženie jej podnetu, pretože neboli zistené dôvody

na prijatie prokurátorského opatrenia, prokurátor okresnej prokuratúry po posúdení veci konštatoval,
že postup Okresného úradu v Žiline, odbor životného prostredia, bol v súlade so zákonom; Krajská
prokuratúra v Žiline pod sp. zn. 132/08 vybavovala opakovaný podnet W. N. zo dňa 7.7.2008, v ktorom
menovaná vyjadrila nespokojnosť s vybavením predchádzajúceho podnetu Okresnou prokuratúrou v
Žiline a podnet odložila, nakoľko nezistila dôvod pre následné prijatie opatrenia prokurátora. Pokiaľ mali

žalobcovia za to, že postup správneho orgánu je nesprávny, mali sa ochrany svojich práv domáhať v
správnom súdnictve, kde v zmysle vtedy platného § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vo veci
nesprávneho úradného postupu bola v konaní taktiež namietaná aj skutočnosť, že v danom prípade ide
o nakladanie so spoločnou vecou, nakoľko W. Š. bola vlastníčkou ideálneho podielu domu a pokiaľ mala
námietky týkajúce sa zmeny, resp. nakladania so spoločnou vecou, bolo na mieste vec riešiť podaním

žaloby na spoluvlastníkov. Navyše, ak by správny orgán konal podľa predstáv žalobcov je zrejmé, že
zodpovednosťzanevyhovujúcistavdomubyniesliajžalobcovia(akbysastalivlastníkmipodielupopani
Š.) ako spoluvlastníci ideálneho podielu. Súd prvej inštancie sa taktiež nevysporiadal ani s námietkou,
že autorom podnetu z roku 2005 neboli žalobcovia, ale pani Š. a nie je teda zrejmé, ako môžu žalobcovia
odvodzovať svoj nárok na náhradu škody vo vzťahu k tvrdenej nečinnosti intervenienta; súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku len bez ďalšieho konštatuje, že žalobcovia vstúpili do práv vlastníčky
až po jej smrti. K znaleckému úkonu, ktorý sa v rámci neprehľadného súdneho rozhodnutia javí ako
jeden z kľúčových dôkazov uviedol, že žalovaná, ako aj intervenient namietali relevanciu tohto dôkazu;
predovšetkým poukazovali na to, že znalec nebol prítomný na mieste samom, nevykonal obhliadku
miesta a celý obsah znaleckého úkonu je vyhotovený len na základe tvrdení žalobcu 1/. Namietali

taktiež skutočnosť, že zadanie znaleckého úkonu sa podľa obsahu znaleckého úkonu týka potvrdenia
správnosti právneho výkladu vykonávanej stavebnej činnosti v bytovej jednotke; teda už zo zadania
znaleckého úkonu je zrejmé, že jeho predmetom má byť vyjadrenie znalca z odboru stavebníctva
k právnym otázkam, dokonca k právnemu výkladu stavebnej činnosti, čo je neprípustné. Napriek
predloženým otázkam na znalca, súd prvej inštancie nevykonal dôkaz jeho vypočutím a v napadnutom

rozsudku sa s touto skutočnosťou nijako nevysporiadal; taktiež navrhovali vykonanie dôkazu svedeckou
výpoveďou JUDr. M. (t.j. svedka, ktorého písomné podanie súd cituje v odôvodnení napadnutého
rozsudku) k skutkovým okolnostiam týkajúcich sa stavebných úprav strechy bytového domu, ako aj
realizácie napojenia na kanalizáciu novým zvodom po vonkajšej fasáde bytového domu až do starého
zvodu v pivnici v intenciách znenia žalobného návrhu; ani tento dôkaz z neznámych dôvodov súd

prvej inštancie nevykonal a s touto skutočnosťou sa v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal.
Vyčítal súdu prvej inštancie, že z napadnutého rozsudku nemožno zistiť, čo konkrétne predstavuje
škodu, ktorá mala byť žalobcom spôsobená údajným nesprávnym úradným postupom. Opätovne sa
len domnieval, že vznikom škody sa zaoberá v napadnutom rozsudku v dvoch vetách (na začiatku 5.odseku strany č. 8 rozsudku), avšak jeho závery sú nezrozumiteľné, nakoľko z vykonaného dokazovania
nepochybne vyplynulo, že žalovaná ani intervenient časť bytu žalobcov od vody a kanalizácie neodpojil.
Z napadnutého rozsudku taktiež nemožno zistiť, na základe akých skutočností súd dospel k záveru,

že v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením a je nutné uhradiť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch. K otázke vzniku
škody namietal, že žalobcovia si nesplnili tzv. prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho
zákonníka, pretože mali podať na súd žalobu na nečinnosť správneho orgánu, prípadne sa domáhať
odstránenia podľa ich názoru protiprávneho stavu inými právnymi prostriedkami alebo tvrdenú vadu

odtekania potrubia odstrániť za pomoci opravára. Argumentoval, že nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody; pokiaľ žalobkyňa 2/ v
konaní preukazovala vznik nemajetkovej ujmy lekárskymi správami, tak zo žiadnej z nich nevyplýva,
že príčinou vzniku zdravotných problémov by mal byť nesprávny úradný postup intervenienta, resp.
žalovanej; tieto lekárske správy sú založené na subjektívnych tvrdeniach žalobkyne 2/. Ani s touto
námietkou sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nijako nevysporiadal. Pripomenul, že časť

priestorov, ktoré obývajú žalobcovia od vody a kanalizácie neodpojil a žalobcovia takúto skutočnosť
ani netvrdili; z napadnutého rozsudku vyplýva, že údajné odpojenie odpadu a kanalizácie mal vykonať
spoluvlastník domu, kde sa nachádzajú priestory, ktoré žalobcovia obývajú. V priebehu konania namietal
aj premlčanie práva žalobcov na náhradu škody z dôvodu podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí najneskôr za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený

dozvedel o škode; vzhľadom na to, že žalobcovia sa museli o škode dozvedieť už v roku 2001 (podnet
žalobkyne 2/), právo žalobcov je nepochybne premlčané. Súd prvej inštancie sa k tejto námietke vyjadril
v dvoch vetách, kde bez ďalšieho odôvodnenia, resp. právneho posúdenia uviedol, že žalobcovia si
žalobu podali včas.

10. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu intervenienta poukázali na argumenty svojho vyjadrenia
k odvolaniu žalovanej, nakoľko sa odvolacie dôvody intervenienta sa v podstatnej časti zhodujú s
odvolacími dôvodmi žalovanej. Na zdôraznenie už predostretej argumentácie poukázali na zásadný
fakt, že v konaní bolo bez pochybností preukázané, že po stavebnom zásahu - odrezaní kanalizačnej
rúry, čiastočnom zavakovaní jej zvyšku, sa po použití kúpeľne dostáva splašková voda do pivničných

priestorov domu; preukázané to bolo rozsiahlou fotodokumentáciou a napokon aj videozáznamom, z
ktorého jednoznačne vyplýva, že tekutý odpad sa rozlieva po celej stene stekajúc na podlahu pivnice.
Žalovaná aj intervenient tvrdili, že v roku 2001 štátny stavebný dohľad situáciu vyobrazenú na fotografii
a videozázname nezistil čo odôvodňovali tým, že čo v roku 2001 neexistovalo, to ani v 2001 nemohlo byť
predmetom správneho konania. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že W. Š. - U. sa v roku

2005 obrátila na intervenienta s písomným podaním, v ktorom namieta, že kúpeľňa jej bytu bola v pivnici
odpojená a preto nemôže používať kúpeľňu. Ako vyplýva z bohatej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov ako aj Ústavného súdu SR a ESĽP, strane sporu resp. intervenienta nepatrí právo na odôvodnenie
rozsudku podľa jeho uváženia; rozsudok súdu prvej inštancie považujú za riadne odôvodnený, keď
správne súd prvej inštancie v ňom poukázal na zistenia intervenienta z 2001, ktoré neriešia podstatu

podnetuz2005aaninemôžubyťvýchodiskomprejehovybavenie.Správnepoukázalsúdprvejinštancie
na znalecký úkon znalca Ing. Katunského, ktorý stav ktorý bol riadne preukázaný v rámci dokazovania
považuje za nezlučiteľný so základnými požiadavkami na stavby. Znalec vychádzal z rovnakého stavu
ako bol preukázaný v rámci konania a tak žalovaná, ako aj intervenient ani len nerozporovali také
skutkové zistenia v dome žalobcov, ktoré by sa líšili od stavu ktorým sa znalec zaoberá. Do dnešného

dňa napriek tomu intervenient poukazuje na výsledky z 2001, hoci paradoxne o nich tvrdí, že to čo je na
fotografiách, to v 2001 neexistovalo. Ďalej uviedli, že súd prvej inštancie v rozsudku odvíja nemajetkovú
ujmu aj od zdravotného stavu, čím dostačujúco naplnil kritérium odôvodnenia výšky nemajetkovej ujmy,
nemožno jeho záver považovať za neodôvodnený, či svojvoľný; súd prvej inštancie správne poukázal
na lekársku správu, podľa ktorej je žalobkyňa 2/ liečená pre pohybové ochorenie a liečbe neprospieva

nosenie vody do a z vane; predložila aj preukaz osoby ŤZP. Žalobcovi 1/ priznal skutočne symbolické
odškodné hoci vzhľadom na význam veci pre žalobcu a trvanie útrap, ktoré odmieta intervenient riešiť,
by patrilo aj vyššie odškodné. Pripomenuli, že súd rozhoduje o výške nemajetkovej ujmy voľnou úvahou
a rozsudok vzhľadom na význam podstaty veci pre žalobcov, dlhodobé pôsobenie útrap a zásahu
do osobnej integrity, ktorým sa intervenient odmieta riadne zaoberať, je spravodlivý; ad absurdum

požaduje intervenient nevieme aké odôvodnenie, hoci samotný fakt, že funkčná kúpeľňa bytu je pre
normálny život každého jedinca nevyhnutná rovnako ako vzduch či jedlo, napĺňa ňou základné životné
potreby, je všeobecne známa skutočnosť a nemožno o význame kúpeľne ani len hypoteticky viesť
žiadnu polemiku. Počas celého konania poukazovali na záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie tam,kde dochádza k zásahu do osobnej integrity človeka; analógiou možno dospieť k záveru, že Dohovor
ukladá štátu nielen záväzok zásah vyšetriť v trestnoprávnej rovine, ale aj prijať opatrenia na odstránenie
zásahu. Pokiaľ intervenient relativizuje ujmu, ktorá vznikla žalobcom jeho postupom pripomenuli, že v

spomenutej judikatúre dominuje zodpovednosť štátu za neúčinné vyšetrenie a najmä neriešenie situácie
a neposkytnutie primeranej ochrany ohrozeným jednotlivcom. Jednoznačne v konaní preukázali nárok
na priznanie nemajetkovej ujmy, ktorá plní nielen kompenzačnú funkciu, ale aj preventívnu funkciu,
pretože úradníci zodpovední za dodržiavanie pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z Dohovoru sa
k veci stavali a doposiaľ stavajú mimoriadne povrchne.

11. Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že na prejednávanú vec sa vzťahuje § 20, § 22 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, ktoré pri doterajšom rozhodovaní použité neboli, postupom podľa § 382 C.s.p. strany vyzval,
aby sa k možnému použitiu § 20 a § 22 zákona č. 58/1969 Zb. vyjadrili.

12. Žalobcovia vo vyjadrení k výzve odvolacieho súdu považovali aplikáciu § 20, § 22 zákona č.
58/1969 Zb. na prejednávanú vec za prekvapivú a načrtnuté hmotnoprávne posúdenie sporu za
nesprávne; takéto riešenie aplikability zákona č. 514/2003 Z.z. je v rozpore s doterajšou rozhodovacou
praxou Krajského súdu Bratislava v skutkovo podobnej veci (rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.
zn. 10Co/25/2016, zo dňa 21.7.2016). Mali za to, že pre správne vyriešenie otázky, podľa ktorého

zákona je potrebné brať do úvahy charakter nesprávneho úradného postupu a jeho trvanie; nesprávny
úradný postup vymedzili ako nedbanlivý, nesprávny výkon právomocí správneho orgánu (intervenienta)
prijať adekvátne zákonom predpokladané opatrenia tam, kde trvá nesúlad zákonom predpísaných
požiadavieknastavbysreálnymužívacímstavomnehnuteľnosti.Uplatnenýnárokneodvíjajúodvydania
nezákonnéhorozhodnutia,aleakonesprávnyúradnýpostupapretojedôležitéidentifikovať"čo"správny

orgán urobil nesprávne a "kedy" došlo k zavŕšeniu nesprávneho úradného postupu. Pre zodpovedanie
otázky "čo" urobil nesprávne je kľúčové zistenie, že stavebný zákon považuje aj dnes stav nehnuteľnosti
za nezlučiteľný so základnými požiadavkami na stavby. V tej súvislosti je správny orgán povinný
kedykoľvek vykonať opatrenia, ktoré budú viesť k zosúladeniu technického stavu stavby so zákonnými
užívacími predpokladmi. Správny orgán však nemá povinnosti ohraničené iba stavebným zákonom, ale

aj zákonom o správnom konaní; povinný je spoľahlivo zistiť skutočný stav veci a vykonať dokazovanie
v takej miere, aby viedlo k úplnosti zistenia a presnosti zistenia. Zo stavebného zákona nevyplýva
zánik povinnosti prijať opatrenia, ak stavba po určitý čas nespĺňa základné požiadavky na stavby;
povinnosť prijať opatrenia zákon neohraničuje žiadnou lehotou, práve naopak, z príslušných ustanovení
stavebného zákona možno vyvodiť, že povinnosť prijať opatrenia trvá dovtedy, dokedy stavba nespĺňa

základné požiadavky na stavby. Pokiaľ intervenientovi nezanikla povinnosť využiť svoju právomoc (a
aj zodpovednosť) tak, ako predpokladá zmysel, význam a účel stavebného zákona, potom nesprávny
úradný postup stále trvá. Na trvajúci, teda opakujúci nesprávny postup intervenienta poukazovali počas
celého súdneho konania. Ako vyplýva zo žaloby, náhradu škody si uplatňujú na základe § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., čo odôvodňujú tým, že ak by intervenient riadne vykonával svoj dohľad

na úseku stavebného zákona, neboli by vystavení ponižujúcemu zaobchádzaniu a útrapám. Pretože
žalobný návrh vymedzuje nárok na základe nesprávneho úradného postupu, objektívna premlčacia
lehota sa neuplatňuje (§ 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Nesprávny úradný postup nie je zavŕšený
prvým dňom prieťahov, ale až posledným dňom. Z rozhodovacej praxe vyplýva, že ani raz nedošlo k
absurdnému vyvineniu zodpovedného orgánu iba preto, že žalobca podal žalobu po troch rokoch od

prvého dňa v ktorom prieťahy začali. V neposlednom rade poukázali na skutočnosť, že z predloženého
administratívneho spisu intervenienta ani z dokazovania nevyplýva, kedy mal byť nesprávny úradný
postup zavŕšený a akým správnym aktom mal byť zavŕšený a ako bol žalobcom oznámený a doručený.
Je rozdiel, či orgán verejnej moci prijme zodpovedajúce opatrenia za účelom zosúladenia skutočného
stavu nehnuteľnosti so stavom zákonom nariadeným obratom alebo mu to trvá podstatne dlhšie, alebo

koná opakovane, ale s výsledkom, ktorý zákon nepredpokladá; preto nemožno odvíjať začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby pri trvajúcom (opakujúcom) nesprávnom úradnom postupe prvým dňom
nesprávneho postupu. Vyrozumenie orgánu verejnej moci o spôsobe vybavenia podnetu bez toho, aby
si tým orgán splnil svoju zákonom uloženú povinnosť, pričom orgán doposiaľ zaťažuje povinnosť konať
a prijať opatrenia uviesť do súladu technický stav domu s stavom ktorý predpokladá zákon, nie je

zavŕšením nesprávneho úradného postupu; pretože podanie W. Š., prostredníctvom ktorého sa domáha
nápravy bolo doručené intervenientovi 10.2.2005, vyrozumenie o spôsobe vybavenia tohto podania
neboložalobcomdoručovanéaajkebybolahneďpodoručenívyrozumeniainformovalaW.Š.ospôsobe
vybavenia jej podnetu, žaloba bola podaná v rámci trojročnej premlčacej doby (ktorá neplynie počaspredbežného prerokovania nároku), ani hypoteticky nemohlo dôjsť k márnemu uplynutiu premlčacej
lehoty.

13. Žalovaná a intervenient sa zhodne na výzvu odvolacieho súdu vyjadrili, že už počas konania pred
súdom prvej inštancie opakovane namietali premlčanie nároku žalobcov a v podrobnostiach odkázali na
svoju doterajšiu argumentáciu prezentovanú v spore.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 378, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalovanej a intervenienta na strane žalovanej bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem; a dospel k záveru, že odvolania žalovanej a intervenienta sú dôvodné. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie odvolací súd zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na
jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2020 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

15. V posudzovanej veci sa žalobcovia 1/ a 2/ žalobou podanou na súde 2.9.2008 domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu, ktorý napriek
zo stavebného zákona a správneho poriadku vyplývajúcich povinností nezačal z podnetu W. Š. zo dňa
10.2.2005zúradnejpovinnostisprávnekonaniezaúčelomzisteniaanápravystavuodpojeniabytu,ktorý

užívajú (nachádzajúcom sa v bytovom dome so súpisným číslom XXX, postaveným na parcele č. XXXX,
k. ú. Ž., zapísaným na liste vlastníctva č. XX) od prívodu vody a kanalizácie v dôsledku čoho psychicky
a fyzicky trpia; nemajú totiž ako vykonávať osobnú hygienu, pretože kúpeľňa ostala bez pripojenia na
rozvodvodovodu,aakbyajvodadokúpeľnebolananosená,nemápopoužitíakoodtiecťdokanalizácie.

16. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup
štátneho orgánu pri jeho činnosti; ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I
keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti
určujúce,žeúkonytzv.úradnéhopostupusamyosebekvydaniurozhodnutianevedúaakjerozhodnutie

vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná
nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát podľa uvedených ustanovení
zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým
chybným postupom, teda ak je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a

následku.

17. Intervenient na pojednávaní dňa 17.6.2013 vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov z dôvodu,
že predmetná škoda im mala vzniknúť už v roku 2001 a žalobu podali na súd po siedmych rokoch, t.j. po
uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode; žalovaná

v podaní doručenom súdu 27.6.2013 súhlasila s námietkou intervenienta o premlčaní nároku žalobcov
dôvodiac, že žalobkyňa 2/ už v roku 2001 dala vo veci odpojenia vody a kanalizácie podnet právnemu
predchodcovi intervenienta - Okresnému úradu v Žiline, odboru životného prostredia, ktorý na podnet
odpovedal listom zo dňa 12.9.2001.

18. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, spočívajúca v subsumovaní zisteného skutkového stavu pod
príslušnú právnu normu, čo vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. Právne posúdenie je
nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, tzn. keď na správne zistený skutkový stav aplikuje
nesprávny právny predpis, tiež vtedy, keď síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval, alebo ak zo zistených skutočností vyvodil nesprávne právne závery.

19. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
ibasazávažneoslabuje.Uplatnenienámietkypremlčaniatotižspôsobujezániksúdnejvymáhateľnosti,v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje
povinnosti. Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vediek rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov; uvedený
postup je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (viď napr. R 29/1983
a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo

231/2009, 3 Cdo 187/2013, 7 Cdo 305/2014).

20. Z hľadiska právneho posúdenia plynutia premlčacej doby na uplatnenie nároku v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom štátu, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že § 22 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (účinný do 30.6.2004), resp. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný od 1.7.2004) upravujú
prinesprávnomúradnompostupevýlučnesubjektívnupremlčaciudobuzhodnetak,žeprávonanáhradu
škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

21. Pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy sa

poškodený dozvedel o škode; v takom prípade na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním nezákonného
rozhodnutia,preplynutiepremlčacejdobynemáprávnyvýznamzrušenierozhodnutia,ktorémuprípadne
i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad
hypotézy oboch vyššie citovaných právnych noriem (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby
práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou

poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy
nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje
sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá - v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.,
resp. zákona č. 514/2003 Z.z., za škodu je zodpovedný vždy štát. Jediným predpokladom začiatku
plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode.

22. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť
vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 58/1969
Zb. (resp. zákona č. 514/2003 Z.z.), preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu
bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné

a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu
teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o
zodpovednosti povinného subjektu. Pojem vedomosť o škode treba vysvetliť tak, že ide o vedomosť o
škode (teda nie o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti), ale ako vedomosť o určitej majetkovej
alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktoré možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej

miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde.

23. V posudzovanej veci bol medzi stranami spor o tom, či je právo na náhradu nemajetkovej ujmy
uplatnené žalobou premlčané; žalobcovia proti námietke premlčania brojili tým, že nežiaduci stav
doposiaľ nebol odstránený a teda ani zavŕšený, čím je vylúčené, aby došlo k premlčaniu nárokov z neho

vyplývajúcich,akoajtým,žestavzroku2001nemásnesprávnymúradnýmpostupomanímspôsobenou
škodou žiaden súvis, pretože W. Š. v roku 2001 žiadne konanie neiniciovala, pričom podanie z 10.2.2005
obsahovalo tvrdenie o prerušenej kanalizácii, avšak intervenient spochybnil, že by v roku 20001 pri
miestnom šetrení zistil aj prerušenie kanalizácie.

24. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa 2/ listom doručeným
Okresnému úradu v Žiline dňa 17.5.2001 s označením "Odpojenie odpadovej rúry" oznámila, že dňa
8.5.2001 bola odpojená odpadová voda v byte W. Š. (starej matky žalobcu 1/ a matky žalobkyne 2/)
nájomníčkou bytu F. M. (v oznámení s chybou v písaní, pozn. odvolacieho súdu), pričom zo "Záznamu
z výkonu stavebného dohľadu v zmysle § 117 a § 98 stavebného zákona" konaného dňa 4.9.2001

vyplýva, že stavebný úrad vykonal obhliadku bytu pani M., U., pivničných priestorov, pričom pani N. -
U. trvá na svojich pripomienkach zo dňa 18.5.2001. Listom zo dňa 12.9.2001 Okresný úrad v Žiline,
odbor životného prostredie v odpovedi vo veci "Oznámenia o odstavení odpadovej vody v objekte na
K. ul. č. XX v Ž." okrem iného uviedol, že JUDr. M. realizuje vo svojom byte stavebné úpravy, ktoré
nepodliehajú povoleniu stavebným úradom; nové napojenie na kanalizáciu vykonala novým zvodom po

vonkajšej fasáde domu až do starého zvodu v pivnici bez zásahu do bytu pani U.. Z listu žalobkyne 2/ zo
dňa 15.5.2001, doručeným Okresnej hygienickej stanici dňa 18.5.2001 tiež vyplýva, že nový spolumajiteľ
úmyselne pri úprave bytu odstavil odpadovú kanalizáciu z kúpeľne a zapojil si svoju odpadovú rúru; našu
odpadovú kanalizáciu zablendoval; dal odpojiť aj prívod vody do kúpeľne.25. Z listu W. Š. zo dňa 10.2.2005, doručenom Mestskému úradu Žilina dňa 15.2.2005 okrem iného
vyplýva, že pani M., ktorá v roku 2001 stavebnými úpravami jej bytu zasiahla do nosnej konštrukcie v

predmetnom byte a to: novým hrubým zvodom kanalizácie a novým prívodom vody; ďalej Vás žiadam,
či Vy ako Mestský úrad ste dali povolenie pani M. k odpojeniu môjho prívodu vody a kanalizácie;
prerušením prívodu a odtoku vody sa mi značne znehodnotil môj byt; ak ste dali súhlas k odpojeniu, tak
Vás žiadam, aby sa prívod a odtok vody uviedol do pôvodného stavu.

26. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zopakovať, že žalobcovia založili žalobou
uplatnený nárok titulom nesprávneho úradného postupu na skutkovom tvrdení, že príslušné orgány
žalovanej napriek zákonnej povinnosti nekonali za účelom zistenia a odstránenia nezákonného
odpojenia bytu, ktorý oprávnene užívajú, od prívodu vody a kanalizácie v dôsledku čoho psychicky a
fyzicky trpia; nemajú ako vykonávať osobnú hygienu, pretože kúpeľňa ostala bez pripojenia na rozvod
vodovodu, a ak by aj voda do kúpeľne bola nanosená, nemá po použití ako odtiecť do kanalizácie.

27. Odvolací súd oboznámením sa s obsahom spisu ďalej zistil, že žalobca 1/ na (v poradí prvom)
pojednávaní dňa 18.1.2012 vypovedal, že "v bytovom dome, ktorý obývam došlo k stavebnému zásahu,
že bol nášmu bytu odpojený zvod kanalizácie, ako aj vodovodná prípojka; od vody a kanalizácie bol
odpojený iba náš byt od roku 2001 až doposiaľ; vlastníci bytu, ktorý vlastnia nad nami si odpojili

kanalizáciu aj vodovodnú prípojku v pivnici a vlastne toto zviedli novým napojením vo fasáde domu až
do pivnice a napojili to tam; oni vlastne odpojili len jednu prípojku a jeden zvod, čiže nám znefunkčnili
kúpeľňu, čo sa týka sprchy, umývadla a záchodu, ktorý bol v kúpeľni a zostal nám jeden malý záchod na
opačnom konci bytu a umývadlo v kuchyni." Žalobkyňa 2/ prítomná na tomto pojednávaní vypovedala
tak, že plne súhlasila s tým, čo vypovedal žalobca 1/.

28. Pokiaľ si žalobcovia uplatnili žalobou nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im mala byť
spôsobenánesprávnymúradnýmpostupomorgánovštátuprizisteníaneriešenístavuodpojeniaprívodu
vody a odpojenia kanalizácie v byte, ktorý oprávnene užívajú, potom je celkom nesporné, že tento
stav v rozpore s ich (podľa nich zákonnými) očakávaniami neriešili orgány štátu najneskôr odo dňa

oznámenia Okresného úradu v Žiline zo dňa 12.9.2001, ktoré bolo doručené žalobkyni 2/ (podávajúcej
pôvodný podnet) a W. Š.G. dňa 21.9.2001 (starej matke žalobcu 1/ a matke žalobkyne 2/ a vlastníčke
spoluvlastníckeho podielu na bytovom dome); týmto okamihom totiž orgány štátu v rozpore s predstavou
žalobcov 1/ a 2/ neriešili tento nezákonný stav.

29. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ v žalobe, ako aj v priebehu
sporu odkazovali na podnet W. Š. zo dňa 10.2.2005, pretože tento podnet je svojím obsahom absolútne
totožný so stavom, ktorý existoval (najneskôr) ku dňu 12.9.2001, teda, že byt bol odpojený od prívodu
vody a kanalizácie. Celkom bez významu pre posúdenie vedomosti poškodených, t.j. žalobcov 1/ a 2/
je skutočnosť, že intervenient na pojednávaniach dňa 17.6.2013, 9.7.2013, ako aj 14.4.2015, tvrdil, že

v roku 2001 pri výkone stavebného dohľadu, ktorého súčasťou bola aj miestna obhliadka a šetrenie,
nezistil odpojenú kanalizáciu, či dokonca na pojednávaní 17.6.2013 nemal vedomosť ani o odpojenej
vodovodnej stupačke; pre posúdenie vedomosti žalobcov (poškodených) o skutkových okolnostiach,
z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie, nie je totiž
podstatná vedomosť či nevedomosť podľa nich (ne)konajúceho orgánu štátu o týchto skutkových

okolnostiach, ale iba výlučne vedomosť poškodených, ktorí od roku 2001 mali podľa vlastných vyjadrení
v konaní nespornú vedomosť nielen o odpojení vodovodnej prípojky, ale aj odpojení bytu (ktorý užívajú)
od kanalizácie v dôsledku čoho im vznikla nemajetková ujma v rovine psychického a fyzického utrpenia.

30. Nesprávny úradný postup teda nesporne z pohľadu žalobcov 1/ a 2/ nastal najneskôr ku

dňu 21.9.2001, t.j. ku dňu oznámenia o nevybavení veci konajúcim orgánom v rozpore s ich
vlastnými (zákonnými) očakávaniami, keďže až doposiaľ sa nestotožnili s nečinnosťou orgánov štátu
s identifikovaním a riešením ich problému s odpojením prívodu vody a kanalizácie v roku 2001, ktorý
nastal vykonanými stavebnými úpravami spolu-vlastníčkou JUDr. M.; pokiaľ by aj žalobca 1/ namietal
skutočnosť, že mu uvedené oznámenie zo dňa 12.9.2001 nebolo doručované, odvolací súd vychádzal z

jeho výpovede, v ktorej potvrdil, že "náš" byt bol odpojený od roku 2001, čím možno mať za preukázané,
že tento stav mu bol v danom čase známy.31. Nebolo možné vôbec akceptovať argumentáciu žalobcov, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy
nemôže byť premlčané, nakoľko doposiaľ stav vyvolaný nesprávnym úradným postupom pretrváva; ide
v celom rozsahu o účelovú argumentáciu nemajúcu oporu v hmotnom práve, pretože v opačnom prípade

by premlčanie práva záviselo od subjektívnych predstáv poškodeného či došlo k náprave zo strany
orgánov štátu a teda poškodený by mohol kedykoľvek vyvolať stav, aby právo nemohlo byť premlčané;
výsledok konania o podnete (sťažnosti) poškodeného nie je podmienkou pre uplatnenie nároku na
náhradu škody a nemá vplyv na vedomosť poškodeného o tom, že vznikla škoda.

32. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený
zákon č. 58/1969 Zb., vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, preto bolo potrebné nárok
titulom nesprávneho úradného postupu právne posudzovať podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.

33. Pretože žalobca 1/ najneskôr dňa 31.12.2001 (posledný deň roku 2001) a žalobkyňa 2/ dňa
21.9.2001 mali ako poškodení bez pochybností vedomosť o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu
do takej miery, aby mohli svoj nárok uplatniť (vyčísliť) v žalobnom návrhu na súde, t.j. vedomosť o
škode (teda nie o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako vedomosť o určitej majetkovej alebo

nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktoré možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej
miery, aby mohli svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde a žalobu podali na súd až dňa 2.9.2008,
podali ju po uplynutí trojročnej subjektívnej lehoty uvedenej v § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.;
námietka premlčania vznesená žalovanou a intervenientom bola preto dôvodná.

34. Na uvedenom základe, po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie žalovanej a intervenienta v
ich odvolaniach, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil
a žalobu zamietol; vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel
opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.

35. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania odvolací
súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p.
tak, že žalovanej a intervenientovi priznal proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov konania,
nakoľko mali vo veci plný úspech.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).