Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/25/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220796
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220796.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 18. októbra 2013, č. k.
13C/445/2012-103, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 18. októbra 2013, č. k. 13C/445/2012-103 zamietol návrh (správne žalobu,
lat. actio, keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi
(správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa svojou žalobou voči žalovanému domáhal náhrady
majetkovej škody v sume 3940,34 eura, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného

postupu Okresného súdu Komárno v súdnej veci 5Er/53/2011 tým, že rozhodnutie súdu o poverení
súdneho exekútora (príp. iné o jeho žiadosti na jej vydanie) nebolo vydané v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov a že súd vykonal úradný postup bez splnenia zákonných
podmienok, pričom žalobcovi v dôsledku toho vznikla škoda vo vyššie uvedenej výške z dôvodu, že
táto suma mu bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, ktorý súd neakceptoval a viac nemôže byť
priznaná rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže byť preto ani vymožená. Domáhal sa tiež náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 788,07 eura ako satisfakcie za porušenie nárokov žalobcu a jeho základných

práv, pretože neexistuje žiaden spôsob nápravy vzniknutého stavu.
Žalovaný so žalobou nesúhlasil, považoval ju za nedôvodnú, pretože pokiaľ je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok, neplatí lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (tak ako
v tomto prípade) a ani v prípade, že je návrh na vykonanie exekúcie zamietnutý, táto lehota neplatí
a tiež neboli preukázané žiadne prieťahy v danom súdnom konaní. Po procesnej stránke namietal,
že žalobca prenáša celé dôkazné bremeno na súd napriek tomu, že sám má ako žalobca dôkaznú
povinnosť.Žalobcanepredložilžiadendôkazotom,žebymubolavôbecnejakáškodavznikla,neoznačil

ani len číslo súdneho konania, v ktorom vzniknúť mala (čo bolo aj jedným z dôvodov, pre ktoré bola
zamietnutá sťažnosť navrhovateľa na ÚS SR, žalobca taktiež neuvádza, na základe akého právneho
titulu si svoj nárok uplatňuje. Namietal, že žalobca podal žalobu predčasne, pred uplynutím lehoty
na predbežné prerokovanie tohto nároku žalovaným. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nárokužalobcu na náhradu škody, pretože podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu
škody premlčí za 3 roky odo dňa kedy sa poškodený o škode dozvedel, teda právo sa premlčalo 3
roky po uplynutí 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Namietal tiež výšku

uplatneného nároku, ktorý žalobca nijako nepreukázal a tiež to, že absentuje priama príčinná súvislosť
medzi prípadne žalobcovi spôsobenou škodou a činnosťou súdu.
Súdprvéhostupňazvykonanéhodokazovaniauvedenéhovodôvodnenírozsudku,najmäzexekučného
spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 5Er/53/2011 zistil, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia na začatie exekúcie bola podaná na Okresnom súde Komárno dňa 14. 01. 2011 a túto žiadosť

súd uznesením zo dňa 28. 02. 2011 zamietol a následne exekúciu uznesením zo dňa 25. 01. 2012
zastavil a toto rozhodnutie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 04. 2012. Z vyššie
uvedenéhojezrejmé,ženávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcieodzačiatkuuvedenéhoexekučného
konania nebol dôvodný (oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia
odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením
svojho nároku na súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky si žalobca spôsobil sám

podaním nedôvodného návrhu na súde (resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti
súdnehoexekútoranavydaniepovereniarozhodol.Súdsastotožnilsargumentácioužalovaného,pokiaľ
sa týka skutočnosti, že 15 dňová lehota stanovená v § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku ( ExP)
sanevzťahujenaprípad,kedysúdžiadosťsúdnehoexekútoranavydaniepoverenianazačatieexekúcie
zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15-dňová lehota je uvedená iba v druhej vete §

44 ods. 2 ExP, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí
žiadosti exekútora na vydanie poverenia. Zákon teda pre prípad, že súd zaujme právny názor, že nie
je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie jeho žiadosti, neurčuje súdu
žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v
peniazoch (788,07 eura), ktorá mala žalobcovi vzniknúť, súd konštatoval, že obdobne nárok žalobcu nie

je dôvodný, pretože pokiaľ by mu aj nejaká nemajetková ujma vznikla, nebola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zo strany
samotného oprávneného (žalobcu). Z uvedených dôvodov súd konštatoval, že nedošlo k žiadnemu
postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup a k žiadnej škode,
ktorá by bola žalobcovi spôsobená postupom súdu nedošlo, preto žalobu žalobcu v plnom rozsahu (či

už ide o vynaložené náklady alebo nemajetkovú ujmu) ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o námietku
premlčania nároku žalobcu, ktorú vzniesol žalovaný, súd uviedol, že oprávnený prostredníctvom svojho
právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 05. 04. 2011, žalobu na náhradu škody žalobca uplatnil na súde
dňa 27. 09. 2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty, ktorá je podľa § 19 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. trojročná. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o nemožnosti výkonu predmetného
rozhodcovského rozsudku a tým absolútne nemožnosti výkonu jeho práva, pretože stále je tu možnosť
zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní.
Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia §
9 a § 15, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov, v znení účinnom od 01. 01. 2013.
O trovách konania rozhodol podľa § 150 OSP a žalovanému, hoci bol v konaní plne úspešný, náhradu
trov konania nepriznal, pretože žalovaný si toto právo neuplatnil a súd navyše ani nezistil, že by mu v
tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy vôbec vznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a

vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205
ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§
205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Zásadne namietal skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnostisúdneho rozhodnutia. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z.

z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K
argumentu o vyvrátení nároku žalobcu uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.
Tvrdí, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného

súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v
realite, preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Zdôraznil,
že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom

prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo nemal zo zákona oprávnenie a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný.Exekučnýsúdrozhodovaloudelenípoverenianavykonanieexekúciesčímnemalnič
spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená

rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on
sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie
a tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok
znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej,

súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej dôvodil tým, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je
aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na
spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd

opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Štrasburský súd tiež uviedol: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovalisvojprávnyporiadokspôsobomvyhovujúcimpožiadavkámčl.6ods.1,ktorýzahŕňaajprávo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“ Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie

vzniknutej kritickej situácie a nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi a to
v tejto forme, že on nepresadzoval svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v
primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá a nechápe, aký dopad môže mať na výsledok konania
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav
nesústredenejčinnostisúdu,kedysúdvyhodnocovalskutočnosti,ktoréspredmetomkonanianesúviseli.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Z obsahu spisu a z výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom vyplýva, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 3.940,34 eura,
predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatnýmrozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi Gyulovi
Berzaiovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere č. 4074225. Zároveň si
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 788,07 eura, pretože samotné konštatovanie

porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatňuje za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu

legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, strata dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, ktorá mu
mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, k čomu došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby v konaní vedenom na Okresnom
súde Komárno v exekučnej veci sp. zn. 5Er/53/2011 (u súdneho exekútora registrácia pod sp. zn. EX
17417/2010). Svojho nároku sa domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012. Skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, že exekučným titulom v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno
pod sp. zn. 5Er/53/2011 bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 08850/10 , vykonateľný 21. 10. 2010.
Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 5Er/53/2011, začalo sa spísaním návrhu u súdneho
exekútora dňa 30. 11. 2010. Súdny exekútor podal dňa 14. 01. 2011 na Okresný súd Komárno žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a tento exekučný súd uznesením zo dňa 28. 02. 2011 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a následne na to exekúciu

zastavil uznesením zo dňa 25. 01. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 04. 2012.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, v znení účinnom do 31. 12. 2012, právo na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ,v znení od 01. 01. 2013, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa
nepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnosti

podľa čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.
Podľaodseku2citovanéhoustanovenia,vzneníúčinnomod01.01.2013,priposudzovanínesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch

v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, v znení účinnom od 01. 01. 2013, pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajnéhozboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov

vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka
Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy
prokurátorom.
Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, v znení účinnom od 01. 01. 2013, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a
3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného
splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie

je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v
preskúmavanej veci na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, ale ani v znení účinnom od 01. 01.
2013, výslovne definovaný, je uvedený len exemplifikatívne. Z ustálenej judikatúry možno vyvodiť, že

ide o taký úradný postup, ktorý nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou, teda ide o taký postup,
pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej
moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup
nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný
postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom

nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri
porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide
o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd poznamenáva,
že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo

samotné exekučné konanie, pretože lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. V preskúmavanej veci súdny exekútor podal dňa 14. 01. 2011 na Okresný súd Komárno
(exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol uznesením zo dňa 28. 01. 2011,
sp. zn. 5Er/53/2011 a následne na to exekúciu zastavil. Uvedený postup nemožno považovať za

nesprávny úradný postup, pretože podľa názoru odvolacieho súdu 15 dňová lehota sa vzťahovala len
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo možno vyvodiť z gramatického a systematického
výkladu ustanovenia § 44 ods. 1 EP v znení účinnom do 31. 05. 2011. Úmyslom zákonodarcu bolo
zefektívnenie exekučného konania s cieľom, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu a aby bolo exekučným titulom priznané právo efektívne vymožiteľné.

Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného
titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však,
že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote
a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa
tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala
aj na rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či užpozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote, na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Obdobnúparalelumožnonájsťivodvolaníprotirozhodnutiamvexekučnomkonaní,ktorévzásadenieje

prípustné(§202ods.2OSP),pokiaľExekučnýporiadokvýslovnevosvojichustanoveniachnezakotvuje,
že odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods.
1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku,
na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať extenzívnym spôsobom

tak, ako to predkladá žalobca. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom
zamietnutá, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote. Žalobca preto nepreukázal základ žalobného nároku.
Súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu v duchu zákona č. 514/2003 Z. z., a preto bez
ohľadu na to, že ustanovenie § 9 necitoval v znení účinnom v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, v

zásade správne sa však zaoberal tým, či išlo o nesprávny úradný postup v činnosti exekučného súdu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a či to malo za následok vznik škody na strane oprávneného žalobcu.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a ním prijatých záverov vyplýva, že
žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom v tomto konaní

požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného
vyplývajúceho mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v
exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť
realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak stará zásada rímskeho práva: „Ius ex iniuria non orfitur“ (právo

nevzniká z bezprávia).
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa § 221 ods.
1 písm. f/ OSP nezistil. Aj ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho

významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku vôbec
netýkajú a otázka znaleckého dokazovania výšky škody by prípadne prichádzala do úvahy len pri
zistení existencie zodpovednostného vzťahu žalovaného. Postup exekučného súdu je plne odôvodnený
potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Vzhľadom
na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota

nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).
Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú
rozhodcovské rozhodnutia - rozsudky. Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi je vždy povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre

vedenie exekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP
má všetky zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo)
skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd
zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy

(doložky), potom rozhodcovským súdom vydaným rozsudkom nie je viazaný a môže konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci jeho neúčinnosť, a teda nezáväznosť
tohto exekučného titulu, a preto nemôže vyhovieť návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe takéhoto neúčinného exekučného titulu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, keďže v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, jeho úvahy a dôvody podporujú
príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú
pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho

súdu žalobca v súdenej veci nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov z dôvodu nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31. 12. 2012).Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného

na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil
a ani mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.