Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. jún 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116219779
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3116219779.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: SlovZink a.s., so sídlom v Bratislave,
Dúbravská cesta 2, IČO 35 772 204 proti žalovanému Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska ul. 17, v konaní o zaplatenie 32
394 724,00 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 23C/248/2016-147
zo dňa 31. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu v celom rozsahu. Výrokom II.
rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť mu 32.394.724,00 eur. Uviedol, že dňa 25.9.2012 vydal Okresný súd Trenčín v
konaní sp. zn. 28R/3/2012 uznesenie, zverejnené v Obchodnom vestníku 1.10.2012, ktorým rozhodol,

že reštrukturalizačné konanie vedené voči žalobcovi ako dlžníkovi sa zastavuje a začína sa konkurzné
konanie voči žalobcovi ako dlžníkovi v reštrukturalizácii a vyhlasuje sa konkurz na majetok žalobcu ako
dlžníka. Dňa 5.4.2013 Ústavný súd SR vydal nález č. IV. ÚS 8/2013-99, ktorým uvedené rozhodnutie
zrušil a potvrdil nezákonnosť uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, tento nález nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť 7.5.2013. Žalobca mal za to, že v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR
došlo k porušeniu práv žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva žalobcu
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že Okresný súd
Trenčín v právnej veci navrhovateľa, dlžníka SlovZink a.s., o návrhu na povolenie reštrukturalizácie
dlžníka dňa 10. apríla 2012, v konaní sp. zn. 28R/3/2012, rozhodol tak, že začal voči tomuto dlžníkovi
reštrukturalizačné konanie. 16. mája 2012 Okresný súd Trenčín v rovnakej veci rozhodol tak, že
povolil reštrukturalizáciu dlžníka SlovZink, a.s., do funkcie správcu ustanovil Mgr. Martin Bereca, vyzval
veriteľov dlžníka, aby v lehote 30 dní odo dňa povolenia reštrukturalizácie prihlásili svoje pohľadávky
u správcu. Za deň povolenia reštrukturalizácie sa považoval deň nasledujúci po zverejnení uznesenia

o povolení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku. 25. septembra 2012 Okresný súd Trenčín v
rovnakom konaní v právnej veci povolenej reštrukturalizácie dlžníka SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii
rozhodol tak, že reštrukturalizačné konanie vedené voči dlžníkovi SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii
zastavil, začal konkurzné konanie voči dlžníkovi SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii a vyhlásil konkurz namajetok dlžníka SlovZink, a.s. v reštrukturalizácii. Do funkcie správcu ustanovil Mgr. Janette Adamcovú.
Veriteliadlžníkabolivyzvaní,abyvlehote45dníododňavyhláseniakonkurzuprihlásilisvojepohľadávky
na Okresný súd Trenčín k sp. zn. 28R/3/2012. Za deň vyhlásenia konkurzu sa považoval deň nasledujúci

po zverejnení uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Rovnako nebolo sporné, že
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynálezomIV.ÚS8/2013zodňa5.apríla2013rozhodoltak,žezákladné
právo obchodnej spoločnosti SlovZink a. s. v konkurze porušené bolo, uznesenie Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 28R/3/2012 zo dňa 25.9.2012 zrušil a vrátil Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie
a Okresnému súdu Trenčín uložil uhradiť trovy konania, vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.

3. Súd prvej inštancie sa zameral na to, či k uplatneniu nároku boli splnené podmienky, dané zákonom.
Uviedol, že žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil ako dôsledok vydania nezákonného rozhodnutia,
čomu zodpovedá obsah žaloby. Až počas pojednávania naznačil, že k škode došlo aj neodborným
prístupom zo strany správkyne konkurznej podstaty, čo by mohlo znamenať, že namieta aj nesprávny
úradný postup, zostalo ale iba pri náznakoch, bez uvedenia konkrétnych tvrdení. Súd sa preto zaoberal

ako predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu len existenciou nezákonného rozhodnutia.
V danej veci malo byť nezákonným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré dňa 25.9.2012 vydal Okresný
súd Trenčín v konaní sp. zn. 28R/3/2012, zverejnené v Obchodnom vestníku 1.10.2012, ktorým
rozhodol, že reštrukturalizačné konanie vedené voči žalobcovi ako dlžníkovi sa zastavuje a začína
sa konkurzné konanie voči žalobcovi ako dlžníkovi v reštrukturalizácii a vyhlasuje sa konkurz na

majetok žalobcu ako dlžníka. Dňa 5.4.2013 Ústavný súd SR vydal nález č. IV. ÚS 8/2013-99, ktorým
uvedené rozhodnutie zrušil a potvrdil nezákonnosť uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín,
tento nález nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 7.5.2013. Z odôvodnenia nálezu ústavného súdu
vyplýva, že okresný súd formuloval svoje právne závery bez primeraného odôvodnenia, t. j. ústavne
akceptovateľným spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie všeobecných administratívnych povinností

správcu podľa zákona o správcoch subsumoval pod porušenie povinností správcu ustanovených ZKR.
Za týchto okolností ústavný súd považoval tento právny záver okresného súdu za prejav formalistického
prístupu k interpretácii relevantnej právnej normy, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti,
resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska za zjavne neodôvodnený
a neposkytujúci spravodlivú súdnu ochranu účastníkom reštrukturalizačného konania (veriteľom).

Nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresného súdu treba preto považovať podľa názoru ústavného
súdu za také pochybenie, ktoré má za následok porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených
práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným
spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými

právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však
napadnuté uznesenie okresného súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené atribúty
nesplnil. Zákon č. 514/2003 Z. z. explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie
štátu. Je tomu tak najmä preto, že nezákonnosť rozhodnutia môže vyplývať z tak rozmanitej škály
okolností, že jeho všeobecné vymedzenie alebo popis si zrejme nemožno dosť dobre predstaviť, pretože

uvedené by mohlo spôsobovať ťažko prekonateľné formulačné problémy. Aj napriek tomu je však
možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu
verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, prípadne so záväzkami,
ktoré vyplývajú z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktoré bolo z dôvodu
nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné

preskúmavať v samotnom konaní o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť
rozhodnutia musí v čase prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý
je v zmysle príslušných procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť.
Potom platí, že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať
zákonnosť (nezákonnosť) rozhodnutia, v ktorého dôsledku malo dôjsť k vzniku škody. Túto otázku

nemôže riešiť ani ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukazne vyriešil orgán určený platnými
právnymi predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody.
Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v posudzovanom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné,
zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. V tomto prípade
otázku nezákonnosti predmetného rozhodnutia vyriešil Ústavný súd SR dôvodmi vyššie popísanými.

Súd mal teda za to, že prvá podmienka k uplatneniu náhrady škody bola splnená. Pokiaľ žalovaný
poukazoval na to, že sa Ústavný súd SR nezaoberal otázkou posudzovania zákonnosti napadnutého
rozhodnutia ako celku, ale skúmal len porušenie základných práv sťažovateľov, túto námietku súdneakceptoval, pretože ústavným súdom konštatované nedostatky rozhodnutia okresného súdu sám
ústavný súd považoval za také, ktoré okrem iného spôsobili nezákonnosť predmetného rozhodnutia.

4. K existencii škody súd uviedol, že "pojem škody zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje, a ani
neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v
majetkovej sfére poškodeného b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa

uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá
znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie, či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba
vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený
majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý
bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej

udalosti. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti
k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale
stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo
musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo

škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo
práve v dôsledku konania škodcu (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
28. apríla 2010, sp.zn. 4 Cdo 319/2008). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti
alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na
náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že

zákon nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade
porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného
naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia
škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím
orgánov štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za

škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná.
V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také
konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že
ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia
ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné

urobiťzáverotom,čibyzadanýchokolnostíbolžalovanýušlýziskajreálnym.Nepreukázanieexistencie
takýchto skutkových okolností by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v
konaní domáha, je skutočne iba "fikciou" (uznesenie najvyššieho súdu 3 Cdo 513/2014). „Aj v prípade
ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v
budúcnosti" (z uznesenia najvyššieho súdu 4 MCdo 23/2008). Za ušlý zisk teda nemožno považovať

hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Ušlý zisk je teda stratou
konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že
pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého
konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (uznesenie najvyššieho súdu 4 Cdo
319/2008, 1 Cdo 76/2008, 5 Cdo 195/2015). Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností

a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný." (Z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/5/2015.) Podľa § 149, § 150 ods. 1 Civilného
sporového poriadku prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Strany majú povinnosť pravdivo

a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Citované ustanovenia
procesného predpisu uvádzajú formou demonštratívneho výpočtu prostriedky procesného útoku a
prostriedkyprocesnejobrany.Užsamotnýmipojmami"procesnýútok"a"procesnáobrana"zákonodarca
zdôrazňuje kontradiktórnosť procesného postavenia protistrán v sporovom konaní, pričom ich cieľom je
prispieť k zefektívneniu, zrýchleniu a zhospodárneniu sporového konania. Právna úprava v ustanovení

§ 150 Civilného sporového poriadku zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej
nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu.
Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom aleboprocesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného
sporového konania. Strany sporu majú rovnako dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy
na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu,

ktorá neoznačila a nepredložila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe pre ňu nepriaznivého rozhodnutia súdu. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti
rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto

právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Strany nesú zodpovednosť za dostatočné zhromaždenie
skutkového materiálu potrebného k posúdeniu a rozhodnutiu sporu. Na základe bremena tvrdenia
a dôkazného bremena majú vniesť do konania potrebné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach.
Dôkazné bremeno ohľadne rozhodujúcich skutočností leží len na tej strane sporu, ktorá z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca
si uplatňuje škodu vo výške 32 394 724,00 eur. Žalobca v žalobe nerozoznával škodu a ušlý zisk,

len na pojednávaní všeobecne naznačil, že ide tak o škodu ako o ušlý zisk. Žalobca ohľadne možnej
škody a ušlého zisku neprodukoval konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by mohli byť základom pre
posúdenie oprávnenosti ním uplatneného nároku a je potrebné poukázať aj na to, že nepredložil žiadne
dôkazy ani na podporu tých tvrdení, zásadne neurčitých, ktoré uviedol. Uplatnená suma 32 394 724,00
eur sa neopierala o žiadne preskúmateľné hľadiská, ani žalovaný ani súd nemali možnosť posúdiť,

akým spôsobom žalobca dospel k takejto sume. Údaje o hospodárskych výsledkoch, resp. objeme
pohľadávok či záväzkov žalobcu nebolo možné s touto sumou dať do súvisu. Len z všeobecného
tvrdenia o strate všetkých významných odberateľov a nútenému zníženiu výroby súd nemal možnosť
posúdiť k akej konkrétnej škode došlo, z akých dôvodov a prípadne v akej výške bol uplatnený ušlý
zisk. Tieto nedostatky žalobca neodstránil ani po podaní žaloby v priebehu konania, ani na súdom

určenom pojednávaní. Súd tak mohol konštatovať, že existenciu škody žalobca nepreukázal. Podľa §
153 ods. 1 - 3 Civilného sporového poriadku strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana

nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. V danej veci bola
žaloba podaná tunajšiemu súdu 7.11.2016. K žalobe žiadne listinné dôkazy, preukazujúce výšku škody,
priložené neboli. Písomné vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi doručené spolu s poučením v zmysle

§ 153 Civilného sporového poriadku 29.11.2017, na vyjadrenie žalovaného žalobca nereagoval. Až na
pojednávaní 31.10. 2019 žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie na výšku škody, resp. uviedol,
prípadný znalecký posudok na výšku škody súdu predloží. Na tento návrh, prostriedok procesného
útoku, súd neprihliadol. Žalobca, pokiaľ by konal vo veci s náležitou starostlivosťou, zabezpečil by si
dôkazy včas. V novembri 2017 už žalobca mal vedomosť z vyjadrenia žalovaného o tom, aké sú jeho

výhrady voči žalobou uplatnenému nároku, žiadnym spôsobom na to viac ako dva roky nereagoval
aj napriek tomu, že o spôsobe uplatnenia prostriedkov procesného útoku bol náležite poučený. Súd
preto na návrh odročiť pojednávanie za účelom doloženia znaleckého posudku a ďalšieho dokazovania
neprihliadal a rozhodol na základe dôkazov žalobcom predložených.

5. K príčinnej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody zákon
č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo
veciach uplatňovania práva na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu
verejnej moci vyplýva, že bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci (t. j. bez ohľadu

na to, v čom malo spočívať protiprávne konanie orgánu verejnej moci a v čom mala spočívať škoda)
nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou
príčinou škody (bez ohľadu na to, či ide o skutočnú škodu, alebo ušlý zisk); nestačí, ak je iba
sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci
môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k

takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto rozhodnutím. To, že
vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj
Ústavný súd Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08). Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Zhodne s vyššie uvedeným vyložil pojem"príčinná súvislosť" Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 130/2010. Najvyšší súd SR konštatoval,
že pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť; príčinná súvislosť musí byť
vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného, teda

žalobcu. Štát nezodpovedá "automaticky" za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej
fyzickej osoby alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.
Nezákonné rozhodnutie musí byť bezprostrednou príčinou škody. Žalobca musí preukázať v konaní
existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu (vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym konaním a škodou), a nie žalovaný musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. To

znamená, že existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ako aj existenciu škody
a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a škodou musí preukázať žalobca. "V právnej teórii sa vzťahom príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú
otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce
časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama

následkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je
následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť
všaknemožnorobiťzávislounaneobmedzenejkauzalite.Atribútompríčinnejsúvislostijetotiž"priamosť"
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak

je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu." (Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/5/2015.) Pokiaľ
bolo vyššie konštatované, že žalobca nepreukázal existenciu škody, je možné konštatovať aj to, že
nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody v intenciách vyššie

citovaných rozhodnutí. Jediným argumentom žalobcu bolo, že v dôsledku konverzie reštrukturalizácie
na konkurz sa dostal do situácie, kedy stratil dôveru svojich dodávateľov a odberateľov, zhoršila sa
jeho ekonomická situácia, boli zmarené jeho podnikateľské zámery a príležitosti. V tejto súvislosti
súd považoval za dôvodnú námietku žalovaného, že vstup žalobcu do reštrukturalizácie v dôsledku
úpadku alebo jeho hrozby, neschopnosti plniť svoje záväzky v plnom rozsahu muselo mať vplyv na

postavenie žalobcu na trhu a správanie jeho dodávateľov a odberateľov. Vstup obchodnej spoločnosti do
reštrukturalizácie je nesporne negatívnym signálom pre partnerov tejto obchodnej spoločnosti. Formálna
resp. neformálna reštrukturalizácia je jedným zo spôsobov riešenia hroziaceho alebo existujúceho
úpadku, teda stavu, kedy podnikateľ nie je schopný plniť si v stanovenom čase svoje peňažné záväzky
viac ako jednému veriteľovi, pričom jej cieľom je ozdravný proces, ktorý má viesť k uzdraveniu

podniku. Jej výsledkom musí byť aspoň čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov. Počas celého
procesu je spoločnosť dlžníka chránená od exekúcií. Znamená to pozastavenie všetkých exekučných
a iných súdnych konaní voči dlžníkovi. Vstup do reštrukturalizácie je tak signálom pre partnerov
takejto spoločnosti, že jej obchodné vzťahy a aktivity sú ohrozené. Žalobca konkrétnymi skutkovými
tvrdeniami ani dôkazmi nedoložil, že škoda resp. ušlý zisk boli spôsobené priamo a nesprostredkovane

práve rozhodnutím súdu, ktorým došlo k zmene z reštrukturalizácie na konkurz. Príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody bola spochybnená aj samotným žalobcom, keď
vznik určitej časti škody (bez bližšieho vymedzenia) dával za vinu správcovi konkurznej podstaty, kedy
žalobca opomenul osobnú zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu ním spôsobenú. Za
týchto okolností mal súd za to, že pre úspešné uplatnenie nároku žalobcu nebola splnená ani tretia

zákonná podmienka, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Pretože
žalobca nepreukázal splnenie všetkých podmienok pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, súd žalobu zamietol. Nakoľko bol žalovaný
v konaní plne úspešnou stranou sporu, súd mu preto priznal podľa § 255 ods. 1 CSP náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

6. Proti tomuto rozsudku, podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov,
že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na § 129, § 132 CSP. Nakoľko v danej

veci žaloba žalobcu neobsahovala všetky náležitosti - konkrétne neobsahovala označenie dôkazov na
preukázanie tvrdení žalobcu týkajúcich sa škody, nespĺňala náležitosti a teda neboli splnené procesné
podmienky. Tento nedostatok však bolo možné odstrániť a súd mal postupovať v zmysle § 161 ods. 3
CSP. Konkrétne podľa názoru žalobcu mal súd postupovať podľa § 129 ods. l CSP a vyzvať žalobcu,
aby dané podanie - žalobu doplnil, pričom v zmysle § 161 ods. 3 CSP súd nebol oprávnený až do

odstránenia tohto nedostatku vydať v danej veci rozhodnutie. Uvedené však súd opomenul, nevyzval
žalobcu na odstránenie tohto nedostatku, teda neboli splnené procesné podmienky a vo veci vydal
rozsudok. Má za to, že súd sa tak dopustil hneď viacerých porušení zákona a to konkrétne, porušenia
§ 161 ods. 1 CSP, § 161 ods. 3 CSP, nakoľko vo veci vydal rozsudok, aj keď objektívne to podľa
tohto ustanovenie nesmel urobiť, nepostupoval v súlade s § 129 ods. l CSP a nevyzval žalobcu na
doplnenie žaloby. Súd paradoxne vytkol žalobcovi, že nedostatky žaloby neodstránil, avšak pritom on

sám, t.j. súd, bol povinný ho na doplnenie vyzvať. Odvolanie podal aj z dôvodu, že súd mu nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konkrétne súd vôbec neskúmal, či sú splnené procesné
podmienky konania, nevyzval žalobcu v súlade s § 129 ods. 1 CSP na doplnenie podania - žaloby.
Žalobca totiž v žalobe uviedol dôvody vzniku škody, ako aj príčinnú súvislosť a rovnako tak výšku škody,

avšak neoznačil dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení. Nakoľko žaloba bola podávaná tesne
pred uplynutím premlčacej doby, nebolo v jeho silách zabezpečiť a priložiť dôkazy k samotnej žalobe.
Keby však súd vyzval žalobcu na doplnenie žaloby postupom podľa § 129 ods. 1 CSP, žalobca by tak
urobil. V dôsledku uvedeného procesného pochybenia súdu, súd tak až do samotného vydania rozsudku
konal o žalobe, ktorá nebola úplná a vydal rozsudok a to aj napriek tomu, že CSP výslovne v § 161 ods.

3 CSP uvádza, že tak nesmel urobiť. Súd nevykonal dôkaz navrhovaný žalobcom na pojednávaní dňa
31.10.2019, kedy žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie, pritom je nesporné, že cieľom tohto
znaleckéhodokazovaniamalobyťlenpotvrdenievýškyškodyuvedenejvžalobe,ktorávzniklavpríčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ktoré dňa 25.09.2012 vydal Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn.
28R/3/2012, zverejnené v Obchodnom vestníku 1.10.2012, ktorým súd rozhodol, že reštrukturalizačné

konanie vedené voči žalobcovi ako dlžníkovi sa zastavuje a začína sa konkurzné konanie voči žalobcovi
ako dlžníkovi v reštrukturalizácii a vyhlasuje sa konkurz na majetok žalobcu ako dlžníka. Samotná
existencia nezákonného rozhodnutia bola totiž preukázaná, rovnako tak aj škoda a jej výška, pričom tá
mala byť len potvrdená znaleckým posudkom. Napriek tomu súd hneď na prvom pojednávaní vo veci,
a to aj napriek tomu, že žalobca nebol právne zastúpený, razantne uplatnil sudcovskú koncentráciu a

návrh na vykonanie dokazovania zamietol. Išlo pritom o prvé pojednávanie vo veci samej a nemožno
tvrdiť, že daný návrh na vykonanie znaleckého dokazovania nebol uplatnený riadne a včas. Samotný
spor rozhodovala sudkyňa Okresného súdu Trenčín, ktorá bola z prejednávania a rozhodovania
sporu vylúčená. Má za to, že v dôsledku uvedeného chybného procesného postupu súd znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Poukázal § 49 CSP. V danej veci je základom uplatneného nároku nezákonné
rozhodnutie, ktoré dňa 25.09.2012 vydal Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. 28R/3/2012, zverejnené v
Obchodnom vestníku 1.10.2012, ktorým rozhodol, že reštrukturalizačné konanie vedené voči žalobcovi
akodlžníkovisazastavujeazačínasakonkurznékonanievočižalobcoviakodlžníkovivreštrukturalizácii
a vyhlasuje sa konkurz na majetok žalobcu ako dlžníka. Predmetné nezákonné rozhodnutie bolo

vydané Okresným súdom Trenčín, konkrétne podpredsedníčkou súdu, ktorá je nadriadená sudkyni,
ktorá vydala rozsudok. Podľa názoru žalobcu už samotný fakt, že danú vec rozhoduje sudkyňa
Okresného súdu Trenčín, ktorý práve vydal nezákonné rozhodnutie, zakladá dôvodnú pochybnosť o
jej nezaujatosti a táto sudkyňa bola a je podľa § 49 CSP vylúčená z prejednávania a rozhodovania
tohto sporu. Pochybnosť o jej nezaujatosti vyplýva z jej vzťahu k Okresnému súdu Trenčín, ktorý je

jej zamestnávateľom a súčasne pôvodcom nezákonného rozhodnutia, v dôsledku ktorého môže byť
Slovenská republika zaviazaná na náhradu škody a z jej vzťahu k samotnému sporu, kedy nemusí
byť objektívne spôsobilá nestranne rozhodovať vec o náhrade škody, ktorú spôsobil jej zamestnávateľ.
Rovnako tak aj ostatní sudcovia pre svoju príslušnosť a vzťah k Okresnému súdu Trenčín, ktorý je
pôvodcom nezákonného rozhodnutia, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, sú

automaticky vylúčení z prejednávania a rozhodovania sporu. Je totiž neakceptovateľné, aby žalobu na
náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktoré vydal práve Okresný súd Trenčín, prejednával
a rozhodoval akýkoľvek sudca Okresného súdu Trenčín. Žalobca počnúc prvým podaním vo veci
až do vydania rozsudku pritom uvádzal, že sú tu objektívne dôvody na to, aby vec nerozhodovalOkresný súd Trenčín, ale akýkoľvek iný súd v Slovenskej republike. Tieto dôvody podrobne opísal v
žalobe ako aj v podaní zo dňa 22.02.2017. Aj keď súd tieto pripomienky a skutkové tvrdenia žalobcu
nevyhodnotil ako námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Trenčín, objektívne na

základe týchto skutočností a s ohľadom na predmet sporu, mala sudkyňa, ktorá vydala rozsudok, sama
automaticky postupovať podľa § 50 CSP a oznámiť skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre jej vylúčenie.
Samotná sudkyňa, ktorá spor prejednávala a rozhodovala, nemala čakať, kým námietku zaujatosti
vznesie žalobca, ale bola povinná bezodkladne túto skutočnosť oznámiť príslušnej osobe. Podanie
návrhu na prikázanie veci inému súdu zo strany žalobcu a zastavenie tohto konania nič nezmenilo na

fakte, že s ohľadom na to, že Okresný súd Trenčín práve vydal nezákonné rozhodnutie, automaticky
bola ako jeho zamestnankyňa vylúčená podľa § 49 ods. l CSP z prejednávania tohto sporu. Je teda
zrejmé, že rozsudok vydala sudkyňa, u ktorej je dôvodná pochybnosť o jej nezaujatosti a neobjektívny
prístup, ktorý sa prejavil práve aj pri veľmi striktnej a neprimeranej aplikácii sudcovskej koncentrácie
a zabráneniu uplatňovania práv zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nevykonal dôkaz navrhovaný žalobcom na pojednávaní

dňa 31.10.2019, ktorý navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Je pritom nesporné, že žalobca mal
nárok na náhradu škody a že cieľom tohto znaleckého dokazovania malo byť len potvrdenia vyčíslenia
škody uvedenej v žalobe, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ktoré dňa
25.09.2012 vydal Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. 28R/3/2012, zverejnené v Obchodnom vestníku
01.10.2012. Samotná existencia nezákonného rozhodnutia bola pritom preukázaná, rovnako tak aj

škoda a jej výška, pričom znaleckým posudkom mala byť len táto jej výška potvrdená. Napriek tomu súd
hneď na prvom pojednávaní vo veci, a to aj napriek tomu, že žalobca nebol právne zastúpený, razantne
uplatnilzásadusudcovskejkoncentrácieanávrhnavykonaniedokazovaniazamietol.Vykonaniedaného
dôkazu, ktoré navrhoval by pritom žiadnym zásadným spôsobom nepredĺžilo konanie. Keby totiž žalobca
dal vypracovať súkromnoznalecký posudok, ten by bol iste rozporovaný a práve preto, aby nebola

spochybňovaná nestrannosť znalca, požiadal súd o vykonanie dôkazu - znaleckého dokazovania. Čiže
konanie žalobcu bolo práve naopak hospodárne. Záverom uviedol, že súd vec nesprávne právne
posúdil, keď žalobu zamietol a vo vzťahu k návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania aplikoval
sudcovskú koncentráciu. Má za to, že preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, že mu vznikla
škoda a na potvrdenie výšky škody uvedenej v žalobe navrhoval vykonanie znaleckého dokazovania.

Uplatnenie sudcovskej koncentrácie bolo neprimerané a najmä nebolo možné konštatovať, že by
žalobca neuplatnil prostriedky procesného útoku včas. Uplatnil ich na prvom pojednávaní vo veci. Keby
žalobca dal vypracovať súkromno-znalecký posudok, ten by bol iste rozporovaný a práve preto požiadal
súd o vykonanie dôkazu - znaleckého dokazovania, čo bolo časovo rýchlejšie a s ohľadom na konanie
aj hospodárnejšie. Súd teda nesprávne vec posúdil. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal žalobcovi trovy odvolacieho
konania.

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca sa snaží odviesť podaným odvolaním
pozornosť od skutočnosti, že v jeho prípade neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky pre

vznik zodpovednosti štátu za škodu. Žalobcovi sa v priebehu konania nepodarilo preukázať existenciu
ním uplatňovanej škody vo výške 32 394 724,- eur, ako ani existenciu príčinnej súvislosti medzi ním
namietaným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Keďže pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)

sa vyžaduje preukázanie kumulatívnej existencie 3 podmienok (existencia nezákonného rozhodnutia,
škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou), pri nesplnení čo i
len jednej z nich nárok na náhradu škody žalobcovi nemožno priznať. Keďže konanie o náhradu škody
je sporovým konaním, povinnosť tvrdenia celkom nepochybne zaťažuje žalobcu. Na bremeno tvrdenia
nadväzuje dôkazné bremeno, ktorého unesenie je predpokladom pre úspech žalobcu v konaní. V konaní

o náhradu škody je teda úlohou žalobcu tvrdiť skutočnosti, ktoré podporujú záver o vzniku škody (tzv.
skutkové tvrdenia) a zároveň tieto skutočnosti aj náležite preukázať. V tejto súvislosti považuje za
nevyhnutné zdôrazniť, že je výlučne na uvážení strany sporu, aké skutkové tvrdenia v rámci konania
o náhradu škody uvedie (jediným obmedzením je, aby išlo o pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu) a akými dôkazmi ich v rámci konania o náhradu škody podloží.

Nesplnenie tzv. povinnosti tvrdenia či dôkaznej povinnosti je sankcionované v podobe neúspechu
v spore. Z uvedeného je zrejmé, že strany sporu nesú zodpovednosť za dostatočné zhromaždenie
skutkových tvrdení a dôkazného materiálu potrebných na posúdenie a rozhodnutie sporu. V nadväznosti
na vyššie uvedené považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že žalobca podal žalobu na Okresný súd Trenčínprostredníctvom svojho právneho zástupcu (advokátskej kancelárie S-lawyers s.r.o.) dňa 07.11.2016,
t.z. za účinnosti novej procesnej úpravy obsiahnutej v CSP. Predmetnou žalobou sa žalobca domáhal
nároku na náhradu škody vo výške 32 394 724,- eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku vydania

nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 28R/3/2012, zo dňa 25.09.2012. K žalobe
však nepriložil, resp. nenavrhol vykonať žiaden dôkaz preukazujúci vznik a výšku ním požadovanej
škody. Neurobil tak ani po doručení písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.09.2017, v ktorom
tento okrem iného namietal aj neunesenie dôkazného bremena. Na písomné vyjadrenie žalovaného zo
dňa 14.09.2017 žalobca žiadnym spôsobom nereagoval, a to napriek poučeniu podľa § 153 CSP. Až

na pojednávaní konanom dňa 31.10.2019 splnomocnený zástupca žalobcu navrhol súdu prvej inštancie
vykonať znalecké dokazovanie na výšku žalobcom požadovanej škody, resp. uviedol, že prípadný
znalecký posudok na výšku škody súdu prvej inštancie sám predloží. Zároveň navrhol pripojenie spisu
Okresného súdu Trenčín týkajúceho sa konkurzného konania vedeného voči žalobcovi a výsluch 2
svedkov (Miroslava Kiaca a sudkyne Kepeňovej). Na tieto návrhy, prostriedky procesného útoku, súd
prvej inštancie neprihliadol, nakoľko žalobca v konaní nepostupoval s náležitou starostlivosťou, keď aj

napriek poučeniu podľa § 153 CSP (o sudcovskej koncentrácii konania) vyčkával na podanie vyššie
uvedených návrhov na vykonanie dôkazov viac ako 2 roky, pričom tak učinil až na pojednávaní, čím
de facto mienil zmariť možnosť rozhodnutia vo veci (k tomu § 179 CSP a základné princípy CSP).
Ďalej poukázal na § 153 ods. 1 a 2 a čl. 17 CSP, pričom uviedol, že v článku 17 CSP je normatívne
vyjadrený jeden z kľúčových ústavnoprávnych princípov riadneho fungovania justície, a tým je princíp

hospodárenia konania alebo procesnej ekonómie. Tento princíp sa netýka len určitej izolovanej fázy
konania, ako napríklad princíp ústnosti (porovnaj čl. 12 CSP), ale má doslova „prežarovať“ celým
konaním od jeho začatia po právoplatné skončenie veci. Na to, aby súd mohol objektívne dodržať princíp
procesnej ekonómie a konať v súlade s ním, stanovuje Civilný sporový poriadok množstvo inštitútov, v
rámci ktorých môže súd efektívne smerovať konanie k rýchlemu, a pritom spravodlivému rozhodnutiu

vo veci samej. Z týchto inštitútov treba spomenúť predovšetkým princíp sudcovskej koncentrácie (čl.
10 ods. 3 CSP), ukladanie poriadkových opatrení, procesných sankcií a pod. Konanie o náhradu
škody sa ako sporové konanie spravuje zásadou koncentrácie konania. Má za to, že to znamená,
že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania,
ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je

vykonaný včas, nespôsobuje za zákonom ustanovených podmienok procesnoprávne účinky. Absencia
procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony strán
sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany (§ 149 CSP). Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť
prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle

§ 149 CSP) včas. „Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali
spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala
skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už
nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že
predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade

dôvodné, napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania...“ Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie
je včasné, je definované v § 153 ods. 1 druhá veta CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho
strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko)
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku

a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí podľa okolností konkrétneho prípadu súd. Ak však súd
na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, je povinný túto
skutočnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej aj náležite odôvodniť. V prípade žalobcu tak
súd prvej inštancie učinil v bodoch 25. a 26. napádaného rozhodnutia. Podstata žalobcovho odvolania
tkvievprenášanísvojejprocesnejzodpovednostinasúd,čožalovanýpovažujezanenáležitéavrozpore

s doposiaľ uvedenými odkazmi na zákonnú úpravu, či výklady k nej prijaté. Je nespochybniteľné, že
žalobca mal viac ako dva roky na to, aby súdu predložil dostatok dôkazov na preukázanie dôvodnosti
uplatneného nároku. Akceptovanie jeho pasivity odvolacím súdom by predstavovalo zásadné porušenie
kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní. Záverom uviedol, že súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní vychádzal z povahy sporového konania (medzi ktoré sa nepochybne radí aj konanie o

náhrade škody), v rámci ktorého bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno o existencii tvrdeného
nároku spočíva na žalobcovi (poškodenom). V prípade nároku na náhradu škody je úlohou žalobcu tvrdiť
skutočnosti, ktoré podporujú záver o vzniku škody (skutočnej škody alebo ušlého zisku) a zároveň tieto
skutočnosti aj náležite preukázať, a to v súlade s princípom hospodárnosti a efektívnosti konania. Keďžežalobca, napriek poučeniu o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 CSP neuplatnil prostriedok
procesného útoku (návrhy na vykonanie dôkazov) včas, ale až po vyše dvoch rokoch, postupoval súd
prvej inštancie v súlade s § 153 CSP a na vyššie uvedené návrhy žalobcu na vykonanie dôkazov

neprihliadol. Vzhľadom na uvedené má za to, že žalobcom podané odvolanie je nedôvodné, preto žiadal,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v celom rozsahu rozporuje
tvrdenia žalovaného uvedené vo vyjadrení. Má za to, že nemá záujem odviesť podaným odvolaním

pozornosť súdu tak ako uvádza žalovaný, ale práve naopak, má záujem, aby súd konal tak, aby bol
úplne a správne zistený skutkový stav. K objasneniu skutkového stavu v danej veci totiž vôbec nedošlo
a súd, hoci objektívne všetci jeho sudcovia vzhľadom na ich pomer k prejednávanej veci boli zaujatí,
v danej veci nariadil a uskutočnil len jedno pojednávanie a ihneď vec ukončil rozsudkom, s tým, že
žalobu zamietol. Práve na tomto jedinom pojednávaní, ešte pred vyslovením predbežného právneho
názoru, v čase, keď žalobca ani nevedel, ktoré skutočnosti považuje súd za sporné, žalobca navrhol

vykonanie dôkazov na preukázanie jeho nároku na náhradu škody. Tie však súd nepripustil a nevykonal,
aj keď objektívne bolo vykonanie dokazovania v navrhovanom smere nevyhnutné za účelom objasnenia
skutkového stavu. Postup súdu považuje žalobca za neštandardný a prísne formalistický. Poukazuje aj
na fakt, že žalobca nebol odo dňa 01.12.2017 právne zastúpený, pričom on sám nie je osobou, ktorá
pozná procesné práva a mal za to, že súd bude s náležitou starostlivosťou pristupovať k danej veci,

nakoľko daná náhrada škody vychádza práve z nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín. Nie
je preto pravdou, ako sa snaží žalovaný tvrdiť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
splnenie predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. Žalobca by totiž dôkazné bremeno uniesol
a preukázal aj vznik jeho nároku na náhradu škody, keby mu súd dal na to priestor. Ďalej uviedol, že
nie je pravdou ako žalovaný uvádza, že žalobca údajne vyčkával viac ako dva roky s predložením

dôkazov, ktoré predložil na pojednávaní dňa 31.10.2019, čím údajne de facto mienil zmariť možnosť
rozhodnutia vo veci. Toto tvrdenie žalovaného je vyslovene účelové. Žalobca totiž ani len náhodou
nepredpokladal, že hneď na prvom pojednávaní vo veci dôjde k rozhodnutiu súdu vo veci. Predpokladal,
že práve na tomto prvom pojednávaní, súd povie predbežný názor, uvedie, ktoré skutočnosti považuje
za sporné, a ktoré za nesporné a ktoré návrhy na vykonanie dokazovania vykoná. Nakoľko postup súdu

bol veľmi neštandardný a neočakávaný, logicky nie je možné ani tvrdiť, že žalobca mal akýkoľvek zámer
mariť možnosť rozhodnutia. Celkovo žalovaný svoju argumentáciu v I. časti vyjadrenia postavil len na
tom, že žalobca údajne neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie predpokladov pre vznik
zodpovednosti žalovaného za vznik škody. Žalobca sa však s uvedeným nestotožňuje a poukazuje,
že v danej veci mu ani nebol poskytnutý priestor na preukázanie jeho tvrdení, nakoľko súd nekonal

s náležitou starostlivosťou a nevykonal ani jeden ním navrhovaný dôkaz. Čiže žalobca by dôkazné
bremeno uniesol, keby súd nepostupoval vyslovene formalisticky, v rozpore s právnymi predpismi.
Žalobca totiž už v samotnej žalobe preukázal, že došlo k nezákonnému rozhodnutiu, toto nezákonné
rozhodnutie jednoznačne definoval a rovnako tak preukázal, že vznikla škoda a jej príčinnú súvislosť s
nezákonným rozhodnutím, pričom sporná ostala len jej výška, na ktorej preukázanie žalobca navrhoval

vykonanie znaleckého dokazovania. Z uvedeného je zrejmé, že už v samotnej žalobe žalobca osvedčil a
preukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalobca rozporuje aj výklad
§ 153 CSP a článku 17 CSP, ktorý zaujal žalovaný. Nerozporuje, že súd má konať hospodárne, avšak
vždy pri rešpektovaní ostatných práv strán sporu. Zásada hospodárnosti konania nemá byť vykladaná
formalisticky tak, že súd ju uprednostní pred vykonaním dokazovania za účelom objasnenia skutkového

stavu. Jej uplatňovanie spôsobom ako urobil súd v danom konaní totiž spôsobilo zásah do zásady
rovnosti strán sporu a znevýhodnilo žalobcu zásadným spôsobom v porovnaní so žalovaným. Je totiž
zrejmé, že žalobca do prvého pojednávania vo veci preukázal zodpovednosť žalovanej za škodu, pričom
len za účelom ustálenia jej výšky navrhoval vykonanie znaleckého dokazovania. Bolo a je teda zrejmé,
že žaloba bola od počiatku dôvodná a vzhľadom na osvedčenie predpokladov vzniku nároku na náhradu

škody mal súd pristúpiť k danému sporu s náležitou starostlivosťou. Žalovaný uvádza jeho výklad zásady
sudcovskej koncentrácie a konštatuje, že podstata žalobcovho odvolania údajne tkvie v prenášani
svojej procesnej zodpovednosti na súd, čo považuje za nenáležité a v rozpore s doposiaľ uvedenými
odkazmi na zákonnú úpravu či výklady k nej prijaté. Podľa názoru žalovaného je nespochybniteľné, že
žalobca mal viac ako dva roky na to, aby súdu predložil dostatok dôkazov na preukázanie dôvodnosti

uplatneného nároku, pričom akceptovanie jeho pasivity odvolacím súdom by predstavovalo zásadné
porušenie kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní. Tvrdenia žalovaného a jeho výklad
zásady sudcovskej koncentrácie sú totiž v rozpore so súdnou praxou a zákonom. V tejto súvislosti
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k. 26Co 186/2017, ktorý vyslovene konštatoval,že súd prvej inštancie pochybil aj pri aplikácii § 167 ods. 4 CSP. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že
súd nemusí prihliadnuť na neskôr označené skutočnosti a navrhnuté dôkazy. Nevyplýva z neho však
bez ďalšieho možnosť neprihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany všeobecne.

Prostriedkami procesného útoku sú podľa § 149 CSP totiž špecificky aj skutkové tvrdenia a popretia
skutkových tvrdení, ktoré však treba odlíšiť od „predkladania a označenia skutočnosti a dôkazov" v
zmysle § 167 ods. 4 CSP. Podľa čl. 3 ods. 2 základných princípov CSP totiž výklad nemôže protirečiť
tomu, čo je v slovách zákona nepochybné; je pritom nepochybná odlišná formulácia § 167 ods. 4 CSP
od formulácie používanej v § 149 až § 151 CSP, ale aj od ustanovenia § 153 CSP, ktoré dovoľuje súdu

neprihliadnuť na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany všeobecne. Podľa odvolacieho súdu
však pri aplikácii tohto ustanovenia treba postupovať obozretne a s prihliadnutím na to, že až na prvom
pojednávaní má súd povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP ustáliť nesporné skutkové tvrdenia a uviesť
predbežné právne posúdenie veci. V zásade by teda účinky sudcovskej koncentrácie nemali nastať pred
prvým pojednávaním, pretože až na ňom sa strana môže dozvedieť, aké je nazeranie súdu na vec,
v dôsledku čoho doterajšie jej prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sa môžu ukázať ako

nedostatočné alebo nesprávne. V danej veci žalobca predložil návrhy na vykonanie dokazovania na
pojednávaní konanom dňa 31.10.2019, ktoré bolo prvým pojednávaním vo veci, ešte pred predbežným
právnym posúdením veci v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 CSP, pričom v zmysle ustanovenia §
154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Žalobca sa preto domnieva, že súd prvej inštancie

uplatnil zásadu sudcovskej koncentrácie konania neprimerane a vyslovene formalisticky. Taktiež netreba
opomenúť, že žalobca nebol od 01.12.2017 zastúpený advokátom a okrem toho nepokladal za potrebné
navrhnúť znalecké dokazovanie ako aj ostatné dôkazy samostatným návrhom, keďže sa domnieval, že
bude postačovať tak urobiť na prvom pojednávaní. Vzhľadom na citované uznesenie je zrejmé, že výklad
súdu ako aj žalovaného nie je správny. V žiadnom prípade sa nesnaží prenášať procesnú zodpovednosť

na súd, len sa snaží, aby bol objasnený skutkový stav a bola mu v súlade so zákonom poskytnutá
možnosť vykonávať svoje práva. Má tiež za to, že súd prvej inštancie pri uplatňovaní zásady sudcovskej
koncentrácie porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Žalobca žiadal súd o nariadenie
znaleckého dokazovania, ako aj o vykonanie výsluchu svedkov a pripojenie spisu, svoje návrhy predložil
v zmysle ustanovenia § 154 CSP včas, no aj napriek tomu mu súd nevyhovel. V tejto súvislosti poukázal

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2011, sp.zn. 6 Cdo 259/2010. V
súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená,
že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže
byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie, dokonca aj bez priamej spojitosti s

porušením zásady „rovnosti zbraní . S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti, navrhoval, aby súd
vyhovel jeho odvolaniu v celom rozsahu.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na
svojich predchádzajúcich vyjadreniach, pričom dodal, že ak by mal žalobca naozaj záujem na úplnom a

správnom zistení skutkového stavu okresným súdom, nebol by v konaní pasívny a nevyčkával by viac
ako dva roky na to, aby súdu predložil návrhy na vykonanie dôkazov na preukázanie dôvodnosti ním
uplatneného nároku. Žalobcovi predsa nič nebránilo v tom, aby svoje návrhy na vykonanie dôkazov
predložil súdu už skôr, t. j. kedykoľvek pred pojednávaním uskutočneným dňa 31.10.2019, a už
vôbec nie za stavu, keď bol žalobca vyše roka zastúpený právnym zástupcom (plnomocenstvo zo

dňa 04.05.2016, vypovedané k 30.11.2017). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobca
nebol od 01.12.2017 právne zastúpený, nakoľko v prípade žalobcu nejde o spor s ochranou slabšej
strany, kedy povaha veci vyžaduje zvýšenú ochranu slabšej strany sporu. V iných sporových konania
ako sú spory s ochranou slabšej strany platí rovné postavenie strán sporu spočívajúce v rovnakej
miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (čl. 6 CSP).

Ďalej považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že žalobca mal minimálne od momentu podania žaloby
na súd (ale nepochybne už aj v procese predbežného prerokovania nároku na náhradu škody)
vedomosť o tom, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je nevyhnutné preukázanie kumulatívne stanovených podmienok, a to existencia nezákonného
rozhodnutia, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou

škodou (viď str. 5 žaloby žalobcu zo dňa 04.11.2016). Napriek tomu k žalobe nepriložil, resp. nenavrhol
vykonať žiaden dôkaz preukazujúci vznik a výšku ním požadovanej škody, ktorá mu mala v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím vzniknúť. Neučinil tak, ani po doručení písomného vyjadrenia žalovanej
zo dňa 14.09.2017, v ktorom táto okrem iného namietala aj neunesenie dôkazného bremena. Až napojednávaní konanom dňa 31.10.2019 splnomocnený zástupca žalobcu navrhol súdu vykonať dôkazy
na preukázanie ním požadovaného nároku na náhradu škody. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi bol
poskytnutý dostatočný časový priestor na to, aby súdu predložil dôkazy na preukázanie kumulatívne

stanovených podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktoré mali byť v konečnom dôsledku
predložené alebo aspoň navrhnuté už v čase podania žaloby (k tomu porovnaj § 132 CSP). Tvrdenie
žalobcu o tom, že už v samotnej žalobe osvedčil a preukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, pričom sporná ostala už len výška škody, je nepravdivé. Jednak preto, že žalobca od
podania žaloby do pojednávania konaného dňa 30.01.2020 nepredložil, resp. nenavrhol vykonať žiaden

dôkaz, ktorým by preukázal vznik a výšku ním požadovanej škody (II. podmienka vzniku zodpovednosti
štátu za škodu), ktorá mu mala v súvislosti s nezákonným rozhodnutím vzniknúť, ako aj preto, že sám
žalobca v rámci toho istého vyjadrenia zo dňa 30.01.2020 uvádza, že „... by totiž dôkazné bremeno
uniesol a preukázal aj vznik jeho nároku na náhradu škody, keby mu súd dal na to priestor.“ (viď bod
2.1.1 vyjadrenia žalobcu zo dňa 30.01.2020). Zároveň rozporuje aj tvrdenie žalobcu, že súd postupoval
v rozpore s právnymi predpismi, keď nevykonal ani jeden zo žalobcom navrhnutých dôkazov. Má za

to, že v prejednávanej veci súd postupoval v súlade so zákonom (§ 153 CSP), keď na návrhy žalobcu
na vykonanie dôkazov neprihliadol, nakoľko tieto žalobca neuplatnil včas, ale až po vyše dvoch rokoch
od podania žaloby, a to napriek poučeniu žalobcu o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 CSP.
V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 530/2018, z 15.11.2018,
podľa ktorého „keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy,

spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania,
bude prihliadať.“ Ak však súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany
neprihliadne, je povinný túto skutočnosť v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej aj náležite
odôvodniť. V prípade žalobcu tak súd učinil v bodoch 25. a 26. napádaného rozhodnutia. Naďalej má

za to, že žalobcom podané odvolanie je nedôvodné, preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v celom rozsahu rozporuje
tvrdenia žalovaného uvedené vo vyjadrení. Ani len náhodou nepredpokladal, že hneď na prvom

pojednávaní dôjde k rozhodnutiu súdu vo veci. Predpokladal, že práve na tomto prvom pojednávaní,
súd povie predbežný názor, tak ako podľa zákona mal, uvedie, ktoré skutočnosti považuje za sporné
a ktoré za nesporné a ktoré návrhy na vykonanie dokazovania vykoná. Odhliadnuc od uvedeného
žalobca objednal spracovanie znaleckého posudku na preukázanie výšky škody. Znalecký posudok mal
byť vyhotovený prostredníctvom metódy diskontovaného cashflow k momentu vyhotovenia znaleckého

posudku. Vzhľadom na postup súdu vo veci bolo však zrejmé, že znalecký posudok bude už v čase
konania prvého pojednávania neaktuálny. Taktiež bol žalobca upozornený, že znalecký posudok môže
byť napadnutý protistranou. Preto usúdil, že bude lepšie keď priamo súd ustanoví znalca, ktorého
nestrannosť nebude spochybňovaná ani jednou stranou a v intenciách uvedeného aj konal a na prvom
pojednávaní navrhol vykonanie znaleckého dokazovania. To však súd neakceptoval. Čiže nie je možné

tvrdiť, že by žalobca nepredložil dôkazy včas. Trvá na tom, že už v žalobe preukázal, že došlo k
nezákonnému rozhodnutiu, toto nezákonné rozhodnutie jednoznačne definoval a rovnako tak preukázal,
že vznikla škoda a jej príčinnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím, pričom sporná ostala len jej výška,
na ktorej preukázanie žalobca navrhoval vykonanie znaleckého dokazovania. Samotný súd v rozsudku
potvrdil, že dotknuté rozhodnutie bolo nezákonné a už zo samotnej logiky vyplýva, že došlo aj ku škode,

ktorej špecifikovanie malo byť predmetom znaleckého posudku. Daný znalecký posudok by samozrejme
obsahoval aj uvedenie na základe čoho bola táto výška stanovená, keďže uvedené je možné uskutočniť
len odborným posúdením. Žalovaný uvádza, že podľa jeho názoru v prejednávanej veci súd postupoval
v súlade so zákonom (§ 153 CSP), keď na návrhy žalobcu na vykonanie dôkazov neprihliadol, nakoľko
tieto žalobca neuplatnil včas, ale až po vyše dvoch rokoch od podania žaloby, a to napriek poučeniu

žalobcu o sudcovskej koncentrácii konania podľa §153 CSP a zároveň uvádza svoj výklad Uznesenia
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 26Co/186/2017, zo dňa 26.10.2018. Žalobca rozporuje tieto závery
žalovaného a uvádza, že podľa jeho názoru súd konal v rozpore s právnymi predpismi a nezistil skutkový
stav úplne. Je toho názoru, že v takejto veci mal konať obzvlášť obozretne, mal umožniť žalobcovi
vykonanie dokazovania, mal prihliadnuť na to, že nebol právne zastúpený a najmä, že nezákonnosť

rozhodnutia bola jednoznačne preukázaná už v samotnej žalobe ako aj ostatné predpoklady vzniku
nároku na náhradu škody. Uplatnenie zásady podľa § 153 CSP sa má posudzovať s ohľadom na
okolnosti každej prejednávanej vecí a nie vyslovene formalisticky. V danom prípade zamietnutie žaloby
aplikáciou § 153 CSP bolo nesprávne a to aj s poukazom na fakt, že vykonaním znaleckého dokazovaniaby bolo jednoznačne preukázané v akej výške škoda vznikla. Zodpovednosť žalovaného bola totiž
jednoznačne preukázaná. Podrobný opis konania v rozpore s právnymi predpismi je uvedený v odvolaní.
Čo sa týka výkladu Uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 26Co/186/2017, zo dňa 26.10.2018,

žalovaný ho účelovo interpretuje a opomína hlavný výrok, ktorý bol v tom konaní deklarovaný a to, že k
uplatneniu zásady sudcovskej koncentrácie nemá dôjsť pred prvým pojednávaním. Okrem uvedených
dôvodov sú však uvedené v odvolaní žalobcu aj ďalšie dôvody, ktoré samé o sebe sú dôvodom
na zrušenie rozsudku. Trvá na všetkých svojich vyjadreniach a navrhoval, aby odvolací súd vyhovel
odvolaniu v celom rozsahu.

11. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP,
pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne
odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

12. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny

predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

13. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a

vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje, že
z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že neboli
splnené všetky podmienky dané zákonom na uplatnenie nároku. Pokiaľ ide o jednotlivé podmienky,
žalobca nenamietal rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie dospel k záveru, že prvá podmienka
uplatnenia náhrady škody, a teda existencia nezákonného rozhodnutia bola splnená, a preto sa odvolací

súd viazaný dôvodmi odvolania touto časťou rozsudku nezaoberal. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku
uplatnenia náhrady škody, existenciu škody, odvolací súd v plnej miere odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd tak ako správne konštatoval i súd prvej
inštancie uvádza, že pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa
chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným

ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú
(reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac.
Rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma
spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré

bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý
zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale
stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo

musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo
škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo
práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému
prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne
o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel ( uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M

Cdo 23/2008, zo dňa 21. decembra 2009 ). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti
alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na
náhradu ušlého zisku a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že
zákon nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade
porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného

naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia
škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím
orgánov štátu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená
na konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnuexistenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré
pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti,
t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa

miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností
bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 195/2015). Ušlý
zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde ani o potenciálny majetkový
prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie bez reálneho základu. Za ušlý zisk v súlade s
vymedzením tohto pojmu vyplývajúcim z ustanovení hmotného práva a jeho výkladom právnou teóriou

i súdnou praxou možno považovať len takú majetkovú ujmu, ktorej vznik je podložený už existujúcimi
prípadne reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodovej udalosti
očakávaný zisk by skutočne vznikol. To znamená, že musí byť naisto preukázaný ,,predpoklad“ jeho
vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku by nepochybne došlo a
plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej
a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť

dosiahnutiaziskuupoškodenéhojesohľadomnaexistujúceokolnostitohoktoréhokonkrétnehoprípadu
vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. Bremeno tvrdenia a preukázania týchto okolností leží
výlučne na poškodenom. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo
viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ . Aj v
prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla

vzniknúť v budúcnosti ( rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 5MCdo/2/2015zo dňa 31.07.2017). V
predmetnej veci žalobca žiadnym spôsobom nešpecifikoval z čoho pozostáva škoda vo výške 32 394
724,- eur, neupresnil, či ide o škodu skutočnú alebo ušlý zisk, na podporu svojho tvrdenia nepredložil
žiadne dôkazy, a preto sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nemal možnosť
posúdiť k akej konkrétnej škode došlo, z akých dôvodov a prípadne v akej výške bol uplatnený ušlý zisk a

keďže tieto nedostatky žalobca neodstránil v priebehu konania, existenciu škody nepreukázal. Pokiaľ ide
o námietky žalobcu, že súd mal vyzvať žalobcu, aby doplnil svoju žalobu, nakoľko neobsahovala dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení a že súd zamietol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania na výšku
škody, ktorý navrhol na pojednávaní dňa 31.10.2019, odvolací súd uvádza, že dôkazným bremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho

tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda
výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží

na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne
dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010 ). Kto a v akom
rozsahu dôkazné bremeno má, určujú normy hmotného práva a v zásade ho má ten, v koho záujme
je dokazovanie určitej skutočnosti. Dôkazné bremeno primárne leží na žalobcovi, ktorý je povinný už

v žalobe označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Z § 132 CSP vyplýva, že žalobca je povinný
označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k
žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V zmysle § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Súd tak pri rozhodovaní vychádza z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Iba celkom
výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu. Ide o prípady, kedy je

kladený zvýšený dôraz na ochranu práv a oprávnených záujmov jednej zo strán, a to: spotrebiteľské
spory, konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, antidiskriminačné spory, a individuálne
pracovnoprávnespory.Vpredmetnejvecivšaknejdeaniojedenztýchtoprípadov.Navrhovaniedôkazov
stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou
konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP

(zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím
na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa
rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj
návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak
by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je,
aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky.
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval v medziach zákona, keď odmietol vykonaťdôkaz navrhnutý žalobcom, a to znalecký posudok na určenie výšky škody, pričom toto rozhodnutie
náležite odôvodnil. Žalobcovi bolo dňa 29.11.2017 doručené spolu s poučením v zmysle §153 CSP
písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe. Žalobca svoj návrh na vykonanie znaleckého dokazovania

na výšku škody navrhol až na pojednávaní dňa 31.10.2019. Žalobca mal tak reálnu vedomosť o
výhradách žalovaného voči žalobou uplatnenému nároku, pričom žiadnym spôsobom na to nereagoval,
ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Odvolací súd má za to, že súd prvej
inštancie postupoval správne, keď na návrh odročiť pojednávanie za účelom doloženia znaleckého
posudku a ďalšieho dokazovania neprihliadol a rozhodol na základe dôkazov žalobcom predložených.

14. Pokiaľ ide o poslednú podmienku uplatnenia náhrady škody, a to príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a škodou, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné
rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť,

sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto
príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii;
príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže
byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha

(test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý
následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa
teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však
musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi

určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd,
ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená
a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Pravda, protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou
vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a
značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo

na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje
druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti
možno poukázať aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL),
ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej
praxe) právnicky vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš

Tichý, Jiří Hrádek et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v
Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k
spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do
úvahy (nemožno na ňu brať zreteľ). Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná.

Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (ujmu).
Otázka príčinnej súvislosti teda nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená
v konkrétnych súvislostiach (pozri R 28/2008 a rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. apríla 2019 sp.
zn. 1 Cdo 133/2018). V predmetnej veci mal žalobca za to, že práve rozhodnutie súdu o zastaveníreštrukturalizácie a vyhlásenie konkurzu na žalobcu spôsobili uplatnenú škodu. Žalobca toto svoje
tvrdenie počas celého konania žiadnym dôkazom nepodložil. Odvolací súd poukazuje v tomto na
odôvodnenie súdu prvej inštancie, v ktorom uvádza, že už vstup do reštrukturalizácie (na návrh žalobcu)

je negatívnym signálom pre obchodných partnerov žalobcu, pričom vstup do reštrukturalizácie je tak
signálom,žeobchodnévzťahyaaktivitysúohrozené.Žalobcanijakýmspôsobomnepreukázal,žeškoda
mu bola spôsobená priamo a nesprostredkovane rozhodnutím súdu o konverzii reštrukturalizácie na
konkurz. Naviac sám žalobca dával za vinu určitú časť škody správcovi konkurznej podstaty, pričom
opomenul osobnú zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu ním spôsobenú, čím spochybnil

príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

15. Žalobca ďalej v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie vydala sudkyňa Okresného súdu
Trenčín, ktorá bola vylúčená, pričom mal za to, že nakoľko v predmetnej veci išlo o nezákonné
rozhodnutie Okresného súdu Trenčín, vec nemal rozhodovať Okresný súd Trenčín, ale akýkoľvek iný
súd v Slovenskej republike. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súčasťou základného práva na

prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nie je povinnosť súdu vyhovieť
návrhu strany sporu, ktorý podá takýto návrh a vylúčiť označeného sudcu z ďalšieho prejednávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je iba povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn. I.ÚS 27/98 zo dňa 25. marca 1998). Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti strán
v konaní a zaistenie záruk správneho a spravodlivého procesu je, aby v konaní konal a rozhodoval
sudca nezaujatý, ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom, k jeho zástupcom a ktorý nie
je v žiadnom smere zainteresovaný na výsledku konania. Podľa § 49 ods. 1 CSP sudca je vylúčení
z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám alebo k

ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
zaujatosti. I keď zákon v citovanom zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania sporu nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať
odôvodnenú pochybnosť o jeho nezaujatosti (viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť,

že je poskytovaná), nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 CSP
predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
sporu len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. Z vyššie uvedeného vychádza judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu, ktoré
zahrňuje osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci, a hľadisko objektívne, založené na existencii
dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu. K vylúčeniu sudcov
z prejednávania a rozhodovania veci môže preto dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa
objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť
vznik pochybností o nestrannosti sudcu. Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že
konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie
rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Rovnako nie

je rozhodujúce, či sa konkrétny sudca cíti zaujatý; relevantné sú okolnosti, ktoré sú spôsobilé jeho
nezaujatosť spochybniť. V danej veci navrhovateľ námietku zaujatosti odvodzuje od skutočnosti, že
sám okresný súd ako štátny orgán bol škodcom v spore medzi žalobcom a štátom a tak je vylúčené,
aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor. Namieta zaujatosť sudcov vzhľadom na ich
pomer k sporu a k stranám. Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým

z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je v prípade, keď sudca by bol
sám stranou sporu, na strane žalobcu alebo na strane žalovaného alebo v prípade, že by rozhodnutím
súdu mohol byť priamo dotknutý na svojich právach. Vylúčený je tiež sudca, ktorý získal o spore
poznatky iným spôsobom, než z dokazovania pri prejednávaní veci. Sudcov pomer k stranám sporu
alebo k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní môže byť založený predovšetkým na

príbuzenskom či inom obdobnom vzťahu. Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti napr.
v súvislosti s vedeckou, pedagogickou či inou publikačnou činnosťou sudcu, v súvislosti so správou
vlastného majetku a pod. Samotná skutočnosť, že je súdom prejednávaná vec náhrady škody, ktorá
mala byť spôsobená nelegálnym konaním (nezákonným rozhodnutím) tohto súdu v inej veci, hypotézuprávnej normy ust. § 49 ods. 1 CSP nenapĺňa. Pomer sudcu k sporu, zakladajúci pochybnosti o jeho
nezaujatosti, by za okolností v tomto konaní nastalých mohol byť naplnený napríklad vtedy, ak by mal
ten istý sudca prejednať žalobu o náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená jeho vlastným rozhodnutím

v posudzovanom konaní, poprípade postupom iného sudcu či sudkyne, ku ktorým by bol zákonný sudca
vo vzťahu osoby blízkej. Existencia takýchto okolností zistená nebola. V posudzovanej veci neboli
zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti
namietaného sudcu súdu prvej inštancie. Namietaný sudca nemá k sporu, k stranám sporu alebo k ich
zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní žiadny významný vzťah z hľadiska § 49 ods. 1 CSP,

ktorý by mohol predstavovať dôvod na jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania daného sporu
a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov poskytnutých žalobcom. Dôvodom na pochybnosti o
nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že okresný
súd svojím nelegálnym konaním (nezákonným rozhodnutím) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k stranám sporu a k
sporu a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie.

16. Rovnako správne súd prvej inštancie rozhodol i o nároku na náhradu trov konania, keď žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a preto sa v tejto časti odvolací
súd stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie tak ako to predpokladá ust. § 387 ods. 2 CSP.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd
nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal
náhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcovivrozsahu100%,stým,žeovýškenáhradytrovkonania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).