Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/219/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113220841
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4113220841.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o. so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zast. verita, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Karpatská 18,
IČO: 35 940 875, proti povinnému: G. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. - T. L., U. XXX/XXa, o vymoženie
sumy 928,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo
dňa 17. júna 2014 č. k. 9Er/752/2013-16, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolacie konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť Mgr. Jany Sitášovej, súdnej exekútorky
so sídlom Exekútorského úradu Astrová 2/A, Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní, § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4 písm. r), § 53
ods.5Občianskehozákonníka,akoajvykonanýmdokazovaním,nazákladektoréhomalzapreukázané,
že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi bolo nutné okrem ustanovení
všeobecných obchodných podmienok, na ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj

príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú
povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Okrem toho zistil, že rozhodcovská
doložka bola obsiahnutá v rámci Obchodných podmienok pre úver, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere a predmetnú formuláciu oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dojednanie rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskom vzťahu považoval za neprijateľnú podmienku, ktorá bola zmysle § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ išlo o možnosť ovplyvniť zmluvné podmienky,
ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Súčasťou úverovej
zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, kde obsah rozhodcovskej doložky bol
dodávateľom vopred pripravený, dlžník mohol len zmluvu prijať ako celok alebo odmietnuť. Ťažko

bolo možné predpokladať, že si dlžník - spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou
dojednanie rozhodcovskej doložky nieslo, konkrétne na ktorý súd - rozhodcovský alebo prvostupňový
- veriteľ podá žalobu v prípade neplatenia záväzku. Uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/
EHS. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky

v predmetnej rozhodcovskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a tátoje v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a to hlavne článkom 3 ods. 1. Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou

podmienkou, bolo potrebné na ňu aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva
jej neplatnosť. Na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania a vydať predmetný exekučný titul, t.j. rozhodcovský rozsudok, a
preto súd prvého stupňa už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie návrh na vykonanie exekúcie zamietol v celosti.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, namietajúc
prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia a to skúmaním iných listín
ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
nie je vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o
opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať

exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej
interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné
historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo
dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie
zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní

a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie §
45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho
názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej
veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata,

konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel na
rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom
rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS
21/08 z 23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca
Poštovej banky, a. s., bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal

pritom do pozornosti, že v zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok
Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b Zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť
ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť
neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka a to najmä porušením zákazu retroaktivity vychádzajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy

SR. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods.
1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04. 2010
sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani Exekučný poriadok, ani Zákon o

rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie
sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva

vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/
EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do
úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči

účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty
a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,

ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, a preto navrhol, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu

oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Odvolaciemu súdu bolo dňa 12. 01. 2015 doručené písomné podanie oprávneného, v rámci ktorého
navrhol exekúciu zastaviť a vrátiť zaplatený súdny poplatok, v dôsledku čoho odvolací súd vyzval
oprávneného, aby sa vyjadril, či trvá na podanom odvolaní. Oprávnený písomným podaním zo dňa 09.
02. 2015, doručeným odvolaciemu súdu dňa 13. 02. 2015, oznámil súdu, že predmetné odvolanie berie
v zmysle § 207 ods. 3 OSP v celom rozsahu späť a žiadal súd, aby konanie o odvolaní zastavil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolacie konanie je potrebné podľa § 207 ods. 3 OSP zastaviť,
nakoľko došlo k späťvzatiu odvolania skôr ako o ňom bolo rozhodnuté odvolacím súdom.

Podľa § 222 ods. l OSP, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia

nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho
konania.

Podľa § 207 ods. 2 OSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal
odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa§207ods.3OSP,aksaodvolanie,oktoromnebolorozhodnutévzalospäť,odvolacísúdodvolacie
konanie zastaví.

Odvolanie možno vziať späť, a to až dovtedy, kým o ňom nebolo rozhodnuté. Odvolanie môže vziať
späť iba ten účastník, ktorý odvolanie podal. Odvolateľ nemôže späťvzatie odvolania dodatočne účinne
odvolať. Na účinnosť späťvzatia odvolania nie je potrebný súhlas súdu, ani súhlas ostatných účastníkov.

Ak sa vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu
odvolania nedošlo. Po späťvzatí odvolania odvolací súd rozhodne už len o zastavení odvolacieho
konania.

S poukazom na to, že oprávnený vzal svoje odvolanie späť v celom jeho rozsahu skôr, ako o
ňom odvolací súd rozhodol, odvolací súd odvolacie konanie podľa § 207 ods. 3 OSP zastavil.

Zastavením tohto odvolacieho konania v dôsledku späťvzatia odvolania nadobudlo napadnuté
uznesenie právoplatnosť a to spätne dňom, ktorým by nadobudlo právoplatnosť, keby odvolanie nebolo
podané.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c) OSP
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože odvolacie konanie

bolo zastavené.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.