Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/88/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111234326
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8111234326.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcov: 1/ U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F., V. XX, štátny občan SR 2/.. B. R., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., V. X, štátny občan SR 3/ F. O.,
rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, štátny občan SR 4/ H.. G. Y., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. - B., V. R. XXX/XX, štátny občan SR 5/ G. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., V. XX, štátny občan SR,

právne zastúpení: ADVOKÁTSKA, PATENTOVÁ A ZNAKOVÁ KANCELÁRIA, JUDr. Renáta Bačárová,
PhD. LL.M. - advokátka, so sídlom Prešov, Hlavná 11, proti žalovanému: A.. C. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. - Y., L. XXXX/X, štátny občan SR, právne zastúpený: E.. Stanislav Jakubčík, Trenčianska 57,
821 09 Bratislava, IČO: 31 782 761, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy 43.000,-Eur, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 12C/276/2011-267 z 11.01.2019 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. v I. vyhovujúcom výroku a v III. súvisiacom výroku o trovách

konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade 15 000 EUR, žalobkyni v 2. rade 5000 EUR,

žalobkyni v 3. rade 5000 EUR, žalobkyni v 4. rade 7000 EUR, žalobcovi v 5. rade 5000 EUR, všetko v
lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovia v 1. až 5. rade m a j ú n á r o k na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v

rozsahu 100 % trov konania, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku“.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia sa podanou žalobou na žalovanom domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy; žalobkyňa vo výške 15.000,-Eur a každý zo žalobcov 2/ - 5/ vo výške 7.000,-Eur,
ktorá im vznikla smrťou blízkej osoby ( manžel žalobkyne 1/ a otec žalovaných 2/-5/), a to v dôsledku

dopravnej nehody spôsobnej žalovaným, ktorého vina bola preukázaná v trestnom konaní pod sp. zn.
XT/X/XXXX. Pretože bol viazaný rozhodnutím z trestného konania, námietky žalovaného k okolnostiam
dopravenej nehody považoval za vyriešené. Za primeranú pre žalobkyňu 1/ považoval nemajetkovú
ujmu v ňou uplatnenej výške berúc do úvahy, že tá bola v dobe kedy došlo k zásahu odkázaná na výživu
poškodeného, bola nezamestnaná, ostala odkázaná v mnohých veciach sama na seba, ostala bez opory
manžela práve v čase, keď opäť manželstvo po odchode plnoletých detí nadobúda iný rozmer. Navyše

išlo o manželstvo harmonické a dlhodobé. Za primeranú pre žalobcov 2/,3/,5/ považoval nemajetkovú
ujmu vo výške 5.000,-Eur berúc do úvahy, že smrť blízkej osoby otca tiež jednoznačne predstavujezásah do práva na súkromie dotknutej fyzickej osoby ako jedného z čiastkových osobnostných práv,
ide o zásah veľkého rozsahu, ktorý sa prejaví vo všetkých oblastiach života a trvá dlhú dobu. Ich
výpoveďami mal preukázané, že s otcom mali veľmi pekný vzťah, založený na vzájomnom citovom

previazaní, pri spoločných aktivitách, avšak v čase nehody už mali vlastné rodiny, nebývali v spoločnej
domácnosti. Za primeranú pre žalobkyňu 4/ považoval nemajetkovú ujmu v ňou uplatnenej výške berúc
do úvahy, že tá žila v spoločnej domácnosti s poškodeným, bola odkázaná na jeho výživu a následne
aj spolu zo žalobkyňou 1/ boli najviac vystavené reálnej absencii poškodeného v ich každodennom
živote. Poisťovňa žalovaného, nakoľko o konanie nemala záujem, nebola v spore intervenientom. Ak sa

preukážeexistenciapoistnéhovzťahužalovanéhoapoisťovnevrozhodnomobdobí,žalovanýmôžemať
nárok na poistné plnenie. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu. Takto ustálený skutkový
stav po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 11 a § 13 ods. 1-3 Obč. zák., čl. 8 ods. 1 Dohovoru,
čl. 16 a čl. 19 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR, výrok o trovách konania podľa § 251, § 255 ods. 1, ods. 2, §
262 ods. 1, ods. 2, čl. 3 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním, čo do I. vyhovujúceho a III. súvisiaceho výroku o trovách
konania napadol žalovaný uplatňujúc odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, f/,
h/ CSP. Jeho odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) názor, že po nadobudnutí
účinnosti Civilného sporového poriadku, keďže sa konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, mal súd prvej inštancie nanovo vyzvať žalovaného na vyjadrenie sa ku žalobe postupom

podľa § 167 CSP, no nestalo sa tak s tým, že ak žalovaný ospravedlnil svoju osobnú neúčasť na
pojednávani odvolávajúc sa na svoj vek a zdravotný stav, mal súd prvej inštancie zohľadňujúc jednak
jeho vek, zdravotný stav, skutočnosť, že nebol právne zastúpený ako i to, že nemal k dispozícii jeho
nové vyjadrenie, vykonať výsluch žalovaného prostredníctvom dožiadaného súdu, čím týmto postupom
malo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; (ii) tvrdenie, že súd prvej inštancie

dospel k nesprávny skutkovým zisteniam, ak sa riadil iba ustanovením § 193 CSP a ignoroval námietky
žalovaného vznesené pred súdom prvej inštancie s poukazom na znalecké posudky a iné listiny
z trestného konania k otázke spoluzavinenia poškodeného s tým, že dôkazné bremeno preukázať
dôvodnosť uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy zaťažuje žalobcov, pričom žalobca 5/ svoj nárok ničím
nepreukázal a ostatní žalobcovia ho preukázali nedostatočne a (iii) tvrdenie, že súd prvej inštancie

vec nesprávne právne posúdil, ak vychádzal pri určení výšky priznanej nemajetkovej ujmy z rozsudku
ESĽP Kontrová/SR, v ktorom bola riešená náhrada nemajetkovej ujmy za úmyselný trestný čin a v
tomto spore ide o nedbanlivostný trestný čin s tým, že hoc výšku nemajetkovej ujmy určuje súd voľnou
úvahou, nemôže ísť o nepresúmateľnosť, resp. svojvôľu, tu v otázke určenia výšky nemajetkovej ujmy
aj poukazujúc na zákon o odškodňovaní osôb poškodených násilným trestným činom, resp. na zákon o

obetiach trestných činov. To, že žalobcovia priamo nežalovali poisťovňu, ktorá by bola v spore pasívne
legitimovaná a ktorá sa bránila vstupu do konania, v dôsledku čoho sa konanie predlžovalo, nemôže ísť
na jeho ťarchu. Navrhol teda rozsudok v ním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení ku odvolaniu navrhli rozsudok v žalovaným napadnutej časti ako
vecne správny potvrdiť a uplatnili trovy odvolacieho konania. K jednotlivým odvolacím námietkam
žalovaného uviedli nasledovné. Žalovaný sa mal možnosť ku žalobe vyjadriť, čo aj učinil, pričom
ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní pre vek a zdravotný stav je irelevantným, pretože ak by
bolo brané v úvahu, žalovaný by sa pojednávania nikdy nemusel zúčastniť, kde rovnaký prístup uplatnil

konajúci súd aj ku žalobcovi 5/. Otázka spoluzavinenia poškodeného nie je pre tento spor rozhodujúca,
a tak súd prvej inštancie správne aplikoval § 193 CSP a nemal dôvod a ani možnosť spochybniť závery
vyšetrovania. Nároky žalovaného 5/ boli podporené výsluchom žalobkýň 1/ a 3/. K výške priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy poukázali na už v tomto čase konštantnú judikatúru najvyšších súdnych
autorít v obdobných veciach s tým, že v tomto spore uplatnené nároky nevybočujú zo súm, ktoré súdy

v týchto sporoch bežne priznávajú, pričom výška priznaných súm ani neprekračuje limity stanovené
žalovaným v odvolaní spomenutými zákonmi. V čase podania žaloby rozhodovacia činnosť najvyšších
súdnych autorít smerovala k výkladu, že poisťovne v tomto druhu konania nie sú pasívne legitimované.

5. Nasledovala kontraargumentácia strán sporu. Tá však nebola spôsobila privodiť iné rozhodnutie

odvolacieho súdu, preto ju nebolo potrebné pojať do jeho dôvodov.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, protiktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok je nutné v jeho napadnutej časti

( výroky I. a III.) zrušiť.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní tak posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a
nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,

v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní ( ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

9. V súdenom spore bola žalovanému žaloba s prílohy a príslušným procesným poučením podľa v tom
čase účinného OSP riadne doručená a žalovaný sa ku podanej žalobe riadne vyjadril a v priebehu sporu
zaujal k nej aj ďalšie stanovisko, pričom zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva povinnosť súdu prvej
inštancie nanovo vyzývať žalovaného na vyjadrenie sa ku žalobe, ak konanie začalo za účinnosti OSP.
Účinky vyjadrenia k žalobe zo strany žalovaného ostali i po nadobudnutí nové civilného procesného

predpisu zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Pojednávania, na ktorom bolo súdom prvej inštancie meritórne
rozhodnuté sa žalovaný nezúčastnil. Svoju neúčasť ospravedlnil zo zdravotných dôvod a z dôvodu
vysokého veku. Pojednávanie však odročiť nežiadal. Preto neexistovala žiadna zákonná prekážka
brániaca súdu prvej inštancie pojednávanie vykonať a na ňom aj meritórne rozhodnúť (§ 179, § 183
CSP). Obsah spisu neosvedčuje skutočnosť, aby bol v súdenom spore navrhnutý dôkaz výsluch strany

- žalovaného, preto nepochybil súd prvej inštancie, ak ku jeho výsluchu nepristúpil cestou dožiadaného
súdu (§ 195 ods. 1 a § 104 ods. 1 CSP). Z vyššie uvedených dôvodov je zrejme, že zo strany žalovaného
namietaným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

10. Skutkové zistenia pred súdom prvej inštancie dali jednoznačnú odpoveď na otázku v tom zmysle, že

žalobcoviamajúnároknanáhradunemajetkovejujmy,otázkou,ktorúvšaksúdprvejinštancienesprávne
zodpovedal je, v akej výške.

11. Východiskovou základňou výkladu právnych noriem a ich aplikácie na konkrétne skutkové okolnosti
je taký postup, ktorý rešpektuje právny poriadok, spoločenské podmienky, zodpovedá logickým

pravidlám a eliminuje vznik možných hodnotových rozporov. Podstatným je zmysel a účel právneho
predpisu.

12. Ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka patria k normám s relatívne
neurčitou hypotézou, t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je ustanovená právnym predpisom a ktoré tak

prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám hypotézu právnej
normy z vopred neobmedzeného okruhu okolností vymedzil. Je teda na súde, aby z okolností konkrétnej
veci dospel k záveru, či určitá osoba má nárok na ochranu a ak áno, na akú, v akej výške. Rozhodnutie
súdu má pritom zodpovedať všeobecne prijímaným predstavám spoločnosti o spravodlivosti, zdravému
rozumu, aj zásade primeranosti, ktorá je vlastná európskej právnej kultúre.

13. Obsah práva na ochranu osobnosti upraveného v § 11 nadväzuje na komplex s Ústavou
Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami zakotveného základu právnej úpravy všeobecného
osobnostného práva, konkretizujúc ho. Zo znenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že do rámca
všeobecnej úpravy ochrany osobnosti patrí aj právo na súkromie. Obsah práva na súkromný život, ktorý

je chránený, interpretoval v niektorých svojich rozhodnutiach, aplikujúc článok 8 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, Európsky súd pre ľudské práva. Podľa tohto súdu by bolo
príliš reštriktívnym limitovať tento pojem na „vnútorný kruh“, v ktorom môže jedinec viesť svoj vlastný
život podľa svojich predstáv a úplne z neho vylúčiť svet do tohto kruhu nezahrnutý. Rešpektovaniesúkromného života musí taktiež zahŕňať do určitej miery aj právo vytvárať a rozvíjať vzťahy s ostatnými
ľudskými bytosťami (Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok vo veci Niemitz proti Nemecku zo
16.12.1992, sť.č. 13710/88).

14. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Vychádzajúc z citovaného
zákonného ustanovenia, obidve tieto východiská je potrebné vyhodnotiť kumulatívne.

15. Čo sa týka závažnosti vzniknutej ujmy, aj keď je daná súdu možnosť autonómnej interpretácie veci,
ktorú má posúdiť keďže musí vychádzať z individuálnych okolností každej prejednávanej veci, ktoré
vyplynú zo skutkových zistení, je možné pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať
z názoru vyjadreného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 4Tdo1402/2015 z
12.04.2016. Podľa tohto názoru súdu pri úvahách o výške náhrady nemajetkovej ujmy treba vychádzať
z princípu proporcionality a zohľadňovať okolnosti tak na strane poškodeného (pozostalého) - najmä

intenzitu jeho vzťahu so zomretým, ich vek, otázku komplexnej existenčnej závislosti pozostalého od
usmrtenej osoby, či prípadné poskytnutie satisfakcie pozostalým, ako aj okolnosti na strane pôvodcu
ujmy - najmä jeho postoj k prejednávanej veci, dopad udalostí do jeho duševnej sféry a mieru zavinenia,
eventuálne spoluzavinenie usmrtenej osoby. Tvrdenie o preukázaní požadovaných skutočností je
na žalobcovi. Duševné útrapy spojené s prežívaním usmrtenia blízkej osoby je potrebné pre účely

stanovenia výšky náhrady posudzovať primárne z pohľadu obyčajného (priemerného) človeka a jej
prípadné zníženie alebo zvýšenie je možné odvinúť iba od okolností, ktoré sú v rámci trestného konania
riadne doložené a preukázané poškodeným. Názor vyplývajúci z tohto rozhodnutia je podľa odvolacieho
súdu, pri absencii konkrétne právnou normou definovaných kritérií akceptovateľný bez ohľadu na to,
že nejde o názor najvyššej súdnej autority Slovenskej republiky, ale autority iného členského štátu

Európskej únie, s ktorým má však Slovenská republika spoločnú históriu a príbuznú právnu úpravu. K
obdobným kritériám sa priklonil aj Ústavný súd Českej republiky v náleze I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015
(bod 53). Na druhej strane však treba poznamenať, že výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému,
ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď m. m. nález ústavného súdu sp. zn.

I. ÚS 51/2014).

16. Odvolací súd v tomto smere nemal žiadne pochybnosti o úprimnosti vyjadrení všetkých žalobcov.
Ani samotná výška žalobcom priznanej nemajetkovej ujmy, nie byť skutočností popísaných nižšie, by
nevybočovala z mantinelov stanovených už ustálenou rozhodovacou praxou.

17. Za dôvodnú však odvolací súd považuje námietku žalovaného, že súd prvej inštancie bol nie
len oprávnený ale aj povinný skúmať spoluzavinenie poškodeného na vzniku škody, pretože túto
skutočnosť neskúmal ani súd v trestnom konaní, v ktorom došlo k odsúdeniu žalovaného. Skúmanie
zavinenia poškodeného na vzniku škody (§ 441 Občianskeho zákonníka) vykonáva súd v civilnom

sporovom konaní aj bez návrhu (R 22/1979) a skúmanie tejto otázky nespadá do rozsahu viazanosti
súdu v civilnom sporovom konaní inými rozhodnutiami (§ 193 tretia veta CSP), pretože trestným
rozsudkom o odsúdení žalovaného bol súd prvej inštancie viazaný len v rozsahu rozhodnutia o tom,
že bol spáchaný konkrétny skutkovo vymedzený trestný čin a že ho spáchal žalovaný, z čoho vyplýva,
že rozhodnutie, ktorým bol páchateľ trestného činu uznaný za vinného neznamená, že škoda bola

spôsobená výlučne jeho zavinením. Ak sa okrem páchateľa trestného činu na vzniku škody podieľalo aj
konanie alebo opomenutie poškodeného, nie je súd v civilnom sporovom konaní o nároku na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) pri posúdení spoluzavinenia poškodeného viazaný výrokom o vine páchateľa
(pozrinapríkladrozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikysp.zn.25Cdo/818/2004zodňa14.10.2004
alebo rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/612/2017 zo dňa 31.01.2018). Z

uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie bol nie len oprávnený ale aj povinný pri rozhodovaní prihliadať
na spoluzavinenie poškodeného.

18. Z trestného spisu totiž vyplynula dôležitá okolnosť, ktorú súd prvej inštancie aj napriek námietkam
žalovaného ignoroval/nehodnotil, ktorá však mohla byť jedným z faktorov potenciálne schopných

ovplyvniť dôsledky dopravnej nehody na telesnú integritu poškodeného (manžela žalobkyne 1/ a otca
žalovaných 2/-5/), a to tá skutočnosť, že poškodený mal v čase dopravnej nehody v krvi viac ako dve
promile alkoholu, čo zodpovedá ťažkému stupňu opitosti. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný pritomv priebehu prvoinštančného konania žiadal vykonať dokazovanie trestným spisom za účelom zistenia
podieľania sa poškodeného na vzniku škody.

19. Skutková okolnosť stavu ťažkej opitosti poškodeného je okolnosťou, na ktorú nebolo možné vo
vzťahu k nárokom žalobcov neprihliadať. O tom, že zistenie okolnosti potenciálne schopnej ovplyvniť
priebeh škodovej udalosti zo strany obete dopravnej nehody je okolnosťou, existencia ktorej môže
viesť k obmedzeniu práva vo vzťahu k nároku na odškodnenie, vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie (Veľká komora) C-300/10 z 23.10.2012 vo veci Vítor Hugo Marques Almeida/ Companhia

de Seguros Fidelidade - Mundial SA. V tomto rozsudku súd uviedol, že je možné aj odoprieť, obmedziť
nárok obete, ak poškodený prispel k vzniku svojej škody, pričom za relevantný argument v prospech
iného hodnotenia nemožno považovať okolnosť vážneho poškodenia zdravia.

20. Z uvedeného teda vyplýva, že s tvrdením žalovaného v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie
v časti namietaného nesprávne zisteného skutkového stavu a s tým súvisiaceho nesprávneho právneho

posúdenia veci čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy možno súhlasiť.

21.Okremtohoodvolacísúdsanestotožňujeanispostupomsúduprvejinštancie,ktorýnerozhodolone/
prípustnosti intervencie v tomto spore, tu poukazujúc na jeho zrušujúce uznesenie sp. zn. 19Co/98/2018
z 20.09.2018, ktoré reflektovalo na názor dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/128/2017 z 30.05.2008, zo

záverov ktorých vyplýva povinnosť súdu prvej inštancie o ne/prípustnosti intervencie v tomto spore
rozhodnúť.

22. Taktiež sa žiada dodať, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia o trovách konania
správne uviedol, že v tomto type sporu sa priznáva plná náhrada trov iba z prisúdenej sumy. Uvedené

však opomenul premietnuť do výrokovej časti.

23.Odvolaciemusúdupotomneostávaloničinéakopostupompodľa§389ods.1písm.c/CSProzsudok
súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (výroky I. a III.) zrušiť a postupom podľa § 391 ods. 1 CSP
vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, t.j. opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať
dokazovanie k skutkovým zisteniam potrebným pre formuláciu právneho posúdenia veci o danosti
spoluzavinenia poškodeného, ktoré ovplyvní konečnú čiastku priznanej nemajetkovej ujmy jednotlivým

žalobcom, výsledky celého konania zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť, pričom je potrebné náležite
sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové rozhodnutie
náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodniť. Súčasne je potrebné rozhodnutím zaujať
stanovisko ku ne/pripustnosti intervencie v tomto spore. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej
inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods.

3 CSP).

25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).