Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/223/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512207913
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8512207913.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a z členov

senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobkyne Prvá stavebná
sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1. M. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom H. XXX, 2. E. R., nar. X.X.XXXX, bytom H. č. XXX, 3. M. R., nar. X.XX.XXXX, bytom
Z. X, J. T., 4. U. R., nar. X.X.XXXX, bytom Z. X, J. T., 5. E. R., nar. X.X.XXXX, bytom H. č. XXX, v konaní
o zaplatenie 10.805,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa z 12.6.2014, č. k. 6C/43/2013-96, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výšky splátok, v časti o

zamietnutí žaloby a o náhrade trov konania.

Žalovaným v 1., 2., 3., 4. a 5.rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdStaráĽubovňa(ďalejlen„súdprvéhostupňa“)napadnutýmrozsudkomzaviazalžalovaných
v 1., 2., 3., 4. a 5. rade zaplatiť žalobcovi sumu 4.986,65 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne
od 01.12.2012 do zaplatenia v pravidelných mesačných splátkach po 60,- Eur splatných do 20-tého
dňa toho, ktorého mesiaca počnúc dňom právoplatnosti rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok
pri nezaplatení čo i len jednej splátky s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a vyslovil, že žiadny
z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že účastníci konania uzatvorili zmluvu o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere dňa 26.5.2005, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovaným v 1., 2., 3.
a 4.rade ako dlžníkom mimoriadny medziúver vo výške 300.000,-Sk (9.958,18 Eur). Žalovaní v 1. až
4.rade sa zaviazali splácať do pridelenia cieľovej sumy úroky mimoriadneho medziúveru v splátkach
38,02 Eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy mesačne minimálne vo výške 1.500,- Sk (49,49 Eur). Po
pridelení cieľovej sumy zmluvy sa zviazali stavebný úver, vrátane úrokov splácali v splátkach vo výške
2.625,- Sk (87,13 Eur) mesačne. Na základe zmluvy žalobca vyplatil žalovaným mimoriadny medziúver

vo výške 7.966,54 Eur dňa 10.6.2005 a dňa 7.9.2005 vo výške 1 875,46 Eur. Keďže žalovaní nesplácali
úver v dohodnutých splátkach a v dohodnutej výške, žalobca listom dňa 11.10.2012 od zmluvy odstúpil a
vyzval žalovaných k úhrade dlžnej sumy, ktorá k 11.10.2012 predstavuje 10.695,91 Eur. Túto skutočnosť
žalobca oznámil aj žalovanému v 5. rade listom zo dňa 11.10.2012.Z výpisu z účtu odstúpeného medziúveru (č. l. 30 až 32 spisu) súd zistil, že žalovaným bol poskytnutý
úver v celkovej sume 9.842 Eur a žalovaní podľa tohto výpisu splatili celkom 4.674,73 Eur, pričom
v tomto výpise nie je zaevidovaná úhrada žalovaných realizovaná dňa 14.1.2012 v sume 180,62 Eur

(č .l. 86 spisu). Vzhľadom na uvedené potom žalovaní splatili žalobcovi celkom sumu 4.855,35 Eur.
Z predloženého výpisu zároveň vyplýva, že žalobca si účtoval poplatky, konkrétne: poplatok za
spracovanie úveru v sume 99,58 Eur, poplatok za zmenku 16,60 Eur, poplatok za upomienky 11 x 3,-
Eur, 1 x 16,60 Eur, 6 x 18,- Eur 2 x 20,- Eur, 3 x 25,- Eur, 1 x 30 Eur.

S poukazom na ust. § 2 ods. 1 a § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v

znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (26.5.2005) a s poukazom na ust. §§ 52 ods. 1, 53
ods. 1, 54 ods. 1, ods. 2, 48 ods. 1, ods. 2, 457 Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd uzavrel,
že predmetná zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom v rámci jeho podnikateľskej
činnosti a žalovanými ako spotrebiteľmi, ktorí nekonali v rámci svojej podnikateľskej činnosti a nemali
možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy. Preto na tento záväzkovoprávny vzťah je nutné aplikovať
ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv. Dospel k záveru, že žalobca od zmluvy odstúpil listom

zo dňa 11.10.2012, čím bola zmluva od začiatku zrušená a každý z účastníkov bol povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal. Odstúpením od zmluvy nastúpil medzi účastníkmi právny režim
bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca poskytol žalovaným úver vo výške
9.842,- Eur a žalovaní splatili úver vo výške 4.855,35 Eur, súd zaviazal žalovaných k úhrade istiny
4.986,65 Eur (9.842,- Eur - 4.855,35 Eur) a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Žalobca si uplatnil úrok z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 10 747,59 Eur od 1.12.2012 do
zaplatenia. S poukazom na ust. § 517 ods. 1, ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia
vládyč.87/1995Z.z.,súduzavrel,žežalobcavyzvalžalovanýchkúhradedlhulistomzodňa11.10.2012,
v ktorom stanovil lehotu na zaplatenie 7 dní od doručenia listu. Uvedený list bol žalovanej v 2.rade
doručený 16.10.2012, ostatným žalovaným doručený nebol, zásielky sa vrátili žalobcovi ako neprevzaté.

Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že žalovaní sa dostali do omeškania od 1.12.2012,
a preto súd priznal žalobcovi 9 % ročný úrok z omeškania z priznanej istiny 4.986,65 Eur od 1.12.2012
do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Vzhľadom na osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovaných súd dospel k záveru, že nie je možné
od žalovaných požadovať splnenie dlhu v trojdňovej lehote (§ 160 ods. 1 prvá veta O. s. p.). Žalovaní v 1.

a 2.rade sú manželia, žalovaný v 1.rade mal za rok 2012 základ dane 3.520,79 Eur, žalovaná v 2.rade je
na rodičovskom príspevku. Ich mesačné náklady činia cca 250,- Eur. Žalovaní v 3. a 4.rade sú manželia,
pričom žalovaný v 3.rade je starobný dôchodca s príjmom 460,- Eur mesačne, žalovaná v 4.rade má
príjem zo zamestnania 350,- Eur mesačne, ich mesačné náklady činia 300,- Eur. Žalovaný v 5.rade má
príjem 320,- Eur mesačne a jeho náklady mesačne predstavujú 230,- Eur. Preto súd v súlade s ust. §

160 ods. 2 veta druhá O. s. p., povolil žalovaným splácať dlh v mesačných splátkach. Vzhľadom na
priznanú výšku dlhu splátky povolil splácať po 60,- Eur mesačne, s tým, že výhoda žalovaných uhradiť
dlh v splátkach počnúc dňom právoplatnosti rozsudku je obmedzená tým, že pokiaľ žalovaní nebudú
plniť dlh riadne a včas, budú povinní uhradiť v nasledujúcom období celý dlh naraz.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p.. Pri žalovanej istine (10.805,73 Eur)

bol žalobca úspešný v rozsahu 46,15 %, úspešnosť žalovaných predstavovala 53,85 %. Teda úspech
žalovaných prevyšoval úspech žalobcu o 7,7 %, a preto súd vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na
náhradu trov konania právo.

Proti tomuto rozsudku proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, proti výroku, ktorou súd
umožnil žalovaným uloženú povinnosť plniť mesačnými splátkami vo výške 60,- Eur a proti výroku o

nepriznaní trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Poukazuje najmä na
tú skutočnosť, že právny vzťah medzi účastníkmi sporu pred všeobecným súdom vyplýva zo zmluvy
o úvere a právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy je potrebné posudzovať podľa zákonom daných
ustanovení Obchodného zákonníka. Na režim odstúpenia žalobcu od úverovej zmluvy uzatvorenej
so žalovanými je pri súčasnom stave legislatívny nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného

zákonníka o zmluve o úvere, ako aj o odstúpení od zmluvy. V zmysle § 261 Obchodného zákonníkabola vôľa zákonodarcu, aby sa tento inštitút spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, nemôže
sa teda jednať o neprijateľnú zmluvnú podmienku. V zmysle § 263 Obchodného zákonníka, žalobca
nemohol úverovú zmluvu naformulovať tak, že právne vzťahy z nej sa nebudú spravovať ustanoveniami

Obchodného zákonníka, nakoľko takéto dojednanie je v zmysle § 263 Obchodného zákonníka vylúčené.
Je teda nepochybné, že bez ohľadu na vôľu žalobcu a žalovaných pri uzatváraní zmluvy nie je
iná možnosť než sa podriadiť kogentným ustanoveniam právneho predpisu, ktoré sú záväzné pre
všetkých a právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy posudzovať podľa zákonom daných ustanovení
Obchodného zákonníka. Názor súdu prvého stupňa, ktorý vzťah medzi účastníkmi konania, ako

aj odstúpenie od úverovej zmluvy posúdil absolútne podľa Občianskeho zákonníka je nesprávny,
dokonca odporuje samotným ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Podľa § 54 od. 1 Občianskeho
zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Je teda nepochybné, že pri posudzovaní podmienok je nevyhnutné skúmať,
ktoré podmienky je možno považovať za zmluvné a ktoré podmienky sú zákonnými podmienkami,
teda danými ex lége. Zmluvnou podmienkou je dispozičnosť voľnosťou umožnené ovplyvnenie obsahu

právneho vzťahu medzi jeho subjektmi. V kontexte ochrany spotrebiteľa má byť teda spotrebiteľ
chránený pred takým konaním dodávateľa, na základe ktorého dodávateľ predloží spotrebiteľovi vopred
naformulovanú zmluvu. Vôľou navrhovateľa boli do zmluvy poňaté podmienky, ktoré sa odchyľujú od
Občianskehozákonníkaavytvárajúprospešnejšiepostaveniedodávateľovi,pričomaledodávateľmohol
obsah tejto podmienky ovplyvniť a ovplyvnil ju v neprospech spotrebiteľa. Z ust. § 263 Obchodného

zákonníka vyplýva, že právny predpis (Obchodný zákonník) prikazuje zmluvným stranám (bez ohľadu
na ich povahu) aplikovať na právny vzťah medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy ustanovenia
Obchodného zákonníka, tiež zakazuje zmluvným stranám dojednať ustanovenie, ktoré by pôsobnosť
Obchodného zákonníka na právne vzťahy vzniknuté z úverovej zmluvy vylúčilo. Tieto kogentné
normy Obchodného zákonníka sú oproti zmluvným zákonnými podmienkami. Z citovaných ustanovení

právneho predpisu vyplýva, že dodávateľ ani pri najlepšej vôli nemôže vylúčiť aplikáciu Obchodného
zákonníkanaprávnevzťahyvzniknutézúverovejzmluvy,nakoľkojeviazanýzákonom.Odvolateľjetoho
názoru, že rozsudok je nesprávny aj v časti, ktorou súd umožnil žalovaným plniť mesačnými splátkami
vo výške 60,- Eur. Súd nevychádzal pri určení mesačnej splátky zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu, s príjmom žalovaného v 1.rade sa oboznámil len zo základu dane za rok 2012, pričom neskúmal

jeho aktuálne pomery. Z uvedených zistení ohľadom príjmu a výdavkov vyplýva (pri zohľadnení základu
dane žalovaného v 1.rade za rok 2012), že súčet mesačných príjmov všetkých žalovaných činí 1.420,-
Eur a v tejto sume ešte navyše nie je zohľadnený rodičovský príspevok, ktorý poberá žalovaná v 2.rade.
Súčet mesačných výdavkov všetkých žalovaných podľa deklarovaného stavu v odôvodnení rozsudku
činísumu780,-Eur.Rozdieloprotideklarovanýmipríjmamiavýdavkamižalovaných(atoeštevpríjmoch

nie je zahrnutý rodičovský príspevok) je teda plus 640,- Eur mesačne. Z takto zisteného skutkového
stavu mal súd určiť výšku mesačnej splátky podstatne vyššie, aby nedochádzalo k ujme na práve
navrhovateľa na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov, keďže majetkové pomery žalovaných
zjavne umožňujú plniť vyššími splátkami. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaní v 1. až 5.rade sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací sú“) preskúmal vec v rozsahu suspenzívneho (odkladného)
účinku odvolania (§ 206 O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne
správny.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec

vo vzťahu k dôsledkom odstúpenia od zmluvy správne právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti a na vyrovnanie sa s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Žalobca v odvolaní poukazuje na to, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto
sa naň majú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

Odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol 26.5.2005 a definíciu

spotrebiteľskej zmluvy spotrebiteľa upravoval zákon č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Nemaliby byť žiadne pochybnosti, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi obchodníkom pri výkone jeho
obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej služby, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu a že sporný vzťah sa má posúdiť vo svetle cieľov smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Nejedná sa pritom o spotrebiteľský
úver podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. a/
zákona č. 258/2001 Z. z.). V čase vzniku zmluvy (26.5.2005) platila nasledujúca definícia spotrebiteľskej
zmluvy (§ 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).

(1) Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného

zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

(2) Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú
ustanovenia tohto predpisu.

Odvolateľ v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ust. §§ 48, 52, 53, 54, 451 a 457 Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia

Obchodného zákonníka upravujúce ustanovenia zmluvy o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:

Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo
si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie §
54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré

typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však

poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).

Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade
so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec je však

o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Z. z. a
ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma
úver na spotrebu. Teda ide o typický občianskoprávny vzťah.

Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy
rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a

nie podnikateľské právo. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (1.1.2004) došlo k zásadnej zmene
spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa
dostali do rozporu s novým ust. § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“.Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie
obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky pre

spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Sám zákonodarca napríklad pri spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri
odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 19 pri § 5

zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské
úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia
od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu,
uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na
spotrebiteľské úverové vzťahy, relativizuje.

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom

právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo
zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003). S
uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia § 54 OZ do
Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a treba povedať,
že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho

zákonníka.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom
zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,

ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho
postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu
popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi

účastníkmikonania súnevýhodnejšie akodôsledkyodstúpeniapodľa úpravyvObčianskomzákonníku.

Žalobca poukazuje na to, že sa použitím právnej úpravy o odstúpení od zmluvy podľa predpisov
občianskeho práva dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a v rozpore s princípom právnej istoty.Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Naopak spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné
podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich
dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty,

dôvery v objektívne občianske právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho
zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach,
Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).

Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a
dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného

práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata
výhody splátok).

Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj
napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v
ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii

je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza
Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano).

Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča
smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou
voblastiobsiahnutejtoutosmernicouscieľomzabezpečeniamaximálnehostupňaochranyspotrebiteľa“,
porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08 Caja , uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ).

Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153
ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu

života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly
v zmluvách nezaväzovali“.

Odvolateľka obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy o účinkoch odstúpenia od zmluvy
s poukazom na úver ako absolútny obchod.

Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného

zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52
až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku
tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných
pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na
vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi,ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre
nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09).

Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre

spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie
je rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne
uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.
Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. (2) Za
uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. (3) Uznanie

záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.

Na rozdiel Občiansky zákonník chráni neinformovanú osobu. Občianske právo umožňuje
spotrebiteľom až v lehote 10 rokov uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak dodávateľ
konal so zlým úmyslom. Obchodné právo takúto možnosť neupravuje. Obdobné rozdiely so zásadne
odlišnými dôsledkami sa týkajú aj ostatných dualisticky upravených inštitútov súkromného práva a
osobitne aj ručiteľa, ktorý je v podstate odkázaný na aktivitu priameho dlžníka.

Pri názore odvolateľky by sa v celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva malo
použiť vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa
odvolacieho súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené
v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu
obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie.

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva,

no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu
zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa.
Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie

s cieľom ponechať splácanie nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie
splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie §
48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku
(ex tunc). Odvolací súd preto preskúmal rozsudok aj vo vzťahu ku kvalite súdnej kontroly klauzuly o
odstúpení od zmluvy.

Podľa čl. VII. zmluvy bod 1 „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie
mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“

Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne
dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“

Podľa čl. VII. zmluvy bod 10 „v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky
a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy.

Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená a
naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviacje nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v
neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva.

Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné
inštitúty súkromného práva.

Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si sporiteľňa započítala z plnení

už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca
ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 OZ v
spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.

Je nepochybné, že účastníci konania uzatvorili zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavenom úvere
dňa 26.5.2005 (žalovaný v 1.rade ako dlžník, žalovaný v 2., 3. a 4.rade ako spoludlžníci a žalovaný v
5.rade ako ručiteľ), na základe ktorej žalobca poskytol dlžníkovi žalovanému v 1.rade dňa 10.6.2005

medziúver vo výške 7.966,54 Eur a dňa 7.9.2005 mu vyplatil medziúver vo výške 1.875,46 Eur (spolu
9.842,- Eur). Žalovaní v 1., 2., 3. a 4.rade sa uzavretou zmluvou zaviazali do pridelenia cieľovej sumy
splácať úroky mimoriadneho medziúveru 6,99 % p.a. pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 58,02
Eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné
vklady vo výške 49,79 Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní v 1., 2.,

3.a 4.rade zaviazali splácať stavebný úver, vrátane úrokov vo výške 4,70 p.a. pravidelnými mesačnými
splátkami vo výške 87,13 Eur. Z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti žalovanými v 1., 2., 3. a 4.rade
(neuhrádzania mesačných splátok), žalobca od zmluvy odstúpil, a to listom zo dňa 11.10.2012 a vyzval
žalovaných v 1., 2., 3. a 4.rade na okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov, pričom dlžnú
sumu k 11.10.2012 žalobca vyčíslil vo výške 10.695,91 Eur (č. l. 8 až 15 spisu). Žalovanému v 5.rade

bolo oznámenie o odstúpení od zmluvy zaslané listom z 11.10.2012 s upozornením, že ak dlžník celý dlh
vstanovenejlehoteneuhradí,žalobcapristúpikvymáhaniusvojejpohľadávkysúdnoucestouanásledne
prostredníctvom súdneho exekútora aj voči ručiteľovi, ak nesplní pohľadávku v primeranej lehote po
uplynutí doby poskytnutej dlžníkovi na plnenie (č. l. .16 spisu). Po odstúpení od zmluvy ani jeden zo
žalovaných si svoju povinnosť nesplnil a v dôsledku tejto skutočnosti žalobca uplatnil na súde žalobou

povinnosť žalovaných zaplatiť žalobcovi uplatnenú čiastku.

Žalobca na výzvu prvostupňového súdu predložil presný rozpis vkladov žalovaného v 1.rade, t. j. výpis
z účtu odstúpeného medziúveru (č. l. 30 až 32 spisu). Z predloženého výpisu z účtu odstúpeného
medziúveru nepochybne vyplýva, že žalobca poskytoval žalovaným medziúver vo výške 9.842,- Eur
a žalovaný v 1.rade vrátil spolu sumu 4.855,35 Eur (viď č. l. 30 až 32 spisu a č. l. 86 spisu). Rozdiel

medzi poskytnutým úverom a vkladmi je 4.986,65 Eur (9.842,- Eur - 4.855,35 Eur). Žalobca uplatnil v
žalobe sumu vo výške 10.805,73 Eur. Je teda evidentné, že žalobca uplatňuje aj úroky a poplatky, a to
napriek tomu, že zmluvu zrušil. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že žalobca sa sám rozhodol
pre odstúpenie od zmluvy, aj keď existujú iné inštitúty, ktoré zmluvu od začiatku nerušia, napr. výpoveď.

Odvolací súd zároveň poznamenáva, že zmluvný formulár vyhotovil žalobca, a preto v rámci súdnej

kontroly zmluvných podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s konzekvenciami
vyplývajúcimi z ostatných zmluvných podmienok.

Tunajší súd len v inom zložení už judikoval definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky a takou
sa rozumie aj netransparentné, či neurčité zmluvné ustanovenie; cit. z rozsudku vo veci 18Co
109/2011 ,,Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,,

ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio
legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa
nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje

finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie,, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži vskutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

Argument žalobcu uvádzaný v konaní pred súdom prvého stupňa, že má nárok na priznanie úroku

až do úplného zaplatenia poskytnutých úverových prostriedkov v zmysle ust. § 497 Obchodného
zákonníka, a taktiež má nárok od účinnosti odstúpenia od zmluvy aj na zmluvne dohodnutý úrok z
omeškania s poukazom na ust. § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka a čl. VII. bod 8 zmluvy o úvere,
odvolací súd považuje za nedôvodný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výklad zákonodarcu
k ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (novela vykonaná zákonom č. 454/2008 Z. z.). Už pred

spresnením úpravy § 369 Obchodného zákonníka prevažovali názory, že na spotrebiteľské veci majú
dopadať ustanovenia o úrokoch z omeškania upravené v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
bolo problematické si čo len predstaviť, že Nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. by nemalo regulovať
spotrebiteľské veci ako typické občianskoprávne vzťahy. Preto sa novelizácia ust. § 369 Obchodného
zákonníka vnímala len ako snaha zákonodarcu usmerniť a zjednotiť aplikačnú prax a nie zmeniť
právny stav. Zástancovia favorizovania obchodnoprávnej úpravy presadzujú obchodnoprávnu úpravu

odstúpenia od zmluvy aj s poukazom na ust. § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
(nahradený zákonom č. 129/2010 Z. z.).

Odvolací súd však poukazuje na to, že uvedené ustanovenie presne odkazuje v súvislosti s odstúpením
od zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka (ide o zákonný dôvod
odstúpenia od zmluvy spojený s viazanou zmluvou o predaji produktu). Je to evidentné z odkazovej

poznámky pod čiarou (cit. zo zákona č. 258/2001 Z.z. (9) § 48 Občianskeho zákonníka). Zákonodarca
neodkázal na ustanovenia Obchodného zákonníka, aj keď spotrebiteľskými úvermi sú aj úvery ako
absolútne obchody.

Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti o
vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale

obchodného práva.

Prvostupňovýsúdrozhodolvovýrokuvecnesprávne,akžalobcovipriznallennesplatenúčasťúverových
prostriedkov. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vrátane
správneho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

K odvolacej námietke žalobcu o nepriznaní náhrady trov konania odvolací súd poznamenáva, že ust. §

142 O. s. p. vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. To znamená, že účastník,
ktorý mal v sporovom konaní plný úspech má právo na náhradu všetkých trov konania. Pokiaľ ide
o pomer úspechu vo veci, nemusí vždy znamenať súčasne percento úspechu vo veci vo vzťahu k
právu na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu. V prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok
na zaplatenie sumy 10.805,73 Eur s príslušenstvom a v konaní bol úspešný len vo výške 4.986,65

Eur s príslušenstvom, čo predstavuje 46,15 % úspešnosť žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že úspech
žalovaných prevyšoval úspech žalobcu o 7,7 %, preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak pri
rozhodovaní o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na
náhradu trov konania právo.

Odvolací súd vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa v danej veci dospel k

záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa určenia výšky splátok
(zročnosti dlhu) je správne, a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p., potvrdil. Odvolací
súd vychádzal zo skutočnosti, že súd prvého stupňa zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi sumu
4.986,65 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1.12.2012 do zaplatenia v pravidelných mesačných
splátkach po 60,- Eur. Súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím umožnil dlh zaplatiť v splátkach

po 60,- Eur mesačne, pritom prihliadol na celkové pomery žalovaných, ktoré vyhodnotil. Z výpovedi
žalovaného v 1.rade vyplynulo, že poskytnutý úver prestal splácať v čase, keď stratil zamestnanie.
Naviac zamestnávateľ z Českej republiky mu nevyplatil mzdu. V súčasnosti žalovaný v 1.rade pracuje
na živnosť a jeho mesačný príjem predstavuje 600,- až 650,- Eur mesačne. Žalovaní v 1. a 2.rade súmanželia, z ich manželstva pochádzajú štyri maloleté deti, pričom žalovaná v 2.rade je v súčasnosti na
materskej dovolenke. Z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov žalovaným v 1. a 2.rade finančne
vypomáhajú príbuzní. Žalovaní v 3.a 4.rade sú manželia, žalovaný v 3.rade je starobným dôchodcom s

dôchodkom 460,- Eur mesačne, žalovaná v 4.rade má mesačný príjem 350,- Eur. Ich mesačné náklady
činia 300,- Eur. Žalovaný v 5.rade má príjem cca 320,- Eur mesačne a jeho náklady predstavujú
mesačne 230,- Eur.

Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vzhľadom k finančnej
situácii žalovaných zohľadnil aj vyššie uvedené skutočnosti a správne rozhodol, keď plnenie určil v

mesačných splátkach po 60,- Eur, pričom správne prihliadol aj na skutočnosť, že úhradou tohto dlhu
naraz by došlo k ohrozeniu nielen uspokojovania základných potrieb žalovaných v 1. a 2.rade, ale aj ich
maloletých detí. Odvolací súd takto priznanú výšku splátok považoval za primeranú, pričom zohľadnil aj
tú skutočnosť, že v zmysle úverovej zmluvy sa žalovaný v 1.rade zaviazal poukazovať žalobcovi splátky
po 58,02 Eur, teda pri uzatváraní zmluvy žalovaný v 1.rade s takou výškou splátok súhlasil a takáto
výška splátok zohľadňuje aj tú skutočnosť, aby v prípade, že žalovaný bude pravidelne mesačné splátky

uhrádzať, dochádzalo k postupnému znižovaniu istiny. Určené splátky súdom prvého stupňa odvolací
súd považoval za zodpovedajúce ust. § 160 ods. 1 O. s. p., a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v
tejto napadnutej časti týkajúcej sa výšky splátok ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Úspešným žalovaným v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná (§ 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.), keďže žiadne trovy v odvolacom konaní žalovaným nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.