Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6306202760
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6306202760.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana
Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, v právnej veci navrhovateľa H.
F. a syn, s. r. o., J.: 17310407, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 23, zastúpeného JUDr. Jánom
Čarnogurským, advokátom

so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 1, proti odporcovi R. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom v A.,

N. č. XX, zastúpenému JUDr. Zuzanou Falisovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie
Štefana Moyzesa č. 2, o zaplatenie 2.553,64 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Brezno č. k. 4C/210/2006-631 zo dňa 01.08.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (prvý výrok), navrhovateľovi uložil
povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania v sume 2.299,34 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku na účet jeho právnej zástupkyne (druhý výrok) a vyslovil, že o náhrade trov konania štátu
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (tretí výrok). Podstatou
návrhu navrhovateľa bolo tvrdenie, že odporca ako jeho zamestnanec vo funkcii vodiča medzinárodnej
kamiónovej dopravy pri jednotlivých presne špecifikovaných 21 jazdách realizovaných v období
od marca 2005 do februára 2006 vykazoval vyššiu ako priemernú spotrebu paliva pri prázdnej ako
aj zaťaženej súprave, čím mu spôsobil škodu vo výške rozdielu medzi úradne zistenou priemernou
spotrebou paliva vozidla, na ktorom jazdil odporca a odporcom vykázanou spotrebou na uvedených

konkrétnych jazdách v sume 2.553,64 € (76.931,- Sk); úradné overenie priemernej spotreby motorového
vozidla s návesom si navrhovateľ nechal vypracovať u J.. J. M. - O.P.C.D., ktorý mu vydal osvedčenia
o úradnom meraní spotreby paliva. Po vykonanom dokazovaní dospel okresný súd k záveru, že návrh
navrhovateľa nie je dôvodný, pretože navrhovateľ nepreukázal ani jeden z predpokladov zodpovednosti
odporcu ako zamestnanca za škodu. Okresný súd uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
uplatnenej sumy ako náhrady škody, ktorú mal spôsobiť odporca tým, že ako jeho bývalý zamestnanec

(vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy) pri cestách uskutočnených od 31.03.2005 do 25.02.2006
úmyselne vykazoval vyššiu spotrebu, než akú reálne dosahoval, bolo potrebné zo strany navrhovateľa
preukázať prvý predpoklad zodpovednosti zamestnanca za škodu, a síce vznik škody; pri jej vyčíslení
postupoval navrhovateľ na základe meraní spotreby vyhotovených Ing. Igorom Škrobánkom na trase
Žilina - Turzovka a späť; pri osvedčení o úradnom meraní č. 81/3/2006 boli výsledky merania spotreby
paliva 20,60 dm3/100 km so zaťažením na 1,4 % užitočnej hmotnosti súpravy (560 kg) ako celoročný
priemer a pri osvedčení o úradnom meraní spotreby paliva č. 81A/3/2006 boli výsledky merania spotrebypaliva27,90dm3/100kmsozaťaženímna67,6%užitočnejhmotnostisúpravy(19000kg)akoceloročný
priemer; navrhovateľ podľa takto nameranej spotreby vypočítal spotrebu, ktorú mal odporca dosahovať,
pričom dôvodil, že v jednotlivých prípadoch vykonanej prepravy presne špecifikovaných v návrhu,

odporca vykazoval vyššiu spotrebu paliva pri prázdnej, ako aj pri zaťaženej súprave, než akú mohol
reálne dosiahnuť; pri určovaní výšky spôsobnej škody vychádzal navrhovateľ z porovnania spotreby
udávanejodporcomprijednotlivýchvnávrhupresnekonkretizovanýchcestáchazospotrebyvypočítanej
na základe údajov uvedených v osvedčeniach o úradnom meraní č. 81/3/2006 a č. 81A/3/2006,
pričom škodu vyčíslil ako rozdiel medzi spotrebou vykázanou odporcom a spotrebou zistenou

uvedenými úradnými meraniami. Okresný súd sa na základe vykonaného dokazovania v plnom rozsahu
stotožnil so závermi nariadeného znaleckého dokazovania vrátane jeho doplnenia vykonaného Ústavom
súdneho inžinierstva v Žiline, podľa ktorých osvedčenia o úradnom meraní spotreby paliva predložené
navrhovateľom sú plne relevantné iba za takých skúšobných podmienok, pri ktorých boli vykonané;
predložené úradné meranie spotreby je reálne iba pre konkrétne podmienky, v akých bolo toto meranie
vykonané; nie je možné zovšeobecniť ho a stanoviť všeobecnú normu spotreby aj pre iné prepravy

vykonané na iných trasách ako na trase Žilina - Turzovka a späť, na ktorej bolo meranie vykonané;
výsledky meraní, ktoré boli vypracované na základe osvedčení, podľa ktorých platnosť výsledkov meraní
je tri roky od 01.04.2006, nie je možné považovať za relevantné aj na predchádzajúce
obdobie, teda do 31.03.2006; na základe merania na trase Žilina - Turzovka a späť nie je možné
so spätnou platnosťou vykonať alebo namerať prevádzkovú normu spotreby, ktorá by bola použiteľná

aj pre iné trasy, pretože nameraná spotreba platí ako smerodajná iba na tejto konkrétne určenej trase,
ktorá bola meraním prejdená; konkrétne vozidlo, na ktorom jazdil odporca, však jazdilo po iných trasách;
preto nie je možné zovšeobecniť namerané hodnoty a osvojiť si ich ako veličinu rozhodnú pre
určenie normy spotreby, podľa ktorej je možné postupovať pri určení výšky škody, ktorú mal odporca
spôsobiť navrhovateľovi; je nelogické, aby sa spotreba meraná takýmto spôsobom, používala ako norma

pre spotrebu v diaľkovej kamiónovej doprave; predložené osvedčenia o úradných meraniach platia len
pre konkrétne popísané podmienky a pri zmene podmienok je možné predpokladať inú spotrebu paliva.
Podľa názoru okresného súdu uvedené skutočnosti vyvracajú dôvodnosť podaného návrhu, pretože
navrhovateľ nepreukázal vznik škody a vykonaným dokazovaním nepreukázal ani ďalšie podmienky,
ktoré musia byť splnené pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu, a to protiprávny úkon odporcu,

porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, príčinnú súvislosť
medzi porušením povinnosti a vznikom škody a rovnako nepreukázal ani zavinenie odporcu. Okresný
súd preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol ťažiskovo s poukazom na ustanovenie § 179
ods. 1 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a plne úspešnému odporcovi priznal náhradu

účelne vynaložených trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 27.11.2013 (č.l. 671-672 spisu), ktorým sa domáhal zmeny rozsudku okresného
súdu a vyhoveniu návrhu spolu s priznaním náhrady trov konania. Vyjadril názor, že okresný súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie okresného

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že okresný súd zamietol
jeho návrh opierajúc sa o znalecký posudok, ako aj jeho doplnenie. Zdôraznil, že v konaní si
uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu neoprávnene zvýšenej spotreby pohonných hmôt odporcom
počas jeho služobných ciest na nákladnom vozidle jeho firmy. Návrh oprel o osvedčenie o úradnom
meraní spoločnosti J.. J. M. - O. P. C. D. Okresný súd zaujal právny názor, že výsledky tohto

úradného merania nie je možné použiť na spotrebu pohonných hmôt na inej trase, než na ktorej
bolo úradné meranie vykonané, čiže na inej trase, než je trasa Žilina - Turzovka a späť. Tento záver
okresného súdu, ako aj zhodný záver znalca považoval za nesprávny. Uvedené akreditované skúšobné
laboratórium autorizované Ústavom metrológie a merania Slovenskej republiky na výkon úradného
merania, má úradné oprávnenie merať prevádzkovú spotrebu pohonných hmôt rôznych tipov vozidiel.

Podľa vyjadrenia J.. J. M., toto pracovisko do vykonania predmetného merania uskutočnilo asi 500
rôznych meraní. Pri žiadnom z týchto meraní nevznikla otázka spornosti výsledkov merania. Výška
spotrebypohonnýchhmôtprijazdemotorovýmvozidlomjerovnaká,čisavyhotovujepreúčelydaňového
úradu alebo pre účely firemnej kontroly spotreby paliva. Znalec vo svojom posudku zaujal stanovisko, že
výsledkytakéhotomeraniaprevádzkovejspotrebysúplatnélen pretrasu,naktorejsakontrolná

jazda uskutočnila, čiže v danom prípade na trase Žilina - Turzovka a späť. Tento názor znalca
nemážiadnulogiku.Predsazuskutočnených500aviacjázd,pravdepodobneanijednasaneuskutočnila
na trase Žilina - Turzovka a späť. Ak by meranie bolo platné iba pre túto trasu, prakticky by nebolo platnévôbec, a najmä nemalo by zmysel vydať licenciu pre akreditované skúšobné laboratórium, pretože by aj
tak nebolo schopné vydať žiadny platný posudok o spotrebe pohonných hmôt. Trasa Žilina
- Turzovka a späť bola zvolená preto, že obsahuje prvky najrôznejších trás, po ktorých jazdia motorové

vozidlá, a preto je spotreba na trase Žilina - Turzovka a späť použiteľná aj pre iné trasy.
Koniec koncov nie nadarmo trasu schválila Slovenská národná akreditačná služba a následne Úrad
pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky. Akreditované skúšobné laboratórium
vydáva svoje osvedčenia o úradnom meraní opatrené okrúhlou pečiatkou, čiže s autoritou prenesenej
právomoci štátu. Ak by úradné merania akreditovaného skúšobného laboratória nemali túto platnosť,

nebolo by potrebné ich zriaďovať, vydávať im licenciu a nebolo by možné vôbec vierohodným spôsobom
preukázať napr. krádež pohonných hmôt. V tomto zmysle je charakteristická výpoveď znalca na
pojednávaní dňa 13.09.2012, keď na položenú otázku odpovedal, že ak niekto odcudzí alebo spreneverí
pohonné hmoty, vy ho musíte pritom nejakým spôsobom prichytiť, dolapiť, že vám to berie z nádrže, to
však samozrejme nie je možné. Svedok J.. C. D. vypočutý na pojednávaní dňa 01.08.2013 na otázku,
ako možno platným spôsobom zmerať prevádzkovú spotrebu pohonných hmôt na trase Bratislava -

Miláno odpovedal, že zase len na trase Bratislava - Miláno. K sporu v prejednávanej veci
došlo na základe toho, že šoféri, ktorých navrhovateľ zamestnával, sa mu priamo do očí vysmievali, že
kradnú pohonné hmoty a nemôžu im to preukázať. Vodiči dosahovali naozaj vysokú spotrebu pohonných
hmôt a vo svojom výsledku to nakoniec viedlo k pozastaveniu činnosti firmy a k prepusteniu všetkých
vodičov. Použitie úradného merania akreditovaného skúšobného laboratória má legálny základ v zákone

č. 595/2013 Z. z. o daní z príjmov, konkrétne v § 19 ods. 2 písm. l) bod 1; ide síce o administratívny
predpis pre daňové účely, ale keďže iný podobný predpis nebol vydaný, možno daňový zákon použiť ako
analógia iuris. Opačný výklad by pripúšťal legálne porušovanie zákona. Ďalej navrhovateľ poukázal na
otázky, ktoré si vyžadujú aplikáciu formálnej logiky. Zo strany odporcu zaznela námietka voči úradnému
meraniu J.. M. s odôvodnením, že vozidlo pri skúšobnej jazde nebolo naložené do 75 % povolenej

záťaže, ale len na 67,50 % tejto záťaže. Táto námietka nemá právne ani logické opodstatnenie. J..
M. vykonával stanovenie priemernej prevádzkovej spotreby na základe metodického predpisu IMSP
01, resp. IMSP 03, ktoré vypracovalo samotné jeho skúšobné laboratórium. Tieto predpisy umožňujú
vykonať meranie aj pri odlišnej záťaži než je 75 % užitočnej záťaže. Medzi účastníkmi je však nesporné,
žeúradnémeraniesauskutočniloprinižšejzáťažiakoje75%.JelogickéaIng.M.topotvrdil na

pojednávaní dňa 01.08.2013, že pri nižšej záťaži vozidla dochádza aj ku nižšej spotrebe pohonných
hmôt. Ak v skutočnosti dochádza k nižšej spotrebe pohonných hmôt, než by dochádzalo pri záťaži na
75 % užitočnej záťaže a skúšobné laboratórium vypočítalo rozsah zvýšenej prevádzkovej spotreby, len
ako rozdiel medzi vykázanou spotrebou vodičom pri jednotlivých jazdách a priemernou
spotrebou pri zaťažení 75 %, v takom prípade by bol rozdiel medzi vykázanou prevádzkovou spotrebou

vodičom a priemernou spotrebou pri záťaži nižšej ako 75 % ešte väčší, než vypočítalo akreditované
skúšobné laboratórium. Rozsah škody spôsobenej odporcom by bol väčší. Inými slovami, rozdiel medzi
vykázanou spotrebou vodičom a zaťažením 75 % užitočnej záťaže, ktorú vypočítal J.. M. je menší,
ako rozdiel medzi spotrebou vykázanou vodičom a záťažou napr. 67,50 % užitočnej záťaže. V každom
prípade tento rozdiel záťaže nemá vplyv na platnosť alebo presnosť výsledkov, ku ktorým dospel

J.. M.. V priebehu konania bolo preukázané, že v dobe úradného merania v akreditovanom skúšobnom
laboratóriu mali vozidlá navrhovateľa platnú technickú a emisnú kontrolu, ako to okresný súd konštatoval
na pojednávaní dňa 13.09.2012 do zápisnice o pojednávaní. Pokiaľ ide o platnosť úradného
merania aj za obdobie pred úradným meraním, je to opäť otázka logického uvažovania,
žiadny právny predpis to neupravuje. Z výpovede J.. M. na pojednávaní dňa 01.08.2013 vyplýva,

že vozidlá v dobe úradného merania mali najazdené približne 150.000 kilometrov. S opotrebovaním
vozidla stúpa spotreba pohonných hmôt, ak vozidlo malo v období predchádzajúcom úradnému meraniu
najazdených menej kilometrov (približne 100.000 kilometrov), je predpoklad, že spotreba vozidla bola
nižšia, a v takom prípade opäť rozdiel medzi skutočnou spotrebou a spotrebou vykázanou vodičom
by bola vyšší. Na rozhodovanie súdu táto okolnosť nemá právny význam. V znaleckom posudku sa

vyskytujú aj iné okolnosti spochybňujúce jeho odbornú úroveň. Znalec v posudku premiešava základnú
spotrebu pohonných hmôt na vozidle a prevádzkovú spotrebu pohonných hmôt, alebo
inými slovami spotrebu podľa STN 30 0515, čiže štátnou normou a už spomínanými normami IMSP
01 a IMSP 03, ktoré sú normami vypracovanými síce akreditovaným skúšobným laboratórium, ale
schválenými Slovenskou národnou akreditačnou službou. Ďalej znalec poukazuje na nesúlad údajov

podľa tachografu a vo výkaze. Tachografický kľuč je však určený na iné účely a nezachytáva zaťaženie
vozidla. Zachytáva najmä prejazdenú vzdialenosť. Prejazdená vzdialenosť však medzi účastníkmi nie
je sporná a merané jazdy mohli byť vykázané na rôznych tachografických výkazoch, keďže tieto samenia podľa iných požiadaviek prevádzkovateľa vozidla. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a jeho návrhu vyhovel.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so

skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje; odvolací súd zistil, že
okresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanieavyvodilznehosprávneskutkovéaprávnezávery;
odvolací súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci a stotožňuje sa so záverom okresného
súdu, že navrhovateľ nepreukázal splnenie predpokladov zodpovednosti odporcu za uplatnenú škodu a

odvolacie námietky navrhovateľa nemohli privodiť obsahovú zmenu napadnutého rozsudku okresného
súdu.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa
odvolací súd udáva, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne

posúdil.

Z ustanovenia § 179 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že na vznik všeobecnej zodpovednosti
zamestnanca za škodu musia byť splnené nasledujúce predpoklady: 1. vznik škody pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením, 2. protiprávny úkon, 3. porušenie
povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, 4. príčinná

súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody a 5. zavinenie na strane zamestnanca. Na
vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa tohto ustanovenia sa vyžaduje splnenie všetkých
uvedených predpokladov. Ak nie je splnený čo len jeden predpoklad, zamestnanec za škodu podľa
tohto ustanovenia nezodpovedá (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/318/2009 zo dňa 21.10.2010). Z uvedeného ustanovenia ďalej vyplýva, že zavinenie zamestnanca

je povinný preukázať zamestnávateľ (okrem prípadov zodpovednosti zamestnanca za schodok na
zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a zodpovednosti zamestnanca za stratu
zverených predmetov, čo však nie je prípad prejednávanej veci).

Je zrejmé, že navrhovateľ ako bývalý zamestnávateľ odporcu bol v prejednáva nej veci povinný
preukázať, že odporca ako jeho bývalý zamestnávateľ mu pri plnení pracovných úloh zavinene spôsobil

škodu, ktorá mala vzniknúť tvrdeným vykazovaním vyššej ako skutočnej spotreby pohonných hmôt pri
jazdách nákladným motorovým vozidlom. Vo všeobecnosti považuje odvolací súd za potrebné najskôr
uviesť, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok súdu o tom, ktoré z rozhodných a
sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanýmiz jednotlivých vykonaných dôkazov; zákon nepredpisuje (a ani dobre nemôže) predpisovať pravidlá,
z ktorých by malo vychádzať samotné hodnotenie jednotlivých dôkazov ani hodnotenie ich vzájomnej
súvislosti; je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú

jednak čiastkové, jednak komplexné závery súdu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré účastníkmi tvrdené skutočnosti má súd
preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav; základom hodnotiaceho postupu konajúceho sudcu
by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika
formuluje do základných logických zásad; ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej

úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu výlučného sporu, ktorá stanovuje, že v
tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže súčasne platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené;
vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z
hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak

v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov; výsledkom celkového
hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý
je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové
tvrdenia; hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie do záveru, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno
potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka,

ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná; zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že
na nesprávne hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal;
ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedápravidlámlogickéhomysleniaalebožesúdvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézdokazovania
nevyplynuli alebo opomenul vziať do úvahy rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie

je ani možné polemizovať z jeho skutkovými zisteniami, t.j. napr. namietať, že súd mal uveriť inému
svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý alebo že z vykonaných dôkazov vyplýva
iné skutkové zistenie a podobne (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4MCdo/14/2011 zo dňa 25.05.2012). Odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd sa v prejednávanej
veci týmito zásadami riadil a svoje závery o skutkových zisteniach v napadnutom rozsudku dostatočne

odôvodnil. Tvrdený vznik škody preukazoval navrhovateľ v prejednávanej veci predloženými úradnými
osvedčeniami o priemernej spotrebe pohonných hmôt nákladného motorového vozidla, na ktorom jazdil
odporca; v podstate celé nadväzujúce vykonané dokazovanie smerovalo k stanoveniu, či predložené
úradné osvedčenia o priemernej spotrebe pohonných hmôt sú dostatočným dôkazom na preukázanie
vzniku tvrdenej škody spôsobenej odporcom alebo nie. Preskúmaním veci, obsahu spisu a podaného

odvolania dospel odvolací súd zhodne s okresným súdom k záveru, že samotné úradné osvedčenia o
priemernej spotrebe pohonných hmôt nie sú dostatočným dôkazom o vzniku tvrdenej škody, pretože
dostatočne nezohľadňujú (zo svojej podstaty ani nemôžu zohľadniť) osobitosti každej uskutočnenej
prepravy (profil trasy, hustotu premávky, štýl jazdy vodiča a podobne) a preto ich výsledky nemožno
zovšeobecniť a stanoviť podľa nich všeobecnú normu spotreby aj pre iné prepravy vykonané na iných

trasách. Vznik škody v prejednávanej veci je navrhovateľ povinný preukázať bez
akýchkoľvek pochybností, vykonané dokazovanie však podklady pre takýto záver nedáva. Navrhovateľ
v podstate odporcovi v konaní vyčítal odcudzenie časti vykázaných pohonných hmôt a toto odcudzenie
mienil preukázať predloženými úradnými osvedčeniami o priemernej spotrebe pohonných hmôt, tieto
však podľa vyššie uvedeného nie sú spôsobilé tvrdené odcudzenie pohonných hmôt samy osebe

preukázať. S ohľadom na odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd uvádza, že nespochybňuje
samotné vyhotovenie úradného osvedčenia o priemernej spotrebe pohonných hmôt, ktoré môže mať
pre navrhovateľa význam napríklad pre daňové účely (stanovenie oprávnených nákladov), predložené
osvedčeniavšakniesúdostatočnýmdôkazompreúčelypreukázaniavznikuškodysozavineniaodporcu
v prejednávanej veci. Ostatné odvolacie námietky navrhovateľa sa v podstate snažia polemizovať so

závermi vykonaného dokazovania a ponúkajú akési formálne logické dôvody, ktoré však vychádzajú z
predpokladu, že predložené úradné osvedčenia o priemernej spotrebe pohonných hmôt sú dostatočným
dôkazom na preukázanie vzniku tvrdenej škody; nakoľko však odvolací súd tento názor z vyššie
uvedených dôvodov nezdieľa, nebolo potrebné sa ani osobitne týmto odvolacím námietkam venovať.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako

vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne správny a
odôvodnený plným úspechom odporcu v konaní (§ 142 ods. 1 O.s.p.); proti výške priznanej náhrady trovkonania navrhovateľ v podanom odvolaní nenamietal, preto v tomto smere odvolací súd tiež poukazuje
na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.

1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však neurobil žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
konania a ani mu žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania proti

navrhovateľovi nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.