Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/169/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715213610
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5715213610.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35
937 874, proti žalovaným: 1/ Y. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. A. H. XXXX/XX, XXX XX H., 2/ C.
R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. H. XXXX/XX, XXX XX H., žalovaní obidvaja zastúpení Mgr. PhDr.
Zuzanou Tománkovou Mikovou, PhD., MPH, advokátkou, so sídlom, Y. XXX, XXX XX L., o zaplatenie
sumy 784,92 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
7C/401/2015-293 zo dňa 07. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 7C/401/2015-293 zo dňa 07. mája 2019 p
o t v r d z u j e .
Žalobca má vočižalovanýmvrade1/a2/nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

Odvolací súd n a r i a ď u j e súdu prvej inštancie opravu napadnutého rozsudku v jeho záhlaví, a to
tak, že správne označenie žalobcu v ňom znie:

Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť
Petržalka, IČO: 35 937 874.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným v rade 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) povinnosť
zaplatiťžalobcovispoločneanerozdielnesumu784,92Eurdo3dníodprávoplatnostirozsudku(výrokI.).
Zároveňpriznalžalobcovivočižalovanýmnároknanáhraduúčelnevynaloženýchtrovkonaniavrozsahu
100 %, s tým, že o výške trov konania rozhodne súd samostatným rozhodnutím po právoplatnosti
rozsudku (výrok II.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal, aby súd uložil

žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 784,92 Eur, ktorá predstavuje plnenie poskytnuté
žalobcom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti - Univerzitnej nemocnici v Martine
za poskytnutie zdravotnej starostlivosti maloletému J. R., nar. XX.XX.XXXX, v súvislosti s úrazom,
ktorý dieťa utrpelo dňa 29.09.2012. Jednalo sa úraz hornej končatiny, zachytenie, zmliaždenie medzi
predmetmi, podchladenie a povrchové poranenie zápästia. Uvedené zranenia dieťa utrpelo pri hre na
dvore, pričom vopchalo ruku do rúry, kde sa mu ruka vzpriečila. Dieťa ležalo na zemi cca 30 minút, kým
sa jeho ruku nepodarilo vytiahnuť. Maloleté dieťa bolo v čase úrazu poistencom žalobcu. Žalobca si

svoj nárok voči žalovaným ako rodičom maloletého dieťaťa uplatnil v zmysle ust. § 42 ods. 4 písm. a)
zákona č. 577/2004 Z. z., keďže podľa jeho názoru k ublíženiu na zdraví došlo v dôsledku zavineného
protiprávneho konania tretej osoby, t.j. žalovaných. Zavinenie žalovaných žalobca videl aj v porušeníust. § 415 Občianskeho zákonníka. Žalovaní nezaplatili žalobcovi žalovanú istinu, napriek tomu, že boli
na toto plnenie žalobcom vyzvaní. Žalobca navrhol, aby súd vo veci vydal platobný rozkaz.
3. Okresný súd Martin dňa 28.10.2015 vydal platobný rozkaz, ktorým žalobe žalobcu v celom

rozsahu vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podali včas a vecne odôvodnený odpor žalovaní, čím došlo k
zrušeniu platobného rozkazu. Uviedli, že z ich strany nedošlo k zavinenému protiprávnemu
konaniu. Podľa ich názoru dohľad nad maloletým dieťaťom vykonávali s dostatočnou starostlivosťou.
Žalobca teda nepreukázal ich protiprávne konanie, ani neuviedol, v čom spočíva. Zároveň v odpore
spochybnili i výšku vymáhaných nákladov.

4. Rozsudkom č.k. 7C/401/2015-77 zo dňa 13.03.2017 prvoinštančný súd rozhodol v merite veci tak,
že žalobu žalobcu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania dospel totiž k záveru, že zo strany
žalobcu nebolo preukázané zavinené protiprávne konanie žalovaných v zmysle ustanovenia § 42 ods. 4
písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. a starostlivosť v zmysle § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine nemožno
posudzovať absolútne, ale s ohľadom na konkrétny prípad. V posudzovanom prípade
sa však nedalo predpokladať správanie dieťaťa, teda držanie kotúča z flexy v rúre a to

aj po tom, ako ho dieťa nevedelo vytiahnuť. Vzhľadom na okolnosti prípadu a to starostlivosť, dohľad
žalovaných nad dieťaťom a správanie sa dieťaťa sa súdu javilo ako nelogické vyhodnotiť správanie
rodičov dieťaťa, teda žalovaných ako zanedbanie starostlivosti a náležitého dohľadu rodičov vo vzťahu
k dieťaťu. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie, na základe ktorého odvolací súd
uznesením sp. zn. 6Co/204/2017 zo dňa 25.10.2017 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 42 ods.
4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v
platnom znení (ďalej aj zákon č. 577/2004 Z. z.) upravuje osobitne regresný nárok zdravotnej poisťovne
na náhradu nákladov, vynaložených zdravotnou poisťovňou na zdravotnú starostlivosť ak k úrazu alebo

inému poškodeniu zdravia u poistenca zdravotnej poisťovne došlo v dôsledku zavineného protiprávneho
konania tretej osoby. Nejedná sa o nárok na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, ale o nárok
na náhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zdravotnej poisťovne, ktorú
teda upravuje špeciálny predpis. Pri úvahe o tom, či osoby dohľadom povinné nezanedbali náležitý
dohľad je nutné vziať ohľad aj na niektoré okolnosti, týkajúce sa osoby, podliehajúcej dohľadu, napríklad

vek, povahové vlastnosti a celkové správanie maloletého dieťaťa. Hoci súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní túto judikatúru citoval, opomenul zároveň pri ňom zohľadniť práve vek, povahové
vlastnosti a celkové správanie maloletého dieťaťa v čase úrazu. Zo spisového materiálu vyplynulo, že
maloletý J. mal v čase úrazu 15 mesiacov. Je notoricky známou skutočnosťou, že najväčšou hrozbou
pre dieťa v tomto období sú úrazy. Je preto prvoradou povinnosťou rodičov im predchádzať. Medzi

najčastejšie úrazy v tomto období veku dieťaťa sú popáleniny, obareniny, pády z výšky, použitie liekov
a podobne. V súdenom prípade preto medzi základné pravidlá bezpečnosti patrilo,
aby boli na dvore zabezpečené diery (otvory), ktoré vznikli po odpílení plota. Stačí totiž len chvíľa
nepozornosti a dieťa dokáže prejsť veľmi rýchlo aj dlhšie vzdialenosti. V tomto veku
nemôže byť dieťa nechané bez dozoru ani na chvíľu. Ako však vyplývalo zo spisového materiálu v

súdenej veci rodičia túto starostlivosť jednoznačne zanedbali. Ak v dôsledku zanedbaného dohľadu
rodičov (ktoré je aj výsledkom porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti, upravenej ustanovením
§ 415 Občianskeho zákonníka) došlo k úrazu maloletého dieťaťa, ktoré naviac od narodenia slabšie
prospieva, je nepochybné, že v danom prípade príčinou úrazu maloletého dieťaťa bolo nebezpečné
prostredie a nevhodné správanie rodičov, ktorí opomenuli vykonávať nad svojím synom účinný dozor

a vytvárať mu bezpečné prostredie na hru. Ak teda žalovaný túto svoju povinnosť zanedbali, svojím
nedbanlivostným správaním (t.j. ponechaním dieťaťa v nebezpečnom prostredí),
vytvorili podmienky, ktoré mali za následok poškodenie zdravia maloletého v dôsledku čoho nesú
zodpovednosť za poškodenie jeho zdravia. Pretože prvoinštančný súd sa vzhľadom k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci (neexistencia splnenia predpokladov v zmysle § 42 ods. 4 písm. a) zákona

č. 577/2004 Z.z.) nezaoberal dôležitými dôkazmi o vedenom konaní bolo potrebné, aby tieto vyhodnotil
pri svojom novom rozhodnutí po zrušení meritórneho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
5. Na základe dokazovania vykonaného pred prvým meritórnym rozhodnutím zo dňa 13.03.2017, ako aj
po jeho doplnení po zrušení predmetného rozhodnutia krajským súdom, mal okresný súd preukázané,

že maloleté dieťa žalovaných J. R., nar. XX.XX.XXXX pri hre na dvore svojich rodičov dňa
29.09.2012 strčilo ruku do rúry odrezaného stĺpika oplotenia s tým, že v ruke držalo kotúč z karbobrúsky.
Pretože dieťa zostalo ležať s rukou v tejto rúre, bola zavolaná rýchla zdravotná záchranná služba. Podľa
vyjadrenia žalovaných najprv prišli hasiči, následne zdravotná služba, pretože dieťa ležalo na zemi cca30 minút. Zdravotnou záchrannou pomocou bolo dieťa odvezené do Univerzitnej nemocnice v Martine,
kde bolo hospitalizované a bola mu poskytovaná zdravotná starostlivosť. Voda z odrezanej rúry mala
byť hasičmi odčerpaná a po príchode rýchlej zdravotnej pomoci už dieťa ruku uvoľnilo samo. O úraze

dieťaťasažalobcadozvedelzoznámeniaposkytovateľazdravotnejstarostlivostiUniverzitnejnemocnice
v Martine s tvrdením, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný podať oznámenie, ak
k poškodeniu zdravia poistenca príde okrem iného aj zavineným protiprávnym konaním tretej osoby.
Žalobca predložil do spisu záznamy zo zdravotnej dokumentácie maloletého dieťaťa s tým,
že rozsah poskytnutia zdravotnej starostlivosti bol podrobený prešetreniu Úradu pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Martin, ktorý predmetný prípad prešetril a
potvrdil dôvodnosť hospitalizácie maloletého J. v súvislosti so zranením zo dňa 29.09.2012. Žalobca si
svoj nárok uplatnil v súlade s ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z., z ktorého mu vyplýva
právo na náhradu vynaložených nákladov zdravotnej starostlivosti za svojho poistenca, okrem
iného aj v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Žalobca ďalej poukázal na zákonné
ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, týkajúce sa všeobecnej prevenčnej povinnosti. Okresnému

súdu bola zo strany žalobcu predložená zmluva č. 62NFAL000112 uzatvorená medzi žalobcom
a Univerzitnou nemocnicou v Martine o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti,
lekárenskej starostlivosti a služieb, súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti zo dňa
10.07.2012, vo vzťahu ku ktorej zo strany žalovaných neboli prednášané žiadne návrhy na vykonanie
dokazovania ani tvrdené skutočnosti, okrem trvania hospitalizácie maloletého dieťaťa. V konaní sa

nepotvrdila argumentácia žalovaných o tom, že maloletý J. bol síce hospitalizovaný od 29.09.2012, ale
jeho hospitalizácia netrvala 24 hodín a preto žalobca nemôže uplatňovať nárok, súvisiaci s
hospitalizáciou maloletého. Z listinných dôkazov predložených v konaní Univerzitnou nemocnicou v
Martine vyplynulo, že maloletý bol hospitalizovaný dňa 29.09.2012 o 16,53 hod. a hospitalizácia bol
ukončená dňa 30.09.2012 o 17,15 hod. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že k ukončeniu

hospitalizácie maloletého došlo dňa 30.09.2012 o 12,31 hod., jednalo sa o údaj z prepúšťacej správy
týkajúci sa matky maloletého, ktorá bola prijatá ako osoba sprevádzajúca maloletého dňa 29.09.2012 o
17,23 hod.. Žalovaní a svedok stará matka maloletého síce v konaní tvrdili, že maloletý bol prepustený
okolo obeda, uvedená skutočnosť však v konaní iným spôsobom preukázaná nebola. Už v čase, kedy
dieťa bolo prepustené, rodičia dostávali prepúšťaciu správu, resp. bezprostredne po prepustení a údaj

o prepustení maloletého im musel byť v danej dobe známy, pričom ho nijakým spôsobom nenamietali.
V rámci dokazovania bol oboznámený aj obsah odborného vyjadrenia PhDr. F. R. zo dňa 10.01.2019,
zameranom na posúdenie miesta hry dieťaťa, hodnotenia hry dieťaťa a správanie rodičov vo
vzťahu k dieťaťu pri jeho hre. Predložené odborné vyjadrenie bolo súdom prvej inštancie vyhodnotené
ako listinný dôkaz, ktorý preukazoval možnosť využitia hračiek aj z predmetov, ktoré sú v danom

čase pre dieťa momentálne dostupné a rozvíjajú jeho osobnosť. PhDr. R. sa vyjadrovala len k otázke
funkcií hračiek, resp. predmetov, ktoré mohli byť hračkami pre maloleté dieťa -
predmety, s ktorými sa dieťa hralo v čase úrazu, nevidela ako nebezpečné. Z jej odborného
vyjadrenia však nebolo možné vyvodiť záver, ktorý by zásadným spôsobom zmenil už krajským súdom
konštatovaný záver o zodpovednosti rodičov za poškodenie zdravia maloletého dieťaťa. Pokiaľ by sa

aj dieťa hralo s kamienkami, železnou tyčou, brúsnym kotúčom ako takým, najväčším problémom v
prostredí, kde sa dieťa hralo, boli na zemi nezabezpečené časti odrezanej rúry plota, kde dieťa nakoniec
ruku vložilo a vznikol tak problém, keď odtiaľ ruku nevedelo uvoľniť, resp. držalo kotúč a ruku neuvoľnilo.
Z fotografií, ktoré žalovaní pripojili do spisu, ktoré zachytávajú miesto, kde sa dieťa v danej dobe hralo,
je nesporné, že odrezaných stĺpikov plota sa nachádzalo na dvore viac. Je pravdepodobné, že pokiaľ

by boli riadne zasypané, k vzniknutej situácii by vôbec nebolo došlo. Nespornou skutočnosťou bolo aj
to, že uvedené predmety (kamene, železná tyč, brúsny kotúč) nespôsobili úraz dieťaťu, neboli príčinou
úrazu dieťaťa, dôvod bol predovšetkým v tom, že dieťa vložilo ruku do odrezanej rúry zo stĺpika plota,
ktorá nebola ničím zabezpečená. Následne tam držalo ruku s brúsnym kotúčom cca 30 minút. Následná
hospitalizácia dieťaťa bola podľa vyjadrení ošetrujúcich lekárov Univerzitnej nemocnice v Martine a jej

dôvodnosť bola potvrdená revíznym lekárom aj Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. S
prihliadnutímnazistenýskutkovýstavavintenciáchzrušujúcehorozhodnutiaodvolaciehosúdukonajúci
súd dospel k záveru, že príčinou úrazu maloletého J. bolo nebezpečné prostredie a nevhodné správanie
sa rodičov, ktorí opomenuli vykonávať nad maloletým účinný dozor a vytvárať mu bezpečné prostredie
na hru. Rodičia (žalovaní) túto svoju povinnosť zanedbali a svojim nedbanlivostným správaním vytvorili

podmienky, ktoré mali za následok poškodenie zdravia maloletého v dôsledku čoho nesú zodpovednosť
za poškodenie jeho zdravia. Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že v konaní bol
preukázaný právny základ nároku žalobcu uplatneného žalobou. Pri rozhodovaní o dôvodne uplatnenej
výške nároku žalobcu v zmysle § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.z. okresný súd vychádzal zozisteného stavu, keď Univerzitná nemocnica v Martine, kde bol maloletý J. hospitalizovaný, vyúčtovala
žalobcovi, (s ktorým mala uzavretú zmluvu č.62NSAL000112 zo dňa 10.07.2012), náklady súvisiace so
zdravotnou starostlivosťou poskytnutou maloletému. Dňa 09.06.2016 Univerzitná nemocnica v Martine

vydala potvrdenie o úhrade zdravotnej starostlivosti poskytnutej v Univerzitnej nemocnici Martin
J. R., nar. XX.XX.XXXX zo strany Všeobecnej zdravotnej poisťovne (žalobcovi) za úkony hospitalizácie
od 29.09.2012 do 30.09.2012 v sume 752,00 Eur, výkonov SVLZ v sume 23,37 Eur, snímok v sume
0,74 Eur a prevozu RZP v sume 8,82 Eur, celkovo náklady v sume 784,93 Eur. Na preukázanie
skutočnosti úhrady žalovanej sumy predložil žalobca likvidačný list faktúry pre Univerzitnú nemocnicu

Martin s dátumom prijatia faktúry dňa 20.10.2012, dátumom účtovania dňa 31.10.2012, znejúca na
celkovú úhradu v sume 3.207.977,82 Eur - jedná sa o úhradu za mesiac september
2012, ktorá bola nesporne uhradená Univerzitnej nemocnici Martin dňa 13.11.2012. Zo záveru šetrenia
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 23.04.2015 mal prvoinštančný
súd preukázané, že na základe analýzy zdravotnej dokumentácie, vyjadrenia poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti, ako aj stanoviska odborného konzultanta úradu v odbore pediatria bola hospitalizácia

dieťaťa potrebná za účelom odsledovania stabilizácie jeho klinického stavu a tiež aj s prihliadnutím na
vek dieťaťa (pätnásť mesiacov) s hmotnosťou 7 900 gramov so známkami dystrofizácie. Jednorazovým
klinickým vyšetrením nebolo možné vylúčiť možné nežiaduce účinky uvedenej príhody. Jednalo sa o
dieťa so zvýšeným rizikom vývoja traumatického šoku s podchladením, preto bola dvadsaťštyrihodinová
hospitalizácia dieťaťa plne indikovaná. Zdravotná starostlivosť poskytnutá maloletému poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti Univerzitná nemocnica Martin v časovom dohliadanom období od 29.09.2012
do 30.09.2012 bola poskytnutá správne v súlade s § 4 ods.3 zákona č. 576/2004 Z.z..
6. Na základe uvedeného prvoinštančný súd dospel k záveru o dôvodnosti žalobcom uplatneného
nároku v celom rozsahu, a preto zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi sumu
784,92 Eur, ktorú žalobca uhradil za poskytnutú zdravotnú starostlivosť o maloletého.

7. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods.1 CSP tak, že žalobcovi ako úspešnej
sporovej strane priznal voči žalovaným nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu
100%, s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti
rozsudku.
8. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní, ktorí

sa domáhali jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.
9. Odvolatelia namietali postup okresného súdu, ktorý sa podľa ich názoru odklonil od
ustálenej judikatúry v prejednávanej problematike a nereflektoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 313/2013. Nesúhlasili ani s postupom prvoinštančného súdu, ktorý nereagoval ani na ich
námietku diskriminačného postupu žalobkyne vo vzťahu k žalovaným. Konajúci súd mal prihliadať na

námietku diskriminácie a mal sa ňou zaoberať, prípadne, ak ju vyhodnotil ako nedôvodnú a navrhnuté
dokazovanie považoval za nadbytočné, mal sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadriť,
aká úvaha ho k takémuto záveru viedla. Uvedené procesné pochybenia súdu odvolatelia považujú z
hľadiska ich závažnosti za pochybenia v takej miere, ktorá mala za následok, že zo strany konajúceho
súdu došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k odsekom

3., 9. a 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolatelia uviedli, že žalobca neuniesol bremeno
dôkazu, keď nepreukázal, že skutočne (v akej výške a ktorý deň) uhradil poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti sumu zodpovedajúcu žalovanej čiastke. Prvoinštančný súd ani indikatívne nenaznačil, na
základe čoho považoval platbu za identifikovanú, a z akých konkrétnych objektívnych údajov ustálil,
že platba vo výške 784,92 Eur bola poukázaná poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti v období,

ktoré uvádza žalobkyňa, a že sa jedná o výkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
synovi žalovaných. Tým, že si súd osvojil jednostranné, nepreukázané a tvrdením protistrany napadnuté
tvrdenia žalobcu bez odôvodnenia svojho postupu, odňal žalovaným právo na spravodlivý proces.
Podľa názoru odvolateľov konajúci súd pochybil aj tým, že nevykonal nimi navrhovaný dôkaz ohľadne
rôznych údajov týkajúcich sa počtu hlásení o úraze a počtu následne uplatnených regresných nárokov

vzťahujúcich sa na obdobie roku 2012 (alternatívne 2017). Okresný súd sa v konaní nezaoberal ani tým,
že rodičom bolo posádkou výjazdovej lekárskej pomoci navrhnuté, aby bolo dieťa hospitalizované aspoň
na pozorovanie, inak im môže byť účtovaný poplatok za neúčelný výjazd rýchlej zdravotnej
pomoci. Žalovaní zotrvali na svojej argumentácii, že dieťa nejavilo zranenia alebo iné známky úrazu,
ktoré by ako jediný dôvod boli príčinou jeho hospitalizácie, nakoľko ďalší dôvod, pre ktorý malo byť dieťa

hospitalizované bola jeho hmotnosť, ktorá bola nižšia než je obvyklé na dieťa jeho veku. V nadväznosti
na uvedené žalovaní nepovažovali za preukázaný kauzálny nexus, teda priamu príčinnú súvislosť
medzi tvrdeným porušením ich povinností a nutnosťou ústavnej liečby (hospitalizácie) maloletého J..
Pretože kauzálny nexus je nevyhnutnou podmienkou úspešnosti uplatnenia regresného nároku, jehoabsencia musí nutne viesť k zamietnutiu žaloby. Medzi ďalšie procesné pochybenia prvoinštančného
súdu odvolatelia zaradili stav, keď sa v konaní domáhali, aby súd uložil žalobcovi predložiť do spisu
listinu, ktorá upravuje postup poisťovne (prípadne poskytovateľa zdravotnej starostlivosti) pri výjazde

rýchlej zdravotnej pomoci pri nedôvodnom výjazde, no okresný súd uvedenú povinnosť
žalobcovi neuložil, ale ani neuviedol, prečo tak neurobil. Zároveň sa súd nijako nevysporiadal ani s tým,
že nevyhovel písomnému návrhu žalovaných na vykonanie výsluchu štatutárneho zástupcu Univerzitnej
nemocnice Martin z dôvodu ozrejmenia skutočnosti, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti vykonal
oznámenie smerom k orgánom činným v trestnom konaní o zanedbaní starostlivosti o

dieťa zo strany zodpovedných osôb v zmysle zákona. Vo vecnej rovine žalovaní poukázali na jeden
z predložených listinných dôkazov - záver šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
zo dňa 23.04.2015, ktorý mohol konštatovať len tú skutočnosť, že zdravotná starostlivosť dieťaťu bola
poskytnutá dôvodne a v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 576/2005 Z.z., teda správne, no
v žiadnom prípade nemohol konštatovať protiprávnosť konania žalovaných. Podľa názoru odvolateľov
konajúci súd tiež nesprávne vyvodil aj skutkové zistenie o oprávnenosti úhrady, ktorá sa v predloženej

listine nenachádza. Nesprávne skutkové závery vyvodil prvoinštančný súd aj z odborného
stanoviska PhDr. F. R., pričom možno hovoriť o prekonaní názoru krajského súdu vysloveného v
zrušujúcom uznesení o tom, že kamene, železná rúra a kotúč z flexibrúsky nepatria ako hračky do
rúk maloletého dieťaťa v jeho veku, aj na podklade uvedeného (nového) dôkazného prostriedku.
Odvolatelia poukázali aj na svoju procesnú obranu, opomenutú okresným súdom pri jeho rozhodovaní,

že uviaznutie ruky dieťaťa v rúre bolo vecou náhody, ktorú nebolo možné predvídať a túto nemožno
spravodlivoodžiadnejosobyočakávať.Podľanázoruodvolateľovokresnýsúdtiežnesprávnevyhodnotil
dôkaznú situáciu v súvislosti s dĺžkou hospitalizácie maloletého dieťaťa. Zo zdravotnej dokumentácie
predloženej v konaní nie je zrejmé, akým spôsobom zdravotnícke zariadenie po tvrdenom ukončení
hospitalizácie dieťaťa o 17,15 hod. poučilo - a koho, keď matka dieťaťa bola prepustená o 12,31

hod. - o nariadenom liečebnom režime, o zdravotnom stave dieťaťa, a komu poskytli informácie, ktoré
sú podmienkou poskytnutia informovaného súhlasu zo strany zákonného zástupcu dieťaťa alebo zo
strany pacienta všeobecne. Odvolatelia nesúhlasili ani z vyvodenia výšky žalovanej sumy z notoriety,
ktorá predpokladá správnosť výkazníctva zdravotnej poisťovne. V individuálne prejednávanom prípade
podrobná evidencia výkonov poskytnutých zdravotníckym zariadením pri liečbe maloletého J. absentuje.

Nesprávny je podľa žalovaných aj skutkový záver prvoinštančného súdu o tom, že z listinných dôkazov
predložených v konaní žalobcom vyplýva, že žalobca zaplatil svojmu zmluvnému zdravotníckemu
zariadeniu náklady spojené s liečením svojho poistenca - maloletého J. R.. Ďalej žalovaní namietali
aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keď podľa ich názoru v ňom absentuje odôvodnenie, prečo
súd nevykonal nimi navrhované dôkazy, vysporiadanie sa súdu s tvrdeniami sporových strán a riadne

vysporiadanie sa s vykonanými dôkazmi. Napadnutý meritórny výrok súdu prvej inštancie je podľa
názoru odvolateľov založený na tom, že sú zodpovední za úraz maloletého J., nimi popísaný ako
„podchladenie ruky dieťaťa a vznik pľuzgierika na prste o priemere 4 milimetre“. Zároveň žalovaní dali
do pozornosti odvolaciemu súdu najmä osobnostnú a emočnú rovinu prejednávaného sporu, ktorá
prevažuje nad rovinou majetkovou. Uviedli, že prebiehajúci súdny proces dlhodobo negatívne zasahuje

do rodinného života nielen žalovaných, ale aj maloletého J., keď žalovaní ako jeho rodičia úzkostlivo
sledujú správanie syna, zamedzujú mu činnosti, ktoré sú pre jeho vrstovníkov bežné (bicyklovanie,
lyžovanie, preliezačky...), a to všetko len v dôsledku obavy z výskytu ďalšieho úrazu
maloletého, ktorý by potreboval zdravotnú starostlivosť vo väčšom rozsahu, na úhradu ktorej nebudú
mať finančné prostriedky. Okrem toho žalovaní uviedli, že napadnutý rozsudok, ako aj celé toto súdne

konanie zasahuje do ich práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ktorý je
chránený čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Vo svojom jadre je totiž nielen rozhodnutím o
finančnom plnení, ale predovšetkým posúdením správania rodičov a toho, ako vykonávajú
svoju rodičovskú starostlivosť. V závere opravného prostriedku žalovaní vzniesli námietku premlčania
voči nároku uplatnenému žalobou.

10. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť.
11. Uviedol, že s jeho obsahom sa v celom jeho rozsahu stotožňuje. Tvrdenie žalovaných, že žalobca v
danom prípade nedisponuje rozhodnutím iného orgánu o zavinenom protiprávnom konaní žalovaných,

neobstojí. Žalobca akcentoval, že svoj nárok v tomto spore uplatňuje na základe
naplnenia skutkovej podstaty hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka, Zákona o rodine a
regresného práva žalobcu ako zdravotnej poisťovne, ktoré je hmotnoprávnym nárokom vyplývajúcim z
osobitnýchprávnychpredpisov.Vydanierozhodnutiainéhoorgánu,ktorýbyhodnotilkonaniežalovanýchako protiprávne, nie je obligatórne. Právo na úhradu nákladov žalobcu je tiež potvrdené záznamom
o zhodnotení zdravotného stavu maloletého vyhotovené posádkou „RZP" dňa 29.09.2012. Žalobca
poukázal aj na zdravotnú dokumentáciu maloletého, a tiež na oznámenie o výsledku prešetrenia

podania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Martin, č.k. 34855/2015/502 PO
159/2015 88731/2015/502 zo dňa 23.04.2016, ktorý predmetný prípad prešetroval a to na základe
podnetu žalovaných - rodičov poškodeného dieťaťa a potvrdil dôvodnosť hospitalizácie maloletého J.
v súvislosti s jeho zranením dňa 29.09.2012. V rozpore s odbornými medicínskymi závermi vyznieva
tvrdenie žalovaných, že dieťaťu sa nič nestalo a hospitalizácia nebola potrebná. V danej súvislosti

žalobca poukázal na povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť
osobe, ak si to jej zdravotný stav vyžaduje. Za maloletého rozhodli jeho zákonní zástupcovia, ktorí
so zdravotnou starostlivosťou súhlasili. Žalobca sa vyjadril aj ku skutkovým zisteniam týkajúcim sa
zanedbania prevenčnej povinnosti náležitého dohľadu rodičov nad maloletým J.,
primárne z dôvodu ignorovania podmienok, za ktorých sa ich maloletý syn hral na dvore. K odbornému
vyjadreniu predloženému žalovanými mal žalobca viacero vecných, ako aj procesných námietok - napr.

nevedomosť osoby, ktorá vyjadrenie vypracovala, o zložení, narábaní či meniacom sa stave brúsnych
kotúčov, nedostatočná kvalifikácia osoby, ktorá ho vyhotovila (nejedná sa totiž o detského klinického
psychológa), či absencia kompletného dátumu vypracovania predloženého odborného vyjadrenia.
Argumentáciu žalovaných voči rozsahu poskytnutej zdravotnej starostlivosti, jej výške a úhrady žalobca
označil za opakované účelové a bezdôvodné spochybňovanie jeho nároky protistranou. Poskytovateľ

má právo vykazovať a fakturovať poskytnutú zdravotnú starostlivosť hromadne, za všetkých poistencov,
ktorým poskytol zdravotnú starostlivosť v zúčtovacom období. Výška úhrady ústavnej zdravotnej
starostlivosti vyplýva aj zo samotnej Zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, Príloha č. 1, bod
B. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaných o tom, že hospitalizácia maloletého
trvala menej ako 24 hodín uviedol, že žalovaní vychádzajú z prepúšťacej správy inej osoby, než je

maloletý J., ktorý bol v starostlivosti zdravotníckeho zariadenia. Skoršie prepustenie maloletého nebolo
preukázané ani výpoveďou svedkyne (starej matky dieťaťa). Práve naopak, Úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou vo svojej správe potvrdil, že 24-hodinová zdravotná starostlivosť bola v
danom prípade potrebná, bola správne indikovaná, bola poskytnutá správne a v súlade so zákonom.
Záverom vyjadrenia žalobca uviedol, že svoj nárok si na súde uplatnil včas a námietka premlčania

vznesená žalovanými je preto irelevantná.
11. Dňa 05.08.2019 bolo odvolaciemu súdu doručené doplnenie vyjadrenia žalobcu, v rámci ktorého
namietal akúkoľvek diskrimináciu a nerovnosť postavenia sporových strán. Vyjadril aj
pochybnosti o tom, ako malo prispieť k objasneniu veci predloženie nejakých štatistických údajov
o počte obdobných prípadov v konkrétnom období uplatnených podľa územnej pôsobnosti jednej

organizačnej zložky žalobou. Opakovane sa vyjadril aj k otázke trvania hospitalizácie maloletého, otázke
oprávnenosti, presnosti a objektívnosti vykázanej zdravotnej starostlivosti a svoje vyjadrenie k odvolaniu
žalovaných doplnil o tvrdenia súvisiace so žalovanými vznesenou námietkou
premlčania. V prejednávanej veci bola prevažná časť zdravotnej starostlivosti uhradená dňa 14.11.2012
a premlčacia doba začala plynúť 12.12.2012. Zdravotná starostlivosť vo výške 9,25 Eur bola uhradená

dňa19.12.2012apremlčacialehotazačalaplynúťdňa20.12.2012,pričomžalobunasúdepodľažalobca
dňa 11.10.2015, t.j. v rámci premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka.

12. Žalovaným bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných spolu s jeho doplnením doručené
prostredníctvom ich právneho zástupcu dňa 24.08.2019. Ďalšie podania v rámci odvolacieho konania

súdu neboli stranami sporu produkované.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správne potvrdil.

14. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).15. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaných v rade 1/ a 2/ formulovanú v ich opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje

na zodpovednosť žalovaných za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
16. Odvolatelia vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len
zopakovali svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnili
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, tak ako boli prezentované v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia. Zároveň odvolatelia prezentovali svoje subjektívne právne závery, ku ktorým
mal v danom prípade dospieť prvoinštančný súd.

17. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v

súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.

1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaných k spôsobu vyhodnotenia dokazovania, či
nevykonaniu dôkazov okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu vyhovel, pričom so svojím
záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti
prejednávanej veci. Zároveň tiež uviedol, prečo považoval vykonanie ďalších dôkazov za nadbytočné.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako
súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď
nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej
veci však okresný súd svoje rozhodnutie veľmi podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Ako už
bolo uvedené vyššie, právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť

pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a
právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv
strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah
dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len
doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením

Ústavného súdu SR sp.zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a
odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008,
IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých
rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne

aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

18. Námietky žalovaných obsiahnuté v ich opravnom prostriedku odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodné.

19. Vo vzťahu k námietke žalovaných smerujúcej k odklonu súdu prvej inštancie od ustálenej judikatúry,
nereflektujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3Cdo 313/2013
odvolací súd uvádza, že obidve sporové strany v rámci prebiehajúceho súdneho konania poukazovali
na viacero rozhodnutí všeobecných súdov SR, pričom z ustanovenia § 193 CSP vyplýva, ktorými
rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri rozhodovaní

sporu je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci, časové hľadisko relevantných
skutočností, pri rešpektovaní správne aplikovanej právnej úpravy, platnej v čase vzniku práv a povinností
subjektov vystupujúcich v konaní, ako tomu bolo aj v prejednávanej
veci. Žiada sa dodať, že vo veci sp. zn. 3Cdo 313/2013 dovolací súd riešil skutkovo odlišný prípad,
ktorý je neporovnateľný s individuálnymi okolnosťami prípadu v tejto sporovej veci. Pri úvahe o tom, či

osoby dohľadom povinné nezanedbali náležitý dohľad, je totiž nutné vziať ohľad aj na niektoré okolnosti
týkajúce sa osoby podliehajúcej dohľadu, napr. vek, povahové vlastnosti a celkové správanie maloletého
dieťaťa a pod.20. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalovaných, ktorí namietali postup okresného súdu v súvislosti
ich časťou podania zo dňa 13.11.2018, v ktorej vzniesli námietku diskriminačného postupu žalobcu
voči žalovaným. Právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní konanom dňa 08.11.2018 a ďalšou

špecifikáciou v podaní zo dňa 13.11.2018 žiadala, aby bola žalobcovi uložená povinnosť predložiť v
konaní údaje týkajúce sa počtu hlásení o úraze a počtu následne uplatnených regresných nárokov
vzťahujúcich sa na obdobie roku 2012 (alternatívne 2017), s poukazom na ustanovenia zákona č.
576/2004 Z.z. a zákon č. 365/2004 Z.z.. Výzvou zo dňa 15.11.2018 bol žalobca konajúcim súdom
vyzvaný na zaslanie odpovede na otázky formulované žalovanými. Na túto výzvu žalobca reagoval

podaním zo dňa 12.12.2018 tak, že evidenciu o žiadaných údajoch nevedie. Zároveň uviedol, že aj v
prípade, ak by takúto evidenciu vykonával, jej poskytnutie by nijakým spôsobom nesúviselo so súdenou
vecou. Uvedené podanie žalobcu bolo súdom dňa 27.12.2018 zaslané žalovaným prostredníctvom
ich právnej zástupkyne, s tým, že žalovaní ďalej v konaní na odpoveď žalobcu na nimi formulované
otázky formulované otázky v súvislosti so zákonom č. 576/2004 Z.z. a zákon č. 365/2004 Z.z. procesne
nereagovali. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však jednalo o zisťovanie irelevantné pre ďalší postup v

súdenej veci, ktorú skutočnosť pri svojom procesnom postupe reflektoval aj konajúci súd prvej inštancie.
Len na doplnenie krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že konanie žalobcu, ktorý si uplatnil právo
vyplývajúce z platnej právnej úpravy voči žalovaným po neúspešnom mimosúdnom pokuse o zaplatenie
žalovanej istiny na všeobecnom súde, s prihliadnutím na zistený skutkový stav, nenesie
znaky diskriminačného konania, či už formou priamej alebo nepriamej diskriminácie či neoprávneného

postihu. Zároveň žalovaní opomínajú fakt, že v danom prípade sa nejedná o antidiskriminačný spor v
zmysle ust. § 307 až § 315 CSP, a preto ich obrana v tomto smere je vyslovené účelová, s cieľom vyhnúť
sa plneniu uplatnenému žalobou.

21. Otázka listiny žalobcu upravujúcej postup poisťovne pri nedôvodnom výjazde rýchlej zdravotnej

pomoci, ktorej predloženia sa žalovaní v konaní dožadovali, bola z procesného hľadiska vyriešená na
pojednávaní konanom dňa 08.11.2018. Právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca takto špecifickou
listinou nedisponuje, s tým, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na konci mesiaca predloží súhrn
úkonov, ktoré sú posudzované zdravotnou poisťovňou. Procesne správne a vhodne zvoleným postupom
okresný súd reagoval aj na požiadavku žalovaných na vykonanie výsluchu

štatutárneho zástupcu Univerzitnej nemocnice Martin z dôvodu ozrejmenia skutočnosti, či poskytovateľ
zdravotne starostlivosti vykonal oznámenie smerom k orgánom činným v trestnom konaní o zanedbaní
starostlivosti o dieťa zo strany rodičov. Výzvou zo dňa 15.11.2018 bola Univerzitná nemocnica Martin
súdomprvejinštanciepísomnevyzvanánaozrejmeniežalovanýmidopytovanejskutočnosti.Zodpovede
dopytovaného subjektu zo dňa 03.12.2018 vyplynulo, že takýto návrh zo strany nemocnice nebol

podaný. S poukazom na obsah skutočností, ktoré mali byť podľa návrhu žalovaných na vykonanie
dôkazuzistené,výsluchštatutárnehozástupcuUniverzitnejnemocniceMartinprvoinštančnýsúdvhodne
zvoleným spôsobom, s prihliadnutím na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, nahradil výzvou na
splnenie informačnej povinnosti subjektu v zmysle § 190 CSP. Na základe takéhoto postupu nemohlo
preto dôjsť zo strany konajúceho súdu k zásahu do procesných práv žalovanej sporovej strany.

22. Za nesprávne považuje odvolací súd aj argumenty žalovaných o neunesení dôkazného bremena zo
strany žalobcu, týkajúce sa úhrady sumy zodpovedajúcej žalovanej čiastke poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti. Žalobca v priebehu konania predložil súdu do spisu viacero listín, s ktorými boli strany
sporu zákonným spôsobom v rámci dokazovania oboznámené. Z týchto dôkazov mal okresný súd

pri svojom rozhodovaní objektívne preukázanú skutočnosť o úhrade žalovanej sumy poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti zo strany žalobcu. V súvislosti so špecifickým postavením subjektu poisťovateľa
maloletého (žalobca) a poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (Univerzitná nemocnica Martin) a s
prihliadnutím na zmluvné dojednanie týchto označených subjektov o úhrade za
poskytnutú zdravotnú starostlivosť, je podľa názoru krajského súdu logickým a systémovým riešením

nastavenie prevodu úhrad v pravidelných, zmluvne dohodnutých intervaloch, ktoré sú hromadné.
Pre skutkový záver o vykonaní úhrady žalobcu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť maloletého J.
Univerzitnej nemocnici Martin sú podstatné zistenia konajúceho súdu o vyčíslení nákladov revíznym
lekárom (č.l. 10 súdneho spisu), fakturácii Univerzitnej nemocnice Martin voči žalobcovi na úhradu
poskytnutej zdravotnej starostlivosti za mesiac september 2012 v celkovej výške 3.207.977,82 Eur

(Faktúra č. 43271201 spolu s opravným dokladom k faktúre č. 43271201 na č.l. 225 súdneho
spisu), o hromadnej úhrade sumy 3.207.977,82 Eur Univerzitnej nemocnici Martin dňa 13.11.2012 zo
strany žalobcu (Výpis Štátnej pokladnice číslo 213 zo dňa 13.11.2012 na č.l. 39 súdneho spisu) v
spojení s ďalšími predloženými listinnými dôkazmi (napr. Likvidačný list faktúry č. 43271201), ktorébez akýchkoľvek racionálnych pochybností túto úhradu preukazujú, tak ako to prezentoval okresný
súd v odseku 9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Námietka žalovaných týkajúca sa absencie
obsahového vymedzenia uvedených zistení v napadnutom rozhodnutí preto neobstojí. Okresný súd totiž

v odôvodnení svojho rozhodnutia jasným spôsobom vysvetlil, ako k záveru o faktickej úhrade dospel.

23. Odvolací súd už vo svojom uznesení sp. zn. 6Co/204/2017 zo dňa 25.10.2017 uviedol, že zdravotná
poisťovňa uhrádza z verejného zdravotného poistenia zdravotnú starostlivosť svojim poistencom v
rozsahu vymedzenom zákonom č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej

na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v platnom znení. Je notoricky známou skutočnosť, že zdravotná poisťovňa
si vo vzťahu ku každému svojmu poistencovi vedie podrobnú evidenciu výkonov poskytnutých
zdravotníckymi zariadeniami pri jeho liečbe, ktoré prepláca svojim zmluvným partnerom. Vo svojich
registroch zdravotná poisťovňa teda eviduje podrobný výpis z účtu každého svojho poistenca.
Dôvodnosť vyúčtovania jednotlivých výkonov zdravotnej starostlivosti preskúmava zdravotná poisťovňa

prostredníctvom revízneho lekára. Napokon aj vybavenie sťažnosti žalovanej v rade 1/ Úradom pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Martin zo dňa 23.04.2015 preukázalo, že zdravotná
starostlivosť poskytnutá J. R. zmluvným zdravotníckym zariadením žalobcu v období od
29.09.2012 do 30.09.2012 nepochybne v celom rozsahu súvisí s poškodením zdravia, ku
ktorému došlo v súvislosti so zanedbaním náležitého dohľadu rodičmi dňa 29.09.2012, teda zavineným

protiprávnym konaním rodičov maloletého dieťaťa (žalovaných). Výška vynaložených nákladov na
jeho liečbu pozostáva zo spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek v sume 24,10 Eur, lekárskej
služby prvej pomoci 8,82 Eur a ústavnej (lôžkovej) starostlivosti v sume 752,00 Eur, čo celkom činí
čiastku 784,92 Eur. Žalobca nimi preukazoval výšku ním vynaloženej sumy poskytnutej jeho zmluvnému
zdravotníckemu zariadeniu - Martinskej fakultnej nemocnice Martin pri liečbe jeho poistenca mal. J. R.,

čo správne konštatoval aj okresný súd v napadnutom rozhodnutí.
24. Ako dôvodnú nemožno posúdiť odvolaciu námietku žalovaných vo vzťahu k zisťovaniu ohľadom
odporučenia posádky rýchlej zdravotnej pomoci, aby bolo dieťa hospitalizované aspoň na pozorovanie,
inak môže byť rodičom účtovaný poplatok za neúčelný výjazd, ako aj hmotnosti maloletého ako jednej
z príčin hospitalizácie. Predmetnými tvrdeniami žalovaných sa okresný súd zaoberal, pričom pri svojom

rozhodovaní mal k dispozícii výpovede žalovaných, starej matky maloletého, výpoveď členky výjazdovej
rýchlej pomoci, ako aj výjazdový záznam zo dňa 29.09.2012, a na ich základe dospel k záveru, že vyššie
uvedené tvrdenia žalovaných neboli v konaní preukázané.

25. Na rozdiel od tvrdení žalovaných o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi úrazom maloletého,

porušením povinnosti žalovaných a nutnosťou hospitalizácie maloletého, okresný súd svoje rozhodnutie
založil na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, pri aplikácii právnych
predpisov uvedených v napadnutom rozhodnutí, a zároveň v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 6Co/204/2017 zo dňa 25.10.2017, ktorého právnym názorom bol prvoinštančný súd pri
svojom „novom“ rozhodovaní viazaný v zmysle § 391 ods. 2 CSP).

26. Ako už odvolací súd uviedol vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, podľa ust. § 42 ods. 4
písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v
platnom znení (ďalej aj zákon č. 577/2004 Z. z.) má zdravotná poisťovňa právo uplatniť voči tretej osobe

nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u
poistenca došlo jej zavineným protiprávnym konaním.
27. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje osobitný regresný nárok zdravotnej poisťovne na
náhradu nákladov vynaložených zdravotnou poisťovňou na zdravotnú starostlivosť, ak k úrazu alebo
inému poškodeniu zdravia u poistenca zdravotnej poisťovne došlo v dôsledku zavineného protiprávneho

konania tretej osoby. V danom prípade sa nejedná o nárok na náhradu škody podľa Občianskeho
zákonníka, ale o nárok na náhradu vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť
zdravotnej poisťovne (žalobcu), ktorú upravuje špeciálny predpis.
28. Odvolací súd zdôrazňuje, že regresný nárok, ktorým je v danom prípade právo poisťovne uplatniť
si voči tretej osobe nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť (za

predpokladu, že došlo k zavinenému protiprávnemu konaniu tretej osoby), je hmotnoprávnym nárokom
poisťovne voči tretej osobe vyplývajúci z osobitných právnych predpisov.
29. Povinnosť zdravotnej poisťovne zaplatiť svojmu zmluvnému zdravotníckemu zariadeniu náklady
starostlivosti poskytnutej jej poistencovi, je plnenie jej zákonnej povinnosti, ktorá existuje bez ohľadu nato, z akého dôvodu bola zdravotná starostlivosť jej poistencovi poskytnutá, či išlo o liečenie následkov
úrazu, či iného poškodenia zdravia spôsobeného zavineným protiprávnym konaním tretej osoby alebo
následkom inej udalosti. Na náhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť, ktoré boli síce vynaložené

zdravotnou poisťovňou na starostlivosť o jej poistenca, avšak neboli zapríčinené konaním
tretej osoby v zmysle § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. zdravotná poisťovňa nárok nemá,
lebo s takouto skutočnosťou zákon jej nárok voči tretím osobám nespája. Na jej regresnú náhradu je
potom rozhodujúce, či zdravotná poisťovňa vynaložila náklady na poskytnutú zdravotnú starostlivosť a
či vynaložené náklady na liečenie jej poistenca boli v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym

konaním tretej osoby.
30. Z listinných dôkazov predložených žalobcom do spisu vyplýva, že žalobca zaplatil svojmu
zmluvnému zdravotníckemu zariadeniu náklady spojené s liečením jeho poistenca J. R., nar.
XX.XX.XXXX, pričom zdravotná starostlivosť bola jeho poistencovi uvedeným zdravotníckym
zariadením poskytovaná práve v dôsledku úrazu 15-mesačného dieťaťa spôsobeného zavineným
protiprávnym konaním. Tak, ako správne uvádzal žalobca v priebehu prvoinštančného i odvolacieho

konania, súčasťou rodičovských práv a povinností upravených v § 28 ods. 1 písm. a) č 36/2005
Z. z. o rodine (ďalej aj „Zákon o rodine“) sú (okrem iných) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu,
zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti sú budované na
zásadne rovnoprávnom postavení otca aj matky pri ich výchove. Rodičovské práva a povinnosti
upravené v prvej a druhej časti Zákona o rodine majú rodičia len vo vzťahu k svojmu maloletému dieťaťu,

čo je odôvodnené nutnosťou osobitnej ochrany tejto skupiny účastníkov rodinnoprávnych vzťahov.
Maloletému dieťaťu zákon poskytuje špeciálnu ochranu, a to tak v rodine súkromného, ako aj verejného
práva. Až dospievaním sa z dieťaťa postupne stáva subjekt schopný samostatne o sebe
rozhodovať, spravovať svoje veci, rastie miera jeho primeranej spôsobilosti na právne úkony. Preto je
nevyhnutné zabezpečiť mu vo všetkých uvedených oblastiach pomoc až do nadobudnutia plnoletosti.

Túto úlohu plnia bežne rodičia v rámci komplexu rodičovských práv a povinností. Práva a povinnosti
rodiča vo vzťahu k výchove maloletého dieťaťa sú bližšie špecifikované v ust. § 30 Zákona o rodine.
Výchovu pritom treba vykladať v najširšom slova zmysle ako starostlivosť o komplexný rozvoj dieťaťa
- duševný, telesný, mravný, citový, zdravotný aj rozumový. Táto starostlivosť má byť
sústavná a dôsledná.

31. „Náležitým dohľadom“, (tak ako to vyplýva z judikatúry k ust. § 422 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
nemožno rozumieť taký dohľad, ktorý by bol za normálnych okolností osobami dohľadom povinnými
vykonávaný stále, nepretržite a bezprostredne („na každom kroku“), pretože v takom prípade by bolo
zákonom predpokladané ospravedlnenie zodpovednosti týchto osôb prakticky vylúčené. Pri úvahe o
tom, či osoby dohľadom povinné nezanedbali náležitý dohľad, je nutné vziať ohľad aj na niektoré

okolnosti týkajúce sa osoby podliehajúcej dohľadu, napr. vek, povahové vlastnosti a celkové správanie
maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie pri svojom (v poradí druhom) rozhodovaní, prihliadol
na ustálenú súdnu prax, pričom správne zohľadnil práve vek, povahové vlastnosti a celkové správanie
maloletého dieťaťa v čase úrazu. Tak ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, maloletý J. mal v
čase úrazu 15 mesiacov. Je notoricky známou skutočnosťou, že najväčšou hrozbou pre dieťa v tomto

období sú úrazy. Je preto prvoradou povinnosťou rodičov im prechádzať. Medzi najčastejšie
úrazy v tomto období veku dieťaťa patria popáleniny, obareniny, pády z výšky, požitie liekov, chemikálií,
poranenia spôsobené pri hre so starším súrodencom, či domácim zvieraťom. Medzi základné pravidlá
bezpečnosti v súdenom prípade preto patrilo, aby boli na dvore zabezpečené diery (otvory), ktoré
vznikli po odpílení plota, či už ich prekrytím alebo zasypaním a pod. Stačí totiž len chvíľa nepozornosti

a dieťa dokáže prejsť veľmi rýchlo aj dlhšie vzdialenosti. V tomto veku nemôže dieťa byť nechané
bez dozoru ani na chvíľu. Ako však vyplýva z obsahu spisového materiálu, v súdenej veci rodičia túto
starostlivosť jednoznačne zanedbali. Je potrebné dať za pravdu žalobcovi, že kamene, železná rúra
a kotúč od flexibrúsky nepatria ako hračky do rúk maloletého dieťaťa v tomto veku. Ak v dôsledku
takto zanedbaného dohľadu rodičov, (ktoré je aj výsledkom porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti

upravenej v ust. § 415 Občianskeho zákonníka), došlo k úrazu maloletého dieťaťa, ktoré naviac od
narodenia slabšie prospieva, je nepochybné, že v danom prípade príčinou úrazu maloletého J.
bolo nebezpečné prostredie a nevhodné správanie sa rodičov, ktorí opomenuli vykonávať nad svojím
synom účinný dozor a vytvárať mu bezpečné prostredie na hru. Ak teda žalovaní túto svoju povinnosť
zanedbali, svojím nedbanlivostným správaním, (t.j. ponechaním dieťaťa v nebezpečnom prostredí),

vytvorili podmienky, ktoré mali následok poškodenia zdravia maloletého J., v dôsledku čoho nesú
zodpovednosť za poškodenie jeho zdravia. Potrebe poskytnutia hospitalizácie napokon nasvedčuje
aj záznam o zhodnotení zdravotného stavu osoby vyhotovenej RZP dňa 29.09.2012, ako aj obsahzdravotnej dokumentácie maloletého J. z 29.09.2012 až 30.09.2012. Neobstojí preto obrana žalovaných
tvrdiacich, že hospitalizácia maloletého J. nebola v danom prípade dôvodná.
32. Zároveň je nutné dodať, že protiprávne konanie je prejav vôle, ktorým subjekt porušuje príkazy alebo

zákazy (právnu povinnosť) ustanovené právnou normou alebo vyplývajúce zo záväzku,
a s ktorým sa spájajú právne následky (napr. uloženie trestu, náhrada škody, zánik práva, atď.). Môže
spočívať v konaní alebo opomenutí. Na to, aby úkon mohol byť kvalifikovaný ako protiprávny, požaduje
právna úprava porušenie právnej povinnosti, ktorá bola určitému subjektu uložená. Rozpor je daný tam,
kde úkon priamo porušuje právny predpis alebo ho obchádza. Protiprávnym konaním nemusia byť vždy

len verejnoprávne delikty, pri ktorých vzniká zodpovednostný vzťah medzi štátom a porušiteľom právnej
povinnosti,delikventom,kdetentodelikventjepovinnýznášaťprávnuzodpovednosťzavlastnézavinené
protiprávne konanie; t.j. trestné činy, priestupky disciplinárne delikty), ale aj súkromnoprávne (civilné)
delikty, ktoré predstavujú protiprávne úkony najmä v oblasti občianskeho práva, obchodného práva,
pracovného práva, či zmiešané delikty. Neobstojí preto obrana žalovaných, ktorí poukazujú na to, že v
súvislosti s úrazom ich maloletého syna dňa 29.09.2012 neboli preverovaní orgánmi činnými v trestnom

konaní .
33. Vo vzťahu k otázke porušenia zákonom stanovených povinností žalovaných v postavení rodičov
maloletého (vykonávanie náležitého dohľadu nad maloletým) odvolací súd ďalej v zmysle § 387 ods. 2
CSP odkazuje na správne právne závery okresného súdu (bližšie odsek 9. odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Nutnosť, rozsah i dĺžka hospitalizácie maloletého J. bola hodnoverným spôsobom

preukázaná viacerými listinami v rámci vykonaného dokazovania v konaní pred prvoinštančným súdom.
Skutkové závery zistené okresným súdom zo záveru šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou zo dňa 23.04.2015, na ktoré poukazujú žalovaní vo svojom opravnom prostriedku, boli
konajúcim súdom vyhodnotené správne, vo vzájomnej súvislosti s inými vykonanými
dôkazmi. Odvolacia argumentácia žalovaných smerujúca k absencii dôkaznej hodnoty k podanej žalobe,

pokiaľ z tejto listiny nemožno vyvodiť protiprávnosť konania žalovaných, nie je správna. Z popísaného
dôkazu jednoznačne vyplýva, že zdravotná starostlivosť bola maloletému J., t.j. synovi žalovaných,
poskytnutá dôvodne a správne, pričom otázka poskytnutej zdravotnej starostlivosti formou hospitalizácie
maloletého, a jej následná náhrada je predmetom prebiehajúceho súdneho sporu.

34. Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaných o vyvodení nesprávnych skutkových záverov
okresným súdom z predloženého odborného vyjadrenia PhDr. F. R. zo dňa 10.01.2019 po vykonanom
dokazovaní (vykonanie listiny a výsluch subjektu). Okresný súd v odseku 8. a nadväzne aj v odseku 13.
odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že primárnym dôvodom vzniku úrazu
maloletého bolo prostredie, v ktorom sa maloletý pohyboval pri manipulácii s rôznymi predmetmi, ku

funkciiktorýchsaPhDr.R.vrámciodbornéhovyjadreniavyjadrovala.Obsahomjejodbornéhovyjadrenia
však nie je hodnotenie skutočnosti, pri ktorej k úrazu maloletého došlo, t.j. dozor rodičov či iných
zodpovedných osôb, vek maloletého, manipulácia maloletého s predmetmi, ktoré nemožno definovať
ako hračky, prostredie, v ktorom maloletý s danými predmetmi manipuloval a následok tejto manipulácie
na zdravie maloletého, v celej jej komplexnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné vyjadrenie

relevantným spôsobom neprekonalo názor odvolacieho súdu o nevhodnosti manipulácie maloletého
dieťaťa vo veku 15 mesiacov s kameňmi, železnou rúrou a brúsnym kotúčom z flexibrúsky („flexky“)
v priestranstve, na ktorom sa nachádzajú odrezané rúry po odstránení plotových
stĺpov, na ktorom závere odvolací súd naďalej zotrváva. Možno sa stotožniť s tvrdením žalovaných,
že uviaznutie ruky maloletého J. vo veku 15 mesiacov v rúre bolo do veľkej miery vecou náhody, keď

maloletý nevedel na vzniknutú situáciu vhodným spôsobom reagovať. Riadnym dohľadom nad dieťaťom
a predvídaním možnosti vzniku takejto situácie formou úpravy terénu nevhodného na hru dieťaťa (napr.
zasypaním., alebo prekrytím dier, vzniknutých pod odpílení plotových stĺpikov) však rodičia mohli vzniku
takéhoto úrazu predísť, čím by si splnili i všeobecnú prevenčnú povinnosť ustanovenú zákonom (§ 415
Občianskeho zákonníka).

35. Ako nedôvodnú posúdil krajský súd i argumentáciu žalovaných týkajúcu sa emočnej a osobnostnej
roviny prebiehajúceho sporu, prevažujúcimi nad rovinou majetkovou. Jedná sa o subjektívne tvrdenia
odvolateľov, prvýkrát produkované až v tomto štádiu konania, ktoré relevantným spôsobom nereagujú
na skutkové či právne závery okresného súdu. V tejto súvislosti je potrebné dať do pozornosti, že

v tomto konaní boli po vykonanom dokazovaní zistené všetky zákonné predpoklady na priznanie
žalobcom uplatneného nároku na plnenie voči žalovaným, na základe čoho okresný súd vo vedenom
súdnom spore vecne správne rozhodol. Celá odvolacia argumentácia žalovaných obsiahnutá v bode
IV. podaného opravného prostriedku sa tak odvolaciemu súdu javí ako účelová, bez akejkoľvekargumentačnej hodnoty vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku prvoinštančného súdu.
Odvolatelia totiž ignorujú fakt, že ako rodičia maloletého J. sú spoločne zodpovední za
porušeniepovinností,ktoréimzákonukladá,t.j.,žemusianiesťzodpovednosťzazanedbanienáležitého

dohľadunadsvojímvtomčase15-mesačnýmdieťaťomizaporušenievšeobecnejprevenčnejpovinnosti
v zmysle ktorej, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku,
na prírode a životnom prostredí. Ochrana života a zdravia maloletého dieťaťa musí byť každého rodiča
najvyššou prioritou. Žalovaní však napriek tomu neeliminovali možnosť poškodenia zdravia svojho syna
J., ku ktorému došlo dňa 29.09.2012, vyššie popísaným spôsobom. Za skutkového stavu

zisteného vykonaným dokazovaním preto nemôže obstáť ich argumentácia o narušení ich súkromia
zásahom verejnej moci.

36. Žalovaní v rámci svojho odvolania vzniesli hmotnoprávnu námietku premlčania žalobcom
uplatneného nároku, ktorú odvolací súd ako novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a contrario
nemohol pripustiť ako prípustný prostriedok procesnej obrany.

37.PreodvolaniepodľaCivilnéhosporovéhoporiadkujetypickýsystémneúplnejapelácie,ktorývylučuje
možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre
odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za
splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ustanovenia § 366 CSP totiž

vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných
podmienok,b/satýkajúvylúčeniasudcualebonesprávnehoobsadeniasúdu,c/mábyťnimipreukázané,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň prostriedky

procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 CSP najneskôr v lehote
na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4 CSP). Pokiaľ teda odvolatelia vo svojom odvolaní predložili
úplne nový prostriedok procesnej obrany, ktorým chceli v konečnom dôsledku docieliť rozhodnutie súdu
o zamietnutí podanej žaloby, na tento už odvolací súd neprihliadal. Jednalo sa totiž o prostriedok

procesnej obrany, ktorý mohli žalovaní nepochybne predložiť už v štádiu prvoinštančného konania.
Keďže uvedený prostriedok procesnej obrany využili až v rámci odvolacieho konania, odvolací súd ho
z procesného hľadiska nemohol akceptovať, nakoľko v danom prípade nebola splnená ani jedna z
podmienok uvedených v § 366 CSP.

38. Vo vzťahu k námietke žalovaných o nevykonaní nimi navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie,
odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán
sporu. Je však zrejmé, že za vyššie popísaného skutkového stavu by bolo vykonávanie akýchkoľvek
ďalších dôkazov v prejednávanej veci nadbytočné.

39.Okresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobomavpotrebnomrozsahu,
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP,
súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu
realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,

ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom
rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až §
222 CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalovaných vyhodnotil krajský súd ako
neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok

okresného súdu vo veci samej, t.j. vo výroku I. ako vecne správny p o t v r d i l .

40. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od
rozhodnutia vo veci samej závislý výrok napadnutého rozsudku o trovách prvoinštančného konania v
spojení s dopĺňacím rozsudkom (výrok II.), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní

a v ňom aplikovaným zákonným ustanoveniam.
41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP,
§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej procesnej strane tohto
štádia konania priznal proti žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výškenáhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

42. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní, počítaní, ako aj
iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.

43. Zároveň odvolací súd konštatuje, že sídlo žalobcu uvedené v záhlaví napadnutého rozhodnutia:
Mamateyova 17, Bratislava, IČO: 35 937 874, nie je správne, keďže žalobca má s účinnosťou od

01.04.2016 v obchodnom registri zapísanú zmenu sídla a jeho označenie správne znie: Všeobecná
zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka,
IČO: 35 937 874. Odstránenie tejto zrejmej nesprávnosti preto odvolací súd v súlade s článkom 4 ods.
2 Základných princípov Civilného sporového poriadku s použitím § 224 CSP nariadil konajúcemu súdu
odstrániť vydaním opravného uznesenia.

44. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).