Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/105/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222503
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117222503.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr.EvyŠofrankovejaJUDr.AndrejaRadomskéhovprávnejvecižalobcu:E..E.H.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom E. F. XX, XXX XX Z. proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35792752, so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpeného Advokátska kancelária, JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 3 426,84 eura s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 9Csp/258/2017-155 zo dňa 13. 06. 2019 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3 426,84 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov“.

2. Súd prvej inštancie vec právne odôvodnil podľa ust. § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že pôvodne súd prvej inštancie žalobu
zamietol na tom právnom základe, že aj v prípade jej dôvodnosti by uplatnená pohľadávka bola
premlčaná. Na základe odvolania žalobcu bol rozsudok okresného súdu uznesením Krajského súdu

v Prešove, č. k. 20Co/108/2018-136 zo dňa 24. 01. 2019 zrušený. Okrem iného odvolací súd vo
svojom rozhodnutí konštatoval, že súd prvej inštancie mal správne premlčanie uplatneného nároku
žalobcu posúdiť z hľadiska 10-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom
obohatení. Zároveň uviedol, že v danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo v dôsledku
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Odvolací súd preto nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie,
že už v čase, kedy došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky žalobcovi začala plynúť premlčacia
doba argumentujúc slovom „došlo“ ako relevantné, no pri objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods.

2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu relevanciu má teda to, odkedy sa dotknutá
osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Žalobca vyhlásil, že o tom, že sa na jeho úkor niekto
obohatil sa dozvedel mesiac pred podaním žaloby (09/2017). Okresný súd vec opätovne prejednal a
dospel k záverom, že po preskúmaní zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zistil,že údaje o požadovanom revolvingovom úvere, teda oferta dlžníka sa nachádza v bode 5 tejto zmluvy.
Okreminéhodlžníkpriobochzmluváchdňa11.12.2008požadoval,abymubolposkytnutýúver,ktorého
RPMN bude predstavovať výšku 60,80 %. V bode čísle 6 zmluvu podpísanej veriteľom dňa 15. 12. 2008

sa nachádzajú údaje o schválenom revolvingovom úvere, ktoré sú zhodné s ofertou dlžníka, okrem
údaja o RPMN. Návrh zmluvy prijal veriteľ s uvedením RPMN vo výške 69,09 %. Následne Okresný súd
Prešov vychádzal z nasledujúcich právnych úvah. Zmluva je uzavretá v momente zhody (konsenzu) vôle
zmluvných strán o obsahu zmluvy tým, že riadne a včasné prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobudlo
účinnosť (§ 43c ods. 2 OZ). Prijatím návrhu na uzavretie zmluvy bez zmien a doplnkov dochádza

k zmluvnému konsenzu, ktorý má právotvorné účinky na vznik zmluvy. Zhoda vôle navrhovateľa a
adresáta je predpokladom vzniku každej zmluvy. Zhoda vôle sa musí vzťahovať na celý obsah zmluvy.
Ustanovenie§44ods.2OZ vychádzazozásady,žeprijatienávrhu(súhlas)musíbyťúplné.Podmienkou
vzniku zmluvy preto je, aby návrh na jej uzavretie bol prijatý v celom rozsahu bez akýchkoľvek doplnkov,
zmien a výhrad. V prípade, že odpoveď na návrh obsahuje modifikáciu obsahu, resp. dodatky, výhrady,
obmedzenia či iné zmeny, považuje sa za odmietnutie návrhu ako celku, za zánik pôvodného návrhu

a za splnenia podmienok uvedených v § 43a ods. 1 OZ za nový návrh so zmeneným obsahom. V
prípade protinávrhu dochádza k zmene doterajšieho postavenia subjektov, t. j. navrhovateľa a adresáta
(obláta). V zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch je uvedenie RPMN podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorej neuvedenie v zmluve (ak zmluva inak vznikla) je sankcionované tým, že takáto zmluva je bez

poplatkov a bez úrokov. Je teda zrejmé, že v prípade, ak zo strany adresáta návrhu na uzavretie zmluvy
dôjde k zmene výšky RPMN, dochádza tým k zmene podstatných náležitostí Zmluvy a takúto odpoveď
je treba považovať za nový návrh. Následne preto, aby došlo k uzavretiu Zmluvy, je potrebné túto
odpoveď chápať ako návrh zmluvy, ktorý musí byť opätovne prijatý pôvodným navrhovateľom zmluvy,
teda dlžníkom. V uvedenom prípade k tomu nedošlo, preto treba mať za to, že zmluva o spotrebiteľskom

úvere, ktorá je predmetom tohto konania, uzavretá nebola. Na vyššie uvedenom závere nič nemení
ani ustanovenie Čl. 2 bodu 2.1 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere, podľa ktorého:
„... Veriteľ je oprávnený po vyhodnotení údajov o Dlžníkovi výšku úveru jednostranne znížiť a schváliť
iné parametre požadovaného úveru ako Dlžník uviedol v bode 5. Žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to znamenalo porušenie povinností zo strany

Veriteľa.“ Predmetné ustanovenie treba v prospech žalovaného spotrebiteľa vykladať spôsobom vyššie
uvedeným (ako novú ofertu) inak by išlo o neplatné ustanovenie z dôvodu rozporu s § 54 ods.1
Občianskeho zákonníka (Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť

svoje zmluvné postavenie) pre rozpor s § 44 ods.2 Občianskeho zákonníka. Keďže návrh bol prijatý
aj prostredníctvom „Oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“, tak toto prijatie obsahuje ďalšie
údaje, ktoré neboli predmetom návrhu dátum splatnosti prvej splátky, dátum konečnej splatnosti a deň
splatnosti každej splátky v rámci kalendárneho mesiaca a teda rozširuje nezhodu medzi návrhom a
jeho prijatím. Súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že RPMN je výsledkom výpočtu a nie zmluvného

dojednania, preto nemá vplyv na vznik zmluvy. Vyššie citované ustanovenia OZ nerozlišujú charakter
a závažnosť rozdielnych údajov v návrhu a jeho prijatí ale vyžadujú jednoznačný konsenzus. Preto
posudzovanie charakteru rozdielneho údaja považuje súd za zbytočnú. Naviac, ak RPMN predstavuje
celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z
celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, tak rozdielna výška RPMN logicky znamená rozdielnu

výšku celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom (v prejednávanej veci uvedenú v
návrhu a v prijatí návrhu).

4. Taktiež súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/373/2017, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/11/2017 a sp. zn. 6Co/320/2015,

ako aj na skutočnosť, že vyššie uvedený právny záver sa zdá byť prijatý minimálne väčšinovo, keďže je
uvedený aj rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/73/2016, 2Co/51/2017, 21Co/109/2017
a najnovšie 13Co/35/2018 zo dňa 17.12.2018 a sp. zn. 14Co/19/2018 zo dňa 20.11.2018, ako aj v
rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/1266/2014, 15Co/768/2014, Krajského súdu
v Žiline sp.zn. 5Co/797/2014, 6Co/107/2016 a ďalších rozhodnutí.

5. Podľa názoru súdu prvej inštancie vzťah medzi sporovými stranami tak treba posudzovať ako
vzťah z bezdôvodného obohatenia, pričom išlo o plnenie bez právneho dôvodu (k vzniku zmluvy, a
to aj neplatnej pre nedostatok prieniku oferty s jej prijatím nedošlo). Ak úvery boli spolu poskytnutévo výške 2 988,58 eura a žalobca vrátil sumu 6 415,42 eura, tak suma 3 426,84 eura predstavuje
bezdôvodné obohatenie získané žalovaným na jeho úkor. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že
žalobou uplatnenú pohľadávku nemá súd na základe príkazu krajského súdu za premlčanú. Následne

poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, č. k. 3Cdo/196/2017, 8Cdo/163/2018 a 1Cdo/238/2017.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, a to
tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal súd nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, pričom uviedol, že predmetný rozsudok súdu prvej
inštancie napáda v celom rozsahu, a to z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), § 365 ods.
1 písm. d) a § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V zásade možno konštatovať, že žalovaný vzniesol dve základné
odvolacie námietky. Prvá odvolacia námietka spočívala v skutočnosti, že namietal nepreskúmateľnosť
rozsudku pri posúdení námietky premlčania, absentuje relevantných, resp. akýchkoľvek skutkových a
právnych dôvodov, z ktorých rozhodnutie vychádza a súčasne porušenia práva na spravodlivý proces.

Napádaný rozsudok podľa názoru žalovaného neobsahuje žiadne relevantné posúdenie námietky
premlčania a súčasne je zreteľné, že postup súdu a jeho rozhodnutiu podporujú právnym názorom
Najvyššieho súdu SR, ale aj vlastnému presvedčeniu súdu. Skutočnosť, že súd prvej inštancie
odkazuje na názor odvolacieho súdu, pričom z napádaného rozhodnutia nie sú zrejmé ani len základné
skutočnosti, ktoré by vyvrátili tvrdenia a argumenty žalovaného, je tento rozsudok možno požadovať za

porušenie práva na spravodlivý proces.

8. Druhou podstatnou odvolacou námietkou žalovaného bolo, že namietal nepreskúmateľnosť
rozhodnutia a jeho odôvodnenia, podľa ktorého sú úvery bezúročné a bez poplatkov. V súvislosti s
odôvodnením rozsudku týkajúceho sa nedohodnutia RPMN súd v rozsudku ani nezdôvodnil na základe,

akých skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o RPMN by si účastníci zmluvy vôbec legálne
mohli dohodnúť. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu a zákon takýto konsenzus ani nepredpokladá. Súd
prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že v prípade RPMN ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda
či aj RPMN nepatrí medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Žalovaný tvrdí, že hodnota RPMN

úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva, a preto sa účastníci zmluvy na tejto
náležitosti dohodnúť ani nemôžu. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé, ani to, na základe čoho súd
dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Na základe
uvedeného žalovaný tvrdí, že otázka dohody o RPMN nebola zo strany súdu, ani len posúdená v tom

smere, či zákonná úprava takúto dohodu pozná a predpokladá. V závere svojho podaného odvolania
žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej
inštancie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov za odvolacie konanie a trovy právneho zastúpenia
v odvolacom konaní, a to v plnom rozsahu.

9. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru v priebehu
konania dostatočne preukázal oprávnenosť jeho nároku, ako aj práva na povinnosti žalovaného. Podľa
názoru žalobcu žalovaný bol povinný pri poskytovaní úverov uvádzať úrok a RPMN, a to vo výške ako
to upravuje Nariadenie vlády SR č. 238/2008 Z. z. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací

súd po preskúmaní veci potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

10. K vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu zo strany žalovaného sa žalovaný následne nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.

§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia
pojednávania ( § 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou inou vadou konania a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie nazistený skutkový stav správne v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR, II. ÚS 78/05).

13. K odvolacej námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pre ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,

že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada sa v posudzovanom spore
odvolacím súdom zistená nebola.

14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak ho síce
aplikoval ako správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Tento odvolací dôvod
rovnako naplnený nebol.

15. Podľa ust. § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že na vec sa vzťahuje ustanovenie všeobecného
záväzného predpisu, ktoré by doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

16. Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,

na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

17. Podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal

18. Podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ
právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok
týkať aj len jednotlivých plnení.

19. Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu,
má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

20. Podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

21. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,

že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmlúv. Zmluvy o úvere uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným sú štandardnými
formulárovými spotrebiteľskými zmluvami, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri
uzatváraní spotrebiteľských zmlúv vykonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluva o úvere je síce zmluvným
typom upraveným v Obchodnom zákonníku, avšak odvolací súd uvádza, že aj zmluvu uzavretú
podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.

22. K prvej vznesenej námietke ohľadne premlčania nároku, resp. vysporiadania sa s námietkou
premlčania zo strany žalovaného v rozhodnutí súdu prvej inštancie možno konštatovať, že súd prvejinštancie v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý
bol podrobne a jasne špecifikovaný v zrušujúcom uznesení tunajšieho odvolacieho súdu pod sp. zn.
21Co/108/2018-136 zo dňa 24. 01. 2019, kde sa odvolací súd k námietke premlčania podrobne, jasne

a zrozumiteľne vyjadril v odstavoch svojho rozhodnutia, a to pod číslami ods. 19, 20, 21, 22, 23, 24, 25,
26, 27 a 28. Cit. : „Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností
(ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom
prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného
obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú

pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia (do pozornosti
tiež Nález ÚS ČR II. 2460/17 zo dňa 19.03.2018). Odvolací súd zástava názor, že subjektívna
premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah
tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba
predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie

a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej
starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia,
ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa
oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od

kedy sa žalovaný dozvedieť mal a mohol s poukazom na to, že mal poznať právo. a ale na okamih,
kedy sa žalovaný skutočne dozvedel že na jeho úkor sa žalobca bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy
mal žalovaný k dispozícii údaje, ktoré mu umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia, teda keď sa dozvedel, že právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv
nebol od začiatku daný. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a

nie že plnila. Žalobca vyhlásil, že o tom, že sa na jeho úkor niekto obohatil, sa dozvedel mesiac pred
podaním žaloby (09/2017).“

23. Je teda možné konštatovať, že odvolacou námietkou žalovaného sa podrobne odvolací súd v
predchádzajúcom rozhodnutí zaoberal a tento právny názor súdu druhej inštancie súd prvej inštancie

rešpektoval, pričom poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR, a to v troch konkrétnych
veciach. K uvedenému odvolací súd uvádza, že právny názor ohľadne začiatku subjektívnej premlčacej
doby v prípade bezdôvodného obohatenia je odlišný a tento sa aj odlišne právne posudzuje či už v
jednotlivých rozhodnutiach krajských súdov, resp. Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd nevidí dôvod, aby
nezotrval na svojom právnom závere, tak ako bol špecifikovaný vo vyššie uvedených odsekoch svojho

rozhodnutia pod sp. zn. 21Co/108/2018-136 zo dňa 24. 01. 2019. Pri namietanej premlčacej lehote toho
času neexistuje precedenčná záväznosť, keď NSSR do dnešného dňa „opačný názor“ nepublikoval v
Zbierke stanovísk NSSR napriek žiadosti krajského súdu o zaujatie stanoviska k tejto spornej právnej
otázke. Nemožno teda ani naďalej v danej veci konštatovať existenciu „ustálenej rozhodovacej praxe“.

24. K druhej odvolacej námietke žalovaného ohľadne skutočnosti, že v tomto rozhodnutí absentuje
odôvodnenie, podľa ktorého sú úvery bezúročné a bez poplatkov v kontexte tvrdenia žalovaného v tejto
odvolacej námietke o skutočnosti, že súd prvej inštancie v rozsudku ani nezdôvodnil na základe, akých
skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o RPMN by sa účastníci zmluvy vôbec legálne mohli
dohodnúť, odvolací súd uvádza nasledovné.

25. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ako jednu z podstatných náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza aj údaj o RPMN. Jeho uvedenie má podstatný vplyv na
rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do úverového vzťahu s dodávateľom. Každá zmluva, teda i zmluva o
spotrebiteľskom úvere je výsledkom určitého procesu vznikajúceho na základe konsenzu zmluvných

strán. Vo vzťahu k RPMN odvolací súd uvádza, že ak teda žalovaný v časti zmluvy „údaje o schválenom
úvere“ a v „oznámení veriteľa o schválení úveru“ uvádzal iné údaje ako boli údaje uvedené v žiadosti
o poskytnutie úveru, išlo o nový návrh, ktorý mal žalobca prijať. Žalovaný teda nebol oprávnený sám
jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj, dokonca zákonom vyžadovaný ako „povinný údaj“.
Predpokladaná RMPN po poskytnutí revolvingu bola v žiadosti uvedená vo výške 68,80 % a v časti

o schválenom úvere vo výške 69,09 %. V tejto súvislosti neobstojí argument žalovaného, že RPMN
nemôže byť predmetom dohody a že jej výpočet je konkrétne určený, jej výška však musí byť riadne
určená a predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom
prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy,ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných
skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Údaj o RPMN preto nemôže
byť zmenený jednostranným úkonom zo strany žalovaného. Žalovanému tak nič nebránilo, aby svoj

nový návrh už obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku RPMN a výšku RPMN pri poskytnutí
úveru na uzatvorenie zmluvy predostrel žalobcovi za účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobcu s
takýmto novým návrhom. Odvolací súd zdôrazňuje, že tento nový návrh musel byť prijatý žalobcom v
účastníkmi dojednanej písomnej forme. Povinnosť uzatvoriť zmluvu v písomnej forme priamo vyplýva
i zo samotného obsahu predmetnej zmluvy, kde sa v bode 13 na jej uzatvorenie vyžadovalo riadne

vyplnenie zmluvy a následné podpísanie. K písomnému prijatiu nového návrhu v zmysle ust. § 46 ods. 2
Občianskeho zákonníka zo strany žalobcu však nedošlo, a preto ani zmluva platne vzniknúť nemohla. V
zmysle uvedeného súd prvej inštancie správne posúdil neplatnosť zmluvy v časti údaju RPMN za dôvod
na vyhlásenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd.

26. Odvolací súd poukazuje na to, že už samotná vyššie uvedená skutočnosť postačuje na to, aby

bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie z predmetnej zmluvy, preto odvolací súd
nepovažoval za podstatné zaoberať sa ďalšími dôvodmi, ako ani námietkami žalovaného týkajúcimi sa
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy.

27. Súd prvej inštancie a ani odvolací súd vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že u RPMN ide o

dohodnuteľný údaj, práve naopak uvádzali, že sa jedná nie o „dohodnuteľný údaj“ ale o povinný,
zákonom vyžadovaný údaj v úverovej zmluve. Tvrdenie žalovaného ohľadom skutočnosti, že údaj o
RPMN je údajom určeným právnymi predpismi a nie údajom, na ktorom by sa bolo možné dohodnúť
je teda irelevantné, nakoľko akceptácia návrhu zmluvy musí obsahovať tie isté náležitosti ako samotný
návrh, pričom zmena tak podstatného údaju „zo zákona povinného“, akým údaj o RPMN nesporne je, sa

považuje za odmietnutie pôvodného návrhu a súčasne za nový návrh. Dôležitosť tohto údaju je kľúčová,
keďže tento údaj je tým najpodstatnejším údajom z úverovej zmluvy, ktorý dáva spotrebiteľovi možnosť
posúdiť „výhodnosť“ či „nevýhodnosť“ ponúkaného úveru, keďže RPNM v sebe zahŕňa komplexné
náklady pre spotrebiteľa uvádzané v rozličných článkoch zmluvy o úvere, často v neprehľadnom
slede (vrátane rôznych poplatkov či poistenia) a tým pre spotrebiteľa predstavuje hlavnú pohnútku

pri rozhodovaní sa, či o daný úver požiada. Z tohto dôvodu je možné pokladať argumentáciu súdu
prvej inštancie uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia za správnu, právne udržateľnú a plne
súladnú so zákonom.

28. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel,

že zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá je predmetom tohto konania uzavretá nebola, teda žalobca
bol povinný žalovanému vrátiť len sumy skutočne mu poskytnuté žalovaným na základe uzatvorených
zmlúv. Vzhľadom na to, že žalobca uhradil žalovanému viac ako boli poskytnuté istiny úverov, súd
prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutými a uhradenými
prostriedkami z oboch úverových zmlúv, teda správne ho zaviazal na vydanie bezdôvodného

obohatenia.

29. Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
kritériám daných v ust. § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať
sa ostatnými namietanými skutočnosťami zo strany žalovaného, ktorého nemohli spôsobiť zmenu

právneho posúdenia veci. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovaného nebolo úspešné, v dôsledku čoho má

nárok na náhradu trov odvolacieho konania úspešný žalobca. Keďže žalobcovi v odvolacom konaní
žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, ani si ich náhradu neuplatnil, odvolací súd
vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov

3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).