Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/175/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6811201529
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6811201529.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému D. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX L., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn.

EX4365/11ovymoženiepohľadávkyvovýške321,-Eursprísl.,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniu
Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/219/2011-65 zo dňa 4. februára 2014 a o návrhoch oprávneného na
prerušenie konania jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/219/2011-65 zo dňa 4. februára 2014 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím vyhlásil okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým pod sp. zn. EX 4365/11 za neprípustnú a túto zastavil s tým, že oprávnený je povinný nahradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur. Zároveň rozhodol, že zrušuje uznesenie
okresného súdu Revúca č. k. 6Er/219/201-45 zo dňa 18.07.2011.

V odôvodnení uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 14044/10 zo dňa 25.01.2011, ktorý rozhodcovský

súd vydal na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 28.05.2009 uzavretej medzi oprávneným
a povinným. Súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 18 upravili
rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené
pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu bolo dané žalujúcej
strane.

Uznesenímč.k.6Er/219/2011-45zodňa18.07.2013súdrozhodolozastaveníexekúcievedenejsúdnym

exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 4356/2011 v časti zmenkového úroku vo výške 0,25
% denne zo sumy 321,- Eur od 28.06.2010 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6 % ročne zo
sumy 220,- Eur od 02.11.2010 do zaplatenia a poplatku za poskytnutie úveru vo výške 196,- Eur. Proti
vyššie uvedenému uzneseniu podal dňa 26.07.2013 oprávnený odvolanie. Sudca podanému odvolaniu
v plnom rozsahu vyhovel a uznesenie č. k. 6Er/219/2011-45 zo dňa 18.07.2013 zrušil v súlade s § 374
ods. 1 O.s.p..Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom
a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok
je spotrebiteľskou zmluvou, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti

oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah
aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o úvere upravujúce spotrebiteľské zmluvy.

Poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené v čl. 6 bod 1a čl. 3 bod 1 sú tie, ktoré neboli

individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, medzi ktoré podľa Prílohy
k nej, bod 1 písm. q) patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne v
rozhodcovskom konaní, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej vnútroštátny súd,

ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými
na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to

tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný (rozhodnutie Súdneho
dvora C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira).

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka bola upravená vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, s ktorými sa povinný mohol oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť

ich obsah. Všeobecné podmienky boli oprávneným vyhotovené vopred pre všetkých spotrebiteľov
uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy v danom období. Povinný pri podpise zmluvy nemal možnosť
dohodnúť sa na obchodných podmienkach s oprávneným, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, resp.
prijať. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne. Rozhodcovská doložka síce umožňuje
každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd SR alebo na rozhodcovský súd. V

prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť.
Súd mal za to, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinného. Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd
a tým povinný stratil možnosť vybrať si, ktorý súd bude vec rozhodovať a bol nútený podrobiť sa konaniu
pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, keďže nebola s

povinným dohodnutá individuálne a núti povinného riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak
oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Vzhľadom na uvedené je toto ustanovenie zmluvy o úvere
zo zákona neplatné.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
je neplatné a predstavuje neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom na

základe neplatného ustanovenia zmluvy, a teda v rozpore so zákonom. Keďže exekučný titul je nulitným
právnymaktom,súdexekúciuvzmysle§57ods.1písm.g)Exekučnéhoporiadkuvyhlásilzaneprípustnú
a túto zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol súd podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na ich náhradu vo výške
39,83 Eur zaviazal oprávneného, ktorý zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh na vykonanie

exekúcie, napriek tomu, že rozhodcovský rozsudok, na základe ktorého žiadal vykonanie exekúcie, je
nulitným právnym aktom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov, že okresný
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nedostatočne

zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza znesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, nakoľko exekučný súd neumožnil účastníkom konania viesť konkradiktórne konanie, v ktorom
by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastolených exekučným súdom

v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie
na aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, musela by byť táto aplikácia založená
na správnej interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti oprávnený
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010 a rozsudok Súdneho
dvora EÚ sp. zn. C-472/11 z 21.02.2013. Oprávnený zdôraznil, že vyššie uvedené rozhodnutie

Súdneho dvora EÚ ukazuje, že uplatňovanie Smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom
„spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie zásady kontradiktórnosti tak v základnom
konaní, ako aj v exekučnom konaní. V danom prípade podľa oprávneného nastalo činnosťou súdu
ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice
svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak
možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku

povinného. Rovnako oprávnený vyjadril názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo
veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí
spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
OZ neprijateľnou podmienkou, a to s prihliadnutím na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora
v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Oprávnený pritom poukázal na rozsudok Spolkového

súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ÚS
1281/12 z 11.10.2012 z ktorých je objektívne zrejmé, že nemecká a česká jurisprudencia samotné
podriadenie sa rozhodcovskému konania na základe rozhodcovskej doložky (aj formulárového typu)
nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko obe strany stoja
pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách.

S odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, oprávnený tvrdil, že vnútroštátny súd musí informovať
spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nakoľko ide o všeobecné
kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. V prípade neakceptácie vyššie
uvedeného oprávnený navrhol podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. exekučné konanie prerušiť a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť

prejudiciálnu otázku v znení: Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie
možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že
zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že táto podmienka sa aplikuje len v tedy, ak spotrebiteľ
výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že táto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ
neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku

ako možne neprijateľnú?

Oprávnený ďalej namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom mal za to, že exekučný súd nemá
právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že

výsledkomtakéhotorozhodovaniajeúplnánemožnosťvykonaťprávopreveriteľa.Oprávnenýpovažoval
za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez
toho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je pritom v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym

spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,
a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe. Oprávnený konštatoval, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ust. § 40 a
nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom na súdnu

ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho ústavným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,
princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S poukazom na rozhodnutie
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu

je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Ďalejuviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej účastníkovi konania umožňuje podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty je rozhodnutie
rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia

rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti poukázal
na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu
a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,

v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, ako keby toto
ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku
nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c), s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil, že
exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo
exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania

(ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského
súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu
umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho
o zrušení rozhodcovského rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského
rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia

konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť
súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní
pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď
výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadu

nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Poukázal tiež na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem. Oprávnený namietal aj to, že okresný súd
v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že
okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom

dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie
neprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania
opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného

konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach
právneho štátu neprípustné. Oprávnený tiež s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora
EÚ tvrdil, že v danom prípade na objasnenie veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie podľa ust. 58
ods.2 Exekučného poriadku, ktoré súd prvého stupňa nevytýčil.

K záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný súd je

v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka účinné od 01.01.2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa

obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale
o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s názorom, že pre
spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere
z dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle ust.
§ 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ani ročná

percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť
si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o

spotrebiteľských úveroch.

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru
a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie
upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka
si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z

nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva
povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok ako paušálnu náhradu nákladov a administratívu s tým spojenú.

Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané

dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,
na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja
súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený zároveň v odvolaní podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že
„ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v

rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto
tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice.
Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými
zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od

spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom
na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený
mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských

zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia
vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHSnajmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol,
aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:

2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred

príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu
oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods. 4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu

súdu na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací súd z odvolania oprávneného zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie

prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je

v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre
účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov

konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný
usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu
obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci

zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je
relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať
nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267

ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá
podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne
predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých
inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok),akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekučnékonanienemožnoprerušiť,nemožnoodpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj

§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o

medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia
s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné
otázkypredložené,jeodvolacísúd,t.j.súd,protirozhodnutiuktoréhoniejeprípustnýopravnýprostriedok

povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné
pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom
ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo
strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky
za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne

zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje
priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu obsiahnutú v
písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke, ale aplikujepriamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,
predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra

Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to
najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna
aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair, (fr.)).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených

v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd
oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 03.03.2011 bol pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne
súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd
vydal dňa 27.05.2011 poverenie č. 5608 024777 *, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45

ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. vykonaním exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava sp. zn. SR 14044/10 zo dňa
25.01.2011 na vymoženie sumy 321,- Eur spolu s spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy
321,- Eur od 28.06.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 321,- Eur od
02.11.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania v sume 146,24 Eur a to všetko

do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola
Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 28.05.2009.

V bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere
si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom
súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to
jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným

súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu
(zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p.). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 28.05.2009 (ďalej Občiansky zákonník)
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa § 53 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom

zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu
iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,

môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R

58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“

K námietke oprávneného ohľadne posúdenia zmluvy o úvere zo dňa 28.05.2009 ako zmluvy o
spotrebiteľskom úvere odvolací súd uvádza, že okresný súd predmetný právny vzťah posúdil všeobecne

ako spotrebiteľský podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch na daný právny vzťah neaplikoval. Odvolací súd po preskúmaní zmluvy
súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 28.05.2009 medzi
oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej
zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol

konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený
pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny
vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (oprávneným)
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s
právnouúpravouSlovenskejrepublikyaajsprávomEÚ,keďskúmalrozhodcovskúdoložkuakozmluvnú

podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku
18Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorésúsúčasťouzmluvyoúverejepotrebnépovažovať
za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a

spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ

nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať
alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého
stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.
Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka

ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, na
čo súd musí prihliadať ex offo.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je
správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, keďže exekučný titul bol vydaný nepríslušným

orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zastavení
exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.