Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 7C/142/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614207838
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Puklušová

ECLI: ECLI:SK:OSSN:2015:7614207838.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Spišská Nová Ves, samosudkyňa JUDr. Darina Puklušová, v právnej veci žalobcu: V. F.,

S.. XX.X.XXXX, M. F. X/XX, V. S. W. proti žalovanému: V. F., S.. XX.X.XXXX, M. X. X, XXX XX V. S.
W. X, o zaplatenie 650,00 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa 2. 5. 2014 domáhal od žalovaného zaplatenia istiny
650,- eur bez príslušenstva, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení žaloby uviedol, že žalovaný je jeho otec, ktorý sa s jeho matkou rozsudkom tunajšieho
súdu pod č. k. 6C 160/2004 rozviedli a on bol zverený do osobnej starostlivosti matky, s ktorou do 28. 10.
2013 býval v spoločnej domácnosti. Od uvedeného dátumu sa rozhodol bývať s otcom. Jeho matka C.

F. z minimálnej mzdy jemu aj jeho sestre platila sporenie. Dňa 26. 3. 2014 od matky obdržal nasporenú
sumu vo výške 1.020,- eur. Z tejto sumy si zakúpil mobilný telefón v hodnote 360,- eur. Zvyšnú sumu,
takmer vo výške 650,- eur, v dobrej viere požičal otcovi, teda žalovanému, na dobu 2 týždňov do 9. 4.
2014. V uvedený deň mu otec sľúbil, že mu zapožičané peniaze vráti. K vráteniu sumy však doposiaľ
nedošlo, čo podstatne naštrbilo jeho vzťah s otcom a vyvrcholilo to do odchodu žalobcu zo spoločnej
domácnosti, ktorý sa presťahoval k matke a od 12. 4. 2014 býva s ňou. Na základe vyššie uvedených
skutočností sa žalobca domáha vrátenia pôžičky od otca vo výške 650,- eur.

Súd vydal dňa 28. 5. 2014 platobný rozkaz, ktorý nebolo možné žalovanému doručiť, a preto bol

uznesením zo dňa 22. 8. 2014 zrušený a súd vo veci nariadil pojednávanie.

Po opakovaných pokusoch súdu sa podarilo žalovanému doručiť žalobu aj predvolanie na pojednávanie.
Tento sa k žalobe vyjadril najprv písomne dňa 27. 1. 2015. Uviedol, že neexistujú žiadne dôkazy ani
svedkovia, ktorí by mohli tvrdenie žalobcu preukázať, podľa ktorého si on mal od neho požičať sumu
650,- eur. Dodal, že on si od detí žiadne peniaze nepožičiaval ani v minulosti a nepožičal si od žalobcu
peniaze ani v mesiaci apríl 2014. Tvrdenie žalobcu je len účelové z dôvodu narušených vzťahov medzi
nimi a z dôvodu manipulácie syna exmanželkou, nakoľko na tunajšom súde je vedené konanie, v ktorom
on žiada o zníženie vyživovacej povinnosti voči žalobcovi a voči jeho sestre. Vo veci bolo aj rozhodnuté,

kde syn žiadal výživné vo výške 170,- eur a v závere bola vyživovacia povinnosť znížená na sumu 30,-
eur. Konanie syna teda považuje ako prejav pomsty a spôsob, ako od neho získať finančné prostriedky.Ďalej uviedol, že vyplatená životná poistka bola výsledkom sporenia nielen jeho exmanželky, teda matky
žalobcu, ale aj jeho, takže nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že poistka bola nasporená len z minimálnej
mzdy jeho matky. Aj ďalšie tvrdenie, že 650,- eur mu mal požičať na dva týždne, nie je pravdivé. Žalovaný

nevie o nijakom termíne 9. 4. 2014. Pokiaľ by tak bolo, vzhľadom na praktiky jeho syna, tento by
určite pôžičku si potvrdil písomným dokladom, kde by uviedol podmienky zapožičania a vrátenia peňazí.
Vzťahy medzi nimi sa zhoršili v období, keď syn v čase, keď s ním býval, nedodržal podmienky, na
ktorých on, ako otec, trval.

V účastníckej výpovedi na pojednávaní dňa 30. 3. 2015 žalovaný uviedol, že manželstvo s matkou

žalobcu C. F.Z., R.. X. bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu č. k. 6C 160/2004, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 30. 11. 2004. Súd zároveň schválil dohodu rodičov o výživnom pre maloleté deti
V. L. Z. F., podľa ktorej sa otec zaviazal prispievať na výživu každého z detí od 1. 7. 2007 po 2.000,-
Sk mesačne. Počas 9 rokov manželstva obaja manželia spoločne založili deťom sporenie v Slovenskej
sporiteľni formou životných poistiek. Žalovaný hradil zrážkami zo mzdy mesačne platby na účet v
prospech syna a exmanželka platila tým istým spôsobom poistku dcére. Mesačná poistka dcéry bola

vo výške 150,- Sk a syna a 180,- Sk. Obaja boli zamestnaní, a preto mesačné platby boli pravidelné
a bez omeškaní. On prestal platiť poistku synovi hneď po rozvode ich manželstva a odvtedy poistku
uhrádzala už len bývalá manželka. Teda za trvania manželstva uhrádzal poistku synovi asi 7 rokov on a
potom ďalších 10 rokov exmanželka. Žalovaný neskôr odišiel za prácou na Cyprus, kde istý čas k nemu
prišiel bývať aj jeho syn, a to od októbra 2013 do 14. 4. 2014. Keď sa vrátil z Cypru v októbri 2013, nemal

dostatok nasporených peňazí a chýbali mu peniaze aj na vedenie domácnosti. V tom čase býval s ním
syn a keď dostal vyplatenú poistku od pracovníka poisťovne, ktorý mu sumu 1.025,- eur previedol na
jeho účet, vtedy sa žalovaný so synom dohodol, že vyberie peniaze vo výške 600,- eur z účtu, kde bola
vyplatená poistka, aby mohol takto uhrádzať platby za domácnosť, stravu a podobne. Žalovaný uviedol,
že aj on dával za života peniaze synovi a nepýtal ich od neho naspäť. V danom prípade nešlo o žiadnu

pôžičku od syna. Boli to peniaze, ktoré s jeho súhlasom, jeho kartou on vybral z jeho účtu a tieto peniaze
použil na domácnosť, v ktorej býval spolu so synom. V závere poprel tvrdenie žalobcu, žeby medzi ním
a synom malo dôjsť k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke.

Žalobca aj po takejto výpovedi otca trval na žalobe, preto súd pristúpil k výsluchu svedkov.

Svedkyňa X. F., matka žalovaného a stará mama žalobcu, vypovedala, že nevie sa vyjadri ť, či jej vnuk

požičiaval otcovi nejaké peniaze a o tomto spore sa dozvedela až z predmetnej žaloby. Uviedla, že v
roku 2013 žalobcu, teda jej vnuka, vyhodila jeho matka z bytu, nakoľko mala s ním výchovné problémy.
Načas išiel bývať k druhej starej mame, ale aj od nej odišiel a istý čas býval aj u nej. Nakoľko však ona
má 1-izbový byt, v ktorom býva aj s 83-ročnou mamou, nakoniec odišiel aj od nej. Dodala, že vnuk sa
jej zdôveril, že nechce žiť s matkou. Jeho vôľa bola, aby sa otec vrátil z Cypru domov, čo sa aj nakoniec

udialo.

Svedkyňa E. R., R.. F., sestra žalovaného, uviedla, že nebola prítomná pri tom, keď sa účastníci konania
mali dojednávať o peniazoch, ale bola svedkom výpovede jej synovca - žalobcu, ktorý mal pred ňou
povedať, že keď dostane poistku, kúpi otcovi rybárske oblečenie. Svedkyňa dodala, že nevie, čo sa
s tými peniazmi z poistky stalo. Uviedla, že žalobca je náročný chlapec, často pýtal otca peniaze na

benzín do auta, a podobne. Nakoľko býva v blízkosti bytu jej brata, často sa stalo, že žalobcovi poskytla
jedlo a pomohla mu. V závere dodala, že jej brat, teda žalovaný, si takúto žalobu od syna nezaslúži,
nakoľko pokým bývali v spoločnej domácnosti, tak mu platil výdaje, či už na dovolenky, platby u zubára
a podobne.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa

druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.Prinepeňažnejpôžičkemožnodojednaťnamiestoúrokovplnenieprimeranéhoväčšiehomnožstvaalebo
vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

Podľa § 35 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;

môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník
prejaviť.

Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle
znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho,

komu bol právny úkon určený.

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú
na pokyny súdu.

Podľa § 120 ods. 1, 3 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení
účastníkov.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Súd v tomto konaní vykonané dôkazy posúdil podľa zásad uvedených v ustanovení § 132 a nasl. O.s.p.,
berúc do úvahy aj ustanovenie § 101 a § 120 O.s.p.

V ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. je upravená povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť

(v teórii procesného práva sa pomenúva ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v
sporovom konaní naplnením princípu kontradiktórnosti (prejednávacej zásady), stanovujúceho, že je
zásadnevecouúčastníkakonaniatvrdiťskutočnostiaoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichskutkových
tvrdení,pričombremenotvrdeniaadôkaznébremenojemedziúčastníkmikonaniarozdelenévzávislosti
od toho, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu, teda

účastník je povinný navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných skutočností, ohľadom
ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme). Posúdenie, ktorý z
účastníkov má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je preto možné pri znalosti
hmotnoprávneho predpisu. Súdna prax vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli

preukázané jeho tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech.

Zmluva o pôžičke podľa § 657 a nasl. Obč. zákonníka je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom)
a k jej platnému uzavretiu zákon vyžaduje nielen dohodu strán o predmete pôžičky a o čase jej vrátenia,
ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi. V posudzovanom prípade
skutočnosť, že žalovaný (ako dlžník) prevzal od žalobcu (ako veriteľa) peňažné prostriedky vo výške

650,- eur, ako pôžičku, nevyplýva zo žiadnej zmluvy, ktorá by mala byť medzi účastníkmi dohodnutá
ústne, alebo písomne.Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný, a preto žalobu v
celom rozsahu zamietol. Žalobca v tomto konaní nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy, ktorými
by preukázal svoje tvrdenie, že v mesiaci marec 2014 požičal žalovanému sumu 650,- eur. Neuniesol

teda dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že medzi ním a žalovaným došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o
pôžičke. Žalovaný priznal, že prevzal od žalobcu sumu 600,- eur, a to výberom z karty žalovaného z
jeho účtu, avšak túto sumu po rozhovore so synom považoval za financie, ktoré môže použiť na chod
spoločnej domácnosti, v ktorej žalovaný so synom do apríla 2014 bývali. Predložil súdu dôkazy - zmluvu
o nájme mestského bytu a doklady o inkasných platbách, ktorými preukazoval, že v inkriminovanom

čase bol nájomníkom bytu a žalobca toto tvrdenie žalovaného ani nepopieral. Z výpovedí oboch
účastníkov konania súd dospel k záveru, že pri uzatváraní právneho úkonu - preberaní peňazí zo strany
žalovaného, nedošlo k určitému a jasne zrozumiteľnému prejavu zo strán oboch účastníkov, nakoľko
jeden z účastníkov tvrdí, že malo ísť o pôžičku a druhý tvrdí, že malo ísť o prevzatie peňazí, o ktorých
sa účastníci mali dopredu dohodnúť, že budú použité na vedenie ich spoločnej domácnosti. Svedkyne,
ktoré v konaní vypovedali, neboli priamo účastníčkami uzatvárania právneho úkonu medzi účastníkmi

konania, preto ich svedecké výpovede súd nemohol použiť na zhodnotenie, o aký právny úkon medzi
účastníkmi išlo. Žalobca inými dôkazmi nedisponoval, preto z dôvodu nedostatočného preukázania
svojho nároku, súd s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov
ich náhradu nepriznal, nakoľko žalovaný, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania

nepožadoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach do
15 dní od jeho doručenia v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.