Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/150/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813209408
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813209408.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska kancelária
JUDr.AndreaCviková,s.r.o.,sosídlomKubániho16,Bratislava,protižalovanejQ.Q.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom T. Q. XX, o zaplatenie 1.032 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č. k. 11C/551/2013-38 zo dňa 24.03.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca ako spoločnosť a žalovaná ako klient uzavreli dňa

29.07.2010 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300031482, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
vo výške 1500 eur, ktorý mala žalovaná uhradiť v 36 mesačných splátkach vo výške 85,15 eur. Podľa
predloženej karty klienta uhradila žalovaná spolu 2033,40 eur. Žalobca následne z dôvodu neplnenia si
zmluvných povinností zo strany žalovanej a to neuhrádzaním pravidelných mesačných splátok, v zmysle
obchodných podmienok, zosplatnil celý úver listom zo dňa 12.02.2013.

Mal za to, že žalobca priamo vo svojej zmluve o revolvingovom úveru uviedol zavádzajúco samotnú
výšku úrokov, ide o rukou dopísanú časť zmluvy. Časť tlačiva je označená ako žiadosť, časť tlačiva
už ako zmluva, pričom výška úrokov, RPMN, odmeny a ďalších náležitosti je značne rozdielna. Výšku

úrokovej sadzby, ktorá je uvedená v zmluve je uvedená v dosť vysokej výške, t.j. 70 % ročne, pričom
v danom čase bola priemerná výška úrokov za úvery poskytovaných bankami, pri úveroch s dĺžkou
36 mesiacov 11,63 %, čo je v danom prípade viac ako 6 násobok. Ďalej je v zmluve uvedený údaj
poskytnutá časť revolvingu 858,21 eur

Súd prvého stupňa po preskúmaní zmluvy dospel k záveru, že zmluva v časti dohody o výške úrokov za
poskytnutie revolvigového úveru, považoval za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore
s nariadením vlády č. 238/2008Z.z a za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa vyššie citovaných
zákonných ustanovení a teda za neplatnú.Taktiež súd považoval zmluvu za neplatnú aj v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty nakoľko po preskúmaní
zmluvy aj v tejto časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty veci dospel k záveru že nejde o individuálne
dojednanú zmluvnú podmienku.

Keďže bolo preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1500 eur z ktorého žalovaná uhradil
sumu 2033,40 eur, čo nebolo vo veci sporné, je zrejmé, že žalovaná nedlží nič. Súd započítal úhrady
žalovaného na istinu. Započítanie žalobcom úhrad zo strany žalovaného na iné veci, úroky, poplatky
považoval za neprípustné.

S poukazom na vyššie uvedené a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Súd mal ďalej vo veci za preukázané, že žalobca úver zosplatnil listom zo dňa 12.02.2013 a žalovanú

vyzval na úhradu dlžnej sumy v lehote do 15 dní od obdŕžania výzvy. Uvedená skutočnosť bola žalovanej
oznámená poštovou zásielkou, ktorú si žalovaná prevzala dňa 18.02.2013. V tejto dobe už mala
uhradených celých 2033,40 eur, teda poskytnutú istinu. Teda nemohla sa preto dostať do omeškania

Nazákladeuvedenéhokeďžesúddospelkzáveru,žežalobajenedôvodnáajvčastiúrokovzomeškania
a preto žalobu zamietol aj v tejto časti ohľadom úrokov z omeškania.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
( ďalej len ,,O.s.p.“). Žalovaná bola v konaní v plnom rozsahu úspešná a v zmysle vyššie uvedených
zákonných ustanovení jej vznikol nárok na plnú náhradu trov konania. Nakoľko zo súdneho spisu
žalovanej žiadna náhrada trov konania nevyplýva, nárok na náhradu trov konania si neuplatnila a trovy
konania nevyčíslila, súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že za hlavný dôvod využitia opravného prostriedku
považuje nezákonnosť a neopodstatnenosť rozhodnutia, nakoľko rozsudok ako aj jeho dôvody sú
v rozpore so zákonom, a to predovšetkým s ust. § 53 ods. 1 a ods. 6 Občianskeho zákonníka.
V odvolaní uviedol, že otázka odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy bola

v čase uzavretia spotrebiteľského vzťahu medzi žalobcom a žalovaným výslovne upravená, a to v
ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že odplatu dohodnutú v zmluve nie je možné
porovnávať s úrokovými sadzbami bánk. Zároveň namietal aj nesprávne a nezákonné posudzovanie
ustanovení o zmluvnej pokute ako neprijateľnej podmienke. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že žalovaného zaviaže k zaplateniu tých nárokov, ohľadne

ktorých bola žaloba zamietnutá, k náhrade trov prvostupňového konania a trov právneho zastúpenia
žalobcu v prvostupňovom konaní. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré
špecifikoval.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10

ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade
s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred

vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospechspotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez

nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod
41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice

93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň
na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .

V zmysle článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa preto prvostupňový súd správne zaoberal otázkou, či zmluvné podmienky inkorporované
do štandardnej spotrebiteľskej zmluvy nepredstavujú neprimerané zmluvné podmienky v neprospech
spotrebiteľa. Prvostupňový súd pritom dospel k záveru, že výška úrokov uvedená v zmluve o
revolvingovom úvere je v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu ich neprimeranosti.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že účastníci konania uzavreli dňa 29.07.2010. Zmluvu o
revolvingovom úvere č. 8300031482, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej čiastku úveru
(,,úverový limit“) 1.500,- Eur, ktorú sa žalovaná zaviazal splatiť v 36. splátkach po 85,15 Eur splatných
vždy k 30. dňu v mesiaci. Celková suma, ktorú sa žalovaná zaviazala zaplatiť (t.j. úver + úroky) činila
3.065,40 Eur. Ročná úroková sadzba predstavuje 70 %.

Z karty klienta (č.l. 24) vyplýva, že žalovanej bola vyplatená čiastka úveru vo výške 1.217,05 Eur,
Žalovaná do dňa podania návrhu na vydanie platobného rozkazu uhradila v prospech žalobcu spolu
sumu 2.033,40 Eur.

Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu predovšetkým zdôrazňuje tú skutočnosť,
že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu

dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že
neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere
uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej
kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri

porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o
100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností.
Preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac
ako 100 % oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,64 % ročne, tak
ako to vyplýva z internetovej stránky NBS: <http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-

sdds/urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-ban. V tejto súvislosti odvolacísúdzároveňzdôrazňuje,žepokiaľsúúrokyneplatnévcelomrozsahu,nemožnoichďalejanimoderovať,
a preto súd prvého stupňa správne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov za v rozpore s
dobrými mravmi a v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Táto okolnosť totiž spôsobuje

značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5
Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne
neplatnú.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou prvostupňového súdu, že zmluvne
„dojednaný“úrokzaposkytnutýúvervovýške 70%ročnejevrozporesdobrýmimravmi,pretožetakmer

šesťnásobne prevyšuje priemerné úrokové miery podobného úveru v čase uzavretia zmluvy o úvere.
Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009
zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej
finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná
a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.

Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak
dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením§ 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39
Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ ide o skutočnosť, že prvostupňový súd nepriznal úroky z úveru vôbec, a teda nemoderoval
výšku úrokov, odvolací súd na podporu uvedeného poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“), v zmysle ktorej
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a

aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok. Z uvedeného článku vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné iba neuplatniť
nekalú podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Táto zmluva
totiž musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok,
pokiaľ je jej ďalšia existencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva. Pokiaľ by vnútroštátny

súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa
tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla
prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom,
že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže predajcovia alebo
dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo

rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu, a tak by
ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nemožno chápať tak, že vnútroštátnemu
súdu v prípade, že zistí existenciu nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto toho, aby ju voči
spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 Banco Espanol de Crédito

SA proti Joaquínovi Calderónovi Caminovi, bod 65, 69, 71).

Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

Ako teda vyplýva z obsahu spisu úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi konania v spotrebiteľskom
úvere uzavretého dňa 29.07.2010 podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je takéto
dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Poskytnutý úver
je teda z uvedeného dôvodu bezúročný.

Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní

musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere boli aj ,,Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere

spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o.“ (ďalej len ,,zmluvné dojednania“), v ktorých v bode 14 je
zakotvená zmluvná pokuta vo výške 0,065 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 23,725% p.a.).
Odvolací súd poznamenáva, že zmluvné dojednania neboli so zmluvou o úvere ani technicky spojené
a neboli ani zmluvnými stranami podpísané.

Odvolací súd v tomto prípade poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo 245/2010, v zmysle ktorého ,,Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené, avšak ani

zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav
vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP“. Keďže zmluvné dojednania
neboli zmluvnými stranami podpísané, nie je možné dospieť k záveru, že by bola dodržaná zákonom (§
544 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vyžadovaná písomná forma.

Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi

inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera nákladov).
Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera
nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády
č. 238/2008 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali
neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania

dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba úrokov 64,93 % je úplne drastická a
nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším
úrokovým sadzbám (5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co
67/2008 (25%). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o
12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol

pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967
rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu
26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Odvolacie námietky žalobcu preto nie sú dôvodné.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovanej
žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že náhrada trov
odvolacieho konania sa účastníkom nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.