Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. január 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoPr/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114226614
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7114226614.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu

JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobkyne: P.. T. D., W. Q. W., H. Č.. X,
zastúpenej advokátskou kanceláriou GRMAN & PARTNERS, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova č.
25, proti žalovanému: KONZERVATÓRIUM Košice, so sídlom v Košiciach, Timonova č. 2, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou Granec, spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Kováčska č. 28, o zaplatenie
6.988,56 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 1.10.2018
č.k. 20Cpr/1/2014-139 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 6.214,01
eura spolu s príslušným úrokom z omeškania od 10.2.2012 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,92%.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobkyne titulom náhrady mzdy.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a
žalovaným bol dohodnutý Pracovnou zmluvou zo dňa X.X.XXXX na dobu určitú. Tento pracovný pomer
aj po oznámení zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru ku dňu XX.XX.XXXX naďalej trval, a to
na základe rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 26.6.2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/39/2004-74
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20.6.2012 sp. zn. 12Co/343/2001-101.
Žalovaný trval na skončení pracovného pomeru k XX.XX.XXXX a od tohto dátumu prestal žalobkyni

prideľovať prácu a vyplácať jej mzdu. Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že účastníci uzatvorili Dohodu o
skončení pracovného pomeru ku dňu XX.XX.XXXX.

4. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne
je dôvodný. Súd bol toho názoru, že z dôvodu prekážok existujúcich na strane zamestnávateľa, teda
žalovaného v zmysle platného § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktoré sa prejavovali neprideľovaním práce
žalobkyni vznikol žalobkyni nárok na náhradu mzdy dňom XX.XX.XXXX podľa § 142 ods. 3 Zákonníka

práce v rozsahu priemerného zárobku. Pri určení výšky náhrady mzdy vychádzal zo znaleckého
posudku Ing. Milana Lagozsa v sume 6.778,92 eura. Súd bol toho názoru, že v prípade použitia § 142
ods.3Zákonníkapráce,nemámožnosťpoužiťmoderačnéprávoajeirelevantné,čižalobkyňapracovalau iných zamestnávateľov a akú výšku mzdy poberala, preto pri výpočte výšky náhrady mzdy namietanú
skutočnosť zo strany žalovaného nezohľadnil.

5. Vzhľadom na to, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie december 2011, za
ktorý už mala náhradu mzdy priznanú v konaní 38Cpr/2/2010, súd v tejto časti žalobu zamietol.

6. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného záväzku uložil mu
povinnosť zaplatiť žalobkyni aj príslušný úrok z omeškania. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s

poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. vzhľadom na pomer úspechu žalobkyne v konaní.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že právny záver súdu
považuje za nesprávny, pretože nárok žalobkyne mal byť posúdený ako nárok z neplatného skončenia
pracovného pomeru. Ak bol nárok posúdený podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, mal sa súd

vysporiadať aj s existenciou prekážok na strane samotnej žalobkyne. V konaní bolo preukázané,
že žalobkyňa bola v prevažnej väčšine obdobia zamestnaná u dvoch iných zamestnávateľoch.
Existencia dvoch pracovných pomerov žalobkyne u iných zamestnávateľoch de facto predstavovala
prekážku na jej strane, nakoľko táto skutočnosť objektívne znemožňovala, aby nastúpila do práce.
K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa môže prísť len vtedy, ak je

zamestnanec sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak bola
žalobkyňa v rozhodnom období zamestnaná u dvoch iných zamestnávateľov, je zrejmé, že nemohla
zároveň vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. V priebehu konania existenciu týchto prekážok na
strane žalobkyne namietal, pričom súd sa s uvedenou námietkou nevysporiadal. Taktiež poukázal
na to, že do výpočtu náhrady mzdy sa nezapočítavajú dôležité osobné prekážky v práci na strane

zamestnanca. Zo záverov znaleckého posudku je zrejmé, že znalec pri vypracovaní znaleckého
posudku práceneschopnosť žalobkyne nezisťoval, nakoľko sa spoľahol na obsah spisu. Takýto postup
je však zrejme nesprávny, nakoľko úlohou znalca bolo vyčísliť náhradu mzdy s prihliadnutím na
práceneschopnosť, ak bola v predmetnom období práceneschopná. Pre tento účel si zabezpečiť všetky
relevantné podklady. Keďže je vysoko nepravdepodobné, že by žalobkyňa nebola počas dvoch rokov ani

len jediný raz vypísaná, znalecký posudok a z neho vychádzajúci rozsudok súdu trpí zásadnými vadami,
keďže žalobkyni priznáva zrejme viac, ako by jej patriť malo. Súd sa s touto námietkou nevysporiadal.
Priznanie náhrady mzdy žalobkyni v situácii, kedy je zamestnaná u dvoch ďalších zamestnávateľov,
sama nie je objektívne spôsobilá u žalovaného pracovať, považuje za nesúladné s dobrými mravmi. Ani
s touto námietkou sa však súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalobkyňa bola zamestnaná u dvoch iných

zamestnávateľov a z tohto dôvodu u ňho pracovať nemohla, ani keby jej to umožnil, pričom zároveň
poberá riadnu mzdu, ktorá prevyšuje v konaní uplatnenú náhradu mzdy, zmysel inštitútu náhrady mzdy
naplnený byť nemôže.

8. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

9. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 379 C.s.p. v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav
veci, ak dospel k záveru, že z dôvodu prekážok na strane žalovaného spočívajúcich v neprideľovaní
práce žalobkyni, vznikol jej nárok na náhradu mzdy, ktorý následne aj správne právne posúdil,
ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume priemerného zárobku. Ani počas

odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové
zistenia a na právne normy, ktoré uviedol súd prvej inštancie poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi
stotožňuje.

11. K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z

názoru, že nárok žalobkyne mal byť posúdený ako nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru
v zmysle § 77 a nasl. Zákonníka práce.12. Podľa § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ
je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené

právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

13. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

14. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu
mzdy.

15. Ako vyplýva z cit. zák. ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce tento upravuje nárok zamestnanca

na náhradu mzdy titulom neplatne zrušeného pracovného pomeru. Teda predpokladom vzniku práva
na náhradu mzdy v zmysle cit. ust. § 79 ods. 1 je neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa.

16. Naproti tomu ust. § 142 ods. 3 upravuje nároky zamestnanca na náhradu mzdy v prípade, ak ten

nemôže vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa. Za takéto iné prekážky v práci
sa považuje aj neprideľovanie práce zamestnancovi na základe pracovnej zmluvy. V oboch prípadoch
síce ide o náhradu mzdy, avšak na základe iných skutkových okolností, preto uvedené osobitné úpravy
nároku na náhradu mzdy nemožno zamieňať. Z uvedeného vyplýva, že osobitná úprava nároku z
neplatného rozviazania pracovného pomeru vylučuje použitie všeobecných ustanovení ustanovení o

náhrade mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 Zákonníka práce, pričom
platí to aj opačne. Osobitná úprava nároku z dôvodov prekážok na strane zamestnávateľa vylučuje
použitie ustanovení o náhrade mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce.

17. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu mzdy titulom prekážok
v práci na strane zamestnávateľa, teda žalovaného, ktorý jej prestal prideľovať prácu podľa pracovnej
zmluvy v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, preto za správne treba považovať právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie, ak skutkový stav posúdil podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

18. Ak teda súd prvej inštancie pri posudzovaní nárokov žalobkyne vychádzal z ust. § 142 ods. 3
Zákonníka práce správne postupoval, ak nezohľadnil žalovaným tvrdenú existenciu prekážky na strane
žalobkyne spočívajúcu v tom, že v rozhodnom období bola zamestnaná u dvoch zamestnávateľov. Je
tomu tak preto, že ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce neumožňuje súdu použiť prípadne moderačné
právo a v danom prípade ako bolo vyššie uvedené, žalobkyňou nebol uplatňovaný nárok z neplatného

skončenia pracovného pomeru. Žalovanému porušením právnej povinnosti prideľovať žalobkyni prácu
podľa pracovnej zmluvy vznikla sankčná povinnosť poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej
priemerného zárobku bez možnosti jej moderácie.

19. Ohľadom výšky súdom priznanej náhrady mzdy je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne

postupoval, ak pri nároku žalobkyne na náhradu mzdy vychádzal zo znaleckého posudku. Námietka
žalovaného, že znalec pri vypracovaní znaleckého posudku nepostupoval správne, ak nezisťoval
práceneschopnosť žalobkyne a za správny považuje taký postup znalca, ktorým si mal vyžiadať správu
od Sociálnej poisťovne ohľadom práceneschopnosti žalobkyne je potrebné uviesť, že ak žalovaný
nesúhlasil s vypracovaným znaleckým posudkom vo vzťahu k prípadnej práceneschopnosti žalobkyne

bolo potrebné uvedenú okolnosť urobiť predmetom dokazovania. Z obsahu jednotlivých zápisníc o
pojednávaní však nevyplýva, aby žalovaný uvedenú skutkovú okolnosť v konaní namietal.

20. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané odvolacie dôvody uvádzané žalovaným v
odvolaní, preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania

podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.21. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. podľa
ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník v danom prípade žalobkyňa,
preto jej súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

22. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).