Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/133/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115218408
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3115218408.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne K. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.,
I. XXXX/XX, občianky Slovenskej republiky, právne zastúpenej JUDr. Annou Žedényiovou, advokátkou
so sídlom v Trenčíne, Palackého 85/5 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO 35 792 752, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO 47 233 516, o zaplatenie 778,59
eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7. mája 2019 č.k.
22C/154/2015-152 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím súdom výrokom I. súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 778,59 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V rozhodnutí konštatoval, že žalobkyňa sa
pôvodne podanou žalobou domáhala určenia, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohody o zrážkach
zo mzdy, ktoré boli ich súčasťou, č. 8400055722, 8400056304, 8500030387, uzavreté v dňoch 9.7.2013,

9.7.2013 a 26.8.2013, sú neplatné. V priebehu konania žalobkyňa navrhla pripustiť zmenu žaloby tak,
že sa domáhala zaplatenia sumy 778,59 eur, keď mala za to, že všetky zmluvy neobsahujú náležitosti,
vyžadované v zák. č. 129/2010 Z.z. a dohodnutý úrok je v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho sú
uvedené zmluvy bezúročné a bez poplatkov. Súd sa v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho
súdu zaoberal výškou úrokov v predmetných úverových zmluvách a zistil, že úroková sadzba v zmluve
8400055772 bola vo výške 70,01 %, v zmluve 8400056304 vo výške 70,06 % a v zmluve 8500030387
vo výške 70,02 %. Z verejne prístupnej internetovej stránky Národnej banky Slovenska, na ktorej sa

nachádza aj dokument - Priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny
(stav a nové obchody) za rok 2013 súd zistil, že priemerná úroková miera pre domácnosti (spotrebiteľské
a ostatné úvery) so splatnosťou od 1 do 5 rokov v júli 2013 činila 12,99 % a v auguste 2013 13 %.
Na základe uvedeného konštatoval, že úrok 70,01 % ročne, ako aj úroky vo výške 70,06 % ročne a
70,02 %, dohodnuté medzi účastníkmi zmluvy v danom veci, boli viac ako päťnásobne vyššie. Citoval
ust. § 39 Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím uviedol, že dohoda o výške úrokov musí byť v
súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon

absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo
dňa 31.07.2009). Poukázal na to, že vo veciach tzv. nebankových subjektov sa vzhľadom na vyššiu
mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať aj vyššie úrokové sadzby, rozhodne však nie viac ako100 % oproti priemeru bánk a musia sa zohľadniť aj osobitosti prípadu. V konkrétnom prípade však
dohodnutý úrok, ktorý viac ako päťnásobne prekračuje úrokovú mieru dohodnutú pri úveroch, ktoré
poskytovali banky, nie je akceptovateľný. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že sa jedná o odplatu

na finančnom trhu a nie na bankovom trhu, keď ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré citoval,
nemožno vykladať tak, aby sa do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú
neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou zákonodarcu
a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitútov

poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou
v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že pri dojednaní úrokov koná v súlade s dobrými
mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu
v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi nie je preto také konanie veriteľa, ktoré
pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí veriteľa bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza
dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý peňažné

prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník
uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodu svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie.
Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii platil
veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je
taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v podobe dojednania obvyklú, určenú

najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek. Preto vzhľadom na dohodnutú úrokovú sadzbu v danej veci, sa jedná o neplatné
zmluvné dojednanie pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného
dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovanej bolo na základe troch uzavretých
zmlúv o úvere poskytnuté plnenie celkom v sume 2.520 eur. Keďže žalovanému nevznikol nárok na

odplatu (tak vo forme úrokov, ako ani vo forme poplatkov) za poskytnuté úvery a ak žalobkyňa doposiaľ
zaplatila žalovanému vyššiu sumu, došlo na strane žalovaného k plneniu bez právneho dôvodu a teda k
bezdôvodnému obohateniu, ktoré je žalovaný povinný vydať. Žalobkyňa zaplatila žalovanému o 778,59
eur viac ako bolo jej povinnosťou, preto súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
uvedenú sumu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne, ktorý
žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Ako odvolací
dôvod uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa
vôbec nezaoberal ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ako špeciálnym ustanovením upravujúcim
maximálnu výšku odplaty, preto nie je jasné, prečo má byť neplatný postup, pri ktorom žalovaný

preukázateľne postupoval podľa uvedeného ustanovenia a stanovenia výšky odplaty spôsobom a na
základe údajov daných štátom. Súd prvej inštancie tvrdí, že zmluva o dojednaní úrokov je neplatná pre
rozpor výšky odplaty s dobrými mravmi, ale to, že výška odplát bola v čase uzavretia zmluvy stanovená v
súladesust.§53ods.6Občianskehozákonníkavôbecneberiedoúvahyaaninereflektujenavyjadrenie
žalovaného, čím rozsudok nedáva žiadnu odpoveď ani nim uvádzaného rozporu s dobrými mravmi.

Súd uvedený pojem, ktorý je sám o sebe právne neurčitý, vôbec nevysvetlil v skutkových a právnych
súvislostiach, ktoré by s prejednávanou vecou mali nejakú spojitosť, jeho použitie je formalistické, bez
podkladu v dokazovaní, či v nejakých záveroch konajúceho súdu. Zmluva o revolvingovom úvere je
úverovou zmluvou, ktorá sa riadi ako zmluvný tip ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na
to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona č. 129/2010

Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Otázka výšky úrokov, súladu
úrokov so zákonom a právnych dôsledkov dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa preto musí
posudzovať tiež v intenciách vyššie uvedených právnych predpisov. Základná regulácia úrokov vyplýva
z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré obsahuje reguláciu záväzku platiť úroky, úpravu
situácie ak si strany výslovne nedohodli výšku úrokov v zmluve a úpravu situácie, ak si strany dohodli

v zmluve úroky vyššie, než je prípustné na základe alebo podľa zákona. Podľa normatívneho znenia
uvedeného ustanovenia od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než

prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej
výške. Uvedená právna úprava vyplývajúca z poslednej vety citovaného zákonného ustanovenia má
prednosť pred Občianskym zákonníkom, nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky
v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo výške vyššie než je prípustné na základe alebo podľa zákona,ide o špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Uvedený
právny názor potvrdila aj Národná banka Slovenska prostredníctvom stanoviska Útvaru dohľadu nad
finančným trhom vo svojom oznámení č. 1/2015 k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských

obchodných vzťahoch. Súd prvej inštancie preto postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu
právnemu záveru o neplatnosti uzavretej úverovej zmluvy; v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
nie je možné dospieť k záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z
úverovej zmluvy bol povinný platiť úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona.
Vyslovil názor, že posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej, resp. ustanovenia o úroku ako nie

platného neobstojí ani podľa predpisov občianskeho práva, pretože všeobecným a ustáleným pravidlom
výkladu právnych predpisov a ich aplikácie je pri posudzovaní platnosti právneho úkonu zásada, že
má prednosť taký prístup, ktorý ponecháva právny úkon platný aspoň v časti, než by mal byť právny
úkon posúdený za neplatný. Súd prvej inštancie preto v danej veci dospel k nesprávnemu záveru
o neplatnosti úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. Rozsudku súdu prvej inštancie
vytýkal tiež to, že súd neposudzoval výšku úrokov podľa príslušného zákonného ustanovenia, ale

namiesto toho odkazuje na priemerné úrokové sadzby bánk, k čomu zákon súd neoprávňuje, pretože
výška odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy s poradovými číslami bola upravená
v zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Finančnýmtrhomsarozumiesústava

subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi
týmito subjektami. Pritom ide o nepriame sprostredkované financovania, ktorého rizikom je návratnosť
finančných prostriedkov resp. je hmotne motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a
predávanie peňazí. Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so
spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru, čo logicky vyplýva aj z

tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úveru - bankových a nebankových subjektoch
síce môže byť úroková sadzba (jej výška) výrazne odlišná, avšak napr. pri bankových poskytovateľoch
celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenia výpisov a
pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytnutie
finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza oporu v oblasti komparácie s úrokovými sadzbami

bankových subjektov. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila.
3. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť, pričom odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP

odkazuje a len pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:
4. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.
5. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom
6. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
7. Predovšetkým je potrebné uviesť, že odvolací súd nerozumel argumentácii žalovaného, uvedenej v

odvolaní, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy, keď
z rozhodnutia súdu prvej inštancie takéto právne závery nevyplývajú. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie úverové zmluvy, resp. niektorú z nich vyhlásil v celom
rozsahu za neplatnú, naopak z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že súd vyhlásil za neplatné
iba dojednania v úverových zmluvách týkajúce sa dohodnutej výšky úrokovej sadzby, a to pre rozpor s

dobrými mravmi, podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
8. Odvolací súd nezistil opodstatnenosť ani ďaľšej námietky žalovaného, uvedenej v odvolaní, že
súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ako špeciálnym
ustanovením upravujúcim maximálnu výšku odplaty, vôbec nebral do úvahy a ani nereflektoval na
jeho vyjadrenie k požitiu tohto zákonného ustanovenia, čím rozsudok nedáva žiadnu odpoveď ani nim

uvádzaného rozporu s dobrými mravmi. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie totiž naopak
vyplýva, že súd prvej inštancie sa uvedenými argumentami žalovaného dôsledne zoberal a zaujal k nim
právne stanovisko, s ktorým sa odvolací súd stotožnil.9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie zmluvne dojednaný úrok správne posúdil v dôsledku jeho
neprimeranosti ako neplatný pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

10. Pokiaľ ide o namietanú úrokovú sadzbu, táto v danom prípade dosahuje výšku 70,01
% pri zmluve č. 8400055772, 70,06 % pri zmluve 8400056304 a 70,02 % pri zmluve 8500030387.
Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých
mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané
úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a

predstavujú základný hodnotový poriadok. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká
výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu
mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, tak ako však správne konštatoval súd prvej
inštancie, rozhodne však nie viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ

tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná
a odporuje dobrým mravom.
11. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za
užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym

predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda
ovýškeúrokovtotižmusíbyťvsúladesust.§39Občianskehozákonníka,tedanesmiesapriečiťdobrým
mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy.“ Uvedené rozhodnutie, podľa názoru odvolacieho súdu, dáva tiež odpoveď na otázku, či sa

jedná o odplatu na finančnom alebo bankovom trhu.
12. Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska
boli priemerné úrokové sadzby pre domácnosť (spotrebiteľské a ostatné úvery) so splatnosťou od 1
do 5 rokov v júli 2013 vo výške 12,99 a v auguste 2013 13 %, z čoho je zrejmé, že úrok vo výške
70,01 %, vo výške 70,06 % a vo výške 70,02 % je tak viac ako 5-násobkom priemernej sadzby úverov

poskytovaných v rovnakom období, čo spôsobuje rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie preto
dospel k správnemu záveru, že v tejto časti (v časti dojednaných úrokov), sú zmluvy o úvere absolútne
neplatné. Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu v časti úrokov je vydanie bezdôvodného
obohatenia, a preto pokiaľ súd prvej inštancie z uvedeného právneho dôvodu zaviazal žalovaného vydať
žalobkyni bezdôvodné obohatenie v sume 778,59 eur, postupoval správne.

13. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v
podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
14.Vodvolacomkonanímalaplnýúspechžalobkyňa,pretojejvznikolnároknanáhradutrovodvolacieho
konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní jej však žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd vyslovil, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).