Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111200413
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8111200413.5

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobkyne Z.. O. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. XXX, XXX XX E., proti žalovanému P. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. N. XXA, XXX
XX S., právne zastúpený advokátkou JUDr. Apolónia Pavčeková, so sídlom Masarykova 11, 080 01
Prešov,ovyporiadaniebezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov,oodvolanížalobkyneprotiuzneseniu

Okresného súdu Prešov, č.k. 13C/5/2011-644 zo dňa 15. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPrešov(ďalejlen„súdprvejinštancie“)napadnutýmuznesenímrozhodoltak,že:„T.P..G.

X. má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 50% a voči žalovanému v rozsahu 50%.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a
prekladateľochaozmeneadoplneníniektorýchzákonov,§3ods.1,§5ods.1písm.b),§14ods.3písm.
a) až b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a
náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z.

o cestovných náhradách, § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, 2, § 251, § 257, § 259, § 470 ods. 1, 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa XX.XX.XXXX domáhala vyporiadania
bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovapretoževovecibolopotrebnéposúdiťotázkynaobjasnenie
ktorých boli potrebné odborné znalosti, súd predvolal znalkyňu P.. G. X., ktorá bola predvolaná na

pojednávnanie na deň 27.03.2017 a zodpovedala predložené otázky k znaleckému posudku. Znalkyňa
doručila súdu dňa 29.03.2017 vyúčtovanie, v ktorom žiadala priznať za svoju účasť na pojednávaní
odmenu vo výške 73,- Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa v danom prípade vzala žalobu späť v celom rozsahu
nakoľko medzi ňou a žalovaným došlo k dohode. Súd má za to, že nie je možné jednoznačne určiť, ktorá

zo sporových strán procesne zavinila zastavenie konania, preto na základe uvedeného rozhodol tak, že
znalkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 50% a voči žalovanému v rozsahu
50%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia.

5. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Odvolanie právne odôvodnila § 365
ods. 1 písm. a), d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedla,

že predmetné uznesenie bolo vydané až po vydaní uznesenia, ktorým sa konanie o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov zastavilo. Poukázala na znenie § 262 ods. 1 a 2 C.s.p., vzmysle ktorého má byť o samotnom priznaní nároku na náhradu trov konania rozhodnuté rozhodnutím,
ktorým sa konanie končí. Rozhodnutím, ktorým sa konanie skončilo bolo uznesenie zo dňa 06.09.2019
o zastavení konania, ktorým súd zároveň v bode II. rozhodol, že náhradu trov konania stranám sporu

nepriznáva. Mala za to, že ak chcel súd priznať znalkyni nárok na náhradu trov konania, mal tak učiniť v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, teda v uznesení zo dňa 06.09.2019. Uviedla, že predpoklady na
takéto rozhodnutie o náhrade trov konania znalkyne boli splnené v čase vydania uznesenia o zastavení
konania, o čom svedčí, že súd mal k dispozícii vyúčtovanie znalkyne a jej žiadosť o priznanie odmeny už
dňa 29.03.2017, ako vyplýva aj z bodu 3. odôvodnenia napadnutého uznesenia. Z uvedeného dôvodu

teda nevidela dôvod, prečo by o náhrade trov konania nemalo byť definitívne rozhodnuté v uznesení o
zastavení konania zo dňa 06.09.2019 a prečo by sa o tom malo vydať osobitné uznesenie až po vydaní
uznesenia, ktorým sa konanie skončilo. Nakoľko v uznesení o zastavení konania nárok na náhradu trov
konania znalkyni priznaný nebol, považuje následne vydané uznesenie zo dňa 15.11.2019 za vydané v
rozpore s § 262 ods. 1 C.s.p.. Uviedla, že súd svojím uznesením zo dňa 06.09.2019 predovšetkým u nej
vytvoril a podporil stav právnej istoty v tom zmysle, že súdne konanie je ukončené a všetky poplatky a

náklady súvisiace so súdnym konaním sú vyrovnané. Následné vydanie uznesenia zo dňa 15.11.2019,
ktorým súd pre ňu prekvapivo rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania znalkyni, narušilo
jej dôveru v definitívnosť rozhodnutia o zastavení konania a nepriznania náhrady trov, a tým aj právnu
istotu, ktorá je jedným z princípov právneho štátu. Zároveň poukázala na to, že v uznesení, voči ktorému
sa odvolala, sa v bode 6. priznáva znalkyni paušálna odmena za prevzatie a prvotné oboznámenie so

spisom, avšak táto položka jej bola priznaná už uznesením zo dňa 05.02.2016 (sp. zn. 13C/5/2011-479)
anáslednezaplatenástranamisporu.Vzhľadomkuvedenýmdôvodomžiadala,abysúdsvojeuznesenie
o priznaní nároku na náhradu trov konania znalkyni zrušil.

6. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesplnením procesných podmienok a inou vadou konania, teda, či súd prvej inštancie na
zistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadnesvojerozhodnutie

odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. K námietke nesplnenia procesných podmienok odvolací súd uvádza, že procesné podmienky, sú vo

svojej podstate podmienky konania, za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. V teórii civilného práva
sa tieto podmienky kategorizujú do štyroch skupín, a to vecné procesné podmienky (žaloba, splnenie
poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu),
podmienky na strane účastníkov/strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prípadné
povinné zastúpenie advokátom, spôsobilosť byť zástupcom, riadne plnomocenstvo zástupcu) a tzv.

negatívne procesné podmienky (res iudicata). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou
povinnosťou súdu, a to počas celého priebehu konania, s výnimkou skúmania podmienky všeobecnej
miestnej a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktoré súd skúma len na námietku žalovaného,
a to pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. V prípade, ak súd zistí nedostatky v procesných
podmienkach, musí skúmať, či sú tieto nedostatky odstrániteľné alebo neodstrániteľné. O odstrániteľné

nedostatky v procesných podmienkach ide vtedy, ak sa súd po ich zistení pokúsi tieto odstrániť, či už
vlastným postupom alebo výzvou tej sporovej strane, na ktorej tento nedostatok vznikol. V prípade,
ak ide o neodstrániteľné nedostatky v procesných podmienkach, alebo ak nedošlo k odstráneniu
odstrániteľného nedostatku procesnej podmienky, je dôvod na zastavenie konania. V prípade, ak súdvec prejednal a rozhodol aj napriek uvedeným nedostatkom, potom konanie trpí vadou nesplnenia
procesných podmienok. Odvolací súd nezistil naplnenie tohto odvolacieho dôvodu.

11. K námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ani tento odvolací dôvod nebol naplnený.

12. V predmetnom prípade sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia o priznaní trov znalkyni z
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je prekvapivé a narušilo tým právnu istotu a jej dôveru v
definitívnosť rozhodnutia, pretože bolo rozhodnuté po právoplatnom skončení konania. Odvolací súd
sa preto zaoberal tým, či v predmetnom prípade boli zo strany súdu prvej inštancie dodržané právne
predpisy a procesné postupy a o trovách znalkyne bolo rozhodnuté v súlade s právnymi predpismi.

13. Rozhodovanie o trovách súdneho konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je
samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
základných slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozhodnutí
zo dňa 06.02.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 07.10.2004 vo veci Bauman
proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01). Medzi trovy konania patria okrem iného i trovy dôkazov.

Ak bol vypracovaný znalecký posudok, vzniká právo na náhradu hotových výdavkov, náhradu za stratu
času a na odmenu (znalečné).

14. Výrok o náhrade trov musí obsahovať každé rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, a to aj v prípade,
ak by žiadna zo strán nemala nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie ktorým sa konanie končí

môže mať povahu buď meritórneho rozhodnutia (napr. rozsudok, rozsudok pre zmeškanie, rozsudok pre
uznanie nároku, atď.), ale môže mať aj povahu nemeritórneho rozhodnutia (napr. zastavenie konania
v dôsledku späťvzatia žaloby, zastavenie konania pre nedostatok procesných podmienok konania,
odmietnutie žaloby, atď.). Bez ohľadu na povahu rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, súd vždy
rozhodne aj o trovách celého konania.

15. Rozhodnutím, ktorým sa konanie končí súd samostatným výrokom rozhodne aj o nároku na náhradu
trov svedka, znalca, tlmočníka, prípadne iných osôb (v súvislosti s trovami dôkazu). V rozsahu tohto
výroku možno tieto osoby považovať za strany konania, avšak nie v štádiu rozhodovania o nároku na
náhradu trov, ale až v štádiu rozhodovania o samotnej výške náhrady trov konania.

16. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplýva, že v predmetnom prípade podaním zo
dňa 23.08.2019 žalobkyňa vzala podanú žalobu späť a žalovaný súhlasil so späťvzatím žaloby, pričom
náhradu trov konania si žiadna zo strán neuplatnila. Následne uznesením sp. zn. 13C/5/2011-639 zo dňa
06.09.2019 súd prvej inštancie konanie zastavil a náhradu trov konania sporovým stranám nepriznal,

avšak o trovách konania znalkyne nerozhodol samostatným výrokom v tomto uznesení, a to napriek
tomu, že rozhodnutím o zastavení konania malo dôjsť ku skončeniu konania, a teda v zmysle príslušných
ustanovení C.s.p. bol súd povinný rozhodnúť aj o trovách konania znalkyne. K námietke žalobkyne, že
už v čase rozhodovania o zastavení konania mal súd k dispozícii vyúčtovanie trov znalkyňou odvolací
súd uvádza, že v tomto štádiu ešte nebola pre súd významná výška trov konania znalkyne, pretože bolo

potrebné rozhodnúť najprv o jej nároku na náhradu trov konania, avšak minimálne uvedené vyúčtovanie
malo súdu prvej inštancie v danom štádiu evokovať, že v rozhodnutí o zastavení konania bude potrebné
rozhodnúť aj o nároku znalkyne na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie však opomenul o tomto
nároku rozhodnúť, preto následne až dňa 15.11.2019 vydal samostatné uznesenie, ktorým rozhodol o
nároku znalkyne na náhradu trov konania. Uvedený procesný postup súdu prvej inštancie však nebol

procesne správny, pretože v prípade, ak opomenul rozhodnúť o nároku na náhradu trov ustanovenej
znalkyne, správne mal postupovať v zmysle § 234 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 225 ods. 1 C.s.p. a vydať tak
dopĺňacie uznesenie, pričom tak mohol urobiť len dovtedy kým rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť.
Z obsahu spisu však vyplýva, že súd prvej inštancie si uvedomil opomenutie rozhodnúť o trovách
znalkyne až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení konania, a teda procesný postup v

zmysle vydania dopĺňacieho uznesenia už neprichádzal do úvahy. Odvolací súd tak v tomto smere dáva
za pravdu žalobkyni v tom, že o trovách znalkyne bolo rozhodnuté už po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie skončilo, teda postup súdu prvej inštancie nebol správny. V prípade, ak by odvolací
súd postupoval len striktne v zmysle gramatického výkladu ust. § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p., potomby bolo potrebné napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť. Odvolací súd však v predmetnom
prípade mal za to, že je potrebné aplikovať nielen striktný gramatický výklad, ale je potrebné prihliadnuť
aj na základné zásady/princípy práva v dôsledku ktorých je potom potrebné napadnuté uznesenie súdu

prvej inštancie potvrdiť.

17. Odvolací súd má za to, že v prípade, ak by postupoval striktne podľa ustanovení C.s.p., a teda by
napadnuté uznesenie zrušil, došlo by v na strane znalkyne k porušeniu jednak princípu právnej istoty,
a jednak aj jej práva na spravodlivý proces.

18. Právna istota, resp. princíp právnej istoty je zakotvený v čl. 2 Základných princípov C.s.p., a vo
svojej podstate predstavuje normatívny príkaz pre optimalizáciu procesu aplikácie a interpretácie práva,
teda inak povedané, odôvodnené očakávanie každého o koho právach a povinnostiach sa rozhoduje,
že bude rozhodnuté predvídateľne, t.j. vzhľadom na právnu úpravu a v zmysle právnej úpravy, pričom
v skutkovo obdobnej veci nebude rozhodnuté rozdielne.

19. Právo na spravodlivý proces je upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. v čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom
medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom,
právonanezávislýanestrannýsúd,právonazákonnéhosudcu,právonaprejednaniesporuvprimeranej

lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v
konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia.
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu.

O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu
znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom
sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte
celého konania.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené princípy a zásady odvolací súd konštatuje, že súdna znalkyňa má v
každom prípade nárok na náhradu tých nákladov, ktoré ňou boli vynaložené v súvislosti s vypracovaním
znaleckého posudku. Skutočnosť, že súd prvej inštancie procesne pochybil a nerozhodol správne o
trovách znalkyne (t.j. rozhodol až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo), nemôže
mať za následok porušenie práv znalkyne, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k nepriznaniu celej

náhradyalebozvyšnejčastináhradyjejtrovvkonaní.Vprípade,akbytedaodvolacísúdzrušiluznesenie
o trovách znalkyne, došlo by tak k porušeniu jednak princípu právnej istoty spočívajúcej v jej očakávaní,
že v obdobných prípadoch, kedy v konaní dochádza k vypracovaniu znaleckého posudku zároveň súd
priznávaznalcoviajnároknanáhradujehotrovvočisporovýmstranám,resp.sporovejstraneajednakby
došlo aj k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, kedy by jej za vypracovaný znalecký posudok neboli

priznané trovy len preto, že došlo k pochybeniu na strane súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov
má odvolací súd za to, že aj napriek procesnému pochybeniu prvoinštančného súdu, je rozhodnutie
potrebné potvrdiť a to v zmysle vyššie špecifikovaných princípov práva.

21. K tvrdeniu žalobkyne, že uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie je prekvapivým rozhodnutím,

ktoré narušilo jej dôveru v definitívnosť rozhodnutia, ako aj právnu istotu, ktorá je jedným z princípov
právneho štátu odvolací súd uvádza, že v tomto prípade došlo k stretu práv žalobkyne na jednej strane a
práv znalkyne na strane druhej. V tomto smere teda možno konštatovať, že rozhodnutie či už súdu prvej
inštanciealeboodvolaciehosúduvpredmetnejvecijevždyspôsobilézasiahnuťdoprávtejstranyvktorej
v neprospech bude rozhodnuté, pričom v tomto špecifickom prípade odvolací súd prihliadal aj na to, aké

dôsledky a aký rozsah bude mať jeho rozhodnutie na tie práva žalobkyne a znalkyne, ku ktorých stretom
došlo. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd má za to, že predmetným rozhodnutím síce dôjde k
zásahu do práv žalobkyne, avšak tento zásah v konečnom dôsledku nebude dosahovať takú intenzitu,
akú by dosahoval zásah do práva znalkyne v prípade zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z
uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že uvedeným rozhodnutím nedôjde k neprimeranému zásahu

do práv žalobkyne.

22. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté uznesenie
ako vecne správne potvrdil.23. V odvolacom konaní žalobkyňa nebola úspešná. Naopak fakticky plne úspešným bol žalovaný,
ktorému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny,
k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p.
zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s §
396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o

výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo
zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).