Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. apríl 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/329/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107215127
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7107215127.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcov X) I. V. a 2) C.. W. V., oboch T., Š. XX, proti žalovanému I.. C.
C., súdnemu exekútorovi, Košice, Š. XX, W.: XX XXX XXX (ďalej len exekútor), o zaplatenie 27 259 €
istiny s prísl., o odvolaní žalobcov proti rozsudku 20C/232/2007-130 z 2.2.2011 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia sa žalobou, došlou súdu prvého stupňa (ďalej len súd) 28.6.2007, domáhajú, aby
žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.rade 20 947 € so 6 % úrokmi z omeškania
od 2.11.2005 do zaplatenia a žalobkyni v 2.rade 9 088,50 € so 6% úrokmi z omeškania od 2.11.2005 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania, pozostávajúce zo súdneho poplatku a náhrady nákladov právneho
zast.
Sud rozsudkom žalobu zamietol a žalobcom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť,

žalovanému trovy konania 2 267,30 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení uviedol čím žalobcovia odôvodnili žalobu, čo zistil z uznesení Okresného súdu (ďalej
len OS) Košice II 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005,37Er/2838/02 z 30.11.2006 a 37Er/2838/02-121 z
12.11.2007, z potvrdenia mzdovej učtárne zamestnávateľa žalobcu v 1.rade, z výpisu účtu žalobkyne
v 2.rade z 25.4.2007, z podaní žalobcov z 9.11.,29.11.2005,15.3.,12.4.,18.9. a 26.10.2006, z listu
Slovenskej komory exekútorov, Bratislava, Šustekova 49 z 26.10.2006 a rozhodnutia jej disciplinárnej

komisie, z exekučného spisu Ex2311/02 a z Dohody o urovnaní, uzavretej medzi T., S..D.., I. I. a
žalobcom v 1.rade, na základe, ktorej následne bola exekúcia zastavená a z vykonaného dokazovania
mal preukázané, že žalovaný, ako exekútor, riadne začal a následne aj pokračoval vo výkone exekúcie
voči žalobcom a v jej priebehu im obom bolo zexekvovaných 27 259 €, ktoré použil ako trovy, teda
svoju odmenu. Ďalej uviedol, čo zistil z platobného rozkazu 19Ro/1225/07-30 zo 17.10.2007, z odporu
žalovaného zo 6.11.2007 a z jeho vyjadrenia k žalobe, doručeného mu 10.4.2008. Vychádzajúc z §

2,§ 5,§ 36 ods.1,§ 37 ods.1 prvá veta,§ 41 ods.1,2 prvá veta,§ 44 ods.1,2,§ 61,§ 62,§ 64,§ 196,§
197 ods.1,§ 199,§ 200 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení účinnom v čase začatia exekučného konania
(ďalej len EP),§ 5 ods.1 vyhl.č.288/95 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov,§ 451,§
454,§ 456,§ 488,§ 489 O. z. a § 251 O. s. p., v znení účinnom do 31.8.2005 (ich znenie, nie vždy
presne, citoval) konštatoval, že výkon verejnej moci prostredníctvom exekútora sa považuje za výkon

súdnej moci a jeho úkony sa považujú za úkony vykonané na základe poverenia súdu, že jeho právne
postavenie je determinované tým, že vykonáva úlohy verejnej moci a z toho dôvodu sa neho nevzťahujú
iné kritéria ako na subjekty, ktoré nevykonávajú verejnú štátnu moc, teda súdnu moc, že exekútor
poverený exekúciou sa postará o jej vykonanie bez zreteľa na procesné úkony, činnosť alebo nečinnosť
účastníkov konania, koná z úradnej povinnosti a spravuje sa len zásadami zákonnosti, účelnosti a
hospodárnosti, dbá na uspokojenie exekvovaných nárokov, ochranu povinného, ako aj tretích osôb a

rešpektovať a podriadiť sa rozhodnutiam exekučného súdu. Poukázal na to, že žalovaný, ako exekútor,
realizoval nútený výkon rozhodnutia ako poverený orgán štátu, čiže realizoval ústavné právo na súdnuochranu v širšom význame, kedy konal v súlade so zák., na základe právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu (ďalej len titul). Uzavrel, že pokiaľ sa žalobcovia domáhajú vydania bezdôvodného
obohatenia, ich nárok nie je z toho právneho titulu dôvodný, lebo základ plnenia musí spočívať v

občianskoprávnych vzťahoch, a nakoľko plnenie trov exekúcie nemá svoj základ v občianskoprávnych
vzťahoch, žalobou uplatnený nárok žalobcov nie je dôvodný. Ďalej poukázal na to, že titulom na
vykonanie exekúcie bola vykonateľná notárska zápisnica N13/02,Nz13/02 zo 14.1.2002, spísaná na
Notárskom úrade JA.. I. G., T., O. X a, že na základe návrhu oprávneného z 28.11.2002 a poverenia
na vykonanie exekúcie Číslo:XXXX *. XXXXXX zo 16.12.2002, vydaného OS Košice II, upovedomil

žalovaný účastníkov konania o začatí exekúcie upovedomením Ex2311/02 zo 16.12.2002. Konštatoval
ďalej, že exekútor sa podieľa na výkone súdnej moci v rámci občianskoprávneho konania, ku ktorému
sa radí aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, že jeho podiel na súdnej moci v rozsahu
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí je základným východiskom pre úpravu jeho právneho
postavenia, majúceho svoj základ v EP, determinovaného tým, že vykonáva úlohy orgánov verejnej,
teda štátnej moci a z toho dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritéria než na právne postavenie subjektov,

nevykonávajúcich verejnú štátnu moc, teda súdnu moc, že vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu
a z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie (práva a povinnosti a obmedzenia) zák. ustanovuje
v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením, že jeho právne postavenie je ustanovené tak,
že v rámci deľby verejnej štátnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s
realizáciou základného práva na súdnu ochranu [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej

len SR) PL.ÚS49/03 z 10.1.2005] a, že na základe uvedeného je orgánom ktorému je zverený výkon
verejnej moci v rozsahu ustanoveným zák. a to EP a subsidiárne O. s. p. a, že žalobcovia si uplatnili
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že bolo plnené bez právneho dôvodu [uviedol,
kto je zodpovednostným (oprávneným) subjektom v prípade vydania bezdôvodného obohatenia, kto
môže byť povinným a oprávneným subjektom a v čom môže spočívať získané bezdôvodné obohatenie].

Dospel k záveru, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu plnenia
bez právneho dôvodu, lebo podľa uznesenia OS Košice II bola exekúcia, vykonávaná žalovaným
zastavená, ich nárok nie je z toho právneho titulu dôvodný, pretože základ plnenia musí spočívať v
občianskoprávnych vzťahoch, t.j. základom plnenia musí byť v tomto prípade záväzok vzniknutý podľa
§ 489 O. z., avšak v tomto konaní mu nepreukázali, že základ plnenia, ktorého sa voči žalovanému

domáhajú spočíva v občianskoprávnych vzťahoch. Zastával názor, že rozhodnutie súdu o zastavení
exekúcie nemá spätné účinky a nemá vplyv na úkony už vykonané, keďže zastavením exekúcie sa
rozumie procesný úkon exekučného súdu, smerujúci k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie,
vydanýpozisteníneprípustnostiexekúcie,ktoránastalavdôsledkuzák.predvídanýchhmotno-právnych
a procesno-právnych skutočností, že zásadne po vydaní titulu účinky zastavenia exekúcie spočívajú

v tom, že sa prestanú vykonávať úkony na jej uskutočnenie do budúcna a naproti tomu zastavenie
exekúcie neruší procesné účinky upovedomenia o začatí exekúcie, exekučného príkazu a ďalších
úkonov, urobených pred vykonateľnosťou rozhodnutia o zastavení exekúcie. Mal za to, že žalovaný
sa neobohatil na úkor iného, nakoľko ako exekútor vymohol svoje trovy, ktoré mu priznáva zák. a
vyhl., jeho úkony, ako úkony exekútora, zostávajú platné a nijakým spôsobom neboli zrušené ani

neodpadli, vymohol svoje trovy, ktoré mu patrili a trovy vymožené v súlade so zák. nie je možné
považovať za bezdôvodné obohatenie. Podotkol, že v rámci tohto konania sa opieral aj o uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) 3Cdo/58/2009 (citoval časť z jeho právnej vety)
a dospel k záveru, že žalobcovia svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyvodzujú z právneho
vzťahu, vzniknutého medzi nimi, ako účastníkmi exekučného konania, a exekútorom, vykonávajúcim

exekučnú činnosť, avšak tento vzťah sa netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života fyzickej
osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva, ide o verejnoprávny
vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne
postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve, že tento právny vzťah sa
vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu, exekútor, vystupoval voči druhému účastníkovi exekučného

konania ako nositeľ verejne zvrchovanej moci a bol oprávnený druhému subjektu jednostranne zakladať
práva alebo povinnosti, teda právny vzťah exekútora a účastníka exekučného konania s týmito znakmi
sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah a, že vzhľadom na povahu vzťahu vzniknutého medzi
povinnými, ako účastníkmi exekučného konania, a exekútorom, vykonávajúcim exekučnú činnosť,
nemôže dôjsť na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 O. z. tým, že si vymôže svoju

odmenu v rámci EP, výška ktorej zodpovedá právnemu predpisu. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods.1 O. s. p. a úspešnému žalovanému priznal trovy právneho zast. 2 267,38 €, ktoré podrobne
špecifikoval.Žalobcovia dali proti rozsudku, a to proti všetkým jeho výrokom, v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu,
že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p.] v spojení
s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p., lebo účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom - napadnutý rozsudok (ďalej len rozsudok) je nepreskúmateľný, b) súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods.2 písm. d) O. s. p.] a c) rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.]. Boli toho názoru,
že rozsudok je nepreskúmateľný, lebo z neho nie je možné zistiť, z ktorých konkrétne vykonaných
dôkazov dospel súd k zisteniu, že žalovaný riadne začal a riadne pokračoval v exekučnom konaní proti

povinným. Tvrdili, že zo záveru na str.4 ods.4 rozsudku nie je zrejmé, o ktoré konkrétne dôkazy súd
svoje zistenie oprel, že z uvedeného možno mať za to, že pre účely posúdenia oprávnenosti začatia a
pokračovania exekúcie hodnotil aj uznesenie 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005, avšak z odôvodnenia vôbec
nie je zrejmé, ako bol predmetný dôkaz hodnotený a to tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti
s inými vykonanými dôkazmi, že podľa uvedeného uznesenia v spojení s uznesením 37Er/2838/02-57
z 8.3.2005, je jednoznačne preukázané, že trovy exekúcie neznášajú povinní (oni) a že minimálne z

týchto skutočností sa bez bližšieho zdôvodnenia javí ako neudržateľný záver súdu, že exekúcia začala
a pokračovala riadne. Považovali za potrebné uviesť, že z neznámych dôvodov súd v odôvodnení
rozsudku vôbec neuvádza (napriek tomu, že predmetný dôkaz označili a v konaní predložili), ako tento
dôkaz hodnotil a, že z uznesenia 37Er/2838/02-57 z 8.3.2005, je zrejmé, že trovy exekúcie nenahrádzajú
povinní (oni) ale, že trovy exekúcie je povinný nahradiť oprávnený. Zdôraznili, že samotné konštatovanie

súdu „z vykonaného dokazovania“ mal za preukázané, že žalovaný, ako exekútor, riadne začal a
následne aj pokračoval vo výkone exekúcie, nie je odôvodnením, spĺňajúcim základné predpoklady,
kladené právnym poriadkom na obsah súdnych rozhodnutí, že takýto spôsob súhrnného zistenia súdu
neumožňuje preskúmanie dôvodov [a to tak inému (odvolaciemu) súdu, ako aj účastníkom konania],
ktoré ho viedli k záveru, vyjadrenému vo výroku rozhodnutia, inými slovami takéto rozhodnutie je

nepreskúmateľné, že sa proti takémuto rozsudku nemôžu náležite brániť, pretože súd jeho výrok
dostatočne neodôvodnil a z tohto dôvodu im nie sú zrejmé úvahy, ktorými sa pri jeho vydávaní riadil,
že z uvedeného nie je vôbec zrejmé na základe, ktorých konkrétnych dôkazov mal za ustálené, že
exekúcia začala a pokračovala riadne, že všeobecné odvolanie sa na obsah vykonaného dokazovania,
bez toho, aby medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaných dôkazov vyplývajú a úsudkom súdu o týchto

skutočnostiachbolazrejmásúvislosťnespĺňapožiadavkuurčitostiatýmajpodmienkupreskúmateľnosti,
že súd musel mať minimálne z uznesenia 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005 za preukázané, že po
právoplatnom zastavení exekúcie už žalovaný nemôže ďalej pokračovať, teda nemôže obstáť záver,
že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že exekúcia riadne začala a pokračovala, keďže z
uvedeného uznesenia musel vyplynúť presný opak, súd navyše vôbec neuvádza, z ktorých konkrétnych

dôkazov záver o riadnom začatí a riadnom pokračovaní vyplýva a svoj rozsudok založil v podstate
na nijak nepreskúmateľnom závere o súhrnnom skutkovom zistení bez toho, aby jednoznačne a
zrozumiteľne uviedol, z ktorého konkrétneho dôkazu, resp. z ktorých konkrétne uvedených dôkazov
k takému záveru dospel, resp., ktoré konkrétne dôkazy takémuto záveru nasvedčovali a ako sa príp.
vysporiadal s dôkazmi, ktoré boli v rozpore s takýmito zisteniami. Za rovnako potrebné považovali

uviesť, že súd je uznesením 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005 v spojení s uznesením 37Er/2838/02-57 z
8.3.2005viazaný,vecnúsprávnosťalebonesprávnosťzáverovexekučnéhosúdunemôžepreskúmavať,
tieto uznesenia musí rešpektovať a musí z nich pri svojom rozhodovaní vychádzať. Podotkli, že v
tejto súvislosti je - z ich pohľadu - rozsudok zjavne nepreskúmateľný aj pre ďalšie závery súdu (týmto
demonštrovali nepreskúmateľnosť aj tých jeho nesprávnych záverov), uvádzané v odôvodnení rozsudku

(str.8,4.ods.) a predovšetkým považovali za potrebné uviesť, že o trovách exekúcie (citovali znenie
§ 200 EP), ich výške, a o tom, kto ich platí rozhodol exekučný súd uznesením 37Er/2838/02-121 z
12.11.2007 a preto súd nesprávne konštatoval, že exekútor vymohol svoje trovy (lebo trovy priznané
žalovanému, ako exekútorovi, sú 11 033 Sk a nie 27 259 €), ktoré mu priznáva zák. i vyhl., čo tento
záver robí navyše nepreskúmateľným, pretože súd ani nijakým spôsobom nedôvodí ako dospel k

výške trov exekútora, že ak už poukazoval na § 5 ods.1 vyhl.č.288/95 Z. z. (vzhľadom na právoplatné
rozhodnutie o trovách konania uznesením 37Er/2838/02-121 z 12.11.2007 je to neprípustné) tak nevzal
do úvahy ani § 16 ods.2 vyhl., pojednávajúci o tom, že odmena sa v predpokladaných prípadoch
určuje z vymoženej, nie vymáhanej sumy, čo pri výpočte odmeny spôsobuje výrazný rozdiel. Zdôraznili
ďalej, že skutočnosť, že súd nedostatočne odôvodnil rozsudok má ten dôsledok, že ani len objektívne

nemajú možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku a rozhodnúť
sa, či vôbec a ak áno, tak z akého dôvodu a akým spôsobom odôvodniť odvolanie tak, aby mohli
byť v odvolacom konaní úspešní, že takýto postup súdu je postupom, ktorým im odníma (podľa ich
názoru) možnosť riadne konať pred súdom, pretože nemajú možnosť sa proti takémuto rozhodnutiukvalifikovane brániť. Boli toho názoru, že súd nedostatočným odôvodnením rozsudku porušil aj ich
základné právo na spravodlivý proces podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR, Čl.36 ods.1 Listiny základných
práv a slobôd a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie

č.209/92 Zb.), že obsahom uvedeného práva je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, že obdobne aj podľa Nálezu Ústavného súdu SR (ďalej len ÚS SR)
I.ÚS226/03 z 12.5.2004 za porušenie práva na spravodlivý súdny proces je potrebné považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, že požiadavky na riadne

odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach SR stanovuje § 157 ods.2 O. s. p. (jeho
znenie citovali), ktorého ústavne konformným výkladom je nutné dospieť k záveru, že s požiadavkami v
ňom uvedenými je v rozpore (okrem iných nedostatkov) aj všeobecné súhrnné zistenie, bez špecifikácie
jednotlivých dôkazov, a jasného zrozumiteľného a logického vymedzenia záverov súdu, aké zistenia z
týchto jednotlivých dôkazov vyvodil, že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada s

účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a predloženými a vykonanými dôkazmi, že porušenie uvedeného
práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej má ten dôsledok, že účastníkovi
konania sa (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom)
odníme možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky
s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníme

možnosť konať pred súdom. Bez ohľadu na uvedené, teda pre prípad, ak sa súd nestotožní s ich
názorom o nepreskúmateľnosti rozsudku, uviedli, že - podľa ich názoru - záver súdu, že predmetného
plnenia sa nemôžu domáhať cez § 451 a n. O. z. nie je správna, lebo úprava bezdôvodného obohatenia
platí všeobecne a uplatní sa vždy, ak takýto vzťah nie je možné subsumovať pod právnu normu, ktorá
by na daný právny vzťah dopadala, že O. z. upravuje, o. i. aj majetkové vzťahy medzi právnickými a

fyzickými osobami a štátom (§ 1 ods.2) a ak bezdôvodné obohatenie vznikne, zaťažuje povinnosť ho
vydať každú osobu, teda aj štát a jeho orgány alebo ním poverené osoby. Bez ohľadu na uvedené
považovali za potrebné povedať, že verejná moc sa môže uskutočňovať len v medziach, ktoré pre jej
pôsobenie stanovuje právny poriadok, teda možno povedať, že výkon verejnej moci v sebe implicitne
zahŕňa to, že sa uskutočňuje v medziach stanovených právnym poriadkom, preto nemožno prijať záver,

že o výkon verejnej moci by šlo aj v prípade, ak by bola vykonávaná mimo rámca vymedzeného právnym
poriadkom, boli toho názoru, že v prípade výkonu verejnej moci nad rámec stanovený v právnom
poriadku nejde o výkon verejnej moci, ale o svojvôľu orgánu verejnej moci, teda ak sa prijme záver,
že verejná moc sa môže vykonávať len v jej zákonných a ústavných medziach a nie mimo ich rámca,
tak sa musí rovnako prijať aj taký záver, že verejnoprávne vzťahy vznikajú len v prípade, ak ide o

výkon verejnej moci a nie v prípade, ak ide o konanie síce formálno-právne orgánu verejnej moci, ale
materiálnoprávne o výkon verejnej moci nejde, pretože takýto výkon prekračuje zákonný a ústavný
rámec a teda ide iba o akýsi faktický (zdanlivý) výkon verejnej moci, teda medzi orgánom verejnej moci
a adresátom jeho pôsobenia v takom prípade vzniká iba faktický (zdanlivý) verejnoprávny vzťah, avšak
z materiálnoprávneho hľadiska takýto vzťah nie je možné považovať za verejnoprávny, že prenesené na

konkrétny prípad to znamená, že vzhľadom na skutočnosť, že exekúcia 37Er/2838/02 bola právoplatne
zastavená z dôvodu, že po vzniku titulu zaniklo právo ním priznané - k zániku práva oprávneného došlo
pred začatím exekúcie, skutočnosť, že exekúcia od svojho počiatku nebola oprávnená má za následok
to,žeboloautoritatívnekonštatované,žeexekúciaodsvojhopočiatkubolavykonávanávrozporesozák.
(deklaratórnycharakteruznesenia37Er/2838/02-50z11.2.2005vspojenísuznesením37Er/2838/02-57

z 8.3.2005), inými slovami žalovaný vo vzťahu k povinným (nim) konal iba fakticky ako orgán verejnej
moci a medzi nimi a žalovaným tak vznikol iba zdanlivý verejnoprávny vzťah, z materiálnoprávneho
hľadiska však k jeho vzniku nedošlo, navyše považovali v tejto súvislosti za potrebné uviesť i to, že
exekútor nie je rozpočtovou organizáciou, ako je to, napr. v prípade štátnych orgánov napojených na
štátny rozpočet, ktorých príjmy sú príjmom do (štátneho) verejného rozpočtu, ale v prípade exekútora

sú jeho trovy výlučne jeho príjmom - príjmom fyzickej osoby, a preto suma 27 259 € zostala v jeho
osobnej dispozícii a nie v dispozícii verejného rozpočtu, že čo však zakladá prípustnosť aplikácie ust. o
bezdôvodnom obohatení je predovšetkým § 2 O. z., ustanovujúci vznik občianskoprávnych vzťahov na
základe právnych úkonov alebo iných skutočností (protiprávnych konaní, protiprávnych stavov, plnení
bez právneho dôvodu) a § 1 ods.2 O. z., teda majetkové vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami,

medzi týmito osobami a štátom, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy (teda aj bezdôvodné obohatenie)
neupravujú iné zák. (teda okrem Obch. zák. i normy verejného práva), ak ale ponechanie si peňažných
prostriedkov žalovaným bez právneho dôvodu neupravuje osobitný zák. (aspoň súd takýto iný zák.
nepomenoval, neoznačil), potom sa javí ako jediná správna kvalifikácia ich nároku práve kvalifikácia, akonároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a i z tohto pohľadu je potom aplikácia ust. o bezdôvodnom
obohatení podľa § 451 O. z. úplne súladnou na skutkový stav predmetnej veci, pretože ak majetkový
prospech vznikol na strane žalovaného (nie na strane verejného rozpočtu), na základe dôvodu plnenia,

ktorý tu vôbec nebol, resp. dodatočne odpadol (od počiatku neprípustná exekúcia), nie je možné ju z
ich pohľadu odôvodnene vylúčiť, ako to urobil súd. Z uvedených dôvodov považovali právny názor, že
predmetný vzťah nie je možné posudzovať podľa ust. o bezdôvodnom obohatení za nesprávny, že -
podľa ich názoru - vzťah medzi nimi a žalovaným je práve naopak možné posudzovať podľa § 451 a n.
O. z., teda, ak sa vychádza z duality právnych vzťahov (verejnoprávne a súkromnoprávne) a je zrejmé,

že o verejnoprávny vzťah isť nemôže, musí sa v takom prípade a contrario prijať záver, že ide o vzťah
súkromnoprávny a v danom prípade subsumovateľný pod pôsobnosť O. z. (§ 1 ods.2), inými slovami, nič
nebráni právne posudzovať právny vzťah medzi nimi a žalovaným do času kým uznesenie o zastavení
exekúcie nadobudlo právoplatnosť ako bezdôvodné obohatenie, že skutočnosť, že súd deklaroval v
uznesení o zastavení exekúcie jej neprípustnosť a tým aj jej nezákonnosť je zrejmé, že z materiálneho
hľadiska dovtedajšie úkony žalovaného stratili svoj charakter zákonnosti a rovnako nemožno na ne

spätne nazerať ako na úkony, ktoré boli vykonané pri výkone verejnej moci a uvedené znamená, že nič
nebráni posudzovaniu vzťahu medzi nimi a žalovaným ako občianskoprávneho a jeho subsumovanie
pod § 451 a n. O. z. Boli toho názoru, že potom, ako bola exekúcia zastavená, tak akákoľvek následná
činnosť žalovaného vo vzťahu k ním, ako povinným v exekučnom konaní, nebol výkon verejnej moci,
ale iba faktické vykonávanie exekúcie, ktoré nemalo za následok ani začatie exekučného konania a ani

vznik akýchkoľvek procesných a hmotnoprávnych účinkov začatia exekučného konania, teda žalovaný
nevykonával a z povahy veci ani nemohol vykonávať (ani podmienene) štátom prepožičanú verejnú
moc, teda - podľa ich názoru - nič nebráni tomu, aby vzťah medzi nimi a žalovaným bol posudzovaný
ako vzťah občianskoprávny a ich nárok proti žalovanému bol právne kvalifikovaný ako bezdôvodné
obohatenie. Tvrdili, že názor súdu, že vzťah medzi žalovaným a nimi nie je možné posudzovať

ako občianskoprávny a právne ho kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že postupoval
zákonne, lebo predchádzajúce rozhodnutia (poverenie na vykonanie exekúcie, upovedomenie o začatí
exekúcie, ako aj príkaz na začatie exekúcie) neboli (formálne) zrušené, neobstojí v kontexte uznesenia
o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť od počiatku. K argumentácii o nedôvodnosti ich nároku,
založenej aj na zistení, že v danom prípade sa žalovaný bezdôvodne neobohatil, lebo postupoval

zákonne a vymohol si svoje trovy, teda konal v súlade so zák. (str.8 ods.4 rozsudku), uviedli, že
predmetný záver nielenže je neprávny, ale je aj v rozpore s vykonanými dôkazmi, konkrétne s uznesením
37Er/2838/02-50 z 11.2.2005 v spojení s uznesením 37Er/2838/02-57 z 8.3.2005, ktoré boli a sú
pre súd záväzné a ich vecnú správnosť nemôže preskúmavať a od záverov z nich vyplývajúcich sa
nemôže odchýliť, že z nich vyplýva, že exekúcia Ex2311/02 (37Er/2838/02) bola zastavená a trovy

exekúcie je v danom prípade povinný znášať oprávnený, lebo zavinil exekučné konanie, že v takom
prípade je ničím nepodložený a zároveň aj nesprávny záver, že žalovaný vymohol svoje trovy, keď
si ich vymohol od nich (povinných), navyše, prijatie správnosti cit. záveru smeruje k stavu, ktorý EP
nepripúšťa - teda, že exekútor má súčasne právo na náhradu trov exekúcie v prípade jej zastavenia,
tak proti povinným (nim), ako aj proti oprávnenému a, že rovnako je nepodložený a nesprávny záver,

že žalovaný vymohol trovy v súlade so zák., keď z uvedených uznesení je jednoznačne zrejmé, že
exekúcia bola od počiatku neprípustná a tým aj nedôvodná a teda aj v rozpore so zák. Mali za potrebné
uviesť, že EP všeobecne pripúšťa len stav existencie buď jednej alebo druhej situácie, teda nároku
na náhradu trov exekúcie proti povinnému alebo oprávnenému, že v prípade, ak dôjde k zastaveniu
exekúcie, tak nárok exekútora na náhradu trov vzniká len v prípade, ak o tom právoplatne rozhodne

súd (Nález ÚS SR II.ÚS31/04, podľa ktorého považuje náhradu trov konania, patriacich exekútorovi
po zastavení exekúcie, za majetok, nadobúdaný na základe právoplatného výroku všeobecného súdu
o jeho priznaní), inými slovami bez takého rozhodnutia žalovaný nebol oprávnený právo na náhradu
trov exekučného konania uspokojiť núteným vymožením plnenia od povinných, jednak preto, že nárok
na náhradu trov mu vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu a jednak, že povinnosť na ich náhradu

je v danom prípade na strane oprávneného, z dôvodu, že zavinil vznik trov exekučného konania.
Boli toho názoru, že exekútorovi (žalovanému) nárok na odmenu v prípade, ak dôjde k zastaveniu
exekúcie,vznikáažvtedy,akmujepriznanávšeobecným(exekučným)súdom,ktorýjejedinýoprávnený
rozhodovať o výške odmeny exekútora (Rovnako aj Nález ÚS SR IV.ÚS263/08) a rovnaký právny záver
je obsiahnutý aj v Náleze II.ÚS202/08 (citovali z jeho odôvodnenia), teda žalovaný nevymohol trovy,

ktoré mu priznáva zák. a vyhl., ak ich vymohol od nich (povinných). Mali za potrebné povedať, že súd
považoval, za trovy vymožené v súlade so zák. aj v časti, ktorú exekútor vymohol po právoplatnosti
uznesenia o zastavení exekúcie a, že pre takýto záver nemožno nájsť žiadnu zákonnú oporu. Mali
za to, že v uvedenom prípade, vo vzťahu k ním, nemohlo ísť ani o podmienene zákonné úkony, tedanešlo o žiadny úkon exekučnej činnosti, ale iba o zdanlivé vykonávanie exekúcie. Boli toho názoru, že
právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie došlo k skončeniu exekúcie - konštitutívny charakter
uznesenia 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005 a poukázali na to, že k obdobnému záveru dospel v rozhodnutí

5Cdo91/2004 z 29.9.2005 aj NS SR, ktorý skonštatoval, že ak bola exekúcia zastavená pokračovanie
exekúcie exekútorom za účelom vymoženia trov exekúcie a akceptácia tohto stavu je nezákonná, že v
takom prípade ide iba o faktický postup, resp. faktické vykonávanie exekúcie exekútorom, takýto postup
nemá za následok začatie exekučného konania a teda ani vznik procesných a hmotnoprávnych účinkov
začatia konania, teda - podľa ich názoru - v danom prípade aj vzťahy, ktoré vznikajú v takom prípade

nemožnopochopiteľnepovažovaťzaverejnoprávnevzťahy.Považovalizapotrebnéopätovnezdôrazniť,
že OS Košice II v konaní 37Er/2838/02 už otázku trov exekučného konania autoritatívne vyriešil a
zaviazal na ich náhradu oprávneného. Rovnako sa nestotožnili s ďalším prezentovaným záverom, že
úkony exekútora zostávajú v danom prípade zachované a tvrdili, že takýto názor nemôže v žiadnom
prípade obstáť, ak bola exekúcia zastavená a bolo skonštatované, že nebola od počiatku dôvodná, že v
danom prípade nie je vôbec rozhodné, či došlo alebo nedošlo k formálnemu zrušeniu predchádzajúcich

rozhodnutí súdu, podstatné je to, že z materiálneho hľadiska uznesenie o zastavení exekúcie v danom
prípade vytvorilo stav, že celá doterajšia exekúcia bola nezákonná (deklaratórny charakter uznesenia o
zastavení exekúcie), že súd si pravdepodobne neuvedomil, že ním zastávaný formalizmus je v právnom
štáte nielenže neudržateľný, nemá oporu v právnom poriadku, ale vedie aj k absurdným záverom, lebo
podľa prezentovaného názoru, by potom malo byť úplne v poriadku, ak povinní, ktorí boli účastníkmi

exekučného konania, ktoré vo vzťahu k ním prebiehalo nezákonne musia napriek jeho nezákonnosti
znášať aj trovy exekučného konania, ktorého vznik nijakým spôsobom nezavinili. K argumentácii na str.8
ods.3, uviedli, že je - podľa ich názoru - nesprávna, že záver o tom, že zastavenie exekúcie nemá spätné
účinky je nepodložený, že odôvodnenie neexistencie spätných účinkov uznesenia o zastavení exekúcie
nenachádza ani náznakom svoje logické zdôvodnenie, že medzi týmto kategorickým záverom súdu a

jeho odôvodnením chýba akákoľvek príčinná súvislosť, že záver o tom, že zastavenie exekúcie neruší
procesné účinky upovedomenia o začatí exekúcie, exekučného príkazu a ďalších úkonov, vychádza z
prílišného formalizmu, ktorý v danom prípade vedie k úplne absurdným a v právnom štáte neprípustným
záverom, že z podstaty uznesenia o zastavení exekúcie z dôvodu, že po vzniku titulu zaniklo právo
ním priznané je zrejmé, že uvedené úkony (upovedomenie o začatí exekúcie, exekučný príkaz atď.)

nemôžu popri uzneseniu o zastavení exekúcie obstáť, že rovnako nemôže obstáť ani tvrdenie, že na
tieto úkony možno spätne nazerať ako na zákonné do času vydania uznesenia o zastavení exekúcie,
keďže uznesenie 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005 v spojení s uznesením 37Er/2838/02-57 z 8.3.2005
deklarovalo nezákonnosť vedenia takejto exekúcie a tým aj nezákonnosť všetkých aktov, ktoré boli
vydané a úkonov, ktoré boli uskutočnené od začiatku takejto exekúcie, teda - vzhľadom na uvedené -

je možné dospieť k záveru, že uznesenie o zastavení exekúcie materiálne zrušilo všetky dosiaľ vydané
rozhodnutia a deklarovalo aj nezákonnosť všetkých úkonov vykonaných v exekučnom konaní, inými
slovami rozhodnutie o zastavení exekúcie navodilo stav, že celá exekúcia bola od počiatku nezákonná.
Bez ohľadu na uvedené boli toho názoru, že právny vzťah medzi nimi a žalovaným je možné právne
posudzovať aj podľa ust. o náhrade škody. Pokiaľ súd na str.8 ods.5 rozsudku poznamenáva, že sa

opieral aj o uznesenie NS SR 3Cdo/58/2009, po preštudovaní predmetného rozhodnutia považovali
za potrebné uviesť, že im nie je vôbec zrejmé prečo a z akého právneho dôvodu sa opieral v danom
prípade o cit. rozhodnutie, keďže nie je preň právne záväzné, netýka sa účastníkov tohto konania a
netýka sa ich sporu a ani nerieši prejudiciálnu otázku pre predmetné konanie, že ak sa však len chcel
ním inšpirovať alebo ak ním chcel svoju argumentáciu uvedenú v dôvodoch rozsudku len podporiť,

tak majú vážne pochybnosti, či je práve tým pravým rozhodnutím na podporu právnych záverov, ku
ktorým dospel v rozsudku, keďže NS SR vyjadril právny záver, ktorý nemôže byť podporou dôvodov
pre rozsudok v danom prípade, ale práve naopak, že súd si vôbec neuvedomil, že ak opieral svoj
rozsudok o cit. uznesenie NS, tak jeho rozsudok by nemohol vo svetle dôvodov rozhodnutia NS
SR vôbec obstáť, navyše, ak by sa nim mali riadiť, tak rozsudok by musel byť zrušený. Označili za

až zarážajúce, že súd v rozsudku odkázal na uznesenie 3Cdo58/2009, opísal z neho časť viet bez
toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s jeho závermi, ktoré vo svojich dôsledkoch negovali
správnosť a teda aj zákonnosť postupu súdu, že podľa predmetného rozhodnutia bol zrušený rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu predčasnosti jeho záveru, pričom
NS SR zdôraznil, že súd musí posudzovať, či v danom prípade nie je možné uplatnený nárok právne

kvalifikovať ako náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že súd dôvody rozsudku podporil aj odkazom
na príslušné rozhodnutie NS SR, - uviedli ďalej - možno sa domnievať, že musel mať vedomosť o tom
ako správne pristupovať aj k uplatnenému nároku, teda, že uplatnený nárok nie je možné zamietnuť
z dôvodu, že účastníci konania nesprávne právne kvalifikovali uplatnený nárok ale, že je ho potrebnéprávne posúdiť aj ako náhradu škody. Rovnako ako NS SR v uznesení 3Cdo/58/2009, tak aj oni
boli toho názoru, že ak súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi ním a žalovaným nie je možné
subsumovať pod § 451 a n. O. z., tak nimi uplatnený nárok mal byť právne posúdený ako náhrada škody,

ktorá im vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným konaním žalovaného. Ďalej boli toho názoru, že
existuje len zákonná povinnosť nárok uplatnený na súde skutkovo vymedziť, nemusia ho však právne
vyhodnotiť a odôvodniť, je totiž vždy vecou súdu, aby podal právnu kvalifikáciu zistených skutkových
okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu, že pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na
základe skutkových okolností, so zreteľom na povahu ktorých alebo spôsob opísania, ktorých prichádza

do úvahy možnosť podriadenia žalobou uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu, než je
uvedená v žalobe, musí vec právne posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je v
žalobe uvedený (alebo správne uvedený) právny dôvod požadovaného plnenia (Uznesenie NS SR
3Cdo58/2009). Považovali za potrebné zdôrazniť, že nimi uvedené rozhodujúce skutočnosti takúto
právnu kvalifikáciu jednoznačne umožňovali a len pripomenuli, že súd nie je v občianskom súdnom
konaní viazaný tým, ako účastníci právne kvalifikujú uplatnené nároky, ale je viazaný len tým ako

skutkovo uplatnený nárok vymedzili, navyše - podľa ich názoru - je v právnom štáte neprípustné, aby
účastníci občianskeho súdneho konania boli postavení do situácie, že budú musieť na začiatku, teda pri
podaní žaloby, odhadovať ako by mohol byť ich nárok právne posudzovaný a zároveň niesť negatívne
dôsledky svojho nesprávneho právneho posúdenia v podobe zamietnutej žaloby alebo v podobe iného
neúspechu v konaní, založeného len na inom právnom posúdení zo strany orgánu prejednávajúceho

uplatnený nárok, že O. s. p. neobsahuje žiadne ust. o akejkoľvek viazanosti súdu právnou kvalifikáciu
predostretouúčastníkmikonania,tedazuvedenéhojezrejmé,žesúdniejeobmedzenýlennaskúmanie,
či právna kvalifikácia predostretá účastníkmi konania je správna alebo nesprávna, ale je povinný sám
nájsť správne právne normy, pod ktoré subsumuje zistený skutkový stav, že uvedené - podľa ich názoru
- rovnako platí aj v tom prípade, ak sú účastníci konania zastúpení zást., ináč povedané prejednacia

zásada v O. s. p. je zameraná len na zisťovanie rozhodujúcich skutočností, teda súd nie je viazaný
právnou argumentáciou prezentovanou účastníkmi konania, z tohto dôvodu sa mu priznáva plná voľnosť
pri právnej kvalifikácii a subsumpcii zisteného skutkového stavu (iura novit curia), že opis rozhodujúcich
skutočností, uvedených v žalobe a v konaní pred súdom mu umožňoval právne kvalifikovať ich nárok
aj ako náhradu škody, ktorá im vznikla (nezákonnou) činnosťou žalovaného. Citujúc znenie § 33 ods.1

EP (účinného do 30.6.2004) tvrdili, že zodpovednosť exekútora za škodu spôsobenú ním alebo jeho
zamestnancami v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa EP je v tomto ust. upravená ako
objektívna, bez ohľadu na jeho zavinenie, že pod pojmom vynaloženie všetkého úsilia je potrebné
rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú by bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu
vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody (Uznesenie NS SR 5Co417/2006), že v konaní preukázali, vznik

škody, protiprávnosť konania žalovaného a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody (v žalobe uplatnené
plnenie) a protiprávnym konaním žalovaného, teda nič nebránilo, ani nebráni súdu právne posudzovať
ich nárok ako náhradu škody. Zhrnúc doteraz uvedené - uviedli napokon -, možno konštatovať, že podľa
ich názoru nič nebráni, aby sa ich nároky právne kvalifikovali aj ako nároky z bezdôvodného obohatenia
(mali za to, že v danom prípade nemohlo ísť o verejnoprávny vzťah), eventuálne, aby ich nároky do času

právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie boli právne kvalifikované ako nároky na náhradu škody
podľa § 33 ods.1 EP (porušenie povinnosti bolo deklarované uznesením o zastavení exekúcie) a nároky
po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie je možné rovnako posudzovať ako nároky na náhradu
škody, v oboch prípadoch porušenie povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť bola nimi tvrdená a
v konaní aj preukázaná, že súd v rozsudku dospel k neprávnemu záveru, že k zániku vymáhaného

práva v exekučnom konaní, vedenom u žalovaného, došlo uzatvorením dohody o urovnaní medzi nimi
a oprávneným, lebo takýto záver vôbec nevyplýva z uznesenia 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005 v spojení
s uznesením 37Er/2838/02-57 z 8.3.2005, podotkli, že súd je v danom prípade - podľa ich názoru -
viazaný uvedenými uzneseniami a z ich záverov je povinný vychádzať a považovali výrok rozsudku
o uložení povinnosti zaplatiť trovy konania spoločne a nerozdielne za nesprávny, pretože vystupovali

v konaní samostatne, teda povinnosť na náhradu trov konania im nemôže byť uložená ako spoločná
a nerozdielna. Na základe uvedených skutočností žiadali rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie
konanie a v prípade, ak sa nezistia dôvody na zrušenie rozsudku, žiadali ho zmeniť tak, že sa ich žalobe
v celom rozsahu vyhovie a žalovaný sa zaviaže na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho
konania. Uplatnili si právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny. Pokiaľ ide o nemožnosť priznať uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie, v súlade so
svojimi doterajšími písomnými podaniami a prednesmi, citoval časť odôvodnenia uznesenia NS SR
4Cdo/41/2009 z 25.3.2010 a Nálezu ÚS SR PL.ÚS49/03, zdôraznil, že z toho, čo v prejednávanejveci žalobcovia uviedli v žalobe je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie spornej sumy v
súdnom konaní považovali za rozhodujúcu skutočnosť, že v exekučnom konaní, on ako exekútor,
vymohol od nich trovy konania vrátane svojej odmeny (jej časti), s tým, že následne bola exekúcia

zastavená, čím malo dôjsť na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu a poukázal v tejto súvislosti,
napr. na § 47 ods.1 písm. b) a § 54 ods.2 EP, ktorých znenie citoval. V súvislosti s uvedeným poukázal
na uznesenie 3Cdo/58/2009 zo 14.1.2010 NS SR, uverejnené aj v odbornom časopise „Zo súdnej
praxe“ v č.2/2010,str.42,por.č.13/2010, podrobne riešiace postavenie exekútora pri výkone exekučnej
činnosti, ako aj charakter vzťahu medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania (citoval časť

jeho právnej vety). Podotkol, že závery NS SR, že exekútor vykonáva činnosť - nútený výkon súdnych
a iných rozhodnutí, ktorá inak prislúcha štátu, že pri výkone tejto exekučnej činnosti nemá postavenie
súkromnoprávneho subjektu, ale že vykonáva činnosť, ktorá mu je zverená predpismi verejného práva,
ako aj to, že právny vzťah medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania sa nemôže považovať
za vzťah súkromnoprávny, treba považovať za správne, že právny záver, týkajúci sa bezdôvodného
obohatenia na strane exekútora pri výkone exekučnej činnosti zodpovedá existujúcemu právnemu stavu

a vyplýva aj z uznesenia NS SR 4Cdo/41/2009 z 25.3.2010 a 3Cdo199/2009 z 18.2.2010. Poukázal
taktiež na rozsudok 1Co/208/2009-379 z 20.5.2010 Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach (citoval
z jeho odôvodnenia) a aj v zmysle uvedeného uviedol, že pokiaľ sa žalobcovia domáhajú vydania
bezdôvodného obohatenia, ich nárok nie je z tohto právneho titulu dôvodný, že v ostatnom odkazuje
na obsah svojich doterajších písomných podaní a prednesov a, že uvedené vyplýva z cit. rozhodnutí

NS SR, resp. KS v Košiciach. Čo sa týka nemožnosti priznať uplatnený nárok ako náhradu škody,
pokiaľ by odvolací súd posudzoval žalobcami uplatnený nárok ako náhradu škody, poukázal na to,
že ak by prichádzala do úvahy právna kvalifikácia žalobcami uplatneného nároku ako náhrada škody,
pre tento prípad nie je pasívne vecne legitimovaným a preto ak žaloba smeruje voči nemu, musí byť
zamietnutá bez toho, aby súd skúmal vecnú stránku žaloby (podmienka vecnej legitimácie je jednou

zo základných podmienok, ktorej nesplnenie je dôvodom pre zamietnutie žaloby), že pasívne vecne
legitimovanou je SR a to podľa zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a teda žalobcovia boli povinní
si nárok na náhradu škody uplatniť voči SR (pričom predtým boli povinní nárok na náhradu škody
predbežne prerokovať s Ministerstvom spravodlivosti SR) a nie voči nemu. K náhrade škody podľa

zák.č.514/03 Z. z. citoval znenie jeho § 1 písm. a),§ 2 písm. b) bod 2.,§ 3 ods.1 písm. a),d) a § 4
ods.1 písm. a) bod 3.,časť odôvodnenia Nálezu ÚS SR PL.ÚS49/03 z 10.1.2005 a z odbornej literatúry
(Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok. Komentár.1.vydanie, Praha: C. H. Beck,2011) a
zdôraznil, že exekútor sa považuje za orgán verejnej moci a exekučná činnosť je výkonom verejnej
moci, že ak by odvolací súd posudzoval nárok uplatnený žalobcami ako nárok na náhradu škody,

potom - vzhľadom na uvedené - by prichádzala do úvahy právna kvalifikácia zodpovednosti za škodu
výlučne podľa zák.č.514/03 Z. z. (ak by aj odvolací súd posudzoval jeho konanie ako nesprávny úradný
postup, mohlo k takému konaniu dôjsť až po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie, t. zn.
po 9.3.2005 a uvedené nič nemení na tom, že pasívne vecne legitimovanou je v tomto prípade SR),
tzn. nie podľa § 33 EP, príp. všeobecných ust. o zodpovednosti za škodu podľa O. z., že v tomto

prípade, však nie je pasívne vecne legitimovaným, že z dôvodu, že žalobcovia si nárok na náhradu
škody neuplatnili voči pasívne vecne legitimovanému subjektu a to SR (štátu), v zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR, ale voči nemu, súd musí takúto žalobu zamietnuť bez toho, aby sa zaoberal vecou
samou, tzn. či vznikla škoda a v akej výške, keďže nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom
na zamietnutie žaloby a, že aj z uvedeného dôvodu je nevyhnutné konštatovať, že rozsudok je čo do

výroku vecne správny. Vo vzťahu k jednotlivým skutočnostiam uvádzaným v odvolaní, uviedol, že výrok
uznesenia 37Er/2838/02-50 z 11.2.2005 v spojení s uznesením 37Er/2838/02-57 z 8.3.2005 neobsahuje
rozhodnutie o trovách exekúcie a pokiaľ sa v oprave dôvodov uznesenia uvádza, kto má hradiť trovy
exekúcie, odôvodnenie nemôže ukladať povinnosť čokoľvek plniť, keďže nie je záväzné, že v zmysle
uvedeného tvrdenie žalobcov, že exekučný súd v označenom uznesení rozhodol o trovách exekúcie

sa nezakladá na pravde, že uznesením 37Er/2835/02-50 z 11.2.2005 bola exekúcia zastavená iba
v časti, nebola zastavená čo do vymoženia trov exekúcie a v súvislosti s uvedeným poukázal na §
200 ods.2,3 EP, podľa ktorých trovy exekúcie vymôže exekútor niektorým zo spôsobov určených na
vymoženie peňažnej pohľadávky a aj jeho povinnosť vrátiť poverenie bude platiť až od vymoženia trov
exekúcie podľa § 200 ods.3 EP a, že v predmetnej veci došlo k čiastočnému zastaveniu exekúcie a

preto, ako exekútor, mohol vo výkone exekúcie pokračovať a vymáhať trovy exekúcie. K uzneseniu
37Er/2838/02-121 z 12.11.2007, ktorým súd rozhodol o trovách exekúcie, resp. o tom, kto platí trovy
exekúcie, poukázal na to, že ak podľa tvrdení žalobcov vymohol trovy vo vyššej výške ako mal, v
súlade s cit. konštantnou judikatúrou NS SR nemohlo dôjsť na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu(Uznesenie 3Cdo/58/2009 zo 14.1.2010) a, že pokiaľ žalobcovia poukazujú na to, že má ísť o škodu, v
tomto prípade nie je pasívne vecne legitimovaným (pasívne vecne legitimovaným je štát). Citujúc znenie
§ 27a vyhl. a § 4 ods.1 vyhl. (v znení účinnom do 30.4.2008), poukázal na skutočnosť, že je nesporné,

že exekučné konanie 37Er/2838/02 začalo pred 30.4.2008, tzn. odmena exekútora, tzn. jeho sa určuje
z vymáhanej pohľadávky, že ak malo ísť - podľa tvrdení žalobcov - o nezákonnú exekúciu, čo mal
dokoncapodľanichkonštatovaťajsúd,vtomprípadebyzodpovednýmsubjektombolštát,keďžedošlok
nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu právnemu postupu na strane exekučného súdu. Okrem
uvedenéhopoukázalnato,ženapriektomu,žeakmalavymáhanápohľadávkazaniknúťužpredzačatím

exekúcie, žalobcovia ako povinní nepodali námietky a návrh na zastavenie exekúcie podali až s dlhým
časovým odstupom a tak konali nepochybne v rozpore s § 415 O. z. (jeho znenie tiež citovali). Pokiaľ, v
súvislostisuvedeným,žalobcoviavodvolanítvrdia,žekonalibafaktickyakoorgánverejnejmociamedzi
účastníkmi konania tak vznikol iba zdanlivý verejnoprávny vzťah, uviedol, že konal ako exekútor na
základe poverenia exekučného súdu a v zmysle toho sú uvedené ich námietky, resp. tvrdenia nelogické
a nesprávne. Poukazovanie žalobcov na to, že ako exekútor nie je rozpočtovou organizáciou a že jeho

trovy sú výlučne jeho príjmom a nie príjmom verejného rozpočtu, považoval za irelevantné. Pokiaľ aj
žalobcovia v odvolaní poukazujú na Nález ÚS SR II.ÚS31/04 IV.ÚS263/08, uviedol, že tieto nevyvracajú
záver o tom, že nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane, ako exekútora a, že pokiaľ
by odvolací súd uvažoval o náhrade škody, poukazuje opakovane na skutočnosť, že nie je pasívne
vecne legitimovaný, že ak žalobcovia opakovane uvádzajú, že exekúcia bola nezákonná, nepochybne

šlo o exekúciu, resp. exekučné konanie, pričom ak malo dôjsť v dôsledku takejto nezákonnosti k
vzniku škody, a to spôsobenej či už OS Košice II alebo ním, pasívne legitimovanou je SR (štát), čo
vyplýva zo zák.č.514/03 Z. z. K premlčaniu uplatneného nároku, bez spochybnenia doteraz uvedeného,
poukázal na to, že ak - podľa záverov žalobcov - exekúcia bola zastavená uznesením 37Er/2838/02-50
z 11.2.2005, právoplatným 9.3.2005, a tento moment považujú za rozhodný pre vznik nimi tvrdeného

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. nároku na náhradu škody, potom platí, že si uplatnili
nároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia(nazaplatenie904849Sksprísl.)žalobou,doručenousúdu
28.6.2007, že minimálne pokiaľ ide o sumy vymožené ním, ako exekútorom, do 27.6.2005, nároky na ich
zaplatenie, či už ako bezdôvodné obohatenie alebo náhrada škody sú premlčané a žalobcovia si uplatnili
nárok (sčasti) po uplynutí premlčacej doby (citoval znenie § 106 ods.1 a § 107 ods.1 O. z.), že uvedené

platí aj ak by odvolací súd posudzoval nárok uplatnený žalobcami podľa § 33 ods.1 EP, či všeobecných
ust. O. z. o náhrade škody, že z uvedeného dôvodu podaním z 29.1.2011 vzniesol námietku premlčania
a že z dôvodu právnej istoty opätovne vznáša námietku premlčania. V závere znova opakoval niektoré
už uvedené skutočnosti a tvrdil, že odvolací súd musí potvrdiť rozsudok a žalobcom uložiť povinnosť
nahradiť mu trovy odvolacieho konania.

Žalobcovia k vyjadreniu žalovaného, ako i k dôvodom svojho odvolania dali stanovisko a uviedli, že
po zhodnotení argumentácie žalovaného, aj s poukazom na ním cit. rozhodnutia v podobných, či
obdobných skutkových veciach, považujú za potrebné zosumarizovať východiská právneho posúdenia
predmetnej veci. Poukázali na to, že podľa nich je nesporným, že žalovaný im dodnes nevydal finančné
prostriedky, na ktoré nemá právny nárok, že ich predmetné peňažné prostriedky sa dostali do jeho

dispozície a zadržiava ich ako svoju odmenu, resp. náhrady, a teda peňažné prostriedky sa nedostali
do dispozície štátu, na ktorý poukazuje, ako na nositeľa zodpovednosti a nositeľa pasívnej vecnej
legitimácie podľa zák.č.514/03 Z. z. Pokiaľ argumentácia žalovaného i súdu vychádza z toho, že vzťah
medzi účastníkom exekučného konania a exekútorom nemôže byť vzťahom súkromnoprávnym a nie
je preto možné od žalovaného žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia, v tomto štádiu uviedli, že

postavenie exekútora je potrebné posudzovať i z hľadísk, z ktorých doteraz posudzované nebolo, preto
považovali za potrebné svoju doterajšiu argumentácii doplniť o citovanie znenia § 2 ods.1 EP a citáciu
z Komentára k EP, k § 2-§ 6 (autor Ján Mazák), ak teda žalovaný, no najmä súd, ktorý vo veci
rozhoduje (iura novit curia), poukazuje na nemožnosť priznania nároku ako bezdôvodného obohatenia,
zjavne sa nevyporiadal so skutočnosťou, že exekútor nie je štátnym orgánom, proti ktorému by mala

byť - podľa jeho argumentácie - vylúčená možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia len
preto, že vykonáva (ako splnomocnenec) exekučnú činnosť pri ktorej ide o prenesený (splnomocnený)
výkon verejnej moci, že skutočnosť, či ide alebo nejde o verejnoprávny vzťah, v kontexte ich žaloby
je potrebné posudzovať z pohľadu samotného predmetu konania, ktorým je otázka či majú nárok na
zaplatenie peňažných prostriedkov od žalovaného alebo nemajú (lebo napr. mu vznikol v uvedenom

rozsahu nárok na odmenu, resp. náhrady) a že predmetom konania je teda z iného pohľadu posúdenie
majetkového práva na ich strane a žalovaného a rozhodnutie o ňom. Tvrdili, že - ako už bolo uvedené
- exekútor je v zásade subjektom súkromného práva, vykonávajúcim slobodné povolanie, v rámci
ktorého je iba splnomocnený na výkon verejnej moci, ak ale mal v dispozícii ich peňažné prostriedkypre účely uspokojenia pohľadávky oprávneného, avšak došlo uznesením k zastaveniu exekúcie, a
následne uznesením 37Er/2838/02 z 12.11.2007 k rozhodnutiu o trovách konania, teda rozhodnutiu o
jeho odmene a náhradách, potom pre držanie zvyšných peňažných prostriedkov, ktoré im patria nemá

právny dôvod a je povinný ich vydať, pretože inak sa na ich úkor bezdôvodne obohacuje (Dôkaz:
uznesenie 37Er/2838/02 z 12.11.2007). V tejto súvislosti poukázali na § 3 druhá veta EP (jeho znenie
- nepresne - citovali), a to s poukazom na to, že exekútor je viazaný i rozhodnutím súdu vydaným
v exekučnom konaní - teda i uznesením 37Er/2838/02 z 12.11.2007, preto ak má v dispozícii ich
peňažné prostriedky, ktoré nie sú kryté predmetným rozhodnutím o jeho trovách, potom je povinný

ich vydať. Ďalej tvrdili, že nie je to štát - SR, ktorý by sa mal na ich úkor obohatiť, ale žalovaný ako
súkromná osoba, preto nie je dôvod vylúčiť tento ich nárok na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu
postupom podľa zák.č.514/03 Z. z., že zo systematického členenia EP je navyše zjavné, že ODMENA
SÚDNEHO EXEKÚTORA, ako aj TROVY EXEKÚCIE sú začlenené v ŠIESTEJ a SIEDMEJ ČASTI
EP, teda nie v TRETEJ ČASTI - EXEKUČNÁ ČINNOSŤ, ktorá sa spája s výkonom verejnej moci, že
odmena exekútora je odplatou za výkon jeho činností a vzniká ako majetkové právo - súkromnoprávny

majetkový vzťah medzi podnikateľským subjektom (i keď sui generis) - exekútorom a súkromnoprávnym
subjektom - oprávneným alebo povinným, že nárok na odmenu, resp. náhradu sa v zásade vždy odvíja
od rozhodnutia, resp. postupu exekučného súdu, ktorý v konečnom dôsledku na základe zák. (EP, O. s.
p.) o týchto nárokoch rozhoduje vydaním poverenia na výkon exekúcie, oprávňujúcim exekútora avšak
iba na predbežné trovy exekúcie - podľa § 201 - SIEDMA ČASŤ EP, rozhodnutím o trovách konania

v prípade zastavenia exekúcie § 200 ods.2 - SIEDMA ČASŤ EP a rozhodnutím o ďalších trovách
exekúcie podľa § 202 ods.2, ak teda má im žalovaný vydať peňažné prostriedky v rozsahu, na ktorý
nemá právny titul, a to v dôsledku uznesenia 37Er/2838/02 z 12.11.2007, potom je prirodzené, žiadať
od neho tieto peňažné prostriedky tak, ako to učinili prostredníctvom tejto žaloby, lebo mu predmetným
uznesením odpadol právny titul pre držanie ich peňažných prostriedkov a, že rovnako ak dôjde, napr.

v občianskom súdnom konaní k zrušeniu právoplatného rozhodnutia o trovách konania, na základe
ktorého sa už plnilo, zakladá to pre stranu, ktorá prijala plnenie povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie.
Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu ešte považovali za potrebné uviesť, že i napriek rozhodnutiam súdov
v obdobných, resp. podobných veciach, v slovenskom právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého sú
súdy viazané len zák., znamená to, že súd pri svojom rozhodovaní prihliada, a príp. aj aplikuje súdny

judikát či stanovisko len vtedy, ak dôjde k záveru, že sú v súlade so zák., ale záväzné pre neho nie sú,
ak sa teda súd, napriek rozhodnutiam v iných obdobných veciach, odchýli od právneho názoru, ktorý
bol vyjadrený v týchto prvších rozhodnutiach vyšších súdov s tým, že sa právne vyporiada s doterajším
právnym názorom a zdôvodní svoj iný právny názor, nemôže dôjsť ani k porušeniu princípu právneho
štátu a v rámci neho predvídateľnosti práva a rozhodovania súdov v obdobných veciach.

Odvolací súd prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že nie sú
splnené podmienky na potvrdenie rozsudku (§ 219), ani na jeho zmenu (§ 220), lebo postupom súdu
sa odňala žalobcom možnosť konať pred súdom a došlo k vade uvedenej v § 221 ods.1 písm. h) O. s.
p., pretože súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, preto podľa § 221 ods.1 písm. f),h),ods.2 O. s. p. rozsudok zrušil

a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku
ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p.
Podľa § 157 ods.2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom -

podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné.
Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne
a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver
vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad

musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia)je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a
výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.
Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného

právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil,
a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu
k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný
je preto rozsudok, ktorého skutkové a právne závery vychádzajú z tzv. súhrnného zistenia, ktorým sa
zisťuje rozhodujúci skutkový stav súčasne na základe všetkých vykonaných dôkazov, bez toho, aby bolo

uvedené, na základe ktorých konkrétnych dôkazov sa to ktoré zistenie robí a z akých dôvodov, ako i
bez vysvetlenia prípadných rozporov medzi nimi. Rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.

ÚS SR už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie)
podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov;
ďalej len Ústava),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.; ďalej len Listina) a
Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92
Zb. a č.102/99 Z. z.; ďalej len Dohovor) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho
možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie
jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby

mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne
dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani
možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane
rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.
Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody, príp. obsahuje iba

nedostatočné dôvody prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu na ďalšie
konanie.
Napadnutý rozsudok nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej
praxe, preto je nepreskúmateľný a to vo vzťahu k všetkým skutočnostiam, na ktoré sa poukazuje v
odvolaní a už len preto musel byť zrušený a vec musela byť vrátená súdu na ďalšie konanie.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne

ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Keď je
rozhodnutie súdu tak po skutkovej, ako aj právnej stránke nesprávne, pričom použitie správneho ust.
neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu, v
takom prípade je odvolací súd nútený konštatovať, že súd nepoužil správny právny predpis a ak súčasne

nezistil náležite skutkový stav, je nútený také rozhodnutie iba zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
Súd vec nesprávne právne posúdil, lebo na zistený skutkový stav nepoužil správny právny predpis a
to najmä EP.
O. z., podľa svojho § 1 ods.2, upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové
vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto

občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.
Podľa § 2 EP (v znení účinnom k 28.11.2002, kedy sa začalo exekučné konanie; ďalej len cit. EP)
exekútor bol štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a
iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“).
Podľa § 3 cit. EP exekútor vykonával exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti

bol viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní.
Podľa § 12 ods.1 písm. b) cit. EP exekútor mohol vykonávať svoju činnosť, len ak uzavrel zmluvu o
poistenízodpovednostizaškodu,ktorábymohlavzniknúťvsúvislostisvykonávanímexekučnejčinnosti.Podľa § 33 ods.1 cit. EP exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho
zamestnancivsúvislostisčinnosťoupodľatohtozákona.Exekútorsazbavízodpovednosti,akpreukáže,
že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

Z uvedených ust. cit. EP možno vyvodiť, že vzťah medzi exekútorom, ako osobou vykonávajúcou
činnosti, ktoré inak zabezpečuje štát svojimi orgánmi a účastníkom exekučného konania (spravidla
oprávneným a povinným) je vzťahom verejnoprávnym a preto ho nemožno považovať za vzťah
občianskoprávny, tak ako je vymedzený v cit. § 1 ods. 2 O. z.
Nárok účastníka exekučného konania na vrátenie sumy, ktorú - podľa jeho názoru - exekútor od neho

neoprávnene vymohol, nie je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods.2 O. z.
vzniknutýmplnenímzprávnehodôvodu,ktorýdodatočneodpadol,aledoúvahyprichádzaibaposúdenie
takéhoto nároku podľa § 33 ods.1 cit. EP.
Predpokladmi vzniku zodpovednosti exekútora podľa cit. ust. EP je exekučná činnosť podľa definície
v § 2 cit. EP, ďalej škoda, t.j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch a príčinná súvislosť medzi
škodou a exekučnou činnosťou. Existenciu všetkých 3 predpokladov vzniku zodpovednosti exekútora v

konkrétnom prípade musí preukázať poškodený, pričom však liberačný dôvod na strane exekútora je
daný len vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku prekážok, ktoré boli pre neho, resp. jeho zamestnancov
pri exekučnej činnosti objektívne neprekonateľné, pričom vynaloženie úsilia exekútora, resp. jeho
zamestnancov na zabránenie vzniku škody treba posudzovať podľa objektívnych kritérií s vylúčením
akéhokoľvek subjektívneho nazerania na toto úsilie a pri uplatňovaní liberačného dôvodu dôkazné

bremeno postihuje exekútora, ktorý musí dokázať existenciu tohto dôvodu.
Podľa § 2 (Vymedzenie základných pojmov) písm. a), b) bod 2. zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinného od 1.7.2004)
na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o
právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb a orgán

verejnej moci je o. i. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Podľa § 3 (Rozsah zodpovednosti) ods.1 písm. a) a d) cit. zák. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohozákona,privýkoneverejnejmocinezákonnýmrozhodnutím,alebonesprávnymúradnýmpostupom.
Podľa ods.2 cit. ust. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 (Orgán konajúci v mene štátu) ods.1 písm. a), bod 3. cit. zák. vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z
poverenia súdu podľa osobitného predpisu.
Poznámka č.2 k tomuto ust. odkazuje na EP.

Podľa § 22 ods.1 písm. c) cit. zák. ak štát uhradí náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, požaduje regresnú náhradu v celej výške od fyzickej osoby, ktorá
vydala nezákonné rozhodnutie alebo sa podieľala na nesprávnom úradnom postupe ako osoby na to
oprávnenej pri výkone verejnej moci, ktorá jej bola zverená zákonom.
Poznámka č.10 k tomuto ust. tiež odkazuje na EP.

Podľa § 27 (Prechodné ustanovenie) ods.1 cit. zák. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa
vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona.
Podľa ods.2 cit. ust. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa § 28 cit. zák. zrušuje sa zákon č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Cit. zák. nadobudol (podľa svojho Čl. VI) účinnosť 1.7.2004.

So zreteľom na uvedené, v prípadoch, kedy má poškodený nárok na náhradu škody proti štátu,
má súčasne daný priamy nárok na náhradu škody aj voči exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je
spoločná a nerozdielna a poškodený sa môže rozhodnúť, že uplatní škodu iba proti štátu alebo iba
voči exekútorovi, avšak nie je vylúčené, že náhradu škody uplatní súčasne proti obom subjektom, lebo
žiaden právny predpis (najmä zák.č.58/69 Zb.,zák.č.514/03 Z. z. a EP) nemá ust. vylučujúce priamu

zodpovednosť exekútora vo vzťahu k poškodenému.
Keďže súd, vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru, nevykonal - najmä čo sa týka včasnosti
uplatnenia nároku a jeho výšky - vo veci žiadne dokazovanie, musel byť jeho rozsudok zrušený a vec
mu musela byť vrátená na ďalšie konanie, v ktorom nárok žalobcov- v intenciách vysloveného právnehonázoru odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.) - opätovne posúdi, o ňom rozhodne a rozhodnutie odôvodní
tak, aby bolo preskúmateľné, pričom sa vyrovná aj so všetkými skutočnosťami uvedenými účastníkmi
konania počas celého doterajšieho konania.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.3
O. s. p.).
Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania (§ 9 ods.1 a § 10 ods.1 O. s. p.), pretože ak by rozhodol, porušil by právo účastníkov konania
na spravodlivý proces, keďže by im odoprel právo namietať správnosť jeho právneho názoru.

Podľa Čl.46 (PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU) ods.1 Ústavy každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa Čl.48 ods.2 Ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa Čl.6 (Právo na spravodlivé súdne konanie) bod 1. Dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť
môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo
ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,
pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ÚS SR vyplýva, že tak základné
právo podľa Čl.46 ods.1 Ústavy, ako aj právo podľa Čl.6 ods.1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na

rovnosťzbraní,kontradiktórnosťkonaniaaodôvodnenierozhodnutia,pričomobsahprávanaspravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky a ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy.
O. s. p., podľa svojho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu
jeho povinnosť o veci konať, pričom právo na súdnu ochranu, okrem Čl.46 ods.1 Ústavy, Čl. 36 ods.1
Listiny a Čl.6 ods.1 Dohovoru zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ust. O. s. p. a obsahom práva

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon
pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.
Súd sa upozorňuje, že neodstránil (postupom podľa § 43 ods.1 O. s. p.) vadu žaloby, ktorá neobsahuje
bydlisko žalovaného (§ 79 ods.1 prvá veta O. s. p.), preto bude jeho povinnosťou tento nedostatok
napraviť.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.