Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 22. máj 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/140/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116209585
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116209585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Eva Behranová ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka
Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, zastúpenej: SEDLAČKO & PARTNER, s.r.o.,
advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovanému: Y. B., nar. XX. K. XXXX, O. XXX, o 5.442,14 €
s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16 C 127/2016-87 z 3.
decembra 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa čiastočne mení vo výroku III tak, že žalovaný je povinný do 15 dní zaplatiť
žalobkyni ďalších 332,22 €.

II. Vo zvyšnej časti výroku III sa napadnutý rozsudok potvrdzuje.
III. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 94,33 % trov prvoinštančného konania.
IV. Žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 4.175,72 €
ako istinu nesplateného úveru s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 23. februára 2013 a 48,80
€ ako dlžné poplatky, II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.104,78 € ako istinu z nesplateného
kontokorentného úveru s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 23. februára 2013, III. zamietol žalobu
v prevyšujúcej časti, t. j. čo do zaplatenia úroku do 23. februára 2013 v sume 259,09 €, zvyšného úroku

z omeškania z 4.175,72 € od 23. februára 2013 do 4. marca 2016, 14,98 % ročného úroku zo 4.175,72
€ od 5. marca 2016, zvyšku istiny kontokorentného úveru 161,64 € s celým 17,9 % ročným úrokom a
8,75 % ročným úrokom z omeškania od 5. marca 2016, úroku z kontokorentného úveru do 26. februára
2013 v sume 73,90 €, zvyšného úroku z omeškania z 1.104,78 € od 23. februára 2013 do 4. marca 2016
a 17,9 % ročného úroku z 1.104,78 € od 5. marca 2016 a IV. priznal žalobkyni trovy konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. VOLKSBANK Slovensko, a.s., ako veriteľ a žalovaný uzavreli 12. júla 2011 zmluvu o úvere č. 600 455,
ktorej súčasťou sa stali obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebiteľských úverov, ktoré v ods.
8.1 písm. a) a ods. 8.2 písm. f) dovoľovali vyhlásiť pre omeškanie so splátkou dlhším ako tri mesiace
predčasnú splatnosť úveru. Na základe tejto zmluvy veriteľ poskytol žalovanému úver 5.000 € a ten sa
ho zaviazal splácať so 14,98 % ročným úrokom v 60 mesačných splátkach po 118,90 € zročných do
20. dňa mesiaca s tým, že prvá splátka je zročná 20. augusta 2011 a posledná 20. júla 2016. Žalovaný

zaplatil 14 splátok, z čoho bolo na istinu započítaných 824,28 €, ďalšie splátky počnúc októbrom 2012
už žalovaný nezaplatil. Veriteľ preto po bezvýsledných výzvach listom zo 4. februára 2013 oznámila
žalovanému, že úver zosplatnila k 25. februáru 2013 a vyzvala ho na zaplatenie istiny 4.175,72 €.4. Okrem toho VOLKSBANK Slovensko, a.s., ako banka a žalovaný ako klient uzavreli 6. októbra 2010
zmluvu o bežnom účte 3370084006/3100, ako aj dodatok k nemu o programe služieb Active, ktorých
súčasťou sa stali obchodné podmienky pre poskytovanie spotrebiteľských úverov formou povoleného

prečerpania, ktoré v ods. 10.1 písm. c) dovoľovali banke vypovedať zmluvu o povolenom prečerpaní
písomnou výpoveďou. Týmto dodatkom banka dovolila žalovanému čerpať povolené prečerpanie do
výšky 1.600 €, ktoré mal splácať spolu s úrokom vo výške BASE RATE pre povolené prečerpanie
priebežne v ním určených sumách, najneskôr však na požiadanie banky. Žalovaný tento úver priebežne
čerpal, od októbra 2012 však už splátky neuhrádzal. Preto banka listom zo 4. februára 2013 vypovedala

zmluvu o povolenom prečerpaní a vyzvala žalovaného na zaplatenie debetného zostatku k 31. januáru
2013 v sume 1.104,78 €.

5.PopodanížalobysaVOLKSBANKSlovensko,a.s.(podnikajúcemedzičasompodobchodnýmmenom
Sberbank Slovensko, a.s.) zlúčila so žalobkyňou, v dôsledku čoho súd prvej inštancie podľa § 64 C. s.
p. rozhodol o pokračovaní v konaní s ňou (uznesenie č. k. 16 C 127/2016-70).

6. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že obe zmluvy vyhovujú
náležitostiam § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V dôsledku omeškania
žalovaného so splátkami banka v súlade so zmluvou úver predčasne zosplatnila, pričom nesplatená
časť istiny skutočne predstavuje 4.175,72 € a vyúčtované poplatky 48,80 €. Omeškaním s týmto dlhom

vznikol žalobkyni aj nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. Súd prvej inštancie
však nepovažoval za dôvodný nárok na úroky po zosplatnení, keď takýto úrok patrí veriteľovi len
do zosplatnenia a následne nastupuje len režim omeškania, kedy má veriteľ právo len na úroky z
omeškania. Odchylné ustanovenie zmluvy by bolo pre rozpor s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neplatné. Ďalej súd dospel k záveru, že banka platne vypovedala aj zmluvu o povolenom prečerpaní,

kedy však žalobkyňa mala nárok len na vrátenie istiny 1.104,78 €. Dôvod navýšenie na žalovaných
1.266,42 € súd nepovažoval za preukázaný. Omeškaním so zaplatením oboch súm tak žalobkyňa mala
nárok len na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák.

7. Včas podaným odvolaním proti výroku III a proti výroku o trovách konania sa žalobkyňa domáha

zmeny tohto výroku tak, že sa žalobe vyhovie. Namietla, že v čl. 5 ods. 3 a 4 zmluvy o úvere je
výslovne vyjadrená povinnosť platiť riadne úroky až do skutočného zaplatenia. Takýto výklad je pritom
v súlade s § 502 a 503 Obch. zák., takže nárok žalobkyne sa neodchyľuje od zákona a bol potvrdený
aj rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky. Podobne ho priznávajú niektoré krajské
súdy v Slovenskej republike. Zákon nevylučuje súčasné úročenie úrokom a úrokom z omeškania, keďže

tieto nároky plnia iné funkcie. Protiprávny stav nevrátených prostriedkov vyvolal dlžník svojím konaním,
avšak predčasným zosplatnením nedochádza k ukončeniu zmluvy. Úrok doktrína dlhodobo interpretuje
ako odplatu za užívanie peňažných prostriedkov, úrok z omeškania má sankčný charakter. Podobne z
§ 517 ods. 2 Obch. zák. vyplýva, že veriteľ má právo na úroky z omeškania popri plnení zo zmluvy.
Výkladom súdov dochádza k absurdnému a neodôvodnenému zvýhodneniu dlžníkov pri omeškaní,

keďže je preňho výhodnejšie nesplácanie úveru než riadne plnenie povinností, keďže sadzba úroku je
v takom prípade niekoľkonásobne nižšia.

8. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému mu 2. októbra 2019 nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho napadnutom výroku
III a závislom výroku o trovách konaniach (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom
prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie
a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach
odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

10. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový
stav reprodukovaný v odsekoch 3 až 5 tohto rozsudku. Takto zistený skutkový stav aj podľa názoru
odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných

dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia sú v podstate
len reprodukciou listinných dôkazov, proti ktorým strany za konania nevzniesli žiadne námietky.11. Súd prvej inštancie správne právne posudzoval zmluvu o úvere č. 600 455 z 12. júla 2011 ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom k tomuto dňu a zmluvu o bežnom účte č. 3370084006/3100 v spojení s dodatkom, ktorým bolo

zriadenépovolenéprečerpanie,akozmluvuospotrebiteľskomúverepodľa§10cit.zák.Takistosúdprvej
inštancie správne posudzoval tieto zmluvy ako spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Proti tomuto právnemu posúdeniu žalobkyňa ani v odvolaní nevznáša žiadne námietky. Súd
prvej inštancie v zásade dospel k záveru, že obe zmluvy sú platné a obsahujú aj všetky náležitosti
uvedené v § 9 resp. 10 cit. zákona č. 129/2010 Z. z. v príslušnom znení. Súd prvej inštancie dospel tiež k

záveru, že právna predchodkyňa žalobkyne v súlade s ods. 8.1 písm. a) a ods. 8.2 písm. f) obchodných
podmienok pre spotrebiteľské úvery vyhlásila predčasnú splatnosť úveru k 25. februáru 2013 a v súlade
s ods. 10.1 písm. c) obchodných podmienok pre povolené prečerpanie vypovedala zmluvu o povolenom
prečerpaní, čím sa povolené prečerpanie stalo splatným. V dôsledku toho v súlade s § 565 a § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť celé dlžné sumy naraz. V dôsledku
toho v podstate vyhovel žalobám v celom rozsahu, pokiaľ ide o vrátenie istiny a časti úroku. Predmetom

odvolania je zamietajúca časť jeho rozsudku, ktorou však súd prvej inštancie zamietol v skutočnosti
viacero navzájom nesúvisiacich nárokov. Žalobkyňa síce v odvolaní prednáša argumenty len čo do
súbehu úroku a úroku z omeškania, ktoré sa však nie celkom hodia na jednotlivé zamietnuté nároky.
Preto sa nimi odvolací súd bude zaoberať osobitne.

12. Predovšetkým treba uviesť, že už v žalobe boli okrem istiny úveru č. 600 455 uplatnené úroky
v sume 259,09 € a okrem istiny podľa zmluvy o povolenom prečerpaní úroky 73,90 €. Následne
v prepočte úrokov z úveru č. 600 455 (podanie z 8. septembra 2016, č. l. 50) bolo doplnené, že
suma 259,09 € je súčtom vyčíslených úrokov z tohto úveru, ktorý nabehol sadzbou 14,98 % k istine
do 21. februára 2013, teda do dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Uvedený prepočet podľa

odvolacieho súdu zodpovedá parametrom zmluvy a je obsahovo správny. Táto suma je teda úrokom
do predčasnej splatnosti, nie po predčasnej splatnosti, v dôsledku čoho na ňu žalobkyňa má nárok za
každých okolností. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je totiž zrejmé, že súd považoval za
problematický až zmluvný úrok od 23. februára 2013, teda od predčasnej splatnosti, nie predtým. Zrejme
len z nepozornosti tak sumu 259,09 € podrobil rovnakému režimu a nepriznal ju. To isté platí aj pre

úrok z povoleného prečerpania, ktorý však podľa prepočtu v uvedenom podaní (č. l. 51) do splatnosti
predstavuje len sumu 73,13 €, nie 73,90 €. Aj v tomto prípade súd prvej inštancie pochybil, keď túto
sumu, ktorá tvorí len úrok do výpovede zmluvy o povolenom prečerpaní, nie po jej výpovedi, podrobil
rovnakému režimu a žalobkyni ju nepriznal. Z uvedených dôvodov tak mala žalobkyňa nárok ešte na
prisúdenie uvedených (259,09 + 73,13 =) 332,22 € ako úrokov vzniknutých len do vyhlásenia predčasnej

splatnosti, resp. výpovede príslušného úveru. Súd prvej inštancie nerozhodol správne, ak žalobu v tejto
časti zamietol, a tak odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalobe
vyhovel (výrok I).

13. Žalobkyňa sa ďalej domáha priznania sumy 161,64 €, ktorú aj v odvolaní označuje ako „suma“ a

ktorá tvorí rozdiel medzi sumou istiny z povoleného prečerpania do 4. marca 2016 uplatnenou v žalobe
(1.266,42 €) a sumou priznanou z tohto titulu súdom prvej inštancie (1.104,78 €). Žalobkyňa vo vzťahu
k tejto sume 1.266,42 €, ktorá bola v žalobe uplatnená ako „istina“, na pojednávaní 22. októbra 2018
(zápisnica č. l. 79) predniesla, že ide o rozdiel medzi výbermi a vkladmi na bežnom účte žalovaného. V
samotnom odvolaní však vo vzťahu k tejto sume neuviedla žiadne konkrétne odvolacie dôvody, ktoré by

vysvetľovali, prečo je zamietnutie tejto časti žaloby nesprávne. Žalobkyňa v skutočnosti celé odvolanie
namieta len proti záverom súdu prvej inštancie o neprípustnosti kumulácie zmluvného úroku a úroku z
omeškania. Ak však suma 161,64 € má tvoriť rozdiel žiadanej a priznanej istiny povoleného prečerpania,
potom nie je zrejmé, aký súvis má s ňou možnosť či nemožnosť súbehu zmluvného úroku a úroku
z omeškania. Podľa § 380 C. s. p. je odvolací súd zásadne viazaný odvolacími dôvodmi, teda môže

preskúmavať rozsudok len v tom rozsahu a z tých dôvodov, v akom to odvolateľ namieta. Pretože
žalobkyňa v odvolaní neuvádza žiadne zmysluplné dôvody, ktoré by sa mali týkať zamietnutia žaloby
čo do sumy 161,64 € ako istiny povoleného prečerpania, musí odvolací súd považovať napadnutý
rozsudok za vecne správny. Už len na doplnenie sa dodáva, že argumentácia súdu prvej inštancie je
správna a logická. Podľa obsahu výpovede zmluvy o povolenom prečerpaní zo 4. februára 2013 (č. l.

31) existoval na účte k 31. januáru 2013 na bežnom účte žalovaného debetný zostatok 1.104,78 €. Ak
má byť pravdivé tvrdenie žalobkyne, že celá suma 1.266,42 € je len rozdiel výberov a vkladov na bežný
účet, potom by po 31. januári 2013 museli byť urobené vklady a výbery, ktorých rozdiel by bol -161,64
€. Z prehľadu pohybov na bežnom účte predloženého samotnou žalobkyňou (č. l. 41 až 49) však po 31.januári 2013 na účte k žiadnym výberom nedochádzalo (splátky úverov boli vždy následne vyrovnané
kladnými položkami), ale dochádzalo len k zúčtovávaniu úrokov a poplatkov. Nie je teda zrejmé, akými
konkrétnymi výbermi mohlo dôjsť k zvýšeniu istiny o ďalších 161,64 € po tomto dni.

14. Žalobkyňa ďalej vytýka súdu prvej inštancie nepriznanie zmluvného úroku za obdobie od predčasnej
splatnosti do 4. marca 2016. Podľa § 216 ods. 1 C. s. p. je však súd viazaný žalobným návrhom. Súd sa
v sporovom konaní nemôže vecne zaoberať iným právnym vzťahom, iným právom, ani iným plnením (čo
do druhu alebo výšky), než aké je uvedené v žalobe a nemôže priznať iné plnenie, ako je žiadané v petite

(porov. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Obdo 90/2018). V prerokúvanej veci bolo v žalobe prednesené a v
následnomprepočtez18.septembra2016opätovneuvedené,žesuma3.047,81€je„úrokzomeškania“
z úveru č. 600 455 do 4. marca 2016 a suma 949,53 € je „úrok z omeškania“ z povoleného prečerpania
do 4. marca 2016. Z takto vymedzeného žalobného nároku je teda zrejmé, že žalobkyňa do tohto dátumu
uplatňovala len jeden nárok - nárok na úrok z omeškania, pre ktorý používala úrokovú sadzbu získanú
sčítaním zmluvného úroku a úroku z omeškania (porov. tabuľky prepočtov úrokov z omeškania č. l. 50,

kde sa používa úroková sadzba 23,73 % - zjavne súčet 14,98 + 8,75, ako aj tabuľku č. l. 51, kde sa
používa sadzba 26,65 - zjavne súčet 17,9 + 8,75). Úrok a úrok z omeškania sú dva odlišné nároky
vznikajúce za odlišných podmienok a na základe odlišných ustanovení, v dôsledku čoho tieto nároky
nemožno pri uplatňovaní zamieňať. Ak teda žalobkyňa v žalobe a aj v ďalšom podaní dvakrát uviedla,
že do 4. marca 2016 uplatňuje ňou vyčíslené sumy ako úroky z omeškania, musel ich súd v zhode s §

216 ods. 1 C. s. p. ako úroky z omeškania aj posudzovať a rovnako ich musí posudzovať aj odvolací
súd v odvolacom konaní. Pokiaľ sa žalobkyňa na pojednávaní 22. októbra 2018 snažila objasniť, že časť
takto vyčíslených súm je úrok a časť úrok z omeškania, potom by išlo o uplatnenie iného práva než v
žalobe a teda o zmenu žaloby v zmysle § 140 ods. 1 C. s. p., ktorá je však v spotrebiteľských sporoch
(o aký ide v prerokúvanej veci, § 290 C. s. p.) neprípustná podľa § 294 C. s. p. Pretože úroková sadzba

úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je jednostranne kogentná (možno ju len znížiť, porov.
judikát R 5/2000), súd prvej inštancie správne nepriznal úrok z omeškania do 4. marca 2016 v sume
presahujúcej túto sadzbu.

15. Pokračujúci zmluvný úrok z úveru 14,98 % a zmluvný úrok z prečerpania 17,9 % si teda žalobkyňa

uplatňuje až od 5. marca 2016, v dôsledku čoho až odvtedy možno uvažovať o jeho priznaní. Podľa
názoru odvolacieho súdu je však takýto úrok nepatrí, ako správne rozhodol odvolací súd. Podľa § 658
ods. 1 Obč. zák. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Obch. zák. pri zmluve o
úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré sú splatné
spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia vychádzajú zo zásady, že

veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník
užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo
strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve
alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré

sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to
zákon pripúšťa. Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého patrí úrok z
omeškania popri plnení. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má byť týmto plnením, pričom z úpravy
omeškania možno súdiť, že ide práve o to plnenie, s ktorým je dlžník v omeškaní. Neznamená to však, že
by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné plnenie, ktoré je dohodnuté práve

na obdobie omeškania Takýto výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému
zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl.
Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2
Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a
nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať

za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate
obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto
umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Veriteľovi tak po zosplatnení patrí
len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák., ako mu súd prvej inštancie správne
priznal. Argument o údajnej sankčnej povahe týchto úrokov (opakovaný takmer jednohlasne vo všetkých

dostupných komentároch) považuje odvolací súd za pomerne prekvapivý, keďže v našej doktríne sa
dlhodobo uznávalo, že ani úrok z omeškania nie je náhradou škody (keďže je nezávislý od zavinenia),
ale náhradou za užívanie peňažnej čiastky, s ktorou je dlžník v omeškaní (porov. Kanpp, a kol. Učebniceobčanského a rodinného práva. Zväzok II. Záväzkové právo. II. prepracované a doplnené vydanie.
ORBIS : Praha 1955, s. 312).

16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene
vytýkasúduprvejinštancie,žezamietolžalobuzvyšnéhoúrokuzomeškaniaz4.175,72€od23.februára
2013 do 4. marca 2016, 14,98 % ročného úroku zo 4.175,72 € od 5. marca 2016, zvyšného úroku z
omeškania z 1.104,78 € od 23. februára 2013 do 4. marca 2016 a 17,9 % ročného úroku z 1.104,78
€ od 5. marca 2016. Jeho rozsudok je tak v tejto časti zamietajúceho výroku vecne správny, preto ho

odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

17. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Žalobkyňa bola v
dôsledku čiastočne zvýšenia prisúdených nárokov so svojou žalobou úspešná v časti (4.175,72 + 48,80
+ 1.104,78 + 259,09 + 73,13 =) 5.661,52 € a 8,75 % ročného úroku z omeškania z 5.280,50 € od 23.

februára 2013 do 4. marca 2016 (1.401,32 €) z celkovo uplatňovaných vyčíslených nárokov 9.821,27
€, teda celkovo 72 %. V dôsledku toho by mala podľa § 255 ods. 2 nárok na náhradu (72 : 28 =) 44
% trov prvoinštančného konania. Pretože však súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu
94,33 % trov prvoinštančného konania a opravný prostriedok podala len žalobkyňa, nemožno podľa čl.
16 ods. 3 základných princípov C. s. p. napadnuté rozhodnutie zmeniť v jej neprospech. Vzhľadom na to

jej odvolací súd musel priznať nárok na náhradu trov konania prvej inštancie v rovnakom rozsahu (výrok
III). V odvolacom konaní však žalobkyňa bola prevažne neúspešná, keďže jej bolo naviac prisúdených
len 332,22 €, domáhala sa však len na vyčíslených sumách priznania 3.,054,82 €, v dôsledku čoho by
mal žalovaný podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. nárok na náhradu pomerne časti trov.
Žalovanému však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu nebolo čo priznať (výrok IV).

18. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.