Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. apríl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/61/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117211150
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5117211150.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členiek senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v spore žalobkyne:
G. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. X, XXX XX N. W., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr.
Sabínou Hodoňovou, PhD., advokátkou a členkou združenia Advokátska kancelária BEDŇÁŘOVÁ &
HODOŇOVÁ, so sídlom J. Q. XX, XXX XX M., proti žalovanému: H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX N. S. XXX, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s.r.o., so sídlom
Sládkovičova 13, 010 01 Žilina, IČO: 47 232 072, o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 6C/22/2017-142 zo dňa 29. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala od
žalovaného vydania pozemkov nachádzajúcich sa v kat. území X., evidovaných v katastri nehnuteľností
na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, ako parcela KN-
C č. 606/7 - záhrady o výmere 133 m2, parcela KN-C č. 606/8 - orná pôda o výmere 119 m2 a parcela
KN-C č. 606/9 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 16 m2 (veta prvá výroku) a zároveň žalovanému

priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (veta druhá výroku).

2. Žalobkyňa vyvodzovala vznik žalovanej povinnosti žalovaného z právnych skutočností, že ako
vlastníčka sporných pozemkov (darkyňa) tieto darovala žalovanému (obdarovanému) na základe
medzi nimi uzatvorenej darovacej zmluvy zo dňa 26.05.1998 a následne obdarovaného listom zo dňa
15.02.2016 v zmysle § 630 OZ požiadala o vrátenie daru z dôvodov, že viac ako pol roka nereagoval
na jej doporučený list zo dňa 08.09.2015, nezaplatil avizovanú daň z pozemkov, nebol ochotný sa

spolupodieľať na finančnej podpore jej liečebných nákladov a nezaujímal sa o ňu a jej zdravotný stav,
dokonca ani počas vianočných sviatkov. Žalovaný jej žiadosti nevyhovel a v konaní sa bránil tým, že
nedošlo k naplneniu hypotézy právnej normy v ust. § 630 OZ, a teda vzniku práva žalobkyne domáhať
sa voči nemu vrátenia daru, nakoľko jeho správanie nie je hrubým porušením dobrých mravov.

3. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd vykonal dokazovanie so zameraním na otázky,
či sa žalovaný dopustil konania (správania), ktoré žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru z 15.02.2016

označila vo vzťahu k nej ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy a v prípade, že sa takéhoto
správania dopustil, či je možné takéto správanie samo o sebe, alebo vo vzájomnej spojitosti a intenzite,
považovať za správanie hrubo porušujúce dobré mravy voči darkyni.4. Pokiaľ ide o nezaplatenie dane z darovaných pozemkov, žalovaný v spore nepoprel, že
zo strany žalobkyne došlo za obdobie pred dňom 08.09.2015 k úhrade dane z nehnuteľností za sporné
pozemky (list žalobkyne z 08.09.2015, ktorým vyčíslila celkové náklady za uplynulé roky v sume 29,35

eur, v konaní preukázaných vo výške 11,05 eur), neplnenie daňovej povinnosti však samo o sebe
vo vzťahu k žalobkyni nemohlo naplniť znaky správania akokoľvek porušujúce dobré mravy. Túto
skutočnosť nepovažoval za správanie v rozpore s dobrými mravmi aj s prihliadnutím na okolnosť, že
žalovanýspornépozemkydlhodoboneužívalakotovyplynulozvykonanéhodokazovania.Najednomzo
sporných pozemkov (KN-C č. 606/10) sa nachádza stavba rodinného domu súp. č. XXX, ktorý nesporne

žalobkyňa ako vlastníčka v priebehu sporu previedla na svojho syna T. U. a napokon tieto sporné
pozemky užívala žalobkyňa s manželom a ich synom T..

5. Žalobkyňa nesporne požiadala žalovaného označeným listom o finančnú podporu v sume 40 eur
mesačne s odôvodnením, že jej odchodom na dôchodok sa jej finančná situácia výrazne zhoršila, jej
zdravotný stav si vyžaduje zvýšené náklady na lieky. Súd zdôraznil, že len neposkytnutie potrebnej

pomoci, t. j. pomoci, na ktorú je darca odkázaný, možno považovať za kvalifikované konanie v rozpore s
dobrými mravmi. V tomto kontexte vzhľadom na príbuzenský vzťah strán sporu poukázal na vyživovaciu
povinnosť v zmysle Zákona o rodine a konštatoval, že v konaní žalobkyňa nepreukázala, že by na
jej strane vznikla potreba, aby jej žalovaný prispieval na výživu. Nepreukázala, že pri zohľadnení
vzájomnejvyživovacejpovinnostimedzimanželmi,ktorápredchádzavyživovacejpovinnostidieťaťavoči

rodičovi, by jej príjmové a majetkové pomery nepostačovali na krytie peňažných výdavkov spojených
s jej primeranou výživou. Obmedzila sa len na tvrdenie, že jej príjem v rozhodnom čase pozostával
zo starobného dôchodku vo výške 337,10 eur mesačne a jej zdravotný stav bol zhoršený. Tiež
nepreukázala, akými konkrétnymi zdravotnými problémami trpela v období predchádzajúcom výzve na
vrátenie daru a aké mala s tým spojené výdavky. Z výpovede svedka G. U. (jej manžela) vyplynulo, že

spoločne poberajú starobné dôchodky v sume 825,10 eur mesačne, ktorá suma im postačuje na krytie
výdavkov spojených so zabezpečovaním ich životných potrieb. V rozhodnom čase býval v spoločnej
domácnosti so žalobkyňou a jej manželom aj syn T., ktorý mal povinnosť podieľať sa na výdavkoch
spojených s užívaním predmetného domu. Okrem vlastníctva rodinného domu súp. č. X, v ktorom bývali
rodičia žalovaného, bola žalobkyňa vlastníkom aj ďalšej nehnuteľnosti - rodinného domu súp. č. XXX,

ktorú v priebehu sporu previedla na svojho syna T.. Súčasne súd prihliadol aj na vyživovaciu povinnosť
žalovaného k svojim dvom deťom, ktorá má prednosť pred ostatnými vyživovacími povinnosťami
žalovaného, pričom v konaní bola zistená výška príjmu žalovaného v sume 750 eur brutto mesačne.
Ako dôvod na vrátenie daru žalobkyňa neuviedla neposkytnutie inej ako finančnej podpory. Súd však
na margo argumentácie žalobkyne produkovanej v spore poukázal na jej výpoveď, že v prípade potreby

s odvozom k lekárovi ju odviezol buď manžel alebo syn T.. Priamo uviedla, že od žalovaného by
potrebovalalen,abyjejvrátilspornépozemky.Manželžalobkyneuviedol,žežalovanýimposkytolpomoc
asi pred 6-timi rokmi, keď sa im pokazila v dome elektrina a následne už od neho pomoc nežiadali.
Žalobkyňa tak zásadne nekonkretizovala, na akú pomoc od žalovaného bola odkázaná, ktorú jej on
neposkytoval. Súd dospel k záveru, že neposkytnutie finančnej podpory na liečebné náklady darkyne,

nebolo možné považovať za správanie, ktorým by žalovaný hrubo porušoval dobré mravy.

6. Pokiaľ žalobkyňa ako dôvod na vrátenie daru uviedla nezáujem žalovaného o darkyňu a jej
zdravotný stav, súd poukázal na dlhodobé narušenie vzájomných vzťahov medzi stranami sporu,
ktoré predchádzalo výzve žalobkyne na vrátenie daru - nestretávali sa a komunikovali viac-menej

len prostredníctvom občasných telefonátov a sms správ. Žalovaný skutočne aktívne neprejavil
záujem o informácie o zdravotnom stave žalobkyne, ktorá ho sama ani o tomto preukázateľne
neinformovala. Rovnako žalobkyňu nenavštívil ani pri príležitosti jej alebo iných sviatkov, takúto snahu
však neprejavovala vo vzťahu k žalovanému a jeho rodine ani žalobkyňa. Žalobkyňa narušenie vzťahov
pripisovala nevďaku a nezáujmu zo strany žalovaného, žalovaný zasa majetkovým nárokom, či už zo

strany žalobkyne alebo jeho brata T., konkrétne ich požiadavke o spätný prevod sporných pozemkov
na žalobkyňu, resp. založenie týchto nehnuteľností ako zábezpeky pre hypotekárny úver a neochote
nahradiť mu vložené investície do domu súp. č. XXX situovanom na jednom zo sporných pozemkov.
Súd vychádzajúc zo zásady vzájomnosti nepovažoval správanie sa žalovaného za správanie, svojou
intenzitou hrubo porušujúce dobré mravy. Pokiaľ žalobkyňa namietala nezáujem žalovaného o ňu v čase

jej jubileí, prípadne iných rodinných príležitostí alebo sviatkov, súd odkázal na právny záver vyslovený
NS SR v rozsudku sp. zn. 2Cdo 81/97 zo dňa 30.01.1998. Pokiaľ aj žalobkyňa v ďalšom priebehu
konania produkovala skutkové tvrdenia o inom hrubom správaní sa žalovaného voči nej spočívajúceho vhrubých urážkach, táto argumentácia ostala len v rovine nepreukázaných skutkových tvrdení popretých
žalovaným.

7. Z vykonaného rozsiahleho dokazovania vo veci súd prvej inštancie nadobudol presvedčenie, že
žalobkyňa v danom prípade konala účelovo, v snahe opätovne nadobudnúť sporné pozemky, čomu
nasvedčovala aj výpoveď svedka - jej manžela, že sporné pozemky sú pre nich dôležité, keďže tvoria
súčasť ich záhrady, ktorú užívajú, ako aj prístupovú cestu na verejnú komunikáciu a na jednom z nich
sa nachádza rodinný dom súp. č. XXX aktuálne vo vlastníctve syna T..

8. Vychádzajúc z uvedeného súd konštatoval, že nedošlo k naplneniu hypotézy právnej normy
obsiahnutej v cit. ust. § 630 OZ, t.j. žalobkyni nevzniklo právo na vrátenie predmetu daru, a v dôsledku
nedostatku vecnej legitimácie žalobkyne žalobu v celom rozsahu zamietol.

9. Následne už nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou na preukázanie zdravotného stavu jej manžela

(otca žalovaného), pretože neposkytnutie pomoci otcovi nebol uvedený ako dôvod na vrátenie daru vo
výzve z 15.02.2016. Nevykonal ani výsluch svedkyne JUDr. Veroniky Nozar Jakubíkovej, ktorá mohla
predložiť súdu len sprostredkované informácie ohľadom správania sa žalovaného k žalobkyni, ktoré sa
dozvedela priamo od žalobkyne pri konzultácii v advokátskej kancelárii v roku 2013, teda informácii bez
relevantnej výpovednej hodnoty.

10. Na rozhodnutie o trovách konania súd aplikoval ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2
CSP. Vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore mu priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov
konaniavrozsahu100%,ovýškektorejbuderozhodnutépoprávoplatnostitohtorozsudkusamostatným
uznesením vydaným súdnym úradníkom.

11. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala riadne a včas odvolanie žalobkyňa z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a jej žalobe
v plnom rozsahu vyhovieť. Odvolateľka namietala, že žalovaný v priebehu konania účinne nepoprel
významné skutkové tvrdenia žalobkyne pre spor. Za takéto nesporné skutočnosti považovala najmä:

uzatvorenie darovacej zmluvy medzi stranami sporu dňa 22. mája 1998, finančnú a osobnú pomoc
rodičov žalovanému pri prestavbe jeho rodinného domu v N. S., žiadosť o právnu radu vo veci
vrátenia daru, písomné oslovenie žalovaného zo dňa 08.09.2015 a žiadosť žalobkyne o úhradu daní
z nehnuteľností a finančnú podporu, uhradenie dane žalobkyňou, neposkytnutie finančnej podpory
žalobkyni, skutočnosti, že žalovaný s nimi nekomunikuje, neposkytuje im pomoc v starobe a chorobe,

žalobkyňu nikdy nezaviezol do nemocnice, žalovaný žalobkyni vulgárne nadáva, žalobkyňa má vážne
zdravotné problémy, je starobnou dôchodkyňou s výškou dôchodku 345,40 eur mesačne a jej mesačné
výdavky sú vo výške 400 eur mesačne a vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným nie sú usporiadané
najmenej od roku 2014. Z dôvodu nepopretia uvedených skutkových tvrdení konanie žalovaného
nemožno vyhodnotiť inak ako porušenie dobrých mravov, ktoré zakladá nárok na vrátenie daru. Preto

nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného nedošlo k hrubému porušeniu
dobrých mravov. Mala za to, že správanie sa žalovaného voči žalobkyni ako k matke ako aj k darkyni
je doposiaľ hrubo porušujúcim dobré mravy. Takéto správanie nevyžaduje ani úmyselné správanie
ani spáchanie trestného činu voči dotknutej osobe. Môže spočívať aj v nedbanlivostnom správaní,
ktoré môže byť realizované aj opomenutím alebo strpením (ignorovanie žiadosti o pomoc v prípade

zdravotných problémov). Takéhoto opomenutia sa žalovaný nesporne dlhodobo dopúšťal. Je osobou
vysokého veku s vážnymi zdravotnými problémami, výdavkami (400 eur mesačne) prevyšujúcimi jej
príjmy (dôchodok vo výške 345,40 eur), a tak osobou odkázanou na pomoc ostatných. Záver súdu o
tom, že jej manžel sa na pojednávaní (22. mája 2018) vyjadril, že ich dôchodky postačujú na krytie
výdavkov spojených so zabezpečovaním ich životných potrieb, nemá celkom oporu v obsahu zápisnice

a citovala vetu: „Vystačili by sme si, uskromnili by sme sa, v živote som si nič dobré nedovolil a teraz si
rovnako nedovolím.“ Ide o hypotetickú odpoveď na položenú otázku, z ktorej nevyplýva, že dôchodok
im postačuje, ale to, že ak by nemali podporu syna T., vystačili by si, uskromnili by sa. Žalobkyňa a jej
manžel však majú nárok na primeranú výživu. Nestotožnila sa ani so záverom súdu, že má k dispozícii
manžela a syna, ktorí ju v prípade potreby môžu zaviezť do nemocnice, pretože jej manžel je tiež

odkázaný na pomoc ostatných. Pomoc od syna T. nezbavuje povinností ďalších dvoch detí postarať sa o
svojich rodičov. Žalovaný, naopak, už niekoľko rokov nekomunikuje so žalobkyňou, nijakým spôsobom
jej nepomáha, finančne jej neprispieva, správa sa k nej vulgárne a urážlivo. Ďalej žalobkyňa zdôraznila
hodnovernosť a výpovednú hodnotu svedkov vypovedajúcich v jej prospech, ako osôb priamo účastnýchsituácii, o ktorých vypovedali (výpovede svedkov G. U. - manželky syna T., ako aj jej syna T.), na
rozdiel od svedkov na strane žalovaného a ich sprostredkovaných tvrdení o skutočnostiach, o ktorých
sa dozvedeli od žalovaného. Záver súdu, že po narušení vzťahov bol nezáujem na oboch stranám

vzájomný, nemení nič na tom, že povinnosťou neporušovať hrubo dobré mravy je zákonom zaviazaný
žalovaný a nie žalobkyňa. Žalobkyňa požaduje od žalovaného pomoc v starobe a chorobe, ktorú by jej
mal žalovaný poskytnúť bez ohľadu na to, či mu žalobkyňa niečo darovala alebo nie. Súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil vec aj v otázke trov konania, keď neaplikoval ustanovenie § 257 CSP aj
napriek existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa týkajúcich sa veku žalovanej, zdravotného stavu

a majetkových pomerov, na ktoré v konaní poukazovala. V súdnom konaní bola oslobodená od súdnych
poplatkov a v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov sú podrobne rozpísané jej majetkové pomery.
Celý mesačný príjem žalobkyňa minie na lieky. Závažnosť jej sociálnej situácie preto predstavuje dôvod
hodný osobitného zreteľa. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považovala aj príbuzenský vzťah medzi
stranami sporu. Vzhľadom na sociálny aspekt by žalobkyňa iba s veľkými ťažkosťami dokázala uhradiť
žalovanému trovy konania v plnej výške.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdiť a žalobkyni uložiť povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania
v plnej výške. Žalobkyňa len formálne za odvolací dôvod označila nesprávne právne posúdenie veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), avšak v odvolaní tento bližšie nekonkretizovala. Z obsahu vyplýva, že

rozsudok súdu prvej inštancie napadla z dôvodu, že súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a tieto dôkazy vyhodnotil v neprospech žalobkyne. Okolnosti uvádzané žalobkyňou
v odvolaní sú subjektívne vyňaté z kontextu obsahu súdneho spisu a nezodpovedajú skutkovému stavu
veci a vykonaným dôkazom. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu hodnotil súd dôkazy jednotlivo
i v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a svoj záver, že

žalovaný sa nedopustil voči žalobkyni konania hrubo narúšajúce dobré mravy, odôvodnil v odsekoch
36. až 38. rozsudku, pričom nezanedbateľný je záver aj v odseku 40. rozsudku. Právne závery súdu
sa opierajú o všeobecnú judikatúru v obdobných veciach. Zo zisteného skutkového stavu jednoznačne
vyplýva zastretý majetkový motív žalobkyne získať darované pozemky späť pre syna T.. Zopakoval
dôvod, ktorý viedol ešte v roku 2014 k zhoršeniu rodinných vzťahov. Čo sa týka zhoršenia zdravotného

stavu žalobkyne, takúto skutočnosť nikdy žalovanému neuviedla a nežiadala o poskytnutie pomoci, resp.
starostlivosti s tým súvisiacej, inak by žalovaný takúto pomoc v prípade potreby poskytol. V konaní bolo
preukázané, že všetky náklady súvisiace s údržbou, ako aj náklady za spotrebu vody, tepla, elektrickej
energie uhrádzal syn T., ktorý žil v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi. Bola preukázaná výška
dôchodkov žalobkyne a jej manžela, ako aj príjem žalovaného, z ktorého uspokojoval potreby svojej

rodiny, vrátane dvoch maloletých detí. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, aká bola jej výška mesačných
liečebných nákladov. Sama uviedla, že nepotrebovala žiadnu pomoc od žalovaného, len aby jej vrátil
pozemok. Poukázal aj na výpoveď manžela žalobkyne, že finančnú pomoc od žalovaného nežiadali,
postačoval im dôchodok a v roku 2017 predali rodinný dom synovi T. a z tohto dôvodu sú s manželom
finančne zabezpečení. Až do vzniku sporu žalovaný nemal vedomosť o výške dane za sporné pozemky

(ročne v sume 1,97 eur). Po zistení tejto skutočnosti celkovú sumu 11,05 eur žalobkyni ihneď poukázal.
Argumentoval aj výpoveďou svedkyne F. (sestry žalobkyne). Z tejto výpovede vyplynulo, že žalobkyňa
v minulosti viedla majetkový spor aj so svojím otcom ohľadne prevodu rodičovského domu, z ktorého
bol nakoniec otec nútený sa odsťahovať a pre majetkový motív žalobkyne došlo k rozporom medzi
žalobkyňou a jej dcérou H.. V priebehu konania previedla na syna T. rodinný dom č. X v X. a rodinný

dom v X. súp. č. XXX, stojaci na darovaných pozemkoch, ako aj všetky pozemky jej patriace. Za
nepodstatný odvolací dôvod označil námietku voči výroku o trovách konania. Zo zisteného skutkového
stavu nevyplýva, že by existovali dôvody hodné osobitného zreteľa v prospech žalobkyne. V kontexte
dôvodov, ktoré sa posudzujú ako dôvody hodné osobitného zreteľa, poukázal najmä na majetkový
motív, ktorý viedol žalobkyňu k podaniu žalobného návrhu zastretého tvrdením o hrubom porušovaní

dobrých mravov zo strany žalovaného. Okolnosť oslobodenia od súdnych poplatkov podľa súdnej praxe
nezakladádôvodprepoužitieustanovenia§257CSPavtejtosúvislostidodal,žežalobkyňanepožiadala
súd ani centrum právnej pomoci o právnu pomoc.

13. V odvolacej replike žalobkyňa zotrvala na dôvodoch svojho odvolania a negovala tvrdený majetkový

motív, ktorý ju podľa žalovaného viedol k sporu. Naopak tento majetkový motív svedčí skôr žalovanému,
ktorý po doručení rozsudku za prítomnosti právneho zástupcu rokoval so synom žalobkyne a ponúkol
mu sporné pozemky na predaj za 4.600 eur, zo sumy ktorej malo pripadnúť 2.000 eur na pozemky
a 2.600 eur na ním tvrdené vzniknuté trovy právneho zastúpenia v prebiehajúcom súdnom konaní.Poprela tvrdenia žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu. Dodala, že náklady a energie v rodinnom dome
začal realizovať jej syn T. až začiatkom roku 2018 a odmietnutie pomoci od žalovaného sa vzťahovalo
na súčasnosť, kedy už žalobkyňa skutočne nemá ďalej záujem, aby jej žalovaný pomáhal. Žalovaný

neposkytol pomoc ani svojmu otcovi. Žalovaná zotrvala aj na svojej odvolacej argumentácii týkajúcej sa
rozhodnutia o trovách konania.

14. V odvolacej duplike žalovaný poukázal, že od samého vzniku sporu navrhoval dohodu o vrátení daru
za predpokladu, že mu budú vrátené jeho investície do domu vo výške 2.000 eur. Po vydaní rozsudku vo

veci pri vzájomnom rokovaní bol T. U. ochotný za sporné pozemky zaplatiť kúpnu cenu 1.000 eur. V tejto
súvislosti sa riešila aj otázka doterajších trov konania, ku ktorým bola žalobkyňa zaviazaná, právnym
zástupcom vyčíslené na sumu 2.600 eur, ktoré odmietol za žalobkyňu zaplatiť. Ohľadom aplikácie § 257
CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania zotrval na doterajšej argumentácii a tvrdenie žalobkyne,
že nemá dostatok finančných prostriedkov ani na úhradu liekov, považoval za účelové, nakoľko za celý
čas prvoinštančného konania žalobkyňa nešpecifikovala, aké sú jej mesačné náklady na lieky. Žalovaný

nezavinil vznik sporu, v tomto len bránil svoje práva a plnil procesné povinnosti. Zo zisteného skutkového
stavu a majetkových pomerov účastníkov je zrejmé, že nepriznanie náhrady trov konania žalovanému
by nepriaznivo zasiahlo do jeho majetkovej sféry.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z

dôvodov podaného odvolania (§ 379 CSP a § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa
§ 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného
súdu podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovanie, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (pozri napr. III. ÚS 78/05, II. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).

17. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobkyne
formulovanú v jej opravnom prostriedku.

18. S ohľadom k obsahu podaného odvolania je zrejmé, že odvolateľka sa nestotožnila so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia.

19. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v

súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1

CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobkyne k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným
súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov žalobe žalobkyne nevyhovel a ku svojim záverom dospel
v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

20. V zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa
obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.21. V tomto ustanovení zákona je upravený osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému
dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil
dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba

považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom
rade, ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by
darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (R 88/1998).

22. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré

naplňuje znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ darca toto právo realizuje, zaniká
darovací vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na vrátenie daru zo dňa 15.02.2016) došiel
obdarovanému.

23. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka teda umožňuje vyvodiť zodpovednosť za
porušenie morálnych pravidiel správania - súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v

spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za
sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne
pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné označuje len správanie obdarovaného, nemožno
rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb
ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004).

24. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi.
Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom
porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne

správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno
hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia
dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou),
pričomjehovonkajšímprejavommôžubyťfyzickénásilie,hrubéurážky,neposkytnutiepotrebnejpomoci,
hrubýnezáujemapod.Vsúlades§630Občianskehozákonníkamožnozaprávnerelevantnépovažovať

len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo, pritom nie je rozhodujúci subjektívny
pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a
hodnotiť i správanie samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného
správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená,
že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia

dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva
alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou
nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca
nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i
keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou

by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa
samotného darcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 108/2007).

25. Je potrebné zdôrazniť, že nepochybne po uzavretí darovacej zmluvy má obdarovaný všetky práva
ako každý iný vlastník. Napriek všetkému však v danom prípade právny vzťah medzi darcom a

obdarovaným existuje. Jednak je daný dikciou zákona a spravidla býva obsiahnutý v darovacej zmluve
klauzulou, kedy obdarovaný berie na vedomie, že darca sa môže domáhať vrátenia daru, pokiaľ by sa
obdarovaný voči nemu či členom jeho rodiny dopustil konania, ktoré by bolo hrubým porušením dobrých
mravom. Právny vzťah medzi darcom a obdarovaným je teda daný tým, že obdarovaný sa nemôže voči
darcovi chovať „nemravne“ a berie na vedomie, že pokiaľ by tak učinil, stačí jednostranný úkon darcu a

vlastníctvo darcu k darovanej veci sa obnoví s účinkami ex nunc.

26. Na základe ustálenej súdnej praxe k dotknutej problematike (vrátenia daru), na ktorú odvolací súd
vyššie poukázal a skutkového stavu veci zisteného súdom prvej inštancie v aktuálne prejednávanej veci,
odvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštanciedospelkzáveru,ževkonanínebolozistenéapreukázané

také správanie žalovaného (obdarovaného) k žalobkyni (darkyni), ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
hrubo odporujúce dobrým mravom, prípadne by bolo v zrejmom nepomere k negatívnemu správaniu
samotnej darkyne voči obdarovanému. V danom prípade išlo o vzájomné dlhodobé ochladenie vzťahov,
bez prejavu minimálnej bežnej kvality úrovne príbuzenského vzťahu - matka - syn navonok, vzájomnoukomunikáciou, bezprostredným záujmom o základné hodnoty života, resp. záujmu o upevnenie a
udržanie blízkych rodinných vzťahov.

27. Žalobkyňa v podanom odvolaní poskytla súdu len subjektívne zhodnotenie vykonaného dokazovania
súdenej veci bez vytknutia akéhokoľvek procesného pochybenia súdu majúceho vplyv na správnosť
skutkových alebo právnych záverov. Súd prvej inštancie vzhľadom na jednostranný právny úkon
žalobkyne na vrátenie daru - obsah výzvy darkyne zo dňa 15.02.2016 a dôvodov v nej uvedených
- správne stanovil rozsah a obsah dokazovania pre vec významných skutočností, tieto vykonal a

rešpektujúc zásadu hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP) tieto aj správne vyhodnotil. Inak povedané
už viackrát opakovaná výzva na vrátenie daru limitovala súd v rámci procesu dokazovania. Bez
ohľadu na rozsah následne žalobkyňou tvrdených skutočností o negatívnom správaní žalovaného
voči nej (napr. vulgárne nadávky) resp. členom jej rodiny (neposkytnutie pomoci žalovaným aj jeho
otcovi) vo výzve nezahrnutých, tieto sa nestali právne významnými skutočnosťami pre toto konanie.
Okresný súd vykonal správnu selekciu právne významných a právne nevýznamných skutočností pre

rozhodnutie o uplatnenom nároku. Nie je preto možné súhlasiť, že suma vymenovaných skutočností
označených žalobkyňou v odvolaní bola významná pre záver rozhodnutia súdu vo veci a súčasne,
že tieto skutočnosti boli nesporné. Žalovaný účinne poprel skutkové tvrdenia žalobkyne týkajúce sa
jeho konania označeného žalobkyňou za hrubo porušujúce dobré mravy tým, že predložil súdu vlastné
skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ktoré sa stali predmetom dokazovania a

následneaplikácienavecsavzťahujúcejprávnejnormy(§630OZ).Súdprvejinštancieinterpretovalust.
§ 151 CSP v súlade so zásadou spravodlivej a účinnej ochrany práv, čl. 2 a čl. 5 CSP. Na tomto základe
okresnýsúdvyvodilsprávnyzáver,žedôvodyvráteniadaru,t.j.negatívnesprávaniežalovanéhoopísané
žalobkyňou vo výzve v kontexte vykonaného dokazovania nebolo možné považovať za správanie hrubo
porušujúce dobre mravy a to aj s poukazom na ustálenú judikatúru vzťahujúcu sa na súdenú vec. V

dôsledku uvedeného správne konštatoval, že nedošlo k vzniku práva žalobkyne voči žalovanému na
vrátenie predmetu daru a žalobu v celom rozsahu zamietol. S takýmto záverom sa stotožnil aj odvolací
súd a odvolacie námietky žalobkyne považoval v tomto smere za nedôvodné.

28. Pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách konania odvolateľka namietala nesprávne právne posúdenie,

keď pri tomto rozhodovaní súd vychádzal výlučne zo zásady úspechu (§ 255 CSP) a nevyužil zákonom
poskytnutú možnosť prihliadnuť na dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Apelovala, že je
osobou vysokého veku, so zdravotnými problémami, jediným jej príjmom je dôchodok, s mesačnými
výdavkami prevyšujúcimi jej príjem a pre toto konanie bola oslobodená od súdnych poplatkov na základe
žiadosti, v ktorej poskytla súdu prehľad o svojich majetkových pomeroch. Sociálne dôvody jej tak

neumožňujú platiť trovy konania.

29. Nepriznanie trov konania úspešnej strane je výnimočné, a to za predpokladu existencie dôvodov
osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal
právonanáhradutrovkonania. Účelomtohtozákonnéhoustanoveniajeumožniťsúduzmierniťdôsledky

právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto
ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými
podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o
náhradetrovkonania,nežbyplynulzpoužitiavšeobecnýchzásadnáhradytrovkonania.Zákonvyžaduje

pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a
dôvody hodné osobitného zreteľa. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery oboch strán sporu, prihliada na postoj subjektov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže
dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a
to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

30. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný nemôže uhradiť
náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami.
V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán sporu,

prihliadanapostojsubjektovvkonaní,tedanielentoho,kohobypostihovalapovinnosťnahradiťtrovy,ale
aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba
brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde. Nie každú okolnosť, ktorá byaj bola príčinou sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý
by inak úspešnej strane sporu súd náhradu trov konania nepriznal.

31. Vychádzajúc z vyššie uvedených zákonných kritérií pre aplikáciu ust. § 257 CSP a žalobkyňou
tvrdených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade tieto nepredstavujú výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Paušálne nemôže súd za takýto dôvod vyhodnotiť
dôchodkový vek žalobkyne, ňou tvrdený zlý zdravotný stav bez preukázania, že ide o vážny stav
(napr. akútny, chronický, s odkázanosťou na pomoc inej osoby a pod.) s dopadom na jej finančnú

sféru. Takýto prístup by negoval základné zákonné pravidlo výnimočnosti jeho aplikácie. Výnimočnosť
týchto okolností je daná práve ich závažnosťou, ojedinelosťou a zásadným zásahom do životnej úrovne
osoby dovolávajúcej sa aplikácie tohto ustanovenia. V danom prípade nemal súd takéto skutočnosti
preukázané. Z hľadiska úplného objektívneho posúdenia pomerov žalobkyne pre rozhodnutie o aplikácii
ust.§257CSPodvolacísúdprihliadolajnaskutočnosti,ktorébolirozhodujúcepremeritórnerozhodnutie
(v konaní nebola preukázaná odkázanosť žalobkyne na pomoc žalovaného a v tejto súvislosti boli

hodnotené aj príjmové a majetkové pomery žalobkyne a jej manžela, ako aj správanie žalobkyne,
ktorá počas konania nesporne previedla nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve na syna T.) a aj tieto
okolnosti vyhodnotil odvolací súd v neprospech aplikácie ust. § 257 CSP. V tejto súvislosti nemôže
ako dôvod osobitného zreteľa obstáť ani príbuzenský pomer medzi stranami sporu bez ďalšieho. Za
takúto skutočnosť nemohol súd považovať ani priznané oslobodenie žalobkyne od súdnych poplatkov

(napr. uznesenie NS SR z 13.10.2010, sp. zn. 2 Obo 89/2010). Rozhodovanie o poplatkovej povinnosti
je späté primárne s realizáciou práva strany sporu na súdnu ochranu. V zásade nemožno vylúčiť, že
v priebehu konania, môže súd pokiaľ to majetkové pomery žiadateľa v priebehu konania umožnia,
takéto rozhodnutie zrušiť a opätovne rozhodnúť o poplatkovej povinnosti, a z tohto dôvodu nemôže byť
táto okolnosť zodpovedným kritériom pre posúdenie aplikácie ust. § 257 CSP. V konečnom dôsledku

rozhodnutie o nepriznaní trov konania úspešnej strane sporu nesmie negatívnym spôsobom zasiahnuť
do jej majetkovej sféry, čo by vzhľadom na zistenia na strane žalovaného (výška príjmu, vyživovacia
povinnosť k deťom) nebola splnená. Sociálny aspekt žalobkyne tak nemohol byť dôvodom pre aplikáciu
ust. § 257 CSP a odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania
ako výroku závislého od meritórneho rozhodnutia.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súdu podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP vychádzajúc zo zásady úspechu plne sa odvolávajúc na východiská, ktoré
prezentoval v súvislosti s nepoužitím ust. § 257 CSP vo vzťahu k žalobkyni na rozhodnutie o trovách
prvoinštančného konania, a preto žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal proti žalobkyni nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
(za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).