Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/316/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616202235
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1616202235.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: N. D. I., O..I.., IČO: 31 575 951,
H. XX, Ž.X., proti žalovanému: K. K., J. XX, H., V. U. I. X.XXX,XX E. I. N., na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 08.08.2018, č.k. 7C/353/2016-60, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade
trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

3.084,99 eura s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3.081,44 eura od 17.12.2013 do
zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(výrok II.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou konajúcemu súdu dňa 11.03.2016
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.871,48 eura ako nezaplatenej istiny úveru, sumy 209,96
eura ako nezaplatených úrokov, sumy 3,55 eura ako nezaplatených úrokov z omeškania, úroku vo

výške 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 17.12.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške
8 % ročne z nezaplatenej istiny a z nezaplatených úrokov od 17.12.2013 do zaplatenia. Dôvodil, že
dňa 30.07.2012 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č. 2078, na základe ktorej poskytol žalovanému
peňažné prostriedky v sume 3.000 eur na žalovaným určený účet. Poskytnutý úver a úroky sa žalovaný
zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach a celý úver i s príslušenstvom splatiť najneskôr
do 21.07.2022. Vzhľadom na to, že žalovaný úver riadne nesplácal, listom zo dňa 21.11.2013 ho vyzval
na predčasné splatenie úveru do 13.12.2013. Následne žalobca dňa 16.12.2013 pristúpil k zosplatneniu

úveru, pričom jeho pohľadávka k uvedenému dňu predstavovala sumu 3.178,97 eura a pozostávala z
istiny v sume 2.871,48 eura, z riadnych úrokov v sume 209,96 eura, z úrokov z omeškania v sume 3,55
eura a z poplatkov v sume 93,98 eura, ktoré si v súdnom konaní neuplatnil.

3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že dňa 30.07.2012 uzavreli strany sporu
úverovú zmluvu č. 2078, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo
výške 3.000 eur formou splátkového bezúčelového úveru, za podmienok uvedených v zmluve a vo

všeobecných obchodných podmienkach, s fixnou úrokovou sadzbou 17,90 % ročne do splatnosti úveru,
s mesačnou anuitnou splátkou v sume 54,15 eura, splatnou vždy 21. deň kalendárneho mesiaca,
termínom splatnosti prvej splátky dňa 21.08.2012, počtom splátok 120, konečnou splatnosťou úveru
k 21.07.2022, výškou RPMN 20,97 %, priemernou RPMN ku dňu podpisu úverovej zmluvy 19,59% a celkovou čiastkou, ktorú mal žalovaný zaplatiť 6.736,80 eura. Zmluvné strany si pre prípad
nezaplatenia anuitnej splátky včas v súlade s článkom 4 úverovej zmluvy dojednali právo žalobcu žiadať
o predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom, za podmienok uvedených v úverovej zmluve a

všeobecných obchodných podmienkach (bod 4.2.1); rovnako sa pre tento prípad omeškania v zmysle
článku 4.1. úverovej zmluvy dohodli na práve žalobcu požadovať od žalovaného úrok z omeškania vo
výške 8 % ročne, ktoré sankcie bol žalobca oprávnený požadovať aj kumulatívne. Žalobca výzvou zo
dňa 21.11.2013, ktorá bola žalovanému doručená dňa 26.11.2014, vyzval žalovaného na predčasné
splatenie úveru vo výške 3.142,08 eura s príslušenstvom najneskôr do 13.12.2013. Uvedená suma

pozostávala z nezaplatenej istiny úveru, nezaplatených úrokov a poplatku z výzvy v sume 30 eur. K
predčasnému zosplatneniu úveru došlo dňa 16.12.2013.

4. Konajúci súd zo špecifikácie dlžnej sumy zo dňa 18.04.2018 zistil, že žalovaný do dňa predčasného
zosplatnenia úveru uhradil 12 splátok po á 54,15 eura, spolu sumu 649,80 eura, ktorú žalobca
započítal na úhradu istiny (sumu 128,52 eura) a na riadny úrok (sumu 521,28 eura). Nesplatená istina

predstavovala ku dňu zosplatnenia (16.12.2013) sumu 2.871,48 eura a pozostávala z poskytnutého
úveru v sume 3.000 eur, od ktorej žalobca odpočítal sumu 128,52 eura, uhradenú žalovaným a
započítanúnaistinuúveru.Žalobcavyčíslilúrokzúveruvovýške17,90%ročneznezaplatenýchsplátok
do dátumu zosplatnenia úveru, spolu v sume 209,96 eura, ako i úrok z omeškania vo výške 8 % ročne
z nezaplatených splátok za obdobie od 22.08.2013 do 16.12.2013, v sume 3,55 eura.

5. Po takto vykonanom dokazovaním súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že sporové strany uzavreli
úverovú zmluvu, ktorá obsahovala všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle
§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“).
Žalovaný po poskytnutí úveru v sume 3.000 eur tento v dohodnutých splátkach riadne a včas nesplácal,

pričom bolo jeho povinnosťou uhradiť žalobcovi mesačné splátky vo výške á 54,15 eura, so splatnosťou
vždy k 21. dňu v mesiaci, keď prvá splátka bola splatná dňa 21.08.2012 a posledná dňa 21.07.2022.
Žalobca potom, čo sa žalovaný dostal do omeškania so splátkami úveru, pristúpil v súlade s článkom
4.2.1. úverovej zmluvy k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu vo výške
3.142,08 eura, pozostávajúceho z nezaplatenej istiny, úrokov a poplatku v lehote do 13.12.2013, ktorý

poplatok si v konaní neuplatnil. Žalovaný uhradil do zosplatnenia úveru celkom sumu 649,80 eura.

6. Vychádzajúc z týchto skutočností súd prvej inštancie, za použitia ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, §
503 ods. 1, 2, § 504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1
ods. 1, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a § 53 ods. 9 a § 565 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) považoval za dôvodnú žalobu v časti neuhradenej
úverovej istiny v sume 2.871,48 eura a riadnych úrokov v sume 209,96 eura, ktoré si žalobca vyčíslil zo
sumy istiny do dňa predčasnej splatnosti úveru.

7. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu konajúci súd priznal žalobcovi v

súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka i ním vyčíslený úrok z omeškania
ku dňu zosplatnenia úveru v sume 3,55 eura, ako aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy
3.081,44 eura (istina 2.871,48 eura a riadny úrok 209,96 eura) odo dňa 17.12.2013 do zaplatenia, keď
výška úroku z omeškania určená ku dňu 17.12.2013 bola 8,25 %, avšak žalobca žiadal úrok z omeškania

len vo výške 8 % ročne.

8. Pokiaľ išlo o nárok na zmluvný úrok vo výške 17,90 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil zo sumy
istiny 2.871,48 eura od 17.12.2013 do zaplatenia, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.
Mal za preukázané, že strany sporu si dojednali zmluvný úrok ako fixný až do doby splatnosti úveru,

pričom žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vzhľadom na to, že žalobca si v konaní uplatnil
nárok na plnenie zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru mu
neprislúchal. Konajúci súd svoj názor podporil i uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, v ktorom tento odobril závery odvolacieho a prvostupňového
súdu o tom, že veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, nakoľko následne sa dlžník dostáva do

omeškania a je povinný platiť veriteľovi iba úroky z omeškania. Žalobcovi ako veriteľovi tak prislúchalo
právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, keď následne mu
vzniklo právo len na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu žalovaného ako spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čospôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami. Ústavný súd Slovenskej
republiky pritom nepovažoval uvedené závery súdov za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp.
popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie naviac dodal, že splácanie úveru

v splátkach vyvoláva na strane veriteľa stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa mu postupne
vracia, a za tento stav nedostatku mu patrí úrok. Úroky z úveru tak predstavujú cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje za účelom získania budúcich úžitkov v
podobe kapitalizovanej odplaty za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav nastane v prípade
predčasného a mimoriadneho zosplatnenia úveru, kde veriteľovi vzniká právo na jednorazové vrátenie

požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ svojim
právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných
prostriedkov, čím na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým
obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak
teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať,
niet dôvodu na to, by veriteľ inkasoval úroky, ktorý by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav,
v ktorom by spotrebiteľ bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia
a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Súd prvej
inštancie takýto stav však nemohol pripustiť, inak by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, naviac, za stavu, v ktorom si veriteľ môže nárokovať a domôcť sa jednorazového

vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojhomajetkupodľauzavretejzmluvy.Konajúcisúdmalzato,žepokiaľsažalobcadomáhalodplatných
plnení, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda so stavom oprávneného držania peňažných
prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy, jeho nárok by neprišiel testom prijateľnosti
zmluvných podmienok v zmysle § 52 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), majúc za to, že žalobca
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti (v časti nepriznaného kontinuálneho úroku z úveru), preto mu
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a navrhol ho zmeniť, tak, že odvolací súd žalobe vyhovie,
nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365
ods. 1 písm. h) C.s.p.) Žalobca sa nestotožnil s názorom konajúceho súdu, podľa ktorého mu zmluvný

úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru voči žalovanému nepatrí. Mal za to, že nárok na zaplatenie
zmluvného úroku trvá odo dňa poskytnutia peňažných prostriedkov až do dňa ich vrátenia dlžníkom,
t.j. aj po predčasnom zosplatnení úveru. Poukázal pritom na ustanovenie § 502 ods. 1 a § 503 ods.
3 Obchodného zákonníka, ktorých výkladom vyvodil, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby
vrátenia úveru. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku v dvoch rovinách, a to

na jednej strane ide o povinnosť vrátiť poskytnuté prostriedky (úver) v dohodnutej dobe, na strane druhej
aj o povinnosť zaplatiť požadované úroky. Pokiaľ dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas,
dostane sa do omeškania. Keďže ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú svojou podstatou, ako
aj funkciami, treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ
nárok na úrok z úveru, ako aj na úrok z omeškania. Povinnosť platenia úrokov je spojená s obdobím

skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. Preto tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu
za poskytnuté peňažné prostriedky (úrok) nemá oporu v právnych predpisoch. V tomto smere žalobca
poukázal na znenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka priznávajúceho veriteľovi právo na dohodnutý
úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, bez súčasného stanovenia momentu zániku tohto nároku.

11. Žalobca svoju argumentáciu, podľa ktorej mu patril zmluvný úrok aj za obdobie po predčasnom
zosplatnení úveru, podporil citáciou rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.01.2017, sp. zn.
11Co/12/2017 (podľa ktorého obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky,
ale aj úroky z nich, ktoré nemožno stotožniť s úrokmi z omeškania), Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

dňa 29.11.2017, sp. zn. 43Co/23/2017 (podľa ktorého na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa §
502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe
ktorej úver skutočne dlžníkovi poskytol, a to do splatnosti úveru, nakoľko úroky z úveru sú súčasťou
záväzku dlžníka, na ktorom sa s veriteľom dobrovoľne dohodol), keď k totožným právnym záveromdospel i Krajský súd v Nitre v rozsudku zo dňa 07.12.2017, sp. zn. 8Co/193/2017, zo dňa 30.11.2017,
sp. zn. 7Co/366/2017, zo dňa 19.06.2018, sp. zn. 12Co/116/2017, ako aj Krajský súd v Košiciach v
rozsudku zo dňa 13.02.2018, sp. zn. 5Co/297/2017, zo dňa 15.02.2018, sp. zn. 5Co/311/2017, zo dňa

13.02.2018, sp. zn. 5Co/250/2017, ako aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 27.03.2018, sp.
zn. 8Co/138/2017, a zo dňa 29.05.2018, sp. zn. 3Co/108/2017. Napokon k vzťahu zmluvných úrokov
a úrokov z omeškania a k ich uplatniteľnosti veriteľom popri sebe po predčasnom zosplatenení dlhu
sa jasne vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti i Najvyšší súd Českej republiky v uznesení zo dňa
21.08.2014, sp. zn. 33Cdo/212/2014.

12. Žalobca v ďalšom podotkol, že podľa návrhu zákona, ktorým sa mal v roku 2013 meniť a dopĺňať
Občianskyzákonník,malodôjsťknovelizáciiustanovenia§53ods.9,keďtotomalobyťdoplnenéovetu:
„Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka“. Keďže navrhovaná zmena označeného ustanovenia Občianskeho zákonníka
nebola nikdy legislatívne prijatá, žalobca vyvodil, že zákonodarca neobmedzil jeho nárok ako veriteľa

na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení úveru.

13. Žalobca súdu prvej inštancie vyčítal, že správnosť prijatého záveru o nedôvodnosti nároku na
zmluvný úrok po zosplatnení úveru nesprávne odvodzoval i od uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, v ktorom však Ústavný súd nevyslovil žiaden

právny názor podporujúci akýmkoľvek spôsobom stanovisko konajúceho súdu ohľadne úrokov po
zosplatenení úveru. Napokon ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí vo veci sp. zn. 4Obo
143/98, nijako neriešil uplatňovanie nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov
po zosplatnení úveru, keď sa prioritne zaoberal otázkou nároku na úroky z omeškania v prípade
omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania

v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. Konštatovanie konajúceho súdu, že i podľa
uvedených rozhodnutí súdov dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria veriteľovi len do
splatnosti dlhu, keď od splatnosti dlhu je dlžník v omeškaní a je povinný platiť už len úroky z omeškania
preto žalobca považoval za vytrhnuté z kontextu, z dôvodu ktorého nemohlo byť paušálne uplatnené v
konaniach, v ktorých sa veritelia domáhali priznania nárokov z poskytnutých peňažných prostriedkov.

14. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), ktoré smerovalo len
do zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 19.12.2019
(§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

16. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

17. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to

na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

18. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická
osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

19. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti.

20. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.21. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

22. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti a konštatuje správnosť dôvodov, na základe ktorých dospel k záveru
o neoprávnenosti nároku žalobcu na zaplatenie zmluvne dohodnutých úrokov po vyhlásení predčasnej

splatnosti úveru (§ 387 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.).

23. Vo veci samej pritom nebolo sporné a konajúci súd správne ustálil, že úverová zmluva uzavretá
medzi žalobcom a žalovaným mala charakter spotrebiteľskej zmluvy a nakoľko jej predmetom bolo
poskytnutie úveru, išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z.), na ktorú
treba aplikovať nielen ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ale primerane i ustanovenia Občianskeho

zákonníka, týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, ktoré umožňujú súdu skúmať ex offo zmluvné podmienky
tak, aby žalovaný ako spotrebiteľ nebol zaväzovaný na nedovolené plnenie.

24. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že mu patrí nárok na zaplatenie
zmluvného úroku z úveru aj po jeho predčasnom zosplatnení, keďže požaduje úroky, na ktoré by mal

nárok v prípade, ak by žalovaný plnil podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v úverovej zmluve, t.j.
za stavu, ak by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru. Je potrebné uviesť, že riadny (zmluvný) úrok
predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe úverovej zmluvy. Z ekonomického
pohľadu ide o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať,
pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide o cenu za to, že mu žalobca do jeho dispozície

vydal finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť odložil do budúcnosti, resp.
ju rozložil na splátky. Veriteľovi patrí riadny úrok z úveru až do jeho splatnosti. Ak dlžník poruší úverovú
zmluvu a sú splnené zákonom, resp. zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť
predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, t.j. požadovať okamžité vrátenie celého úveru
dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu

odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné
právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať od
dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, a teda nielen z čiastky,
s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní. Predčasné zosplatnenie úveru tak predstavuje jednostranný
sankčnýprávnyinštitútumožňujúciveriteľovipožadovaťjednorazovéaokamžitévráteniecelejpožičanej

sumy, ktorý je odlišný od stavu výhody splátok, v ktorom veriteľovi nepatrí nárok žiadať dlžníka o vrátenie
celej požičanej sumy naraz, nakoľko túto vracia postupne, v jednotlivých splátkach, za čo patrí veriteľovi
úrok.

25. S poukazom na vyššie uvedené je odvolací súd toho názoru, že pri predčasnom (mimoriadnom)

zosplatnení úveru vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Je nepochybné, že zosplatnením
úveru navodil žalobca stav, v ktorom mal právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných
prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadlo obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou
úveru. Ak teda nastal stav, kedy žalovaný už nemal právny titul mať poskytnuté peňažné prostriedky

u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby žalobca inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu
oprávnenej držby prostriedkov žalovaným; inými slovami povedané žalobcovi zanikol nárok požadovať
voči žalovanému zmluvný úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Odvolací súd sa stotožňuje
s argumentáciou žalobcu, že obsahom záväzku žalovaného ako dlžníka bolo vrátiť nielen poskytnuté
finančné prostriedky, ale i úroky. Avšak zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by sa táto

povinnosť(povinnosťplatiťzmluvnéúrokyzúveru)vzťahovalanažalovanéhoajpovyhlásenípredčasnej
splatnosti úveru. Pokiaľ by žalobca mal nárok na riadny úrok a súbežne s ním i na úrok z omeškania, a
to až do momentu zaplatenia celej dlžnej pohľadávky, vznikol by nespravodlivý a ústavne nekonformný
stav, v ktorom by bol žalovaný ako spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia, zatiaľ čo žalobca ako veriteľ by inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu žalovaný

na výzvu nevrátil. Takýto následok vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre
založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi.
Odvolací súd v tomto smere, rovnako ako súd prvej inštancie, poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosťzáveru súdov nižších inštancií, že po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania
a nie úrokov z úveru. V neposlednej miere odvolací súd poukazuje i na stanovisko č. 1/2019, prijaté
občianskoprávnym kolégiom Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého veriteľ má právo na zaplatenie

zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s tým, že následne už právo na
dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z
omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

26. Odvolací súd v tejto súvislosti dopĺňa, že nepopiera skutočnosť, že úroky z omeškania a zmluvné
úroky sú dva rozdielne inštitúty, ktoré majú svoje vlastné, vzájomne nezastupiteľné funkcie. Avšak ani
odlišnosť týchto dvoch inštitútov nemôže spochybniť záver, že po zosplatnení úveru nárok veriteľa
na zmluvné úroky zaniká, nakoľko sankcionovanie dlžníka úrokmi z omeškania (a prípadne aj inými
poplatkami) spolu s pretrvávaním jeho povinnosti platiť zmluvné úroky by spôsobilo hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa.

27. Na vyššie uvedenom závere nič nemení ani ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., na
ktoréžalobcavodvolanípoukazoval.Podľanehojespotrebiteľpovinnýuhradiťzmluvnýúrokavzniknuté
náklady len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru až do jeho splatenia v prípade, že
sa rozhodne splatiť dlh pred dohodnutou lehotou splatnosti. Ide teda o situáciu, kedy spotrebiteľ (dlžník)

svoj dlh riadne spláca a rozhodne sa splatiť zvyšok naraz, pričom v takom prípade zákon vymedzuje
celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má povinnosť platiť zmluvne dohodnuté úroky. Ide v podstate o
obdobnú situáciu, akú má na mysli i ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka (podľa ktorého
je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve, pričom úroky
je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov), na ktoré rovnako

žalobca poukazoval v odvolaní, považujúc nárok na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru až do momentu zaplatenia dlžnej istiny za oprávnený. Na základe druhej vety tohto ustanovenia
nemožno potvrdiť, ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne úroky z dlžnej istiny i po
zosplatnení úveru. Predmetné zákonné ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka sa vzťahuje
totiž na situáciu, kedy dlžník splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie

je prípad posudzovanej veci, kedy žalovaný dlžný úver do dnešného dňa nesplatil.

28. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým zamietol jeho žalobu na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 17,90 % ročne zo sumy

2.871,48euraod17.12.2013dozaplatenia.Vzhľadomnato,žeodvolacísúdnepovažovalnímuvádzané
tvrdenia za také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia,
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

29. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že pokiaľ žalobca, v snahe presvedčiť odvolací súd o dôvodnosti
jeho nároku na zaplatenie zmluvného úroku z úveru po jeho zosplatnení, poukazoval a citoval
viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, právne závery v nich obsiahnuté nemajú v právnom poriadku
Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Odvolaciemu súdu je zrejmé, že problematika v skúmanej veci

je všeobecnými súdmi riešená odlišne, a teda v rozhodovacej praxi súdov neprevláda v tejto otázke
jednotný právny názor. Avšak, vychádzajúc i zo stanoviska č. 1/2019, prijatého občianskoprávnym
kolégiom Krajského súdu v Bratislave, má za to, že v rámci naplnenia princípu právnej istoty a dôvery v
spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné rozhodnúť v súlade s jeho závermi.

30. A napokon, pozornosti odvolacieho súdu neuniklo ani aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 30.07.2019, sp. zn. 6 Cdo 113/2018. Najvyšší súd Slovenskej republiky,
upriamujúc pozornosť na rozsudok Súdneho dvora EÚ (piatej komory) zo dňa 07.08.2018 v spojených
veciach C-96/16 a C-94/17, v uvedenom rozhodnutí len okrajovo potvrdil už vyššie uvedený názor
o odlišných funkciách zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, z čoho vyvodil záver o existencii

nároku na bežné úroky až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných
úrokov a úrokov z omeškania. Odvolací súd si dovoľuje v tejto súvislosti poznamenať (resp. čiastočne
i zopakovať), že zmluvné úroky vo svojej podstate predstavujú cenu za odklad splatnosti istiny úveru,
ktorá môže byť odložená buď v celosti, t.j. celá istina je splatná uplynutím určitej doby alebo čiastočne(graduálne), t.j. istina je splácaná postupne, v periodicky sa opakujúcich splátkach až do jej úplného
splnenia. Odporovalo by zmyslu úverového vzťahu, ak by splatnosť istiny nebola odložená, nakoľko úver
slúži na okamžité financovanie potrieb, na ktoré dlžník nadobudne peňažné prostriedky až v budúcnosti.

Cena úveru vyjadrená úrokmi nespočíva v hodnote samotných poskytnutých peňažných prostriedkov,
ale je vyjadrením hodnoty práva dlžníka mať určitú peňažnú sumu po určitý čas vo svojej dispozícií.
Zánikom práva dlžníka mať peňažné prostriedky vo svojej dispozícií zaniká i tomu zodpovedajúce právo
veriteľa na odplatu za poskytnutie (strpenie) tohto práva v podobe zmluvných úrokov za obdobie po
splatnosti (zosplatnení) úveru. Pokiaľ si po zosplatnení úveru dlžník svoju povinnosť okamžite vrátiť

dlžnú istinu (a prípadne aj dlžné úroky do zosplatnenia, poplatky či iné plnenia) vzniknutú zosplatnením
úveru nesplní, jeho deliktuálne konanie predstavuje vznik omeškania podľa § 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Právnym následkom omeškania s plnením peňažného dlhu je vznik práva veriteľa požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania (ak mu nevznikne nárok na poplatok z omeškania) podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že vznik práva veriteľa na úroky z omeškania
nespôsobuje zánik práva veriteľa na zmluvné úroky. Dôvodom pre zánik práva veriteľa na zmluvné úroky

je zánik práva dlžníka mať istinu úveru vo svojej dispozícií.

31. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní
úspech, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne trovy

v odvolacom konaní nevznikli.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).