Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. január 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/104/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614205206
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5614205206.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT SLOVAKIA, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Mgr. Lenkou Zichovou,
LL.M., advokátkou, so sídlom R. 3, XXX XX L., proti povinným: 1/ E. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX Y. XXX, 2/ E. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX, v konaní o vymoženie sumy 2.181,17
Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
6Er/958/2014-16 zo dňa 21. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/958/2014-16 zo dňa 21. októbra
2014 potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 17 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že aj v rozhodcovskom konaní je potrebné zabezpečiť rovnosť
účastníkov konania tak, ako je definovaná v ustanovení § 17 zákona o rozhodcovskom konaní.
Obsahom tohto ústavného práva je povinnosť rozhodcu poskytnúť obidvom účastníkom konania rovnakú
možnosť na uplatnenie ich práv a na ich obranu. Neprípustnosť vydania rozhodnutia v rozhodcovskom
konaní bez toho, aby rozhodca umožnil žalovanej strane vyjadriť sa k žalobe, je daná už len tým,
že voči rozhodcovskému rozsudku nie je prípustný žiadny opravný prostriedok (v prípade vydania
platobného rozkazu riadnym súdom má pritom žalovaný možnosť podať odpor). Z rozhodcovského spisu
vyplýva, že rozhodca bez toho, aby dodržal zásadu kontradiktórnosti konania, najprv vo veci rozhodol
rozhodcovským rozsudkom. Žalobná odpoveď slúži na zabezpečenie práva rovnosti účastníkov konania
a je spolu s prípadnými listinnými dôkazmi jedným z dôkazných prostriedkov, ktoré podľa svojej
úvahy spravodlivo a nestranne hodnotí rozhodca. Rozhodca v rozsudku povinných poučil o tom,
že môžu do 15 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku podať žalobnú odpoveď. Predmetné
poučenie nezodpovedá právnej úprave rozhodcovského konania, nakoľko žiadne ustanovenie zákona
o rozhodcovskom konaní neumožňuje rozhodcovskému súdu rozhodnúť o tom, či pripustí opravný
prostriedok proti svojmu rozhodnutiu alebo nie. Doručovanie rozhodcovského rozsudku spolu s
výzvou na žalobnú odpoveď je v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ
zákon jednoznačne upravuje, že účinky rozhodcovského rozsudku nastávajú zo zákona okamihom
doručenia rozhodcovského rozsudku, nemožno výkladom rozhodcovského súdu svojvoľne zmeniť toto
kogentné ustanovenie, a preto rozhodca nemôže považovať doručenú žalobnú odpoveď za opravný
prostriedok proti vydanému rozhodcovskému rozsudku, na základe ktorého dôjde k zrušeniu tohto
rozhodnutia. Doručený rozhodcovský rozsudok možno zrušiť len postupom podľa § 40 a nasl. zákona
o rozhodcovskom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým žiadal, aby
odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Uviedol, že exekučný súd nemal v danom prípade oprávnenie posudzovať procesný postup
rozhodcovského súdu pri rozhodovaní vo veci. V súlade so zásadou rovnocennosti mal okresný súd
nakladať z rozhodcovským rozsudkom rovnako, ako by išlo o rozsudok všeobecného súdu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010). Posudzovanie exekučného titulu bolo v danom prípade
možné len podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na obsah rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.6.2009, sp. zn. 4Cdo/159/2009, ktoré akcentovalo povinnosť riešiť v
exekučnom konaní sporné otázky medzi oprávneným a povinným, nie medzi oprávneným a súdom.
Podľa názoru odvolateľa mali povinní možnosť zaslať v rozhodcovskom konaní žalobnú odpoveď a
brániť tak svoje práva, napriek tomu zostali pasívni.

Povinní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj
odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Okresný súd poukázal v napadnutom rozhodnutí na procesné vady, v dôsledku ktorých nemohol z
takéhoto konania vzísť akýkoľvek spôsobilý exekučný titul. Táto vada spočívala v tom, že rozhodcovský
súd rozhodol bez účasti povinných s tým, že títo mohli do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku podať
žalobnú odpoveď (výzva na podanie žalobnej odpovede bola povinným doručená až s rozhodcovským
rozsudkom).

S týmto názorom okresného súdu sa odvolací súd stotožnil. Rozhodcovské konanie je právnym
prostriedkom mimosúdneho riešenia sporov a jeho efektívnosť spočíva v rýchlom a hospodárnom
vyriešení sporov tam, kde to umožňuje zákon a kde spory účastníkov nemusí nevyhnutne prejednávať
súd v občianskom súdnom konaní. V porovnaní s občianskym súdnym konaním sa vyznačuje väčšou
flexibilitou, nižšími trovami konania a neformálnym prístupom. Preto aj právna úprava obsiahnutá
v zákone o rozhodcovskom konaní je stručnejšia a predpokladá podporné použitie ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku na situácie, ktoré tento zákon neupravuje (§ 51 ods. 3
zákona o rozhodcovskom konaní).

V danom prípade konanie prebiehajúce u rozhodcu malo povahu tzv. skráteného, resp. zrýchleného
konania, upraveného rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu. V porovnaní s obvyklým priebehom
civilného konania vykazovalo výrazné odlišnosti. Skrátené konanie sa realizovalo bez nariadenia
pojednávania a bez dokazovania, len na základe tvrdení žalobcu. Za splnenia zákonných podmienok
umožňovalo rozhodnúť o žalobe rýchlo a efektívne, bez vypočutia žalovaných. Takéto
konanie však nemohlo byť na ujmu žalovaných, ktorým bol z tohto dôvodu poskytnutý osobitný
prostriedok ochrany, a to podanie žalobnej odpovede. Ak by žalovaní podali žalobnú odpoveď riadne
a včas, rozhodcovský rozsudok by sa zrušil a konanie by pokračovalo ďalej. Takýto postup však
zákon o rozhodcovskom konaní nepripúšťa. Jednotlivé ustanovenia tohto predpisu totiž predpokladajú
štandardný postup, ktoré výsledkom je za účasti oboch procesných strán vydanie rozhodcovského

rozsudku. Stranám sa pred rozhodnutím musí poskytnúť priestor na zaujatie stanovísk k predmetu sporu
tak, ako na to správne upriamil pozornosť okresný súd. Akákoľvek alternatívna forma rozhodovania je v
prípade rozhodcovského konania vylúčená; eventuálne postupy obdobné rozkazným konaniam nie sú
ani pri použití § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní prípustné.

Odvolací súd považoval navyše ešte dodať, že v zmysle § 172 ods. 9 O.s.p., ak sa uplatňuje právo na
zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný
rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Je nezlučiteľné s týmto cieľom, aby súd platobným
rozkazom uložil spotrebiteľovi povinnosť zaplatiť peňažnú sumu vyplývajúcu z takej spotrebiteľskej
zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (§ 53 Občianskeho zákonníka). Z exekučného
titulu nevyplynulo, či bola vec posudzovaná aj z uvedených hľadísk.

Pokiaľ teda okresný súd vychádzal zo záveru, že zrýchlené konanie pred rozhodcovským súdom, v
ktorom došlo k vydaniu exekučného titulu, bolo nezákonné, s týmto sa krajský súd stotožnil, a to (s
výnimkou použitia § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, ako to učinil okresný súd), aplikujúc aj § 18
ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a analogicky aj § 172 ods. 9 O.s.p. Nemožno sa totiž spoliehať
na aktivitu spotrebiteľa, ktorý bude uplatňovať svoje práva ex post, po doručení rozsudku, ak právna
úprava ukladá súdu skúmať neprijateľné podmienky z úradnej povinnosti a umožniť účastníkovi riadny
kontradiktórny proces pred rozhodcovským súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. p o t v r d i l .

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinní si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania
neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im v súvislosti s terajším druhostupňovým konaním ani žiadne
trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.