Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoPr/11/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113200981
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6113200981.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa G. S., nar. XX. X. XXXX, bytom L. L., H.
X, zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Ivanom Pupákom, advokátska kancelária Banská
Bystrica, Nám. Ľ. Štúra 20, proti odporcovi CUSTOM, s. r. o., so sídlom Badín 3, IČO: 36 035 939,
zastúpeného splnomocnenou advokátkou JUDr. Zuzanou Oravcovou, advokátska kancelária Banská
Bystrica, Skuteckého 12, o určenie, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil dňa 03. 12. 2012

a o zaplatenie 80,57 EUR, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.
k. 13Cpr/1/2013-76 zo dňa 2. 10. 2014, takto

r o z h o d o l :

Výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 40,66 EUR na účet
právnej zástupkyne odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa, ktorým sa po ostatnej úprave
petitu domáhal určenia, že jeho pracovný pomer k odporcovi skončil dňa 3. 12. 2012 dohodou, ako
aj zaplatenia 80,57 EUR, zamietol po tom, čo mal za preukázané doručenie výpovede z pracovného
pomeru navrhovateľovi zákonnou fikciou podľa § 38 ods. 1 a 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce
(ďalej aj „ZP“) ako aj skutočnosť, že navrhovateľ o skončenie pracovného pomeru dohodou nepožiadal

svojho zamestnávateľa (odporcu) v zákonnej lehote podľa ust. § 76 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31.
12. 2012. O trovách konania rozhodol tak, že v konaní neúspešného navrhovateľa s poukazom na §
142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) zaviazal nahradiť
odporcovi trovy konania za päť úkonov právnej služby a režijný paušál vo výške 343,46 EUR, na účet
právnej zástupkyne odporcu v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním

navrhovateľ. Uviedol, že odporca svojím konaním bezprostredne pred podaním výpovede, pri
doručovaní výpovede, ako aj bezprostredne po jej doručení, založil príčinu na podanie návrhu na
začatie konania v predmetnej veci. V konkrétnostiach navrhovateľ uviedol, že výpoveď z pracovného
pomeru mu mala byť doručená dňa 28. 11. 2012, t. j. jeden deň pred posledným pracovným dňom
v mesiaci november 2012, s tým, že odporca potrebu výpovede pracovného pomeru odôvodňoval
náhlym ukončením zmluvného vzťahu, na základe ktorého mal prostredníctvom svojich zamestnancov

(o. i. aj prostredníctvom navrhovateľa) zabezpečovať ochranu objektu zmluvného partnera. Všetkým
zamestnancom však už od začiatku novembra bola známa situácia ohľadne predmetného objektu ako
aj skutočnosť, že bude nutné znížiť stav zamestnancov na tomto pracovisku z dôvodov namontovania
technického zariadenia na stráženom objekte. Ďalej poukázal na okolnosti doručovania predmetnej
výpovede, keď zdôraznil, že mu bolo predložené jedno vyhotovenie výpovede, ktoré mal podpísať, čím
by osvedčil jej prijatie. Ďalšie vyhotovenie výpovede, ktoré by navrhovateľovi ostalo, mu doručovateľvýpovede nepredložil. V prejednávanom prípade tak nešlo o doručovanie výpovede ako takej, ale
len o získanie potvrdenia o tom, že navrhovateľ výpoveď prevzal. Vzhľadom navyše na skutočnosť,
že výpoveď nebola podpísaná konateľom odporcu, navrhovateľ nebol spôsobilý posúdiť následky jej

podpísania, a teda podpis odmietol udeliť. Ešte v ten istý deň kontaktoval navrhovateľ odporcu s
požiadavkou vec prejednať osobne, následne odporcovi zaslal doporučený list so žiadosťou o ukončenie
pracovného pomeru dohodou. Odporca však žiadosť o osobné stretnutie s navrhovateľom odmietol a
predmetný list prevzal až dňa 3. 12. 2012. Týmto konaním odporcu nebol navrhovateľ v konaní spôsobilý
osvedčiť ukončenie pracovného pomeru ku dňu 30. 11. 2012. Uzavrel, že vzhľadom na skutočnosť,

že konanie a správanie odporcu vyvolalo u navrhovateľa pocit výraznej neistoty a nespravodlivosti, bol
nútený podať žalobný návrh, ktorý bol zamietnutý v dôsledku dôkaznej tiesne na strane navrhovateľa
spôsobenej odporcom. Odporca tak svojím konaním zadal príčinu na podanie návrhu, preto navrhovateľ
žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý výrok o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie, prípadne, aby uvedený výrok zmenil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu
trov konania nepriznal.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznil svoj plný procesný úspech v konaní, čomu
zodpovedal zákonný postup okresného súdu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. so záverom o povinnosti
navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania. Uviedol, že navrhovateľ v priebehu prvostupňového
konania a ani teraz neuviedol žiadnu výnimočnú okolnosť, či dôvod hodný osobitného zreteľa, pre
ktorý by konajúci súd mohol vôbec uvažovať o aplikácii § 150 ods. 1 O. s. p. na prejednávaný prípad.

Naopak,boltopráveodporca,ktorýsamuselvsúdnomkonaníbrániťprotinedôvodnepodanémunávrhu
navrhovateľa. Na základe uvedeného odporca navrhol odvolaním napadnutý výrok rozsudku okresného
súdu ako vecne správny potvrdiť. Spolu s odvolaním si voči navrhovateľovi uplatnil i trovy odvolacieho
konania.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 1, 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým bola uložená povinnosť
navrhovateľovi nahradiť odporcovi trovy konania, podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne
správny. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol)
zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol

tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods. 1 O. s. p.).

V ustanoveniach § 142 O. s. p. je upravené rozhodovanie súdu o náhrade trov konania podľa miery
úspechu vo veci. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod
úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Rozhodovanie podľa § 142 O. s. p. je
založené na týchto zásadách: a/ účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná plnú náhradu trov

konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (ods. 1), b/ účastníkovi, ktorý mal vo veci prevažný
úspech, súd prizná pomernú časť trov konania, a ak bol úspech a neúspech oboch účastníkov rovnaký,
súd rozhodne, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu nákladov konania (ods. 2), c/ účastníkovi,
ktorý mal vo veci úspech čiastočný, súd prizná proti druhému účastníkov plnú náhradu trov konania,
ak mal neúspech len v nepatrnej výške alebo ak záviselo rozhodnutie o výške plnenia od znaleckého

posudku alebo bolo na úvahe súdu (ods. 3).

Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci samej po ostatnej úprave petitu
domáhalurčenia,žejehopracovnýpomerkodporcoviskončildňa3.12.2012dohodou,akoajzaplatenia
80,57 EUR. Jeho návrhu vyhovené nebolo ani sčasti, preto procesným výsledkom takéhoto konania bol
procesný neúspech navrhovateľa a naopak procesný úspech odporcu. Uvedené potom odôvodňovalo

postup okresného súdu podľa § 142 ods. 1 O. s. p. so záverom o povinnosti navrhovateľa nahradiť v
konaní úspešnému odporcovi, ktorý si právo na náhradu trov uplatnil a trovy konania riadne vyčíslil,
účelne vynaložené trovy konania. Zo zásady, že úspech v konaní sa s poukazom na § 142 ods. O. s. p.posudzuje z procesného hľadiska, pritom vyplýva, že je vo všeobecnosti irelevantné, z akého dôvodu bol
účastník, ktorý je povinný nahradiť trovy konania, v spore neúspešný. Ak tu však existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, prípadne, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,

nemusí súd s poukazom na znie § 150 O. s. p. náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať.

V sporovom konaní tak Občiansky súdny poriadok vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok,
podľa ktorej má účastník nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie a bránenie
práva vtedy, ak mal vo veci úspech. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu
trov konania podľa ustanovenia § 150 O. s. p.. Zo znenia § 150 O. s. p. vyplýva, že ide o ustanovenie,

ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam
jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti (Uznesenie NS SR sp. zn. 3
Obo 269/2007). Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Tiež je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov

konania a v tejto súvislosti sú významné aj okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj
účastníkov v priebehu konania, a pod (Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo 5/2006). Všetky vyššie
citované okolnosti však musí konajúci súd (ak aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. zvažuje) skúmať vo
vzájomných súvislostiach. Povedané inak, len splnenie jednej z uvedených okolností nebude na záver
o potrebe aplikácie citovaného ustanovenia postačovať.

Okolnosti uvádzané navrhovateľom v rámci podaného odvolania však za dôvody hodné osobitného
zreteľa považovať nemožno, a to z nasledovných dôvodov:

Ako už odvolací súd opakovane uviedol vyššie, navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci samej po
ostatnej úprave petitu domáhal určenia, že jeho pracovný pomer k odporcovi skončil dňa 3. 12.
2012 dohodou, ako aj zaplatenia 80,57 EUR. Dôvodom zamietnutia jeho návrhu bola skutočnosť,

že navrhovateľ nepreukázal ním tvrdené skutočnosti spochybňujúce doručenie výpovede jeho osobe
postupom podľa § 38 ods. 4 ZP, nepožiadal o skončenie pracovného pomeru dohodou v zákonnej
lehote a konečne, že sa nedomáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ak mal
pochybnosti o jej formálnych náležitostiach. Ani jedna z uvedených skutočností, ktorá mala za následok
zamietnutie návrhu navrhovateľa, a rovnako ani žiadne z okolnosti uvádzaných v rámci podaného

odvolania, svojím charakterom nepredstavujú tak výnimočnú okolnosť, ktorá by aplikáciu § 150 O. s.
p. na prejednávaný prípad odôvodňovala. V prvom rade je totiž potrebné uviesť, že dokazovanie v
sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností
tvrdených účastníkmi a (okrem výnimiek podľa § 120 ods. 1 posledná veta O. s. p.) vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou

povinnosťou, ktoré účastníkovi sporového konania vyplývajú z § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O. s. p..
Účastník sporového konania tak v prvom rade musí už v návrhu jasne, stručne a zrozumiteľne (pritom
však nezameniteľne) uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje ohrozenie svojho subjektívneho práva, t.
j. tvrdiť skutočnosti, ktoré navodzujú dôvodnosť jeho žalobného návrhu. Na preukázanie svojich tvrdení
však účastník musí označiť dôkazy (hovoríme o dôkaznej povinnosti). Ak súd navrhnuté dôkazy vykoná

a preukážu sa nimi skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, hovoríme, že účastník uniesol dôkazné
bremeno. Prejednacia zásada pritom predstavuje určitý stimul (motiváciu) pre účastníkov konania,
pretože v prípade, ak zostanú pasívni (t. j. neoznačia dôkazy, ktoré má súd na preukázaní ich tvrdení
vykonať), prípadne nimi označené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať nimi produkované tvrdenia, bude
to mať najčastejšie za následok stratu sporu. Z vyššie uvádzaného vyplýva, že bolo výlučne povinnosťou

navrhovateľa v konaní preukázať ukončenie pracovného pomeru dohodou k 3. 12. 2012, t. j. preukázať,
že mu výpoveď z pracovného pomeru (na č. l. 48 spisu) nebola postupom podľa § 38 ods. 4 ZP
doručená dňa 28. 11. 2012, prípadne, že v lehote podľa § 76 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31. 12.
2012 požiadal odporcu o ukončenie pracovného pomeru dohodou. Navrhovateľ však v predmetnom
konaní dôkazné bremeno neuniesol, keď nepreukázal tvrdené pochybnosti pri doručovaní výpovede

dňa 28. 11. 2012 a navyše bolo bezpečne ustálené, že svojho zamestnávateľa (odporcu) nepožiadal
o skončenie pracovného pomeru dohodou v zákonnej lehote, t. j. že svoje právo neuplatnil včas, čím
postupoval v rozpore s klasickou rímskou právnou zásadou „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria
bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Povinnosť
preukazovať vyššie uvedené tvrdenia nezaťažovala odporcu a vzhľadom na skutočnosť, že v sporovom

konaní majú účastníci konania stojaci na opačných stranách protichodné záujmy na výsledku konania,nebolo možné zo strany navrhovateľa účinne v rámci odvolania argumentovať, že navrhovateľ si svoju
dôkaznú povinnosť nemohol splniť v dôsledku „konania odporcu“, ktorého (ako už odvolací súd uviedol
vyššie) táto povinnosť nezaťažovala a s poukazom na zásadu kontradiktórnosti nebolo v jeho záujme

navrhovateľovi pri preukazovaní ním tvrdených skutočností napomáhať.

Je možné sa stotožniť s názorom navrhovateľa, že dôvody hodné osobitného zreteľa by mohli spočívať
v špecifickom správaní sa odporcu, ktoré správanie viedlo navrhovateľa k uplatneniu svojho nároku
na súde. Jedným dychom je však potrebné dodať, že citované správanie odporcu by v prvom rade
muselo byť v konaní preukázané. K uvedenému je potrebné vo vzťahu k odvolacej argumentácii

navrhovateľa uviesť, že tento nijakým spôsobom nepreukázal, že odporca mu osobne doručoval len
jedno vyhotovenie písomnej výpovede, ktoré malo slúžiť len pre potreby zamestnávateľa ako potvrdenie
o tom, že zamestnanec (odporca) výpoveď prevzal, a teda, že sa fakticky o doručenie výpovede (ako
právneho úkonu, ktorý by sa dostal do osobnej sféry zamestnanca), nejednalo. Rovnako nepreukázal,
že by toto písomné vyhotovenie výpovede nebolo za zamestnávateľa podpísané, že zamestnávateľ dňa
28. 11. 2012 odmietol snahu navrhovateľa o osobné stretnutie a že toto nebolo realizovateľné ani v

žiaden ďalší deň do skončenia kalendárneho mesiaca november 2012.

Pokiaľ sa jedná o argumentáciu navrhovateľa, že všetkým zamestnancom bola známa situácia na
mieste výkone práce, ako aj skutočnosť, že uvedená situácia (vzniknutá namontovaním technického
zariadenia v stráženom objekte) bude mať za následok zníženie počtu zamestnancov v pozícii
„ochranca“, t. j. že zamestnávateľ vedel, že bude musieť s niektorými zamestnancami pracovný pomer

ukončiť, ale s dotknutými zamestnancami uvedenú situáciu vopred neprekonzultoval, je potrebné v
prvom rade (podobne ako tomu bolo pri odvolacej argumentácii uvedenej v predchádzajúcom odseku)
uviesť, že uvedené okolnosti navrhovateľom v konaní preukázané neboli. Navyše, ak sú aj správne
tvrdenia navrhovateľa a odporca skutočne montoval technické zariadenia v stráženom objekte už od
začiatku mesiaca november, je potrebné poukázať na skutočnosť, že fyzické namontovanie uvedeného

technického zariadenia na strážený subjekt ešte samé o sebe nemuselo znamenať nahradenie fyzickej
ostrahy tohto objektu, ale mohlo znamenať len jej obmedzenie (napríklad ukončením pracovného
pomeru len s niektorými zamestnancami na dotknutom pracovisku, prípadne zníženie pracovných
úväzkov), čo pripustil v rámci odvolania i samotný navrhovateľ. Uvedené technické zariadenie si taktiež
mohlo vyžadovať neustálu obsluhu, prípadne kontrolu pomocného personálu. Preto pokiaľ ust. § 63 ods.

2ZPumožňujezamestnávateľovidaťvýpoveďsvojmuzamestnancoviibavtedy,akzamestnávateľnemá
možnosťzamestnancaďalejzamestnávať,atoaninakratšípracovnýčasvmieste,ktorébolodohodnuté
ako miesto výkonu práce, a súčasne zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu,
ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa
podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu, bol by zamestnávateľ v tomto prípade povinný

skúmať, či má alebo nemá možnosť navrhovateľa zamestnávať na kratší pracovný čas, a rovnako, či má
alebo nemá pre takéhoto nadbytočného zamestnanca inú vhodnú prácu. Odpovede na uvedené otázky
pritom zamestnávateľ nemusel poznať v čase, keď s montážou technického zariadenia na ochranu
objektu začal, ba čo viac nemusel ich poznať ani bezprostredne po ich ukončení. V prejednávanom
prípade zamestnávateľ s navrhovateľom ukončil pracovný pomer výpoveďou v novembri 2012, čo malo

za následok, že výpovedná doba navrhovateľa uplynula až dňa 31. 1. 2013 a do uvedeného dňa
odporca (ako zamestnávateľ) bol povinný navrhovateľovi poskytovať mzdu, napriek tomu, že medzi
účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca už navrhovateľa na výkon práce nepotreboval od 29.
11. 2012. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažuje hypotézu navrhovateľa o tom, že znižovanie
stavu zamestnancov u odporcu bolo „známou vecou“ už najneskôr začiatkom novembra 2012 a napriek

tomu mu zamestnávateľ doručil výpoveď z pracovného pomeru až predposledný pracovný deň v
mesiaci november, za pravdepodobnú. Navyše, ak navrhovateľ skutočne vedel o montovaní technických
zariadení na stráženom objekte, v ktorom vykonával svoju prácu, a teda i o tom, že sa ho má (alebo veľmi
pravdepodobne môže) dotknúť znižovanie stavu zamestnancov, nič mu podľa názoru odvolacieho súdu
nebránilo jednať o podmienkach skončenia pracovného pomeru s odporcom už od začiatku mesiaca

november.

Na základe všetkého už uvedeného možno uzavrieť, že navrhovateľ v odvolaní nepreukázal žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce aplikáciu ust. § 150 O. s. p. na prejednávaný prípad a
tieto nezistil ani odvolací súd. Iné odvolacie dôvody navrhovateľ voči výroku o trovách konania odporcu
neformuloval, preto odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) výrok rozsudku

okresného súdu o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania podľa § 219 ods. 1 O.s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok, ktorým okresný súd návrh
navrhovateľa zamietol) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý (§ 206 ods. 2 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. s poukazom na

§ 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi priznal náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo
dňa7.1.2015,pričomvýškupaušálnejodmenyprávnejzástupkyneodporcuurčilpodľa§11ods.1písm.
a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
s poukazom na § 13a ods. 2 písm. b/ citovanej vyhlášky na sumu 32,27 EUR, keď v prejednávanom

prípade sa jedná o vyjadrenie k odvolaniu nesmerujúceho do rozhodnutia vo veci samej (a nie o
vyjadrenie k odvolaniu voči meritórnemu rozhodnutiu, ako sa nesprávne domnieval odporca, keď určil
výšku paušálnej odmeny advokátky za tento úkon na sumu 64,53 EUR). Následne podľa § 16 ods.
3 cit. vyhlášky odporcovi prináleží náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné (režijný paušál) vo výške 8,39 EUR. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odporcovi
priznal trovy odvolacieho konania v celkovej výške 40,66 EUR, na náhradu ktorých súd zaviazal v

odvolacom konaní neúspešného navrhovateľa.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.