Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/115/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216219138
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216219138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková ako zastupujúce členky senátu v sporovej
veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, reg. č. 542 097 90, Boulevard Haussmann 1,
Paríž, Francúzska republika, vo veci svojej organizačnej zložky: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 258 713, Karadžičova 2, Bratislava, zastúpeného: Advokátka
kancelária JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., Bratislava, proti žalovanej: S. G., nar. X. S. XXXX, I. XXX, o
1.115,44 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9 Csp
87/2016-78 z 26. novembra 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa v zamietavom výroku II čiastočne mení tak, že žalovaná je povinná do troch
dní zaplatiť žalobcovi ďalších 147,02 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 15. júla 2015.
II. Vo zvyšku zamietavého výroku II sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.
III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe a I. zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi 941,62 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 3. júla 2015 ako zvyšok istiny zo zmluvy
úvere č. 263249515260519, II. zamietol žalobu čo do zvyšku (t. j. 22,90 € istiny, 96,46 € vyčísleného
úroku, 27,66 € poistného, ako aj 22 % ročného úroku z 964,52 € od 3. júla 2015 a 5,05 % ročného úroku

z omeškania zo sumy 147,02 € od 3. júla 2015) a III. žalobcovi priznal náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Spoločnosť CETELEM SLOVENSKO, a.s., ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli 4. novembra
2014 „zmluvu o spotrebiteľskom úvere...“ č. 263249515260519, na základe ktorej veriteľ poskytol
žalovanej finančné prostriedky v sume 998 € na kúpu tovaru - čierneho elektrospotrebiča. Žalovaná mala

podľa zmluvy vrátiť úver s úrokom vo výške 22 % ročne v 24 pravidelných mesačných splátkach po 56,38
€ so splatnosťou vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc 15. decembra 2014 a s konečnou splatnosťou 15.
novembra 2016. Zmluva obsahovala aj určenie RPMN vo výške 24,35 % a priemernú hodnota RPMN
44,06 %, pričom žalovaná mala zaplatiť celkovo 1.242,48 €. V zmluve bol dohodnutý aj komplexný
súbor poistenia Istota plus s mesačným poplatkom 8,9 % splátky. V druhej časti zmluvy boli obsiahnuté
ustanovenia o revolvingovom úvere. Žalovaná vyčerpala celý úver 998 €, zaplatila však len jednu splátku
56,38 €, preto veriteľ po predchádzajúcej výzve 8. júla 2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval

žalovanú na zaplatenie istiny 964,52 €, dlžných úrokov a poistného 124,12 € a nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky 26,80 € do 14 dní od doručenia oznámia (15. júla 2015). Pôvodný veriteľ
CETELEM SLOVENSKO, a.s., sa s účinkami od 1. júla 2016 cezhranične zlúčil so žalobcom.4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že uvedená zmluva je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorá však
neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c), f) a k) cit. zák. teda - adresu predávajúceho, na ktorej

možno uplatniť sťažnosť alebo reklamáciu, dátum konečnej splatnosti úveru, ako ani výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Preto sa úver podľa § 11 ods. 1 považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Žalovaná vyčerpala 998 €, zaplatila 56,38 €, preto má žalobca nárok na zvyšných 941,62
€. Úroky z omeškania priznal od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (3. júla 2015).

5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zrušenia zamietajúcej časti rozsudku a vrátenia veci
na ďalšie konanie. Namietol, že v záhlaví zmluvy je uvedená adresa predávajúceho (OKAY s.r.o., Krajná
86, Bratislava), zároveň v ods. 10 časti 3 úverovej zmluvy bolo dlžníkovi dané právo uplatniť reklamáciu
u veriteľa. Dátum konečnej splatnosti je vyjadrený v základných podmienkach zmluvy dátumom 15.
novembra 2016. Okrem toho súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že zmluva neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Z výkladu Súdneho dvora EÚ v rozsudku

vo veci C-42/15, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 vyplýva, že nie je
potrebné rozčlenenie splátky na jednotlivé súčasti.

6. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému mu 6. júna 2019 nevyjadrila.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (§ 379 C. s. p.), ako
aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo
potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p.
a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať
z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Takto zistený skutkový stav aj podľa názoru odvolacieho súdu
vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených
vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú v podstate

len reprodukciou listín, ktorých pravosť ani pravdivosť neboli spochybnené.

9. Súd prvej inštancie správne posúdil zmluvu o spotrebiteľskom úvere... č. 263249515260519 zo 4.
novembra 2014 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v
spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona.

Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c), f) ani k) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k
tomuto dňu, v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. bezúročná a bez poplatkov. S
týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Záver, že úverová zmluva neobsahuje termín konečnej
splatnosti, odporuje zistenému skutkovému stavu, z ktorého je zrejmé, že je v nej jasne ustanovené,

že konečná splatnosť úveru je 15. november 2016. Konečná splatnosť je tak označená jednoznačným
termínom, v dôsledku čoho nie je správny záver, že zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Takisto zistenému skutkovému stavu odporuje záver, že v zmluve nie je
uvedená adresa predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V ods. 10 časti 3
zmluva o spotrebiteľskom úvere je totiž určené, že „Klient si môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť na

adrese sídla Cetelemu“, ktorá je jasne uvedená v záhlaví zmluvy (Panenská 7, Bratislava). Táto adresa
vyhovuje požiadavke ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho ani
tento dôvod vyhlásenia úveru za bezúročný a bez poplatkov nemožno akceptovať.

10. Zo zisteného skutkového stavu ďalej vyplýva, že v zmluve je uvedená len jedna suma splátky úveru

bez toho, aby bola rozdelená na istinu, úroky a poplatky. Takéto zistenie však neodôvodňuje záver, že
zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože tento záver
je v rozpore s medzičasom ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(porov. uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017, 3 Cdo 56/2018, 4 Cdo 187/2017, 4 Cdo 211/2017, 7 Cdo
98/2018, 3 Cdo 113/2018). Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že súdy Slovenskej republiky sú povinné

vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť
citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES v zmysle, v akom boli vyložené
rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej, no
zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje smernica.Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2 písm. k)
cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu,
úroky a poplatky. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval

zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť
aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V zmluve tak postačuje uviesť
výšku a termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová
správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač
1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/

ES (porov. aj Borkovičová, V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).

11. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu jasne vyplýva, že zmluva o úvere zo 4. novembra
2014 v ods. 1.1 obsahuje určenie mesačnej splátky vo výške 56,38 € a ich počtu (24), určenie dátumu
splatnosti jednotlivých splátok (15. deň v mesiaci) a splatnosť prvej splátky (15. december 2014) a

poslednej splátky (15. november 2016). Podľa odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-42/15. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku
toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitostí
podľa § 9 ods. 2 písm. c), f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. Zo zisteného

skutkového stavu vyplýva, že peňažné prostriedky 998 € boli žalovanej riadne poskytnuté, takže veriteľ
mal na základe zmluvy právo, aby mu žalovaná zaplatila poskytnutú istinu spolu s dohodnutým 22 %
úrokom od času jej poskytnutia. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (t. j. k 3. júlu 2015) suma istiny
predstavovala 964,52 €. Takto vyčíslenú sumu žalovaná nespochybnila a ako taká podľa názoru súdu
zodpovedá výsledkom úročenia a započítavania jednotlivých splátok. K dátumu mimoriadnej splatnosti

(3. júla 2015) dosiahli úroky z istiny 96,46 € a dlžné poistné 27,66 €, v dôsledku čoho mal veriteľ k tomuto
dňu nárok na 964,52 + 96,46 + 27,66 = 1.088,64 €. Keďže žalovaná bola v danom čase v trojmesačnom
omeškaní s viacerými splátkami v zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák., veriteľ oprávnene vykonal svoje právo
podľa § 565 Obč. zák. Podľa § 45 ods. 1 Obč. zák. však prejav o zosplantnení môže byť účinný až
od okamihu dôjdenia žalovanému, teda v prerokúvanej veci od 13. júla 2015 (doručenka č. l. 17 p. v.).

Žalovaná tak bola v zmysle § 563 Obč. zák. povinná celý zosplatnený nárok zaplatiť na druhý deň, teda
14. júla 2015, takže do omeškania sa podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. dostala až 15. júla 2015. Veriteľovi
teda patria úroky z omeškania až od tohto dňa, aj keď mu ich súd prvej inštancie z priznanej sumy priznal
už od 3. júla 2015.

12. Odvolací súd však ani v odvolacom konaní nepovažuje za preukázané tzv. náklady na vymáhanie
pohľadávky v celkovej sume 19,90 €, keďže nie je zrejmé, v čom toto vymáhanie spočívalo, kto ho
vykonal, na akom základe, akú sumu za to veriteľ zaplatil a na základe čoho. Podľa § 121 ods. 3 Obč.
zák., na ktorý odkazuje aj ods. 3.2 časti 3 zmluvy, má veriteľ právo na náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky, musí však ísť o skutočné náklady na konkrétne úkony, ktorých cieľom je

vymoženie pohľadávky, ktorých existencia a vynaloženie musia byť v konaní tvrdené a preukázané.
Pokiaľ by týmto spôsobom veriteľ uplatňoval voči dlžníkovi paušálne sumy určené samotným veriteľom
v jeho interných dokumentoch (sadzobníku poplatkov a pod.), potom treba poukázať na to, že
podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv.

neprijateľné podmienky). Takou podmienkou je napríklad ustanovenie, podľa ktorého má spotrebiteľ
platiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním [§ 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák.].
V prerokúvanej veci nemožno zo žiadneho ustanovenia zmluvy zistiť žiadne kritériá, podľa ktorých by
sa suma paušálnych nákladov na vymáhanie pohľadávky mala určiť. Podľa názoru súdu má veriteľom
určená výška týchto nákladov (6,90 € a 19,90 €) jednoznačne sankčný charakter, pretože tieto sumy

presahujú inak nejasné náklady, ktoré veriteľ „na vymáhanie pohľadávky“ má. Svojou podstatou tak
tento poplatok predstavuje skôr zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka za
omeškanie dlžníka, ktorej výška však zo zmluvy nevyplýva a nie je preto dohodnutá písomnou formou,
ako to predpokladá § 544 ods. 2 v spojení s § 40 Obč. zák.

13. Žalobca si ďalej uplatňuje nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 22 % aj po zosplatnení, a
to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu mu však takýto úrok nepatrí. Podľa § 658
ods. 1 Obč. zák. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Obch. zák. pri zmluve o
úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré sú splatnéspolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia vychádzajú zo zásady, že
veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník

užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo
strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve
alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré
sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to
zákon pripúšťa. Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého patrí úrok z

omeškania popri plnení. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má byť týmto plnením, pričom z úpravy
omeškania možno súdiť, že ide práve o to plnenie, s ktorým je dlžník v omeškaní. Neznamená to však, že
by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné plnenie, ktoré je dohodnuté práve
na obdobie omeškania Takýto výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému
zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl.
Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2

Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a
nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať
za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate
obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto
umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Veriteľovi tak po zosplatnení patrí

len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013 v sadzbe o 5 % vyššej ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá k 15. júlu 2015 bola vo výške 0,05 %.

14. V prerokúvanej veci tak veriteľ mal k 3. júlu 2015 nárok na vrátenie už uvedenej sumy 1.088,64 € a

od 15. júla 2015 (po vyhlásení mimoriadnej splatnosti) mu patril už len 5,05 % ročný úrok z omeškania z
tejto sumy. Cezhraničným zlúčením veriteľa došlo podľa § 69a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 69aa ods.
9 Obch. zák. k prechodu jeho imania na spoločnosť nástupnícku. V dôsledku toho sa tak žalobca stal
právnym nástupcom pôvodného veriteľa a prešli naňho aj pohľadávky pôvodného veriteľa voči dlžníkom.
Preto je aktívne legitimovaný na ich uplatňovanie pred súdom. Súd prvej inštancie mu však v dôsledku

svojho nesprávneho právneho záveru o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov, priznal len 941,62 €
s úrokom z omeškania z tejto sumy. Žalobca má teda nárok na doplatenie zvyšných (1.088,64 - 941,62
=) 147,02 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 15. júla 2015.

15.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudokvjehozamietajúcejčastipodľa§388C.s.p.

čiastočne zmenil a žalobe žalobcu vyhovel aj čo do uvedených nárokov (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej
časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia nákladov na vymáhanie a riadneho úroku po zosplatnení,
však súd prvej inštancie vo výsledku správne dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a
zamietol ju. Odvolací súd tak jeho rozsudok v tejto časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s.
p. potvrdil (výrok II).

16. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalobcovi, ktorý
bol neúspešný len v nepatrnej časti (1.088,64 : 26,80, t. j. 97,5 : 2,5), tak odvolací súd podľa § 255 ods.
1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania proti neúspešnej žalovanej (výrok III).

17. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.