Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/124/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113214031
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113214031.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5,
zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému: X. E.,
nar. X. P. XXXX, bytom J., Z. D. XX/XX, o 2.683,14 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne proti
uzneseniam Okresného súdu Trnava z 11. novembra 2013 č. k. 13C/344/2013-52 a z 9. decembra 2013
č. k. 13C/344/2013-57 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 9. decembra 2013 r u š í .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 11. novembra 2013 m e n í tak, že vedľajšie účastníctvo
„Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. legionárov 5“ v konaní na strane
žalovaného nie je prípustné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením z 11. novembra 2013 č. k. 13C/344/2013-52 (ďalej tiež len „prvé uznesenie“)
súd prvého stupňa reprezentovaný jeho vyšším súdnym úradníkom vyslovil, že vedľajšie účastníctvo
„Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42176778, Nám. legionárov 5, 080 01
Prešov“ (ďalej len „Združenie HOOS“), „zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7,
091 01 Stropkov“ v konaní na strane žalovaného je prípustné. Rozhodol tak podľa § 93 ods. 2, 3 a 4
O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) majúc

za to, že konanie sa v čase vydania tohto rozhodnutia už nenachádzalo v skrátenom štádiu, keďže
Združenie HOOS (ako právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa) vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného
pred právoplatnosťou platobného rozkazu zo 17. júna 2013 č. k. 14Ro/97/2013-23, žalovaný vstup
vedľajšieho účastníka do konania napriek možnosti tak urobiť nenamietal, odpor voči platobnému
rozkazu nepodal a tento podal len vedľajší účastník (???), čo bolo napokon i dôvodom neakceptovania

námietky neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní na strane žalovaného, ktorú podala žalobkyňa
dôvodiac neprípustnosťou vedľajšieho účastníctva v skrátenom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa so zrejmým návrhom na jeho zmenu
rozhodnutím o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva Združenia HOOS v konaní na strane žalovaného.
PoukázalapritomnaniektorérozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyakoikrajskýchsúdovv

obdobných veciach, zastávajúcich názor, v zmysle ktorého nie je vedľajšie účastníctvo v podobe „pomoci
v spore“ v skrátenom konaní (t. j. v konaní o vydanie platobného rozkazu) prípustné a účinky vzniku
vedľajšieho účastníctva takéhoto charakteru môžu nastať až po tom, ako bude už vydaný platobný
rozkaz zrušený podaním riadneho odporu priamo odporcom (žalovaným), keďže tento úkon napriek
zneniu § 93 ods. 4 O. s. p. vedľajšiemu účastníkovi neprináleží.

Na odvolanie žalobkyne súd prvého stupňa (reprezentovaný tentoraz už sudkyňou) uznesením z 9.
decembra 2013 č. k. 13C/344/2013-57 (ďalej len „druhé uznesenie“) opätovne vyslovil, že vedľajšieúčastníctvoZdruženiaHOOSvkonanínastranežalovanéhojeprípustné.Šlopritomoobsahovototožné
rozhodnutie ako v prípade prvého uznesenia s doplnením, že podaním odvolania bolo prvé uznesenie
zrušené v zmysle § 374 ods. 4 O. s. p., z ktorého dôvodu bolo potrebné o otázke prípustnosti vedľajšieho

účastníctva v konaní na strane žalovaného rozhodnúť znova, tentokrát však už sudcom, resp. sudkyňou
súdu prvého stupňa.

Aj proti druhému uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa, ktoré bolo obsahovo taktiež totožným s
odvolaním ňou skôr podaným voči prvému uzneseniu.

Žalovaný a ani Združenie HOOS odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal obe veci (odvolaní proti obom uzneseniam súdu
prvého stupňa o prípustnosti vedľajšieho účastníctva) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takýchto

vecí na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že druhé uznesenie je potrebné zrušiť z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci najmä pre nedôslednú aplikáciu § 374 ods. 4 O. s. p.
(podľa § 221 ods. 1 O. s. p. bez nutnosti použitia i ods. 2 tohto ustanovenia) a prvé uznesenie je potrebné
pre jeho vecnú nesprávnosť zmeniť (podľa § 220 O. s. p.).

Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav (písm. h/), alebo ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a
dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali (písm. i/).

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný

čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Posledné z práve odcitovaných ustanovení obsahuje dve možnosti vysporiadania sa s odvolaním
smerujúcim proti takému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, voči ktorému by bolo odvolanie
prípustné i v prípade jeho vydania sudcom (nakoľko v opačnom prípade, t. j. pri neprípustnosti odvolania
v zmysle § 202 O. s. p., by sa rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušilo už podaním včasného

odvolania naň oprávnenej osoby) a to možnosť 1/ sudcu súdu prvého stupňa odvolaniu vyhovieť v celom
rozsahu alebo 2/ predložiť vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorému sa sudca súdu
prvého sudca rozhodol nevyhovieť (i tu rozumej v celom rozsahu).

Ak potom vyšší súdny úradník súdu prvého stupňa uznesením z 11. novembra 2013 vyslovil, že

vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v konaní na strane žalovaného
je prípustné a sudkyňa súdu prvého stupňa neskôr na odvolanie žalobkyne uznesením z 9. decembra
2013 rozhodla totožne (napriek tomu, že žalobkyňa v odvolaní požadovala zmenu rozhodnutia vyššieho
súdneho úradníka - vyslovením neprípustnosti vedľajšieho účastníctva Združenia HOOS v konaní
na strane žalovaného), nemožno takéto počínanie súdu prvého stupňa, reprezentovaného sudkyňou

(rozhodujúcou druhým uznesením) považovať za správne. Nevyhovenie odvolaniu (v tomto prípade už
bez významu, či sa tak stalo len čiastočne alebo celkom), totiž nielenže je v súlade s ustanovením 374
ods. 4 O. s. p., na ktoré sa aj v druhom uznesení poukazuje, ale je s ním dokonca v priamom rozpore.

Keďže tak druhým uznesením nedošlo k rozhodnutiu spôsobom požadovaným odvolaním žalobkyne,

možno takýto postup považovať len za nevyhovenie odvolaniu žalobkyne v celom rozsahu. Z toho
vznikla i potreba zrušenia takéhoto rozhodnutia sudkyne súdu prvého stupňa (druhého uznesenia)
odvolacímsúdompodľa§221ods.1O.s.p.anáslednápovinnosťodvolaciehosúdusazaoberaťvecneiskorším (obsahovo totožným) odvolaním žalobkyne smerujúcim proti predchádzajúcemu (tiež obsahovo
totožnému) rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom (teda voči prvému uzneseniu).

Tu zo spisu vyplýva, že prvému uzneseniu predchádzalo vyhovenie žalobe (vydaním súdom prvého
stupňa platobného rozkazu zo 17. júna 2013 č. k. 14Ro/97/2013-23, ktorý bol doručený žalobkyni 24.
júna 2013 a žalovanému 2. júla 2013), pričom pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia majúceho
konanie skončiť (platobného rozkazu) podaním z 19. júna 2013, doručeným súdu prvého stupňa 20.
júna 2013, oznámilo Združenie HOOS, že podľa § 93 ods. 2 O. s. p. vstupuje do konania ako vedľajší

účastník na strane žalovaného za súčasného podania odporu (v prípade, že ten bol už súdom vydaný) a
uplatnenia námietky premlčania (č. l. 27). Voči tomu následne namietala žalobkyňa podaním z 8. októbra
2013, doručeným súdu prvého stupňa 14. októbra 2013 (za použitia argumentácie neskôr ňou prebratej
aj do oboch vyššie zmienených odvolaní).

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi (v sporovom konaní žalobcovi a

žalovanom - pozn. odvolacieho súdu) zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku,
pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je
(§ 93 ods. 1 O. s. p.). Vedľajším účastníkom môže byť aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti
je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O. s. p.); pričom osobitným predpisom je tu na
základe poznámky 10a k citovanému ustanoveniu o. i. aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Do konania vstúpi
buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu a o
prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 3 O. s. p.) a napokon v konaní
má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba a ak jeho
úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých

okolností (§ 93 ods. 4 O. s. p.).

Vo vzťahu k procesnej stránke problému tunajší odvolací súd už vo svojom uznesení z 31. mája 2011 č.
k. 10Co/325/2010-100 konštatoval, že vedľajší účastník do konania vstupuje buď z vlastného podnetu
alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu (§ 93 ods. 3 veta prvá O. s. p.)

a že súd na návrh rozhoduje len o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. Práve tým je daný aj zásadný
rozdiel oproti rozhodovaniu v prípade tzv. hlavného účastníctva (podľa § 92 ods. 1 O. s. p.), ktorý spočíva
v tom, že kým u tzv. hlavného účastníka (majúceho rozšíriť doterajší okruh účastníkov) súd pripúšťa
vstup (presnejšie pristúpenie) a takáto osoba sa účastníkom so všetkými právami a povinnosťami
účastníka stáva až pozitívnym rozhodnutím súdu (o návrhu); vedľajší účastník do konania vstupuje sám,

už od momentu oznámenia jeho vstupu disponuje aj právami a povinnosťami účastníka a k zmene v
tomto smere môže dôjsť len negatívnym rozhodnutím o prípustnosti vedľajšieho účastníctva. Takáto
rozdielnosť úprav je zároveň i dôvodom, pre ktorý rozhodnutie súdu o návrhu, týkajúcom sa prípustnosti
vedľajšieho účastníctva má mať iba podobu konštatovania, či vedľajšie účastníctvo je alebo naopak nie
je prípustné. Prvé z takýchto rozhodnutí pritom legitimizuje všetky skoršie úkony vedľajšieho účastníka

a dáva i punc legitimity jeho počínaniu v budúcnosti, druhé naopak skoršie pôsobenie vedľajšieho
účastníka v konaní končí (i v tomto prípade ale bez dopadu na legitimitu počínania vedľajšieho účastníka
v čase, v ktorom o jeho oprávnenie vystupovať v takomto postavení bol vedený spor). Čo je však
naopak pre obe rozhodovania zhora (rozumej 1. o pripustení vstupu ďalšieho tzv. hlavného účastníka do
konaniaa2.oprípustnostivedľajšiehoúčastníctva)spoločné,jemožnosťrozhodovaniajednýmidruhým

spôsobom len vtedy, ak je nato podklad v podobe návrhu na to povolanej osoby. Kým u rozhodovania
podľa § 92 ods. 1 O. s. p. je príslušným návrhom samotný návrh na pripustenie vstupu (na ktorý návrh je
logicky oprávnený len doterajší žalobca ako pán sporu - dominus litis), pri rozhodovaní podľa § 93 ods.
3 vety druhej O. s. p. je návrhom námietka neprípustnosti vedľajšieho účastníctva (tu podanie, na ktoré
je síce oprávnený ktorýkoľvek účastník stojaci na jednej či druhej strane sporu, spravidla však námietku

uplatní len procesný súper toho, kto buď urobil výzvu na zapojenie do konania i vedľajšieho účastníka,
alebo na koho strane vedľajší účastník v konaní hodlá vystupovať).

Vedľajšie účastníctvo predstavuje formu spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní.
Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že

chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému z účastníkov (sporných strán) a ktorá je motivovaná víťazstvom
v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpila. Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho
účastníka na takomto výsledku konania, o ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich
dôsledkoch dotknuté i právne postavenie (práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva) takejtoosoby, alebo je v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O. s. p. daná predmetom jeho činnosti, ktorým je
ochrana práv podľa osobitného predpisu (ako je to aj v tomto prípade).

Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť
jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov a takýmto konaním môže byť zásadne
len sporové konanie. Takým ale nie je to štádium sporového konania, v ktorom súd rozhoduje v tzv.
skrátenom (rozkaznom) konaní a ktorého výsledkom (formou rozhodnutia) je platobný rozkaz, keďže
takéto konanie i jeho výsledok vykazujú výrazné odlišnosti (ako je najmä jeho realizácia bez nariadenia

pojednávania či bez vykonania dokazovania). Akcentovaná je tu totiž rýchlosť a hospodárnosť konania
a vo vzťahu k žalovanému zásada „bdelým patrí právo“. Pokiaľ žalovaný v tomto štádiu konania nevyvíja
žiadnu procesnú aktivitu (platobný rozkaz sa vydáva spravidla bez jeho vypočutia, len na základe
skutočností uvádzaných žalobcom a žaloba sa doručuje až spolu s platobným rozkazom, ako tomu bolo
aj v prejednávanej veci) a teda už v tomto štádiu konania neuplatňuje svoje procesné práva, nemôže
tak procesne účinne urobiť ani subjekt, ktorý oznámi súdu, že vstupuje do konania na jeho strane

ako vedľajší účastník. Konanie, ktorého výsledkom je platobný rozkaz, nadobudne povahu sporového
konania vo vlastnom (užšom) zmysle slova až včasným podaním odôvodneného odporu žalovaným, čo
je realizáciou jeho zodpovednosti za naplnenie zásady "vigilantibus iura" (nech si každý chráni/stráži
svoje práva) s dôsledkami zrušenia platobného rozkazu (a následného nariadenia pojednávania). Až po
takomto procesnom úkone žalovaného, ktorým urobí uplatnený nárok sporným (odporuje mu), môže byť

naplnený zmysel a obsah vedľajšieho účastníctva, ktorým je pomáhať v konaní hlavnému účastníkovi
a podporovať ho s cieľom prispieť či už k ochrane jeho práv (v prípade vedľajšieho účastníctva podľa
§ 93 ods. 2 O. s. p.) alebo aj vlastných práv vedľajšieho účastníka (v prípade vedľajšieho účastníctva
podľa § 93 ods. 1 O. s. p.).

Vyššie uvedené znamená, že oznámením tretieho subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší
účastník na strane žalovaného, pokiaľ k takémuto oznámeniu dôjde už v štádiu skráteného (rozkazného)
konania, nenastávajú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu a do úvahy neprichádza ani
podanie odporu vedľajším účastníkom. Vylučuje to zmysel a účel inštitútu vedľajšieho účastníctva v
spojení so zmyslom a účelom inštitútu skráteného konania, kde navyše ochranu spotrebiteľa zaručuje

aj znenie § 172 ods. 9 O. s. p., v zmysle ktorého pri uplatňovaní práva na zaplatenie peňažnej sumy
zo spotrebiteľskej zmluvy voči odporcovi ako spotrebiteľovi, súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva
obsahuje neprijateľné podmienky. Na rozdiel od odvolania (majúceho suspenzívne a devolutívne účinky)
má totiž podanie odporu okamžité a nezvrátiteľné účinky spočívajúce v tom, že sa (bez ďalšieho,
najmä bez vykonania akéhokoľvek konania) zrušuje platobný rozkaz (§ 174 ods. 2 veta prvá O. s. p.).

Možnosťou podania odporu vedľajším účastníkom (ak by sa mu priznalo takéto právo) by došlo i k
popretiu dispozičného práva žalovaného, ktorý by účinky podaného odporu už nemohol zvrátiť (v tejto
súvislosti porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2014 sp. zn. 6 MCdo
3/2014 ako i uznesenia toho istého súdu vydané vo veciach sp. zn. 6 Cdo 207/2011, 7 Cdo 135/2013
a 6 Cdo 357/2012).

Ak potom napriek uvedenému súd prvého stupňa v prejednávanej veci vstup Združenia HOOS do
konania (nachádzajúceho sa ešte v tzv. skrátenom štádiu, či presnejšie už po skončení takéhoto
štádia bez toho, aby toto prešlo do štádia ďalšieho) akceptoval a priznal mu postavenie vedľajšieho
účastníka, o ktorého prípustnosti bolo (podľa súdu prvého stupňa) možné rozhodovať len na návrh

niektorého z účastníkov a ten tu aj bol (v podobe žalobkyňou uplatnenej námietky), došlo tu následne i k
nadbytočnému rozhodovaniu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva, navyše aj s nesprávnym záverom
(konštatovaním prípustnosti). Ak si ale riadne vysporiadanie sa súdom s podaním Združenia HOOS
(oznamujúcim vstup do konania za súčasného podania odporu voči už vydanému platobnému rozkazu)
vyžadovalo po správnosti odmietnutie odporu (ako podaného naň neoprávnenou osobou) a tento postup

súd prvého stupňa pri zvolení ním zjavne odlišného výkladu príslušných zákonných ustanovení nezaujal,
odvolaciemu súdu neostávalo iné ako prvé uznesenie (v ktorom okresný súd konštatoval prípustnosť
vedľajšieho účastníctva konkrétnej právnickej osoby) zmeniť podľa § 220 O. s. p. spôsobom uvedeným
v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia. Takýmto vyriešením otázky prípustnosti účastníctva
Združenia HOOS v skrátenom konaní, v ktorom už medzičasom došlo dokonca i k „správoplatneniu“

platobného rozkazu, bol zároveň vytvorený tiež priestor na zákonne súladný postup okresného súdu,
ktorý sa s odporom bude musieť náležite vyporiadať (§ 174 ods. 3 O. s. p.).O trovách odvolacieho konania (rovnako ako žiadnym z oboch napadnutých uznesení súdu prvého
stupňa o trovách konania prvostupňového) rozhodované nebolo, nakoľko tu šlo len o čiastkové (tzv.
procesné) rozhodnutie v naďalej prebiehajúcom konaní, v ktorom vyporiadanie sa s otázkou náhrady

trov konania prislúcha až konečnému rozhodnutiu.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.