Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. október 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/62/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107215127
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7107215127.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

SlávkyZborovjanovejaJUDr.JánaSlebodníkavprávnejvecižalobcov1)I.V.S.X)C..W.V.,M.T.,Š.XX,
oboch zastúpených JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, Advokátska kancelária, JUDr. Katunský,
JUDr. Kuzma a spol., Košice, Floriánska 16, proti žalovanému I.. C.M. C., súdnemu exekútorovi, Košice,
Štúrova 17, IČO: 31 308 848 (ďalej len exekútor), zastúpenému CHOCHOĽAK & ČESLA s.r.o., Košice,
Krmanova 6, IČO: 36 857 416, za účasti intervenienta na strane žalovaného KOMUNÁLNA poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 17 (ďalej len intervenient), zastúpeného Mgr.
Daliborom Tverďákom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Krmanova 1, IČO: 31 819 796, o

zaplatenie27259€sprísl.,oodvolanížalobcovprotirozsudku20C/232/2007-421z9.7.2018Okresného
súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je rozsudok vo výroku I.
O d m i e t a odvolanie proti výroku II.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalobu v časti 13 402,80 € (403 773 Sk)
s prísl. za obdobie od mája 2003 do júna 2005 s prísl. zamieta. II. Zvyšnú časť nároku vylučuje na
samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho žalobcovia sa žalobou z 26.6.2007, ktorá mu bola doručená

28.6.2007, domáhali, čím svoju žalobu odôvodnili (čo v nej uviedli, čím svoj nárok odôvodnili,
na čo poukázali), čo si overil, resp. čo zistil z predloženého listinného dôkazu, teda uznesenia
37Er/2838/2002-50 z 11.2.2005 Okresného súdu (ďalej len OS) Košice II, ktoré nadobudlo právoplatnosť
9.3.2005, čo si overil, resp. čo zistil z uznesenia 37Er/2838/2002-101 z 30.11.2006 OS Košice
II (uvedené uznesenie nenadobudlo právoplatnosť), čo zistil z uznesenia 37Er/2838/2002-121 z
12.11.2007 (uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3.1.2008), čo zistil z potvrdenia mzdovej
učtárne zamestnávateľa žalobcu v I. rade o zrážkach zo mzdy, čo si overil z výpisu účtu žalobkyne v II.

rade z 25.4.2007, z podaní žalobcov z 9.11.2005, z 29.11.2005, z 15.3.2006, z 12.4.2006, z 18.9.2006 a
z 26.10.2006, čo zistil z listu Slovenskej komory exekútorov z 26.10.2006, predloženého žalobcami ako
prílohu k žalobe, s ktorým v rámci dokazovania sa oboznámil, ako svojím rozsudkom 20C/232/2007-130
z 2.2.2011 rozhodol a čo uviedol v jeho odôvodnení, ako rozhodol o žalobcami voči tomuto rozsudku
podanom odvolaní odvolací súd svojím uznesením 5Co/329/2011-227 z 12.4.2012 a čo v ňom uviedol
(čo mu vytýkal, resp. aký právny názor zaujal). Ďalej uviedol: Rešpektujúc právny názor odvolacieho
súdu sa v prvom rade zameral na dokazovanie týkajúce sa včasnosti podania žaloby. Zistil, že žaloba

bola mu doručená 28.6.2007. Za účelom ďalšieho dokazovania „týkajúce“ sa včasnosti podania žaloby
si v rámci dokazovania vyžiadal od exekútora prehľad prijatých platieb a vykonaných zrážok u oboch
žalobcov. Z uvedeného prehľadu zistil, že u žalobcu v I. rade prvú platbu prijal 10.9.2004 vo výške
14 259 Sk. Zrážky vykonával až do 10.11.2006. Teda celkom mu zrazil 631 049 Sk. U žalobkyne vII. rade vykonával zrážky od mája 2003 do 12.10.2006, a to v celkovej sume 354 400 Sk. „Žalovaní“
ako aj intervenient niekoľkokrát počas konania vzniesli námietku premlčania, a z toho dôvodu sa touto
námietkou zaoberal. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že námietka premlčania je dôvodná

iba čiastočne, a to vzhľadom na čas, kedy boli jednotlivé sumy zrážané a časom, kedy došlo k podaniu
žaloby. Túto námietku vyhodnotil ako dôvodnú, a to s poukazom na § 106 ods.1 OZ, na základe ktorého
sa právo premlčí za 2 roky. Nakoľko žaloba bola v danom prípade podaná 28.6.2007, teda je evidentné,
že sumy, ktoré exekútor zrazil žalovaným do 27.6.2005 sú premlčané. A to práve s poukazom na § 106
ods.1 OZ (jeho znenie citoval). „Žalovaní“ o tom, že došlo ku škode a kto za ňu zodpovedá (exekútor),

mali vedomosť už v r.2005, nakoľko už svojou prvou výzvou z 9.11.2005 žiadali žalovaného exekútora,
aby prestal vykonávať zrážky zo mzdy a upustil od nezákonného postupu. Teda v danom prípade je
na mieste aplikovať § 106 ods.1. Ďalej sa zaoberal aj tou skutočnosťou, či sú splnené podmienky pre
vznik škody podľa § 420 OZ, a to je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Tieto podmienky vzniku nároku na náhradu
škody musia byť splnené kumulatívne. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že k porušeniu

právnej povinnosti „nastalo“ až v čase po zastavení exekúcie, t.j. 9.3.2005. Dovtedy exekútor neporušil
svoju povinnosť, avšak toto obdobie sa prekrýva s dobou premlčania. Preto sa v danom štádiu už
nezaoberal ďalšími podmienkami potrebnými pre vznik nároku na náhradu škody. Z uvedeného teda
je preukázané, že suma 13 402,80 € za obdobie od mája 2003 do júna 2005 je premlčaná, a z toho
dôvodu ju zamietol. Citoval znenie § 213 zák.č.160/15 Z. z. Keďže mal jednoznačne za preukázané, že

je žaloba v časti 13 402,80 € premlčaná a nie je sporná, rozhodol čiastočným rozsudkom a žalobu v
tejto časti zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že v ďalšom konaní bude potrebné vykonať dokazovanie
oprávnenosti zvyšného nároku uvedeného v žalobe, vylúčil nárok prevyšujúci sumu 13 402,80 € na
samostatné konanie. Zároveň rozhodol, že o trovách tohto konania rozhodne v rozhodnutí, ktorým bude
rozhodnuté aj o trovách tohto konania.

3. Proti čiastočnému rozsudku (ďalej len čiastočný rozsudok; poznámka žalobcov) v celom jeho rozsahu,
dali žalobcovia v zákonnej lehote takto odôvodnené odvolanie: Uviedli, ako čiastočným rozsudkom súd
rozhodol, čím svoje rozhodnutie odôvodnil, a čo zároveň v tejto súvislosti uviedol. Ďalej uviedli: Žalobca
mal dôvodne za to, že rozsudok súdu je vecne ako i právne nesprávny, a preto podal toto odvolanie
v súlade s § 365 ods.1 písm. b, d, a h) C. s. p. V konaní niekoľko krát poukázali na skutočnosť, že

o trovách exekúcie, ich výške, a o tom. kto platí trovy exekúcie rozhodol exekučný súd - OS Košice
II uznesením 37Er 2838/2002-121 z 12.11.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3.2.2008. Uvedeným
uznesením bolo rozhodnuté tak, že oprávnený je povinný nahradiť poverenému exekútorovi I.. C.. C.,
Košice, Južná trieda 93 trovy exekúcie 11 033 €, to od právoplatnosti tohto uznesenia. Z odôvodnenia
uvedeného rozhodnutia vyplýva, že súd rozhodol v súlade s § 203 zák.č.233/95 Z. z. a z dôvodu, že

uznesením OS Košice II 37Er 2838/2002 z 11.2.2005 v spojení s opravným uznesením OS Košice
II z 8.3.2005 došlo k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. f) Exekučného poriadku (ďalej
len EP). Je zrejmé, že o tom, kto má exekútorovi hradiť jeho trovy bolo rozhodnuté uznesením OS
Košice II 37Er 2838/2002-121 z 12.11.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3.2.2008. Od právoplatnosti
uvedeného rozhodnutia bolo zrejmé, že trovy konania je povinný exekútorovi nahradiť oprávnený, a

teda, že exekútor bol od uvedeného dňa povinný všetky ním vymožené finančné prostriedky vrátiť im
ako povinným. Z uvedeného je zrejmé, že premlčacia lehota začala plynúť 3.2.2008, a nie od zrazenia
prvej platby (u žalobcu v I. rade 10.9.2004 a u žalobkyne v II. rade 14.1.2004, tak ako to nesprávne
uvádza súd), nakoľko až od právoplatnosti rozhodnutia o trovách exekučného konania, kedy exekútor
napriek tomu, že neboli povinní mu hradiť odmenu, si tento vymožené prostriedky práve za týmto

účelom ponechal, je možné tvrdiť, že sa dozvedeli o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, nakoľko
žalovaný od právoplatnosti rozhodnutia o trovách konania koná protiprávne. Vzhľadom na uvedené
je zrejmé, že súd vec nesprávne právne posúdil keď uviedol, že ich nárok je premlčaný. Navyše z
odôvodnenia rozhodnutia súdu je zrejmé, že sa uvedeným ich procesným útokom vôbec žiadnym
spôsobom nezaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia ani nevyporiadal. Pre úplnosť poukázali, že z

uznesenia OS Košice II 37Er 2838/2002-121 z 12.11.2007 navyše vyplýva, že trovy exekúcie, na ktoré
bol týmto rozhodnutím zaviazaný zaplatiť žalovanému oprávnený, boli vyčíslené samotným exekútorom,
atietotrovysivyčíslilnasledovne(citovalizodôvodneniauvedenéhouznesenia).Zuvedenéhojezrejmé,
že žalovaný si voči oprávnenému vyčíslil svoju odmenu za úkony od počiatku exekúcie, t.j. neobstojí
jeho procesná obrana, že uznesenie OS Košice II 37Er 2838/2002-121 z 12.11.2007 sa netýka trov

exekučného konania vymožených ním ako exekútorom až do vydania tohto uznesenia. Mali za to, že nie
je možné priznať právnu ochranu konania žalovaného, ktorý si na uspokojenie svojej odmeny ponechal
finančné prostriedky vymožené od nich, napriek tomu, že odmenu za úkony od počiatku exekúcie
vyčíslil aj oprávnenému, ktoré mu exekučný súd voči oprávnenému aj priznal. Uvedené by znamenalonastolenie stavu, ktorý EP nepripúšťa - teda, že exekútor má súčasne právo na náhradu trov exekúcie
v prípade jej zastavenia, tak proti povinným (ním - žalobcom) ako aj proti oprávneným. Len pre úplnosť
opätovne poukázali na to, že odhliadnuc o toho, či si žalovaný mohol ním vymožené finančné prostriedky

ponechať ako svoju odmenu, ku dnešnému dňu nie je zrejmé na aké trovy exekúcie údajne žalovanú
sumu použil, nakoľko z jeho strany nikdy nedošlo k vyúčtovaniu jeho odmeny a náhrad voči nim (t.j. ku
dnešnému dňu neoznačil konkrétne úkony a výšku odmeny za ne, ako ani iné hotové výdavky, ktoré
mu mali vzniknúť), t.j. v tomto smere teda ku dnešnému dňu neuniesol svoje dôkazné bremeno. Mali,
a to vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, za to, že čiastočný rozsudok súdu v celom jeho rozsahu

je vecne ako i právne nesprávny, a preto navrhli odvolaciemu súdu, aby ten prvoinštančné rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu uviedol čím prvoinštančný súd odôvodnil čiastočný rozsudok
(reprodukoval bod 19. a 18. jeho odôvodnenia) a ďalej: Žalobcovia v podanom odvolaní proti
čiastočnému rozsudku argumentujú tým, že k začatiu plynutia premlčacej lehoty došlo 3.2.2008, a tento
právny názor odvodzujú od uznesenia OS Košice II, 37Er 2838/2002-121 z 12.11.2007, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 3.2.2008 (ďalej aj Uznesenie o trovách oprávneného; poznámka intervenienta). Uvedená
ichargumentáciajevšakzjavnenelogická,keďžežalobuproti„žalobcovi“podalinasúde28.6.2007,teda
pred nimi označeným začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. V prípade, ak by pre začatie
plynutia premlčacej lehoty bolo skutočne rozhodné nimi tvrdené Uznesenie o trovách oprávneného,
nebolo by možné podanie žaloby (označenie žalovaného a žalovanej sumy) pred vydaním tohto

rozhodnutia. Vo vzťahu k začatiu plynutia premlčacej lehoty, v podanom odvolaní zmenili ich dovtedajšiu
argumentáciu. Reprodukoval doslovne časť svojho vyjadrenia z 15.5.2018 na č.l.408-408 p. v. Tvrdenie
žalobcov, že vydanie Rozhodnutia o trovách oprávneného na úhradu, ktorých bol zaviazaný oprávnený
v exekučnom konaní z dôvodu zastavenia exekúcie, by malo za následok zánik dovtedy vzniknutého
a už „uspokojené“ nároku „žalobcu“ na odmenu exekútora (vznik nároku v súlade s § 196 a n. v

tom čase „platnom“ zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a § 5 ods.1 v
spojení s § 4 ods.1 a § 27a vyhl. MS SR 288/95 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov),
nemá oporu v platnej právnej úprave. Naopak takéto ich tvrdenie má za následok porušenie princípu
právnej istoty a zároveň by bolo porušením v tom čase „platnom“ § 61 zák.č.233/95 Z. z. (jeho znenie
citoval). Inak povedané, už raz vykonané exekučné úkony zostávajú v platnosti. Taktiež ďalšie ich

tvrdenie, že zo strany žalovaného nedošlo k vyúčtovaniu, na aké trovy exekúcie žalovanú sumu použil,
je bezpredmetné, keďže mu takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Žalovaný
má s poukazom na uvedené zákonné ust. nárok na odmenu exekútora bez toho, aby bol povinný
predkladať im (povinným v exekučnom konaní) vyúčtovanie. V celom doterajšom priebehu konania
neoznačili v čom má spočívať protiprávnosť konania žalovaného, pričom až v podanom odvolaní proti

čiastočnému rozsudku prvýkrát tvrdia, že: ...žalovaný od právoplatnosti rozhodnutia o trovách konania
koná protiprávne? (str.3, prvý ods. ich odvolania). V súvislosti s týmto ich tvrdením však považoval za
potrebné uviesť, že žalovaný po právoplatnosti „Uznesenie“ o trovách oprávneného žiadne zrážky z ich
mzdy nevykonal, teda nie je daná žiadna nimi tvrdená protiprávnosť jeho konania. Zotrvával na všetkých
svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach a stanoviskách, ktoré sú obsiahnuté v súdnom

spise, a to najmä vo vzťahu k absencii základu žalobou uplatneného nároku, keďže riadne vykonával
exekučnú činnosť vo vzťahu k žalobcom ako povinným, t.j. neporušil žiadnu právnu povinnosť. Opätovne
zdôraznil, že námietku premlčania vo vzťahu k žalobou uplatneným nárokom vzniesol len in eventum.
Reprodukoval doslovne časť svojho vyjadrenia z 15.5.2018 na č.l.407-408. S ohľadom na uvedené
navrhol potvrdiť čiastočný rozsudok a zaviazať žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu I. uviedol tie isté skutočnosti ako intervenient vo vyjadrení z
12.9.2018 (č.l.446,446 p. v. a č.l.447) a vo vyjadrení z 15.5.2018 (č.l.407-407 p. v. a 408-408 p. v.)
a opakoval skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení z 28.9.2016 (č.l.314) a z 31.10.2016 (č.l.336-337)
a okrem toho: Uvedená argumentácia Žalobcov zároveň zjavne nelogická a vnútorne si odporujúca,

keďže predmetnú Žalobu na Súde podali 28.6.2007, teda pred nimi tvrdeným vznikom nároku a zároveň
nimi tvrdeným začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby. Uvedené ich tvrdenie je rovnako v
rozpore s ich tvrdeniami v Žalobe. Ich záver, že [p]remlčacia doba začala plynúť 3.2.2008 je potrebné
považovať za nesprávny. Ak poukazujú na Uznesenie o trovách, zotrvával na argumentácii, že takéto
uznesenie exekučného súdu sa netýka trov exekúcie vymožených ním ako exekútorom. V tomto smere

je vo vzťahu k vymoženým trovám exekúcie „je“ irelevantné, že na úhradu takýchto trov bol zaviazaný
oprávnený Zo žiadneho rozhodnutia exekučného súdu /a ani z Uznesenia o trovách/ nevyplýva jeho
povinnosť ako exekútora vymožené trovy exekúcie im ako povinným vrátiť a takúto jeho povinnosť z
rozhodnutí exekučného súdu ani nemožno odvodzovať. Je teda nesprávny ich záver, že ako exekútorby bol povinný po právoplatnosti Uznesenia o trovách povinný ním vymožené finančné prostriedky vrátiť
im ako povinným. II. K ďalšej ich argumentácii v Odvolaní poukazoval na to, že išlo o odmenu exekútora
v súlade s EP a vykonávacou vyhl. účinnými v čase začatia exekučného konania. Nemal zákonnú

povinnosť vymoženie tejto odmeny samostatne vyúčtovať, keďže mu takáto povinnosť nevyplýva zo
žiadneho právneho predpisu.. V tomto smere považoval predmetnú ich argumentáciu obsiahnutú v
Odvolaní za irelevantnú. Má s poukazom na uvedené zákonné ust. nárok na odmenu exekútora bez
toho, aby bol povinný predkladať im (povinným v exekučnom konaní) vyúčtovanie. III. Nepreukázali
splnenie zákonných predpokladov pre jeho zodpovednosť ako exekútora za škodu podľa § 33 ods.1

EP, pričom dôkazné bremeno je na nich /Krajský súd (ďalej len KS) v Košiciach uvedené konštatuje
vo svojom zrušujúcom uznesení/. „Námietka“ premlčania vo vzťahu k Žalobou uplatneným nárokom
vzniesol tak on ako aj intervenient len in eventum. Za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi
odmena,náhradahotovýchvýdavkovanáhradazastratučasu.Platí,žetrovyexekúcieuhrádzapovinný,
pričom exekútor ich vymáha už v priebehu exekúcie niektorým zo spôsobov určených na vymoženie
peňažnej pohľadávky. Ako exekútor vymohol trovy exekúcie, ktoré mu patrili počas výkonu exekúcie.

IV. Na záver si dovolil uviesť, že toto jeho vyjadrenie je vyjadrením k Odvolaniu a neobsahuje všetku
jeho argumentáciu v označenej právnej veci. Zotrvával na všetkých svojich doterajších písomných a
ústnych vyjadreniach a stanoviskách, ktoré sú obsiahnuté v súdnom spise, a to najmä vo vzťahu k
absencii základu Žalobou uplatneného nároku, keďže riadne vykonával exekučnú činnosť vo vzťahu k
Žalobcom ako povinným v exekučnom konaní, t. j. neporušil žiadnu právnu povinnosť, ako aj vo vzťahu k

námietke premlčania uplatnenej in eventum a námietke nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie. V.
Považoval z uvedených dôvodov Odvolanie za nedôvodné. Citoval znenie § 387 ods.1 CSP. Mal za to,
že Čiastočný rozsudok je vo výroku vecne správny. VI. V zmysle uvedeného navrhol aby KS v Košiciach
ako odvolací súd o Odvolaní rozhodol takto: Rozsudok I. Potvrdzuje čiastočný rozsudok. II. Priznáva mu
voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6.Žalobcoviavodvolacejreplikeuviedli,akéskutočnostivyplynulizvykonanéhodokazovania,konkrétne
ako bolo rozhodnuté I. Uznesením OS Košice II 37Er 2838/02-05 z 11.2.2005, právoplatným 9.3.2005
a vykonateľným 16.11.2005, II. Uznesením OS Košice II 37Er 2838/02-57 z 8.3.2005, právoplatným
2.11.2005 a vykonateľným 16.11.2005, III. Uznesením OS Košice II 37Er 2838/02 z 12.11.2007,
právoplatným 3.2.2008, vykonateľným 8.2.2008, IV. čo z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva,

čoho žalobcovia sa žalobou z 26.6.2007, ktorá bola doručená súdu 28.6.2007 domáhali, VI. čo vyplýva
z listiny vyhotovenej exekútorským úradom žalovaného z 26.3.2018 a VII. čo vyplýva z výpisu z účtu
žalobkyne v 2. rade z 3.5.2007. Ďalej uviedli: Trvajú na svojej námietke uvedenej v odvolaní, a teda
majú za to, že súd vec nesprávne právne posúdil a reprodukovali, čo uviedol v bode 18. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Je zrejmé, že súd nesprávne vyhodnotil moment, kedy žalovaný začal v

exekučnom konaní konať protiprávne s čím „súvislí“ následne aj začiatok plynutia lehoty na premlčanie
ich nároku. Uvádzali, že jediným smerodajným rozhodnutím v danej veci je uznesenie OS Košice II 37Er
2838/02 z 12.11.2007, „právoplatného“ 3.2.2008, ktorým súd rozhodol kto a v akej výške je povinný trovy
konania žalovanému uhradiť. Od tohto momentu bol povinný všetky finančné prostriedky, ktoré od nich
v rámci exekúcie vymohol, vrátiť. Je možne polemizovať o tom, či k porušeniu jeho povinnosti vydať

im všetky finančné prostriedky vymožené v rámci exekúcie nedošlo už právoplatnosťou Uznesením OS
Košice II, 37Er 2838/02-57 z 8.3.2005, právoplatným 2.11.2005, ktorým súd opravil odôvodnenie svojho
rozhodnutia (citovali, čo uviedol). Avšak vzhľadom na to, že v opravnom uznesení sa neukladá povinnosť
ani oprávnenému ani povinným zaplatiť žalovanému trovy exekučného konania, iba sa v odôvodnení
konštatuje, že o trovách konania, t.j. o skutočnosti kto a v akom rozsahu bude zaviazaný k úhrade

trov konania, sa rozhodne osobitným uznesením, sa im javí správnejšie za moment začatia plynutia
premlčacej lehoty označiť právoplatnosť rozhodnutia o trovách exekučného konania. Ďalej uvádzali, že
súd nesprávne právne posúdil porušenie právnej povinnosti žalovaného. Toto porušenie je potrebne
v danom prípade vidieť v skutočnosti, že po právoplatnom zastavení exekúcie a po právoplatnom
rozhodnutí o tom, že trovy exekúcie je povinný v exekútorom vyčíslenej výške uhradiť oprávnený,

peňažné prostriedky, ktoré vymohol od nich nevrátil, naopak tieto si ponechal a z jeho vyjadrení v rámci
tohto konania vyplýva, že tieto finančné prostriedky považuje za svoju odmenu. Navyše ku dnešnú
dňu im nevyčíslil, na úhradu ktorých úkonov mali byť sporné finančne prostriedky použité. Vzhľadom
na uvedené je zrejmé, že súd nesprávne právne posúdil vec keď uviedol, že sumy, ktoré im zrazil
do 27.6.2005 sú premlčané. Rovnako tak za nesprávne je potrebné označiť jeho tvrdenie, že každá

zrážka zo mzdy je samostatným nárokom, tak takéto nároky sú premlčané minimálne v rozsahu za
obdobie do 27.6.2005 a to vzhľadom na už uvedenú argumentáciu. Zároveň opätovne poukazovali na
to, že neobstojí jeho procesná obrana, že uznesenie OS Košice II 37Er 2838/2002-121 z 12.11.2007 sa
netýka trov exekučného konania vymožených ním ako exekútorom do vydania tohto uznesenia a teda,že si sporné finančné prostriedky mohol ponechať. Ako už niekoľko krát uviedli, vo svojom vyúčtovaní
si voči oprávnenému vyúčtoval svoju odmenu za úkony od počiatku exekúcie. Z uvedeného je teda
možné vyvodiť jediný záver, a to, že si svoju odmenu nechal zaplatiť dvakrát, a to jej vyúčtovaním voči

oprávnenému a ponechaním si bez všetkého sporných finančných prostriedkov, ktoré v rámci konania
vymohol od nich. Uvedenému jeho konaniu nie je možné priznať právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené
preto odvolaciemu súdu navrhli, aby ten rozhodol v súlade s ich odvolaním.
7. Intervenient v odvolacej duplike, o. i., uviedol: K odvolaniu žalobcov sa vyjadril svojím „písomný“
podaním z 12.9.2018 označenom ako VEC: vyjadrenie intervenienta na strane žalovaného k odvolaniu

žalobcov, na obsahu ktorého v celom rozsahu zotrvával. Vyjadrenie žalobcov z 23.10.2018 sa javí byť
opakovaním ich argumentácie, ktorá je obsahom aj podaného odvolania. Ďalej opakoval skutočnosti
uvedené (aj) v jeho vyjadrení z 12.9.2018 (č.l.446-446 p. v. a č.l.447 p. v.). Žalobcami tvrdená povinnosť
žalovaného na vrátenie vymožených (v súlade s platným právnym stavom) peňažných prostriedkov nie
je daná ani na základe zák. a ani základe žiadneho rozhodnutia, preto nimi tvrdené porušenie povinnosti
na jeho strane nie je dané. S ohľadom na uvedené intervenient navrhoval, aby odvolací súd potvrdil

čiastočný rozsudok a zaviazal žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol: V prvom rade si dovolil poukázať na to, že obsah Vyjadrenia
žalobcov sa v podstatnej časti prekrýva s obsahom ich odvolania, ku ktorému sa vyjadril. Napriek tomu,
k Vyjadreniu žalobcov uvádzal: I. Opakoval skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení z 27.9.2018 (č.l.453 p.
v.-454). K tvrdeniu Žalobcov, že za začiatok plynutia premlčacej doby by mal považovať 3.2.2008 (viď.

vyššie) poukazoval na nasledovné: Žaloba bola podaná ešte pred vydaním Uznesenia o trovách, tzn. ak
tvrdia, že o vzniku škody sa dozvedeli až 3.2.2008 potom by muselo platiť, že: • podali Žalobu predtým
ako sa vôbec o nimi tvrdenej škode dozvedeli, • nárok na náhradu takejto škody si neuplatňujú Žalobou,
pričom platí, že súd je viazaný žalobným návrhom, • ak si Žalobou uplatňujú nárok na náhradu škody
tak potom sa o vzniku škody nemohli dozvedieť až 3.2.2008. Uvedené ich tvrdenia sú v rozpore aj s ich

skutkovými tvrdeniami uvedenými v Žalobe. Ide o nové tvrdenia, pričom ide o neprípustné novoty. Ak
uvedenésasnažilitvrdiťvzáverekonanianaSúde,ideonovéskutkovétvrdeniavovzťahukokolnostiam
vzniku údajnej škody a tieto by sa museli vyhodnotiť ako kvalitatívna zmena žaloby. Teda k okamihu
začatia plynutia premlčacej doby poskytujú rôzne a zároveň nelogické a vnútorne si odporujúce tvrdenia.
Opakoval niektoré skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení z 27.9.2018 (č.l.454-454 p. v.). Obdobne

pokiaľ by odvolací súd vychádzal z Uznesenia OS Košice II 37Er 2838/02-50 z 11.2.2005, ktorým
exekučný súd exekúciu v časti istiny zastavil, a ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.3.2005, tak by začala
subjektívna 2 ročná premlčacia doba plynúť odo dňa doručenia tohto uznesenia. Na tomto mieste si
dovolilpoukázaťnato,žeŽalobcoviazavádzajúaktvrdia,žeoznačenéuzneseniesastalovykonateľným
16.11.2005. Dátum 16.11.2005 je dátumom vyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti a nie

dňom nadobudnutia vykonateľnosti. V žiadnom prípade tak nemohla začať subjektívna premlčacia doba
plynúťažod3.2.2008.II.AkpoukazujúnaUznesenieotrovách,jepotrebné(vkontextenaprávnuúpravu
platnú v rozhodnom čase) uviesť nasledovné: • za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, • platí, že trovy exekúcie uhrádza povinný,
pričom exekútor ich vymáha už v priebehu exekúcie niektorým zo spôsobov určených na vymoženie

peňažnej pohľadávky, • exekútor vyčísľuje trovy exekúcie prvotne v upovedomení o začatí exekúcie,
v ktorom určuje výšku predbežných trov exekúcie /na tomto mieste považoval za potrebné uviesť, že
Žalobcovia ako povinní v exekúcii nepodali námietky proti exekúcii a ani proti trovám exekúcie/, • ak
súd rozhoduje o zastavení exekúcie a následne o trovách exekúcie, majú sa na mysli trovy exekúcie pri
zastavení exekúcie. Exekúcia bola zastavená len v časti istiny. Oprávnene tak vykonával zrážky z ich

mzdy na uspokojenie trov exekúcie. Ak exekučný súd rozhodoval o zastavení exekúcie a následne aj o
trovách exekúcie, nerozhodoval spätne o výške už vymožených trov exekúcie. Vymohol trovy exekúcie,
ktoré mu patrili počas výkonu exekúcie. Nesúhlasil s ich tvrdeniami, že si mal ako exekútor ponechať
vymožené trovy exekúcie neoprávnene. S poukázaním na uvedené je nedôvodná ich námietka, že
ako exekútor si svoju odmenu nechal zaplatiť dvakrát. Pokiaľ vo svojom vyjadrení poukazujú na to, že

Uvedenému jeho konaniu nie je možné priznať právnu ochranu, okrem toho, že ide o ich nedôvodný
argument, ide o neprípustné novoty v tomto konaní. III. Opakoval niektoré skutočnosti uvedené v jeho
vyjadrení z 27.9.2018 (č.l.454-454 p. v. a č.l.455). Ako už bolo uvedené, odhliadnuc od toho, že ide o
neprípustnénovoty,takétotvrdenienemôžeanizakladaťdôvodnosťnárokuuplatnenéhoŽalobou,keďže
po právoplatnosti Uznesenia o trovách žiadne zrážky zo mzdy Žalobcov ako povinných nevykonával.

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie smeruje proti čiastočnému rozsudku, ktorým súd posudzoval
nárok za obdobie do 27.6.2005, okrem správneho záveru Súdu o premlčaní tohto nároku, považoval za
potrebné uviesť, že tento nárok je nedôvodný. Súd konštatoval, že ako exekútor v rámci predmetného
exekučného konania neporušil svoju povinnosť. Nebolo preukázané, že by bol zodpovedným subjektomzodpovednosti za škodu, ktorá mala vzniknúť Žalobcom, podľa § 33 ods.1 EP. Ak by aj ku škode došlo /
čo popieral/, tak len v príčinnej súvislosti s konaním oprávneného /KEVIN a.s./ a nečinnosťou Žalobcov
ako povinných v predmetnom exekučnom konaní. Pre takýto prípad by však platilo, že nie je pasívne

vecne legitimovaným, čo je dôvodom na zamietnutie Žaloby, resp. súd je povinný i bez návrhu prihliadať
na spoluzavinenie poškodeného. IV. Odvolanie Žalobcov je potrebné považovať za nedôvodné. Je teda
zrejmé, že čiastočný rozsudok Súdu je vecne správny a preto podľa § 387 ods.1 CSP je daný dôvod, aby
odvolací súd čiastočný rozsudok potvrdil. Dovolil si na záver uviesť, že toto jeho vyjadrenie je vyjadrením
k Vyjadreniu žalobcov a neobsahuje všetku jeho argumentáciu v označenej právnej veci. Zotrvával

na všetkých svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach a stanoviskách, na ktoré zároveň
odkazoval. V. Navrhol, aby KS v Košiciach ako odvolací súd rozhodol tak, že potvrdzuje čiastočný
rozsudok a priznáva mu voči Žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
9. Žalovaný v podaní zo 14.2.2019 (č.l.501) uviedol: V zmysle § 378 ods.1 CSP v spojení s § 85 CSP
týmto udeľuje súhlas s: - podaním Intervenienta z 12.9.2018 označeným ako vyjadrenie intervenienta na
strane žalovaného k odvolaniu žalobcov, - podaním Intervenienta z 30.11.2018 označeným ako odpoveď

na výzvu súdu. Pre úplnosť uvádzal, že aj z argumentácie Intervenienta uvedenej v jeho označených
podaniach jednoznačne vyplýva, že: - odvolanie Žalobcov proti čiastočnému rozsudku je nedôvodné, -
Čiastočný rozsudok je vecne správny.
10. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 474 CSP tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2016.
12. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, odmietol, podľa § 386
písm. c) CSP, odvolanie proti rozsudku vo výroku II. a rozsudok vo výroku I. potvrdil podľa § 387 ods.1

CSP, lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie
má podklad v zistení skutkového stavu, na čom nič nemení ani odvolanie.
13. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.
14. Uznesenia, proti ktorým je možné účinne podať odvolanie sú taxatívne vymenované v § 357 CSP.

15. Výrok II. napadnutého rozsudku má povahu uznesenia, ktoré však nie je uvedené v § 357 CSP,
preto odvolanie proti nemu muselo byť odmietnuté, lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je odvolanie prípustné.
16. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
17. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho zložky

možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zák., právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote,
právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vyslúchnutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v

konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia).
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje jeho pochybenie.
O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupretomusí

byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Súčasne nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo
na spravodlivý súdny proces, zák. normuje ako samostatné odvolacie dôvody.
18.Hlavnýmiznakmi,charakterizujúcimiprocesnúvaduuvedenúv§365ods.1písm.b)CSP,súa)zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
19. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zák.
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (ďalej lem SR). Z práva na

spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie jeani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a
dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
20. Pod pojmom procesný postup sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia

predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

21. Z § 220 ods.2 CSP, vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami strán sporu alebo iným zák. predpísaným spôsobom
- podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci
bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí
stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru -
záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 ods.1 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy

protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom strán sporu na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov strán sporu na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiach(skutkovýchzisteniach)neboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je

potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadrovalskutkovýstavveci(§215ods.1CSP)aktorýjerozhodujúcipreprávneposúdenie.Posúdením
veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad
o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k

predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
22. Ústavný súd (ďalej len ÚS) SR opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení
neskorších ústavných zákonov; ďalej len Ústava), Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd
(úst.zák.č.23/91Zb.)aČl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(uverejneného

oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.; ďalej len Dohovor) je aj právo strany sporu na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Pre stranu sporu, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to
znamená porušenie jej práva na spravodlivý proces, lebo jej neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je

spokojná - efektívne využitie jej procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 355
ods.1 CSP), t. j. aby mohla odvolanie odôvodniť z hľadiska § 363 a § 365 CSP, lebo ak rozhodnutie
neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade strana sporu
objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a
teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bola v

odvolacom konaní úspešná.
23. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ÚS SR [ako jednej z najvyšších súdnych autorít (porovnaj
Uznesenie 6Cdo/129/2017 z 31.10.2017 Najvyššieho súdu SR)] jedným z princípov riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z Čl.46 ods.1 Ústavy a Čl.6 ods.1 Dohovoru, predstavujúcim
súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoj

rozsudok odôvodniť (§ 220 ods.1 CSP), a to spôsobom upraveným v § 220 ods.2 CSP, pričom z
odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej a v prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
rozsudku nevyplývajú, treba takýto rozsudok považovať za rozporný s Čl.46 ods.1 Ústavy, resp. Čl.6

ods.1 Dohovoru (porovnaj Nalez ÚS SR I.ÚS 242/07-29 z 3.7.2008).
24. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a
zásadám ustálenej rozhodovacej praxe, lebo právny záver súdu je v súlade s vykonanými skutkovými
zisteniami,pretosúdsvojimprocesnýmpostupomneznemožnilžalobcom,abyuskutočňovaliimpatriace
procesné práva a, že preto došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces.

25. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci [§ 365 ods.1 písm. d) CSP] sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu pri dokazovaní,
v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania,
v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehukonania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

26. V odvolaní uvedené skutočnosti neumožňujú záver, žeby konanie na súde prvej inštancie bolo takou
inou vadou postihnuté.
27. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť

výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
28. Súd použil správny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho správne aplikoval,

tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov konania a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu.
29. Na zdôraznenie správnosti rozsudku (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť:
30. Uznesenie 37Er 2838/2002-121 z 12.11.2007 OS Košice II, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3.2.2008
a ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti oprávneného KEVIN, a. s., Košice, Letná 45 nahradiť exekútorovi

(v prejednávanej veci žalovanému) trovy exekúcie, nemá nijaký vplyv na správnosť záveru súdu, že
žalobcovia sa už v r.2005 dozvedeli o im vzniknutej (vznikajúcej) škode a tom, že za ňu zodpovedá
žalovaný, lebo tým, že uznesením 37Er 2838/02-50 z 11.2.2005 OS Košice II (právoplatným 9.3.2005)
bola exekúcia v časti o zaplatenie 4 800 000 Sk zastavená, museli vedieť, že žalovaný nemá nárok
na odmenu podľa § 5 ods.1 vyhl.č.288/95 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (v znení

účinnom do 30.4.2008), ale iba podľa jej § 14 a § 15, a to isté muselo byť známe aj žalovanému.
31. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
32. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí.
33. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.