Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. december 2018

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 18Csp/143/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117216278
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lenka Kvasnicová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2018:3117216278.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou Mgr. Lenkou Kvasnicovou v právnej veci žalobkyne R. T., nar.

XX.XX.XXXX, bytom P. O. U. XX/XX, F. C., štátnej občianky SR, zastúpenej Podhorský & Partners, s. r.
o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava, IČO 46962000, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 35792752, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, P. O. BOX 41, IČO 47 233 516, o zaplatenie 1.854,62
eur s príslušenstvom a iné takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1.854,62 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a.

III. Žalovanému sa voči žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 41,2 %, o
ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 1.854,62 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,62 eur od
24.07.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, so žalovaným uzavrela

dňa 12.03.2008 Zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť
jej sumu vo výške 1.748,66 EUR. V tejto veci sa viedlo súdne konanie na Okresnom súde Trenčín
sp. zn. 16C/221/2014, v ktorom ju žalovaný žaloval na zaplatenie sumy 2.036,16 eur s prísl., no
konajúci súd žalobu zamietol v celom rozsahu. Konajúci súd žalobu zamietol v celom rozsahu z
dôvodu, že považoval predmetnú Zmluvu o úvere za bezúročnú a bezpoplatkovú vzhľadom na absenciu
obsahových náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Konanie žalovaného nebolo vykonané
s odbornou starostlivosťou, ako podnikateľa poskytujúceho úvery a pôžičky, pretože mal svoje Zmluvy

o úveroch zosúladiť s právnym poriadkom. Súdy vo viacerých prípadoch judikovali rozpor Zmluvnej
dokumentácie žalovaného s právnym poriadkom Slovenskej republiky a preto je zrejmé, že žalovaný
prijímal plnenia nad rámec prípustný zákonom úmyselne s vedomím, že ide plnenia v rozpore so
zákonom,čidobrýmimravmi.Jepotrebnépoukázaťajnato,žežalovanýuplatňujedlhodoboneprijateľné
podmienkyvspotrebiteľskejzmluve,úrokyktorésúvrozporesdobrýmimravmiasúneprimeranévysoké
ako aj premlčané pohľadávky na celom území SR. Je zrejmé, že tak robí vedome s úmyslom sa obohatiť
na úkor spotrebiteľoch. Vykonaným súdnym dokazovaním v konaní č. 16C/221/2014 bolo preukázané,

že žalovaný jej poskytol a vyplatil úver vo výške 1.748,66 eur. Žalovanému z toho splatila sumu vo
výške 3.603,28 eur. Zmluva o revolvingovom úvere obsahovala neprimerane vysoké úroky a poplatky za
poskytnutieúveru,pretobolitietonárokyabsolútneneplatné.VykonanýmdokazovanímOkresnéhosúdu
Trenčín sp. zn. 16C/221/2014 bolo jednoznačne preukázané, že splatila žalovanému sumu vo výške3.563,28 eur, aj napriek skutočnosti, že jej žalovaný poskytol finančné prostriedky len vo výške 1.748,66
eur. Súčasne bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. 16C/221/2014 preukázané, že
zmluva o úvere obsahuje neprimerane vysoké úroky a poplatky za poskytnutie finančných prostriedkov.

Poukázala na neprimeranú výšku ročnej úrokovej sadzby prevyšujúcej 30% a nemravných poplatkov
za úver. Má za to, že takáto dohoda o výške úrokov a odmeny za poskytnutie úveru sa prieči dobrým
mravom a preto je podľa § 39 OZ neplatná. Žalovaný sa takýchto nárokov nemôže domáhať, keďže
svojou povahou ide o úžeru. Dohodnutý úrok z úveru presahoval úroky, za ktoré v tom čase poskytovali
peňažné ústavy úvery a ktoré sa podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska zverejnených na

internete pri obdobných úveroch poskytovali ročne vo výške okolo 10 - 12 %. V danom prípade, ako už
bolovyššieuvedené,ročnýúrokdohodnutýmedziúčastníkmiZmluvyoúverpredstavovalniečookolo70
- 80 %, čo je viac ako šesťnásobok v porovnaní s priemernou úrokovou sadzbou úverov poskytovaných
bankami v tomto období. Aj keď v prípade tzv. nebankových subjektov možno pripustiť isté navýšenie
úrokovej miery úveru oproti bankám, a to najmä z dôvodu, že úvery poskytujú aj menej bonitným
klientom a musia počítať s vyššou mierou nesplácaných úverov, tak viac ako šesťnásobné navýšenie

úrokov je absolútne mimo akejkoľvek rozumnej miery a súd takémuto dojednaniu nemôže poskytnúť
ochranu. Vzhľadom na právne posúdenie vykonané Okresným súdom Trenčín sp. zn. 16C/221/2014,
podľa ktorého vrátila
-3- 18Csp/143/2017

žalovanému finančné prostriedky presahujúce právny a morálny rámec, napriek tomu, že mala vrátiť
sumu vo výške 1.748,66 eur, je plnenie v sume 1.854,62 eur, ktoré žalovaný od nej prijal, plnením
bez právneho dôvodu, a teda ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré musí vydať.
Bez ohľadu na právny názor súdu prezentovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn.
16C/221/2014, má za to, že v predmetnej zmluve bola dojednaná neprimerane vysoká RPMN ako aj

neprimerane vysoká úroková sadzba, čo je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je neplatná. V prípade
námietky premlčania vo vzťahu k objektívnej premlčacej lehote zo strany žalovaného, z opatrnosti dáva
do pozornosti, že Krajský súd Prešov a Žilina vo viacerých rozhodnutiach posúdil konanie dodávateľov,
ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedávajú svoje zmluvy do súladu so
zákonomospotrebiteľskýchúveroch.Objektívnapremlčaciadobaje10ročná(napr.rozsudokKrajského

súdu Prešov, sp. zn. 7Co/84/2011, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 3Co/41/2012, rozsudok
Krajského súdu Prešov, sp. zn. 2Co/9/2012, rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 5Co/134/2012,
rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 9Co/648/2013, rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn.
12Co/161/2016). Dodala, že si uplatňuje úrok z omeškania z dlžnej sumy v zákonnej výške, vo výške
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, tzn. vo výške

5 % ročne odo dňa podania tejto žaloby, teda od 24.7.2017 až do zaplatenia, a to z dôvodu, že uplatňuje
voči žalovanému nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia touto žalobou. Žalobkyňa ďalej uviedla,
že ak žalovaný predložil formulárovú zmluvu o úvere, ktorej obsahom boli neprimerané úroky a poplatky
za poskytnutie finančných prostriedkov, ako aj neprijateľné zmluvné podmienky, žalovaný - dodávateľ
musel vedieť, že keď spotrebiteľ splní svoj záväzok v zmysle takejto zmluvnej dokumentácie, žalovaný

sa obohatí na úkor spotrebiteľa. Jedine, keď sa spotrebiteľ bráni na súde, prípadne ak je zmluvná
dokumentácia podrobená súdnej kontrole, dodávateľ - žalovaný nenadobudne obohatenie v takom
rozsahu, v akom by za normálnych okolností nadobudol (ak by spotrebiteľ - žalobca plnil podľa zmluvnej
dokumentácie). Je zrejmé, že tak robil žalovaný minimálne s nepriamym úmyslom. Konanie žalovaného,
ako podnikateľa poskytujúceho úvery a pôžičky, nebolo konaním s odbornou starostlivosťou, pretože v

Zmluve o úvere vedome dojednal vysoké úroky za poskytnutie úveru - RPMN, priemerná RPMN atď.
vo výške cca 70%, pričom toto konanie predstavuje jednoznačne rozpor s dobrými mravmi a za účelom
získať vysokú odmenu za poskytnutie finančných prostriedkov. Žalovaný mal svoje Zmluvy o úveroch a
proces ich uzatvárania zosúladiť s právnym poriadkom. Súdy vo viacerých prípadoch judikovali rozpor
Zmluvnej dokumentácie žalovaného s právnym poriadkom Slovenskej republiky a preto je zrejmé, že

žalovaný prijímal plnenia nad rámec prípustný zákonom úmyselne s vedomím, že ide o plnenia v rozpore
so zákonom, či dobrými mravmi vo viacerých prípadoch. Je potrebné poukázať aj na to, že žalovaný
uplatňuje dlhodobo neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, úroky ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi a sú neprimerane vysoké, ako aj poplatky a úroky, na ktoré nemá nárok pre neplatné
uzavretie zmlúv, na celom území SR. Je zrejmé, že tak robí vedome s úmyslom sa obohatiť na úkor

spotrebiteľov. Pre žalovaného je prijateľnejšie ignorovať právnu úpravu slúžiacu na ochranu spotrebiteľa
neuvádzať vo svojich zmluvách zákonom obligatórne vyžadované údaje požadovať od spotrebiteľov
nezákonne vysokú odplatu, za účelom aby sa obohatil na úkor spotrebiteľov, od ktorých objektívne nie
je možné požadovať, aby boli schopní posúdenia uzatváraných zmlúv už v čase ich podpisu.-4- 18Csp/143/2017

Žalovaný tak jednoznačne zneužíva svoje silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi pri uzatváraní

spotrebiteľských zmlúv a prijíma od nich plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Konanie žalovaného
je vopred premyslené a z hľadiska pomeru rizika voči dosiahnutému zisku dobre premyslené a preň
ekonomicky výhodné. V rámci poctivého obchodného styku bol žalovaný povinný postupovať s náležitou
starostlivosťou a to tak, aby uzatváral zmluvy v súlade so zákonmi SR a najmä s náležitosťami, ktoré
sú v súlade s dobrými mravmi. Neznalosť zákona žalovaného v danom prípade neospravedlňovala

a ani ho neoprávňovala na vymáhanie a prijímanie platieb vo vyššej, než poskytnutej sume. Je
spochybnená dobrá viera žalovaného v poctivom obchodnom styku, ako aj jednoznačný úmysel
žalovaného poškodzovať žalobcu ako spotrebiteľa, čo vyplýva aj z množstva prípadov na území celej
Slovenskej republiky. Aj keby pripustila, že žalovaný nemal priamo úmysel s ňou dojednať zmluvu
neplatne, v snahe získať neoprávnený prospech, ťažko možno uveriť, že nevedel, čo môže spôsobiť
takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.

Závery ohľadom úmyslu žalovaného obohatiť sa potvrdilo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktoré prostredníctvom Odboru ochrany spotrebiteľa posudzovalo množstvo spotrebiteľských
zmlúv žalovaného a dospelo k záveru, že:
• viaceré zmluvné podmienky zakomponované v zmluvách žalovaného sú neprijateľné;
• spoločnosť využíva finančnú situáciu spotrebiteľov;

• je potrebné podať podnet združeniam na ochranu spotrebiteľov na zváženie podania žaloby proti
žalovanému na súd.
K plynutiu premlčacej doby žalobkyňa poznamenala, že začiatok plynutia premlčacích dôb je určený
okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Tvrdí, že v prípade žalovaného sa má
aplikovať ust. § 107 ods. 2 OZ, nakoľko žalovaný konal v úmysle bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor

a je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. V desaťročnej premlčacej dobe sa
právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, ak bezdôvodné obohatenie bolo získané
úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, jednoznačne smeroval k bezdôvodnému obohateniu
a existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Namietla výkon práva žalovaného, ktorým
vzniesol námietku premlčania, pretože takýto výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi podľa §

3 odsek 1 OZ. Vznesenie námietky premlčania žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto
súvislosti poukázala na spravodlivé vyriešenie prípadu, pričom tento ústavný princíp musí mať prednosť
aj pred princípom právnej istoty tak, ako to vyslovila aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) napr. vo veci Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko. Zdôraznila, že podľa čl.
1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom založeným na úcte k právam a slobodám

občana, čo by malo mať významné implikácie v oblasti interpretácie a aplikácie práva tak, aby konajúci
a rozhodujúci sudca v materiálnom právnom štáte nachádzal riešenia, ktoré by zaisťovali maximálnu
spravodlivosť podľa všeobecného prirodzenoprávneho princípu. Aj ústavný súd mnohokrát poukázal na
to, že netoleruje všeobecným súdom formalistický postup, ktorý používa sofistikované odôvodňovanie
na presadenie zrejmej nespravodlivosti. Žalobca zdôrazňuje, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný

doslovným znením zákona, ale sa od neho môže odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, a že povinnosť nájsť právo
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a
formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných
zásad. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru

potom znamená
-5- 18Csp/143/2017

porušenie základných práv. Kogentné ustanovenie § 3 odsek 1 Občianskeho zákonníka je v rovine
podústavného práva odrazom požiadavky spravodlivého riešenia každej individuálnej veci. Uplatnenie

námietky premlčania žalovaným je podľa jej názoru výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý
márne plynutie premlčacej doby nezavinil (práve naopak zavinil to žalovaný, kedy ju žaloval v pôvodnom
konaní ako spotrebiteľa) a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku plynutia premlčacej
doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného
práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnil. Je teda zrejmé, že prihliadnutie na vznesenú

námietkupremlčaniažalovanýmjetvrdýmpostihomvjejsfére,kedyžalobabybolazamietnutáajnapriek
tomu, že nemohla a nevedela skôr uplatniť svoje nároky a žalovaný vedome minimálne s nepriamym
úmyslom sa obohacoval na jeho úkor. Výkon práva žalovaného - vznesenie námietky premlčania v
civilnom procese je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, druhej stranesporu - žalobkyni márne uplynula premlčacia doba, ktorej uplynutie nezavinila a voči nej za tejto situácie
priznanie účinkov premlčania je neprimerane tvrdým postihom. Treba zdôrazniť, že súd by nemal príliš
formalisticky posudzovať problematiku plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby, pretože to

by mohlo viesť k absurdným záverom napr. skôr ako začne plynúť subjektívna premlčacia doba môže
uplynúť objektívna a tak by sa nemohol takýto subjekt dožadovať svojho práva pretože, ak by zistil
až po 3 rokoch, že na jeho úkor sa niekto obohatil nemôže úspešne (ak protistrana podá námietku
premlčania) uplatniť svoje právo. Aj v tomto prípade sa dozvedela o tom, že na jej úkor sa niekto
obohatil až keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 16C/221/2014.

Skôr sa to nemala ako dozvedieť, pretože bola práve žalovaná žalovaným. Podstatou materiálneho
štátu je vnášať do systému pozitívneho práva a formálnej zákonnosti aj základné princípy a hodnoty,
ktoré sú základom demokracie. Potvrdzuje to aj Ústavný súd Českej republiky, keď hovorí, že Ústava
Českej republiky nemá len formálnu stránku, pretože jej obsahom sú aj myšlienky, ktoré vyjadrujú
základné hodnoty príznačné pre demokratickú spoločnosť. Princíp legality je prirodzenou súčasťou
právneho štátu, no používanie a výklad právnych noriem musí byť podriadené aj ich materiálnemu

zmyslu, ktorý rešpektuje základné princípy demokracie. Týmto je jasne vyjadrený odmietavý postoj k
čisto formálnej koncepcii právneho štátu. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva vo výklade
platného práva v súlade so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne
v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch. Teda aj
konajúci súd by mal v otázke plynutia premlčacej doby napriek ustanoveniu zákona prihliadnuť na to,

že ak by postupoval čisto formálne znemožnil by uplatňovať práva subjektov, ktorí boli ,,poškodenými“ v
prípade poskytnutia úverov a ktoré časom preplatili. Tieto subjekty boli dokonca žalované v pôvodných
konaniach, museli sa brániť a nevedeli ako ich spor skončí. Preto nemohli uplatniť žiadne nároky na
vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakali na rozhodnutie súdu. Stáva sa, že medzičasom do
rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba a tým sa znemožní subjektom uplatňovať

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Týmto postupom je porušená povinnosť všetkých štátnych
orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia nároku (aj na vydanie bezdôvodného obohatenia)
týmito subjektmi, ktorým boli priznané. Je teda vylúčená taká aplikácia práva súdom, ktorá by odňala
spravodlivosť týmto subjektom napr. tým, že uplynutím objektívnej premlčacej doby napriek tomu,
že poškodený sa ani nedozvie kto sa na jeho úkor obohatil, súd žalobu zamietne bez toho aby sa

vysporiadal so subjektívnou premlčacou dobou. Čo sa týka primeraného finančného zadosťučinenia
žalobkyňa uviedla, že žaloba o primerané finančné zadosťučinenie je nadstavbou základného konania,
v ktorom bola ako spotrebiteľ úspešná, to jest konania vedeného na Okresnom súde Trenčín sp. zn.
16C/221/2014 zo dňa
-6- 18Csp/143/2017

06.03.2015. Žaloba o primerané finančné zadosťučinenie, je dôsledkom úspechu spotrebiteľa v
základnom konaní. Ak je spotrebiteľ úspešný v základnom konaní, nemôže byť neúspešným v
nadväzujúcom konaní, čo vyplýva z definície implikácie vo výrokovej logike a zo zmyslu a cieľa § 3 ods.
5, veta tretia zák. č. 250/2007 Z. z. (ďalej len ZoOS). Podľa platného znenia normy § 3 ods. 5 posledná

veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
spotrebiteľ. Platné znenie normy žiadnu ujmu a ani hrozbu ujmy nevyžaduje. Podmienkou práva
spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie nie je porušenie spotrebiteľskej zmluvy, ale
konkrétne súdne konanie, v ktorom bol občan, ako spotrebiteľ, úspešný. Tento predpoklad bol naplnený
vydaním Rozsudku Okresného súdu Rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 16C/221/2014 zo dňa

06.03.2015. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 18Co/34/2014,
zo dňa 16.02.2015. Krajský súd zdôraznil, že spotrebiteľ, ktorý splnil hmotnoprávne podmienky nároku
podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., má nárok na primerané finančné zadosťučinenie, dokonca
aj vtedy, keď je sám veriteľovi dlžný. Tiež poukázala aj na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn.
7Co/350/2015. Zastáva názor, že nie je náhoda, že zákonodarca používa slovné spojenie, primerané

finančné zadosťučinenie, a nie slovné spojenie, nemajetková ujma. Ide o samostatné právne inštitúty,
ktoré nemožno zamieňať. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zák. č. 250/2007 Z. z., či už
v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou
hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné
zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane

spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia,
pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa
ustanovené Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi. Aj pri výklade § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 09.06.2013 trebazdôrazniť, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (Bez toho,
aby ujma nastala alebo čo len hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť

k ujme spotrebiteľa.), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Po
09.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v
otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa
alebo osobitnými predpismi. Aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia,
treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby

dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi
a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných
spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu,
už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Vzhľadom na vyššie
uvedené považujeme za primerané zaplatenie sumy 2. 340 eur ako primerané finančné zadosťučinenie.

Táto výška je odôvodnená charakterom zásahu do práv žalobcu, ako aj údajným nárokom vo výške
2.036,16 eur, ktorý uplatnil žalovaný voči nej v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín
sp. zn. 16C/221/2014 napriek tomu, že úver preplatila o sumu 1. 854,62 eur. Spotrebiteľ, teda nie len
že preplatil úver o sumu 1. 854,62 eur, ale súčasne žalovaný podal voči nej žalobu na zaplatenie sumy
2. 036,16 eur s prísl., čo spolu znamená, že žalovaný sa obohatil a chcel obohatiť o sumu 3.890,78

eur (1. 854,62 + 2.

-7- 18Csp/143/2017

036,16). Z tejto sumy 3.890,78 EUR považuje 60 % za primerané, teda 2.334,47 eur (zaokrúhlene na

sumu 2.340 eur).

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a túto žiadal zamietnuť. Ako základnú skutočnosť voči
podanej žalobe vzniesol námietku premlčania. O tom, že by mohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného
obohatenia sa žalobkyňa preukázateľne dozvedela dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu v

Trenčíne, č. k. 16C/221/2014, a to dňa 06.03.2015. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.04.2015.
Od vydania uvedeného rozsudku, a od nadobudnutia jeho právoplatnosti uplynulo ku dňu podania
žaloby viac ako dva roky. Žalobkyňa bola pritom už v čase vydania rozsudku č. k. 16C/221/2014
právne zastúpená a rovnako v samotnom rozsudku (jeho odôvodnení) sa uvádzajú skutočnosti/zmienky
o bezdôvodnom obohatení. Žalobkyňa teda objektívne mohla uplatniť žalobou uplatnený nárok skôr,

ako spravila a naopak, žalobu podala po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá by
uplynula (ak by sa nevzala do úvahy objektívna premlčacia lehota) najneskôr dňa 23.04.2017 (dátum
právoplatnosti rozsudku sp. zn. 166/221/2014 - 23.04.2015 + 2 roky). Ako vyplýva z rozsudku č. k.
16C/221/2014, posledná úhrada vykonaná žalobkyňou bola dňa 18.02.2014. Objektívna premlčacia
lehota uplynula dňa 18.02. 2017. Žaloba bola podaná po uvedenom dátume. V súvislosti s tvrdením

žalobkyne o objektívnej lehote, ktorá podľa jej tvrdenia by mala byt' 10 ročná z dôvodu, že malo dôjsť
k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14Co/530/2015, sp. zn. 14Co/637/2015, sp. zn. 16Co/746/2015, rozhodnutie Krajského súdu v
Žiline, sp. zn. 9Co/516/2015. Pre aplikáciu ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka o 10-ročnej
objektívnej premlčacej lehoty je podľa súdnej praxe potrebné mať preukázané také skutočnosti, ktoré

úmysel získať bezdôvodné obohatenie preukazujú a potvrdzujú. Podotkol, že zmluva o revolvingovom
úverečíslo8400007221bolauzavretádňa12.03.2008.Vdanomčase,kedybypodľatvrdeniažalobkyne
mal byť daný úmysel získať bezdôvodné obohatenie uzavretím uvedenej zmluvy, bolo aj na základe
kontrol vykonávaných Slovenskou obchodnou inšpekciou overené, že zmluvy ním uzatvárané majú
všetky zákonné náležitosti a dôvodne vychádzal pri svojej praxi z toho, že jeho postup je správnym a

zákonným. Nebolo mu žiadnym rozhodnutím vytknuté alebo spochybnené, že by zmluva s rovnakým, či
porovnateľným obsahom bola pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Žalobkyňa vo svojich tvrdeniach
neuviedla žiadnu konkrétnu skutočnosť, v súvislosti s ktorou by sa dalo ustáliť, že v čase uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere medzi sporovými stranami boli dané také okolnosti, ktoré by svedčili
o úmysle získať bezdôvodné obohatenie práve na základe uzavretej zmluvy so žalobkyňou. Tvrdenia

žalobkyne o úmyselne získanom bezdôvodnom obohatení nemajú reálny skutkový a ani vecný dôvod.
Pokiaľ žalobkyňa odkazuje na listy Ministerstva spravodlivosti SR, tak tieto neboli vydané ani v rámci
rozhodovacejprávomoci,anivrámcikontrolnejčidozorovejprávomocištátnehoorgánuazároveňvôbec
bez toho, aby bol dopytovaný vo veci tam označených zmlúv a bola mu vôbec daná možnosť vyjadrenia.Dodal, že v rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom
súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania. Vo vzťahu
k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne

uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo
neprimerane tvrdým postihom. V tejto súvislosti je tiež
-8- 18Csp/143/2017

relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka

premlčania v rozpore s dobrými mravmi (II. ÚS 176/2011). Samotná dôvodnosť vznesenej námietky
premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia takéhoto posúdenia by mala byť len
výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb (porov.
uznesenie NS SR sp. zn. 7 Cdo 507/2014). Žalobkyňa nepristúpila k podaniu žaloby ihneď a ani v
primeranom čase potom, čo mala k dispozícii skutkové a právne okolnosti, z ktorých tvrdí existenciu
svojho nároku. Posudzovanie jej tvrdení o námietke premlčania v rozpore s dobrými mravmi nie je

totožné v prípadoch, kedy by k podaniu žaloby pristúpila ihneď (v roku 2015) a po uplynutí viac ako
dvoch rokov, teda po uplynutí minimálne subjektívnej lehoty. Aj v súvislosti s tvrdením žalobkyne o
zavinení na uplynutí premlčacej doby je dôležité práve to, že žalobkyňa mohla žalobu podať oveľa skôr.
Skutočnosť, že sa uplatňuje premlčaný nárok vyplýva aj z podanej žaloby. Žalobca v žalobe ani len
nešpecifikoval, kedy ním tvrdené bezdôvodné obohatenie vzniklo. Žalobkyňa v podanej žalobe netvrdila

a ani nepreukázala, že žalobu nemohla podať skôr a že sa o svojom nároku dozvedela až v roku 2017.
Za takejto situácie preto tvrdenie žalobkyne o námietke premlčania v rozpore s dobrými mravmi je
nedôvodné a nemá oporu v žiadnom právnom predpise a v skutkovom stave. K poukazu žalobkyne na
rozhodnutia ESĽP žalovaný uviedol, že judikatúra ESĽP má kazuistický charakter a preto práca s ňou
si vyžaduje vysoko analytický prístup a dôsledné oboznámenie sa nielen s tzv. právnou vetou ale aj

so skutkovými okolnosťami prípadu, špecifikami národného práva ako aj inými rozhodnutiami ESĽP k
danej problematike. Tieto požiadavky argumentácia žalobkyne nespĺňa. V spomenutých rozhodnutiach
totiž ESĽP posudzoval, či sťažovatelia mohli uplatniť svoje práva a či im v tom nebránila neprekonateľná
prekážka. Ak sa tento záver aplikuje na skutkový stav v prejednávanej veci, potom je zrejmé, že na
podkladerozsudkusp.zn.16C/221/2014žalobkyňamohlapodaťžalobuužvroku2015(od06.03.2015).

Ak by túto žalobu podala v tomto čase, potom by jej tvrdenia o neprihliadaní na námietku premlčania
mohli mať reálny obsah. Žalobkyňa tak neurobila. Prihliadanie na námietku premlčania (napríklad pre
uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty) tak v zhode so závermi ESĽP vyslovenými v uvedených
rozhodnutiach neznamená porušenie čl. 6 dohovoru a nezakladá ani prednosť spravodlivého riešenia
veci. Má za to, že predmetná zmluva nie je neplatná, pretože výška úrokov neodporuje žiadnemu

právnemu predpisu platnému a účinnému v čase jej uzavretia. Zmluva o revolvingovom úvere číslo
8400007221 je úverovou zmluvou, ktorá sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na
to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona č. 258/200 Z. z.
a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Základná úprava regulácie výšky
úrokov pre úverovú zmluvu bola v čase uzavretia Zmluvy o úvere číslo uvedená v § 502 Obchodného

zákonníka. Podľa daného ustanovenia Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona
alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Nesúhlasil s
tvrdeniami žalobkyne, že dlhodobo uplatňuje neprijateľné podmienky. K nároku na primerané finančné
zadosťučinenie žalovaný uviedol, že z podania žalobkyne nevyplýva, v čom podanie žaloby v konaní
sp. zn. 16C/221/2014 napĺňa predpoklady § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Podanie žaloby nie je

protiprávnym postupom, ale zákonom upraveným spôsobom pre uplatnenie nároku. To, či v konečnom
dôsledku je alebo nie je nárok dôvodný, rozhoduje súd. Posledná veta ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č.
-9- 18Csp/143/2017

250/2007 Z. z. nie je právnou normou samou o sebe, ale predstavuje súčasť určitého normatívneho

celku. Len na jej základe nie je možné zakladať žiadny nárok, pretože podmienka - úspešné uplatnenie
porušenia práva - musí súvisieť s konkrétnym súdnym rozhodnutím o tom, že konkrétne právo
spotrebiteľa porušené bolo. Takéto rozhodnutie vydané nebolo a vyššie označený rozsudok č. k.
16C/221/2014 nie je rozhodnutím o úspešnom uplatnení porušenia práva.

3. Žalobkyňa počas konania rozšírila podanú žalobu o nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Súd
preto uznesením č. k. 18Csp/143/2017 - 67 zo dňa 01.10.2018 pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.854,62 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 1.854,62 eur vovýške 5 % ročne od 24.07.2017 do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2.340,- eur.

4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavila žalobkyňa, hoci predvolanie
mala riadne a včas doručené. Svoju neúčasť ospravedlnila a súhlasila s prejednaním veci v jej
neprítomnosti. Nedostavil sa žalovaný, ktorý mal predvolanie riadne a včas doručené. Svoju neúčasť
ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Súd preto prejednal vec v neprítomnosti
strán, pričom prihliadol na obsah spisu.

5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením rozsudku tunajšieho súdu č. k. 16C/221/2014-41 zo dňa
06.03.2015 a zistil nasledovný skutkový stav:

6. Rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 16C/221/2014-41 zo dňa 06.03.2015, právoplatným dňa 23.04.2015
zamietol súd žalobu žalobcu, spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., proti Viere Bernátovej na tom

skutkovom základe, že žalobca (v tomto konaní v postavení žalovaného) poskytol žalovanej (v tomto
konaní v postavení žalobkyne) na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX úver vo
výške 1.460,53 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach po 84,84 eur. Po
preskúmaní predmetnej zmluvy súd dospel k záveru, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti tak,
ako to ustanovuje zákon, keď absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru a o priemernej RPMN. Ďalej

zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola uzavretá v písomnej forme a z toho dôvodu je neplatná.

7. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako

aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí

za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

-10- 18Csp/143/2017

9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba podaná žalobcom je čiastočne
dôvodná. Žalobkyňa si v konaní uplatnila jednak nárok z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a
jednak nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia vzniesol žalovaný námietku premlčania, preto sa súd najprv zaoberal otázkou premlčania.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Zákonodarca pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia stanovil dvojitú kombinovanú premlčaciu

dobu, a to subjektívnu a objektívnu. Ich začiatok je stanovený odlišne; objektívna premlčacia doba
plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia; subjektívna odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Vzájomný vzťah subjektívnej a
objektívnej premlčacej doby je taký, že sú na sebe nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku ikonca, a ak sa skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. V
danom prípade sa žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia najneskôr právoplatnosťou
rozsudku č. k. 16C/221/2014-41 zo dňa 06.03.2015, t. j. dňa 23.04.2015. Od nasledujúceho dňa, čiže od

24.04.2015 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba a uplynula dňa 24.04.2017. Žalobkyňa
si však dotknuté právo uplatnila na súde až dňa 25.07.2017, kedy bola žaloba doručená súdu. Z
uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila svoje právo žalobou na súde až po uplynutí subjektívnej
dvojročnej premlčacej doby, t. j. oneskorene. Keďže žalobkyni uplynula subjektívne premlčacia doba
a ako súd už vyššie uviedol, objektívna i subjektívna premlčacia doba plynie samostatne a uplynutím

jednej bez ohľadu na plynutie druhej sa právo premlčí, nezaoberal sa súd ďalej otázkou (u)plynutia
objektívnejpremlčacejdoby.Vzhľadomnato,žesúdžalobouuplatnenýnároknavydaniebezdôvodného
obohatenia vyhodnotil ako premlčaný, zamietol v tejto časti žalobu. Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tým,
že vznesená námietka premlčania je ako výkon práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, súd v
tejto súvislosti poznamenáva, že vznesenie námietky premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje.
Môžu ale nastať situácie, keď uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá

márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči ktorej by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby
-11- 18Csp/143/2017

bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva a s

dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila. V danej veci žalobkyňa netvrdila dôvody, pre ktoré svoje
právo včas neuplatnila a ktoré by boli spôsobilé primäť súd k záveru, že vznesená námietka premlčania
je v rozpore s dobrými mravmi. Súd preto tento útok žalobkyne vyhodnotil ako účelový, pričom ani súd
nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo možné prikloniť sa k záveru, že vznesenie námietky premlčania
je v danom prípade výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi..

11. Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou primeraného finančného zadosťučinenia. Nárok na primerané
finančné zadosťučinenie vznikne spotrebiteľovi vtedy, ak na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Jediným predpokladom pre uplatnenie
tohto práva je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká
ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. V danom prípade má súd za
to, že žalobkyňa v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 16C/221/2014 úspešne uplatnila
porušenie svojich práv, keď súd žalobu žalovaného (tam žalobcu) zamietol pre nedostatok zákonom
predpísanejpísomnejformy.Okremtohopoukázalajnanedostatokzákonompredpísanýchpodstatných

náležitostí zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na
základe uvedeného možno konštatovať, že žalovaný porušil práva spotrebiteľa (žalobkyne), keď zmluvu
o revolvingovom úvere neuzavrel v zákonom predpísanej forme a navyše do nej nezahrnul všetky
predpísané náležitosti, následkom čoho bolo zamietnutie jeho žaloby voči žalobkyni, v ktorej sa domáhal
ďalšieho plnenia od žalobkyne, čím bola žalobkyňa v konaní úspešná. Na základe uvedeného je

dôvodné prijať záver, že sú splnené zákonné podmienky pre úspešné uplatnenie práva žalobkyne
na primerané finančné zadosťučinenie. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, je
správne a spravodlivé, aby táto bola odvodená od výšky sumy, ktorú žalobkyňa žalovanému preplatila,
teda od ujmy, ktorá žalobkyni vznikla. Týmto spôsobom sa naplní odradzovacia funkcia uvedeného
satisfakčného prostriedku. Súd preto priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške

1.854,62 eur, ktorá suma predstavuje sumu, o ktorú žalobkyňa poskytnutý úver preplatila, a uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni vyššie uvedenú sumu, pričom vo zvyšku žalobu v tejto časti
ako nedôvodnú zamietol.

12. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov právo.

13. V predmetnej veci mala každá strana úspech čiastočný (žalobkyňa bola čiastočne úspešná v
časti primeraného finančného zadosťučinenia; žalovaný bol úspešný v časti vydania bezdôvodného
obohatenia a čiastočne v časti primeraného finančného zadosťučinenia. Pomer úspechu predstavuje

41,2 % v prospech žalovaného). Úspešnejšou stranou tak bol žalovaný, preto mu súd priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 41,2 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP)-12- 18Csp/143/2017

14. Lehotu na splnenie povinnosti, 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods.

3 Civilného sporového poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trenčíne, pokiaľ sa tohoto práva po vyhlásení rozsudku
účastníci výslovne nevzdali.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 132 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.