Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/118/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817210637
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3817210637.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkýň: 1/ R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
U. XXX/XX, J., 2/ R. P., nar. XX.XX.XXXX, U. XXX/XX, J., obe zastúpené D.. D. U., advokátom so
sídlom U. X, H., proti žalovaným: 1/ C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX/XX, J., zastúpenému D..
R.Q., advokátom so sídlom F. J. XX, H., 2/ H. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/X, P., 3/ W. T.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, J., 4/ E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. B. XXXX/XA, H., 5/
E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, J., o určenie vlastníctva (o určenie, že nehnuteľnosť patrí do
dedičstva) na odvolania žalobkýň 1/ a 2/ a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.
k. 11C/22/2017-173 zo dňa 07. marca 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

Vo výroku II. rozsudok m e n í tak, že žalobkyne 1/ a 2/ m a j ú proti žalovanému 1/ n á r o k na

náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu.

Žalobkyne 1/ a 2/ m a j ú proti žalovanému 1/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. určil, že nehnuteľnosť v k. ú.
J., zapísaná v KN vedenom Okresným úradom H., katastrálnym odborom, na LV č. XXXX, parc. č. L.

XXX orná pôda vo výmere XXX m2 v podiele X/X-iny, zapísanom pod T. ako vlastníctvo žalovaného
1/ bola ku dňu smrti Q. P. vlastníctvom Q. P., nar. XX.XX.XXXX, a patrí do dedičstva po nebohom Q.
P., zomrelom dňa XX.XX.XXXX; vo výroku II. nepriznal žalobkyniam 1/ a 2/ náhradu trov konania a vo
výroku III. rozhodol, že žalovaní 1/ až 5/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy štátu v sume
4,62 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

1.2 Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalovaný 1/ je spoluvlastníkom parc. č. XXX o výmere XXX m2 orná

pôda v podiele X/X-ín. Ďalšími spoluvlastníkmi sú žalobkyňa 1/, žalobkyňa 2/, žalovaný 2/ a žalovaná
3/. Rozsudkom zo dňa 12. júla 1967 sp. zn. 5C 129/1967 Okresný súd H. určil, že nehnuteľnosť v k.
ú. J. označená na geometrickom pláne ako parc. č. XXX/X - stavebné miesto vo výmere X árov a
XX m2 a parc. č. XXX/X - cesta vo výmere XX m2 tvoria výlučné vlastníctvo žalobcu Q. J. (otca
žalovaného 1/). Súd ďalej určil, že žalobca Q. J. bol oprávnený po právoplatnosti tohto rozhodnutia
nechať si vyznačiť v evidencii nehnuteľností vlastnícke právo na svoj prospech. Z

odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že žalobca Q. J. návrh na určenie vlastníctva odôvodnil tým,
že je spoluvlastníkom nehnuteľností v k. ú. J. parc. č. XXX, XXX a XXX. Na stredisku
geodézie v H. si dal vyhotoviť geometrický plán, podľa ktorého z jeho účasti v uvedených trochparcelách bolo vpredu vytvorené stavebné miesto na geometrickom pláne č. XXX-
XXXX-X zo dňa XX. mája XXXX ako parc. č. XXX/X - cesta vo výmere XX m2 a parc.
č. XXX/X - stavebné miesto vo výmere X árov a XX m2. Uvedené stavebné miesto užíva žalobca od

roku 1925. Mal právny záujem na vyčlenení tohto stavebného miesta, ktoré potreboval pre svojho syna
C. k stavbe rodinného domu. Žalovaní súhlasili so žalobou. Žalovaný D. J. uviedol, že parc. č. XXX/X
ako cesta o výmere XX m2 a parc. č. XXX/X stavebné miesto vo výmere X árov a XX m2
užíva žalobca Q. J. vyše XX rokov. Tieto nehnuteľnosti užíva v dôsledku delenia nehnuteľnosti medzi
súrodencami s tým, že išlo o pôvodný majetok spoločného otca.

1.3 Ďalej súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd H. vo veci 10C/86/1992 rozhodol, že žalobca 1/ Z.L.
je vlastníkom tých častí pozemno-knižných parciel v k. ú. J. zapísaných vo vložke č. XXX ako parc. č.
XXX, vo vložke č. XXXX ako parc. č. XXX, vo vložke č. XXX ako parc. č. XXX, vo vložke č. XXXX
ako parc. č. XXX, vo vložke č. XXX ako parc. č. XXX/X, vo vložke č. XXX ako parc. č. XXX, vo vložke
č. XXX ako parc. č. XXX/X, vo vložke č. XXX ako parc. č. XXX, vo vložke č. XXX ako

parc. č. XXX, ktoré podľa geometrického plánu z XX.XX.XXXX overeného XX.XX.XXXX číslo zákazky
XXX-XXX-XXX/XX tvoria novovytvorenú parc. č. L. XXX/X. zastavaná plocha, dvor vo výmere XXX m2
v celosti. Vykonaným dokazovaním v konaní 10C/86/1992 bolo zistené, že v pozemno-
knižnej vložke č. XXXX v k. ú. J. parc. č. XXX bola evidovaná ako roľa vo výmere XXXX m2, zapísaná
pod T. na P. P. v podiele X/X-iny. Keď zomrela, jej podiel nadobudli žalovaní 1/ až 4/ E. H., H. P., D. P.

a Q. P.. Pod T. X je zapísaný v podiele X/X-iny žalovaný 5/ Q. J.. Z tejto parcely je súčasťou
novovytvorených parciel č. XXX/X a č. XXX/X diel I. vo výmere XX m2.

1.4 Po nebohom Q. P., zomr. XX.XX.XXXX, bolo vydané osvedčenie o dedičstve zo dňa XX.XX.XXXX č.
D XX/XXXX, C. X/XXXX. Dedičmi po poručiteľovi boli manželka E. P. (žalovaná 5/) a deti D. P., H. P. a E.

H. (žalovaná 4/). Po neb. D. P., zomr. XX.X.XXXX, bolo vydané osvedčenie o dedičstve zo dňa
XX.XX.XXXX č. 6D 146/2012, Dnot 34/2013. Dedičmi po poručiteľovi, ktorý bol slobodný a bezdetný, sa
stali jeho súrodenci H. P. a E. H. (žalovaná 4/). Po neb.H. P., zomr. XX.X.XXXX, bolo vydané uznesenie o
dedičstvezodňa05.02.2014č.10D14/2013,Dnot39/2013.DedičmipoporučiteľoviboliR.P.(žalobkyňa
2/), R. J. (žalobkyňa 1/), H. P. (žalovaný 2/), W. T. (žalovaná 3/). Na Okresnom súde H. je vedené konanie

pod sp. zn. 18C/104/2015 o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.

1.5 S odkazom na ustanovenie § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd
prvej inštancie uviedol, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa žalobca domáha určenia, že ku
dňu smrti poručiteľ bol vlastníkom nehnuteľnosti a že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi.

Žalobkyne preukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, lebo
vyhovením ich žalobe bude podiel X/X z parc. č. XXX predmetom dedenia, a tak sa odstráni stav neistoty
medzi žalobkyňami a žalovaným 1/, pričom iným právnym prostriedkom nie je možné objektívne neistotu
odstrániť, len určovacou žalobou. Okruh procesných strán v tomto konaní je daný tým, kto je evidovaný
akospoluvlastníkspornejparcelyvkatastrinehnuteľnostíatým,ktojeprávnymnástupcompozomrelých

právnych predchodcoch strán sporu. Z vyššie uvedených dedičských rozhodnutí súd zistil, že
žijúcimi dedičmi po poručiteľovi Q. P. sú jeho manželka E. P. (žalovaná 5/), jeho dcéra E. H. (žalovaná 4/),
manželka jeho syna H. P. R. P. (žalobkyňa 2/) a deti jeho syna H. P. H. P. (žalovaný 2/), R. J. (žalobkyňa
1/) a W. T. (žalovaná 3/). Títo sú aj označení v žalobe ako strany sporu, teda okruh procesných strán
je označený správne.

1.6 Vo veci samej súd prvej inštancie uviedol, že z rozsudku Okresného súdu H. sp. zn. 5C 129/1967
vyplynulo, že Q. J., právny predchodca žalovaného 1/, bol spoluvlastníkom parc. č. XXX (a bol aj
spoluvlastníkom parc. č. XXX a parc. č. XXX). Ten si dal vyhotoviť geometrický plán, ktorým boli z týchto
parciel vytvorené parc. č. XXX/X - cesta o výmere XX m2 a parc. č. XXX/X - stavebné miesto

o výmere X árov a XX m2 na výstavbu rodinného domu pre syna (žalovaného 1/). To, že Q. J. užíval
vyčlenenú časť parcely č. XXX vyše XX rokov (t. j. minimálne od r. XXXX), potvrdil aj D. J., ktorý doslova
uviedol, že tieto nehnuteľnosti užíva Q. J. v dôsledku delenia nehnuteľnosti medzi súrodencami. Ostatní
účastníci konania, vrátane Q. P., mali vyčlenené svoje podiely na iných miestach. Q. P. ako spoluvlastník
zvyšnej časti parc. č. XXX ju užíval, ale si ju nevysporiadal a o užívaní svedčí aj betónový

múrik medzi rodinnými domami žalobkyne 1/ a žalovaným 1/ a plot, ktorý podľa svedkyne I. R. existoval
súčasne s výstavbou rodinného domu žalovaného 1/. V roku XXXX, keď Q. P. a
Q. J. užívali parcelu č. XXX, na ktorej deľbe sa dohodli, platilo na Slovensku obyčajové právo, podľa
ktorého sa vlastníctvo nadobúdalo aj mimo pozemkovej knihy, teda bez pozemno-knižného vpisu, a todedením a vydržaním. Dlhotrvajúci stav držby a užívania, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti
nehnuteľností majú vo výlučnej držbe a užívaní, sa považoval za dohodu strán o deľbe
nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva, pričom takáto dohoda mohla byť uzavretá aj mlčky

(k tomu súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie NS ČSR č. 911/1932 Úr.sb.). Rozsudkom sp. zn.
5C 129/1967 si dal Q. J. vyčleniť pre stavebné účely časť parcely č. XXX, ktorú užíval, teda usporiadal
a ustálil svoje vlastníctvo týmto rozhodnutím súdu, avšak Q. P. si zvyšnú časť parcely č. XXX, ktorá
bola v jeho vlastníctve a užívaní, nevyporiadal, preto táto zvyšná časť (nevyporiadaná) bola v katastri
nehnuteľností zapísaná ako vlastníctvo Q. J. v podiele X/X, ale nesprávne. Deľba tejto parcely nebola

vyznačená v pozemkovej knihe a ani v katastri na súčasnú parcelu č. L. XXX, preto po smrti Q. J. zdedil
žalovaný 1/ X/X-iny z parc. č. XXX, ktoré však v skutočnosti boli vo vlastníctve Q. P.. Súd prvej inštancie
konštatoval, že považuje tento zápis v katastri nehnuteľností za nesprávny. Žalovaný 1/ nemohol zdediť
z parcely č. XXX podiel X/X-iny po svojom otcovi Q. J., keďže jeho otec nebol vlastníkom tohto podielu,
ale vlastníkom tejto parcely č. XXX v podiele X/X (rovnako ako v podiele X/X, t. j. v celosti - pozn.
odvolacieho súdu) bol Q. P..

1.7 K rozsudku Okresného súdu H. sp. zn. 10C 86/1992 súd prvej inštancie uviedol, že Q. P. a Q. J. boli
účastníkmi uvedeného konania na strane žalovaných a v uvedenom rozsudku došlo k úbytku z parcely
č. XXX vo výmere XX m2 v prospech Z. M.. Uvedený rozsudok sa Q. P. a Q. J. okrem úbytku z výmery
parcely nedotkol.

1.8 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 CSP tak, že úspešným žalobkyniam
trovy konania nepriznal, lebo dospel k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy súd
nemusí výnimočne priznať náhradu trov konania. Za tieto dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej
inštancie považoval okolnosti, ktoré viedli žalobkyne k uplatneniu práva na súde (vyriešenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, ktoré mal nadobudnúť ich právny predchodca) a skutočnosť, že žalovaní sú už
len právnymi nástupcami svojich predchodcov. O trovách štátu rozhodol podľa § 259 CSP, pričom v tejto
veci vznikli trovy štátu vo výške 4,62 eur, a to ohliadkou na mieste samom dňa 9. novembra 2018, ktorá
sa realizovala služobným motorovým vozidlom.

2. Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalovaný 1/ (voči všetkým trom výrokom) aj
žalobkyne 1/ a 2/ (proti výroku o trovách konania). Žalovaný 1/ zdôvodnil odvolanie s odkazom na
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) tým, že došlo k porušeniu Civilného sporového poriadku,
najmä ustanovenia § 153 CSP. Dôkazy boli zo strany žalobcov predkladané postupne. Tak ako súd
rozhodol, mohol rozhodnúť na prvom resp. druhom pojednávaní. Súd pri rozhodovaní nezobral do úvahy

vykonané dokazovanie, pričom jednostranne vyhodnotil dôkazy v prospech žalobkýň. Rozhodnutie
podľa žalovaného 1/ nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Sporný zostal naliehavý právny záujem
žalobkýň. V rozsudku súd prvej inštancie neuviedol vyjadrenia zo žalobkýň na pojednávaní dňa
18.10.2018, kde na otázku súdu, prečo podali žalobu v roku 2017, keď je vec známa už
z minulosti, žalobkyňa 1/ uviedla, že žalovaný 1/ jej chce zobrať časť z pozemku a že

žalovaný 1/ keď potreboval, na pozemok jednoducho prišiel; žalovaný 1/ cca 13 rokov dozadu, keď sa
do rodinného domu nasťahovali, uviedol, že im túto parcelu predá. Žalobkyňa 2/ na tú istú otázku súdu
uviedla, že jej to v podstate nič neprinesie, jej sa to vlastnícky nedotkne, ale vec sa dlho ťahá, chce, aby
bol pokoj. Právny zástupca žalobkýň v záverečnej reči uviedol, že tento rozsudok bude mať význam aj
pre konanie sp. zn. 18C/104/2015, kde už stranou sporu C. J. nebude, pretože nebude spoluvlastníkom

parcely č. XXX; ďalší význam tohto rozsudku bude v tom, že žalovaný 1/ už nebude môcť chodiť na
pozemok, ktorý mu patriť nebude. Súdnym konaním sa teda žalobkyne 1/ a 2/ snažia len vyporiadať
si pozemok bez jeho vyplatenia, resp. reálneho rozdelenia. Žalovaný 1/ ďalej v odvolaní uviedol, že
súd nevykonal žiadne dôkazy smerujúce k prevereniu správnosti zápisov v katastri nehnuteľností. Tieto
zápisy totiž od zápisov v pozemkovej knihe až doposiaľ evidujú žalovaného 1/ ako spoluvlastníka parcely

č. XXX v X/X-inách, vrátane jeho právnych predchodcov od roku 1925. Zápisy v katastri nehnuteľností
sa nezmenili ani po zápise geometrického plánu v rámci súdneho konania 5C 129/1967. Žalovaný 1/
za spoluvlastníctvo k predmetnej parcele neustále uhrádza dane. V konaní sp. zn. 18C/104/2015 bolo
preukázané, že žalobkyne nemali vyporiadané ani zápisy v katastri nehnuteľností k stavbám a znalecký
posudok predložený žalobkyňami v uvedenom konaní, ktorý vypracoval O.. M. U., podľa žalovaného 1/

potvrdzuje vlastnícky stav neskôr zapísaný v registri C KN, teda vyvracia tvrdenia žalovaných 1/ a 2/
(pravdepodobne žalobkýň 1/ a 2/ - pozn. odvolacieho súdu) v tomto konaní. Pokiaľ súd prvej inštancie
v bode 25 odôvodnenia rozsudku odkázal na súdne konanie sp. zn. 5C 129/1967, pričom spis 5C
129/1967sinemoholzadovážiť,lebobolskartovaný,žalovaný1/vodvolanípoukázalnazápisyvkatastrinehnuteľností realizované na základe súdneho rozhodnutia 5C 129/1967, ktoré sú podľa neho v rozpore
s názorom súdu v tomto súdnom konaní. Sporná parcela nebola z prednej časti uzatvorená, pričom jeho
otec aj on po parcele voľne chodili a túto užívali v prípade opráv ich domu. Z prednej časti parcelu

uzatvorili provizórnym plotom žalobkyne cca pred 5 rokmi a odvtedy dochádza k nezhodám. Žalovaný
1/ poukázal aj na súdne konanie sp. zn. 10C 86/1992, kde na pojednávaní dňa 03.07.1992 jeho otec Q.
J. uviedol, že vo vložke č. XXXX parc. č. XXX - roľa je podielovým spoluvlastníkom X/X-iny. Účastníkom
tohto konania bol aj Q. P., ktorý nerozporoval vyjadrenia Q. J., teda súhlasil s tým, že je spoluvlastníkom
predmetnej parcely v X/X-inách. Ak by Q. J. nebol spoluvlastníkom parcely XXX, žalobcovia by s ním

neboli vôbec v súdnom konaní. Žalobný návrh bol podľa žalovaného 1/ nejasný a nezrozumiteľný, preto
je nejasné a nezrozumiteľné aj rozhodnutie súdu. Súd ani žalobkyne nevymedzili výmeru, o ktorú by
sa malo jednať, pričom nebýva obvyklé, aby strecha domu presahovala do vlastníctva pozemku iného
vlastníka. Žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a
rozhodol tak, že žalobu zamietne.

3. Žalobkyne 1/ a 2/ podali odvolanie len proti výroku II., ktorým im súd nepriznal náhradu trov konania.
Odvolanie zdôvodnili tým, že súdny spor nezavinili, práve naopak, žalovaný 1/ sa aktívne domáha tak v
súdnom konaní pod sp. zn. 18C/104/2015, ako aj v tomto súdnom konaní toho, aby získal časť parc. č.
L. XXX nachádzajúcu sa v ich oplotenom dvore napriek tomu, že spoluvlastnícky podiel z tejto parcely si
ešte jeho otec Q. J. v minulosti vyčlenil na základe reálnej deľby medzi spoluvlastníkmi parcely č. L. XXX

a vyčlenený podiel užíva žalovaný 1/. Teda žalovaný 1/ sa aktívne bráni proti ich nároku, a to
napriek tomu, že má vedomosť o tom, že už v roku XXXX si jeho otec práve pre vytvorenie stavebného
pozemku pre neho usporiadal svoj podiel z parc. č. L. XXX do svojho výlučného vlastníctva.
Podľa žalobkýň teda nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
a nemožno aplikovať § 257 CSP. U ostatných žalovaných žalobkyne nerozporujú argumentáciu súdu

prvej inštancie, že sa ocitli v súdnom spore ako právni nástupcovia po svojich právnych predchodcoch,
avšak títo v zásade ani nerozporovali nárok žalobkýň, a teda svojim postojom k žalobe nespôsobili ani
vznik trov konania. S odkazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobkyne navrhli, aby odvolací súd výrok
o trovách konania zmenil tak, že žalobkyniam 1/ a 2/ prizná náhradu trov konania voči žalovanému 1/ v
rozsahu 100 % a aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. K odvolaniu žalovaného 1/ žalobkyne 1/ a 2/ uviedli, že ho považujú za nedôvodné. Súd prvej inštancie
v odseku 39 odôvodnenia rozsudku podrobne rozviedol, na základe akých dôkazov dospel k skutkovým
zisteniam odôvodňujúcim rozhodnutie vo veci samej. Predmetná nehnuteľnosť sa v celom rozsahu
nachádza v oplotenom dvore prislúchajúcom k rodinnému domu, ktorý dedičskou postupnosťou prešiel

do vlastníctva žalobkyne 1/. Ich právny predchodca, ako bolo konštatované už v konaní
pred Okresným súdom H. sp. zn. 5C 129/1967, užíval v prírode vyčlenenú časť parc. č. L. XXX ako
svoju vlastnú, len na rozdiel od právneho predchodcu žalovaného 1/ si svoje vlastníctvo
nevysporiadal, nepodal napr. vzájomný návrh v konaní 5C 129/1967. To ale nič nemení na skutkových
zisteniach súdu v uvedenom konaní, keď na základe nich i zhodných tvrdení účastníkov vtedajšieho

sporu konštatoval reálnu deľbu nehnuteľnosti vtedajšími spoluvlastníkmi a od nej ako právneho titulu
odvodil aj následnú zmenu vlastníctva k vydeleným častiam pozemkov. Teda ak si právny predchodca
podiel vyčlenil a reálne odčlenil na základe reálnej deľby z predošlého obdobia, je logické, že nemôže
byť i naďalej skutočným spoluvlastníkom na zostatku spoločnej veci, pretože tým by sa vlastne poprela
samotná reálna deľba. Hoci odvolateľ formálne dedil podiel z parcely č. XXX po predchodcovi Q. J.,

vedel, že tento pozemok v celosti užívajú žalobkyne, preto ich v držbe a užívaní nerušil, nemohol teda ani
nadobudnúť vlastnícke právo ani iným zákonným spôsobom, napr. vydržaním v domnení, že skutočne
nadobudol podiel dedením.

5. Žalovaný 1/ v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že žalobkyne sa až teraz snažia preukázať

naliehavý právny záujem, ktorý v konaní nepreukazovali. Žalobkyňa 1/ v rámci pojednávania v tomto
konaní ako aj v pripojenom spise na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tvrdila, že žalovaný
1/ pozemok užíval ako svoj a na vstup si nepýtal povolenie. Ďalej uviedla, že mala záujem parcelu
vysporiadať odkúpením podielu žalovaného 1/ cca pred 13 rokmi. Z vyjadrení žalovanej 1/ teda vyplýva,
že stav zapísaný v katastri nehnuteľností bol spoluvlastníkmi uznávaný a tolerovaný. Vyjadrenie ich

právneho zástupcu, že žalobkyne nerušene užívali pozemok ako svoj dvor, je v rozpore so spontánnymi
výpoveďami žalobkýň v konaní, ako aj so skutočnosťou. Rozpor medzi tvrdeniami právneho zástupcu
žalobkýň a skutočnosťou je aj v tom, že z prednej strany pozemok oplotili provizórnym plotom cca pred 5
rokmi. Dovtedy pozemok z prednej strany oplotený nikdy nebol a nič tak nebránilo spoločnému užívaniupozemku. Od času jeho oplotenia začalo dochádzať k nezhodám, ktoré potom vyústili do podania žaloby
o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

6. Žalovaný 1/ k odvolaniu žalobkýň uviedol, že žaloba bola podaná nedôvodne, nakoľko žalobkyne sa
snažia len vyporiadať si pozemok bez jeho vyplatenia, resp. reálneho rozdelenia. Zopakoval, že súd
nevykonal žiadne dôkazy smerujúce k prevereniu správnosti zápisov v katastri nehnuteľností,
ktoré od zápisov v pozemkovej knihe až doposiaľ evidujú jeho resp. jeho právnych predchodcov ako
spoluvlastníka parcely č. XXX v X/X-inách. Žalobkyne 1/ a 2/ v odvolaní podľa žalovaného 1/ dostatočne

nevysvetlili dôvody, prečo by mal uhradiť trovy konania on sám, keď so žalobou nesúhlasila ani žalovaná
3/ (viď stranu 48 spisu).

7. Žalobkyne v ďalšom písomnom vyjadrení uviedli, že naliehavý právny záujem odôvodnili už v žalobe,
vrátane toho, že potrebujú rozhodnutie o určení vlastníctva aj pre získanie hmotnoprávneho dôkazu
preukazujúceho vlastnícke právo ich právneho predchodcu k podielu z pozemku evidovaného v katastri

na žalovaného 1/. Tento si až v súvislosti s konaním pod sp. zn. l8C 104/2015 začal robiť nároky na časť
dvora, ktorý dlhodobo užívajú ony ako dvor priľahlý k domu tak, ako ho užíval ich právny predchodca,
čo rešpektoval i právny predchodca žalovaného 1/.

8. Žalovaný 1/ v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že už vo vyjadrení k žalobe poukazoval na to,

že žaloba nie je v súlade s CSP. Zopakoval, že zo spontánnych vyjadrení žalovanej 1/ vyplýva, že stav
zapísaný v katastri nehnuteľností bol spoluvlastníkmi uznávaný a tolerovaný. Až následne v stanovisku
žalobkýň vypracovanom ich právnym zástupcom začali tvrdiť, že nerušene užívali pozemok ako svoj
dvor, čo je v rozpore s ich spontánnymi výpoveďami v konaní, ako aj so skutočnosťou.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe včas podaného odvolania žalovaného 1/
preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej (vo výroku
I.) potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.

10. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je dostatočne zrozumiteľný, súd prvej
inštancie v ňom jasne uvádza svoje skutkové zistenia (pozri vyššie, body 1.2, 1.3, 1.4 tohto
odôvodnenia), ako aj právne posúdenie, na základe ktorého dospel k svojmu rozhodnutiu (body 1.5 až
1.7 tohto odôvodnenia). Právne posúdenie logicky nadväzuje na zistený skutkový stav,
teda rozhodnutie má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie

stotožnil a na doplnenie, najmä k odvolacím námietkam žalovaného 1/, uvádza:

11. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal porušenie ustanovenia § 153 CSP, odvolací súd zdôrazňuje, že
sudcovská koncentrácia konania je procesný inštitút, ktorý má zabrániť neprimeranému predlžovaniu
konania, pričom toto konanie nebolo neprimerane dlhé (od podania žaloby do vyhlásenia

rozsudku súdu prvej inštancie uplynul rok a pol, čo je vzhľadom na zložitosť sporu primeraná doba).
Podľa ustanovenia § 153 CSP je právom, nie povinnosťou súdu neprihliadať na prostriedky procesného
útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila včas. To, či boli tieto prostriedky procesného
útoku alebo procesnej obrany uplatnené včas, posudzuje súd vzhľadom na možnosť strán uplatniť ich
už skôr, na dĺžku konania a procesnú situáciu, ktorú uplatnenie týchto prostriedkov procesného

útoku alebo procesnej obrany vyvolá (najmä napr. potrebu ďalšieho odročenia pojednávania), na
predchádzajúce procesné postoje strán a pod., pričom neprihliadanie na neskoro uplatnené prostriedky
procesného útoku alebo procesnej obrany musí byť zdôvodnené a strana ho môže namietať v odvolaní
vo veci samej. Opačný postup súdu, teda pripustenie prostriedkov procesného útoku alebo procesnej
obranyuplatnenýchneskôr(bezpreskúmania,čiichstranamohlauplatniťužskôr)môžestrananamietať

vtedy, ak by súd takto postupoval len vo vzťahu k jednej strane, ale druhej strane
by za rovnakých okolností prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany odmietol z dôvodu,
že ich neuplatnila včas. Takýto postup by mohol predstavovať porušenie princípu rovnosti
strán (čl. 6 základných princípov CSP). V preskúmavanej veci však porušenie rovnosti strán, pokiaľ ide
o ich právo uplatňovať prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, nenamietal ani odvolateľ,

ani to nevyplýva zo súdneho spisu (zo zápisnice z pojednávania zo dňa 19.02.2019 je
zrejmé, že strany sporu nemali ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, teda súd prvej inštancie
prihliadal na všetky dôkazy, ktoré boli v konaní predložené tak stranou žalobkýň, ako aj
stranou žalovaných.12. Prihliadanie na uplatnené prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany (najmä na dôkazy
predložené alebo navrhnuté stranami) však nemožno zamieňať s vyhodnotením dôkazov. Súd hodnotí

dôkazypodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Pokiaľ žalovaný
1/ v odvolaní namietal, že súd jednostranne vyhodnotil dôkazy v prospech žalobkýň, odvolací súd
uvádza, že vyhodnotenie dôkazov súdom nemusí byť v zhode s postojom strán. Pokiaľ vyhodnotenie
dôkazov súdom vedie k úspechu jednej strany vo veci samej, môže sa druhej strane javiť ako nesprávne,

resp. jednostranné. Podstatné však je, aby súd vyhodnotenie dôkazov v rozsudku jasne zdôvodnil, aby
bolo logické a aby bola zrejmá súvislosť medzi jednotlivými dôkazmi, ich vyhodnotením a
skutkovýmizávermisúdu.Vpreskúmavanejvecijezodôvodnenianapadnutéhorozsudkuzrejmálogická
súvislosť medzi dôkazmi, ako aj úvaha, na základe ktorej súd prvej inštancie dospel k skutkovému
záveru, že parcela č. XXX bola v minulosti (najneskôr v roku XXXX) predmetom reálnej deľby medzi
právnymi predchodcami žalobkýň a žalovaného 1/, pričom právny predchodca žalovaného 1/ si v roku

XXXX svoj podiel, ktorý užíval na základe tejto reálnej deľby, nechal vyčleniť do samostatnej parcely
geometrickým plánom a rozsudkom sp. zn. 5C 129/1967, preto už nemohol zostať spoluvlastníkom
druhej časti parcely, ktorú na základe tej istej reálnej deľby užíval právny predchodca žalobkýň. Tento
skutkový záver z vykonaného dokazovania logicky vyplýva a je dostatočne jasne zdôvodnený.

13. Aj s existenciou naliehavého právneho záujmu žalobkýň na požadovanom určení, že nehnuteľnosť
patrí do dedičstva, sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal. Žalovaný 1/
v odvolaní a vo svojich následných vyjadreniach argumentuje tým, že skutočným cieľom tejto žaloby
bolo len vyporiadať si podielové spoluvlastníctvo bez reálneho rozdelenia pozemku resp. bez vyplatenia
žalovaného 1/. K tomu odvolací súd uvádza, že otázka existencie alebo neexistencie naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení nemá priamu súvislosť s pohnútkami
(dôvodmi), ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu
ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný
nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len
zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie

alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo
žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo 06. decembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 31/2011, porovnaj aj R 17/1972). V tomto
prípade je žaloba o určenie, že nehnuteľnosť (spoluvlastnícky podiel žalovaného 1/ k tejto nehnuteľnosti)
patrí do dedičstva, spôsobilá odstrániť stav právnej neistoty s tým, že v prípade vyhovenia tejto žalobe

bude nasledovať dodatočné dedičské konanie o tomto podiele a dedičia budú mať možnosť sa medzi
sebou vysporiadať. S tým súvisí aj okruh účastníkov tohto konania (strán), ktorým sa súd prvej inštancie
takisto zaoberal, a dospel k správnemu záveru, že účastníkmi konania okrem žalobkýň a žalovaného
1/ ako namietaného (spolu)vlastníka nehnuteľnosti, ktorá má podľa žalobkýň patriť do dedičstva po ich
právnom predchodcovi, aj všetci do úvahy pripadajúci dedičia po tomto právnom predchodcovi. Odvolací

súd teda dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že naliehavý právny záujem žalobkýň na
tejto žalobe bol daný.

14. K námietke žalovaného 1/, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dôkazy smerujúce k prevereniu
správnosti zápisov v katastri nehnuteľností, ktoré od zápisov v pozemkovej knihe až doposiaľ evidujú

jeho resp. jeho právnych predchodcov ako spoluvlastníka parcely č. XXX v X/X-inách, odvolací súd
uvádza, že takéto dôkazy súd prvej inštancie vykonal. Práve na základe týchto dôkazov (najmä rozsudku
Okresného súdu H. zo dňa 12. júla 1967 sp. zn. 5C 129/1967, výsluchu strán a svedkov) dospel k záveru,
že zápis v katastri nehnuteľností (a predtým pozemkovoknižný zápis) žalovaného 1/ resp. jeho právneho
predchodcu ako vlastníka podielu X/X k predmetnej parcele je nesprávny. Samotná skutočnosť, že v

katastri nehnuteľností je vedený ako vlastník tohto podielu žalovaný 1/ resp. bol vedený jeho právny
predchodca, nasvedčuje len pasívnej legitimácii žalovaného 1/ v tomto spore. Účelom tohto konania
(rovnako ako účelom každého konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo o určenie, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva), je práve preskúmať správnosť zápisu v evidencii nehnuteľností
a ak tento zápis nie je správny (nie je v súlade so skutkovým stavom), dosiahnuť jeho zmenu. Pokiaľ

teda žalovaný 1/ uvádzal, že zápisy v katastri nehnuteľností sa nezmenili ani po zápise geometrického
plánu vrámcisúdnehokonania5C129/1967,trebazdôrazniť,žeskutočnosť,žezápissanezmenil,
nebola v konaní sporná (ak by bol tento zápis zmenený, teda ak by reálna deľba predmetnej parcely
bola riadne zapísaná do evidencie nehnuteľností, k tomuto súdnemu sporu by nedošlo). Žalobkyne všaktvrdili a preukázali, že tento zápis bol nesprávny a že skutočným vlastníkom celej „zostatkovej“ parcely
poreálnejdeľbe,naktorúsaodvolávalrozsudok5C129/1967,bolQ.P..Zformulácieuvedenejodvolacej
námietky žalovaného 1/ nie je zrejmé, ako inak mal súd podľa neho skúmať správnosť zápisov v katastri

nehnuteľností, resp. aké ďalšie dôkazy mal súd vykonať.

15. Znalecký posudok O.. M. U. predložený žalobkyňami (ktorý má podľa žalovaného 1/ potvrdzovať
vlastnícky stav) bol vypracovaný výlučne na určenie všeobecnej hodnoty pozemkov (vrátane parcely
E KN parc. č. XXX). Znalec v tomto posudku stanovuje všeobecnú hodnotu pozemkov a vôbec sa

nevyjadruje k ich vlastníckym vzťahom. Tento znalecký posudok teda nepotvrdzuje vlastnícky stav ani
nevyvracia tvrdenia žalobkýň týkajúce sa reálnej deľby a vlastníctva podielu k predmetnej parcele.

16. Už súd prvej inštancie sa vyjadril k námietke žalovaného 1/, že v súdnom konaní sp. zn.
10C 86/1992 boli účastníkmi Q. P. aj Q. J., pričom Q. P. nerozporoval vyjadrenie Q. J., že je podielovým
spoluvlastníkom X/X-ín parcely č. XXX. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza,

že v konaní sp. zn. 10C/86/1992 boli Q. P. aj Q. J. účastníkmi na strane žalovaných, teda
nie z vlastnej vôle, ale ako účastníkov ich označil žalobca (a označil ich tak preto, lebo tak boli vedení vo
vtedajšej evidencii nehnuteľností, pričom tento zápis sa v tu preskúmavanej veci ukázal ako nesprávny).
Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva tretej osoby (žalobcu), pričom z parcely č. XXX sa v
prospech žalobcu vyčlenila len relatívne zanedbateľná výmera XX m2. Preto nemožno predpokladať, že

ak Q. P. ako jeden zo žalovaných nerozporoval výpoveď iného žalovaného (Q. J.), že je spoluvlastníkom
predmetnej parcely (ktorú ako účastník v tom istom postavení žalovaného ani rozporovať nemohol resp.
nemalo by to žiaden vplyv na výsledok konania), znamenalo to akceptovanie jeho spoluvlastníctva.

17. Žalovaným 1/ tvrdené pokojné užívanie predmetnej parcely resp. tolerovanie tohto stavu právnym

predchodcom žalobkýň by mohlo viesť k vydržaniu vlastníckeho práva (resp. spoluvlastníctva) len vtedy,
ak by k nerušenému užívaniu pristúpil aj (aspoň domnelý) právny titul. Pokiaľ však ide o právneho
predchodcu žalovaného 1/, jeho otca Q. J., tento bol priamym účastníkom konania 5C/129/1967 (bol
žalobcom)avuvedenomkonanítvrdil,žedošlokreálnejdeľbe,nazákladektorejonužívatúčasťparcely
č. XXX, ktorú žiadal rozsudkom určiť ako jeho výlučné vlastníctvo. Teda Q. J. si zjavne bol vedomý

reálnej deľby parcely č. XXX, čo vylučuje, že by mohol dobromyseľne predpokladať, že po tejto reálnej
deľbe (a po tom, čo jeho vlastníctvo k pozemku vyčlenenému na základe tejto reálnej deľby potvrdí
rozsudkom súd) je spoluvlastníkom aj druhej časti tejto parcely, ktorá podľa výsledku reálnej deľby patrila
Q. P. (hoci to nebolo súdom deklarované). Iná je situácia vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorý nadobudol
spoluvlastnícky podiel 4/9 k predmetnej parcele dedením, pričom (pokiaľ nevedel o reálnej deľbe z

minulosti) mohol dôvodne predpokladať správnosť dedičského rozhodnutia. O jeho dobromyseľnosti by
svedčila aj skutočnosť, že za predmetný spoluvlastnícky podiel platí dane, ako uviedol v odvolaní. Uňho
však neuplynula vydržacia doba 10 rokov, keďže podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX bol ako vlastník
podielu X/X zapísaný v roku 2009 na základe dedičského rozhodnutia 14D 761/08 a žaloba v tomto
konaní bola podaná v roku 2017.

18. Skutočnosť, že žalobkyňa 1/ mala pred 13 rokmi záujem parcelu vysporiadať odkúpením podielu
žalovaného 1/, svedčí len o tom, že sa v tom čase spravovala zápisom v katastri nehnuteľností, na
základektoréhosa(mylne)domnievala,žežalovaný1/ jespoluvlastníkompredmetnejparcely.
Žalobkyne 1/ a 2/ ani netajili, že to, že zápis v katastri je nesprávny, zistili až v súvislosti s konaním o

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (18C/104/2015), keď si preštudovali úradné rozhodnutia z
minulosti. Dovtedajší postoj žalobkýň však nemôže prelomiť vlastnícke právo ich právneho predchodcu,
pokiaľ nedošlo k vydržaniu (k tomu pozri vyššie, bod 17).

19. Napokon k tvrdeniu žalovaného 1/, že súd ani žalobkyne nevymedzili výmeru, o ktorú by sa malo

jednať, pričom nebýva obvyklé, aby strecha domu presahovala do vlastníctva pozemku iného vlastníka,
odvolací súd uvádza, že presah strechy domu nad susedný pozemok nie je celkom neobvyklým javom
(hoci je to nežiaduce), avšak ide o pozostatok z minulosti, keď sa takto dohodli ich právni predchodcovia
pri reálnej deľbe resp. keď pri stavbe domu nebola reálna deľba zohľadnená. Pokiaľ ide o nevymedzenie
výmery, v tomto konaní išlo o určenie, že do dedičstva patrí spoluvlastnícky podiel, ktorý bol v žalobe

jasne určený (spoluvlastnícky podiel X/X k parcele č. E KN XXX orná pôda o výmere XXX m2, zapísaný
v LV XXXX pod B8 ako vlastníctvo žalovaného 1/), pričom výpočet výmery pripadajúcej na tento
spoluvlastnícky podiel v petite žaloby ani v rozsudku nie je potrebný.20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny
potvrdil.

21. Pokiaľ ide o výrok o trovách strán (výrok II.), žalovaný 1/ vo svojom odvolaní síce uviedol, že jeho
odvolanie smeruje voči všetkým trom výrokom, neuviedol však konkrétne odvolacie dôvody, pre ktoré by
výrok o nepriznaní náhrady trov konania žalobkyniam (a implicitne ani jemu) považoval za nesprávny.
Odvolací súd uvádza, že žalovaný 1/ bol vo veci samej neúspešný (na tom nič nezmenilo ani
odvolacie konanie), preto podľa § 255 ods. 1 CSP nemá nárok na náhradu trov konania. K

odvolaniu žalobkýň proti výroku II. odvolací súd uvádza, že žalobkyne boli vo veci samej úspešné, preto
im podľa § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok proti neúspešným žalovaným na náhradu trov
konania. Súd prvej inštancie zdôvodnil nepriznanie náhrady trov konania dôvodmi hodnými osobitného
zreteľa(§257CSP).Ustanovenie§257CSPpredstavujevýnimkuzozásadyzodpovednostizavýsledok
alebo za zavinenie. Je aplikovateľné vtedy, ak by prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov
konania v konkrétnych prípadoch mohla viesť k nežiaducim tvrdostiam. K dôvodom hodným

osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Tento
dôvod je teda daný buď charakterom konania (napr. konanie o určenie otcovstva, ak
maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy,
alebo ak žalovaný ako laik nemohol posúdiť spôsobilosť druhej strany na právne úkony). Dôvody hodné
osobitnéhozreteľasamôžutýkaťajsociálnejsituácieúčastníkov.Doúvahytrebabraťtiežtakéokolnosti,

ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní (porov.
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 2/2008 zo dňa 25. februára 2009). V
skutočnostiach, ktoré uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd vo vzťahu k žalovanému 1/ dôvody hodné
osobitného zreteľa nevidel. To, že k podaniu žaloby viedla žalobkyne snaha o vyriešenie vlastníckeho
právaknehnuteľnosti,ktorémalnadobudnúťichprávnypredchodca,niejevôbecvýnimočnéčiosobitné,

práve naopak, v zásade všetky žaloby o určenie vlastníckeho práva alebo o určenie, že nehnuteľnosť
patrí do dedičstva, sú motivované snahou o vyriešenie vlastníckeho práva. To, že žalovaní
sú len právnymi nástupcami svojich predchodcov, teda že sami nezavinili nesprávnosť zápisu v evidencii
nehnuteľností, môže byť považované za dôvod hodný osobitného zreteľa, je však potrebné zohľadniť
ich postoj v konaní. Zo spisu je zrejmé, že žalovaný 1/ v priebehu celého konania so žalobou nesúhlasil,

kým ostatní žalovaní so žalobou súhlasili resp. nevyjadrili jednoznačný nesúhlas. Z toho vyplýva, že
trovy konania zavinil žalovaný 1/ tým, že nesúhlasil so žalobou.

22. Žalovaná 3/ vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe (na ktoré odkázal žalovaný 1/ v písomnom
vyjadrení k odvolaniu žalobkýň) síce uviedla, že so žalobou nesúhlasí, z obsahu jej podania je

však zrejmé, že sa nevyjadruje k podstate tohto konania, ale jej vyjadrenie smeruje k vyporiadaniu
jej spoluvlastníckeho podielu XX/XXX (ktorý však týmto konaním nie je dotknutý, pričom konanie o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v tom čase viedol Okresný súd H. pod sp. zn.
18C/104/2015). Na prvom pojednávaní dňa 18.10.2018 sa žalovaná 3/ konkrétne k žalobe
odmietla vyjadriť.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257
CSP) pre nepriznanie trov konania úspešnej strane boli dané len u žalovaných 2/ až 5/ (týmto dôvodom
bolo, že išlo o právnych nástupcov, ktorí situáciu nezavinili, v spojení s ich procesným postojom v
priebehu konania), nie však u žalovaného 1/, ktorý so žalobou v priebehu celého konania

vyjadroval nesúhlas. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zmenil tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

24. Pokiaľ ide o trovy štátu (výrok III.), Civilný sporový poriadok výslovne neupravuje náhradu trov
štátu. Preto treba v zmysle čl. 4 základných princípov CSP posúdiť túto otázku podľa ustanovenia, ktoré

upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Takými sú ustanovenia
o priznaní náhrady účelne vynaložených nákladov svedkom a iným osobám, ktorým pri dokazovaní
vznikla povinnosť (§ 259 CSP, na ktorý správne odkázal súd prvej inštancie) a o náhrade trov konania
podľa pomeru úspechu strán vo veci (§ 255 CSP). Za použitia týchto ustanovení je pre rozumné a
spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov (čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP) potrebné priznať

štátu náhradu jeho trov rovnako ako pri priznávaní náhrady trov svedkovi alebo inej osobe, a to tak,
že súd na náhradu trov štátu zaviaže strany podľa miery ich úspechu vo veci samej. V tomto prípade
boli žalovaní vo veci samej neúspešní, preto im súd prvej inštancie správne uložil povinnosť nahradiť
trovy štátu v rozsahu 100 %. Keďže žalovaní 2/ až 5/ nepodali odvolanie, odvolací súd vo vzťahu k nimnemohol revidovať toto rozhodnutie súdu prvej inštancie a aplikovať aj tu ustanovenie § 257
CSP. Vo vzťahu k žalovanému 1/ platí o dôvodoch hodných osobitného zreteľa to isté, čo bolo uvedené
vyššie, v bodoch 21 až 23.

25. Žalovaný 1/ (odvolateľ) nebol v odvolacom konaní úspešný a naopak úspešné boli žalobkyne 1/ a 2/,
pretoodvolacísúdvsúladesustanoveniami§396ods.1,§255ods.1 a§262ods.1CSPpriznal
žalobkyniam 1/ a 2/ proti neúspešnému žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania, rovnako ako o výške náhrady trov konania

pred súdom prvej inštancie, rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).