Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/132/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311224061
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2311224061.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej
a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická 7434/147,
proti žalovanej: L. B., nar. XX. J. XXXX, trvale bytom B. Q. XX, t. č. P., ul. M. XX/XX, o 1.042,98 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 24. januára 2013 č.
k. 23C/107/2012-94 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania p o t v r d z u j e .

V napadnutej časti, kde došlo k určeniu neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky rozsudok súdu
prvého stupňa m e n í tak, že určuje, že zmluvná podmienka dojednaná v Úverovej zmluve č.
3608020476, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou 3. augusta 2006, v hlave 5 § 1 Úverových
zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., v znení „V jednotlivých splátkach je
zahrnutá príslušná časť úverovej istiny úroky a poplatok za vedenie účtu, ktoré je klient podľa tejto ÚZ
a týchto ÚP povinný platiť (ďalej iba splátka), ak z údajov na lícnej strane nevyplýva inak. Výška úroku
sa zistí ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky zníženej o výšku poplatku za vedenie účtu a počtu
splátok a výšky poskytnutého úveru (viď. údaje v ÚZ)“ je neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni sumu 23,73 eur s
0,023%-ným denným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 23,73 eur od 25. októbra 2008 do
zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia (keď už, tak „rozsudku“); II.
v ostatnej časti žalobu zamietol; III. určil, že zmluvná podmienka dojednaná v Úverovej zmluve,
uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou zo dňa 7. augusta 2006, č. Zmluvy 3608020476 v hlave 5 §
1 zmluvy v znení „V jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, úroky a poplatok
za vedenie účtu, ktoré je klient podľa tejto ÚZ a týchto ÚP povinný platiť (ďalej iba splátka), ak z údajov
na lícnej strane nevyplýva inak. Výška úroku za zistí ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky zníženej
o výšku poplatku za vedenie účtu a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru (viď. údaje v ÚZ)“ je
neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti a IV. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo
veci samej odôvodnil právne ust. § 2 písm. a/, b/ a e/ a § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/ a b/
a ods. 5 ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, platného a účinného ku dňu
uzatvorenia zmluvy účastníčok), ako i poukazom na § 4 ods. 2 písm. j/ takéhoto zákona; § 25 ods. 1 a 2
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov; § 497, § 499 a § 502 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení); § 54 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., platného a účinného ku dňu 10. septembra 2008 a § 153 ods. 4
O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal
za to, že v prípade vzťahu účastníčok konania šlo o spotrebiteľský vzťah založený Úverovou zmluvou
č. 3608020476 uzavretou medzi účastníčkami 7. augusta 2006 (správne 3. augusta 2006 - poznámka
odvolacieho súdu), na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej úver vo výške 50.000 Sk (1.659,70
eur), pričom žalovaná bola povinná tento úver zaplatiť žalobkyni v 48 mesačných splátkach, každú vo
výške 1.665 Sk (55,27 eur). Splatnosť jednotlivých splátok bola dohodnutá tak, že žalovaná bola povinná
splácať úver v pravidelných mesačných splátkach a to počnúc kalendárnym mesiacom bezprostredne
nasledujúcim po dátume poskytnutia úveru, konečná výška úveru bola dohodnutá vo výške 79.920 Sk
a ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) bola žalobkyňou určená vo výške 28,4%.
Žalovaná súhlasila s tým, že pravidelná mesačná splátka obsahuje i poplatok za vedenie účtu vo výške
uvedenej v Hlave 5 § 1 úverových podmienok. Súd prvého stupňa konštatoval, že úverová zmluva
jednoznačne neurčuje sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov ako aj iných poplatkov tak, ako to má
na mysli ust. § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ. Nakoľko z úverovej zmluvy nie je možné určiť výšku poplatku za
vedenie účtu, následne nebolo možné určiť ani výšku úroku. Mal za to, že úverová zmluva neobsahuje
určitú a zrozumiteľnú dohodu zmluvných strán o úroku za poskytnutý úver (nie je jasne a zrozumiteľne
vymedzená sadzba úroku), ako ani dohodu o povinnosti žalovanej platiť poplatky za vedenie úverového
účtu v konkrétnej výške a teda nezakladá právo veriteľa (žalobkyne) požadovať od žalovanej (ako
spotrebiteľa) úroky alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere (tak ako to
má na mysli ust. § 4 ods. 5 ZoSÚ). Dospel k záveru, že veriteľ takýmto postupom obchádza jednotlivé
ustanovenia ZoSÚ (§ 2 písm. e/ aj ust. § 4 ods. 2 písm. j/ ?), podľa ktorých zmluva musí obsahovať výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkoch a považoval preto poskytnutý úver za bezúročný
a bez povinnosti platiť aj poplatky za vedenie účtu. Žalobkyňa poskytla žalovanej úver 50.000 Sk, teda
1.659,70 eur, pričom žalovaná bola povinná úver vrátiť v 48 mesačných splátkach, keď prvá splátka bola
splatná 9. septembra 2006 a každá nasledujúca až do 9. dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca až do
úplného zaplatenia dlhu. Žalovaná žalobkyni zaplatila celkovo na tento dlh čiastku 1.635,97 eur, pričom
za obdobie od 23. augusta 2006 do 6. mája 2009 zaplatila 26 splátok, každú vo výške 55,27 eur, teda na
splátkach podľa splátkového kalendára predloženého súdu žalobkyňou zaplatila čiastku 1.437,02 eur.
Okrem toho žalobkyni zaplatila 10. marca 2008 zmluvnú pokutu I. v sume 6,54 eur, 6. mája 2009 zmluvnú
pokutu za predčasnú splatnosť úveru 172,92 eur, 1. decembra 2008 Zmluvnú pokutu II. vo výške 10,19
eur a 4. apríla 2008 Zmluvnú pokutu II. vo výške 9,36 eur. Nakoľko súd vychádzal z predpokladu, že
úver bol bezúročný a bez poplatkov, žalovaná bola povinná poskytnutý úver v rozsahu 1.659,70 eur
zaplatiť žalobkyni v 48 splátkach, každú vo výške 34,57 eur a pri takomto spôsobe splácania by posledná
splátka úveru bola splatná 9. septembra 2010. Pokiaľ žalobkyňa účtovala žalovanej zmluvné pokuty za
neplnenie úverových podmienok, teda riadne a včasné nesplácanie úveru a úver ako taký zosplatnila k
24. októbru 2010 z toho istého dôvodu, konala nedôvodne, nakoľko ku dňu 24. októbra 2010 žalovaná
zaplatila žalobkyni sumu 1.354,67 eur, hoci bola povinná uhradiť len sumu 898,82 eur (26 x 34,57 eur /?/)
a teda k takémuto dňu nebola v omeškaní so splácaním svojich splatných záväzkov. Podľa splátkového
kalendára predloženého žalobkyňou vrátila žalobkyni k 9. septembru 2010 len čiastku 1.635,97 eur,
teda sumu nižšiu o 23,73 eur, z ktorého dôvodu žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 23,73 eur. Žalovaná sa tak dostala do omeškania so zaplatením poslednej splátky úveru v rozsahu
23,73 eur a preto priznaný aj žalobkyňou uplatnený úrok z omeškania vo výške 0,023% denne (čo
predstavuje v prepočte ročný úrok z omeškania vo výške 8,4% ročne) od 25. októbra 2008 (teda odo dňa,
odkedy si žalobkyňa právo na zaplatenie úroku z omeškania uplatnila žalobou) do zaplatenia. Nakoľko
neprijateľnosť podmienky stanovenia sumy, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
bola dôvodom zamietnutia časti žaloby, súd rozhodol aj o vyhlásení neprijateľnosti príslušnej zmluvnej
podmienky. Zákonom stanovené členenie o uvedení jednotlivých čiastok úveru totiž nie je svojvoľné,
ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinnosti dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a
aby zároveň nebolo možné uplatňovanie si veriteľom voči dlžníkovi aj nárokov, na ktoré nemá právo.
Dohodu o výške úrokov a poplatkov za vedenie úverového účtu súd považoval za zmätočnú, neurčitú a
nejasnú a aj z tohto dôvodu (ako aj z dôvodu jej neprijateľnosti) za neplatnú. V časti trov konania svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne takmer plným úspechom žalovanej,
ktorá sa však práva na náhradu trov konania vzdala, resp. v súvislosti s týmto konaním si žiadne trovy
konania neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku iba v časti o tzv. zvyškovom zamietnutí žaloby a v časti o určení zmluvnej
podmienky za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti podala včas odvolanie len žalobkyňa s návrhom na
jeho zrušenie v takejto časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Alternatívne navrhla
rozsudok v napadnutej časti zmeniť v súlade so žalobou. Namietala, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na skutočnosť, že úverová zmluva obsahovala
zákonodarcom požadovaný údaj o výške RPMN, ktorý v danom prípade žalovanej ako spotrebiteľke
umožňoval posúdiť výhodnosť úveru v porovnaní s úvermi v danom čase poskytovanými na finančnom
trhu bankovými i nebankovými subjektmi a slobodne sa rozhodnúť, či uzavrie úverovú zmluvu a vstúpi
do záväzkovoprávneho vzťahu. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy ZoSÚ neukladal žalobkyni uvádzať
ako podstatnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere výšku úrokovej sadzby ani nedefinoval, ako
by mala byť určená výška úroku. Výška úroku bola určená v úverovej zmluve v kolónke 32 pomenovanej
ako Konečná výška úveru 79.920 Sk (2.652,86 eur), od ktorej stačilo odpočítať výšku poskytnutého
úveru 50.000 Sk (1.659,70 eur) a aj podpriemerný spotrebiteľ musel vedieť zistiť výšku úroku 29.920
Sk (993,16 eur) bez toho, aby sa musel zaoberať študovaním hlavy 5 § 1 úverových zmluvných
podmienok (ktoré majú v tomto smere vysvetľovací a dopĺňací charakter k dojednaniu o zmluvnom úroku
v úverovej zmluve). Žalobkyňa nepožadovala od žalovanej žiadny poplatok za vedenie účtu, požadovala
od nej úrok uvedený v úverovej zmluve, na základe ktorej poskytla žalovanej úver a ten sa žalovaná
zaviazala splácať formou pravidelných mesačných splátok. Úver bol poskytnutý bez poistenia a bez
poplatku za vedenie úverového účtu. Podľa príslušných legislatívnych úprav je žalovaná povinná ako
dlžník platiť úroky z poskytnutého úveru od doby, kedy jej bol úver poskytnutý až do jeho úplného
zaplatenia. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným
záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku)
zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový; pretrváva ale povinnosť zaplatiť už dospelé úroky (t. j.
úroky vyúčtované spolu s istinou v deň zosplatnenia). Mala za to, že úverová zmluva neobsahuje žiadne
neprijateľné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach tak, ako
to uvádza súd prvého stupňa. Predmetom plnenia z úverovej zmluvy je peňažná suma predstavujúca
výšku poskytnutého úveru, výška úrokov je považovaná za cenu plnenia a ak úrok je cena plnenia,
nie je možné ho považovať za neprijateľnú podmienku. Najdôležitejšou časťou pri skúmaní podmienok
úverovej zmluvy je podľa nej dôraz na zodpovednosť spotrebiteľa, ktorý si má pred uzavretím zmluvy
zvážiť jej obsah a nespoliehať sa len na ochrannú ruku štátu. Aj ochrana spotrebiteľa má svoje hranice
a v žiadnom prípade ju nie je možné posudzovať ako obranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti
spotrebiteľa.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania vec v napadnutej
zamietajúcej časti (vrátane časti o určenie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti),
keď od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bolo závislým aj rozhodnutie o trovách
konania, a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zo zákonom
predpokladaných prípadov, vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu,
nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani doplnenia dokazovania, súd prvého stupňa prejednal
vec na pojednávaní, hoc aj v neprítomnosti žalobkyne, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem)
a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba (s jednou neskôr opísanou výnimkou) považovať
za správny, keď súd prvého stupňa si pred jeho vydaním opatril (úmerne procesnej aktivite oboch strán
sporu) dostatok skutkových zistení (potrebných pre rozhodnutie) a vec i správne posúdil po právnej
stránke.

Odvolací súd totiž navzdory možnosti vytknúť súdu prvého stupňa isté nepresnosti pri odôvodňovaní jeho
rozsudku nemal dôvod principiálne nesúhlasiť s úvahami podporujúcimi záver o potrebe rozhodnutia
práve v tejto veci zvoleným spôsobom (tak ako tieto okresný súd i formuloval v odôvodnení napádaného
rozsudku). U dôvodov podaných takto objektívne presvedčivo by tak zásadne bolo namieste (zo strany
odvolacieho súdu) aj len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods.
2 O. s. p.), pričom iba pre nutnosť vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami sa žiada doplniť (§
219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa čl. I § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007) zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí (odkaz poznámkou č. 6 v ZoSÚ na § 43 O. z.)
obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba
uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak
veriteľ chce túto možnosť využiť; podľa písmena i/ potom výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c/
(čiže celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, definovaných ako všetky
náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru a to s
tamtiež výslovne vypočítanými výnimkami), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery
nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa
výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

Podľa čl. I § 4 ods. 3 ZoSÚ (v už spomenutom znení) zmluva ďalej obsahuje a/ oprávnenia spotrebiteľa
na zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6, b/ sankcie
za porušenie zmluvy, c/ podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d/ spôsob zániku
záväzku zo zmluvy a e/ práva spotrebiteľa podľa § 7. Podľa odseku 4 rovnakého paragrafu pri nesplnení
podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na
jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať (písm. a/) alebo dodaný tovar
alebo poskytnutá služba (písm. b/) a napokon podľa odseku 5 tu citovaného zákonného ustanovenia
od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o
spotrebiteľskom úvere.

Zákon č. 568/2007 Z. z. priniesol (a to s účinnosťou od 1. januára 2008) doplnenie ZoSÚ o § 8aa,
výslovne nadpísaný spôsobom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2008“ s
odsekom 2, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona (čiže ustanoveniami ZoSÚ v znení zákona č.
568/2007 Z. z.) sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov (tu por. i čl. V bod 15 zákona č. 568/2007 Z. z.).

Neexistencia zákonnej úpravy nástupu účinku bezúročnosti a nespoplatnenia úveru ako následku
neuvedenia v zmluve niektorých zákonom predpísaných náležitostí, ktorá by tu bola už v čase
uzavretia zmluvy, musela viesť k posudzovaniu náležitostí zmluvy, ale aj následkov prípadnej absencie
niektorej zo zákonom predpísaných náležitostí podľa úpravy platnej a účinnej v čase uzavretia
zmluvy. Opak (rozumej vztiahnutie aj na právny úkon urobený v čase účinnosti skoršej právnej
úpravy požiadaviek vyžadovaných úpravou neskoršou či následkov predpokladaných takouto neskoršou
úpravou) by bol totiž neprípustnou spätnou účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, čiže tzv.
pravou retroaktivitou, ktorá je ale z pohľadu dostatočnej právnej istoty účastníkov dotknutého vzťahu
a ich schopnosti orientovať sa v ich právach a povinnostiach (definujúcich obsah právneho vzťahu)
neakceptovateľná.

Ak teda ZoSÚ v čase uzavretia zmluvy náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere reprezentovanú
výškou, počtom a termínmi splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (v zmysle čl. I § 4 ods. 2 písm. i/
ZoSÚ po jeho zmene zákonom č. 568/2007 Z. z.) síce obsahoval, avšak vyjadrenú čiastočne inak (tu
por. výraz „suma“ namiesto neskôr použitého „výška“) a tiež v inom ustanovení zákona (v jeho čl. I § 4
ods. 2 písm. a/), naopak však v takomto čase neobsahoval následok absencie takejto náležitosti zmluvy,
spočívajúci v považovaní úveru za bezúročný a bez poplatkov (čl. I § 4 ods. 3 písm. b/ veta druhá ZoSÚ
v rovnakom znení), záver súdu prvého stupňa o neexistencii práva žalobkyne na nič iné než tzv. istinu
s úrokom z omeškania počítaným z nej, by výlučne z takéhoto dôvodu (pre neuvedenie v zmluve tu
diskutovanej náležitosti) nemohol obstáť. Mohol však obstáť z iného dôvodu uvedeného súdom prvého
stupňa, avšak len u úrokov a poplatkov v Zmluve neuvedených, v takom prípade však podľa čl. I § 4
ods. 5 ZoSÚ v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane.

Tunajší odvolací súd sa totiž aj týmto problémom zaoberal už v minulosti, i keď v exekučnej veci (tu
por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44, vydané vo veci
Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom jeho analýzy bol záver sformulovaný tak,

že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre
spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký
výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. (pred jeho novelizáciou zákonom č.
568/2007 Z. z., čo ale rovnako je použiteľným aj na písmeno i/ ustanovenia počnúc 1. januárom 2008),
ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma“ (dnes „výška“), „počet“ a „termíny splátok“
viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku
zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného
účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich
jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od
úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý
by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých
nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková
cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

Z úpravy nachádzajúcej sa v ustanoveniach § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k času rozhodovania
napádaným rozsudkom súdu prvého stupňa a i k času rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho
(práve odôvodňovaným) rozsudkom vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku,
týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná
v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (podľa odseku 3 účinného už od 15. októbra
2008) bola nahradená povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil niektorú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takejto podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky
alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4 účinný od 1.
marca 2010).

1. júna 2014 nadobudol účinnosť zákon č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa O. z. a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. Ten doplnil ustanovenia § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. tak, že súd uvedie vo
výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve (čo inak
zjavne šlo vyvodiť aj zo skoršej úpravy a odvolaciemu súdu tu preto uniká zmysel tejto zmeny zákona).

Podstatné však je, že úprava z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. je procesným vyjadrením obdobnej úpravy
nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve), pričom
jej špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv. sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným
princípom), hoc aj len v takom, kde má základná požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve,
môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania
(vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej žalobe) určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky a jej
neplatnosť. Nie je rozhodné, či žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné
združenie, ale len to, že výsledky vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech
dodávateľa alebo naopak v prospech spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto
podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je
tu potom zjavne pre spotrebiteľa za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej
úrovni (ustanovením povinnosti na porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného
návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok (v tejto súv. por.
najmä tzv. hmotnoprávnu povinnosť dodávateľa sa zdržať používania podmienky určenej za neprijateľnú
i vo vzťahoch s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu
dodávateľa takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti samostatnému výroku
o určení neprijateľnosti a neplatnosti podmienky, ktorý by tu bez úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p.
byť nemusel, tak i ustanovením prípustnosti dovolania v takýchto prípadoch a umožnením tak osobe
rozhodnutím dotknutej toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).

Práve o vyššie priblížený prípad šlo potom aj v prejednávanej veci, kde zjavne došlo k zamietnutiu
časti žaloby práve pre ustálenie (súdom prvého stupňa) neprijateľnosti a teda i neplatnosti príslušnej
zmluvnej podmienky. Pretože je to takýto súvis podmienky považovanej súdom za neprijateľnú a preto
i neplatnú a rozhodnutia v neprospech procesného súpera spotrebiteľa, ktorý je určujúcim aj pre

vyslovenie sa súdom o neplatnosti podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti; odpoveď na otázku správnosti
zanesenia do rozsudku aj výroku predpokladaného ustanovením § 153 ods. 4 O. s. p. závisí od toho,
či je to práve uplatnenie zmluvnej podmienky, ktoré je pre priznanie ochrany určitému právu (môžbyť
i len domnelému) rozhodujúce. Pri nazeraní na problém dotvorenia výroku rozsudku v prejednávanej
(nepochybne spotrebiteľskej) veci súdom prvého stupňa aj z tohto uhla pohľadu muselo byť potom
zrejmé jednak to, že závery súdu prvého stupňa 1. o neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky
predstavovanej dojednaniami uvedenými aj v jednom z napadnutých výrokov rozsudku a 2. o nutnosti
čiastočného zamietnutia žaloby v príslušnej časti z takéhoto dôvodu, mali povahu tzv. spojených nádob.

Tuzemský právny poriadok upravoval špecificky postavenie a ochranu spotrebiteľa od 31. decembra
1992 a to až do 30. júna 2006 v rámci zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „Z.
o s.“, ktorému zákonu mimochodom pripadla úloha byť celkom posledným tzv. federálnym zákonom
publikovaným v čase existencie niekdajšej československej federácie, pričom tento zrušený bol až
v súvislosti s jeho nahradením novším zákonom č. 250/2007 Z. z., účinným od 1. júla 2007). V
priebehu „života“ takéhoto zákona k nemu pristúpila (a aj po jeho zrušení pretrvala) doplnková úprava
spotrebiteľských vzťahov v základnom predpise občianskeho práva (v O. z., tu por. najmä zákon č.
150/2004 Z. z.).

Už ustanovením § 23a ods. 1 Z. o. s. (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004) bol do
práva Slovenskej republiky zanesený pojem tzv. typovej zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá
sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať
a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, ani 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje
predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho
ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú
v rozpore s dobrými mravmi.

V období od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie ust. § 23a Z. o. s. definovalo
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (ktorú úpravu inak
prevzalo i pôvodné znenie ustanovenia § 3 ods. 3 nového zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007
Z. z. v znení účinnom do 31. októbra 2008 vrátane, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

I O. z. definoval spotrebiteľské zmluvy a to v „obnovenom“ ustanovení § 52 (v tejto súv. pre prípad záujmu
por. i znenie zákona do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), pričom aj on tak činil rozdielne v období
od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 a v období nasledujúcom potom, keď v prvom období zhora
zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy; od 1. januára 2008 potom platí už definícia považujúca
za spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom (odsek 1), keď dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (odsek 3) a spotrebiteľom
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (odsek 4).

I keď zmluva žalobkyne a žalovanej z prejednávanej veci (uzavretá ešte v auguste 2006) by do definície
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 v tom čase účinného O. z. nespadala; nemôže byť sporu o tom, že
i takáto zmluva bola a je naopak spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a Z. o. s. v druhom vyššie
citovanom znení (účinnom od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 vrátane), keďže tu ide o zmluvu
uzavretú (formálne) podľa Obch. z. a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva
tvoriaca podklad i v tomto konaní uplatňovaných nárokov je teda podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky spotrebiteľskou zmluvou.

U takejto zmluvy potom už v rámci skoršej rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov
„spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov tunajší súd
uzavrel (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k.
10CoE/85/2010-44), že normy obchodného práva sú (pokiaľ ide čo i len o spotrebiteľskú zmluvu
bez možnosti jej podradenia pod niektorý špecifický zmluvný typ predpokladaný spotrebiteľským
právom v užšom slova zmysle - tu rozumej osobitnými predpismi o spotrebiteľoch stojacimi mimo O.
z.) použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Ak toto má platiť o
vzájomnom pomere takýchto zákonov a O. z. sa tu uplatní nielen ako doplnková právna úprava, ale aj
ako korektív pre možnosť ďalšieho použitia noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obch. z.
sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu);
nemôže byť pochyby, že tým skôr (i za použitia metódy právnej argumentácie „a maiori ad minus“, čiže od
väčšieho k menšiemu) to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami spotrebiteľského
práva.

Pri takomto nazeraní na problém akceptovateľnosti konkrétneho dojednania sa potom treba vrátiť k
tomu, čomu sa podrobnejšie tunajší odvolací súd venoval v ďalšej skôr prejednanej veci (v tejto súv.
por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. decembra 2011 č. k. 10Co/362/2010-151) a síce k tomu,
že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a takto i jej platnosť (resp.
neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou
účastníkov právneho vzťahu (čo možno vyjadriť i tak, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako
celok). Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým
spôsobom (spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku
a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a
dodávateľ naopak riziko, že pri obraznom „presolení“ podmienka majúca mu poslúžiť neobstojí).

Ak ale práve toto ponímanie je tým, ktorým sa stav posudzovania neprijateľnosti zmluvných podmienok
v spotrebiteľských vzťahoch a aj ich neplatnosti významne líši od všeobecného uvažovania o absolútnej
či relatívnej neplatnosti právnych úkonov a tiež od možnosti úvah o len čiastočnej neplatnosti úkonov
(len v častiach oddeliteľných od takých, u ktorých na dôvod neplatnosti naopak nie je z čoho usúdiť,
tu por. i § 41 O. z.), musí to mať i ten následok, že dojednanie účastníčok o zahrnutí do jednotlivých
splátok príslušnej časti úverovej istiny, úrokov a poplatku za vedenie účtu, ktoré je klient podľa úverovej
zmluvy a úverových podmienok povinný platiť, ak z údajov na lícnej strane nevyplýva inak, a tiež
dojednanie, podľa ktorého výška úroku za zistí ako rozdiel súčinu výšky mesačnej splátky zníženej
o výšku poplatku za vedenie účtu a počtu splátok a výšky poskytnutého úveru (ktoré dojednania
možno vyhodnotiť iba tak, že zmluva neobsahuje vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé
čiastkové položky tak ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ pred jeho novelizáciou zákonom
č. 568/2007 Z. z.), spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku. Na toto treba
usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na čo najväčšej prehľadnosti dojednaní
pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od spotrebiteľa uvažovať s matematickými
operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, v ktorých sa možno „stratiť“. Okrem toho je však
tiež doslova drzosťou snažiť sa argumentovať možnosťou vypočítania si spotrebiteľom úroku z celkovej
sumy, ak súčet platieb ustanovenie čl. I § 4 ods. 2 písm. a ZoSÚ v znení rozhodnom aj pre túto konkrétnu
vec zakotvuje ako fakultatívnu (nepovinnú) náležitosť a naopak tie náležitosti, ktoré sa v ňom nachádzajú
pred bodkočiarkou (a v prejednávanej veci chýbali) za náležitosti obligatórne (povinné).

Odvolací súd pri riadení sa týmito úvahami a pre stotožnenie sa so skutkovými i právnymi závermi súdu
prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v
časti trov konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V časti o určení neplatnosti
zmluvnej podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti sa rovnako stotožnil so skutkovými i právnymi závermi
súdu prvého stupňa, avšak pre chybu v dátume uzavretia úverovej zmluvy účastníčok vo výroku
napadnutého rozsudku a tiež pre spresnenie a sprehľadnenie výroku bola potrebnou jeho (iba formálna)
zmena podľa ust. § 220 O. s. p.

Pri už priblíženom i zdôvodnenom výsledku odvolacieho konania žalobkyňa s odvolaním
nezaznamenala žiadny úspech a aj v odvolacom konaní tak právo na náhradu trov konania vzniklo
žalovanej (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Pretože však žalovaná nepodala návrh na priznanie
jej náhrady a ani neskôr v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu takýto
návrh nespojila s vyčíslením požadovanej náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd rozhodol tak, že
žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.