Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/312/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312230737
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2312230737.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.

Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľa: doc. RNDr. H. N.,
PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., M. XXX/XX, proti odporcovi: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. D.
S., C. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka: RNDr. F. N., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. G. XX, Y.
B., adresa pre doručovanie: H. D. S., C. XXX, o zaplatenie 33.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. 25C/66/2013-46 zo dňa 14. októbra 2013, v časti
proti odsekom 1 a 3 výroku, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd z a m i e t a návrh na vstup RNDr. F. N., PhD., nar. XX.XX.XXXX, ako ďalšej účastníčky

konania.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odsekom 1 výroku odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi istinu 33.000,- Eur s 9%-ným ročným úrokom z omeškania od 01.01.2012 do zaplatenia,
všetko do troch dní. Odsekom 2 výroku vo zvyšku súd konanie zastavil. Odsekom 3 výroku odporcovi
uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na náhrade trov konania 1.980,- Eur do troch dní.

Rozhodnutieodôvodnilsúdprvéhostupňaspoužitím§657,§559,§517ods.2Občianskehozákonníka,
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ako aj § 96 ods. 1 až 3 O.s.p., vecne tým, že zmluva o
pôžičkejezmluva,ktorouveriteľprenechávadlžníkovivecurčenúpodľadruhuadlžníksazaväzujevrátiť

vec rovnakého druhu. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva
môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne. Odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi
je predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec rovnakého
druhu, v rovnakom množstve a rovnakej kvality. Zmluva o pôžičke je odplatná, len ak odplatnosť vyplýva
z jej obsahu. V danom prípade mal súd a preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom došlo v
období od augusta 2009 do decembra 2009 k uzavretiu zmluvy o pôžičke, na základe ktorej navrhovateľ
previedol na účet odporcu spolu sumu vo výške 33.000,- Eur, dňa 19.08.2009 sumu 10.000,- Eur,

dňa 21.12.2009 sumu 10.000,- Eur, dňa 22.12.2009 sumu 7.000,- Eur a dňa 28.12.2009 sumu 6.000,-
Eur, s tým, že odporca mu ju vráti v celosti vo výške 33.000,- Eur do 31.12.2011, ktorú povinnosť si
odporca nesplnil a pôžičku navrhovateľovi nevrátil. Súd na základe uvedených skutočností a dôkazov
navrhovateľovi v danej veci v plnom rozsahu vyhovel a odporcu zaviazal na zaplatenie žalovanej sumya úrokov z omeškania v požadovanej výške odo dňa nasledujúceho po uplynutí dohodnutej doby na
vrátenie pôžičky, nakoľko sa odporca nevrátením žalovanej sumy dostal do omeškania. S poukazom na
§ 142 ods. 1 O.s.p. súd priznal navrhovateľovi ako procesne úspešnému účastníkovi právo na náhradu

trov konania vo výške 1.980,- Eur, ktoré predstavujú zaplatený súdny poplatok z návrhu na začatie
konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, proti odsekom 1 a 3 výroku, podal odvolanie odporca, v ktorom
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a povoliť
pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, uplatniac si náhradu trov konania. Rozhodnutie súdu prvého

stupňa považuje za nesprávne z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b) až f) O.s.p. Súd prvého stupňa
vychádzal len z tvrdení navrhovateľa, pričom nezohľadnil skutočnosť, že nebol predložený súhlas
navrhovateľovej manželky, nakoľko predmetná pôžička je súčasťou BSM, odporcovi bola poskytnutá
spoločne zo strany navrhovateľa a jeho manželky, ktorí sú aktuálne v rozvodovom konaní. Navrhovateľ
navrhol, aby celá pôžička bola vrátená len jemu, bez vedomia manželky, jasne vyjadril úmysel
všetky peniaze si ponechať a obrať ju o peniaze. Keďže manželka navrhovateľa je spoluveriteľkou

predmetnej pôžičky, navrhol jej pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka. Peniaze boli požičané
odporcovi spoločne navrhovateľom a jeho manželkou, účastníkmi zmluvy o pôžičke boli navrhovateľ
a jeho manželka ako spoluveritelia a odporca ako dlžník. Spôsob a termín vrátenia pôžičky odporca
s navrhovateľom a jeho manželkou viackrát upravili písomne aj ústne, odporca nemohol vyhovieť
jednostranným výzvam navrhovateľa. Listom zo dňa 27.12.2011 obom navrhol riešenie, aby sa dohodli

na jednotnom postupe vrátenia pôžičky. Dňa 25.02.2012 odporca dostal od navrhovateľa list so
žiadosťou o vrátenie pôžičky, navrhovateľ konal samostatne bez vedomia manželky. Následne odporca
dostal dňa 20.04.2012 list od navrhovateľovej manželky, ktorá navrhla rozdelenie pôžičky na polovicu
medzi ňu a manžela. Odporca preto žiada zohľadniť doplňujúce údaje, znovu otvoriť pojednávanie
a prizvať manželku navrhovateľa ako ďalšiu účastníčku konania. K zmluve o pôžičke boli spoločne

dohodnuté dodatky, ktorými sa pôžička predĺžila najprv do konca roku 2011, potom do konca roku 2012
a potom s možnosťou predĺženia o ďalší rok alebo aj viac rokov. List uvedený odporcom bol napísaný
a poslaný v čase, keď bola v platnosti ústna dohoda o predĺžení pôžičky do konca roku 2012, preto je
nevhodnéžiadaťúrokzomeškania,keďžekomeškaniunedošlo.Veriteliasadodnešnéhodňanedohodli
a nevyjadrili spoločne o spôsobe vrátenia pôžičky, preto platí posledná dohoda, a to predĺženie do

konca roku 2012 s možnosťou následného predĺženia na neurčito. Na záver odporca uviedol, že na
pojednávanie sa nedostavil, pretože kvôli rôznym pracovným povinnostiam a cestám nestihol prevzatie
predvolania, za čo sa ospravedlňuje.

Na výzvu odvolacieho súdu k možnému použitiu § 513 Obč. zákonníka odporca reagoval vyjadrením,
že predmetnú sumu 33.000,- Eur mu požičal navrhovateľ a jeho manželka F. N., setra odporcu, preto

akýmkoľvek jednostranným výzvam navrhovateľa nemohol vyhovieť. Odporca trvá na tom, že peniaze
vráti tomu, od koho si ich požičal, t.j. od oboch - navrhovateľa a F. N.. V spore nejde o to, aby pôžička bola
vrátená, jej vrátenie nikdy nebolo odmietnuté, navrhovateľovi ide o to, aby peniaze boli vrátené len jemu.
Odporca poukázal na ust. § 145 ods. 1 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého na podanie návrhu na súd bol
potrebný aj súhlas manželky navrhovateľa, preto považuje návrh za neplatný a žiada ho zamietnuť.

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu odporcu sa vyjadril písomne, navrhol
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Všetky tvrdenia odporcu a
manželky považuje iba za dymovú clonu, aby sa odporca vyhol vráteniu dlhu, ktorý mal vrátiť už k
31.12.2011, číslo účtu mal k dispozícii, peniaze mu boli poukázané bankovým prevodom. Preukázateľne
nehovorí pravdu, že vraj boli ústne dohodnuté dodatky o predĺžení pôžičky do konca roka 2012 a na

ďalšie roky, sú to účelové výmysly odporcu. Navrhovateľ je s F. N., sestrou odporcu od roku 2012 v
rozvodovom konaní. Manželka sa snaží podsúvať dojem, že navrhovateľ nerešpektuje BSM a chce
použiť vrátené peniaze na nejaké svoje účely, je to naopak, BSM nerešpektuje manželka. V predmetnej
súdnej veci ide o vrátenie dlhu a nie o rodinné problémy.

F. N. podala návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka alebo vedľajšieho účastníka do konania z dôvodu,

že predmetný rozsudok sa týka peňazí, ktoré spolu s navrhovateľom ako jej manželom požičaliodporcovi. Spolu s manželom sú spoluveritelia, navrhovateľ podal návrh bez jej súhlasu a vedomia.
Žiada preto zrušiť rozsudok a obnoviť pojednávanie.

Na výzvu odvolacieho súdu k možnému použitiu § 513 Obč. zákonníka F. N. reagovala vyjadrením, že

tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé a účelové. Poukázala na komplikované vzťahy ich rozvedeného
manželstva a prebiehajúce trestné konania. Poukázala tiež na ust. § 145 ods. 1 Obč. zákonníka, v
zmysle ktorého na podanie návrhu na súd bol potrebný aj súhlas manželky navrhovateľa, preto považuje
manželov právny úkon za neplatný a žiada, aby bol zrušený.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Odvolací súd posúdil návrh odporcu a F. N. na jej pristúpenie do konania ako ďalšej účastníčky alebo
ako vedľajšej účastníčky. Inštitút vstúpenia do konania ďalšieho účastníka upravuje § 92 ods. 1 O.s.p.,
ktorého aplikácia pre odvolacie konanie je v zmysle § 216 ods. 1 vylúčená, t.j. návrh na vstúpenie
ďalšieho účastníka do konania možno podať len v konaní pred súdom prvého stupňa, v odvolacom

konaní takýto návrh podať už nemožno, preto odvolací súd zamietol návrh na vstup RNDr. F. N., PhD.,
nar. XX.XX.XXXX, ako ďalšej účastníčky konania. Odvolací súd však akceptoval jej oznámenie o vstupe
vedľajšej účastníčky konania v zmysle § 93 O.s.p., proti ktorému ostatní účastníci konania nenamietali,
preto nebolo potrebné osobitne rozhodovať o prípustnosti tohto vstupu, o ktorom sa rozhoduje len
na návrh (t.j. na námietku účastníka proti vstupu). Odvolací súd teda konal s F. N. ako vedľajšou

účastníčkou.

Vzhľadom na to, že odporca podal odvolanie výslovne len proti odseku 1 výroku prvostupňového
rozsudku, odsek 2 výroku o čiastočnom zastavení konania (v časti úrokov z omeškania) ako nezávislý
výrok nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho
prieskumu sa ako výrok závislý stal odsek 3 výroku o náhrade trov konania (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec

i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne,
podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na

zdôraznenie jeho správnosti, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. iba dopĺňa nasledovné:

Z obsahu spisu vyplynulo, že navrhovateľ previedol z bankového účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX na účet
odporcu č. XXXXXXXXXX/XXXX z titulu pôžičky dňa 19.08.2009 sumu 10.000,- Eur, dňa 21.12.2009
sumu 10.000,- Eur, dňa 22.12.2009 sumu 7.000,- Eur a dňa 28.12.2009 sumu 6.000,- Eur. Odporca
dňa 20.12.2009 potvrdil, že si požičal od navrhovateľa sumu 33.000,- Eur, ktorú sa zaviazal vrátiť k

31.10.2010 vo výške 10.000,- Eur a k 31.12.2010 vo výške 23.000,- Eur. Následne dňa 19.12.2010 bola
za súhlasu navrhovateľa a odporcu predĺžená lehota na vrátenie celej pôžičky vo výške 33.000,- Eur do31.12.2011. Navrhovateľ vyzval dňa 25.02.2012 odporcu na vrátenie pôžičky, ktorú povinnosť odporca
nesplnil.

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci

určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci

rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010).

Medzi účastníkmi nebolo sporné uzavretie zmluvy o pôžičke, sporným zostalo jej vrátenie, resp.
predĺženie splatnosti.

Odporca sa na pojednávanie pred súdom prvého stupňa nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil.
Odporca hoci oznámil súdu, že sa zdržiava na adrese trvalého pobytu, predvolanie na súdne
pojednávanie, doručované spolu s návrhom a prílohami a poučením účastníka konania v úložnej dobe
neprevzal. Zásielka mu bola doručovaná 03.09.2013, opakované doručovanie bolo 04.09.2013 a v ten
deň došlo k uloženiu zásielky na pošte. V odbernej lehote zásielka prevzatá nebola, preto 25.09.2013

pošta súdu vrátila neprevzatú zásielku, tým sa považuje táto zásielka za doručenú. Súd prvého stupňa
preto správne v zmysle § 101 O.s.p. pojednával v neprítomnosti odporcu. Odporca ani v odvolaní
netvrdil, že sa v čase doručovania predmetnej zásielky súdu obsahujúcej predvolanie na pojednávanie,
žalobný návrh s prílohami a poučenie účastníka, v mieste doručenia nezdržiaval, poukazoval len na to,
že kvôli rôznym pracovným povinnostiam a cestám nestihol prevzatie tejto zásielky.

Odporca po doručení žalobného návrhu a po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (doručenie fikciou v
zmysle § 46 ods. 2 O.s.p.) sa k žalobnému návrhu nevyjadril.

Súd prvého stupňa preto po riadne vykonanom dokazovaní, ktoré bolo uznesením vyhlásené za
skončené, vo veci napadnutým rozsudkom rozhodol, pričom vychádzal zo skutkových tvrdení a dôkazov
predložených zo strany navrhovateľa.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať, že pôžička sa nestala

splatnou k 31.12.2011 tak ako to tvrdil navrhovateľ, spočívala na odporcovi, ktorý z týchto tvrdení
vyvodzoval pre seba priaznivé dôsledky.Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a
na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. V konaní bolo dostatočne

preukázané, že navrhovateľ spolu s manželkou ako spoluveritelia požičali odporcovi ako dlžníkovi
33.000,- Eur, splatnosť pôžičky bola predĺžená k 31.12.2011.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených

dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod

R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie

možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých

fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu

dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by

nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie,
vychádzajúc zo žalobného návrhu, pričom odporca v konaní pred súdom prvého stupňa na svoju obranunepredložil a ani neoznačil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý zbaviť ho povinnosti vrátiť
dlh navrhovateľovi.

Odporca predložil novú argumentáciu až v odvolacom konaní, postavenú na tom, že splatnosť pôžičky

bola predĺžená na neurčito.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa
týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej

viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia
taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bola riadne
prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie

písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust.
odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohol buď označiť alebo predložiť ním tvrdené
skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu
odporcu prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou odporcu túto
argumentáciu uplatniť pred súdom prvého stupňa skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za

skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný
v konaní pred prvostupňovým súdom.

Čo sa týka ďalšej námietky odporcu, podopretej aj vyjadrením vedľajšej účastníčky, manželky
navrhovateľa, ktorá spočívala v tom, že predmetnú pôžičku poskytli odporcovi navrhovateľ a jeho
manželka ako spoluveritelia, preto navrhovateľ nemôže sám bez súhlasu manželky žiadať jej vrátenie,

ani táto neobstojí.

Odvolací súd poukazuje na ust. § 513 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak je dlžník zaviazaný
na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa
zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a
dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý.

V danom prípade na strane veriteľov - navrhovateľa a jeho manželky vznikla aktívna solidarita
vyplývajúca z inštitútu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ak totiž za trvania manželstva a
teda za trvania BSM bola zo strany jedného alebo oboch manželov poskytnutá pôžička z prostriedkov
patriacichdoBSM(vpredmetnomkonaníneboltvrdenýaanipreukazovanýopak),súztaktoposkytnutej
pôžičky oprávnení obaja manželia spoločne a nerozdielne, a v zmysle vyššie citovaného ustanovenia §

513 Občianskeho zákonníka môže ktorýkoľvek z nich, t.j. aj sám, žiadať od dlžníka celé plnenie a dlžník
je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý. Navrhovateľovi teda vzniklo právo
domáhať sa vrátenia pôžičky od odporcu aj bez súhlasu a vedomia jeho manželky.

Skutočnosti uvádzané odporcom a F. N., že snahou navrhovateľa malo byť obídenie inštitútu BSM, sú
právne bezvýznamné, nakoľko zo skutočnosti, že predmetným rozsudkom bol zaviazaný odporca plniť

len navrhovateľovi ako jednému zo solidárnych veriteľov, nijako nevyplýva, že by sa niečo menilo na
tom, že sa jedná o pohľadávku patriacu do BSM a ktorú bude potrebné zohľadniť pri jeho prípadnom
vyporiadaní. Teda ak aj odporca bude plniť výlučne navrhovateľovi, to neznamená, že toto poskytnuté
plnenie patrí len navrhovateľovi. Spôsob vyporiadania medzi aktívne solidárnymi spoluveriteľmi je však
vecou veriteľov, preto ani odporca nemohol podmieňovať splnenie svojho dlhu tým, že veritelia sa majú

najprv dohodnúť, ako im má dlh vrátiť. Dlžník svoju povinnosť vrátiť dlh splní poskytnutím plnenia tomu
veriteľovi, ktorý prvý ho o plnenie požiada, v danom prípade teda navrhovateľovi.Rovnakoneobstojíaniargumentáciaodporcuavedľajšejúčastníčky,ktorípoukázalinapotrebuaplikácie
ust.§145ods.1Obč.zákonníka,podľaktoréhovinýchakobežnýchveciachjepotrebnépreprávnyúkon
súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Podanie návrhu na súd totiž nemožno považovať

za právny úkon, pre platnosť ktorého by sa vyžadoval súhlas aj druhého manžela, preto ani v danej veci
neprichádzalo do úvahy aplikovať ust. § 145 ods. 1 Obč. zákonníka.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa v celom rozsahu
vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade
trov konania, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému odporcovi. Vzhľadom na to, že
navrhovateľ si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.