Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/11/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610204876
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1610204876.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, so sídlom Primaciálne námestie 1, Bratislava, proti žalovanému:
Vojtech Hayden, IČO: 32 630 166, s miestom podnikania Krížna 1180/7, Bratislava, zastúpeného
advokátskou kanceláriou Consilior Iuris, s.r.o., so sídlom Radlinského 51, Bratislava, o zaplatenie sumy

531,01 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 20.
apríla 2018 č.k. 7C/440/2010-134, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
žalovanej istiny spolu s úrokom z omeškania z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej
odplatyzaužívaniepozemkuvovlastníctvežalobcu bezprávnehodôvodu, žalovanémupriznalnáhradu

trov konania v rozsahu 100 % a zastavil konanie v časti o zaplatenie 137,92 eur spolu s príslušenstvom.
Vychádzal zo zistenia, že žalovaný je spoluvlastník stavby súp. č. XXXX postavenej pozemku parcelné
č. XXXX/X, popis stavby dom služieb, pričom veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu je 37/1000 k celku.
Dňa 7.10.1993 uzatvoril žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako jeden z viacerých nájomcov nájomnú
zmluvu, na základe ktorej žalobca prenechal do dočasného odplatného užívania, nájmu, nehnuteľnosť
zapísanú LV č. XXX, Q. G., S..Č.. G. - O.Ú., H..Ú.. O. M. K.. Č.. XXXX/X, s výmerou 1148 m2, druh

pozemku zastavané plochy a nádvoria, ktorej vlastníkom je žalobca. Zmluva bola
uzatvorená na dobu určitú od 1.1.1993 do 30.2.1997. Výška nájomného bola dohodnutá v sume 200
Sk/m2/rok, teda 229.600 Sk ročne, pričom podiel žalovaného 37/1000 predstavoval jeho povinnosť
platiť nájomné vo výške 8.495,20 Sk ročne (281,99 eur). Podľa čl. 4 nájomnej zmluvy mohol byť nájom
predĺžený so súhlasom zmluvných strán, postupom stanoveným právnymi predpismi a bolo dohodnuté
tiež,žeužívaniepozemkupouplynutídohodnutejdobynemáúčinkypredĺženianájomnéhovzťahusamo
osebe. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 663, § 671 ods. 1, § 676 ods. 1, ods.2,

§ 678, § 2 ods.3, § 39, § 37 ods.1, § 41 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná. Za nedôvodnú vyhodnotil námietku týkajúcu sa nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného,
ktorý tvrdil, že na strane žalovaného by mali žalovaní byť všetci spoluvlastníci stavby na prenajatom
pozemku a mali by byť zaviazaní spoločne a nerozdielne, a nestotožnil sa ani s obranou žalovaného,
že spoluvlastníkom patrí podľa § 23 ods. 5 a § 24 zák. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov vecné bremeno (právo stavby), ktoré vzniklo zo zákona, zápis takéhoto vecného bremena do

katastra nehnuteľností je deklaratórny. Poukázal na argumentáciu strán, keď žalobca tvrdil, že nájomná
zmluva zo dňa 7.10.1993 zanikla uplynutím dohodnutej doby, nakoľko sa strany v čl. 4 dohodli, že
po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo osebe,a preto nebol s ohľadom na dispozitívne ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka povinný
podať žalobu na súd na vypratanie alebo vydanie veci, a patrí mu tak odplata titulom bezdôvodného
obohatenia (plnenie prijaté žalovaným bez právneho dôvodu) vo výške obvyklého nájomného. Žalovaný

tvrdil, že nájomná zmluva zo dňa 7.10.1993 nezanikla uplynutím dohodnutej doby, nakoľko žalobca
nepodal v súlade s § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka po skončení dohodnutej
doby nájmu žalobu na súd na vypratanie alebo vydanie veci, uvedené ustanovenie je ustanovením
kogentným, a teda prišlo k automatickému obnoveniu nájomnej zmluvy za tých istých podmienok, za
akých bola dojednaná pôvodne, preto je povinný platiť nájomné vo výške dohodnutej v zmluve 8.495,20

Sk (281,99 eur) ročne, ktorú povinnosť plní. Vzhľadom na uvedené považoval pre rozhodnutie v
merite veci za potrebné vyriešenie otázky kogentného alebo dispozitívneho charakteru ustanovenia §
676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda otázky, či strany môžu svojou dohodou ako prejav zmluvnej
autonómie vylúčiť účinnosť tejto právnej normy na ich vzájomný zmluvný vzťah. Konštatoval, že zmluvná
autonómia upravená v § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkom občianskoprávnych
vzťahov upraviť vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne

nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.
V prípade režimu nájomnej zmluvy Občiansky zákonník hranice zmluvnej autonómie upravuje v § 678,
ktorý dáva prednosť dohode strán ohľadom výpovednej doby, vypratania a odovzdania predmetu nájmu
pred úpravou v Občianskom zákonníku (tiež ale za predpokladu, že osobitné predpisy neustanovujú
inak).Zosystematikyúpravynepochybnevyplývazámerzákonodarcunezahrnúť domožnostiodchylnej

úpravy ustanovenia o automatickom predĺžení nájmu a ani podmienkach, táto nastáva priamo zo zákona
a prenajímateľ sa jej môže vyhnúť jedine spôsobom upraveným v § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka
podaním žaloby na vypratanie alebo vydanie veci na príslušný súd, zákon nepredkladá možnosť odlišnej
úpravy v zmluve. Konštatoval, že ani z dohodnutého znenia ustanovenia: "po uplynutí dohodnutej doby
užívanie pozemku nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu samo osebe" nevyplýva, že by sa na

prenajímateľa nevzťahovala povinnosť domáhať sa na súde vypratania nehnuteľnosti alebo vydania
veci, pokiaľ by chcel obnoveniu nájmu zabrániť. Výkladom by skôr bolo možné prísť k záveru, že nejde
ani o dohodu strán o predĺžení nájmu podľa § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prejav vôle strán je
preto neurčitý a nezrozumiteľný, čo je dôvodom neplatnosti tejto časti zmluvy aj z dôvodu podľa § 37 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Dospel tak k záveru, že ustanovenie čl. 4 nájomnej zmluvy veta posledná

o tom, že po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu
samo osebe, je v rozpore s kogentným ustanovením § 676 ods. 2 a s § 678 Občianskeho zákonníka,
preto ho vyhodnotil podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ako neplatný právny úkon, a tiež znenie tejto
časti zmluvy je neurčité a nezrozumiteľné, čo je zároveň dôvodom jeho neplatnosti podľa § 37 ods. 1
Občianskehozákonníka.Nakoľkosadôvodneplatnostivzťahujelennauvedenúčasťprávnehoúkonu,je

neplatnou len citovaná časť, ktorú je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Nájomná zmluva bola
uzatvorená na dobu určitú do 30.11.1997. Keďže žalovaný užíva nehnuteľnosť i po skončení nájmu a
žalobca preukázateľne nepodal žalobu na príslušný súd na vypratanie nehnuteľnosti alebo vydanie veci
v kogentne stanovenej lehote 30 dní, a ani doposiaľ, nájomná zmluva sa obnovila na každý ďalší rok, za
tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne, a to zo zákona spôsobom predpokladaným

v § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Znenie dojednania čl. 4 zmluvy nie je možné považovať
ani za dohodu strán o skončení nájmu uplynutím dohodnutej doby podľa § 671 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, keď pod takouto dohodou je možné chápať len dohodu o skrátení alebo
predĺžení dohodnutej doby nájmu, prípadne zmenu dohodnutej doby na dobu neurčitú, uzatvorenú pred
uplynutím pôvodne dohodnutej doby nájmu. Poukázal na obsah rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave

v analogických právnych veciach (č.k. 7Co/488/2012-126 zo dňa 20.12.2017, č.k. 4Co/377/2012 -114
zo dňa 27.11.2013), z ktorých odôvodnenia vyplýva rovnaký právny záver o kogentnom charaktere
ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako dospel v prejednávanej veci. Dodal, že sa
nestotožnil s odlišným právnym názorom v analogických veciach vysloveným v
odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co/93/2009 zo dňa 16.2.2011, ktorý vychádza

z § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že uplynutím dohodnutej doby prišlo ku
skončeniu nájmu bez ohľadu na to, že nebola podaná žaloba o vypratanie nehnuteľnosti a ani s právnym
názoromvodôvodneníuzneseniaKrajskéhosúduvBratislaveč.k.5Co/687/2014-172zodňa19.9.2017,
podľa ktorého možnosť automatickej obnovy nájmu je časovo limitovaná na obdobie jedného roka, z
ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že po uplynutí jedného roka odo dňa kedy

mal nájom skončiť podľa pôvodnej zmluvy opätovne nastupuje povinnosť prenajímateľa podať žalobu o
vypratanie, do 30 dní odo dňa kedy mal nájom skončiť. S ohľadom na uvedené preto dospel k záveru,
že žalovaný v žalovanom období od 22.6.2008 do 31.12.2009 užíval predmet nájmu na základe
nájomnej zmluvy zo dňa 7.10.1993, v súlade s čl. 3 tejto zmluvy zaplatil za užívanie dohodnuté nájomnévo výške 8.495,20 Sk (281,99 eur), čo zodpovedá dohodnutej výške ročného nájomného v roku 2008
a ako aj sumu 8.495,20 Sk (282,02 eur), čo predstavuje dohodnutú výšku ročného nájomného v roku
2009. Žalobca dôvodil, že k obnoveniu nájomnej zmluvy za tých istých podmienok ako bola pôvodne

dojednaná, nemohlo dôjsť, nakoľko prišlo k zmene ešte pred uplynutím dohodnutej doby nájmu
k prevodu podielu na nehnuteľnosti. Žalobca v konaní tvrdené skutkové okolnosti ničím nepreukazoval,
avšak v prejednávanej veci neprišlo k zmene vlastníctva spoluvlastníckeho podielu žalovaného ani ku
skončeniu nájomného vzťahu strán žiadnym zo spôsobov predpokladaných zmluvou alebo zákonom,
preto vyhodnotil túto námietku ako nerelevantnú. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v

spojení s § 256 ods. 1 C.s.p.
2. Protitomutorozsudku,dovýroku,ktorýmbolažalobazamietnutá,podalvzákonomstanovenejlehote
odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené
z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Zotrval na svojej argumentácii, že ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka
je dispozitívneho charakteru a jeho aplikácia bola v článku 4 zmluvy platne vylúčená . Na podporu

svojej argumentácie poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý k
rovnakému právnemu záveru dospel pri aplikovaní rovnakého ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Namietal tiež správnosť záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti dojednania v článku 4 zmluvy. Z
uvedeného ustanovenia jasne a zreteľne vyplýva vôľa zmluvných strán, aby sa po skončení doby nájmu
stanovenej v zmluve nájom ďalej automaticky nepredlžoval. Mal za to, že zmluva zanikla

uplynutím doby nájmu stanovenej v zmluve zo dňa 30. 11. 1997, v dôsledku čoho žalovaný užíval
pozemok od 1. 12. 1998 bez právneho dôvodu a je povinný mu vydať bezdôvodné obohatenie vo
výške rozdielu medzi nájomným podľa zmluvy a obvyklým nájomným za užívanie daného pozemku. V
podanej replike žalobca zotrval na dôvodoch podaného odvolania s dôrazom na skutočnosť, že nie
je podstatné aký skutkový stav rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorými argumentoval

v podanom odvolaní, riešili, ale záver o tom, že sporné ustanovenie má dispozitívny charakter. Dodal,
že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sú v prípade ich aplikácie v Slovenskej republike
vyššej právnej sily ako rozhodnutia okresných alebo krajských súdov. Dispozitívny charakter sporného
ustanovenia odôvodňoval tiež znením § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakladajúceho zmluvnú
autonómiu ohľadne skončenia nájmu.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na viaceré rozhodnutia vydané Krajským
súdom v Bratislave, ktoré potvrdzujú jeho argumentáciu o tom, že sporné ustanovenie nemá dispozitívny
charakter a vzhľadom na iný skutkový stav žiadal neprihliadnuť na žalobcom označené rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti
dojednania v článku 4 nájomnej zmluvy pre jeho neurčitosť. V podanej duplike poukázal na to, že

pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol v predmetnej veci v rozpore s právnym názorom vysloveným v
obdobných veciach, narušil by princíp právnej istoty a vydal by prekvapivé rozhodnutie.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a
v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3

C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.)
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa
22.4.2015, č.k. 4C/72/2012-104 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č.k. 7Co/488/2015-126 zo dňa 20.12.2017, bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa proti žalovanému

domáhal zaplatenia sumy 402,38 eur spolu s úrokom z omeškania titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, na tom skutkovom základe, že nájomnou zmluvou zo dňa 7.10.1993 prevzal žalovaný s
ostatnými spoluvlastníkmi v celosti do nájmu parcelu č. 2824/2 vo vlastníctve žalobcu, na dobu určitú
od 1.1.1993 do 30.11.1997 za dohodnuté nájomné v sume 200 Sk/m2/rok a zaviazal sa platiť svoj
podiel na ročnom nájomnom vo výške 8 495,20 Sk, a pretože žalovaný užíval pozemok aj po uplynutí

dohodnutej doby nájmu, žalobca žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 5.7.2010 do
31.7.2010, od 1.8.2010 do 31.12.2010, od 5.7.2011 do 31.7.2011 a od 1.8.2011 do 30.9.2011, pričom
výšku bezdôvodného obohatenia určil ako rozdiel medzi výškou obvyklého nájomného za m2/rok, za
ktorú v rozhodnom období prenajímal obdobné pozemky a úhradami žalovaného v danom období. Súd
prvej inštancie v danej veci uzavrel, že okrem neplatnosti dojednania v článku 4 nájomnej zmluvy

z dôvodu rozporu s kogentným ust. § 676 ods. 2 a § 678 Občianskeho zákonníka, je prejav vôle
strán v tomto článku neurčitý a nezrozumiteľný, čo je dôvodom neplatnosti časti nájomnej zmluvy aj
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancia, dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupovalsprávne, ak konštatoval, že ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka má kogentný charakter a odlišné
dojednanie zmluvnými stranami nepripúšťa. Ide o nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že dochádza ku
konkludentnému obnoveniu nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú v prípade, ak nájomca

užíva nehnuteľnosť aj po skončení nájmu a prenajímateľ nepodá v zákonom stanovenej lehote žalobu
na vypratanie nehnuteľnosti. V danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre konkludentné
obnovenie nájomnej zmluvy uzavretej na dobu určitú (vždy na jeden rok), na uvedené nemá vplyv
ani tvrdenie žalobcu o nemožnosti domáhať sa vypratania nehnuteľnosti. Vo vzťahu k argumentácii
žalobcu, že čl. 4 nájomnej zmluvy vylučuje aplikáciu ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací

súd uviedol, že vzhľadom k záveru o kogentnosti predmetného ustanovenia nemožno dojednaním
zmluvných strán vylúčiť jeho aplikáciu, a zo znenia uvedeného čl. 4 nájomnej zmluvy nemožno vyvodiť,
že v ňom bolo dohodnuté, že na žalobcu ako prenajímateľa sa nevzťahuje povinnosť domáhať sa na
súde vypratania nehnuteľnosti alebo vydania veci s účinkom zabránenia obnovenia nájmu.
6. K rovnakým právnym záverom; teda, že ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka má kogentný
charakter a odlišné dojednanie zmluvnými stranami nepripúšťa; dospel v obdobných veciach, v ktorých

sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia proti iným spoluvlastníkom stavby; Krajský súd
v Bratislave aj v ďalších rozhodnutiach ( napr. rozsudky sp.zn. 4Co 377/2012, sp.zn. 10Co 19/2016).
7. Pokiaľ ide o riešenie uvedenej právnej otázky v slovenskej judikatúre, Najvyšší súd SR v bode
57 uznesenia zo dňa 11.12.2018 sp.zn. 3Obdo/34/2018; v ktorom sa zaberal použitím § 676 ods.2
Občianskeho zákonníka na nájom nebytového priestoru, ktorý skončil uplynutím dojednaného času

podľa § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb.; vytkol odvolaciemu súdu nesprávny záver o kogentnej
povahe § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že zmluvné strany si môžu aplikáciu
predmetného ustanovenia dohodou vylúčiť a na odôvodnenie tohto názoru odkázal na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 23.1.2013, sp.zn. 26Cdo/2689/2012. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 41/2019, sa dovolací súd

ako otázkou zásadného právneho významu primárne nezaoberal tým, či je ustanovenie § 676 ods.
2 Občianskeho zákonníka kogentné alebo dispozitívne, keď argumentácia dovolateľa spočívala na
tvrdení, že uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať na právne vzťahy
týkajúce sa nájmu nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb.
8. Pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo nutné v

danej veci ako zásadnú právnu otázku vyriešiť, či ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka má
kogentný alebo dispozitívny charakter a či dojednanie v článku 4 nájomnej zmluvy je pre neurčitosť a
nezrozumiteľnosť neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto
súvislosti odvolací súd vychádzal predovšetkým zo zásady právnej istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných
zásad Civilného sporového poriadku, ktorým zákonodarca chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp.

súdnych rozhodnutí, ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu.
Obsahom uvedenej zásady je so zreteľom na závery vyplývajúce z ustálenej judikatúry Ústavného súdu
SR (porov. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, II. ÚS 243/05)
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď, teda že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. V

opačnom prípade dochádza k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri
zabezpečovaní jednoty rozhodovania.
9. Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom
poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v
obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). V nadväznosti na uvedené
Ústavný súd SR vníma ako ústavne nesúladnú aj existenciu rozhodnutí krajského súdu vydaných v
skutkovo identických prípadoch, v ktorých rozhodol odchylným spôsobom ( viď napr. bod 27 nálezu
sp.zn. I. ÚS 168/2018).

10. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pri zodpovedaní otázky platnosti
dojednania v článku 4 nájomnej zmluvy možno zabezpečiť dôsledné rešpektovanie zásady právnej
istoty vyjadrenej v čl. 2 Základných zásad C.s.p. iba tak, že odvolací súd, resp. senát rozhodujúci v
preskúmavanejveci,budevychádzaťzprávnychzáverovvyslovených v rozsudkuKrajskéhosúdu
v Bratislave č.k. 7Co/488/2015-126 zo dňa 20.12.2017. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné

rešpektovaťvdanejotázke prevažujúcinázorjednotlivýchsenátovKrajskéhosúduvBratislavevzáujme
zabezpečenia právnej istoty všetkých dotknutých subjektov ako i naplnenia princípu predvídateľnosti
rozhodovania znamenajúceho, že strany v spore môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú
v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Odvolací súd preto považoval zanevyhnutné vychádzať z právnych záverov vyslovených v totožnom prípade v rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č.k. 7Co/488/2015-126 zo dňa 20.12.2017 a prikloniť sa k právnemu názoru
prezentovanému väčšinou odvolacích senátov na Krajskom súde v Bratislave vyjadrenom

v ďalších obdobných prípadoch.
11. V súlade s vyššie prezentovaným právnym názorom je potom správny záver súdu prvej inštancie,
že ustanovenie čl. 4 nájomnej zmluvy o tom, že po uplynutí dohodnutej doby užívanie pozemku
nemá účinky predĺženia nájomného vzťahu, je pre rozpor s kogentným ustanovením § 676 ods. 2 a
s § 678 Občianskeho zákonníka neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ako aj

konštatovanie,že znenietejtočastizmluvyjepreneurčitosť anezrozumiteľnosťdôvodomjejneplatnosti
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dodáva, že aj v prípade, ak by odvolací
súd posúdil ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako dispozitívne v súlade s vyššie citovaným
rozhodnutím (v bode 8), nie je dôvod v danej veci odchýliť sa od záverov prevažnej väčšiny senátov v
obdobnýchveciachotom,že spornéustanovenie(čl.4nájomnejzmluvy)jepreneurčitosť a
nezrozumiteľnosť neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

12. S ohľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval argumenty žalobcu, vychádzajúce z
rozhodovacej činnosti iných súdov v SR a ČR, ktoré dospeli k inému záveru, za dôvodné, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému , ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).