Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoCsp/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117218846
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3117218846.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej, sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanej Bc. V. W. X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., B.
XXXX/X, o zaplatenie 4.013,37 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín č.k. 12Csp/124/2017-115 zo dňa 28. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi
sumu 1.745,74 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej napadnutej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.) a žalovanej nepriznal právo na
náhradu trov konania (výrok II.). Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca si podanou
žalobou uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie sumy 4.013,37 eur s 28% ročným úrokom od
20.05.2017 do zaplatenia s odôvodnením, že so žalovanou uzatvoril Zmluvu č. 8734854001 o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej jej zriadil a viedol bežný účet č.

SK79 5600 0000 0087 3485 4001. Vzhľadom na porušenie zmluvných povinností podľa čl. 3.8 VOP
žalovanou tým, že sa dostala na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a tento dlh
nevyrovnala, previedol žalobca dňa 19.05.2017 debetný zostatok z účtu na svoj vnútorný pohľadávkový
účet. V súlade s 3.12. VOP v spojení s výveskou úrokových sadzieb je istina nepovoleného prečerpania
účtu úročená úrokom vo výške 28% ročne. Žalobca žiadal aj náhradu trov konania. V danej veci nie
je medzi stranami sporné, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vzhľadom na charakter strán sporu. Súd
uviedol, že aj keď ide v danej veci o zmluvu o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka,

vzťahujú sa ňu ustanovenia zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a od 14.4.2010 (t.j. nepochybne
preukázané poskytnutie debetného limitu - výpis z účtu za 2/2012) § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
o ochrane spotrebiteľa ako lex specialis v prospech spotrebiteľa. Z dôvodu procesnej hospodárnosti
konania súd najskôr skúmal námietku premlčania vznesenú žalovanou podľa § 101 a 103 Občianskeho
zákonníka. Žalobca so žalobou a ani v priebehu konania nepredložil obchodné podmienky platné ku
dňu uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní zo dňa 20.09.2013. Splatnosť mesačného debetného
zostatku nebola výslovne upravená v zmluve o účte, ani v zmluve o povolenom prečerpaní, vyplýva len

zo žalobcom tvrdeného bodu 3.8 VOP. Z tohto dôvodu súd vychádzal z toho, že po vydaní výpisu z účtu
za každý mesiac, t.j. nasledujúci deň si mohol žalobca ako veriteľ po prvý raz uplatniť svoje právo na
súde na zaplatenie debetného nedoplatku na účte žalovanej a od tohto dátumu sa počíta premlčacia
lehota pre nedoplatky za jednotlivé mesiace 09/2013 až do 03.11.2014, kedy žalobcu určil limit vo výške0,- eur (č.l. 60- 84 spisu). Podľa výpisu z účtu žalovanej ku dňu 30.09.2013 žalobca evidoval 1. zostatok
na účte žalovanej - (mínus) 1.432,32 eur a ďalšie mesiace ďalšie debetné zostatky. V tejto časti si
žalobca mohol po prvý raz uplatniť svoje právo na druhý deň t.j. odo dňa 01.10.2013 na súde a od tohto

dňa sa počíta 3-ročná premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka, (ktorý je pre spotrebiteľa
výhodnejší) a končí pre mesiac 09/2013 dňa 01.10.2016. Žalobca podal žalobu na súd dňa 09.10.2017 a
3 roky dozadu od podania žaloby predstavujú výpisy z účtov žalovanej od 09/2013 do 09/2014. Posledný
premlčaný mesačný výpis z účtu žalovanej je september 2014 ( na č.l. 62 spisu), podľa ktorého nový
debetný zostatok bol - 1.708,63 eur. Táto suma za obdobie od 20.09.2013 do 30.09.2014 je premlčaná

v zákonnej 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho sa toto
právo žalobcu stalo nevymáhateľným a súd žalobu v tejto časti zamietol. Z výpisov z účtu žalovanej súd
zistil, že žalovaná naposledy čerpala a splácala finančné prostriedky na svoj účet v mesiaci máj 2014 a
odvtedy žalovaná nečerpala žiadne prostriedky a ani nesplácala, iba žalobca jej účtoval rôzne poplatky
a úroky až do 19.05.2017. Zvyšnú nepremlčanú časť žaloby t.j. žalobcom účtované nedoplatky na účte
žalovanej za obdobie od októbra 2014 do 19.05.2017, súd zamietol podľa ust. § 711 ods. Obchodného

zákonníka, pretože išlo o poplatky, hoci žalovaná nevykonala žiadny výber, ani vklad, ani žiadny príkaz
a z neoprávnene účtovaných poplatkov si žalobca účtoval úroky a úroky z omeškania. Podľa súdu je
zneužitím práva ak žalobca po zrušení povoleného prečerpania žalovanej dňa 03.11.2014 za stavu,
že účet nepoužíva, účtovanie si takmer 3 roky rôznych poplatkov na jej účte, ktorý si musela založiť,
ak chcela čerpať hypotekárny úver u žalobcu. Súd nepriznal úspešnej žalovanej náhradu trov konania

podľa § 255 ods. 1 CSP, nakoľko ju nežiadala žiadna jej nevznikla.

2. Proti tomuto rozsudku, podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že sa nestotožňuje s argumentmi súdu
prvej inštancie, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov
z nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že je zrejmé, že súd nerozlišoval dve zmluvy uzatvorené
medzi žalobcom a žalovaným a právny inštitút prekročenia upravený priamo v zákone. Možno preto
zhrnúť, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje ustanoveniami a) Zmluvy o spolupráci
pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 16.06.2012 (Zmluva o bežnom účte) v spojení

so Všeobecnými obchodnými podmienkami banky, Sadzobníkom poplatkov a Výveskou úrokových
sadzieb, na ktoré Zmluva o bežnom účte odkazuje, a s ktorými sa žalovaný podľa svojho vyhlásenia v
Zmluve o bežnom účte v celom rozsahu oboznámil, b) Zmluvy o poskytnutí služby povolené prečerpanie
ako spotrebiteľského úveru zo dňa 20.09.2013 (Zmluva o PP), c) Zákona č. 129/2010 Z.z. - konkrétne
ustanovenia o prekročení. Pokiaľ ide o účtovanie poplatkov za vedenie účtu a stým súvisiace služby,

žalobca uviedol, že poplatky, ktoré boli zaúčtované na bežnom účte žalovanej, sa týkali výlučne
prevádzky bežného účtu a žiadny zo zaúčtovaných poplatkov priamo nesúvisí s povoleným poskytnutím
úverového rámca formou povoleného prečerpania. Úroková sadzba pre prípad povoleného prečerpania
bola pritom upravená priamo v Zmluve o PP a nie v nadväzujúcich dokumentoch. Žalobca uviedol,
že spotrebiteľská zmluva nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument. Uvedené neupravuje žiadny

vnútroštátny predpis, naopak Obchodný zákonník vyslovene uvádza, že niektoré ustanovenia zmluvy
môžu byť upravené formou VOP. Žiadny vnútroštátny predpis navyše neupravoval povinnosť podpisovať
obchodné podmienky ani ostatné prílohy zmluvy žalovanou. Zákon o platobných službách výslovne
neustanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané.
Uviedol, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotreb. úveroch

sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej
zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich nepodpísal. Žalobca poukázal na
viaceré rozhodnutia krajských súdov, z ktorých vyvodil vyššie uvedený záver, a teda, že spotrebiteľská
zmluva nemusí byť vyhotovená ako jediný dokument, pričom časť zmluvných podmienok môže byť

upravená vo VOP alebo sadzobníku poplatkov. Pokiaľ ide o povolené prečerpanie, žalobca uviedol, že
účastníci po uzatvorení zmluvy o bežnom účte uzatvorili dňa 20.09.2013 Zmluvu o PP, ktorým zriadil
žalobcaprežalovanúlimitpovolenéhoprečerpaniavovýške1.500,-eur.Jepotrebnérozlišovaťpovolený
debet a nepovolený debet. Žalovaná mala poskytnutú službu povolené prečerpanie na účte s úrokom
19%ročne,ktorésariadiajVOPkudňuuzatvoreniaZmluvyoPP.Povolenéprečerpaniejeúverom,ktorý

dlžník čerpá po častiach, vo výške a termínoch podľa svojej potreby, až do výšky poskytnutého limitu.
Splácanie sa uskutočňuje automaticky, priebežným znižovaním záporného salda bežného účtu klienta,
na ktorom bolo povolené prečerpanie zriadené, teda nie vo vopred určených mesačných splátkach.
Klient musí vrátiť banke všetky peňažné prostriedky poskytnuté formou povoleného prečerpania napožiadanie, v lehote určenej bankou v žiadosti o splatenie povoleného prečerpania, ktorá nesmie
byť kratšia ako 7 dní. Za žiadosť o splatenie povoleného prečerpania sa považuje zníženie limitu
pre povolené prečerpanie na hodnotu 0,- eur. Žalobca uviedol, že žalovaná prekračovala povolený

limit povoleného prečerpania, čím porušovala zmluvu tým, že sa dostala do omeškania s vyplatením
povoleného prečerpania a na základe uvedeného žalobca pristúpil k zníženiu limitu povoleného
prečerpania na 0,- eur dňa 03.11.2014 ako to vyplýva z výpisu účtu za dané obdobie. Pokiaľ ide o
prekročenie, žalobca uviedol, že zrušením povoleného prečerpania a neuhradením dlžnej sumy sa
žalovaná dostala do nepovoleného debetu vo výške debetného zostatku na účte. Po znížení limitu na

0,- eur sa dlh žalovaného navyšoval z právneho titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a bod 3.12 VOP (účinné od 20.05.2014. žalobca ďalej uviedol, že
žalovanásuma4013,37eurpredstavujerozdielmedzivšetkýmidebetnýmiavšetkýmikreditnýmiobratmi
vykonanými na účte žalovanej. Prekročenie žalovanej sa spravuje zákonom o prekročení, pričom v
prípade prekročenia nemusí zmluvy ako obligatórnu náležitosť obsahovať dokonca ani údaj o výške
úroku, postačuje ak veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca

uviedol, že ako banka, zverejňuje VOP, Sadzobník poplatkov ako i výšku úrokových sadzieb v úrokovej
výveske na web stránke, na každom obchodnom mieste, pričom žalovaná bola informovaná o svojom
prekročení na účte výpismi z účtu a informáciou v Internetbankingu. Žalobca má tak za to, že si túto
informačnú povinnosť nepochybne splnil. Žalobca má za to, že nárok na úrok z prekročenia je viazaný
na vrátenie peňažných prostriedkov tvoriacich prekročenie v zmysle §18 zákona č. 129/2010Z.z. a jeho

výška nemôže byť obmedzená zákonnou výškou úrokov z omeškania, keďže by nedávala zmysel ani
logiku osobitná úprava v ods. 2 písm. c) citovaného zákona, umožňujúca dohodnúť výšku tohto úroku
ako zmluvného úroku, t.j. jednoznačne ide o odlišný inštitút od (zákonného) úroku z omeškania. Žalobca
uviedol, že po zrušení poskytnutého limitu povoleného prečerpania na účte (03.11.2014) sa debetný
zostatok na účte žalovaného spravuje príslušnými ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch o

Prekročení. Žalobca uviedol, že v zmysle VOP bodu 3.12 účinných ku dňu zníženia limitu povoleného
prečerpania na 0,- eur mu vyplýva možnosť účtovať si poplatky do nepovoleného prečerpania. Ide
teda o princíp zavedený žalobcom, nakoľko sa opiera o právnu úpravu a nie o špecifickú zmluvnú
podmienku a preto nie je daná ani jej neprijateľnosť. Vychádzajúc zo zásady prezumpcie znalosti zákona
je len logické že žalobca sa rozhodol upraviť v obchodných podmienkach ustanovenia týkajúce sa

zmluvného úroku pri nepovolenom debete čo najbližšie zákonnej úprave. Čo sa týka tvrdenia súdu,
že žalobca po zrušení povoleného prečerpania za stavu, keď žalovaná účet nepoužíva, účtuje rôzne
poplatky na jeho účte, žalobca uviedol, že samotná žalovaná mala možnosť zmluvu o vedení účtu
ukončiť, ktorú nevyužila, naopak, porušila svoju povinnosť mať na účte dostatok finančných prostriedkov
na realizáciu obratov na účte a tiež žalobca poukázal na skutočnosť, že mal nárok na poplatok za

vedenie účtu, resp. ostatné poplatky. Žalobca zároveň poukázal na rozsudky krajských súdov týkajúcich
sa nepovoleného prečerpania. Z ustanovenia § 18 zákona o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia
zmluvy vyplýva, že ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi
umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na
inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru,

podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje
na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch
za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť. Žalobca má za to, že
toto ustanovenie je dôkazom toho, že prípade zmluvy o otvorení bežného účtu a ak veriteľ umožní
spotrebiteľovi prekročenie, nie je vôbec stanovená zákonná povinnosť uvádzať v zmluve o otvorení

bežného účtu úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru. Žalobca poukázal na skutočnosť, že sadzba
28% ročne vyplýva z ustanovení VOP (bod 3.12) v spojení s výveskou úrokových sadzieb časť ,,Úrok
pri nepovolenom prečerpaní účtu“ v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotreb.
úveroch. Žalobca má tak za to, že VOP sú súčasťou zmluvy a zaväzujú žalovanú. Klient preštudovanie
zmluvnej dokumentácie a súhlas s ňou potvrdil svojim podpisom na zmluve, t.j. preukázateľne sa

oboznámil so zmluvnou dokumentáciou upravujúcou daný zmluvný vzťah. K tvrdeniu súdu o tom, že
žalobca nepredložil počas konania obchodné podmienky platnú ku dňu uzavretia zmluvy o PP zo
dňa 20.09.2013 žalobca uviedol, že pokiaľ súd považoval žalobu za neúplnú, tak ako to vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 129 ods. 1 CSP.
Súd žalobcu nevyzval, napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesne

vadný a žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany
jehopráv.Vtejtovecižalobcapoukázalnarozhodnutiakrajskýchsúdovtýkajúcichsaneúplnýchnávrhov,
podporujúcich jeho tvrdenia. Pokiaľ ide o možnosť doplniť dokazovanie v odvolacom konaní, žalobca
predložil súdu VOP, Sadzobník poplatkov ku dňu uzavretia zmluvy o PP, ku dňu zníženia limitu na 0,-eur a ku dňu zrušenia účtu žalovanej a Vývesku úrokových sadzieb ku dňu zníženia limitu na 0,- eur
a ku dňu zrušenia účtu žalovanej. K tvrdeniu súdu o uplynutí premlčacej doby žalobca uviedol, že súd
nesprávne posúdil začatie plynutia premlčacej doby a nárok žalobcu tak považuje za premlčaný. S

tvrdením súdu o tom, že žalobca mohol prvý raz uplatniť svoje právo na súde odo dňa 01.10.2013,
keďže ku dňu 30.09.2013 žalobca evidoval 1.zostatok na účte mínus 1432,32 eur , je podľa žalobcu
nesprávne. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovanej bol odo dňa 20.09.2013 poskytnutý limit
povoleného prečerpania až do výšky 1500,- eur. Vychádzajúc z úpravy obsiahnutej v VOP účinných ku
dňu uzatvorenia Zmluvy o PP v oddiele III čl.8 má žalobca za to, že nebol oprávnený uplatniť si dlh

na súde (a teda nemohlo dôjsť k začatiu plynutia premlčacej doby) bez toho, aby žalovanej znížil limit
PP a zároveň vyčkal lehotu určenú VOP na splatenie dlhu. Žalobca trvá na tom, že jeho nárok nie je
premlčaný, keďže znížil limit povoleného prečerpania žalovanej na 0,- eur dňa 03.11.2014 a dlh bola
žalovaná povinná vyrovnať do 07.dní. Premlčacia doba tak začala plynúť 11.11.2014, žalobca podal
žalobu v mesiaci 10/2017, teda nárok premlčaný nie je. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhuje
aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe žalobcu

v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň,
aby žalobcovi priznal náhradu trov prvoinštančného konania aj náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila s tým, že považuje rozhodnutie súdu zo dňa
28.10.2019 za správne, zotrváva na pôvodnom rozhodnutí súdu a rozsudku, v ktorom súd žalobu

zamietol v plnom rozsahu.
4. Žalobca sa na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP k možnému použitiu ustanovení zákona,
ktoré neboli v doterajšom rozhodnutí použité vyjadril tak, že trvá na svojom odvolaní. Čo sa týka
ukončenia zmluvného vzťahu uviedol, že žiadny právny predpis nestanovuje bankovú povinnosť zrušiť
účet, ak vykazuje debetný zostatok. Ukončiť zmluvu v prípade debetného zostatku je právom banky,

ktoré môže využiť rovnako tak, ako môže klient využiť právo ukončiť zmluvný vzťah s bankou. Klient
vedel o skutočnosti, že má v banke zriadený bežný účet, s vedením účtu sú spojené poplatky a
napriek tomu neprejavil záujem ukončiť zmluvný vzťah s bankou. Zmluva teda neobsahuje ustanovenia,
ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa s tým, že všetky podmienky boli v zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Vo vzťahu

k ust. § 53 ods. 1 OZ sa žalobca vyjadril už vo svojom odvolaní. Poukázal na rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici, 41Co/101/2019 Krajského súdu v Banskej Bystrici 43Co/4/2018, Krajského
súdu Košice 5Co/363/2018, 3Co/235/2018, 5Co/190/2018, 5Co/241/2018 a teda v konečnom dôsledku
uviedol, že trvá na podanom odvolaní.
5. Žalovaná na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP k možnému použitiu ustanovení zákona,

ktoré neboli v doterajšom rozhodnutí použité sa vyjadrila tak, že osobný účet bol založený v súvislosti
s hypotekárnym úverom pôvodne na 30 rokov a vyplatený už po dvoch rokoch a po vyplatení ostal
aktívny bez toho, aby ho používala. Nevedela, že účet je stále aktívny, nakoľko bol plne spojený
s hypotekárnym úverom. Banka si napočítala platby za vedenie účtu, na ktoré následne účtovali
neprimerane vysoké úroky a z týchto úrokov ďalšie úroky a takto si z nej vyrobili dlžníka a neplatiča.

Tiež mala s bankou uzatvorenú zmluvu o povolenom prečerpaní účtu, pričom na pojednávaní doložila
doklady s tým súvisiace. Má preto za to, že konanie banky je v mnohých ohľadoch nezákonné a uplynula
premlčacia doba. Vzhľadom na to, že banka sa opiera o to, že išlo o úver, považuje úver po uplynutí
troch rokov za premlčaný. Celá zmluva bola postavená v neprospech nej ako spotrebiteľa. Od zmluvy
chcela odstúpiť, ale zo strany banky jej to nebolo umožnené. Hlavný hypotekárny úver bol splatený vo

vyššej výške ako reálne mal byť, nakoľko pri predčasnom splatení mala nárok na odpustenie úrokov
a preto jej banka zámerne odmietla vydať výpis celého úveru, aby jej zamedzili možnosti domáhať sa
svojich práv, prípadne vrátenia finančných prostriedkov, pretože hypotekárny úver bol pôvodne na 30
rokov a vyplatený plne po dvoch rokoch. Žiadala preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a

z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP po doručení
výzvy stranám sporu v súlade s § 382 CSP k možnému použitiu ustanovení zákona, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci neboli použité a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť
podľa § 388 CSP z nasledovných dôvodov:

7. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci žalobu zamietol na tom skutkovom základe, že najskôr
skúmal námietku premlčania vznesenú žalovanou podľa § 101 a 103 Občianskeho zákonníka. Žalobca
so žalobou a ani v priebehu konania nepredložil obchodné podmienky platné ku dňu uzavretia zmluvy o
povolenom prečerpaní zo dňa 20.09.2013. Splatnosť mesačného debetného zostatku nebola výslovneupravená v zmluve o účte, ani v zmluve o povolenom prečerpaní, vyplýva len zo žalobcom tvrdeného
bodu 3.8 VOP. Z tohto dôvodu súd vychádzal z toho, že po vydaní výpisu z účtu za každý mesiac, t.j.
nasledujúci deň si mohol žalobca ako veriteľ po prvý raz uplatniť svoje právo na súde na zaplatenie

debetného nedoplatku na účte žalovanej a od tohto dátumu sa počíta premlčacia lehota pre nedoplatky
za jednotlivé mesiace 09/2013 až do 03.11.2014, kedy žalobcu určil limit vo výške 0,- eur (č.l. 60- 84
spisu). Podľa výpisu z účtu žalovanej ku dňu 30.09.2013 žalobca evidoval 1. zostatok na účte žalovanej
- (mínus) 1.432,32 eur a ďalšie mesiace ďalšie debetné zostatky. V tejto časti si žalobca mohol po prvý
raz uplatniť svoje právo na druhý deň t.j. odo dňa 01.10.2013 na súde a od tohto dňa sa počíta 3-ročná

premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka, (ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší) a končí
pre mesiac 09/2013 dňa 01.10.2016. Žalobca podal žalobu na súd dňa 09.10.2017 a 3 roky dozadu
od podania žaloby predstavujú výpisy z účtov žalovanej od 09/2013 do 09/2014. Posledný premlčaný
mesačný výpis z účtu žalovanej je september 2014 ( na č.l. 62 spisu), podľa ktorého nový debetný
zostatokbol-1.708,63eur.Tátosumazaobdobieod20.09.2013do30.09.2014jepremlčanávzákonnej
3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho sa toto právo žalobcu

stalo nevymáhateľným.
8. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu dospel k záveru, že
súd prvej inštancie pri posudzovaní námietky premlčania postupoval nesprávne. So závermi súdu prvej
inštancie, že žalobca mohol prvý raz uplatniť svoje právo na súde odo dňa 01.10.2013, keďže ku
dňu 30.09.2013 žalobca evidoval 1.zostatok na účte v spojení s tvrdením, že splatnosť mesačného

debetného zostatku nebola výslovne upravená v zmluve o účte ani v zmluve o povolenom prečerpaní,
pričom to vyplýva len zo žalobcom tvrdeného bodu 3.8. VOP, sa odvolací súd nestotožnil. Z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. februára 2018 vyplýva, že ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“, pričom za použitia eurokonformného výkladu treba dospieť k záveru, že toto

ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z.
v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS,
teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu,

úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je
vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. neupravuje
požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. V súvislosti s tým
treba pripomenúť, že zmluva o úvere nemusí byť uzatvorená v jedinom dokumente. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd má za to, že bolo potrebné pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby a

splatnosti dlžnej istiny vychádzať aj zo Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je v oddiele III. čl. 8 VOP
ku dňu uzatvorenia Zmluvy o PP zo dňa 20.09.2013 (účinné od 01.07.2013) uvedené, že banka má
právo počas trvania zmluvy kedykoľvek prehodnotiť výšku limitu PP a následne ju zvýšiť, znížiť resp. limit
zrušiť v zmysle podmienok uvedených v tejto časti článku III VOP. Pri znížení výšky limitu PP je klient

povinný peňažné prostriedky vo výške rozdielu medzi čerpanou sumou a novou výškou limitu PP uhradiť
v lehote uvedenej v oznámení, ktoré mu banka v tejto súvislosti zašle. V zmysle bodu 8.9 VOP účinných
ku dňu zníženia limitu povoleného prečerpania dňa 03.11.2014(účinné od 20.05.2014) musí klient vrátiť
banke všetky čerpané peňažné prostriedky poskytnuté formou povoleného prečerpania na požiadanie, v
lehote určenej bankou v žiadosti o splatenie povoleného prečerpania, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní.

Za žiadosť o splatenie povoleného prečerpania sa považuje aj zníženie limitu pre povolené prečerpanie
na hodnotu 0,- eur. Žalobca dňa 03.11. 2014 znížil limit povoleného prečerpania žalovanej na 0,- eur.
V zmysle VOP ku dňu zníženia povoleného prečerpania na 0,- eur bola žalovaná povinná vyrovnať dlh
do 7 dní. Odvolací súd zastáva názor, že premlčacia doba začala plynúť, a teda žalobca mohol svoje
právo uplatniť na súde dňa 11.11.2014. Žalobca podal žalobu na súde prvej inštancie dňa 09.10.2017 ,

a preto nárok žalobcu premlčaný nie je.

9. Odvolací súd preto priznal žalobcovi sumu 1.745,74 eur. Odvolací súd posúdil vzťah žalobcu a
žalovanej podľa § 708 ods. 1, § 710 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 až 3., ods. 5,
§ 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 25f ods. 6

zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Žalobca preukázal, že
pre žalovanú zriadil a viedol účet č. 8734854001, tak ako to preukazujú k žalobe pripojené podrobné
výpisy z účtu. Súd preskúmal obsah predmetnej zmluvy o osobnom účte zo dňa 16.06.2012 a zmluvyo povolenom prečerpaní na účte zo dňa 20.09.2013 a zistil, že obsahuje všetky podstatné náležitosti
zmluvy. Z predložených výpisov z účtu mal súd preukázané, že žalovaná sa dostala do nepovoleného
prečerpania pričom rozdiel medzi kreditnými a debetnými položkami predstavoval ku dňu zníženia limitu

povoleného prečerpania sumu 1.745,74 eur, ktorú žalobcovi priznal. Pokiaľ ide o zvyšnú časť uplatnenej
sumy 4. 013, 37 eur, zo žalobcom predložených výpisov z účtu žalovanej vyplynulo, že rozdiel medzi
priznanou sumou a uplatňovanou sumou po dni zníženia limitu povoleného prečerpania (03.11.2014)
predstavujú len poplatky a úroky z debetných súm, ktoré žalobca účtoval na ťarchu účtu žalovanej,
čo žalobcovi muselo byť zrejmé. Ak však naďalej viedol účet žalovanej, mal ho bez odkladu vyzvať

na vyplatenie nepovoleného debetu, čo však neurobil a žalobu o zaplatenie podal niekoľko dní pred
uplynutím trojročnej premlčacej lehoty od ostatného výpisu.

10. Odvolací súd bol preto toho názoru, že je dôvodné nepriznať žalobcovi zvyšnú časť uplatňovanej
sumy, nakoľko išlo zo strany žalobcu o zneužitie práva, keď po znížení povoleného limitu prečerpania
na 0,- eur si naďalej účtoval rôzne poplatky a úroky a úroky z omeškania. Pokiaľ si žalobca uplatnil

nárok na zaplatenie zmluvných úrokov vo výške 28 % ročne zo sumy 4.013,37 eura od 20.05.2017 do
zaplatenia, odvolací súd sa v tejto časti stotožňuje so zamietavým rozhodnutí súdu prvej inštancie. Bolo
preukázané, že v zmysle všeobecných obchodných platných ku dňu zníženia povoleného prečerpania
na 0,- eur je sadzba úroky stanovená vo výške 28%. Zároveň je však potrebné poukázať na skutočnosť,
že v tomto prípade tým, že banka klienta zatvorila účet dňa 19.05.2017 došlo k splatnosti všetkých

pohľadávok klienta z povoleného prečerpania voči banke. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo
spotrebiteľského úveru podľa názoru súdu žalobcovi zmluvné úroky od tohto dňa nepatria. Je nesporné,
že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov
má dlžník platiť úroky. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté
peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru

úroky z omeškania. Ide pritom o odlišný inštitút ako sú odplatné úroky a ten má sankčnú povahu. Podľa
súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu v dôsledku
čoho nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie aj úrokov z úveru. (bližšie pozri napr. uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012). Práva a povinnosti strán v
prípade tzv. povoleného prečerpania bankového účtu sa riadia zmluvou o úvere /§ 710 Obchodného

zákonníka/ a v takýchto prípadoch, rovnako ako pri iných úveroch, podľa odvolacieho súdu platí, že
úroky z peňažných prostriedkov úveru patria veriteľovi len do momentu splatnosti istiny úveru, či už
riadnej alebo predčasnej /v podrobnostiach viď. rozhodnutia tunajšieho súdu sp. zn. 5Co/147/2019 zo
dňa 18. Decembra 2019, sp. zn. 5Co/93/2019 zo dňa 16. októbra 2019, sp. zn. 5Co/17/2019 zo dňa
15. mája 2019 - v ktorých konania bol žalobca stranou sporu/. Podľa odvolacieho súdu uplatnený nárok

žalobcu na úrok zo sumy nepovoleného prečerpania nie je v súlade s právom, tak ako ani samotné
nepovolené prečerpanie, pri ktorom to vyplýva už z jeho samotného názvu. Povinnosť klienta banky je
zabezpečiť, aby zostatok bežného účtu neklesol pod výšku minimálneho zostatku. Banka pritom môže
odmietnuť vykonať platby, v dôsledku ktorých by sa tak stalo. Je teda výlučne vecou banky, či poskytne
klientovi s nedostatočným zostatkom na účte prostriedky na svoju ťarchu. Nepovolené prečerpanie, na

ktorom žalobca zakladá svoj nárok, je tak výlučne na vôli veriteľa. Nejedná sa o formu úverovej zmluvy,
pretože tu chýba vôľa dlžníka čerpať úver. Ak má dlžník povinnosť „neklesnúť“ so zostatkom účtu pod
minimálny zostatok, neobstojí pritom súčasne jeho právo na čerpanie prostriedkov pod tento minimálny
zostatok. Nepovolené prečerpanie, ktoré už svojim názvom vyjadruje skôr protiprávny stav než zmluvné
dojednanie, preto musí odvolací súd posúdiť ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy (§ 53

Občianskeho zákonníka), z ktorej uplatnené právo na úrok nemožno veriteľovi priznať.

11. Na uvedenom závere nič nemenia ani ustanovenia § 2 písm. f) a § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Tieto zákonné ustanovenia, sa vzťahujú na prečerpanie bežného účtu, ktoré banka

umožní, teda na tzv. povolené prečerpanie v zmysle § 710 Obchodného zákonníka /Ak je v zmluve
určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné
prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o
úvere ( § 497 a nasl.)/. Vtedy sa práva a povinnosti strán spravujú zmluvou o úvere a strany si preto
môžu dojednať úročenie sumy povoleného prečerpania. O takýto prípad však v danej veci nešlo, keď

žalobca si uplatňoval úrok so sumy nepovoleného prečerpania. Pokiaľ by sa jednalo o prípad, že
peňažné prostriedky najprv dlžník čerpal v rámci tzv. povoleného prečerpania a toto sa až neskôr
pre neplnenie jeho zmluvných povinností zmenilo na tzv. nepovolené prečerpanie, nejedná sa podľa
názoru odvolacieho súdu o nič iné ako zrušenie možnosti povoleného prečerpania spojené s vyhlásenímsplatnosti doteraz čerpaných peňažných prostriedkov povoleného prečerpania /opis rozhodujúcich
skutočností žalobcom v žalobe takémuto posúdenie plne zodpovedá/ a úrok požadovaný žalobcom z
takýchto peňažných prostriedkov je úrokom požadovaným z peňažných prostriedkov úveru po vyhlásení

jeho mimoriadnej splatnosti. O nároku na takéto úroky potom platí to, čo je už vyššie uvedené, teda že
žalobcovi nárok na úroky z peňažných prostriedkov úveru od momentu splatnosti úveru nepatrí.

12. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a
zaviazal žalovanú na zaplatenie dlžnej istiny tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a sčasti

ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP aj keď z iných dôvodov, ako súd prvej inštancie.

13. Ďalej sa odvolací súd zaoberal náhradou trov konania. Žalobca si v prejednávanej veci uplatňoval
istinu vo výške 4.013,37 eur spolu s úrokom 28 % od 20.05.2017 do zaplatenia, pričom pokiaľ tento
úrok vyčíslime ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu, t.z. ku dňu 26.03.2020, takto vyčíslený
úrok prestavuje sumu 3204.93 eur. Celkovo takto suma sumárum sa žalobca domáhal zaplatenia sumy

7.218,30 eur na žalovanom, pričom táto čiastka predstavuje istinu vrátane vyčíslených úrokov ku dňu
rozhodovania odvolacieho súdu, t.z. ku dňu 26.03.2020. Žaloba ako sčasti nedôvodná zamietnutá, čo do
sumy časti istiny vo výške 2267,63 eur a úroku 28 % od 20.05.2017 do dňa rozhodovania odvolacieho
súdu 26.03.2020 v sume 3204.93 eur. Spolu bol takto nárok žalobcu zamietnutý čo do sumy 5.472,56
eur, čo pri percentuálnom vyjadrení predstavuje úspechu žalobcu vo výške 24,18 % a úspech žalovanej

vo výške 75,82 %, v časti v ktorej bola žaloba zamietnutá. Prevažne úspešná žalovaná má potom podľa
§ 255 ods. 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP právo proti žalobcovi na náhradu trov prvoinštančného ako aj
odvolacieho konania v rozsahu 51,64 % (75,82% úspech - 24,18% neúspech) z celkových trov konania.
Žalovaná si však neuplatnila náhradu trov konania a z obsahu spisu jej ani žiadne trovy nevyplývajú, a
preto jej súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP nepriznal náhradu trov konania.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).